12. Začiatok reformácie vo Francúzsku

Po víťazstve reformácie v Nemecku v dôsledku speyerského protestu a augsburského Vyznania prišli roky bojov a duchovnej temnoty. Zdalo sa, že protestantizmus oslabený rozkolom svojich stúpencov a pod tlakom nepriateľských síl je nevyhnutne odsúdený na zánik. Tisíce ľudí spečatilo vyznanie svojou krvou. Vypukla občianska vojna. Následkom zrady na protestantizme, ktorej sa dopustil jeden z jeho popredných prívržencov, padli do rúk cisára najlepšie kniežatá reformácie, ktorých ako zajatcov vláčili z mesta do mesta. Vo chvíli, keď si cisár myslel, že zvíťazil, stihla ho porážka. Musel hľadieť na to, ako stráca korisť a nakoniec bol nútený vydať zákon povoľujúci učenie, ktoré si predsavzal zničiť. Bol ochotný obetovať svoje kráľovstvo, poklady, ba i život, len aby kacírstvo vykorenil. Musel byť svedkom porážky svojich vojsk, vyprázdnenia ríšskej pokladnice, hrozivých vzbúr na mnohých územiach svojej ríše, zatiaľ čo viera, ktorú sa márne usiloval potlačiť, sa ďalej šírila. Cisár Karol V. bojoval proti všemohúcej Moci. Boh povedal: „Buď svetlo!“, ale cisár chcel nerušene zachovať tmu. Svoje zámery nevedel uskutočniť, predčasne zostarnutý, vyčerpaný dlhým bojom sa nakoniec trónu vzdal a utiahol sa do kláštornej samoty.

Ako v Nemecku, tak aj vo Švajčiarsku nastali pre reformáciu ťažké časy. Kým viaceré kantóny reformačnú vieru prijali, iné tvrdošijne lipli na učení Ríma. V katolíckych kantónoch prenasledovali všetkých, čo chceli poznať pravdu. To nakoniec viedlo k občianskej vojne. Zwingli a mnohí jeho reformní spolupracovníci padli v krvavej bitke pri Kappele. Ján Oekolampad, skľúčený týmito strašnými pohromami, onedlho zomrel. Rím triumfoval a zdalo sa, že všetko stratené sa mu vráti. Pán však, ten odveký Radca, neopustil svoje dielo, ani nezabudol na svojich nasledovníkov. On vyslobodí svoj ľud. Aj v ďalších krajinách si k reformačnému dielu povolal svojich pracovníkov.

Vo Francúzsku sa začalo rozvidnievať skôr, než sa tam spomenulo meno Martina Luthera ako reformátora. Medzi tými, čo prví zahliadli úsvit pravdy, bol parížsky univerzitný profesor Lefévre, muž všestranne vzdelaný, úprimný a horlivý stúpenec pápežstva. Pri svojom záujme o starú literatúru ho Biblia upútala natoľko, že štúdium tejto knihy zaviedol na univerzite. Ako nadšený ctiteľ svätých Lefévre hodlal napísať dejiny svätcov a učeníkov podľa cirkevných legiend. Pri dokončovaní tohto diela, ktorému venoval mnoho úsilia, ho napadlo, že by mu v práci mohla pomôcť Biblia; s týmto zámerom ju teda začal študovať. Tam naozaj našiel zmienku o svätých, ale inak než v rímskom kalendári. Lúče Božieho svetla mu osvietili myseľ. Užasol a znechutený sa vzdal zavŕšenia predsavzatej úlohy. Začal sa venovať štúdiu Božieho slova. Našiel v ňom drahokamy pravdy, o ktorých začal žiakom prednášať.

V roku 1512, teda ešte predtým než Luhter či Zwingli začali reformovať cirkev, Lefévre napísal: „Boh nám prostredníctvom viery dáva spravodlivosť, ktorá nás z milosti oprávňuje prijať večný život“ (Wylie, cit. dielo, zv. 13, kap. 1). Pri uvažovaní o tajomstve vykúpenia zvolal: „Aká to nevýslovne veľká premena: Bezhriešny je odsúdený a hriešnik vyslobodený; Požehnaný trpí zlorečenstvo a zlorečený dostáva požehnanie. Živý zomiera a mŕtvy žije; slávu prekonáva tma a človek, ktorý len tápal, dostáva rúcho slávy“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 12, kap. 2).

Lefévre učil, že sláva za spásu patrí len Bohu, no nezamlčal, že človek má povinnosť poslúchať. Vyhlásil: „Ak si členom Kristovej cirkvi, potom si časťou Kristovho tela; ak patríš ku Kristovmu telu, potom máš Božiu prirodzenosť. Kiežby len ľudia mohli pochopiť túto výsadu, ako čisto, sväto a bezhriešne by žili a s akým opovrhnutím by hľadeli na všetku slávu tohto sveta v porovnaní so slávou, ktorú dostali – so slávou, ktorú ľudské oko nevie vnímať“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 12, kap. 2).

Niektorí z Lefévrových horlivých poslucháčov hlásali poznanú pravdu aj potom, keď hlas ich učiteľa zmĺkol. Jedným z nich bol Viliam Farel. Ako syn zbožných rodičov vychovávaný k bezvýhradnej dôvere v učenie cirkvi mohol s apoštolom Pavlom o sebe povedať: „Ako farizej som žil podľa najprísnejšieho smeru nášho náboženstva“ (Sk 26,5). Ako zanieteného rímskeho katolíka spaľovala ho horlivosť zničiť každého, kto by sa opovážil protiviť cirkvi. Neskôr pri spomienke na toto obdobie svojho života povedal: „Škrípal som zubami ako divý vlk, keď som počul niekoho hovoriť proti pápežovi“ (Wylie, cit. dielo, zv. 13, kap. 2). Neúnavne uctieval svätých, spolu s Lefévrom chodieval do parížskych kostolov, modlil sa pri oltároch a ozdoboval ich darmi. Nič z toho však nemohlo uspokojiť jeho vnútro. Zvieralo ho vedomie vlastnej hriešnosti, ktorej ho ani všetky kajúcne skutky nevedeli zbaviť. Akoby ho oslovoval hlas z neba, keď počul reformátorove slová: „Spasenie je z milosti. Nevinný je odsúdený a hriešnik prepustený. Len Kristov kríž otvára nebeské brány a zatvára brány pekla“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 13, kap 2).

Farel radostne prijal túto pravdu. Po obrátení podobnom Pavlovmu prestal slúžiť tradíciám a začal žiť slobodou Božích synov. Sám o tom povedal: „Namiesto hltavého vlka s vražedným srdcom“ sa stal „pokojným ako tichý a krotký baránok, ktorého srdce už nepatrilo pápežovi, ale Ježišovi Kristovi“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 12, kap. 3).

Kým Lefévre ďalej šíril svetlo medzi študentmi, Farel, kedysi horlivý obhajca pápeža, horlil teraz za Krista, verejne hlásal pravdu. Onedlho nato sa k nim pripojil aj významný cirkevný hodnostár, biskup z Meaux. Po ňom začali hlásať evanjelium ďalší vynikajúci, nadaní a vzdelaní učitelia. Evanjelium získavalo stúpencov zo všetkých spoločenských vrstiev, z remeselníckych a roľníckych domácností, ba našlo si miesto aj v kráľovskom paláci. Reformačné učenie prijala aj sestra vtedy vládnuceho Františka I. Zdalo sa, že evanjeliu je priaznivo naklonený aj sám kráľ s kráľovnou, takže reformátori s veľkou nádejou očakávali, že evanjelium prijme celé Francúzsko.

Tieto ich nádeje sa však nesplnili. Kristových nasledovníkov čakali skúšky a prenasledovanie. Budúcnosť im až dosiaľ zostávala milosrdne zastretá. Bol to totiž čas mieru a príležitosť získať silu, aby mohli obstáť v búrke. Reformácia sa rýchlo šírila. Biskup z Meaux bol vo svojej diecéze horlivým učiteľom duchovenstva i ľudu. Nevzdelaných a nemravných kňazov prepúšťal a na ich miesta prijímal podľa možnosti mužov vzdelaných a zbožných. Túžbou biskupa bolo umožniť ľudu prístup k Božiemu slovu, čo sa mu čoskoro aj podarilo. Lefévre preložil Novú zmluvu. V tom istom čase, keď z wittenberskej tlačiarne vychádzala Lutherova nemecká Biblia, vyšiel v Meaux aj francúzsky preklad Novej zmluvy. Biskup nešetril námahou ani peniazmi, aby sa v jeho oblasti dostalo Písmo do všetkých farností a onedlho mali roľníci v Meaux Písmo sväté. Ako keď smädom zomierajúci pútnici radostne vítajú prameň životodarnej vody, podobne prijímali títo ľudia Božie posolstvo. Roľníci na poliach, remeselníci v dielňach sa navzájom povzbudzovali pri svojej každodennej lopote tým, že sa zhovárali o drahocenných biblických pravdách. Večer čo večer sa už neschádzali v krčme, ale v príbytku niektorého z nich, kde pri čítaní Božieho slova a spoločných modlitbách chválili Boha. Zmena nedala na seba dlho čakať. Aj keď patrili k najnižšej spoločenskej vrstve – boli to nevzdelaní, ťažko pracujúci roľníci – prejavila sa v ich živote obnovná a povznášajúca moc Božej milosti. Títo jednoduchí, vľúdni a posvätení ľudia boli dôkazom moci evanjelia a jeho pôsobenia na úprimné srdcia.

Svetlo zapálené v Meaux preniklo svojimi lúčmi široko-ďaleko. Každodenne pribúdalo obrátených. Hnev cirkevnej hierarchie po nejaký čas tlmil kráľa, ktorý nenávidel obmedzené pokrytectvo mníchov. Stúpenci pápežstva však nakoniec predsa len zvíťazili a postavili hranice. Biskup z Meaux bol nútený voliť medzi upálením a odvolaním. Rozhodol sa pre ľahšiu cestu. Veriaci však zostali neochvejne pevní aj napriek odpadnutiu ich duchovného pastiera. Mnohí svedčili o pravde uprostred plameňov. Svojou odvahou a vernosťou, ktorú osvedčili na hranici, títo jednoduchí kresťania oslovili tisíce tých, čo v čase pokoja ich svedectvo nepočuli.

Neboli to však len jednoduchí a chudobní ľudia, ktorí sa v utrpení a za posmechu odvážili svedčiť o Kristovi. Šľachetní ľudia žili aj v zámkoch a palácoch a aj oni si pravdu vážili viac než bohatstvo, postavenie, ba i vlastný život. V šľachtickom brnení bol neraz silnejší a odvážnejší duch, než v biskupskom rúchu s mitrou. Louis de Berquin mal šľachtický pôvod. Bol to hrdinský dvorný rytier s uhladeným vystupovaním, muž mravne bezúhonný s veľkým záujmom o štúdium a poznanie. Dobový spisovateľ o ňom povedal: „Bol to nadšený vykonávateľ pápežských nariadení, stály účastník omší a kázní. Popri svojich ďalších cnostiach vynikal tým, že mimoriadne nenávidel luterstvo.“ Aj on sa však z Božej vôle dostal k Biblii a užasol, že v nej nenašiel „učenie Ríma, ale učenie Lutherovo“ (Wylie, cit. dielo, zv. 13, kap. 9). Odvtedy sa bezvýhradne venoval evanjeliu.

Pre svoje schopnosti a výrečnosť ako „najvzdelanejšieho z francúzskych šľachticov“ a pre nezdolnú odvahu, hrdinskú horlivosť a vplyv na dvore, ktorý mal ako kráľovský obľúbenec, ho mnohí pokladali za predurčeného reformátora vo Francúzsku. Beze o ňom povedal: „Berquin by sa bol stal druhým Lutherom, keby bol vo Františkovi I. našiel druhé knieža.“ Stúpenci pápeža vraveli: „Je horší ako Luther“ (Wylie, cit. dielo, zv. 13, kap. 9). Francúzski katolíci sa ho naozaj báli. Keď ho však uväznili ako kacíra, kráľ ho pustil na slobodu. Tento boj trval roky. František váhal medzi Rímom a reformáciou; zúrivosť mníchov niekedy znášal, inokedy ju tlmil. Pápežské úrady ho trikrát uväznili, ale panovník ho vždy znova prepustil na slobodu; obdivoval totiž jeho génia, povahovú ušľachtilosť a nechcel ho obetovať zlobe cirkevnej hierarchie.

Priatelia viackrát upozornili Berquina na nebezpečenstvo, ktoré mu vo Francúzsku hrozí; prosili ho, aby sa dobrovoľným odchodom z krajiny zachránil ako mnohí iní. Bojazlivý a prispôsobivý Erasmus, ktorý napriek svojmu jedinečnému vzdelaniu nedosahoval žiaducu mravnú veľkosť, ktorá podriaďuje život a česť pravde, napísal Berquinovi: „Žiadaj, aby ťa poslali do niektorej cudzej krajiny ako vyslanca. Odíď a cestuj po Nemecku. Poznáš Bedeho a jemu podobných – je to tisíchlavý netvor, chrlí jed na všetky strany. Ty máš pluky nepriateľov. Aj keby si mal lepšie učenie ako Ježiš Kristus, nedajú ti pokoj, kým ťa potupne nezničia. Na kráľovu ochranu sa príliš nespoliehaj. V nijakom prípade ma neuvádzaj do podozrenia v súvislosti s náboženskými otázkami“ (Wylie, cit. dielo, zv. 13, kap. 9).

Čím viac rástlo nebezpečenstvo, tým silnejšia bola aj Berquinova horlivosť. Odmietal Erasmovu radu, aby sa správal prefíkane a uhýbavo; rozhodol sa vystúpiť ešte smelšie. Pravdu nebude len brániť, ale bude aj bojovať proti bludom. Pápežovi stúpenci sa snažia obviniť ho z kacírstva, z toho ich však obviní on sám. Jeho najhorlivejšími a najrozhorčenejšími odporcami boli učení doktori a mnísi teologickej fakulty parížskej univerzity, najväčšej cirkevnej autority v meste i v celej krajine. Z týchto doktorských spisov vybral Berquin dvanásť výrokov, o ktorých verejne vyhlásil, že „odporujú Biblii a sú kacírske“. Potom vyzval kráľa, aby tento spor rozsúdil.

Panovník bol ochotný vypočuť mienku oboch strán. Bol rád, že sa mu naskytá príležitosť pokoriť pýchu sebavedomých mníchov a kázal im, aby sa obhajovali Písmom. Tí však dobre vedeli, že táto zbraň im nepomôže. Oveľa lepšie ovládali iné zbrane – väznenie, mučenie a upaľovanie na hranici. Teraz sa situácia zmenila a katolíci poznali, že padajú do jamy, ktorú vykopali Berquinovi. Mnísi sa vyľakali a hľadali možnosť úniku.

„V tom čase ktosi veľmi poškodil sochu Panny Márie, ktorá stála na rohu jednej z ulíc.“ Tento čin vzrušil celé mesto. Na miesto činu prišli zástupy ľudí a prejavovali zármutok a rozhorčenie. To sa hlboko dotklo aj samého kráľa. Mníchom sa tým naskytla jedinečná príležitosť, ktorú aj pohotovo využili. Volali: „Takéto je ovocie Berquinovho učenia. Toto luterské sprisahanie čoskoro rozvráti všetko – náboženstvo, zákony, ba aj samotný trón“ (Wylie, cit. dielo, zv. 13, kap. 9).

Berquin bol znova zatknutý. Keďže kráľ z Paríža odišiel, mnísi mohli robiť, čo len chceli. Reformátora postavili pred súd a odsúdili ho na smrť. Aby kráľ nemohol zasiahnuť a oslobodiť ho, rozsudok vykonali v ten istý deň, keď ho vyniesli. Spomedzi obrovského davu ľudí, ktorí sa prišli na popravu pozrieť, mnohí si s rozhorčením a úžasom uvedomili, že obeť patrí k tej najlepšej a najstatočnejšej šľachtickej rodine Francúzska. Tváre ľudí prítomného davu prezrádzali zdesenie, rozhorčenie, pohŕdanie a nenávisť. Len jedna tvár bola pokojná. Mučeník bol myšlienkami ďaleko odtiaľ; uvedomoval si len prítomnosť svojho Pána.

Nevšímal si potupnú rozlámanú káru, na ktorej ho viezli, nevšímal si ani zamračené tváre svojich katov a nedbal ani na smrť, ktorej šiel v ústrety. Stál pri ňom „ten Živý, ktorý bol mŕtvy a ožil a bude žiť naveky, ktorý má kľúče smrti a pekla“. Berquinova tvár vyžarovala nebeské svetlo a pokoj. Bol pekne oblečený, mal na sebe „zamatový plášť, kabát zo saténu a damasku i zlatom prešívané pančuchy“ (D‘Aubigné, History of the Reformation in the Time of Calvin, zv. 2, kap. 16). Vydá svedectvo o svojej viere pred Kráľom kráľov a pred celým vesmírom, preto ani náznak smútku nesmie skaliť jeho radosť.

Keď sprievod pomaly prechádzal preplnenými ulicami, ľudia s obdivom pozorovali ničím nerušený pokoj, radosť a istotu víťazstva v pohľade a v správaní odsúdenca. Vraveli: „Vyzerá, akoby sedel v chráme a rozjímal o svätých veciach“ (Wylie, cit. dielo, zv. 13, kap. 9).

„Keď prišli až k hranici, Berquin chcel prítomných osloviť; ale mnísi z obavy pred možnými následkami začali hučať, vojaci rinčali zbraňami a hlas mučeníka prehlušili. Týmto správaním dala v roku 1529 najvyššia cirkevná moc ‚kultúrneho Paríža` obyvateľstvu žijúcemu v roku 1793 hanebný príklad toho, ako na popravisku umlčať posledné slová zomierajúceho“ (Wylie, cit. dielo, zv. 13, kap. 9).

Berquin bol uškrtený a jeho telo strávil oheň. Správa o jeho smrti zarmútila všetkých prívržencov reformácie v celom Francúzsku. Jeho hrdinský príklad však nebol zbytočný. Svedkovia pravdy vraveli: „Aj my sme pripravení radostne podstúpiť smrť s výhľadom na život, ktorý nás čaká“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 2, kap. 6).

Keďže zástanci pápežstva počas prenasledovania v Meaux odobrali učiteľom reformného vyznania povolenie kázať, museli si hľadať iné zamestnanie. Lefévre onedlho odišiel do Nemecka. Farel sa vrátil do svojho rodného mesta vo východnom Francúzsku, aby mohol svetlo šíriť tam, kde prežíval svoje detstvo. Správy o udalosti v Meaux sa dostali aj tam, a pravda, ktorú hlásal, aj tu našla svojich poslucháčov. Čoskoro však boli upozornené úrady, aby Farela umlčali. Nakoniec ho z mesta vykázali. Aj keď potom nemohol pôsobiť verejne, chodil po planinách a osadách, učil v súkromných domoch alebo na lúkach, a sám sa skrýval v lesoch či skalných jaskyniach, ktoré bývali miestom jeho detských hier. Tohto reformátora Boh pripravoval na väčšie skúšky. Sám Farel napísal: „Skúšky, prenasledovania a satanove nástrahy, na ktoré som bol vopred upozornený, naozaj prišli a boli oveľa krutejšie, než som vládal zniesť. Boh je však môj Otec; dal mi a vždy mi dá potrebnú silu“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 12, kap. 9).

Podobne ako za čias apoštolov, aj teraz prenasledovanie „šíreniu evanjelia prospelo“ (Fil 1,12). Keď z Paríža a z Meaux vyhnali tých, „čo sa rozpŕchli, rozišli sa po okolí a hlásali slovo evanjelia“ (Sk 8,4). Svetlo pravdy si takto našlo cestu do mnohých odľahlých končín Francúzska.

Boh si aj ďalej pripravoval pracovníkov, ktorí mali šíriť jeho dielo. V istej parížskej škole študoval vtedy tichý, hĺbavý študent, ktorý prejavil svoj výrazne prenikavý úsudok. Bol známy svojím bezúhonným životom, svojou inteligenciou a náboženským nadšením. Svojím nadaním a usilovnosťou sa čoskoro stal pýchou školy, a všeobecne sa očakávalo, že sa tento mladý muž menom Ján Kalvín, stane jedným z najschopnejších a najváženejších obhajcov cirkvi. Lúč Božieho svetla však prenikol aj za hradby filozofickej scholastiky a povier, ktorými bol Kalvín obkľúčený. Zachvieval sa hrôzou, keď sa dozvedel o novom učení a bol presvedčený, že kacíri si zaslúžia, aby boli upálení na hranici. Celkom náhodne sa však stretol s kacírstvom a musel vyskúšať odolnosť rímskej teológie pred protestantským učením.

V Paríži žil jeden z Kalvínových bratrancov, ktorý sa pridal k reformátorom. Kalvín sa s ním často stretával a hovoril o tom, čo vzrušovalo kresťanstvo. Oliveton, ktorý sa pridal k protestantom, povedal: „Na svete sú len dva druhy náboženstva. K prvému patria tie náboženstvá, ktoré vymyslel človek; podľa týchto náboženstiev sa človek zachraňuje sám a to obradmi a dobrými skutkami. V druhej skupine je jediné náboženstvo – to, ktoré jej zjavuje Biblia a ktoré učí, aby človek hľadal spásu len v nezaslúženej Božej milosti.“ Kalvín zvolal: „Nechcem nijaké z tvojich nových učení; nazdávaš sa, že som celý život žil v blude?“ (Wylie, cit. dielo, zv. 13, kap. 7).

Kalvína však znepokojovali vtieravé myšlienky. Keď vo svojej izbe zostal sám, musel uvažovať o tom, čo mu bratranec povedal. Nemohol sa zbaviť presvedčenia o hriechu. Tiesnila ho predstava, že pred svätým a spravodlivým Sudcom stojí bez obhajcu. Orodovanie svätých, dobré skutky, cirkevné obrady – nič z toho nemohlo odstrániť hriech. Pred sebou videl len tmu večného zúfalstva. Cirkevní učitelia sa mu v tejto tiesni márne snažili pomôcť. Ani spoveď, ani pokánie nepomáhali; nemohli ho zmieriť s Bohom.

Počas tohto vnútorného bezúspešného boja sa Kalvín jedného dňa dostal na verejné priestranstvo, kde bol svedkom upálenie kacíra. Užasol, keď na tvári mučeníka videl pokoj a vyrovnanosť. V mukách tejto strašnej smrti a v ešte hroznejšej cirkevnej kliatbe mučeník prejavoval vieru a odvahu. Mladý študent to bolestne porovnával so svojím zúfalstvom a práve prežívanou duchovnou temnotou, napriek tomu, že čo najprísnejšie poslúchal cirkev. Vedel, že kacíri sa vo svojej viere odvolávajú len na Bibliu. Rozhodol sa teda, že ju bude študovať, aby, ak sa to dá, odhalil tajomstvo ich radosti.

V Písme svätom našiel Krista. Zvolal: „Otče, Kristova obeť zmieruje tvoj hnev. Jeho krv zmýva moju nečistotu. Jeho kríž ma zbavuje hriechov. Jeho smrť odčinila moju vinu. Vymysleli sme si priveľa zbytočných nerozumností, ty mi však dávaš svoje slovo ako fakľu a dotýkaš sa môjho srdca, aby som mohol odmietnuť všetky zásluhy okrem zásluh Ježiša Krista“ (Martyn, cit. dielo, zv. 3, kap. 13).

Kalvín sa pripravoval na kňazskú dráhu. Už ako dvanásťročný bol kaplánom v malom kostolíku a biskup mu ostrihal vlasy podľa cirkevných predpisov. Nebol vysvätený ani nevykonával kňazské povinnosti, počítali ho však medzi duchovenstvo, mal oficiálny titul a bol za to platený.

Pre pocit, že sa nemôže stať kňazom, venoval sa nejaký čas štúdiu práv. Nakoniec sa však tohto zámeru vzdal a rozhodol sa zasvätiť svoj život evanjeliu. Váhal, či sa má stať učiteľom. Od narodenia bol totiž plachý, nesmelý a tiesnilo ho vedomie veľkej zodpovednosti, ktorá sa spájala s týmto povolaním. Okrem toho sa chcel ďalej venovať štúdiu. Nakoniec však na vážne naliehanie priateľov súhlasil. Povedal: „Je obdivuhodné, že človek takého nízkeho pôvodu môže byť povýšený na také vznešené postavenie“ (Wylie, cit. dielo, zv. 13, kap. 9).

Kalvín začal svoje dielo ticho, skromne, ale jeho slová pôsobili ako rosa, ktorá občerstvuje zem. Odišiel z Paríža a usadil sa v malom meste, ktoré chránila kňažná Margaréta, ktorá si obľúbila evanjelium a chránila aj jeho učeníkov. Kalvín bol vtedy mladý, povahou láskavý a nenáročný muž. Svoje pôsobenie začal návštevami ľudí v ich domácnostiach. Keď sa okolo neho zhromaždila celá rodina, čítal im z Písma svätého a zoznamoval ich s pravdou o spasení. Tí, čo toto posolstvo počuli, oznámili ho ďalej. Čoskoro rozšíril svoje pôsobenie do okolitých menších miest a dedín. Navštevoval zámky i chudobné domy a všade zakladal zbory, ktoré neskôr smelo svedčili o pravde.

Po niekoľkých mesiacoch sa vrátil do Paríža. Medzi učencami vládlo neobvyklé vrenie. Pri štúdiu starých jazykov sa dostali k Písmu a mnohí, čo dosiaľ jeho pravdy nepoznali, horlivo o nich diskutovali a s príslušníkmi rímskej cirkvi viedli spory. Aj keď Kalvín bol schopný bojovník pri teologických sporoch, mal pred sebou významnejšie poslanie než hlučné učenecké dišputy. Záujem ľudí bol prebudený a nastal čas, aby im niekto objasnil pravdu. Kým v univerzitných sieňach prebiehali rušné teologické debaty, Kalvín chodil po domoch, predstavoval ľuďom Bibliu a rozprával im o ukrižovanom Kristovi.

Božia prozreteľnosť ponúkla Parížu ďalšiu príležitosť prijať evanjelium. Lefévrove a Farelove výzvy mnohí odmietli, ale teraz si ľudia všetkých spoločenských vrstiev tohto veľkomesta znova vypočujú Božie posolstvo. Kráľ pod vplyvom rôznych politických názorov sa ešte úplne nepostavil na stranu Ríma proti reformácii. Margaréta stále dúfala, že protestantizmus vo Francúzsku zvíťazí. Rozhodla, aby sa v Paríži hlásalo reformované učenie. V neprítomnosti kráľa vyzvala evanjelického kňaza, aby kázal v parížskych kostoloch. Keďže to katolícki hodnostári zakázali, kňažná dala k dispozícii palác. Jednu jeho miestnosť nechala upraviť na kaplnku a oznámila, že každý deň v určenú hodinu bude kázeň a vypočuť si ju môžu ľudia všetkých spoločenských vrstiev. Na bohoslužbu prišli zástupy ľudí. Zaplnila sa nielen kaplnka, ale aj predsiene a chodby. Denne prichádzali tisíce poslucháčov – šľachtici, štátnici, právnici, obchodníci a remeselníci. Kráľ nielenže zhromaždenia nezakázal, ale nariadil, aby na tento účel vyhradili dva kostoly. Ešte nikdy mesto nebolo Božím slovom takto prebudené. Zdalo sa, že na obyvateľstvo pôsobí Boží Duch. Ubudlo opilstva, samopašností, závisti a záhaľky a namiesto toho sa objavila striedmosť, cudnosť, poriadok a usilovnosť.

Cirkevná vrchnosť však neodpočívala. Keďže kráľ nechcel kázania zrušiť, cirkevní hodnostári sa obrátili na ľud. Všemožne sa snažili vyvolať strach, predsudky a fanatizmus nevedomých a poverčivých davov. Paríž podobne ako kedysi Jeruzalem slepo nasledoval svojich slepých učiteľov a „nepoznal čas svojho navštívenia“, ani to, čo vedie k pokoju. Mnohí síce evanjelium prijali, ale väčšina ho odmietla. František prejavoval náboženskú znášanlivosť, čím sledoval predovšetkým vlastné zámery a katolíkom sa znova podarilo získať prevahu. Kostoly boli opäť zatvorené a zase sa rozhoreli hranice.

Kalvín sa v tom čase v Paríži pripravoval štúdiom, rozjímaním a modlitbami na svoje budúce pôsobenie a ďalej šíril svetlo Božieho slova. Nakoniec však upadol do podozrenia. Úrady rozhodli, aby bol upálený. Kalvín sa nazdával, že v ústraní je bezpečný, no netušil, aké nebezpečenstvo mu hrozí, keď k nemu dobehli priatelia so správou, že strážnici ho už prichádzajú zatknúť. V tej chvíli bolo už počuť silné klopanie na domové dvere. Nemohol stratiť ani okamih. Kým niektorí priatelia zdržali strážnikov vo dverách, iní mu pomohli, aby sa oknom dostal von a rýchlo zmizol v predmestí. Prístrešie našiel v dome istého robotníka, prívrženca reformácie, kde sa preobliekol do šiat svojho hostiteľa a s motykou na pleci sa vydal na cestu. Šiel na juh a znova našiel útočisko na panstve Margaréty. (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 2, kap. 30).

Tam pod ochranou mocných priateľov zostal niekoľko mesiacov v bezpečí a ako predtým mohol sa venovať štúdiu. Stále však myslel na šírenie evanjelia vo Francúzsku, a preto nemohol už ďalej zostať nečinný. Len čo búrka trochu utíchla, hľadal si nové pôsobisko v Poitiers, kde bola univerzita a kde sa nové názory stretli s pochopením. Ľudia všetkých spoločenských vrstiev radi počúvali evanjelium. Kázanie sa nekonalo na verejnosti, ale v rezidencii vysokého mestského hodnostára a niekedy vo verejnej záhrade. Tam Kalvín otváral Písmo a kázal zo slov večného života. Keď poslucháčov pribúdalo, bolo bezpečnejšie schádzať sa za mestom. Záujemcovia sa rozhodli zhromažďovať v jaskyni, do ktorej sa vchádzalo cez hlboký a úzky priesmyk v pozadí hustých stromov a previsnutých skál. Ľudia sem prichádzali v malých hlúčikoch, ktoré vyšli z mesta rôznymi cestami. Na tomto odľahlom mieste sa čítalo a vykladalo Písmo sväté. Francúzski protestanti tu po prvýkrát slávili Večeru Pánovu. Z tohto pomerne malého zboru veriacich vyšlo niekoľko verných evanjelistov.

Kalvín sa ešte raz vrátil do Paríža. Ani teraz sa nevedel vzdať nádeje, že by Francúzsko ako národ mohlo prijať reformáciu. Zistil však, že pre jeho činnosť sú takmer všetky dvere zatvorené. Keďže hlásať evanjelium znamenalo ísť rovno na hranicu, nakoniec sa rozhodol odísť do Nemecka. Len čo z Francúzska odišiel, proti protestantom sa strhla prudká búrka, ktorá by ho bola iste zmietla, keby tam bol zostal.

Francúzski reformátori túžili, aby sa ich krajina vyrovnala Nemecku a Švajčiarsku, a preto sa chceli rázne zbaviť rímskych povier a prebudiť celý národ. Raz v noci povyliepali po celom Francúzsku plagáty proti omši. Tento horlivý, no nerozvážny čin šíreniu evanjelia nielenže nijako nepomohol, ale naopak, pre stúpencov reformácie, ako aj pre ich priateľov v celom Francúzsku, sa stal pohromou. Rímskym katolíkom totiž poskytol dlho očakávanú zámienku, aby mohli žiadať smrť pre všetkých kacírov ako nebezpečných buričov podvracajúcich pevnosť trónu a pokoj v národe.

Ktorýsi nerozvážny priateľ, alebo zákerný nepriateľ – to sa nikdy nezistilo – prilepil taký plagát na dvere kráľovskej izby. Panovník sa zdesil. Na papieri boli nevyberane napadnuté povery, ktoré ľudia po stáročia uznávali a uctievali. Bezpríkladná opovážlivosť vnucovať kráľovi tieto závery Františka krajne rozhnevala. Kráľ sa na chvíľu mlčky zastavil a od hnevu sa rozochvel. Potom svoju zlosť prejavil strašnými slovami: „Treba bez rozdielu pozatýkať všetkých, čo sú podozriví z luteránskeho kacírstva. Všetkých vyhubím“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 4, kap. 10). Rozhodnutie padlo; kráľ sa teda jednoznačne pridal na stranu Ríma.

V Paríži mali byť okamžite pozatýkaní všetci luteráni. Istý chudobný remeselník, prívrženec reformácie, ktorý zvyčajne vodieval veriacich na tajné zhromaždenia, musel sa pod hrozbou upálenia podrobiť rozkazu a pápežského vyslanca vodiť po meste do protestantských bytov. V hrôze nad týmto podlým rozkazom sa zrútil. Nakoniec ho však strach z plameňov premohol a so zradou svojich bratov súhlasil. Pomaly a ticho šiel ulicami mesta zradca s kráľovským detektívom Morinom v sprievode kňazov, nosičov kadidla, mníchov, vojakov a ľudu. Tento sprievod mal byť pompéznym prejavom úcty k „oltárnej sviatosti“ a súčasne výrazom pokánia za to, ako protestanti urazili omšu. Za týmto divadlom sa však skrýval pomstivý zámer. Keď prišli k domu, kde býval luterán, zradca bez slova dal Morinovi znamenie. Sprievod sa zastavil, stráž vošla do domu, vyvliekla celú rodinu a sputnala ju. Potom sa tento strašný sprievod pohol a hľadal ďalšie obete. „Neušetrili jediný dom, veľký či malý, ba ani internát parížskej univerzity... Pred Morinom sa chvelo celé mesto... Nastala hrôzovláda“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 4, kap. 10).

Po krutom mučení boli obete popravené. Na osobitný príkaz museli na hraniciach horieť len slabé ohne, aby muky odsúdencov boli čo najdlhšie. Tí však napriek tomu zomierali víťazne. Zostali verní a pokojní. Prenasledovatelia boli nad ich neoblomnou vernosťou celkom bezmocní a porazení. „Vo všetkých parížskych štvrtiach stáli šibenice. Každý deň horeli hranice a ďalšie popravy mali pripomínať hrôzu z kacírstva. Šíreniu evanjelia to nakoniec len prospelo. Celý Paríž mohol byť svedkom toho, akých ľudí vychováva nové učenie. Mučenícky kôl sa stal najúčinnejšou kazateľnicou. Pokoj a radosť, ktoré žiarili z tvárí tých, čo šli... na popravisko, ich hrdinstvo uprostred šľahajúcich plameňov, ich láskavosť, s akou odpúšťali urážky, premenili v mnohých prípadoch hnev na ľútosť, nenávisť na lásku – to všetko bolo výrazným svedectvom v prospech evanjelia“ (Wylie, cit. dielo, zv. 13, kap. 20).

V snahe udržať v ľuďoch strach a hrôzu kňazi šírili o protestantoch tie najstrašnejšie výmysly. Obviňovali ich z príprav na vyvraždenie katolíkov, zo snahy o zvrhnutie vlády a zavraždenie kráľa. Tieto obvinenia nemohli oprieť o nijaký dôkaz. Napriek tomu sa tvrdenia kňazov mali v budúcnosti splniť ako zlovestná predpoveď. Stalo sa to však za celkom iných okolností a z celkom opačných príčin. Krutosti, ktoré katolíci spáchali na nevinných protestantoch, mali byť raz potrestané. O niekoľko storočí celá ťarcha falošných obvinení dopadne na kráľa, na vládu i na poddaný ľud. Krutosti však uskutočnia nielen neverci, ale aj sami obhajcovia pápežstva. Tieto strašné pohromy, ktoré o tri storočia neskôr otrasú Francúzskom, nebudú dôsledkom šírenia protestantizmu, ale ovocím jeho potlačenia.

Podozrievanie, nedôvera a strach prenikli do všetkých vrstiev spoločnosti. Napriek všeobecnému znepokojeniu sa však ukázalo, ako hlboko reformačné učenie ovplyvnilo zmýšľanie tých najvzdelanejších, najvplyvnejších a najšľachetnejších ľudí, pretože práve tie najvyššie miesta nemal zrazu kto obsadiť. Z Francúzska odchádzali remeselníci, tlačiari, učenci, univerzitní profesori, spisovatelia, ba aj dvorania. Stovky ľudí opúšťalo Paríž, z rodnej krajiny šli dobrovoľne do cudziny, čím v mnohých prípadoch dali prvýkrát najavo svoj príklon k reformácii. Katolíci len žasli pri pomyslení, koľkých kacírov trpeli medzi sebou, o ktorých nemali ani potuchy. O to pomstivejšie potom zaobchádzali s obeťami, ktoré im zostali v dosahu moci. Žaláre boli plné a zdalo sa, že od dymu horiacich hraníc zapálených vyznávačom evanjelia sčernel aj vzduch.

Františka I. preslávila jeho podpora veľkému hnutiu za obnovu vedeckého bádania, ktorým sa vyznačoval začiatok 16. storočia. Na svojom dvore sa rád stretával so vzdelancami všetkých krajín. Pre svoju lásku k vzdelaniu a pohŕdaním mníšskou nevzdelanosťou a poverčivosťou bol voči reformám do istej miery zhovievavý. Horlivosť pri snahe zbaviť sa kacírstva doviedla tohto priaznivca vzdelania až k tomu, že v celom Francúzsku zakázal tlačenie kníh. František I. je jedným z mnohých príkladov, ktoré potvrdzujú, že vzdelávanie rozumu nie je spoľahlivou ochranou pred náboženskou neznášanlivosťou a prenasledovaním inovercov.

Francúzsko sa malo verejne slávnostne zaviazať, že krajinu zbaví protestantizmu. Kňazi žiadali, aby urážka neba spôsobená znevážením omše bola napravená krvou odporcov a aby kráľ toto strašné dielo v záujme svojho národa verejne schválil.

Tento obrad hrôzy sa mal vykonať 21. januára 1535. V celom národe sa šíril poverčivý strach a fanatická nenávisť. Do parížskych ulíc sa zbehli zástupy ľudí z celého okolia. Obrad sa mal začať ráno honosným sprievodom. „Na domoch, okolo ktorých sprievod šiel, boli vyvesené smútočné zástavy a na niektorých miestach stáli aj oltáre.“ Pred dverami každého domu horela fakľa na počesť „sviatosti“. Pri kráľovskom paláci sa ešte pred svitaním zoradil sprievod. „V jeho čele boli zástavy a kríže z niekoľkých farností a za nimi šli v dvojiciach mešťania s fakľami.“ Potom nasledovali príslušníci štyroch mníšskych rádov v zodpovedajúcich habitoch. Za nimi šli tí, čo niesli zbierku slávnych ostatkov. Za ostatkami šli cirkevní hodnostári v purpurových, šarlátových a drahokamami vyzdobených rúchach. Aká to nádherná, oslňujúca paráda!

„Hostiu držal v rukách parížsky biskup pod drahým baldachýnom, ktorý niesli štyria mladí princovia... Za hostiou kráčal kráľ František I., ktorý v ten deň nemal na hlave kráľovskú korunu, ani nebol oblečený do kráľovského rúcha. S ‚nepokrytou hlavou, s očami sklopenými k zemi a so zapálenou sviečkou v ruke` kráčal kráľ Francúzska ‚ako kajúcnik`“ (Wylie, cit. dielo, zv. 13, kap. 21). Pred každým oltárom sa pokorne sklonil, nie síce pre hriechy, ktorými si poškvrnil dušu, ani pre nevinnú krv prischnutú na rukách, ale pre smrteľný hriech poddaných, ktorí sa opovážili zavrhnúť omšu. Za ním šla kráľovná a ostatní hodnostári, vždy v dvojici so zapálenou sviečkou v ruke.

K obradu patril aj panovníkov prejav ku kráľovským úradníkom vo veľkej sále biskupského paláca. Vystúpil pred nich s posmutnenou tvárou a dojatým hlasom bedákal nad „zločinmi, rúhaním, nad dňom žiaľu a hanby“, ktorý postihol národ. Vyzval každého verného poddaného, aby pomáhal ničiť mor kacírstva, ktorý ohrozuje Francúzsko. Povedal: „Páni, ako váš kráľ vám hovorím, keby som vedel, že jeden môj úd je poškvrnený alebo nakazený touto hnusnou hnilobou, požiadal by som vás, aby ste ho odťali. Ba viac, keby som vedel, že jedno z mojich detí je tým poškvrnené, neušetril by som ho. Sám by som sa ho vzdal a obetoval Bohu.“ Cez slzy mohol sotva hovoriť. Celé zhromaždenie vzlykalo a jednohlasne volalo: „Za katolícke náboženstvo dáme život!“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 4, kap. 12).

Nad národom, ktorý pohrdol svetlom pravdy, zavládla strašná tma. Francúzsko bolo svedkom zjavenej milosti „spásonosnej všetkým ľuďom“, jeho obyvatelia boli uchvátení krásou pravdy a mestá i dediny boli ňou osvietené, ale odvrátili sa od nej a tme dali prednosť pred svetlom. Francúzsko odmietlo ponúknutý dar neba. Ľudia nazývali zlo dobrom a dobro zlom, kým sa nestali obeťami vlastného sebaklamu. Aj keď sa mohli nazdávať, že prenasledovaním inak veriacich slúžia Bohu, ich naivná úprimnosť ich nemohla zbaviť viny. Svetlo, ktoré by ich zachránilo pred klamom a hriešnym krviprelievaním, svojvoľne zavrhli.

Slávna prísaha o vykynožení kacírstva sa konala vo veľkej katedrále, kde o tri storočia neskôr dosadil na trón „bohyňu rozumu“ národ, ktorý zabudol na živého Boha. Sprievod sa potom znova zoradil a predstavitelia Francúzska sa pustili do diela, ktoré sa prísažne zaviazali vykonať. „V krátkych vzdialenostiach od seba boli postavené hranice, na ktorých mali byť upálení protestantskí kresťania. Hranice mali byť zapálené vo chvíli, keď sa priblíži kráľ so sprievodom a bude hľadieť na popravu“ (Wylie, cit. dielo, zv. 13, kap. 21). Utrpenie týchto Kristových svedkov je príliš drastické, než aby sa dalo opísať. Obete však nezaváhali. Keď vyzvali jedného z mučeníkov, aby odvolal, odvetil: „Verím len tomu, čo už dávno hlásali proroci a apoštolovia a čomu verili všetci svätí. Moja viera je zakotvená v Bohu a odolá všetkým pekelným mocnostiam“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 4, kap. 12).

Sprievod sa vždy znova zastavoval na miestach, kde boli mučení protestanti. Po návrate ku kráľovskému palácu sa dav sa rozišiel, kráľ a preláti sa odobrali do svojich komnát spokojní s tým, čo sa v ten deň vykonalo, navzájom si blahopriali a ubezpečili sa, že v začatom diele budú pokračovať, kým sa kacírstva celkom nezbavia.

Evanjelium pokoja, ktoré Francúzsko zavrhlo, bude síce vykorenené, ale následky budú strašné. O dvestopäťdesiatosem rokov po tom, čo celé Francúzsko prenasledovalo reformátorov, 21. januára 1793 šiel ulicami Paríža iný sprievod s celkom odlišným zámerom. „Hlavnou postavou bol opäť kráľ; znova tu bol veľký ruch a znova sa ozývali výkriky. Opäť bolo počuť volanie po ďalších obetiach a znova boli postavené čierne šibenice a deň sa znova končil hroznými popravami. Ľudovít XVI. vzdoroval svojim žalárnikom a katom, ktorí ho vliekli na popravisko a prinútili pokľaknúť. Potom padla sekera a hlava sa skotúľala na pódium“ (Wylie, cit. dielo, zv. 13, kap. 21). Kráľ však nebol jedinou obeťou; neďaleko odtiaľ v krvavých dňoch hrôzovlády zahynulo pod gilotínou dvetisícosemsto ľudí.

Reformácia otvorila ľuďom Bibliu. Odpečatila príkazy Božieho zákona a ukázala, aké požiadavky kladie na svedomie človeka. Neskonalá Božia láska odhalila ľuďom nebeské zákony a zásady. Boh povedal: „Zachovávajte ich a plňte, lebo to bude vašou múdrosťou a rozumnosťou v očiach národov, ktoré počujú všetky tieto ustanovenia a povedia: Naozaj múdry a rozumný ľud je tento veľký národ“ (5 Moj 4,6). Keď Francúzsko zavrhlo dar neba, zasialo semeno anarchie a sebazničenia. Nevyhnutným následkom bola revolúcia a krutovláda. Skôr ako plagáty vyvolali prenasledovanie, musel odvážny a horlivý Farel utiecť zo svojej vlasti. Útočisko našiel vo Švajčiarsku, kde svojím úsilím podporil dielo Zwingliho a dopomohol tomu, že reformácia získala obľubu. Aj keď ďalšie roky svojho života strávil vo Švajčiarsku, naďalej významne ovplyvňoval reformáciu vo Francúzsku. V prvých rokoch svojho vyhnanstva dbal predovšetkým o to, aby sa evanjelium šírilo v jeho rodnej krajine. Veľa času strávil kázaním medzi svojimi krajanmi v pohraničí, neúnavne sledoval, čo sa vo Francúzsku deje, pomáhal radami a povzbudením. Spolu s ďalšími vyhnancami prekladal do francúzštiny diela nemeckých reformátorov, ktoré s francúzskym prekladom Písma vyšli tlačou vo veľkých nákladoch. Kolportéri ich potom predávali v celom Francúzsku. Dostávali ich za veľmi nízke ceny a za utŕžené peniaze mohli pokračovať v práci.

Farel začal svoje dielo vo Švajčiarsku ako skromný učiteľ. Uchýlil sa do odľahlej farnosti a venoval sa výchove detí. Vyučoval bežné predmety a deti pritom opatrne zoznamoval s biblickými pravdami v nádeji, že prostredníctvom detí nadviaže spojenie s rodičmi. Len čo niektorí uverili, kňazi bezodkladne zasiahli, aby dielo zmarili; pobúrili vidiecky ľud, aby sa proti Farelovi postavil. Kňazi tvrdili: „To nemôže byť Kristovo evanjelium, lebo neprináša pokoj, ale boj“ (Wylie, cit. dielo, zv. 14, kap. 3). Podobne ako prví učeníci aj Farel pri prenasledovaní v jednom meste utiekol do druhého. Chodil pešo z dediny do dediny, z mesta do mesta, trpel hladom, zimou i únavou a jeho život bol stále ohrozený. Kázal na tržnici, v kostoloch a príležitostne aj z kazateľníc veľkých chrámov. Niekedy našiel kostol prázdny, bez poslucháčov; inokedy mu v kázni bránili výkriky a posmech, ba občas ho z kazateľnice odviedli násilím. Neraz ho prepadla zberba a zbila takmer na smrť. No napriek tomu v práci pokračoval. Aj keď ho ľudia často odmietali, vždy znova sa s neúnavnou vytrvalosťou púšťal do boja a dožil sa aj toho, že malé i veľké mestá, kedysi bašty pápežstva, postupne otvárali svoje brány evanjeliu. Malá farnosť, kde začal pôsobiť, čoskoro prijala reformačnú vieru. Aj mestá Murten a Neuchatel sa zriekli rímskych obradov a odstránili z kostolov modloslužobné obrazy a sochy.

Farel dávno túžil, aby sa Ženeva stala protestantským mestom a ako taká strediskom reformácie pre Francúzsko, Švajčiarsko a Taliansko. S týmto zameraním pokračoval v práci a získal mnoho okolitých miest a dedín. Potom spolu s jedným spolupracovníkom odcestoval do Ženevy. Tam však smel predniesť len dve kázne. Kňazi, ktorí sa márne snažili o to, aby ho odsúdila štátna vrchnosť, ho pozvali pred cirkevnú radu, kam každý z nich prišiel so zbraňou ukrytou pod kabátom so zámerom pripraviť ho o život. Pred vchodom do siene ho chcel rozvášnený dav palicami a mečmi zabiť v prípade, že by sa mu podarilo uniknúť z rady. Zachránila ho len prítomnosť štátnych úradníkov a vojakov v miestnosti. Na druhý deň ho zavčas ráno spolu s priateľom previedli na druhú stranu jazera do bezpečia. Tak sa skončil jeho prvý pokus o evanjelizáciu v Ženeve.

Pri ďalšom pokuse šlo o jednoduchší nástroj – bol ním mladý muž menom Froment, taký nevýrazný a nenápadný, že aj priatelia reformácie s ním zaobchádzali chladne. Čo však mal tento človek dosiahnuť tam, kde odmietli aj Farela? Ako mal mladík bez odvahy a skúseností obstáť v búrke, pred ktorou musel utiecť aj muž silnejší a odvážnejší? „Nie vojenskou mocou ani silou, ale mojím Duchom – hovorí Hospodin mocností“ (Zach 4,6). „Avšak bláznivé vo svete vyvolil si Boh, aby zahanbil múdrych, a slabé vo svete vyvolil si Boh, aby zahanbil mocných.“ „Božie bláznovstvo je totiž múdrejšie ako ľudia a Božia slabosť silnejšia ako ľudia“ (1 Kor 1,27.25).

Froment začal pracovať ako učiteľ. Pravdy, o ktorých hovoril deťom v škole, deti opakovali doma. Onedlho prišli do školy aj rodičia, aby si vypočuli výklad Písma a triedu čoskoro zaplnili pozorní poslucháči. Učiteľ rozdával výtlačky Novej zmluvy a rôzne traktáty zadarmo. Tie sa potom dostali k mnohým z tých, čo sa neodvážili prísť verejne, aby si vypočuli nové učenie. Po nejakom čase musel aj tento pracovník utiecť, ale to, čo hlásal, zostalo natrvalo v pamäti ľudí. Reformácia zapustila korene, zosilnela a šírila sa ďalej. Kazatelia sa vracali a v Ženeve nakoniec zaviedli protestantské bohoslužby.

Ženeva sa už hlásila k reformácii, keď do jej brán po dlhom a strastiplnom putovaní vošiel Kalvín. Vracal sa z poslednej návštevy svojho rodiska do Bazileja, keď zistil, že priamu cestu obsadilo vojsko Karola V. a bol teda nútený ísť okľukou cez Ženevu.

Farel v tejto návšteve rozpoznal Božiu ruku. Aj keď Ženeva reformáciu už prijala, bolo treba ešte veľa vykonať. Ľudia sa k Bohu obracajú jednotlivo, nie po skupinách. Obrátenie sa deje v srdci a v mysli pod vplyvom Ducha Svätého, nie z úradného rozhodnutia. Obyvatelia Ženevy nadvládu Ríma síce odmietli, ale neboli príliš ochotní vzdať sa neprávostí, na ktoré si zvykli za čias rímskej hierarchie. Zaviesť čisté zásady evanjelia a pripraviť ľud na to, aby plnil Bohom zverené poslanie, nebola ľahká úloha.

Farel bol presvedčený, že v Kalvínovi našiel práve toho, s kým bude môcť pri uskutočňovaní tohto diela spolupracovať. V mene Božom zaprisahal tohto mladého kazateľa, aby zostal pracovať v Ženeve. Kalvín sa zľakol; bol ostýchavý, miloval pokoj a bál sa smelých, nezávislých a prudkých Ženevčanov. Pre svoje krehké zdravie a záľubu v štúdiu radšej vyhľadával ústranie. Bol presvedčený, že reformácii môže najlepšie poslúžiť svojím perom a túžil po tichom mieste, kde by mohol pomocou tlače učiť a vzdelávať zbory. Farelovu slávnostnú výzvu však pokladal za Božie povolanie, a preto sa ju neodvážil odmietnuť. Povedal, že sa mu to zdalo, „akoby sa k nemu z neba vystrela Božia ruka, aby ho uchopila a neodvolateľne postavila na miesto, odkiaľ chcel odísť“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 9, kap. 17). V tom čase hrozilo protestantizmu veľké nebezpečenstvo. Pápež sa Ženeve vyhrážal kliatbami a veľké národy jej hrozili zničením. Ako mohlo toto malé mesto odolať moci, ktorá tak často donútila kráľov a cisárov, aby sa podrobili? Ako sa mohla postaviť proti armádam mocných svetovládcov?

Silní nepriatelia v kresťanskom svete vždy ohrozovali reformáciu. Sotva reformácia dosiahla prvé úspechy, Rím zbieral nové sily v nádeji, že reformáciu porazí. V tom čase bol založený jezuitský rád, najkrutejší, najbezohľadnejší a najmocnejší zo všetkých obhajcov pápežstva. Odpútaní od všetkých pozemských záväzkov a ľudských záujmov, zbavení prirodzených citov, s dokonale umlčaným rozumom a svedomím, jezuiti okrem vlády svojho rádu nepoznali nijakú vládu, nijaký zväzok a okrem povinnosti šíriť svoju moc, nepoznali ani inú povinnosť (pozri Dodatok č. 20). Kristovo evanjelium pomáhalo ľuďom, ktorí mu uverili, aby obstáli v nebezpečenstve, znášali utrpenie, aby sa neľakali zimy, hladu, námahy ani chudoby, aby niesli zástavu pravdy a nedbali na horiace hranice, väzenie či mučenie. Na prekonanie týchto síl jezuiti vyzbrojili svojich prívržencov fanatizmom, ktorý im umožnil obstáť v nebezpečenstvách a proti moci pravdy postaviť všetky zbrane klamu a podvodu. Neštítili sa ani najhorších zločinov, najpodlejších klamstiev, nijakej pretvárky. Sľubovali síce večnú chudobu a pokoru, ale cieľavedome vyhľadávali moc a bohatstvo. Bezvýhradne sa oddali zámeru vykynožiť protestantizmus a znova nastoliť pápežskú nadvládu.

Príslušníci rádu sa navonok javili ako svätí. Navštevovali väznice a nemocnice, slúžili chorým a chudobným, predstierali, že sa zriekli sveta a že nosia sväté meno Ježišovo, ktorý chodil po svete a všade konal dobro. Pod bezchybným zovňajškom sa však často skrývali tie najzločinnejšie a najzvrhlejšie zámery. Rád sa pridŕžal hlavnej zásady, že účel svätí prostriedky. Podľa tejto zásady pokladali klamstvá, krádeže, krivoprísažníctvo a vraždy nielen za prípustné a ospravedlniteľné, ale priamo za hodné odporúčania, ak mali slúžiť záujmom cirkvi. Pod rôznymi pretvárkami sa jezuiti vkrádali do štátnych úradov, boli poradcami kráľov a usmerňovali politiku národov. Vedeli byť aj sluhami, ak pritom mohli sledovať správanie svojich pánov. Zriaďovali lýceá pre kniežacích a šľachtických synov a školy pre obyčajný ľud. Deti protestantských rodičov nútili zúčastňovať sa na rímskokatolíckych obradoch. Vonkajšia honosnosť a prepych rímskej bohoslužby mali zmiasť myseľ, oslniť a zaujať predstavivosť. Tak sa stávalo, že synovia zrádzali slobodu, za ktorú bojovali a krvácali ich otcovia. Jezuiti sa rýchlo rozšírili po celej Európe a všade, kam prišli, sa znova rozmohlo pápežstvo.

Na získanie väčšej moci vydal pápež bulu, ktorou obnovil inkvizíciu (pozri Dodatok č. 21). Napriek tomu, že inkvizícia budila všeobecný odpor aj v katolíckych krajinách, obhajcovia pápežstva znova zaviedli tento strašný súd a v jeho tajných žalárnych celách sa znova odohrávali príliš ohavné krutosti, než aby mohli zniesť denné svetlo. V mnohých krajinách popravili alebo prinútili odísť do exilu tisíce ľudí. Obvykle to bol výkvet národa, tí najrýdzejší a najušľachtilejší, najnadanejší a najvzdelanejší ľudia, zbožní a verní kazatelia, usilovní a vlasti oddaní občania, vynikajúci učenci, nadaní umelci a zruční remeselníci.

Takými prostriedkami sa Rím snažil vyhasiť svetlo reformácie, vytrhnúť ľuďom z rúk Bibliu a znova nastoliť nevedomosť a poverčivosť doby temna. Vďaka však Božiemu požehnaniu a pôsobeniu šľachetných, Bohom vyvolených mužov, ktorí pokračovali v diele Lutherovom, protestantizmus nezahynul; svoju silu totiž nečerpal z priazne kniežat a ich zbraní. Jeho pevnosťami sa stali tie najmenšie krajiny, najskromnejšie a najslabšie národy. Bola to malá Ženeva, mesto medzi mocnými nepriateľmi, ktorí ju chceli zničiť. Bolo to Holandsko na piesočných brehoch Severného mora, ktoré bojovalo proti tyranii Španielska, vtedy najväčšieho a najbohatšieho kráľovstva; a bolo to pochmúrne a chudobné Švédsko, ktoré reformácii vydobylo víťazstvo.

Kalvín pôsobil v Ženeve takmer tri desaťročia. Najprv tam založil cirkev podľa mravných zásad Písma a potom odtiaľ usmerňoval reformačný rozmach po celej Európe. Ako verejný činiteľ urobil viacero závažných chýb a ani jeho učenie nebolo bez nedostatkov. Bol však ochotným nástrojom pri hlásaní právd, ktoré mali mimoriadny význam v jeho dobe pre zachovanie zásad protestantizmu proti rýchlo sa rozmáhajúcemu náporu pápežstva a pre šírenie životnej jednoduchosti a rýdzosti v evanjelických zboroch namiesto pýchy a skazenosti vyživovanej učením Ríma.

Zo Ženevy vychádzali učitelia i spisy, ktoré šírili reformačné učenie. Sem sa utiekali prenasledovaní zo všetkých krajín o radu, poučenie a povzbudenie. Kalvínovo mesto sa stalo útočiskom prenasledovaných reformátorov z celej západnej Európy. Na úteku pred strašnou búrkou trvajúcou stáročia prichádzali utečenci k bránam Ženevy. Hladní, skrvavení, olúpení o domov a rodinu boli úprimne privítaní a dostali potrebnú opateru. Tam našli nový domov a ich zručnosť, učenosť a zbožnosť boli potom požehnaním pre mesto, ktoré ich prijalo. Mnohí z tých, čo tu našli útočisko, sa neskôr vrátili do svojho rodiska, aby tam bojovali proti útlaku Ríma. Ján Knox, statočný reformátor Škótska, mnohí anglickí puritáni, protestanti z Holandska a zo Španielska, ako aj francúzski hugenoti – tí všetci odnášali zo Ženevy fakľu pravdy, aby ňou rozptýlili temnotu vo svojej rodnej krajine.