13. Svetlo pravdy na severe

Krutovláda cirkevnej hierarchie vyvolala v Holandsku veľmi skoro rozhodný odpor. Podstatu rímskeho pápežstva odhalili sedemsto rokov pred Lutherom dvaja biskupi, ktorí boli služobne poslaní do Ríma, kde spoznali pravý základ „svätého stolca“ a rímskeho veľkňaza vážne obvinili slovami: „Boh zriadil svoju cirkev – kráľovnú a nevestu – vznešeným a večným ustanovením v záujme jej rodiny a daroval jej veno, ktoré nepominie, ani sa neskazí; dal jej večnú korunu a žezlo... Z toho všetkého ťažíte vy ako zlodej. Usadili ste sa v Božom chráme, ovciam ste sa stali vlkom, namiesto toho, aby ste im boli pastierom... chcete, aby sme verili, že ste najvyšším kňazom, a pritom sa správate skôr ako tyran... Namiesto toho, aby ste boli sluhom sluhov, ako sa sám nazývate, chcete sa stať pánom pánov... Ľudia kvôli vám znevažujú Božie prikázania... Duch Svätý buduje všetky cirkvi na celej zemi... Mesto nášho Boha, ktorého sme občanmi, siaha do všetkých končín neba, a je väčšie než mesto, nazvané svätými prorokmi ‚Babylon‘, ktoré sa pokladá za mesto Božie, vyvyšuje sa až po nebesá a chvasce sa, že má nesmrteľnú múdrosť a bezdôvodne vyhlasuje, že sa nikdy nezmýlilo, ani sa mýliť nemôže“ (Gerhard Brandt, History of the Reformation in and about the Low countries, zv. 1, str. 6).

V nasledujúcich storočiach rovnako protestovali ďalší jednotlivci. Prví učitelia, ktorí podľa vzoru valdenských misionárov prechádzali rôznymi krajinami pod rozličnými menami, všade šírili poznanie evanjelia; prišli aj do Holandska. Ich učenie sa rýchlo šírilo. Preložili valdenskú Bibliu do holandčiny a tvrdili, že má „veľkú prednosť, lebo nie sú v nej výmysly, klamy, podvody, ale len slová pravdy. Všeličo je v nej tu i tam povedané síce tvrdo, ľahko sa však v nej dá nájsť podstata toho, čo je dobré a sväté“ (Brandt, cit. dielo, zv. 1, str. 14). Tak opisovali jej vplyv priatelia starej viery v 12. storočí.

„Potom začalo prenasledovanie. Počet veriacich však rástol aj napriek mučeniu a hraniciam. Títo kresťania vyznávali, že v náboženských záležitostiach jedinou neomylnou autoritou je Biblia a že k viere neslobodne nikoho nútiť, ale získavať kázaním“ (Martyn, cit. dielo, zv. 2, str. 87). Lutherovo učenie našlo v Holandsku úrodnú pôdu. Evanjelium tam hlásali duchovne prebudení, úprimní a verní muži. Z jedného kraja Holandska prišiel Menno Simons. Hoci dostal rímskokatolícku výchovu a bol vysvätený za kňaza, Písmo sväté vôbec nepoznal a z obavy, aby ho nezviedlo do kacírstva, nechcel ho ani čítať. Klíčiace pochybnosti o tom, či učenie o premene vína a chleba je pravdivé, pokladal za satanské pokušenie. Úsilie zbaviť sa ho kajúcnymi modlitbami bolo márne. Snaha prejsť na iné myšlienky či umlčať hlas svedomia účasťou na rôznych zábavách a radovánkach, zostala bez účinku. Po nejakom čase začal pozorne čítať Novú zmluvu. Po prečítaní Novej zmluvy a Lutherových spisov prijal reformačné učenie. Krátko nato bol svedkom, ako v susednej obci sťali istého muža len preto, že sa dal znova pokrstiť. Táto udalosť nútila Menna dozvedieť sa, čo Biblia učí o krste detí. Nielenže v Písme na to nenašiel ani jediný dôkaz; naopak, poznal, že podľa Biblie Boh žiada pokánie a vieru ako predpoklad krstu.

Menno vystúpil z rímskej cirkvi a svoj život zasvätil hlásaniu toho, čomu uveril. V Nemecku i v Holandsku sa objavili fanatici, hlásajúci nezmyselné a zvodné názory, ktoré podvracali poriadok a mravnosť; viedli k násilnostiam a vzburám. Menno pochopil, k akým strašným následkom by tieto hnutia neodvratne viedli, preto sa horlivo postavil proti bludným názorom a blúzneniu fanatikov. Mnohí z takto zvedených sa potom týchto zhubných názorov zriekli. V Holandsku žili ešte potomkovia dávnych kresťanov, ľudia, ktorí prijali valdenské učenie. Práve medzi nimi Menno veľmi horlivo a úspešne pracoval.

Celých dvadsaťpäť rokov cestoval aj so svojou manželkou a deťmi, prežíval veľké ťažkosti a útrapy, a neraz im pritom šlo o holý život. Menno prešiel Holandsko a severné Nemecko, kde pôsobil najmä medzi jednoduchými ľuďmi a mal tam ďalekosiahly vplyv. Aj keď nemal rozsiahle vzdelanie, bol prirodzene výrečný a neochvejne čestný, skromný a láskavý, úprimne a opravdivo zbožný. Vlastným životom dával príklad ako plniť zásady, ktoré hlásal, čím v ľuďoch prebúdzal dôveru. Jeho nasledovníci boli rozháňaní a prenasledovaní. Trpeli preto, že ľudia si ich zamieňali s münsterskými fanatikmi. Aj napriek tomu sa Mennovým pôsobením obrátilo mnoho ľudí.

Reformačné učenie nikde inde neprijali ľudia tak všeobecne ako v Holandsku a len málokde boli jeho prívrženci tak kruto prenasledovaní. Karol V., ktorý reformáciu v Nemecku zakázal, najradšej by bol všetkých jej prívržencov poslal na hranicu. No kniežatá sa proti jeho tyranii postavili ako hradba. Cisár mal však v Holandsku väčšiu moc a jedno nariadenie o prenasledovaní protestantov stíhalo druhé. Čítať Bibliu, počúvať ju alebo o nej kázať, či dokonca o nej len hovoriť, znamenalo vystavovať sa trestu smrti upálením. Modliť sa k Bohu tajne, prestať sa klaňať obrazom a sochám, alebo zaspievať žalm sa takisto trestalo smrťou. Ba aj tí, čo sa svojich „bludov“ zriekli, boli, v prípade mužov, odsúdení na smrť sťatím, kým ženy boli pochované zaživa. Takto za vlády Karola V. a Filipa II. zahynulo tisíce ľudí.

Raz bola pred inkvizítorov privedená celá rodina obvinená z toho, že sa nezúčastňuje na omšiach v kostole a Boha uctieva doma. Na otázky, ako uctievajú Boha, najmladší syn odpovedal: „Kľakneme si a modlíme sa, aby nám Boh osvietil myseľ a odpustil hriechy. Modlíme sa za nášho panovníka, aby úspešne vládol a aby jeho život bol šťastný; prosíme aj za vrchnosť, aby ju Boh zachoval“ (Wylie, cit. dielo, zv. 18, kap. 6). Aj keď to niektorých sudcov hlboko dojalo, otec bol aj s jedným zo svojich synov odsúdený na upálenie.

Zúrivosť prenasledovateľov bola tým väčšia, čím neochvejnejšia bola viera mučeníkov. Neotrasiteľnú odvahu prejavovali nielen muži, ale aj ženy a mladé dievčatá. „Ženy sa postavili k svojim mužom na hranicu a napriek plameňom im šepkali útešné slová, alebo spievali žalm.“ „Mladé dievčatá sa ukladali do hrobov, v ktorých ich zaživa pochovávali, akoby sa doma chystali k spánku, alebo šli na popravisko či na hranicu v tých najlepších šatoch, akoby šli na svadobný obrad“ (Wylie, cit. dielo, zv. 18, kap. 6).

Tak ako v časoch, keď sa pohanstvo usilovalo zničiť evanjelium, aj teraz sa krv kresťanov stala semenom (pozri Tertullian, Apologia, odst. 50). Prenasledovanie malo za následok len to, že počet obhajcov pravdy sa výrazne zvýšil. Nezdolná odhodlanosť ľudu ešte viac roznecovala panovníka, ktorý vo svojom krutom diele neustával. Bolo to však márne. Pod vedením šľachetného Viliama Oranžského priniesla revolúcia v Holandsku nakoniec náboženskú slobodu.

Pokrok evanjelia v piemontských vrchoch, na francúzskych pláňach i na pobreží Holandska poznamenala krv mučeníkov. Naproti tomu severské krajiny prijali evanjelium pokojne. Študenti pri návrate domov priniesli z Wittenbergu reformačnú vieru do Škandinávie. Šíreniu pravdy pomohlo aj vydanie Lutherových spisov. Obyčajný pracovitý ľud severu sa odvracal od skazenosti, prepychu a povier Ríma a vítal čistotu, jednoduchosť a životodarné pravdy Biblie.

„Reformátor Dánska“ Tausen bol synom roľníka. Už ako malý chlapec prejavil pozoruhodné schopnosti. Túžil po vzdelaní, ale majetkové pomery rodičov mu to neumožnili, preto vstúpil do kláštora. Čistotou svojho života, usilovnosťou a vernosťou si získal priazeň predstaveného. Pri skúškach vyniklo jeho nadanie, ktoré by cirkvi mohlo v budúcnosti pomôcť. Predstavenstvo kláštora mu ponúklo možnosť štúdia na niektorej nemeckej či holandskej univerzite. Mladý študent si mohol vybrať školu sám – s jedinou výhradou, že to nesmie byť Wittenberg. Mnísi tvrdili, že štipendistu cirkvi nesmie ohrozovať jed kacírstva.

Tausen sa rozhodol, že bude študovať na univerzite v Kolíne nad Rýnom, ktorá bola už vtedy tým, čím je dnes – jednou z bášt katolicizmu. Tu ho však čoskoro znechutila mystika vzdelancov. Tam sa dostal k Lutherovým spisom. Čítanie ho nadchlo, žasol a zatúžil, aby mohol počuť toto učenie priamo z úst reformátora. Tým by, pravda, mohol pobúriť svojho predstaveného v kláštore a stratiť jeho podporu. No aj tak sa k tomu kroku rozhodol a onedlho bol zapísaný ako študent vo Wittenbergu.

Po príchode do Dánska sa vrátil do svojho kláštora. Nikto ho dovtedy z luterstva nepodozrieval. Tajomstvo si nechal pre seba. Svojich druhov sa snažil viesť k čistejšej viere a svätejšiemu životu bez toho, aby v nich vzbudzoval nejaké predsudky. Otváral im Písmo sväté a vysvetľoval jeho pravý význam. Nakoniec im poukázal na Krista ako jedinú spravodlivosť pre hriešnika a jedinú nádej na spasenie. Predstavený kláštora, ktorý doňho vkladal veľké nádeje ako do sľubného obhajcu cirkvi, naňho veľmi zanevrel. Bezodkladne ho poslal do iného kláštora, kde ho zavreli do cely a držali pod prísnym dohľadom.

Jeho strážcovia sa zhrozili, keď sa po krátkom čase niekoľko mníchov prihlásilo k protestantizmu. Tausen napriek mrežiam svojej cely hlásal svojim priateľom pravdu. Keby dánski cirkevní otcovia pochopili, ako cirkev potiera kacírstvo, okamžite by Tausena umlčali. Namiesto toho, aby ho zavreli do cely v nejakom podzemnom žalári, vyhnali ho z kláštora. Nič iné ani urobiť nemohli. Kráľ totiž práve vydal výnos, ktorým bola učiteľom nového učenia poskytnutá ochrana. Tausen začal kázať v kostoloch a na jeho kázne prichádzali davy ľudí. Nebol sám, kto hlásal Božie slovo. Do dánčiny bola preložená Nová zmluva a rozšírila sa v mnohých výtlačkoch. Aj keď sa oficiálna cirkev snažila toto dielo mariť, nemohla zabrániť, aby sa nešírilo. Dánsko sa onedlho prihlásilo k reformácii.

Aj do Švédska priniesli vodu života mladí ľudia, ktorí sa napili z wittenberského žriedla. Dvaja predstavitelia švédskej reformácie, Olaf a Laurentius Petri, synovia kováča z Orebro, študovali pod vedením Luthera a Melanchtona. Poznané pravdy horlivo šírili. Olaf strhával ľud, podobne ako veľký reformátor, svojou horlivosťou a výrečnosťou, kým Laurentius, povahou skôr podobný Melanchtonovi, bol učenlivý, hĺbavý a pokojný. Obaja horlivo zbožní mali hlboké teologické vzdelanie a neochvejnú odvahu šíriť pravdu. Katolícky odpor bol aj tu zjavný. Duchovní podnecovali nevedomý a poverčivý ľud. Olafa Petriho často napadala zberba, takže sa v krajných prípadoch zachraňoval útekom. Pritom reformátorov podporoval a chránil kráľ.

Ľud bol pod vládou rímskej cirkvi utláčaný a tiesnila ho chudoba. Cirkev ho pripravila o Písmo sväté. Nechala mu len náboženstvo symbolov a obradov, ktoré nerozvíjali myseľ, ale vracali ľud k poverám a k pohanským zvyklostiam predkov. Národ bol rozdelený na súperiace tábory, ktorých vzájomné trenice len prehlbovali biedu ľudu. Kráľ sa rozhodol uskutočniť reformu v štáte i v cirkvi a v boji proti Rímu vítal schopných pomocníkov.

Olaf Petri presvedčivo obhájil reformačné učenie proti zástupcom Ríma pred panovníkom a poprednými predstaviteľmi Švédska. Objasnil, že učenie cirkevných otcov možno prijať, len ak sa zhoduje s Písmom. Vyhlásil, že podstata učenia o viere je v Biblii vyložená tak jednoducho a jasne, že ju môžu pochopiť všetci. Kristus oznamoval: „Moje učenie nie je moje, ale toho, kto ma poslal“ (Ján 7,16). Pavol povedal, že keby hlásal evanjelium odchylné od toho, ktoré prijal, nech je prekliaty (Gal 1,8). Reformátor sa pýtal: „Ako sa teda môžu iní odvažovať vydávať dogmy podľa svojej ľúbosti a vnucovať ich ako niečo nutné na spasenie?“ (Wylie, cit. dielo, zv. 10, kap. 4). Dokázal, že ak cirkevné dekréty odporujú Božím prikázaniam, strácajú platnosť. Hlásal veľkú protestantskú zásadu, že meradlom viery a života je „len Písmo“.

Aj keď sa tento boj odohrával pomerne v ústraní, je zrejmé „z akých ľudí pozostávalo vojsko reformátorov. Neboli to nevzdelanci, sektári, hluční a priečni diskutéri – práve naopak, boli to ľudia, ktorí skúmali Božie slovo a vedeli ako zaobchádzať so zbraňami Písma. V učenosti predstihli svoju dobu. Ak myslíme na skvelé strediská, ako bol Wittenberg a Zürich, a na také slávne mená ako Luther, Melanchton, Zwingli a Oekolampad, o ktorých vieme, že boli vodcami hnutia, budeme, prirodzene, očakávať, že mali neobvyklú silu a dosahovali veľké úspechy. Ich žiaci sa im, samozrejme, nemohli vyrovnať. Ak sa však podívame na odľahlé Švédsko a ak vezmeme do úvahy málo známe mená Olaf a Laurentius Petriovci, teda žiakov známych majstrov, čo uvidíme?... Učencov a teológov, ktorí dokonale ovládli celú sústavu právd evanjelia a ktorí ľahko zvíťazili nad učiteľmi katolíckych škôl a hodnostármi cirkvi“ (Wylie, cit. dielo, zv. 10, kap. 4).

Výsledkom dišputy bolo, že švédsky kráľ prijal protestantské vyznanie a o niečo neskôr sa preň vyslovilo aj národné zhromaždenie. Olaf Petri preložil do švédčiny Novú zmluvu a na prianie kráľa začali obaja bratia prekladať celú Bibliu. Takto dostal švédsky ľud prvýkrát Božie slovo v rodnom jazyku. Podľa výnosu snemovne mali kazatelia v celom kráľovstve vysvetľovať Písmo a deti sa mali v škole učiť čítať Bibliu.

Požehnané svetlo evanjelia postupne a isto rozháňalo tmu nevedomosti a poverčivosti. Národ, ktorý sa zbavil rímskeho útlaku, dosiahol takú silu a veľkosť ako nikdy predtým. Švédsko sa stalo jednou z pevností protestantizmu. O sto rokov neskôr, v dobe najväčšieho ohrozenia sa tento malý a dovtedy slabý národ – jediný v Európe – odvážil podať pomocnú ruku Nemecku, aby sa vyslobodilo z tiesnivého zovretia tridsaťročnej vojny. Zdalo sa, že celá severná Európa sa onedlho opäť dostane pod krutovládu Ríma. Švédske vojská však pomohli Nemecku zastaviť nápor katolíckych vojsk, vydobyť slobodu protestantom, kalvínom i luteránom – a obnoviť slobodu svedomia v tých krajinách, ktoré prijali reformáciu.