14. Reformácia na britských ostrovoch

Kým Luther otváral Bibliu, dovtedy ľuďom v Nemecku zatvorenú, Duch Svätý viedol Tyndala, aby to isté robil v Anglicku. Viklef preložil Bibliu z latinského textu, ktorý mal viaceré nedostatky. Táto Biblia nikdy nevyšla tlačou a ručný odpis bol taký drahý, že si ho mohlo dovoliť len niekoľko bohatých a vznešených ľudí. Pomerne málo bola rozšírená aj preto, lebo cirkev ju prísne zakázala čítať a rozširovať. V roku 1516 – teda o rok skôr, než Luther zverejnil svoje tézy – Erazmus vydal grécky a latinský text Novej zmluvy. Takto vyšlo Božie slovo prvýkrát tlačou v pôvodnom jazyku. Keďže v tomto diele boli opravené mnohé chyby predošlých rukopisov, zmysel textu sa stal zrozumiteľnejším. Mnohým vzdelaným ľuďom to pomohlo lepšie poznať pravdu a povzbudilo ich reformačné úsilie. Väčšina obyčajných ľudí však ani potom nemala prístup k Božiemu slovu. Tyndalovým poslaním bolo pokračovať v diele Viklefa tým, že svojim krajanom dá Bibliu v ich jazyku.

Tyndale usilovne hľadal a poznával pravdu. Evanjelium pochopil z Erazmovho gréckeho znenia Novej zmluvy. Svoje presvedčenie smelo vyznával a žiadal, aby sa každé učenie preverovalo Písmom. Na námietku katolíkov, že Bibliu vydala cirkev a že cirkev ju môže vykladať, Tyndale odpovedal: „Viete, kto naučil orly nachádzať korisť? Ten istý Boh učí svoje hladné deti nachádzať svojho Otca v jeho Slove. Písmo ste nám nedali vy; vy ste ho pred nami skryli. Vy upaľujete tých, ktorí ho hlásajú a podľa neho učia. Keby ste mohli, upálili by ste aj Písmo“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 18, kap. 4).

Tyndalove kázne podnietili veľký záujem a mnohí ľudia prijali pravdu. Kňazi však pozorne sledovali situáciu a len čo sa Tyndale vzdialil, snažili sa hrozbami a prekrúcaním zmariť jeho dielo. Často sa im to aj darilo. Tyndale o tom povedal: „Čo mám robiť? Kým tu rozsievam, nepriateľ to všetko povytrháva, keď odtiaľ odídem. Nemôžem byť naraz všade. Keby kresťania mali Písmo sväté vo vlastnom jazyku, sami by odolali týmto lžimudrcom. Bez Písma sa laici nemôžu utvrdiť v pravde“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 18, kap. 4).

Tyndala zaujala nová myšlienka. Povedal: „V Božom chráme sa žalmy spievali v jazyku Izraela; nemalo by teda evanjelium znieť medzi nami v angličtine?... Má cirkev mať na poludnie menej svetla, než ho mala ráno?... Kresťania musia čítať Novú zmluvu vo svojej materčine.“ Názory cirkevných učiteľov a učencov bývajú neraz protichodné. Len Biblia môže ľudí priviesť k pravde. „Jeden učí to, druhý ono... Jeden protirečí druhému... Ako môžeme poznať, kto z nich hovorí pravdu, a kto hlása lož?... Ako?... Naozaj len podľa Božieho slova“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 18, kap. 4).

Krátko nato istý katolícky teológ v spore s Tyndalom vyhlásil: „Ľahšie sa obídeme bez Božích zákonov ako bez pápežových.“ Tyndale mu odvetil: „Odmietam pápeža so všetkými jeho zákonmi a ak mi Boh dopraje života, pričiním sa o to, aby onedlho každý roľník poznal Písmo lepšie než vy“ (Anderson, Annals of the English Bible, str. 19). Pôvodná myšlienka dať ľuďom Novú zmluvu v rodnom jazyku, sa teraz stala pevným rozhodnutím a Tyndale sa hneď pustil do práce. Keď ho prenasledovanie vyhnalo z domova, odišiel do Londýna, kde nejaký čas v práci na preklade Písma nerušene pokračoval. Aj odtiaľ ho však vyhnala nenávisť cirkevnej vrchnosti. Mal pocit, akoby sa celé Anglicko vzbúrilo proti nemu. Preto sa rozhodol hľadať útočisko v Nemecku. Tam aj začal s tlačením anglického prekladu Novej zmluvy. Práca bola dvakrát prerušená. Keď mu zakázali tlačiť v jednom meste, odišiel do iného. Nakoniec sa dostal do Wormsu, kde pred niekoľkými rokmi Luther obhajoval evanjelium pred snemom. V tomto starobylom meste žilo mnoho priateľov reformácie a Tyndale tam mohol pokračovať v diele bez ďalších ťažkostí. Čoskoro bolo vytlačených tritisíc Nových zmlúv a ešte v tom roku nasledovalo ďalšie vydanie.

Tyndale pokračoval v práci veľmi svedomito a vytrvalo. Napriek veľkej ostražitosti anglických úradov v prístavoch, Božie slovo sa dostávalo rôznymi tajnými cestami do Londýna a odtiaľ sa šírilo po celej krajine. Snahy cirkevnej vrchnosti o potlačenie pravdy boli márne. Durhanský biskup kúpil od istého kníhkupca, Tyndalovho priateľa, celú zásielku Biblií s úmyslom zničiť ich. Dúfal totiž, že tým celý edičný zámer zmarí. Výsledkom bol však pravý opak. Predajom získané peniaze pomohli nakúpiť materiál na nové a lepšie vydanie Nových zmlúv, čo by sa inak uskutočniť nedalo. Keď bol Tyndale neskôr uväznený a dostal ponuku prepustenia na slobodu pod podmienkou, že prezradí mená tých, čo mu finančne pomáhali vydať Bibliu, odpovedal, že durhanský biskup urobil pre to viac, než ktokoľvek iný, lebo za celú zásielku zaplatil toľko, že reformátor mohol v diele pokračovať ešte odvážnejšie.

Tyndale sa dostal do rúk nepriateľov tým, že bol vyzradený a počas dlhých mesiacov vo väzení veľa vytrpel. Aj keď nakoniec za svoju vieru zaplatil mučeníckou smrťou, duchovná zbraň, ktorú pripravil, na stáročia uľahčila a dodnes uľahčuje boj ďalším obhajcom pravdy.

Latimer hlásal verejne z kazateľnice, že Bibliu treba čítať v jazyku ľudu. Veril a vyznával, že pôvodcom Písma svätého „je sám Boh“, a preto má Písmo aj niečo z moci a večnosti svätého Pôvodcu. „Všetci – kráľ, cisár, vrchnosť a správcovia... sú povinní poslúchať... sväté Božie slovo.“ „Nechoďme okľukami, riaďme sa Božím slovom. Nechoďme cestami... našich predkov, nerobme to, čo robili, ale to, čo mali robiť“ (Hugh Latimer, First Sermon Preached before King Edward VI.).

Na obranu pravdy vystúpili aj Tyndalovi verní priatelia Barnes a Frith. Po nich prišli bratia Ridleyovci a Cranmer. Všetci títo predstavitelia anglickej reformácie boli ľudia vzdelaní a pre svoju zbožnosť boli aj v katolíckych kruhoch veľmi vážení. Proti pápežstvu sa postavili preto, že spoznali bludy „svätého stolca“. Keďže poznali tajomstvo „Babylona“, ich svedectvá boli o to závažnejšie.

„Teraz vám položím nezvyklú otázku,“ povedal Latimer, „Viete, kto je najhorlivejším biskupom a prelátom v celom Anglicku?... Vidím že počúvate a čakáte, že ho budem menovať. Poviem vám to, je to diabol. Nikdy neopúšťa svoju diecézu. Kedykoľvek ho zavoláte, vždy je doma. Je stále pri svojom pluhu. Nikdy nezaháľa, o tom vás môžem ubezpečiť. Tam, kde sa zabýva diabol..., miznú knihy a objavujú sa sviečky; miznú Biblie a objavujú sa ružence, tam mizne svetlo evanjelia a nahrádza ho svetlo sviečok, a to aj napoludnie. Tam sa stráca Kristov kríž a objavuje sa predaj odpustkov. Prestáva odievanie nahých, sýtenie chudobných a pomoc bezmocným a začína sa uctievanie rytín a obrazov, zdobenie dreva a kameňa, vyzdvihujú sa ľudské tradície a zákony, odmietajú sa Božie prikázania a sväté Božie slovo. Kiežby naši preláti rovnako usilovne rozsievali semeno dobrého učenia, ako usilovne rozsieva satan kúkoľ a plevel!“ (Hugh Latimer, Sermon of the Plough).

Títo reformátori vyznávali slávnu zásadu – tú, ktorú uznávali valdenskí kresťania, Viklef, Hus, Luther, Zwingli a ich spolupracovníci – totiž, že Písmo sväté je neomylným pravidlom viery a života. Nepripúšťali, aby zdanlivé právo pápežov, snemov, cirkevných otcov a kráľov malo ovládať svedomie ľudí vo veciach viery. Keďže uznávali zvrchovanú autoritu Biblie, každé učenie či názor posudzovali učením Písma. Viera v Boha a v jeho Slovo podopierala týchto mužov, keď obetovali svoj život na hranici. Keď im v plameňoch zmĺkal hlas, Latimer sa obrátil na svojho spolutrpiteľa so slovami: „Buď dobrej mysle, z Božej milosti ešte dnes zapálime v Anglicku takú sviečku, ktorá, dúfam, nikdy nedohorí“ (Works of Hugh Latimer, zv. 1, str. 13).

Semeno pravdy, ktoré v Škótsku zasial Columba a jeho spolupracovníci, nikdy nevyšlo nazmar. Stáročia po tom, čo sa anglické zbory podriadili Rímu, škótske zbory si udržali svoju slobodu. Keď tu však rímska cirkev v 12. storočí získala moc, správala sa tak neobmedzene ako v nijakej inej krajine. Nikde nepanovala väčšia temnota. No aj cez ňu prenikli lúče svetla a sľubovali úsvit nového dňa. Lolardi sem priniesli z Anglicka Viklefovu Bibliu a jeho učenie. Urobili veľa pre to, aby sa na evanjelium nezabudlo. Každé storočie malo svojich svedkov pravdy a svojich mučeníkov.

Na začiatku veľkej reformácie dostali ľudia Lutherove spisy a potom Tyndalovu anglickú Novú zmluvu. Títo hlásatelia ticho prekračovali vrchy a údolia bez toho, aby si to všimla cirkevná vrchnosť a znova zapálili fakľu pravdy, ktorá v Škótsku takmer zhasla. Takto sa naprávalo to, čo Rím napáchal za štyri storočia útlaku.

Mučenícka krv podporila rozmach reformačného hnutia. Cirkevná vrchnosť si zrazu uvedomila nebezpečenstvo, ktoré jej hrozilo, a preto poslala na hranicu niektorých z najušľachtilejších a najváženejších synov Škótska. Tým však postavila kazateľňu a z nej po celej krajine zaznievali slová zomierajúcich svedkov, ktoré rozochvievali srdcia poslucháčov a napĺňali ich nezdolnou túžbou zvrhnúť okovy Ríma.

Hamilton a Wishart, šľachtici rodom i povahou, ktorí vychovali mnohých oddaných učeníkov, obetovali svoj život na hranici. Wishartova hranica však prebudila muža, ktorého plamene neumlčia a ktorý pod Božím vedením zvonil cirkevnej moci v Škótsku umieráčikom.

Ján Knox odmietol cirkevnú tradíciu i mystiku a začal sa sýtiť pravdou Božieho slova. Pod vplyvom Wishartovho učenia sa v ňom upevnilo odhodlanie rozísť sa s Rímom a pridať sa na stranu prenasledovaných reformátorov.

Jeho druhovia naňho naliehali, aby prijal kazateľský úrad. Pred takouto zodpovednosťou sa Knox zachvel. Len po dňoch premýšľania osamote a po ťažkom vnútornom boji s návrhom súhlasil. Keď však úlohu prijal, po celý život ju plnil vytrvalo, odhodlane a s nezlomnou odvahou. Tento úprimný reformátor sa nebál ľudí. Mučenícke hranice, ktoré horeli okolo neho, len roznecovali jeho horlivosť. Napriek tomu, že mu nad hlavou výhražne visela nepriateľská sekera, stál pevne a mocnými údermi na všetky strany ničil modlárstvo.

Keď ho predviedli pred škótsku kráľovnú, v prítomnosti ktorej ochladla horlivosť nejedného predstaviteľa protestantov, Knox vydal neochvejné svedectvo o pravde. Odolal lichôtkam, nezľakol sa hrozieb, neuhýbal. Kráľovná ho obvinila z kacírstva. Vyhlásila, že navádza ľudí, aby prijali štátom zakázané náboženstvo, a tým prestupuje Božie prikázanie, ktoré nariaďuje, aby poddaní poslúchali svoje kniežatá. Knox na to rázne odpovedal:

„Keďže ani moc, ani sila pravého náboženstva nepochádzajú od svetských kniežat, ale jedine od večného Boha, poddaní nie sú povinní prispôsobovať svoje náboženstvo podľa chúťok svojej vrchnosti. Kniežatá často vedia o pravom Božom náboženstve menej než ktokoľvek iný. Keby všetci Abrahámovi potomkovia prijali náboženstvo faraóna, ktorému boli tak dlho poddaní, povedzte, Vaše Veličenstvo, aké náboženstvo by bolo teraz na svete? Alebo keby boli všetci ľudia v dobe apoštolov prijali rovnaké náboženstvo ako rímski cisári, aké náboženstvo by teraz bolo na zemi?... Z toho môže Vaše Veličenstvo vidieť, že poddaní nie sú povinní vyznávať náboženstvo svojich kniežat, aj keď panovníkov majú poslúchať.“

Kráľovná Mária povedala: „Vy vykladáte Písmo tak, a oni (rímskokatolícki učitelia) inak. Komu mám veriť a kto to rozsúdi?“

„Máte veriť Bohu, ktorý hovorí jasne vo svojom slove,“ odpovedal reformátor. „Okrem toho, čo Vás učí Božie slovo, nemáte veriť ani tomu, ani onomu. Božie slovo je samo osebe jasné a zrozumiteľné. Ak sa na niektorom mieste objaví niečo nejasné, potom Duch Svätý, ktorý si nikdy neprotirečí, vysvetľuje tú istú vec zrozumiteľnejšie na iných miestach, takže nemôže zostať nijaká pochybnosť, iba ak u ľudí, ktorí chcú za každú cenu zostať v nevedomosti“ (David Laing, Works of John Knox, zv. 2, str. 281,284).

Taká bola pravda, ktorú s nasadením vlastného života predniesol pred kráľovnou neohrozený reformátor. S rovnako neochvejnou odvahou sledoval svoj zámer, modlil sa a bojoval Boží boj, kým sa Škótsko nevymanilo z moci pápežskej nadvlády.

Prenasledovanie sa v Anglicku zavedením protestantizmu ako štátneho náboženstva síce zmiernilo, ale celkom neprestalo. Anglikánska cirkev viaceré náuky Ríma síce zavrhla, ale niektoré jej predsa len zostali. Nadvlády pápeža sa síce zbavila, ale namiesto nej sa hlavou cirkvi stal panovník. Anglikánska bohoslužba ešte stále značne zaostáva za čistotou a jednoduchosťou evanjelia. Nepochopila veľkú zásadu náboženskej slobody. Protestantskí králi sa len výnimočne uchyľovali k takým tvrdým trestom, aké používal Rím proti kacírstvu, ale nevyznávali právo každého človeka uctievať Boha podľa hlasu vlastného svedomia. Štátna cirkev vyžadovala, aby všetci prijali jej učenie a zachovávali len jej bohoslužobné zvyklosti. Po stáročia boli ľudia pre odlišný názor viac či menej prenasledovaní.

V 17. storočí vyhnali nepriatelia tisíce kazateľov z ich domovov. Pod hrozbou ťažkých pokút, väzenia alebo vyhnanstva zakázali ľuďom účasť na akýchkoľvek náboženských zhromaždeniach, ktoré cirkev neschválila. Tí, čo verne chceli aj ďalej spoločne uctievať Boha, museli sa zhromažďovať v tmavých chodbách, na pôjdoch a niekedy v noci aj v lesoch. Prenasledovaní veriaci sa schádzali v chráme hlbokého lesa, kde spevom a modlitbami oslavovali Boha. Mnohí z nich napriek všetkej opatrnosti boli pre svoju vieru prenasledovaní. Plnili sa žaláre a rozpadali sa rodiny. Mnohí museli odísť do vyhnanstva. Boh však zostával so svojím ľudom a jeho svedectvo nemohlo umlčať nijaké týranie. Mnoho ľudí muselo odísť za more do Ameriky, kde položili základy občianskej náboženskej slobody, ktoré sú základom bezpečnosti a slávy tejto krajiny.

Podobne ako za čias apoštolov prenasledovanie len pomohlo rozšíriť evanjelium. V odpornom žalári medzi zločincami prežíval Ján Bunyan nebeskú atmosféru. Tam vzniklo aj jeho pozoruhodné dielo Alegória o ceste pútnika z krajiny skazy do nebeského mesta. Tento hlas už stáročia hovorí z bedfordského žalára a posilňuje ľudské srdcia. Bunyanove spisy „Cesta pútnika“ a „Milosť postačujúca aj pre najväčšieho z hriešnikov“ pomohli mnohým ľuďom prejsť na cestu života.

Nadaní a hlboko vzdelaní ľudia s veľkou kresťanskou skúsenosťou, ako Baxter, Flavel, Alleine a ďalší, vystúpili a statočne obhajovali vieru, ktorá bola raz navždy daná svätým. Dielo týchto mužov nemožno nikdy zničiť, aj keď ich mocní tohto sveta prenasledovali a postavili mimo zákon. Flavelove knihy „Prameň života“ a „Metódy milosti“ naučili tisíce ľudí, ako prísť ku Kristovi. Požehnaním pre mnohých, ktorí túžili po oživení Božieho diela, sa stal Baxterov spis „Protestantský pastor“. Aj ďalšia jeho kniha „Večný odpočinok vykúpených“ splnila svoje poslanie a mnohých veriacich priviedla k „odpočinku“, ktorý má Boží ľud ešte stále pred sebou.

O sto rokov neskôr, počas ďalšieho obdobia veľkej duchovnej temnoty, stali sa šíriteľmi Božieho svetla bratia Ján a Karol Wesleyovci a Juraj Whitefield. Anglický ľud sa v štátnej cirkvi ocitol v náboženskom úpadku, ktorý sa príliš nelíšil od pohanstva. Duchovní pastieri so záľubou študovali prirodzené náboženstvo, čo bolo vlastne podstatou ich teológie. Príslušníkom vyšších spoločenských vrstiev bola zbožnosť na posmech. Vystatovali sa tým, že sú povznesení ponad to, čo nazývali náboženským fanatizmom. Nižšie nevzdelané vrstvy obyvateľstva prepadali nerestiam a cirkvi chýbala viera a odvaha bojovať za pravdu bezmála už stratenú.

Takmer úplne sa zabudlo na dôležité učenie o ospravedlnení z viery, ktoré tak zrozumiteľne hlásal Martin Luther. Namiesto tohto článku sa prijal katolícky výklad o možnosti dosiahnuť spásu dobrými skutkami. Whitefield a Wesleyovci patrili síce do štátnej cirkvi, ale úprimne hľadali Božiu priazeň. Boli poučení, že ju možno získať cnostným životom a plnením náboženských predpisov.

Keď Karol Wesley raz ochorel a cítil, že sa blíži smrť, dostal otázku, o čo opiera svoju nádej na večný život. Jeho odpoveď znela: „Snažil som sa čo najlepšie slúžiť Bohu.“ Keď Wesley videl, že priateľ, ktorý mu otázku položil, zrejme nebol s jeho odpoveďou celkom spokojný, pomyslel si: „Akože! Moja snaha azda nestačí, aby som smel mať nádej? Chce mi azda uprieť moje úsilie? Veď na nič iné sa spoľahnúť nemôžem.“ (John Whitehead, Life of the Rev. Charles Wesley, str. 102). Takáto hustá tma zahalila cirkev a zastrela učenie o zmierení; olúpila Krista o jeho slávu a odvrátila pozornosť ľudí od jedinej nádeje na spasenie – od krvi ukrižovaného Vykupiteľa.

Wesley a jeho priatelia dospeli k poznaniu, že pravé náboženstvo vychádza zo srdca a že Božiemu zákonu podliehajú myšlienky práve tak ako slová a činy. Keďže boli presvedčení, že potrebná je svätosť srdca, ako aj bezúhonné správanie, snažili sa žiť naozaj novým životom. Vrúcne a s modlitbou sa snažili ovládať prirodzené zlé sklony ľudského srdca. Žili sebazapieravo, láskyplne a pokorne. Veľmi prísne zachovávali všetko, o čom sa nazdávali, že by im mohlo pomôcť získať to, po čom najviac túžili – svätosť ako záruku dosiahnutia Božej priazne. Určený cieľ však nedosiahli. Márna bola ich snaha vymaniť sa spod vplyvu hriechu alebo ho premôcť. Bojovali rovnako ako kedysi Luther v kláštornej cele v Erfurte. Aj ich trápila rovnaká otázka: „Ako môže byť človek pred Bohom spravodlivý?“ (Jób 9,2).

Oheň Božej pravdy, ktorý na protestantskom oltári takmer vyhasol, bolo treba znova zapáliť ohňom dávnej pochodne, ktorú po stáročia udržiavali českí kresťania v Jednote bratskej. V poreformačnom období bol protestantizmus v Čechách takmer vyhubený rímskymi hordami. Tí, čo sa pravdy nechceli vzdať, museli utiecť. Niektorí z týchto vyhnancov našli útočisko v Sasku, kde si zachovávali starú vieru. Potomkovia týchto kresťanov priniesli svetlo Wesleyovi a jeho priateľom.

Bratia Ján a Karol Wesleyovci boli po svojom vysvätení za kňazov poslaní na misijnú cestu do Ameriky. Tou istou loďou cestovala aj skupina veriacich z Jednoty bratskej, na západe nazývanej Moravská cirkev. Plavbu sprevádzali silné búrky a Ján Wesley tvárou v tvár smrti poznal, že mu chýba istota zmierenia s Bohom. Naproti tomu príslušníci Moravskej cirkvi prejavovali pokoj a dôveru, čo on nepoznal.

Neskôr napísal: „Oveľa skôr som si v ich správaní všimol hlbokú vážnosť. Stále prejavovali pokoru, keď ostatným cestujúcim slúžili tak, ako by to nijaký Angličan neurobil. Za svoje služby nežiadali a ani by neprijali odmenu. Tvrdili, že je to užitočné pre ich pyšné srdce a že ich milovaný Spasiteľ pre nich vykonal oveľa viac. Deň čo deň mali príležitosť prejaviť tichosť, ktorú nemohla prekonať nijaká urážka. Keď ich ostatní odstrkávali, vyháňali alebo zvalili, oni vstali a odišli, ale nesťažovali sa. Mali príležitosť prejaviť, či ich netiesni strach, pýcha, hnev alebo pomstychtivosť. Pri speve žalmu na začiatku ich bohoslužby sa rozbúrilo more. Búrka roztrhala plachtu na kusy; voda zaplavila loď a vnikla do podpalubia, akoby nás už pohlcovala hlbina. Angličania začali od strachu kričať, ale Moravania pokojne spievali ďalej. Neskôr som sa jedného z nich spýtal: ‚Nemali ste strach?` Odvetil mi: ‚Vďaka Bohu, nie.` Znova som sa spýtal: ‚Nebáli sa ani vaše ženy a deti?` Pokojne odpovedal: ‚Nie, naše ženy ani deti sa neboja smrti`“ (Whitehead, Life of the Rev. John Wesley, str. 10).

Ján Wesley po príchode do mesta Savannah žil nejaký čas s Moravanmi a ich kresťanský život naňho hlboko zapôsobil. Po ich bohoslužbe takej odlišnej od bezduchého formalizmu anglikánskej cirkvi napísal: „Pri pohľade na tú neobvyklú jednoduchosť a dôstojnosť som takmer pozabudol na to, že uplynulo sedemnásť storočí a cítil som sa, akoby som bol v jednom z tých zhromaždení, ktoré bez obradov a pompéznosti viedol apoštol Pavol, výrobca stanov, alebo rybár Peter, kde sa však prejavoval Boží Duch a moc“ (Whitehead, cit. dielo, str. 11.12).

Ján Wesley po návrate do Anglicka lepšie poznal biblickú vieru. Stalo sa tak pod vedením kazateľa Jednoty bratskej. Pochopil, že ak chce byť spasený, nemôže sa spoliehať na vlastné skutky, ale musí bezvýhradne dôverovať „Božiemu Baránkovi, ktorý sníma hriechy sveta“. V londýnskom zhromaždení Jednoty bratskej bol prečítaný Lutherov spis o zmene, ktorú Boží Duch pôsobí v srdci veriaceho. Pri počúvaní sa vo Wesleyovom srdci prebudila viera. Opísal to takto: „Pocítil som v srdci zvláštne teplo. Uvedomil som si, že verím v Krista, len v Krista ako zdroj spasenia. Získal som istotu, že Kristus ma zbavil bremena hriechov a vyslobodil ma zo zákonitosti hriechu a smrti“ (Whitehead, cit. dielo, str. 52).

Ján Wesley strávil roky úporným a vyčerpávajúcim úsilím, prísnym sebazapieraním, pokáním a pokorou len preto, aby dosiahol svoj zámer, ktorým bolo nájsť Boha. Teraz ho našiel, lebo poznal, že milosť, ktorú si chcel zaslúžiť modlitbami, pôstmi, almužnami, odriekaním, je vlastne dar, „ktorý si nemožno kúpiť ani zaslúžiť“.

Keď vierou prijal Krista, rozhorela sa v ňom nezdolná túžba šíriť všade poznanie evanjelia o Božej milosti. Vyhlásil: „Celý svet chápem ako svoju farnosť. Nech som v ktorejkoľvek časti sveta, pokladám za vhodné, za správne a za svoju svätú povinnosť hlásať všetkým, ktorí sú ochotní počuť radostnú zvesť o spasení“ (Whitehead, cit. dielo, str. 74).

Wesley žil aj ďalej prísne a odriekavo, ale teraz už nie preto, aby si niečo zaslúžil. Bol to už dôsledok viery. Už nešlo o podmienku, ale o ovocie svätosti. Božia milosť v Kristovi je základom kresťanskej nádeje, táto milosť však vedie k poslušnosti. Wesley zasvätil svoj život hlásaniu slávnych právd, ktoré poznal – ospravedlnenie z viery v Kristovu očisťujúcu krv a premieňajúcu moc Ducha svätého v ľudskom srdci. Táto moc prináša v živote človeka ovocie a nabáda ho nasledovať príklad Ježiša Krista.

Príprava Whitefielda a bratov Wesleyovcov na dielo spočívala vlastne v tom, že dlho žili v presvedčení o svojej stratenosti a o svojom beznádejnom stave. V krutej paľbe skúšok v podobe výsmechu, opovrhnutia a prenasledovania na univerzite i pri nástupe do kazateľskej práce sa naučili znášať ťažkosti ako dobrí vojaci Ježiša Krista. Zlomyseľní spolužiaci na univerzite spolu s ďalšími ich opovržlivo nazvali „metodistami“. Jedna z najväčších náboženských spoločností v Anglicku a v Amerike považuje dodnes toto meno za úctyhodné.

Ako členovia anglikánskej cirkvi aj oni lipli na tradičných bohoslužobných formách; Pán im však vo svojom Slove ukázal lepšiu bohoslužbu. Duch Svätý ich viedol k tomu, aby kázali ukrižovaného Krista. Ich snahu sprevádzala Božia moc. Priviedli tisíce ľudí k poznaniu pravdy a k skutočnému obráteniu. Tieto ovce bolo treba chrániť pred dravými vlkmi. Wesley nehodlal založiť novú náboženskú spoločnosť; no predsa veriacich zjednotil v spoločenstve s názvom Metodistická cirkev.

Aj keď metodistickí kazatelia narážali na skrytý a otvorený odpor v štátnej cirkvi, Boh prozreteľne spôsobil, že práve vďaka tomu sa obnova začala v samotnej anglikánskej cirkvi. Keby reformačné hnutie nevzniklo v rámci cirkvi, nepreniklo by tam, kde ho bolo najviac treba. Pretože prebudeneckí kazatelia boli členmi cirkvi a pôsobili ako kazatelia v jej prostredí, kdekoľvek sa naskytla príležitosť, našla si pravda cestu aj ta, kde by inak dvere zostali zatvorené. Z mravnej otupenosti sa prebrali aj niektorí ďalší duchovní a začali horlivo kázať vo svojich farnostiach. Zbory, ktoré dlho zotrvávali vo formalizme, sa prebudili k životu.

Tak ako vo všetkých obdobiach cirkvi, aj za čias Wesleyovcov vykonali rôzne obdarení ľudia dielo, ku ktorému ich povolal Boh. Nezhodli sa síce vo všetkých vieroučných bodoch, ale všetkých viedol Duch a spájal cieľ privádzať ľudí ku Kristovi. V určitom období hrozil medzi Whitefieldom a Wesleyovcami názorový rozkol a následné vzájomné odcudzenie, ale dar tichosti, získaný v Kristovej škole, viedol ich k vzájomnej znášanlivosti a láske. Nebolo času na spory, veď ľudia všade naokolo žili v bludoch a v neprávostiach. Hriešnici sa rútili do záhuby.

Boží služobníci šli úzkou cestou a proti sebe mali vplyvných a vzdelaných mužov. Niektorí kňazi po určitom čase zaujali voči nim rázne nepriateľské postoje. Pred čistou vierou, ako aj pred tými, ktorí ju hlásali, zatvárali dvere kostolov. Správanie duchovenstva, ktoré ich ohováralo z kazateľníc, znova prebudilo temné sily neinformovanosti a nespravodlivosti. Ján Wesley opätovne unikal smrti len vďaka Božej milosti. Len čo voči nemu začal dav prejavovať nenávisť a už sa zdalo, že Wesley neunikne, objavil sa mu po boku anjel v ľudskej podobe. Dav sa vyľakal a Boží služobník vyviazol bez úhony.

Po jednom takom vyslobodení pred rozzúreným davom Wesley napísal: „Keď sme po strmej, šmykľavej ceste zostupovali z kopca do mesta, mnohí sa ma pokúšali zraziť na zem. Dobre vedeli, že ak budem na zemi, sotva sa znova postavím na nohy. Ja som sa však nepotkol, ani nepošmykol, kým som nebol mimo ich dosah... Mnohí sa ma snažili chytiť za golier alebo za šaty, aby ma mohli strhnúť na zem, ale nemohli ma uchopiť. Len jeden z nich zachytil vrecko môjho kabáta, ktoré mu v okamihu zostalo v ruke. Druhé vrecko, v ktorom som mal jednu bankovku, zostalo len natrhnuté... Istý zúrivec, ktorý stál tesne vedľa mňa, sa mi zastrájal veľkou dubovou palicou. Keby mi zasiahol zátylok, zbavil by ma všetkých ďalších ťažkostí. Kedykoľvek sa však rozohnal, každý úder šiel vedľa mňa. Neviem, ako sa to stalo, lebo uhnúť sa nedalo ani vpravo ani vľavo... Iný podobný sa z davu pretlačil dopredu a zdvihol ruku na úder. Ruka mu však náhle klesla, takže ma po hlave len pohladil a povedal: ‚Aké má jemné vlasy!`... Celé mesto poznalo týchto mužov ako najväčších výtržníkov, vždy boli v čele davu. Jeden z nich dokonca vyhral zápas s medveďom.

Ako láskavo a postupne nás Boh pripravuje, aby sme konali jeho vôľu. Pred dvoma rokmi mi kus tehly zasiahol rameno. O rok neskôr mi niekto hodil medzi oči skalu. Pred mesiacom som dostal úder, dnes večer dva, jeden skôr ako sme vošli do mesta, druhý, keď sme z neho vychádzali. Ja som však necítil ani jeden. Istý muž ma silne uderil do pŕs a druhý tak prudko do úst, že som hneď krvácal. Každý z týchto úderov mi však pripadol len ako dotyk stebla slamy“ (John Wesley‘s Works, zv. 3, str. 297, 298). Prví metodisti – jednoduchý ľud takisto ako kazatelia – sa stali terčom posmechu rovnako zo strany členov anglikánskej cirkvi, ako aj od neveriacich ľudí, ktorí proti nim podnietili falošné predstavy o ich učení. Ťahali ich pred súdy, ktoré presadzovali spravodlivosť len naoko; spravodlivosť bola vtedy pri súde vzácnym hosťom. Prenasledovatelia sa na obžalovaných často dopúšťali násilia. Dav im vnikal do príbytkov, ničil nábytok a ostatné zariadenie, kradol, čo sa mu zapáčilo a týral mužov, ženy i deti. Niekedy sa objavili plagáty s výzvou, aby sa v určitom čase a na určitom mieste zhromaždili tí, čo sa chcú zúčastniť na rozbíjaní okien a rabovaní metodistických domácností. Úrady trpeli a mlčky schvaľovali takéto verejné porušovanie ľudských i Božích zákonov. Tí, ktorých jediným priestupkom bola snaha usmerniť hriešnikov z cesty zahynutia na cestu svätosti, boli sústavne prenasledovaní.

Ján Wesley o obvineniach vznesených proti nemu a proti jeho priateľom oznámil: „Niektorí ľudia tvrdia, že učenie týchto mužov je falošné, bludné a fanatické, že je nové a dosiaľ neslýchané, že je to kvákerstvo, fanatizmus a pápežstvo. Všetky tieto obvinenia boli už vyvrátené a zjavne sa dokázalo, že každý bod učenia, ako ho vykladá naša cirkev, vychádza z Písma. Preto nemôže byť ani falošné, ani bludné, ak Písmo prijímame ako pravdivé. Iní tvrdia: ‚Ich učenie je príliš prísne, priveľmi zužuje cestu do neba.` To je naozaj pôvodná námietka (a na určitý čas bola takmer jedinou) a skrýva sa v pozadí tisícerých námietok najrôznejšej podoby. Robí toto učenie naozaj cestu do neba užšou, než ako ju predstavil náš Pán a jeho apoštolovia? Je ich učenie skutočne prísnejšie než učenie Písma? Zamyslime sa len nad niekoľkými jasnými textmi: ‚Milovať budeš Hospodina, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou silou.` ‚V deň súdu sa ľudia budú zodpovedať za každé prázdne slovo, ktoré vyrieknu.` ‚Či teda jete a či pijete, alebo čokoľvek robíte, všetko robte na Božiu slávu`“ (5 Moj 6,5; Mat 12,36; 1 Kor 10,31).

„Ak je ich učenie prísnejšie než toto, zaslúži si výčitku. Vy však dobre viete, že to tak nie je. Kto môže byť čo len o čiaročku menej prísny bez toho, aby neporušil Božie slovo? Mohol by byť služobník Božích tajomstiev považovaný za verného, keby zmenil nejakú časť svätého pokladu? Nie. Nemôže nič zmierniť, nemôže nič ubrať, musí všetkým ľuďom oznámiť: ‚Nesmiem podriadiť Písmo vášmu vkusu. Vy sa mu musíte podriadiť. Inak zahyniete.` Z toho pramení celý hurhaj, že títo ľudia sú ‚prísni a nemilosrdní‘. Naozaj sú prísni a nemilosrdní? V akom však zmysle? Či nesýtia hladujúcich a neobliekajú nahých? Kdeže, v tom to nie je, v tom sú snaživí; sú však prísni a neúprosní v posudzovaní iných ľudí. Nazdávajú sa, že spasení budú len tí, ktorí sa správajú ako oni“ (John Wesley‘s Works, zv. 3, str. 152,153).

Duchovný úpadok v Anglicku pred vystúpením Wesleya bol prevažne následkom učenia odporujúceho Božiemu zákonu. Mnohí vtedy tvrdili, že Kristus zrušil mravný zákon, kresťan ho už nemusí zachovávať a veriaci človek nemusí konať dobré skutky. Iní síce pripúšťali, že zákon je večný, ale tvrdili, že kazatelia nemusia viesť ľudí k tomu, aby sa riadili prikázaniami, pretože tých, ktorých Boh vyvolil k spáse, „Božia milosť neodolateľne vedie k zbožnému a cnostnému životu“; zatiaľ čo ľudia predurčení k večnému zatrateniu „nemajú silu plniť požiadavky Božieho zákona“.

Ďalší tvrdili, že „vyvolení nemôžu vypadnúť z milosti alebo prísť o Božiu priazeň“; tí dospeli k ešte hroznejšiemu záveru, že totiž „bezbožné skutky, ktoré páchajú, nie sú v skutočnosti hriešne a nemožno ich pokladať za prestupovanie Božieho zákona, takže sa teda nemusia zo svojich hriechov kajať“ (McClintock and Strong‘s, Cyklopaedia, heslo Antinomia). Títo ľudia tvrdili: „Ani ten najodpornejší hriech, ktorý sa všeobecne pokladá za prestúpenie Božieho zákona, nie je pred Bohom hriechom,“ ak sa ho dopustí niekto z vyvolených, „pretože jednou z podstatných a význačných vlastností vyvolených je, že nemôžu robiť nič, čo by sa nepáčilo Bohu, alebo čo by zakazoval jeho zákon.“

Toto nešťastné učenie sa v podstate zhoduje s neskoršími názormi populárnych vychovávateľov a teológov, ktorí hlásali, že vlastne nijaký nemenný Boží zákon a meradlo pravdy neexistuje, pretože kritériá mravnosti si spoločnosť určuje sama a ona ich aj mení. Všetky tieto názory vymýšľa a šíri to isté knieža duchov, ktoré už kedysi medzi bezhriešnymi obyvateľmi neba začalo svoje dielo a ktoré si kladie za cieľ odstrániť spravodlivé požiadavky Božieho zákona.

Učenie, podľa ktorého Boh raz navždy určil nepremennú podstatu človeku, zviedlo mnohých k tomu, že Boží zákon celkom zavrhli. Wesley rázne vystupoval proti bludom tých, čo šírili učenie o neplatnosti Božieho zákona a dokazoval, že učenie, ktoré znevažuje Boží zákon, odporuje Písmu. „Zjavila sa totiž Božia milosť spásonosná všetkým ľuďom.“ „Toto je dobré a príjemné pred naším Spasiteľom, Bohom, ktorý chce, aby všetci ľudia boli spasení a prišli k poznaniu pravdy. Jeden je totiž Boh, jeden aj prostredník medzi Bohom a ľuďmi, človek Kristus Ježiš, ktorý dal seba samého ako výkupné za všetkých“ (Tit 2,11; 1 Tim 2,3-6). Pán štedro udeľuje svojho Ducha všetkým, ktorí prijímajú jeho ponuku spásy. Tak Kristus „pravé svetlo“, „osvecuje každého človeka“ (Ján 1,9). Ľudia sa pripravujú o spásu tým, že svojvoľne odmietajú dar života.

Na tvrdenie, že Kristova smrť odstránila nielen zákon o obradoch, ale aj prikázanie Desatora, Wesley odpovedal: „Mravný zákon, obsiahnutý v Desatore a potvrdený prorokmi, Kristus nezrušil. Účelom Kristovho príchodu nebolo odvolať niečo z neho. Mravný zákon nemôže byť nikdy zrušený. Stojí pevne ako verný svedok v nebi. Tak to bolo na začiatku sveta, keď zákon ešte nebol vytesaný do kamenných dosák, ale pri stvorení bol napísaný do sŕdc ľudí. Aj keď zákon, ktorý kedysi napísala Božia ruka, je teraz hriechom znetvorený, napriek tomu nemôže byť celkom zrušený, pretože by sme nevedeli rozpoznať dobro od zla. Každá časť tohto zákona musí platiť pre všetkých ľudí všetkých čias. Veď zákon nie je závislý od času, ani od miesta, ani od iných okolností podliehajúcich zmenám, ale jedine od Božej podstaty a prirodzenosti človeka a od ich vzájomného nemenného vzťahu.

‚Neprišiel som zrušiť, ale naplniť...` Kristus týmto výrokom nepochybne mieni zhodne so všetkým, čo predchádza a čo nasleduje toto: ‚Prichádzam nastoliť zákon v jeho plnosti a odstrániť všetko, čo k nemu pridali ľudia. Prichádzam objasniť, čo je v ňom zatemnené a nejasné. Prichádzam ukázať skutočný a plný význam každej jeho časti, dĺžku, šírku i celý dosah každého prikázania tohto zákona, výšku i hĺbku a nevýslovnú čistotu a duchovnosť zákona všetkých jeho častí`“ (Wesley‘s Works 25).

Wesley vyhlásil, že zákon dokonale súhlasí s evanjeliom. „Zákon a evanjelium spája ten najužší možný vzťah. Zákon na jednej strane stále pripravuje cestu evanjeliu a odkazuje nás k nemu. Na druhej strane nás evanjelium trvalo vedie k dôslednejšiemu plneniu zákona. Zákon napríklad požaduje, aby sme milovali Boha, aby sme milovali svojho blížneho, aby sme boli pokorní, tichí a svätí. Poznávame, že na to nestačíme, že ‚pre človeka je to nemožné`. Boh nám však sľúbil, že nám takú lásku, pokoru, tichosť a svätosť dá. Prijímame toto evanjelium, toto radostné posolstvo, a ono sa v nás stáva skutočnosťou na základe našej viery. Spravodlivosť zákona je v nás naplnená vierou, ktorá je v Ježišovi Kristovi.

Najväčšími nepriateľmi Kristovho evanjelia sú tí, čo otvorene a výslovne odmietajú Boží zákon a ohovárajú ho; tí, čo učia ostatných, aby prestupovali nie jedno, či už to najmenšie alebo najväčšie, ale všetky prikázania naraz. Najprekvapujúcejšie na tom je to, že ľudia, ktorí prijali tento hrozný blud, naozaj veria, že uctievajú Krista, keď odmietajú jeho zákon a že oslavujú Boha, keď rušia Božie učenie. Uctievajú Krista práve tak, ako ho poctil Judáš, keď povedal: ‚Buď pozdravený, Majstre, a pobozkal ho.` Kristus môže každému z nich právom povedať: ‚Judáš, bozkom zrádzaš Syna človeka?` Veď to nie je nič iné, než zrádzanie Krista bozkom, ak niekto hovorí o jeho krvi a berie mu jeho korunu, ak zľahčuje niektorú časť jeho zákona pod zámienkou, že pomáha dielu evanjelia. Zodpovednosti sa nezbaví nikto, kto vieru hlása tak, že priamo alebo nepriamo navádza k neposlušnosti, kto káže Krista tak, že ruší alebo oslabuje hoc aj to najmenšie z Božích prikázaní“ (Wesley‘s Sermon 25).

Tým, čo tvrdili, že „hlásanie evanjelia spĺňa požiadavky zákona“, Wesley odpovedal: „To vonkoncom odmietame, pretože to odporuje prvému zámeru zákona, totiž usvedčovať ľudí z hriechu a prebúdzať tých, čo dosiaľ spia na pokraji záhuby.“ Apoštol Pavol napísal: „Zo zákona pochádza poznanie hriechu“ (Rim 3,20) a „kým človek nepozná svoj hriech, nepocíti potrebu zmierujúcej krvi. Pán Ježiš povedal: ‚Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí` (Mat 9,12). Nemá teda zmysel ponúkať lekára ľuďom zdravým alebo tým, čo sú presvedčení o svojom zdraví. Najprv ich treba presvedčiť, že sú chorí, inak vám za vašu ponuku ani nepoďakujú. Rovnako nezmyselné je ponúkať Ježiša Krista ľuďom, ktorí majú pocit, že sú dokonalí, a nikdy neprežili ľútosť nad sebou“ (Wesley‘s Sermon 35).

Ján Wesley podobne ako kedysi jeho Majster, hlásal evanjelium o Božej milosti a pritom sa snažil „vyvýšiť a zvelebiť Boží zákon“ (Iz 42,21). Tento Boží muž plnil verne zverenú úlohu a videl skvelý výsledok svojej služby. Dožil sa vyše osemdesiat rokov a viac ako polstoročie prežil na cestách ako kazateľ. Na sklonku jeho života sa k metodizmu hlásilo vyše pol milióna veriacich. Počet tých, ktorým pomohol uniknúť zo záhuby a z otroctva hriechu a začať čistejší a šľachetnejší život, ako aj množstvo tých, ktorí vďaka jeho učeniu prežili hlbšiu a plnšiu skúsenosť s Bohom, sa dozvieme až vtedy, keď sa raz celá rodina vykúpených zhromaždí v Božom kráľovstve. Wesleyov život je pre každého kresťana veľmi cenným poučením. Kiežby sa viera, pokora, neúnavná horlivosť, obetavosť a oddanosť tohto Kristovho služobníka prejavovali aj v dnešných cirkvách!