16. Za slobodou do Nového sveta

Aj keď sa anglickí reformátori zriekli učenia rímskokatolíckej cirkvi, niektoré z jeho foriem si predsa ponechali. Hoci autoritu Ríma a vyznanie viery odmietli, v bohoslužbe anglikánskej cirkvi im zostali viaceré katolícke zvyklosti a obrady. Tvrdilo sa, že tieto záležitosti nie sú otázkou svedomia, pretože Písmo sväté ich neprikazuje, preto nie sú ani podstatne dôležité; a keďže nie sú ani zakázané, nie sú vlastne ani zlé. Zachovávaním týchto zvyklostí a obradov sa mala zmenšiť priepasť, ktorá oddeľovala protestantské cirkvi od Ríma; tvrdilo sa totiž, že tým sa katolíkom umožní skôr prijať protestantskú vieru.

Konzervatívci a ľudia ochotní robiť kompromisy pokladali tieto dôvody za celkom presvedčivé. Niektorí však mali o nich inú mienku. Práve v tom, že obrady a zvyky „zmenšili rozdiel medzi Rímom a protestantizmom“ (Martyn, cit. dielo, zv. 5, str. 22), videli dostatočný dôvod, aby ich odmietli. Pokladali ich za signál otroctva, z ktorého sa vymanili a do ktorého sa už nechceli vrátiť. Boli presvedčení, že Boh vo svojom Slove vyznačil bohoslužobné pravidlá, ku ktorým ľudia nemajú nič pridávať, ani z nich uberať. Veľké odpadnutie začalo totiž vtedy, keď sa ľudia odvážili autoritou cirkvi nahradiť autoritu Božiu. Práve Rím začal prikazovať to, čo Boh nezakázal a skončil tým, že zakazoval to, čo Boh výslovne prikázal.

Mnohí ľudia sa úprimne chceli vrátiť k pôvodnej čistote a jednoduchosti prvotnej cirkvi. Viaceré obrady anglikánskej cirkvi pokladali za zvyšky modlárstva a kvôli svedomiu nechceli mať s nimi nič spoločné. Štátom podporovaná cirkev však nedovoľovala, aby s jej formami niekto nesúhlasil. Podľa zákona bola účasť na bohoslužbách povinná a bez úradného povolenia sa pod trestom väzenia, vyhnanstva alebo smrti nesmelo konať nijaké náboženské zhromaždenie.

Začiatkom 17. storočia vyhlásil panovník, ktorý práve nastúpil na anglický trón, že „je pripravený puritánov donútiť, aby sa podriadili..., alebo ich vyhnať z krajiny, prípadne ešte niečo horšie“ (Bancroft, History of the United States, zv. 1, kap. 12, odst. 6). Mnohí opovrhovaní, prenasledovaní a väznení ľudia pri pohľade do beznádejnej budúcnosti dospeli k presvedčeniu, že pre tých, čo chcú slúžiť Bohu podľa vlastného svedomia, „Anglicko prestalo byť navždy vyhovujúcim domovom“ (J. G. Palfrey, History of New England, kap. 3, odst. 43). Niektorí sa nakoniec rozhodli hľadať útočisko v Holandsku. Pritom museli prekonať mnoho prekážok, prišli o majetok, ba dostali sa aj do väzenia. Nežičlivci prekrúcali ich úmysly, zrádzali ich a vydávali do rúk nepriateľov. Nakoniec predsa len svojou rozhodnosťou a vytrvalosťou zvíťazili. Útočisko našli v spriatelenom Holandsku.

Pri úteku opúšťali domov, majetok i zdroj obživy. Stali sa cudzincami v neznámej krajine, kde museli žiť medzi ľuďmi iného jazyka a iných zvyklostí. Kvôli obžive museli robiť aj to, čo predtým nikdy nerobili. Tí, čo po celý život obrábali pôdu, sa museli naučiť nejaké remeslo. Prijali však aj to a nemárnili čas leňošením či nariekaním. Hoci ich neraz tiesnila chudoba, ďakovali Bohu za požehnanie, ktoré získali a tešili sa z toho, že môžu nerušene duchovne žiť. „Chápali, že sú pútnikmi, preto nehľadeli na biedu, ale k nebu, k svojej najdrahšej vlasti, a v ich srdciach zavládol pokoj“ (Bancroft, cit. dielo, zv. 1, kap. 12, odst. 15).

Vo vyhnanstve a v príkoriach ich posilňovala kresťanská láska a viera. Verili Božím sľubom a Boh ich ani v tiesnivých chvíľach nesklamal. Boží anjeli boli s nimi, povzbudzovali ich a pomáhali im. Keď bolo zrejmé, že Božia ruka im ukazuje cestu cez oceán do krajiny, kde môžu sebe i svojim deťom nájsť vlasť a potomstvu zabezpečiť drahocenné dedičstvo náboženskej slobody, bez váhania sa vydali na cestu.

Boh skúškami pripravoval a viedol svoj ľud k splneniu zámerov svojej milosti, ktoré s ním mal. Pokoril svoju cirkev, aby ju mohol povýšiť. Vždy bol pripravený zasiahnuť a prejaviť svoju moc na dôkaz, že nezabúda na tých, ktorí mu dôverujú. Beh udalostí menil tak, že napriek satanovmu hnevu a úkladom bezbožných ľudí nakoniec Božia sláva predsa len vynikla a Boží ľud sa dostal na bezpečné miesto. Prenasledovanie a vyhnanstvo otvorilo cestu k slobode.

Keď boli puritáni prvýkrát nútení oddeliť sa od anglikánskej cirkvi, slávnostným sľubom sa zaviazali, že ako slobodný Boží ľud budú „spoločne chodiť po všetkých Božích cestách, ktoré už poznajú alebo v budúcnosti spoznajú“ (J. Brown, The Pilgrim Fathers, str. 74). Prejavili pravého reformačného ducha, prijali hlavnú zásadu protestantizmu. Pútnici odchádzali s úmyslom nájsť si domov v novom svete. Ich kazateľ Ján Robinson, ktorému Božia prozreteľnosť nedovolila, aby ich mohol sprevádzať, vo svojom rozlúčkovom príhovore k vysťahovalcom povedal:

„Bratia, na krátky čas sa rozlúčime, a len Pán vie, či vás ešte niekedy uvidím. Či sa tak stane, alebo nie, vyzývam vás pred Bohom a jeho svätými anjelmi, aby ste ma nasledovali potiaľ, pokiaľ ja nasledujem Krista. Ak vám Boh niečo zjaví prostredníctvom iného služobníka, prijmite to práve tak ochotne, ako ochotne ste prijímali každú pravdu odo mňa. Som presvedčený, že Boh nám zjaví ešte ďalšie pravdy a zo svojho svätého Slova nám dá ešte viac svetla“ (Martyn, cit. dielo, zv. 5, str. 70).

„Nenachádzam slov, ktorými by som dostatočne vyjadril svoje poľutovanie nad stavom reformovaných cirkví, ktoré vo svojom náboženskom vývoji dospeli do určitého štádia a nepostupujú ďalej, než kam došli reformátori. Luteráni sa nevedia pohnúť ďalej, než kam dospel Luther... a reformovaní, ako viete, ustrnuli tam, kam ich doviedol veľký Boží muž Kalvín, ktorý, pravda, ešte všetko nepoznal. To je bieda, nad ktorou treba zaplakať. Reformátori vo svojej dobe horeli a šírili svetlo, aj keď ešte dokonale nepoznali celú Božiu pravdu. Keby žili dnes, prijali by ďalšie poznanie práve tak ochotne, ako prijali prvé svetlo“ (D. Neal, History of the Puritans, zv. 1, str. 269).

„Pamätajte na svoj cirkevný sľub, ktorým ste sa zaviazali, že budete chodiť po všetkých Pánových cestách, ktoré už poznáte, alebo v budúcnosti spoznáte. Pamätajte na svoj sľub a zmluvu s Bohom i medzi sebou navzájom, že prijmete každé svetlo a každú pravdu, ktorá vás z písaného Božieho slova osvieti. Zaprisahám vás však, kedykoľvek budete prijímať nejakú pravdu, porovnávajte ju a zvažujte ju s ostatnými pravdami Písma, prv než ju prijmete. Veď nie je možné, aby kresťanský svet vyšiel tak rýchlo z tej hustej protikresťanskej temnoty a aby náhle dospel k celkom dokonalému poznaniu“ (Martyn, cit. dielo, zv. 5, str. 70,71).

Len túžba po slobode svedomia pomohla „pútnikom“ statočne znášať nebezpečenstvá dlhej plavby i ťažkosti a prekážky v novej krajine a s Božím požehnaním klásť v Amerike základy veľkého národa. Napriek svojej úprimnosti a zbožnosti „pútnici“ nepochopili úplne veľkú zásadu náboženskej slobody. Slobodu, pre ktorú toľko obetovali, neboli ochotní poskytnúť iným. „Len malý počet popredných mysliteľov a moralistov 17. storočia správne chápal slávnu zásadu, vyplývajúcu z Novej zmluvy, že právo posudzovať ľudskú vieru má jedine Boh“ (Martyn, cit. dielo, zv. 5, str. 297). Učenie, že Boh zveril cirkvi dozor nad svedomím ľudí a dal jej právo rozhodovať o tom, čo je kacírstvo a trestať ho, je jedným z najhlbšie zakorenených pápežských bludov. Reformátori síce zavrhovali učenie Ríma, no celkom sa nezbavili jeho neznášanlivosti. Hustá temnota, do ktorej pápežstvo počas dlhej doby svojej nadvlády zaviedlo celé kresťanstvo, ešte nebola celkom rozptýlená. Jeden z predných kazateľov osady v Massachusettskom zálive vyhlásil: „Práve tolerancia urobila svet protikresťanským. Trestanie kacírov cirkvi neuškodilo“ (Martyn, cit. dielo, zv. 5, str. 335). Osadníci prijali zásadu, že pri voľbách samosprávy smú mať hlasovacie právo len členovia cirkvi. Založili akýsi nový druh štátnej cirkvi a od všetkých požadovali, aby podporovali duchovných. Úrady mali právo potláčať kacírstvo. Takto sa svetská moc dostala do rúk cirkvi. Tieto opatrenia čoskoro viedli k nevyhnutnému prenasledovaniu inak zmýšľajúcich.

Jedenásť rokov po založení novej osady prišiel do Nového sveta Roger Williams. Podobne ako prví „pútnici“ aj on prišiel preto, aby mohol žiť v náboženskej slobode. Na rozdiel od nich však pochopil, čo vtedy chápali len máloktorí, že totiž sloboda je neodňateľným právom všetkých, bez ohľadu na ich náboženské presvedčenie. Úprimne hľadal pravdu a rovnako ako Robinson predpokladal, že ich ešte neosvietila plnosť svetla z Božieho slova. Williams „ako prvý v modernom kresťanstve ustanovil svetskú správu založenú na zásade slobody svedomia a rovnosti názorov pred zákonom“ (Bancroft, cit. dielo, zv. 1, kap. 15, odst. 16). Bol presvedčený, že úlohou štátnej správy je potláčať zločiny, no nie utláčať svedomie. Vyhlásil: „Verejnosť alebo úrady môžu rozhodovať o tom, aké povinnosti majú ľudia medzi sebou navzájom. Keď však chce predpisovať povinnosti človeka voči Bohu, potom prekračuje svoju právomoc a vytvára nebezpečné prostredie. Je totiž zrejmé, že keby štátna správa mala takú moc, potom by dnes mohla vyhlásiť určité názory alebo vieroučné články za platné, a zajtra zase iné. Tak sa v Anglicku správali rôzni králi a kráľovné a v Rímskej ríši pápeži a koncily. To by vieru zatiahlo do zmätku“ (Martyn, cit. dielo, zv. 5, str. 340).

Účasť na bohoslužbách štátnej cirkvi sa vyžadovala pod hrozbou pokuty alebo väzenia. „Williams sa proti tomuto zákonu postavil a kritizoval ho. Najhorším ustanovením anglického zákonníka bola požiadavka príslušnosti k štátnej cirkvi. Nútiť ľudí, aby sa združovali s ľuďmi iného vyznania pokladal Wiliams za zjavné porušovanie ich prirodzených práv. Nútiť neveriacich a neochotných ľudí k účasti na bohoslužbách vlastne znamená nútiť ich k pokrytectvu. Tvrdil: ‚Nikto nesmie byť nútený zúčastniť sa bohoslužieb proti svojej vôli.` Jeho protivníci, ohromení touto zásadou, volali: ‚Či azda nie je robotník hoden svojej mzdy?` On odpovedal: ‚Áno, je hoden mzdy, ale od tých, ktorí ho najímajú`“ (Bancroft, cit. dielo, zv. 1, kap. 15, odst. 2).

Súčasníci si Williamsa veľmi vážili a milovali ho ako verného Božieho služobníka, muža výnimočne nadaného, mimoriadne čestného a úprimne láskavého. Nevedeli sa však zmieriť s tým, že štátnej správe nástojčivo upieral právo vládnuť nad cirkvou a presadzoval požiadavky náboženskej slobody. Tvrdili, že zavedenie týchto názorov do života, by „zničilo základy štátu a vlády v krajine“ (Bancroft, cit. dielo, zv. 1, kap. 15, odst. 10). Williams bol nakoniec odsúdený do vyhnanstva. Pred uväznením musel uprostred krutej zimy ujsť do divokých lesov.

Neskôr napísal: „Štrnásť dní som prežil v drsnej prírode, nemal som čo jesť, ani kde spať. V pustatine ma živili krkavce.“ Prístrešie nachádzal v dutinách stromov. (Martyn, cit. dielo, zv. 5, str. 349, 350). V tomto úteku divokým zasneženým lesom našiel útočisko u jedného indiánskeho kmeňa, ktorého dôveru a náklonnosť si získal tým, že jeho príslušníkom zvestoval evanjelium. Keď sa konečne po mesiacoch putovania dostal k brehom Narragansettského zálivu, položil tam základy prvého novodobého štátu v celom rozsahu uznávajúceho právo na náboženskú slobodu. Základnou zásadou osady Rogera Williamsa bolo, „že každý smie uctievať Boha podľa vlastného svedomia“ (Martyn, cit. dielo, zv. 5, str. 354). Jeho malý štát, Rhode Island, sa stal útočiskom prenasledovaných a utláčaných. Rástol, vzmáhal sa a jeho zásady – občianska a náboženská sloboda – sa stali najdôležitejšími zásadami americkej republiky.

V slávnom starom vyhlásení, ktoré naši predkovia vydali ako svoju chartu práv, známu ako Deklarácia nezávislosti, sa hovorí: „Pokladáme za samozrejmé, že všetci ľudia boli stvorení ako seberovní a Stvoriteľ im dal neodňateľné práva, medzi ktoré patrí právo na život, slobodu a úsilie o šťastie.“ Ústava celkom jasne zaručuje nedotknuteľnosť a neporušiteľnosť svedomia: „Ako predpoklad zastávania akéhokoľvek verejného úradu v Spojených štátoch sa nikdy nesmie vyžadovať náboženská príslušnosť.“ „Kongres nesmie vydať zákon, ktorý by nejaké náboženstvo prikazoval alebo slobodné vyznávanie náboženstva obmedzoval.“

„Tvorcovia ústavy uznávali večnú zásadu, že vzťah človeka k Bohu nespadá do rámca ľudského zákonodarstva a že právo človeka na slobodu svedomia je neodcudziteľné. Túto pravdu netreba dokazovať, vyplýva z podstaty ľudskej bytosti. Práve toto vedomie dalo mnohým ľuďom silu postaviť sa proti ľudským zákonom a nepovoliť ani v plameňoch hraníc. Pochopili, že ich zodpovednosť pred Bohom prevyšuje ľudské ustanovenia a nikto nemá právo ovládať ich svedomie. Je to prirodzená zásada, ktorú nemožno ničím zrušiť“ (Congressional Documents (USA), séria 200, č. 271).

Len čo sa po Európe rozniesli správy o krajine, kde každý môže užívať plody svojej práce a žiť podľa svojho svedomia, tisíce ľudí sa vydalo k brehom Nového sveta. Počet osád rýchlo rástol. „Podľa vlastného zákona štátu Massachusetts mali do tejto krajiny voľný vstup a právo na pomoc z verejných prostriedkov všetci kresťania ktorejkoľvek národnosti, ktorí utekali za Atlantický oceán pred vojnami, hladom alebo útlakom prenasledovateľov. Tak sa utečenci a utláčaní stali podľa zákona hosťami štátu“ (Martyn, cit. dielo, zv. 5, str. 417). V priebehu dvadsiatich rokov od príchodu prvých utečencov do Plymouthu sa v Novom Anglicku usadilo tisíce „pútnikov“.

Na ceste za vytúženým cieľom „sa uspokojili s tým, že si skromnou životosprávou a usilovnou prácou uhájili holú existenciu. Od pôdy nežiadali viac, než úrodu úmernú vynaloženej práci. Neutešovali sa zvodnými predstavami o skvelej budúcnosti. Uspokojili sa stálym, aj keď pozvoľným, pokrokom svojho spoločenského poriadku. Útrapy sebazapieravého života v divočine znášali trpezlivo; svojimi slzami potom zavlažovali strom slobody, kým jeho korene neprenikli hlboko do zeme.

Bibliu pokladali za základ viery, zdroj múdrosti a chartu slobody; jej zásady si usilovne osvojovali v rodinách, školách a kostoloch. Výsledky sa prejavili vo výnosnom hospodárení, v múdrosti, poctivosti a striedmosti. Človek mohol v osade puritánov žiť roky ‚bez toho, aby videl opilca, počul zlorečiť alebo stretol žobráka‘“ (Bancroft, cit. dielo, zv. 1, kap. 19, odst. 25). Bolo zrejmé, že biblické zásady sú tu najistejšou zárukou národnej veľkosti. Slabé a izolované osady prosperovali v konfederácii silných štátov a svet s údivom pozoroval, ako žije „cirkev bez pápeža a štát bez kráľa“ v pokoji a blahobyte.

Keďže brehy Ameriky vábili stále väčší počet prisťahovalcov, mnohí prichádzali z pohnútok celkom odlišných od tých, ktoré sem priviedli prvých „pútnikov“. Aj keď ich jednoduchá viera a čistota mali rozsiahlu a premieňajúcu moc, jej vplyv tým viac slabol, čím viac pribúdalo tých, čo hľadali len hmotné výhody.

Zásada osadníkov, podľa ktorej do štátnej správy môžu voliť alebo byť volení len členovia cirkvi, mala veľmi škodlivé následky. Aj keď vznikla zo snahy o čistotu štátu, skončila rozkladom cirkvi. Keďže členstvo v cirkvi bolo nevyhnutnou podmienkou účasti na voľbách i predpokladom na získanie úradu, mnohí sa k cirkvi pripojili len zo zištných pohnútok, bez premeny srdca. Tak sa stalo, že k cirkvi často pristupovali neobrátení ľudia a že aj kazateľmi sa stávali jednotlivci nielen s bludnými názormi, ale takí, čo obnovnú moc Ducha Svätého vôbec nepoznali. Tým sa však znova potvrdilo to, čo sa v dejinách cirkvi od čias Konštantína až dodnes už toľkokrát prejavilo, že totiž každý pokus budovať cirkev pomocou štátu prináša neblahé následky. Snaha svetskou mocou presadzovať evanjelium Ježiša Krista, ktorý vyhlásil: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta“ (Ján 18,36), cirkvi len škodí. Aj najmenšie spojenie cirkvi so štátom nepribližuje svet k cirkvi, aj keď sa to môže tak javiť, ale v skutočnosti cirkev približuje k svetu.

Na veľkú zásadu, ktorú hlásal Ján Robinson a Roger Williams, že totiž poznania pravdy postupne pribúda a veriaci majú ochotne prijímať každé svetlo, ktoré ich z Božieho slova môže osvietiť, ďalšia generácia takmer celkom zabudla. Protestantské cirkvi v Amerike, ktorým reformácia odkázala bohaté požehnania, práve tak ako v Európe, nepokračovali v začatej ceste. Aj keď občas povstávali svedomití kritici starých bludov, väčšina cirkevníkov sa uspokojila so zdedenou vierou a zabehnutým spôsobom života svojich predkov, podobne ako Židia za čias Ježiša Krista alebo zástancovia pápeža za čias Luthera. V náboženskom živote bolo plno formalizmu, šírili sa v ňom bludy a povery, ktoré by cirkev musela odmietnuť, keby bola napredovala vo svetle Božieho slova. Reformačné oživenie natoľko ochablo, že v protestantských cirkvách sa javila veľká potreba podobnej reformácie, akú zažila cirkev za čias Luthera. Prejavilo sa v nich priveľa svetáctva, duchovnej ľahostajnosti, obdivovania ľudských názorov a výmyslov namiesto zásad Božieho slova.

Rozširovanie Písma na začiatku 19. storočia a v dôsledku toho šírené svetlo po svete neprinieslo úmerný pokrok v poznaní zjavenej pravdy a prakticky prežívanej zbožnosti. Satan už nemohol zatajovať pred ľuďmi Božie slovo, ako to robil v predošlých dobách, pretože k Božiemu slovu mali prístup všetci. Svoj cieľ však dosahoval tým, že mnohých podnecoval k zľahčovaniu Písma. Ľudia prestali študovať Bibliu a ďalej prijímali nesprávne výklady Písma.

Keď satan poznal, že pravdu nezničí prenasledovaním, znova použil metódu kompromisov, ktorá už predtým viedla k veľkému odpadnutiu a k vzniku rímskej cirkvi. Začal spájať kresťanov, teraz už nie s pohanmi, ale s tými, ktorí svojím lipnutím na svetských záujmoch dávali jasne najavo, že sú modlármi práve tak, ako kedysi uctievači sôch. Výsledok tohto spojenia bol rovnako zhubný ako výsledok obdobného spojenia v časoch minulých. Pod plášťom náboženstva sa skrývala pýcha a výstrednosti, čo rozkladalo cirkev. Satan ďalej prekrúcal a falšoval učenie Písma. Tradície, ktoré ničia milióny ľudí, zapúšťali hlboké korene. Cirkev podporovala a obhajovala tradície namiesto toho, aby sa usilovala o „vieru raz navždy odovzdanú svätým“ (Júda 1,3). Tak odložila zásady, pre ktoré toľko vykonali a vytrpeli reformátori.