10. Postup reformácie v Nemecku

Lutherovo záhadné zmiznutie malo za následok určité ochromenie v celom Nemecku. Ľudia sa všade pýtali, čo sa s ním stalo. Šírili sa rôzne podivné správy a nemálo bolo tých, čo sa nazdávali, že bol zavraždený. Mnohí žialili, a neboli to len jeho oddaní priatelia, ale aj tisíce, čo sa k reformácii verejne nehlásili. Dosť bolo aj takých, ktorí prisahali, že za jeho smrť sa pomstia.

Predstavitelia rímskej cirkvi s obavami sledovali, ako sa proti nim dvíha vlna zlovestných nálad. Spočiatku nad domnelou Lutherovou smrťou jasali, no čoskoro by sa boli pred hnevom ľudu najradšej skryli. Veď ani najodvážnejšie Lutherove činy im nespôsobili toľko starostí ako jeho zmiznutie. Tých, ktorí smelého reformátora zúrivo nenávideli a chceli ho navždy umlčať, teraz z bezbranného zajatca prepadol strach. Ktosi z nich povedal: „Ak sa chceme zachrániť, potom nám zostáva len zapáliť pochodne a prehľadať celý svet, aby sme Luthera našli a vrátili ho národu, ktorý si ho nástojčivo žiada“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 9, kap. 1). Ukázalo sa, že cisárov edikt bol márny. Pápežskí legáti zúrili, keď poznali, že osud reformátora zaujíma ľudí viac, než cisárov výnos.

Správy o tom, že Luther je v bezpečí, hoc aj ako väzeň, ľudí upokojili a ešte viac podnietili ich nadšenie preňho. Jeho spisy čítali teraz ešte horlivejšie než predtým. Stále viac ľudí sa pridávalo na stranu hrdinu, ktorý proti obrovskej presile obhajoval Božie slovo. Reformácia postupne silnela. Semeno, ktoré Luther zasial, klíčilo všade. Jeho neprítomnosť zavŕšila dielo, na ktoré by jeho prítomnosť nestačila. Teraz, keď bol reformátor v ústraní, doľahlo bremeno zodpovednosti za reformáciu na ostatných jeho spolupracovníkov. Plní viery a horlivosti sa všemožne snažili o to, aby sa dielo tak šľachetne začaté nezastavilo.

Satan však nezaháľal. Pokúsil sa o to, o čo sa pokúšal v každom reformnom hnutí – oklamať a zničiť ľudí napodobeninou, ktorú vydával za originál. Tak ako povstávali falošní kristovia v prvom storočí kresťanskej cirkvi, tak vystupovali falošní proroci v 16. storočí.

Niekoľko mužov, ktorých hlboko zasiahlo náboženské vzrušenie, sa nazdávalo, že z neba dostali zvláštne zjavenie. Tvrdili, že z Božieho poverenia majú dokončiť reformáciu, ktorú Luther len skromne začal. V skutočnosti však búrali to, čo on postavil. Odmietali slávnu zásadu, ktorá je základom reformácie, že totiž Božie slovo je jediným a postačujúcim pravidlom viery a života. Títo jednotlivci nestavali na neomylnom základe, ale na svojich nestálych a neistých pocitoch a dojmoch. Tým, že dali bokom Písmo sväté, ktoré odhaľuje blud a klam, chystali satanovi cestu, aby ľahšie ovládol zmýšľanie ľudí.

Ktorýsi z týchto prorokov tvrdil, že pokyn dostal od anjela Gabriela. Istý študent, ktorý sa k nemu pridal, opustil štúdium a hlásal, že Boh mu dal múdrosť výkladu prorokových slov. K nim sa potom pripojili aj ďalší, ktorí mali sklon k fanatizmu. Vystupovanie týchto blúznivcov vyvolalo nemalý rozruch. Kým Lutherove kázne prebúdzali ľudí, takže všetci cítili potrebu nápravy, tvrdenia falošných prorokov zviedli na scestie tisíce naozaj úprimných a čestných ľudí.

Vodcovia tohto hnutia prichádzali do Wittenbergu a proti Melanchtonovi a jeho spolupracovníkom uplatňovali svoje domnelé nároky. Tvrdili: „Poslal nás Boh, aby sme učili ľud. Dôverne sme sa s Pánom rozprávali. Vieme, čo sa stane; sme totiž apoštolovia a proroci a obraciame sa na Dr. Luthera“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 9, kap. 7).

Reformátori boli prekvapení a bezradní. S niečím takým sa dosiaľ nestretli, a preto nevedeli, ako sa zachovať. Melanchton vyhlásil: „V týchto ľuďoch je naozaj mimoriadny duch, ale aký je to duch?... Varujme sa, aby sme na jednej strane Božieho Ducha neuhášali, a aby nás na strane druhej nezviedol satan“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 9, kap. 7).

Výsledky nového učenia sa čoskoro prejavili. Ľudia začali zanedbávať Písmo, alebo ho celkom odložili. V školách nastal zmätok. Študenti prestali dodržiavať poriadok, opúšťali štúdium a odchádzali z univerzít. Tí, čo sa nazdávali, že vedia reformáciu oživiť a usmerňovať, ju vlastne priviedli na pokraj záhuby. Stúpenci pápežstva získali novú sebadôveru a nadšene volali: „Ešte jeden taký zápas a všetko je naše“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 9, kap. 7).

Keď sa Luther na Wartburgu dozvedel, čo sa deje, bol veľmi ustarostený. „Očakával som, že satan na nás pošle taký mor“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 9, kap. 7). Reformátor poznal skutočnú povahu týchto tiežprorokov a cítil nebezpečenstvo, ktoré ohrozovalo pravdu. Ani nepriateľstvo pápeža a cisára mu nerobilo takú starosť, aká ho tiesnila teraz. Z tých, čo sa vydávali za priaznivcov reformácie, sa stali jeho najhorší nepriatelia. Práve tie pravdy, ktoré mu priniesli toľko radosti a útechy, použili na to, aby v cirkvi vyvolali spory a chaos.

Luthera doviedol k reformácii Duch Svätý a viedol ho ďalej, než si Luther sám prial. Nikdy nehodlal zaujať také stanoviská, aké zaujal a uskutočniť také prenikavé zmeny, aké vykonal. Stal sa nástrojom v rukách večnej Moci.

No napriek tomu sa ho často zmocňovala obava o výsledok svojej práce. Raz povedal: „Keby som vedel, že moje učenie škodí čo len jednému jedinému, hoc aj tomu najjednoduchšiemu a najúbohejšiemu – čo nemôže, pretože je to evanjelium – radšej by som chcel desaťkrát zomrieť než neodvolať“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 9, kap. 7).

Aj ľudia v samotnom Wittenbergu, stredisku reformácie, sa rýchlo dostávali pod vplyv fanatizmu a anarchie. Tento úbohý stav nebol dôsledkom Lutherovho učenia, aj keď nepriatelia po celom Nemecku obviňovali zaň Luthera. S trpkosťou v srdci si reformátor niekedy kládol otázku: „Je možné, aby sa veľké reformačné dielo malo takto skončiť?“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 9, kap. 7). Keď však potom znova v modlitbe zápasil s Bohom, jeho vnútro naplnil pokoj. Vyhlásil: „Nie je to moje dielo, ale tvoje. Nestrpíš predsa, aby ho skazila poverčivosť či fanatizmus.“ Nemohol už ďalej znášať pomyslenie, že by mal v takej ťažkej chvíli zostať bokom od zápasov. Rozhodol sa teda pre návrat do Wittenbergu.

Bezodkladne sa teda vydal na nebezpečnú cestu. Keďže ríšska kliatba nad ním stále platila, nepriatelia ho mohli kedykoľvek pripraviť o život. Priatelia mu nesmeli poskytnúť pomoc ani prístrešie. Cisárska vláda prijala proti jeho prívržencom tie najprísnejšie opatrenia. Keď však Luther videl, že dielo evanjelia je ohrozené, smelo vyrazil v Božom mene do boja za pravdu.

V liste saskému kniežaťu, v ktorom Luther oznámil svoje rozhodnutie odísť z Wartburgu, napísal: „Nech je Vašej Výsosti známe, že odchádzam do Wittenbergu pod ochranou, ktorá je oveľa vyššia než ochrana kniežat. Nemám v úmysle žiadať podporu Vašej Výsosti a vôbec netúžim po Vašej ochrane; skôr ja budem chrániť Vás. Keby som vedel, že Vaša Výsosť ma môže alebo chce chrániť, vôbec by som nešiel do Wittenbergu. Nieto meča, ktorý by mohol podporiť túto vec. Všetko musí urobiť sám Boh, a to bez pomoci a spolupráce človeka. Najskôr môže ochrániť ten, kto má najväčšiu vieru“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 9, kap. 8).

K druhému listu, ktorý napísal z cesty do Wittenbergu, Luther dodal: „Viem že vzbudím neľúbosť Vašej Výsosti i hnev celého sveta. Nie sú azda obyvatelia Wittenbergu mojím duchovným stádom? Nezveril mi ich Boh? Nemal by som sa kvôli nim v prípade nutnosti vystaviť nebezpečenstvu smrti? Napokon sa obávam, že v Nemecku bude veľké povstanie, ktorým Boh potresce náš národ“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 9, kap. 7).

Luther začal svoje dielo veľmi opatrne a pokorne, no odhodlane a dôkladne. Povedal: „Musíme bojovať Slovom a Slovom zvrátiť aj to, čo nastolilo násilie. Proti poverčivým a neveriacim nepoužijem nijaké násilie. Nikto nesmie byť k viere a k tomu čo s vierou súvisí, donucovaný. Pravou podstatou viery je sloboda“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 9, kap. 8).

Čoskoro sa po Wittenbergu roznieslo, že sa Luther vrátil a že bude kázať. Poslucháči prišli zo všetkých strán a chrám bol preplnený. Luther vystúpil na kazateľnicu a s veľkou múdrosťou a láskavosťou učil, napomínal a karhal. Keď hovoril o správaní ľudí, ktorí sa snažili násilne zrušiť omšu, vravel: „Omša nie je dobrá vec. Boh s ňou nesúhlasí. Mala by sa zrušiť, a prial by som si, aby ju na celom svete nahradila Večera Pánova. Nikto však nesmie od nej byť násilne odtrhnutý. Túto vec musíme nechať v Božích rukách. Pôsobiť musí Božie slovo, nie my. Prečo je to tak? Pretože ľudské srdcia nemáme vo svojich rukách, ako má hrnčiar v rukách hlinu. Máme právo hovoriť, no nemáme právo konať. Modlime sa, ostatné už závisí od Boha. Čo by som získal násilím? Predstieranie, formálnosť, napodobňovanie, náboženské úkony vymyslené človekom a pokrytectvo... Nebude však v tom ani úprimnosť srdca, ani viera, ani láska. Kde chýba toto troje, chýba všetko; za taký výsledok by som nedal ani zlámaný groš... Boh urobí jediným slovom viac než vy a ja, viac než spojeným úsilím celý svet. Boh ovládne srdce. Ak je oslovené srdce, potom máš všetko...

Budem kázať, zhovárať sa a písať, ale nikoho nebudem nútiť, lebo viera je slobodný prejav človeka. Viete, čo som urobil. Povstal som proti pápežovi, odpustkom a proti obhajcom pápežstva; to všetko však bez násilia a nevyvolával som rozruch. Presadzoval som Božie slovo. Kázal som a písal; to je všetko, čo som robil. Kým som však písal, kázané Slovo zvrhlo pápežstvo. Nijaké knieža, ani cisár mu tak neuškodili. Ja som predsa neurobil nič. Samo Božie slovo vykonalo všetko. Keby som bol chcel použiť silu, možno by sa bolo celé Nemecko zatopilo v krvi. Čo by to však prinieslo? Záhubu tela i duše. Preto som bol ticho a nechal som, aby Božie slovo samo prešlo svetom“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 9, kap. 8).

Luther po celý týždeň každodenne kázal pozorným zástupom. Božie slovo rozohnalo mraky fanatického vzrušenia. Moc evanjelia priviedla zvedených späť na cestu pravdy.

Luther netúžil po stretnutí s fanatikmi, ktorých konanie podnietilo toľko zla. Vedel, že sú to ľudia nesprávne mysliaci a nedisciplinovaní, ktorí tvrdia, že dostali z neba zvláštne osvietenie, ale neznesú ani najmenší odpor, ani to najmiernejšie napomenutie či radu. Chcú byť zvrchovanou autoritou a od každého vyžadujú, aby bez námietok uznal ich nároky. Luther však na ich vlastnú žiadosť s rozhovorom súhlasil. No pritom nad každú pochybnosť odhalil zhubnosť ich výrokov, takže títo domnelí proroci hneď z Wittenbergu odišli.

Fanatizmus bol načas zažehnaný. O niekoľko rokov neskôr však vypukol s ešte väčšou silou a s ešte horšími následkami. O vodcoch tohto hnutia Luther povedal: „Pre nich bolo Písmo sväté nielen mŕtvou literou, lebo všetci hneď volali: ‚Duch! Duch!` Celkom iste nepôjdem ta, kam ich vedie ich duch. Kiež ma Boh milostivo ochráni pred cirkvou, v ktorej sú len samí ‚svätí`. Chcem žiť s pokornými, slabými, bezmocnými, ktorí vedia o svojich hriechoch a ktorí stále z hĺbky svojho srdca volajú k Bohu, aby v ňom našli útechu a pomoc“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 10, kap. 10).

Tomáš Münzer, najhorlivejší z fanatikov, bol človek veľmi schopný. Správne usmernenými schopnosťami mohol vykonať mnoho dobrého. On však neprijal hlavné zásady biblického náboženstva. „Bol posadnutý túžbou zreformovať svet a zabúdal na to, na čo zabúdajú všetci podobne nerozvážni ľudia, že totiž reformáciu musia začať pri sebe“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 9, kap. 8). Túžil po tom, aby získal postavenie a vplyv. Nevedel zastať druhé miesto, ani po Lutherovi. Tvrdil, že reformátori namiesto pápeža nastolili autoritu Písma. Čím vlastne ustanovili iné pápežstvo. O sebe tvrdil, že Boh ho poveril, aby uskutočnil ozajstnú reformáciu. Münzer vyhlásil, že „kto má tohto ducha, má pravú vieru, aj keby nikdy v živote Bibliu ani nevidel“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 10, kap. 10).

Fanatickí učitelia podliehali vlastným dojmom a každý svoj pocit pokladali za Boží hlas. Preto zachádzali do krajností. Niektorí zašli ešte ďalej, keď svoju Bibliu spálili a hlásali: „Litera zabíja, ale duch oživuje.“ Münzerovo učenie zodpovedalo túžbe ľudí po zázrakoch, pričom uspokojovalo ich pýchu, pretože ľudské názory a predstavy vyvyšoval nad Božie slovo. Münzerove názory prijalo tisíce ľudí. On onedlho verejne pri bohoslužbách odmietol akýkoľvek spoločenský poriadok a vyhlásil, že poslúchať vrchnosť znamená slúžiť súčasne Bohu i satanovi.

Ľudia, ktorí už začínali zvrhávať jarmo pápežstva, strácali trpezlivosť a najradšej by zvrhli aj svetskú vládu. Revolučné učenie, o ktorom Münzer tvrdil, že je učením, ktoré posvätil Boh, navádzalo veriacich na to, aby odmietli akýkoľvek poriadok a popustili uzdu svojim predstavám a vášňam. Nasledovali hrozné vzbury a boje. Nemecké polia boli presiaknuté krvou.

Keď Luther videl, že ľudia z dôsledkov fanatizmu obviňujú reformáciu, prepadli ho vnútorné muky dvojnásobne silnejšie, než aké kedysi prežíval v Erfurte. Pápežstvu naklonená šľachta šírila obvinenie, ktorému mnohí ochotne uverili – totiž, že vzbury sú zákonitým dôsledkom Lutherovho učenia. Aj keď toto obvinenie nemalo najmenší dôvod, reformátorovi spôsobilo veľký zármutok. Nemohol uniesť, že dielo pravdy znevážili tým, že ho porovnávali s najhrubším fanatizmom. Okrem toho aj vodcovia vzbury nenávideli Luthera, pretože nielen odmietal ich učenie a upieral im božské vnuknutie, ale označoval ich za povstalcov proti štátnej správe. Zlomyseľne ho obvinili, že je bezočivý luhár. Všetko nasviedčalo, že proti sebe vyvolal nepriateľstvo šľachty i ľudu.

Katolíci jasali, že čoskoro budú svedkami konca reformácie. Luthera obviňovali z bludov, ktoré sám čo najodhodlanejšie karhal. Spomedzi fanatikov, ktorí sa neprávom žalovali, že sa s nimi zaobchádza veľmi nespravodlivo, sa katolíkom podarilo získať sympatie značného počtu sfanatizovaných ľudí, ktorých potom pokladali za mučeníkov. Neraz to naozaj tak býva v prípade ľudí, ktorí zo správnej cesty vybočia. Tí, čo sa všemožne stavali proti reformácii, boli ľutovaní a oslavovaní ako obete krutosti a útlaku. Toto satanské dielo vyvolal ten istý duch vzbury, ktorý sa prvýkrát prejavil ešte pred príchodom hriechu na zem.

Satan sústavne klame ľudí a zvádza ich k tomu, aby hriech nazývali spravodlivosťou a spravodlivosť hriechom. Ako sa mu to len darí! Ako často sú verní Boží služobníci kritizovaní a hanobení len preto, že odvážne obhajujú pravdu! Kým satanovi služobníci bývajú oslavovaní, vychvaľovaní, ba pokladaní za mučeníkov, ľudia si nevážia, zrádzajú, podozrievajú a obviňujú tých, ktorí si za svoju vernosť naozaj zaslúžia úctu a podporu.

Ľudí stále mätú napodobeniny posvätenia – nepravá a predstieraná posvätenosť. V najrozmanitejších podobách sa dosiaľ prejavuje rovnaký duch ako za čias Luthera a ľudí odvádza od Písma. Ich pozornosť obracia na ich vlastné pocity a dojmy, a nie na záväznosť Božieho zákona. To je jeden z najúspešnejších spôsobov, ktorými satan hanobí čistotu a pravdu.

Luther neohrozene bránil evanjelium proti útokom, ktoré prichádzali z najrôznejších strán. Božie slovo sa v každom boji osvedčilo samo ako mocná zbraň. Luther týmto Slovom bojoval proti moci, ktorú si neoprávnene osvojoval pápež, ním bojoval aj proti racionalistickej filozofii vzdelancov a skalopevne stál proti fanatizmu, ktorý sa na reformácii chcel priživiť.

Všetci títo odporcovia reformácie svojím spôsobom prehliadali Písmo a ľudskú múdrosť chceli povýšiť nad zdroj náboženskej pravdy a poznania. Racionalizmus zbožšťoval ľudský rozum a pokladal ho za meradlo zbožnosti. Rímska cirkev tvrdila, že jej najvyšší kňaz odvodzuje svoju zvrchovanú autoritu z priamej apoštolskej postupnosti, čím dokorán otvorila dvere všetkým výstrednostiam a každému zlu, ktoré možno páchať tajne pod plášťom svätosti apoštolského poslania. Tomáš Münzer a jeho stúpenci tvrdili, že dostali vnuknutie. Nebolo to však nijaké vnuknutie, ale ich vlastné predstavy; svojím vplyvom podkopávali akúkoľvek ľudskú i Božskú autoritu. Pravé kresťanstvo uznáva Božie slovo ako nevyčerpateľný zdroj zjavenej pravdy a ako kritérium každého vnuknutia.

Luther po návrate z Wartburgu dokončil preklad Novej zmluvy a onedlho dostal nemecký ľud evanjeliá vo svojej materčine. Všetci milovníci pravdy prijali preklad nadšene. Opovržlivo ho však odmietli tí, ktorí si viac vážili ľudské výmysly a ustanovenia. Kňazov desilo pomyslenie, že teraz už o požiadavkách Božieho slova bude môcť s nimi diskutovať aj jednoduchý ľud, čím sa odhalí ich nevedomosť. Proti meču Ducha bola svetská argumentácia celkom bezmocná. Rím síce chcel celou váhou svojej autority zamedziť šíreniu Písma, ale všetky výnosy, kliatby a mučenie neboli nič platné. Čím viac Bibliu odsudzovali a zakazovali čítať, tým viac ľudia chceli vedieť, čo vlastne Písmo sväté učí. Každý, kto vedel čítať, sa chcel zoznámiť s Božím slovom. Ľudia nosili Bibliu so sebou, stále znova ju čítali a neuspokojili sa, kým z nej nevedeli celé odseky naspamäť. Keď Luther videl, ako ľudia Novú zmluvu prijali, bez dlhých prieťahov začal prekladať Starú zmluvu a uverejňoval ju postupne, len čo bola niektorá časť hotová.

Lutherove spisy radostne vítali v mestách i na vidieku. „Čo Luther a jeho priatelia stačili napísať, to iní rozširovali. Mnísi, ktorí sa presvedčili o nesprávnosti kláštorných sľubov, túžili zmeniť jednotvárny záhaľčivý život za život činorodý. Keďže hlásať Božie slovo nevedeli, prechádzali krajinou, navštevovali dediny a osady a predávali knihy, ktoré napísal Luther a jeho priatelia. V krátkom čase bolo v Nemecku plno tých, čo sa nebáli šíriť reformačné spisy“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 9, kap. 11).

Knihy čítali s úprimným záujmom ľudia bohatí i chudobní, učení i jednoduchí. Dedinskí učitelia ich po nociach čítavali ľuďom, ktorí sa schádzali pri krbe. Pri každej takej snahe sa niektorí poslucháči presvedčili o pravde, radostne prijali zvesť evanjelia a hlásali ju potom ďalej. 

„Výklad tvojich slov osvecuje, neskúsených robí rozumnými“ (Ž 119,130). Skutočnosť overila pravdivosť týchto slov inšpirovaných Duchom Svätým. Štúdium Písma spôsobilo prenikavú zmenu v mysliach i v srdciach ľudí. Cirkevná vláda vložila na poddaných železné jarmo, ktoré ich udržiavalo v nevedomosti a v ponížení. Dôsledne ich viedla k poverčivému zachovávaniu obradov a vonkajších foriem. Srdcom a rozumom však pri takej službe boli takmer neprítomní. Kázne, v ktorých Luther zrozumiteľne vyzdvihol pravdy Božieho slova, ako aj samo Slovo v rukách obyčajných ľudí – to oboje v poslucháčoch a čitateľoch prebudilo driemajúce sily, pretože Božie slovo nielenže očisťuje a zušľachťuje ducha, ale aj rozvíja a posilňuje rozum.

Ľudia všetkých vrstiev a postavenia hájili s Písmom v ruke reformačné učenie. Zástancovia pápežstva, ktorí vyhradili štúdium Písma kňazom a mníchom, ich teraz vyzývali, aby pomáhali vyvracať nové učenie. Kňazov a mníchov, ktorí nepoznali ani Písmo, ani Božiu moc, teraz porážali tí, ktorých predstavitelia cirkvi pokladali za nevzdelaných kacírov. Istý katolícky spisovateľ napísal: „Škoda, že Luther presvedčil svojich stúpencov, aby okrem Písma svätého neverili ničomu inému“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 9, kap. 11). Početné zástupy sa schádzali, aby počuli, ako pravdu prednášajú ľudia, ktorí síce nemali vysoké vzdelanie, ale vedeli oponovať učeným a výrečným teológom. Zahanbujúca nevedomosť význačných osobností sa prejavila, keď ich dôvody narazili na jednoduché učenie Božieho slova. Remeselníci, vojaci, ženy, ba aj deti poznali učenie Písma lepšie než kňazi a učení doktori.

Rozdiel medzi stúpencami evanjelia a zástancami vtedajších pápežských povier bol medzi vzdelancami rovnako zjavný ako medzi obyčajným ľudom. „Proti starým predstaviteľom cirkevnej hierarchie, ktorí prestali študovať jazyky a pestovať literatúru,... stála ušľachtilo zmýšľajúca mládež, ktorá sa zasvätila štúdiu, skúmala Písmo a zoznamovala sa s majstrovskými dielami staroveku. Títo mladí šľachetne zmýšľajúci ľudia s bystrým rozumom a s odvážnym srdcom získali čoskoro také vedomosti, že sa im dlho nikto nemohol vyrovnať. Pochopiteľne, kedykoľvek sa títo mladí obrancovia reformácie stretli na nejakom zhromaždení s katolíckymi doktormi teológie, pustili sa do nich s takou ľahkosťou a istotou, že títo nevzdelaní doktori boli tým zaskočení a bezradní, takže ľudia nimi zaslúžene pohŕdali“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 9, kap. 11).

Keď si katolícki duchovní všimli, že poslucháčov im ubúda, požiadali o pomoc svetské úrady a všemožne sa snažili priviesť svoje ovce späť. Ľud však našiel v novom učení to, čo uspokojovalo jeho duševné potreby a odvracal sa od duchovných, ktorí ho tak dlho kŕmili bezcennými šupinami poverčivých obradov a ľudských tradícií.

Keď hlásateľov pravdy začali prenasledovať, riadili sa Kristovými slovami: „Keď vás budú prenasledovať v jednom meste, utečte do druhého“ (Mat 10,23). Svetlo prenikalo všade. Kde našli utečenci pohostinne otvorené dvere, zostali tam a kázali Krista – niekedy aj v kostole – a keď to nebolo dovolené, kázali v súkromných domoch alebo pod šírym nebom. Kde sa našli poslucháči, tam bol vlastne Boží chrám. Pravda hlásaná s takým nadšením a istotou sa nezadržateľne šírila.

Cirkevné úrady márne vyzývali svoju štátnu vrchnosť, aby proti kacírom rázne zakročila. Márne sa pokúšali prívržencov reformácie väzniť, mučiť, upaľovať na hranici a popravovať mečom. Tisíce veriacich spečatilo svoju vieru krvou, no napriek tomu sa Božia pravda šírila ďalej. Prenasledovanie ju pomohlo ešte viac rozšíriť a fanatizmus, ktorým ju chcel nepriateľ znevážiť, mal za následok to, že jasnejšie vynikol rozdiel medzi pôsobením satana a Božím dielom.