17. Prísľub návratu

Jednou z najzávažnejších a súčasne najslávnejších právd zjavených v Písme svätom je pravda o druhom príchode Ježiša Krista, ktorým sa zavŕši veľké dielo vykúpenia človeka. Pre Boží ľud, tak dlho nútený putovať „údolím tône smrti“ je prísľub o príchode toho, ktorý je „vzkriesením a životom“ a ktorý privedie vyhnancov domov, jedinečnou a radostnou nádejou. Učenie o druhom advente Spasiteľa je hlavnou myšlienkou Písma svätého. Odvtedy, čo prví ľudia museli v žiali opustiť raj, veriaci čakajú príchod Sľúbeného, ktorý ich odporcu zbaví moci a verných uvedie do strateného raja. Veriaci ľudia dávnych dôb očakávali slávny príchod Mesiáša ako splnenie svojej nádeje. Boh dovolil Enochovi, ktorý patril k siedmemu pokoleniu potomkov obyvateľa raja a ktorý tu na zemi tristo rokov chodil s Bohom, aby smel zďaleka zahliadnuť príchod Vysloboditeľa. Patriarcha povedal: „Prišiel Pán s desaťtisícami svojich svätých, aby vykonal súd nad všetkými“ (Júda 1,14.15). Praotec Jób vo svojom utrpení presvedčivo vyznal: „Ja viem, že môj Vykupiteľ žije a nakoniec sa postaví nad mojím prachom... Zo svojho tela uzriem Boha, ktorého uvidím pri sebe; moje oči, nie cudzie ho uvidia“ (Jób 19,25-27).

Advent Ježiša Krista, ktorý nastolí vládu spravodlivosti, inšpiroval svätopiscov k tým najvznešenejším a najvrúcnejším výrokom. Výsostne dojímavými slovami písali o ňom biblickí básnici a proroci. Žalmista ospevoval moc a slávu kráľa Izraela: „Zo Siona, z dokonalej krásy sa skvie Boh. Náš Boh prichádza a nemlčí... Zhora volá na nebo a zem, chce súdiť svoj ľud“ (Ž 50,2-4). „Nech sa radujú nebesá a plesá zem... pred Hospodinom, lebo prichádza, prichádza súdiť zem. On bude spravodlivo súdiť svet a národy podľa svojej pravdy“ (Ž 96,11-13).

Prorok Izaiáš napísal: „Precitnú a jasať budú tí, čo bývajú v prachu; veď tvoja rosa je rosou svetla; a zem zrodí duchov zomretých.“ „Tvoji mŕtvi budú žiť, mŕtve telá vstanú!“ „Pohltená bude smrť naveky a Pán, Hospodin, zotrie slzy z každej tváre a z celej zeme odstráni potupu svojho ľudu; lebo to Hospodin povedal. V ten deň povedia: ‚Pozrite, toto je náš Boh, v neho sme dúfali, že nám spomôže! Toto je Hospodin, v neho sme dúfali, plesajme a radujme sa z jeho pomoci`“ (Iz 26,19; 25,8.9).

Habakuk smel v duchovnom videní zahliadnuť Kristov príchod: „Boh prichádza od Témanu a Svätý z vrchu Páran. Jeho veleba zakrýva nebesá a zem je plná jeho chvály. On žiari ako svetlo.“ „Zastane, premeriava zem, pozrie a pohne národmi. Rozpadnú sa večné vrchy, sklonia sa odveké kopce; jemu patria cesty večnosti.“ „Nesieš sa na svojich koňoch a na svojich víťazných vozoch.“ „Vrchy ťa vidia a zvíjajú sa... Hlbina vydala svoj hlas, vysoko dvíha svoje ruky. Slnko a mesiac zostali vo svojom obydlí, miznú pri svetle tvojich šípov, pri bleskovom jase tvojho oštepu.“ „Vyjdeš na pomoc svojmu ľudu, na pomoc svojmu Pomazanému“ (Hab 3,3-13).

Keď mal Spasiteľ odísť od svojich učeníkov, potešoval ich ubezpečením, že príde znova: „Nech sa vám srdce neznepokojuje!... V dome môjho Otca je mnoho príbytkov... Idem vám pripraviť miesto. Keď odídem a pripravím vám miesto, zase prídem a vezmem vás k sebe“ (Ján 14,1-3). „Keď príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Zhromaždia sa pred neho všetky národy“ (Mat 25,31.32).

Anjeli, ktorí sa po Kristovom nanebovstúpení zjavili nad Olivovým vrchom, pripomenuli učeníkom sľub o Kristovom návrate: „Tento Ježiš, ktorý bol vzatý od vás do neba, príde takisto, ako ste ho videli do neba odchádzať“ (Sk 1,11). Apoštol Pavol, ktorý hovoril pod vplyvom Ducha Svätého, dosvedčil: „Keď zaznie povel, hlas archanjela a Božia trúba, sám Pán zostúpi z neba“ (1 Tes 4,16). Prorok na ostrove Patmos napísal: „Prichádza v oblakoch a uvidí ho každé oko“ (Zj 1,7).

S príchodom Krista sa spája sláva času „napravenia a obnovenia všetkého. O tom od pradávna Boh rozprával ústami svojich svätých prorokov“ (Sk 3,21). Vtedy sa skončí dlhotrvajúca vláda zla. „Kráľovstvo sveta sa stalo kráľovstvom nášho Pána a jeho Pomazaného a bude kraľovať na veky vekov“ (Zj 11,15). „Zjaví sa sláva Hospodinova a každé telo to naraz uzrie; lebo ústa Hospodinove prehovorili.“ „Hospodin dá vyrásť spáse i chvále pred všetkými národmi.“ „V ten deň Hospodin mocností bude nádhernou korunou a ozdobným vencom pre zvyšok svojho ľudu“ (Iz 40,5; 61,11; 28,5). Vtedy všade zavládne dlhoočakávané Mesiášovo kráľovstvo pokoja. „Hospodin poteší Sion, poteší všetky jeho zrúcaniny. Jeho púšť zmení na Eden a jeho step na záhradu Hospodinovu.“ „Dostane slávu Libanonu, nádheru Karmela a Šárona.“ „Už ťa nebudú volať Opustenou, ani tvoju krajinu už nenazvú Osamelou, ale pomenujú ťa: Moja Obľúbená, a tvoju krajinu: Vydatá.“ „Ako sa ženích teší z nevesty, tešiť sa bude z teba tvoj Boh“ (Iz 51,3; 35,2; 62,4.5).

Advent Pána pánov bol v každej dobe nádejou jeho verných nasledovníkov. Prísľub o svojom návrate, ktorý dal Spasiteľ pri lúčení na Olivovom vrchu, osvecoval budúcnosť jeho učeníkov. V srdci ich hriala radosť a horela nádej, ktorú nemohli uhasiť ani stlmiť nijaké útrapy či skúšky. V prenasledovaní bol „príchod veľkého Boha a nášho Spasiteľa“ blaženou nádejou. Keď zarmútení kresťania v Tesalonike pochovávali svojich milovaných, ktorí dúfali, že sa príchodu Ježiša Krista ešte dožijú, pripomenul im ich učiteľ apoštol Pavol zmŕtvychvstanie, ktoré bude pri príchode Spasiteľa. Vtedy mŕtvi v Kristovi vstanú a spolu so živými budú uchvátení, aby sa stretli s Pánom v oblakoch. Apoštol dodal: „A tak navždy budeme s Pánom. Tak sa teda potešujte navzájom týmito slovami“ (1 Tes 4,16-18). Milovaný učeník Ježiša Krista počul prísľub: „Áno, prídem čoskoro,“ a svojou odpoveďou vyjadril to, o čo sa modlí cirkev na celej svojej púti: „Amen, príď, Pane Ježišu!“ (Zj 22,20).

Hlas viery a nádeje úprimne veriacich a mučeníkov, ktorí svedčili o pravde, zaznieva po stáročia zo žalárov, z hraníc a popravísk, pretože, ako napísal jeden z týchto kresťanov, „boli presvedčení o tom, že Kristus vstal z mŕtvych, a že teda pri Kristovom príchode aj sami vstanú z mŕtvych, pohŕdali smrťou a boli nad ňu povznesení“ (Daniel T. Taylor, The Reign of Christ on Earth, str. 33). Ochotne odchádzali do hrobu, aby z neho mohli „slobodní vstať“ (tamže, str. 54). Túžili stretnúť sa s Pánom, „ktorý príde z neba na oblakoch a so slávou svojho Otca“, „aby spravodlivým priniesol kráľovstvo“. Takisto vyznávali aj valdenskí kresťania a podobne aj Viklef očakával príchod Vykupiteľa ako nádej cirkvi (tamže, str. 129-134). Luther povedal: „Som naozaj presvedčený, že neuplynie ani tristo rokov a nastane deň súdu. Boh nebude a nemôže už ďalej strpieť tento bezbožný svet.“ „Blíži sa veľký deň, vtedy bude zvrhnuté kráľovstvo zla“ (tamže, str. 158,134).

„Tento starý svet nie je ďaleko od svojho konca,“ napísal Melanchton. Kalvín vyzval kresťanov, „aby si bez váhania priali príchod Kristovho dňa ako udalosť zo všetkých najžiaducejšiu“. Pri inej príležitosti povedal: „Na tento deň bude stále myslieť celá rodina veriacich.“ „Musíme túžiť po Kristovi, musíme ho hľadať a uvažovať o ňom, až do úsvitu toho veľkého dňa, keď náš Pán plne zjaví slávu nášho kráľovstva“ (tamže, str. 158,134).

Škótsky reformátor J. Knox povedal: „Či Pán Ježiš neodišiel do neba v ľudskom tele? Či sa nevráti? Viem že sa vráti, a to skoro.“ Ridley a Latimer, ktorí položili svoj život za pravdu, vierou očakávali príchod Pána. Ridley napísal: „Svet sa nepochybne blíži k svojmu koncu – v to verím, a preto aj hovorím. Volajme s Pánovým služobníkom Jánom vo svojom srdci k nášmu Spasiteľovi Kristovi: ‚Príď, Pane Ježišu, príď!‘“ (tamže, str. 151.145).

Baxter napísal: „Pomyslenie na príchod Pána je pre mňa to najmilšie a najradostnejšie“ (Richard Baxter, Works, zv. 17, str. 555). Výsledkom viery a príznakom pravých veriacich je „očakávať Kristov príchod a radovať sa z tejto blaženej nádeje.“ „Ak je smrť posledným nepriateľom, ktorý má byť pri zmŕtvychvstaní zničený, potom pri tomto konečnom víťazstve pochopíme, ako vrúcne mali veriaci túžiť a modliť sa za druhý príchod Ježiša Krista“ (Richard Baxter, cit. dielo, zv. 17, str. 500). „To je ten deň, po ktorom majú všetci veriaci túžiť, majú dúfať a naň čakať ako na dokončenie svojho vykúpenia a splnenia všetkých prianí a túžob svojej duše.“ „Urýchli, Pane, tento blažený deň“ (Richard Baxter, cit. dielo, zv. 17, str. 182,183). To bola nádej cirkvi apoštolskej, neskôr „cirkvi na púšti“, ako aj reformátorov. Proroctvo predpovedalo nielen spôsob a účel druhého príchodu Ježiša Krista, ale uvádza aj znamenia, podľa ktorých majú ľudia poznať, že tento príchod sa blíži. Pán Ježiš povedal: „Na slnku, na mesiaci i na hviezdach budú znamenia“ (Luk 21,25). „Zatmie sa slnko a mesiac nevydá svit. Z neba budú padať hviezdy a nebeské sily sa zakolíšu. Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať na oblakoch s veľkou mocou a slávou“ (Mar 13,24-26). Ján v knihe Zjavenie opisuje prvé zo znamení, ktoré budú predchádzať druhý advent, takto: „Nastalo veľké zemetrasenie, slnko sčernelo ako srstené vrece a mesiac bol celý ako krv“ (Zj 6,12).

Tieto znamenia sa objavili pred začiatkom 19. storočia. V roku 1755 sa toto proroctvo prejavilo najstrašnejším z dovtedy známych zemetrasení. Všeobecne sa o ňom hovorí ako o lisabonskom zemetrasení, aj keď zasiahlo veľkú časť Európy, Afriky i Ameriky. Otrasy boli zaznamenané aj v Grónsku, v západnej Indii, na ostrove Madeira, v Nórsku, vo Švédsku, v Anglicku a v Írsku. Zemetrasenie zasiahlo územie najmenej desiatich miliónov štvorcových kilometrov. V Afrike sa toto zemetrasenie prejavilo rovnako silne ako v Európe. Zničená bola veľká časť Alžírska. Neďaleko hraníc s Marokom zmizla celá dedina s takmer desiatimi tisícami obyvateľov. Obrovská prílivová vlna zasiahla pobrežie Španielska a Afriky, zaplavila mestá a spôsobila veľkú pohromu.

Najstrašnejšie sa táto katastrofa prejavila v Španielsku a v Portugalsku. Mesto Kádiz zaliala prílivová vlna vysoká takmer dvadsať metrov. Triasli sa vrchy, „niektoré z najvyšších končiarov v Portugalsku roztvorili svoje hrdlá, podivuhodným spôsobom popraskali, rozpadali sa na obrovské skalné masívy a rútili sa do údolí. Očití svedkovia tvrdili, že z niektorých vrchov šľahali plamene“ (Sir Charles Lyell, Principles of Geology, str. 495).

V Lisabone „sa z hlbín zeme ozvalo silné podzemné dunenie, po ktorom prudký otras spustošil veľkú časť mesta. V priebehu šiestich minút zahynulo asi šesťdesiattisíc ľudí. More najprv ustúpilo a obnažilo široký pruh piesčitého pobrežia. O chvíľu sa však vrátilo. Jeho vlna vystúpila do viac ako pätnásťmetrovej výšky nad obvyklú úroveň hladiny.“ „Medzi mimoriadne udalosti, ku ktorým v Lisabone pri tejto katastrofe došlo, patrí aj zmiznutie novej, obrovskými nákladmi vybudovanej mramorovej hrádze. K tejto hrádzi sa zbehol obrovský zástup ľudí v nádeji, že tam nájdu bezpečný úkryt pred zrúcaninami domov. Prístavná hrádza sa však náhle prepadla do mora aj s tými, čo boli na nej; ani jediné mŕtve telo nevyplávalo na hladinu“ (tamže, str. 495). „Následkom zemetrasenia sa zrútili všetky kostoly a kláštory, väčšina veľkých verejných budov a viac ako štvrtina obytných domov. Asi dve hodiny po zemetrasení vypukli v rôznych častiach mesta požiare a takmer tri dni zúrili tak prudko, že mesto úplne zničili. Zemetrasenie bolo vo sviatok, keď v kostoloch a kláštoroch bolo plno ľudí, takže len málokto sa zachránil“ (Encyclopedia Americana, heslo Lisabon). „Hrôza, ktorá ovládla ľudí, sa nedá opísať. Na plač nebolo sĺz. Tí, čo prežili, pobehávali sem i ta ako zmyslov zbavení, bili sa do tváre i pŕs a volali: ‚Zľutovanie, to je koniec sveta.` Matky zabúdali na svoje deti a utiekali sa pod obrazy alebo sochy Ukrižovaného. Mnohí utekali do kostolov, aby tam našli ochranu. Márne však vystavovali Ukrižovaného, nadarmo objímali oltáre. Zrúcaniny kostolov pochovali spolu obrazy, sochy, kňazov i veriacich.“ Odhaduje sa, že onoho osudného dňa zahynulo celkom deväťdesiattisíc ľudí (pozri Dodatok č. 27). O dvadsaťpäť rokov neskôr sa ukázalo ďalšie znamenie, o ktorom sa zmieňuje proroctvo – zatmenie slnka a mesiaca. Zvláštne bolo to, že proroctvo presne predpovedalo čas jeho naplnenia. Keď sa Spasiteľ zhováral so svojimi učeníkmi na Olivovom vrchu, opísal dlhé obdobie skúšok cirkvi, tisícdvestošesťdesiat rokov pápežského prenasledovania, to však malo byť podľa Kristovho prísľubu skrátené, a potom sa zmienil o niekoľkých javoch, ktoré budú predchádzať jeho príchod. Naznačil aj čas, kedy sa ukáže prvé z nich. Povedal: „V tých dňoch, po onom súžení, zatmie sa slnko a mesiac nevydá svit“ (Mar 13,24). Obdobie tisícdvestošesťdesiat prorockých dní (teda rokov) sa skončilo v roku 1798. O štvrťstoročie skôr prestalo takmer akékoľvek prenasledovanie. Po skončení prenasledovania sa malo podľa Ježišových slov objaviť zatmenie slnka. Dňa 19. mája 1780 sa toto proroctvo splnilo. „Temný deň 19. mája 1780 je ak nie ojedinelý, potom určite najtajuplnejší úkaz svojho druhu. Bolo to celkom nepredvídané a najzáhadnejšie zatmenie v Novom Anglicku“ (R. M. Devens, Our First Century, str. 89).

Očitý svedok, ktorý žil v štáte Massachusetts, opisuje túto udalosť takto: „Ráno vyšlo jasné slnko, čoskoro sa však skrylo za oblak. Mraky potemneli a z čiernych, hrozivých oblakov začali čoskoro šľahať blesky; ozývalo sa hromobitie a spustil sa slabý dážď. Asi o 9. hodine ráno sa mraky vyjasnili a sfarbili sa do žltočervena. V tomto podivnom, nepozemskom svetle akoby zem, skaly, stromy, budovy, voda i ľudia zmenili svoju podobu. Po niekoľkých minútach sa po celej oblohe, až na úzky prúžok na obzore, rozprestrel ťažký čierny mrak a nastala taká tma, ako je obvykle v lete o deviatej hodine večer...

Ľudí sa postupne zmocňoval strach, úzkosť a posvätná bázeň. Ženy stáli vo dverách a rozhliadali sa po stemnenej krajine. Muži sa vracali z práce na poliach, tesári odložili nástroje, kováči opustili kovadliny a obchodníci pulty. V školách prerušili vyučovanie a ustrašené deti sa porozbiehali domov. Pocestní sa uchyľovali do najbližších usadlostí. Každý sa pýtal, čo sa bude diať. Vyzeralo to tak, akoby sa krajom mal prehnať uragán alebo akoby prichádzal koniec sveta.

Ľudia zapaľovali sviečky a oheň v krboch ako za bezmesačného jesenného večera... Sliepky sa utiahli do kurínov, dobytok bučal a mieril k ohradám, žaby kvákali, vtáci spievali svoje večerné melódie a lietať začali netopiere. Ľudia však vedeli, že noc je ešte ďaleko.

Dr. Nathanael Whittaker, kazateľ zo Salemu, zvolal do modlitebne veriacich a vo svojej kázni povedal, že ide o nadprirodzenú tmu. Zhromaždenia sa konali na mnohých ďalších miestach. Kazatelia spontánne hovorili o tom, že tma je zrejme naplnením biblického proroctva... Okolo jedenástej hodiny bola tma najväčšia“ (The Essex Antiquarian, April, 1899, zv. 3, č. 4, str. 53,54). „Na väčšine územia Nového Anglicka bola cez deň taká tma, že bez sviečok ľudia nevideli, koľko je hodín. Nemohli obedovať ani konať domáce práce... Tma pokryla neobyčajne veľkú oblasť. Na východe siahala až do Fulmouthu. Na západe zatemnila najvzdialenejšie časti štátu Connecticut a mesta Albany. Na juhu siahala až k morskému pobrežiu a na severe až k americkým osadám.“ (William Gordon, History of the Rise USA, zv. 3, str. 57).

Po tejto hustej tme, ktorá trvala takmer celý deň, sa na hodinu alebo dve pred večerom obloha čiastočne vyjasnila a objavilo sa slnko ešte stále zastreté temnou hustou hmlou. „Po západe slnka sa znova utvorili mraky a veľmi rýchlo sa zotmelo.“ „Aj nočná tma však bola neobyčajná a rovnako naháňala hrôzu ako tma cez deň. Napriek tomu, že bol takmer spln mesiaca, nedali sa bez umelého osvetlenia rozpoznať nijaké predmety. Zdalo sa, že ani svetlo zo susedných domov či vzdialenejších miest nemôže presvietiť hustú temnotu; akoby to bola egyptská tma“ (Thomas v časopise Massachusetts Spy, roč. 10, č. 472, 25. mája 1780). Istý očitý svedok povedal: „Napadlo ma, že tma by už nemohla byť hustejšia, ani keby všetky svetelné telesá vo vesmíre zahalil nepreniknuteľný závoj, alebo keby prestali vôbec existovať“ (List Dr. Samuela Tenneya z Exeteru, N. H., dec. 1785, uverejnený v Massachusetts Historical Society Collections, 1792, séria 1, zv. 1, str. 97). Hoci o deviatej hodine večer nastal spln, tma ani trochu neustúpila. „Vyjasnilo sa len po polnoci a prvýkrát sa ukázal krvavo sfarbený mesiac.“

Dejiny zaznamenali 19. máj 1780 ako „temný deň“. Od čias Mojžiša nebolo zaznamenané také husté, rozsiahle a dlhotrvajúce zatmenie. Opis tejto udalosti, ako ho podal očitý svedok, je ozvenou Božieho výroku, ktorý zaznamenal prorok Joel dvadsaťpäť storočí pred ich naplnením: „Slnko sa zmení na tmu a mesiac na krv, prv ako príde veľký a hrozný deň Hospodinov“ (ROH Joel 2,31; ECAV Joel 3,4).

Ježiš Kristus pripomenul svojim nasledovníkom, aby sledovali znamenia jeho návratu a aby sa tešili, keď uvidia príznaky, že ich Kráľ prichádza. „Keď sa toto začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavy, lebo sa blíži vaše vykúpenie.“ Poukázal im na pučiace stromy a povedal: „Keď vidíte, že pučia, sami viete, že leto je už blízko. Tak aj vy, keď uvidíte, že sa toto deje, vedzte, že je blízko Božie kráľovstvo“ (Luk 21,28.30.31).

Keďže skromnosť a lásku v cirkvi nahradila spupná sebaistota a formalizmus, ochladla aj láska ku Kristovi a viera v jeho príchod. Tých, čo sa hlásia ku kresťanstvu, naplnil taký záujem o tento svet a túžba po pohodlí, že prestali myslieť na Spasiteľovu výzvu, aby sledovali znamenia jeho príchodu. Učenie o jeho druhom príchode zostávalo bokom. Výroky Písma, ktoré o ňom hovoria, zatemnil falošný výklad, takže sa na ne často zabúdalo. Platí to najmä o cirkvách v Amerike. Všeobecná sloboda a blahobyt, honba za bohatstvom a prepychom, snaha získať čo najviac peňazí, túžba po popularite a moci, k čomu mali zdanlivo prístup všetci, viedli ľudí k tomu, že sa sústredili na záujmy a nádeje tohto života a slávny deň, keď sa pominie terajší stav, odsunuli do ďalekej budúcnosti.

Keď Spasiteľ predstavoval svojim nasledovníkom znamenia svojho návratu, predpovedal, že práve pred jeho druhým príchodom nastane odpadnutie. Ako za čias Nóacha, ľudí celkom zaujme svetská činnosť a túžba po zábavách – budú kupovať a predávať, sadiť a stavať, ženiť sa a vydávať – a nikto nebude myslieť na Boha a budúci život. Pre tých, čo budú v tom čase žiť, platí Kristovo napomenutie: „Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, aby vás ten deň neprekvapil.“ „Preto bdejte celý čas a modlite sa, aby ste mohli uniknúť všetkému, čo má prísť, a postaviť sa pred Syna človeka“ (Luk 21,34.36). Stav cirkvi v uvedenej dobe opisujú slová Pána Ježiša zaznamenané v knihe Zjavenie: „Máš meno, že žiješ, ale si mŕtvy.“ Každého, kto sa nechce dať vyrušiť zo svojho bezstarostného pokoja, Kristus vážne varuje: „Ak však nebudeš bdieť, prídem ako zlodej a ani sa nenazdáš, v ktorú hodinu prídem na teba“ (Zj 3,1.3).

Ľudí bolo treba zobudiť, aby si uvedomili, že im hrozí nebezpečenstvo a aby sa pripravili na závažné udalosti znamenajúce koniec času milosti. Boží prorok oznámil: „Veľký je deň Hospodinov a prehrozný. Kto ho môže zniesť?“ Kto obstojí, keď sa zjaví Pán, ktorého „oči sú prečisté, aby sa dívali na zlo“, nemôžu hľadieť na trápenie (Joel 2,11; Hab 1,13). Mnohí volajú: „Bože, my sa k tebe hlásime,“ pričom prestupujú Božiu zmluvu a rôznym spôsobom Boha nahrádzajú modlami, tajne obľubujú hriech a pášu neprávosti. Pre nich bude deň Kristovho návratu „tmou bez svetla a mrákotou bez jasu“ (Hoz 8,2.1; Ž 16,4; Amos 5,20). Pán vyhlásil: „V tom čase prekutám Jeruzalem lampami a potrescem mužov, ktorí bezstarostne sedia nad svojimi kvasnicami a v srdciach si hovoria: Hospodin neurobí ani dobré, ani zlé“ (Sof 1,12). „Potrescem svet pre jeho nešľachetnosť a bezbožných pre ich vinu. Urobím koniec pýche spupných a znížim povýšenosť tyranov“ (Iz 13,11). „Ani ich striebro, ani zlato ich nebudú môcť zachrániť.“ „Ich bohatstvo bude korisťou, ich domy pustatinou“ (Sof 1,18.13).

Keď Jeremiáš prorockým okom sledoval túto dobu, zvolal: „Bolesťou sa zvíjam... Srdce sa vo mne búri, nemôžem mlčať, lebo ja počujem zvuk trúby, vojnový poplach. Skazu za skazou hlásia“ (Jer 4,19.20).

„Dňom prchkosti bude ten deň, dňom súženia a tiesne, dňom trosiek a pustošenia, dňom tmy a temnoty, dňom oblakov a mrákoty, dňom trúbenia a vojnového kriku“ (Sof 1,15.16). „Deň Hospodinov prichádza..., aby obrátil zem na pustatinu a vyhubil z nej hriešnikov“ (Iz 13,9).

Božie slovo opisom onoho veľkého dňa veľmi vážne a dojímavo vyzýva Boží ľud, aby sa prebral z duchovnej strnulosti a aby s kajúcnou pokorou hľadal Božiu tvár: „Zatrúbte na roh na Sione, na poplach kričte na mojom svätom vrchu, nech sa trasú všetci obyvatelia krajiny, lebo prichádza deň Hospodinov. Áno, blízko je.“ „Zasväťte pôst, zvolajte slávnostné zhromaždenie! Zhromaždite ľud, posväťte zbor, zvolajte starších, zhromaždite deti i dojčatá!... Nech vyjde ženích zo svojej izby i mladucha zo svojej komôrky. Medzi predsieňou a oltárom nech plačú kňazi, služobníci Hospodinovi.“ „Vráťte sa ku mne celým srdcom, pôstom, plačom a nárekom! Roztrhnite si srdcia, a nie šaty, vráťte sa k Hospodinovi, svojmu Bohu, lebo je milostivý a milosrdný, zhovievavý a hojný v milosti“ (Joel 2,1.15-17.12.13).

Aby ľudia mohli obstáť v Boží deň, musela sa uskutočniť veľká duchovná obnova. Boh videl, že mnohí z jeho vyznávačov stratili zo zreteľa večnosť. Preto im vo svojej milosti chcel poslať varovné posolstvo, aby ich prebral zo spánku a pripravil na príchod Ježiša.

Túto varovnú zvesť zaznamenáva 14. kapitola knihy Zjavenie. Ide tu o trojité posolstvo, ktoré symbolicky oznamujú nebeské bytosti. Potom nasleduje opis návratu Ježiša Krista, ktorý prichádza, aby vykonal „žeň sveta“. Prvé z týchto výstražných posolstiev oznamuje začiatok Božieho súdu. Apoštol Ján videl anjela letiaceho „stredom neba: Mal večné evanjelium, aby ho zvestoval obyvateľom zeme, každému národu, kmeňu, jazyku a ľudu. Volal mohutným hlasom: Bojte sa Boha a vzdajte mu slávu, lebo prišla hodina jeho súdu. Klaňajte sa tomu, ktorý stvoril nebo i zem, more i pramene vôd“. (Zj 14,6.7).

Zo súvisu vyplýva, že toto posolstvo je súčasťou „večného evanjelia“. Boh nezveril hlásanie evanjelia anjelom, ale ľuďom. Boží anjeli sú síce poverení usmerňovať toto dielo prostredníctvom veľkých hnutí na záchranu ľudí, ale skutočné hlásanie evanjelia po celom svete uskutočňujú Kristovi nasledovníci.

Varovné posolstvo mali svetu hlásať verní ľudia, ktorí poslúchli vnuknutie Božieho ducha a prijali učenie Božieho slova. Boli to tí, čo sa spoľahli na verné „prorocké slovo“ ako na sviecu, „ktorá svieti na temnom mieste, až kým nezažiari deň a nevyjde. zornička“ (2 Pet 1,19). Na pozvaní Boha im záležalo viac než na všetkých pokladoch sveta. Boli presvedčení, že úžitok z toho je lepší než zisk zo striebra či z rýdzeho zlata. (Pozri Prísl 3,14.) Pán im zjavil veľké hodnoty svojho kráľovstva: „Hospodin je priateľ tých, čo sa ho boja a oboznamuje ich so svojou zmluvou“ (Ž 25,14). Neboli to učení teológovia, ktorí pochopili túto pravdu a potom ju hlásali. Keby boli bývali vernými strážcami, ktorí by usilovne a modlitebne skúmali Písmo, mohli by poznať, že prichádza noc. V proroctvách mohli odhaliť udalosti, ktoré sa mali čoskoro stať. Keďže takí neboli, posolstvo svetu oznámili ľudia oveľa skromnejší. Ježiš povedal: „Kráčajte, kým máte svetlo, aby vás neprikvačila tma“ (Ján 12,35). Tí, čo Bohom ponúknuté svetlo odmietajú alebo sa ho snažia hľadať, hoci ho majú na dosah, zostávajú v tme. Spasiteľ však povedal: „Kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tme, ale bude mať svetlo života“ (Ján 8,12). Kto chce úprimne konať Božiu vôľu a snaží sa žiť podľa svetla, ktoré prijal, dostane svetla viac. Boh mu pošle hviezdu nebeského lesku, aby ho viedla do celej pravdy.

V čase Kristovho prvého príchodu jeruzalemskí kňazi a zákonníci, ktorí mali poruke Písmo, mohli poznať znamenia doby a oznámiť príchod sľúbeného Mesiáša. Micheášovo proroctvo uvádza jeho rodisko a Danielova kniha určuje čas jeho príchodu (ROH Mich 5,2; ECAV Mich 5,1; Dan 9,25). Boh zveril tieto proroctvá židovským vodcom, ktorí ničím nemôžu ospravedlniť skutočnosť, že nevedeli, a teda ani neoznamovali ľudu blížiaci sa príchod Mesiáša. Ich nevedomosť bola dôsledkom hriešnej ľahostajnosti. Stavali pomníky zavraždeným Božím prorokom, ale prehliadaním veľkých Božích mužov uctievali vlastne služobníkov satana. Zaujatí svojimi ctibažnými záujmami a úsilím získať postavenie a moc nad ľuďmi, zabudli na Božie pocty, ktoré im ponúkal Kráľ neba. Predstavitelia izraelského národa mali s úprimným záujmom a s úctou skúmať, kedy, kde a za akých okolností dôjde k najväčšej udalosti dejín sveta – k príchodu Božieho Syna ako záchrancu ľudstva. Všetci Židia ho mali pozorne očakávať, aby ako prví mohli uvítať Vykupiteľa sveta. No napodiv, úzkou uličkou Betlehema prešli dvaja unavení pútnici z Nazareta až na východný koniec mesta a márne hľadali miesto na odpočinok a prístrešie na noc. Nebolo príbytku, kde by sa im pohostinne otvorili dvere. Nakoniec našli útulok v chudobnom stavisku pre dobytok a tam sa narodil Spasiteľ sveta. Anjeli poznali slávu, ktorú mal Boží Syn pri Otcovi, prv než bol stvorený svet. S veľkým záujmom pozorovali, ako sa Ježiš objaví na zemi a ako táto udalosť vyvolá u všetkých ľudí najväčšiu radosť. Boží služobníci, anjeli, mali túto radostnú zvesť priniesť tým, čo boli ochotní prijať ju a radostne oznámiť ostatným obyvateľom sveta. Kristus zostúpil z neba, aby vzal na seba ľudskú prirodzenosť. Prijal preťažké bremeno zla, aby ako obeť za hriech vydal svoj život smrti. Prianím Božích poslov bolo predstaviť ľuďom Božieho Syna aj v jeho ponížení, no predsa len dôstojne a v sláve, aká zodpovedá jeho podstate. Zhromaždia sa v hlavnom meste Izraela vládcovia sveta, aby uvítali jeho príchod? Predstavia ho zástupy nebeských anjelov čakajúcemu davu ľudí?

Pri návšteve anjela, ktorý sa mal presvedčiť, kto je pripravený uvítať Ježiša, nebolo nikde ani náznaku, že Mesiáša niekto naozaj očakáva. Nebolo počuť nijaké chválospevy či fanfáry, že čas Mesiášovho príchodu sa naplnil. Nejaký čas zostal nad vyvoleným mestom a nad chrámom, kde sa po stáročia prejavovala Božia prítomnosť, ale aj tu bola zjavná rovnaká ľahostajnosť. Nápadní a sebavedomí kňazi obetovali v chráme poškvrnené obete. Farizeji sa hlasito zhovárali s ľuďmi a nápadne sa modlili na rohoch ulíc. V palácoch kráľov, v zhromaždeniach filozofov, v školách rabínov sa nikto nezaoberal mimoriadnou udalosťou, ktorá napĺňala celé nebo radosťou a chválou, že na zem príde Vykupiteľ sveta. Nebeský posol nikde nenašiel dôkaz, že ľudia Mesiáša očakávajú. Nikde nevidel prípravy na uvítanie Kniežaťa života. Keď sa prekvapený chcel vrátiť, našiel niekoľkých pastierov, čo v noci strážili svoje stáda. Tí často pozorovali hviezdnu oblohu, uvažovali o proroctvách, ktoré predpovedali príchod Mesiáša na zem, a túžili, aby Vykupiteľ sveta už prišiel. Tejto malej skupinke ľudí pripravených prijať nebeské posolstvo sa náhle zjavil Boží anjel a oznámil im radostnú zvesť. V nebeskej sláve, ktorá osvietila celú pláň, pastieri uvideli nespočetný zástup anjelov, a akoby jeden posol na oznámenie toľkej radosti nestačil, celý anjelský zbor zaspieval chválospev, ktorý budú raz spievať zástupy vykúpených: „Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ (Luk 2,14). Akým poučením je tento obdivuhodný príbeh z Betlehema! Ako zahanbujúco sa pri ňom javí aj naša nevera, pýcha a samoľúbosť! Varuje nás, aby sme trestuhodnou ľahostajnosťou neprehliadali znamenia doby a nepremeškali deň Božieho láskyplného príklonu k nám.

Anjeli našli tých, čo očakávali Mesiášov príchod nielen na judských pahorkoch a nielen medzi pastiermi stád. Aj v pohanskej krajine žili tí, čo ho očakávali. Boli to mudrci, zámožní a urodzení ľudia, orientálni filozofi. Títo bádatelia prírody poznali Boha z jeho diel. Z hebrejských posvätných spisov sa dozvedeli o Hviezde, ktorá má vyjsť z Jákoba a túžobne očakávali príchod toho, ktorý má byť nielen „potešením Izraela“, ale aj svetlom na osvietenie pohanov a spásou až do končín zeme (Luk 2,25.32; Sk 13,47). Hľadali svetlo a svetlo z Božieho trónu im osvecovalo cestu, ktorou šli. Kým jeruzalemskí kňazi a rabíni, ustanovení strážcovia a vykladači pravdy zostávali v tme, týchto cudzincov viedla nebom zoslaná Hviezda na miesto, kde sa práve narodil Kráľ.

Kristus sa „druhý raz zjaví bez hriechu na spásu tým, čo ho očakávajú“ (Žid 9,28). Tak ako zvesť o narodení Spasiteľa, nebolo ani posolstvo o druhom príchode Ježiša Krista zverené náboženským vodcom. Tí totiž prestali udržiavať spojenie s Bohom a odmietli Božie svetlo. Preto neboli zahrnutí medzi tých, o ktorých neskôr apoštol napísal: „Vy, bratia, nežijete v tme, aby vás ten deň prekvapil ako zlodej. Veď všetci ste synovia svetla a synovia dňa. Nepatríme noci, ani tme“ (1 Tes 5,4.5).

Strážcovia na hradbách Božieho mesta mali byť prví, ktorí budú počuť zvesť o druhom príchode Spasiteľa, prví, ktorí sa ozvú a oznámia jeho blízkosť, prví, ktorí upozornia ľudí, aby sa pripravili na jeho advent. Boli však pohodlní, snívali o pokoji a istote, zatiaľ čo ľud hriešne „spal“. Ježiš videl svoju cirkev ako neplodný figovník plný lístia, ale bez hodnotného ovocia. Honosné náboženské obrady a zvyklosti sa tu síce dodržiavali, ale chýbala skutočná pokora, pokánie a viera, skutočné predpoklady toho, aby Pán mohol ich bohoslužbu prijať. Namiesto ovocia Ducha možno pozorovať pýchu, nádheru, bezduché obrady, sebectvo a útlak. Upadajúca cirkev zaviera oči pred znameniami doby. Boh na ňu ale nezabudol a zostal verný. Kresťania sa však vzdialili od Boha a pohrdli jeho láskou. Keďže prestali plniť podmienky, nesplnili sa na nich ani Božie prísľuby. To je neodvratný následok toho, že človek si neváži a neprijíma svetlo a výsady, ktoré mu Boh ponúka. Ak cirkev nebude plniť zámer, pre ktorý ju Boh založil, ak neprijme každý lúč svetla a prestane plniť zverené povinnosti, celá jej bohoslužba sa zákonito zvrhne na bezduché zachovávanie foriem a vytratí sa skutočná zbožnosť. V dejinách kresťanskej cirkvi je na to viacero príkladov. Boh vyžaduje od svojho ľudu odvahu viery a poslušnosti podľa miery zverených požehnaní a výsad. Poslušnosť vyžaduje obeť, v ktorej je aj kríž. Preto toľkí Kristovi nasledovníci odmietli prijať Božie svetlo a ako kedysi Židia, nepoznali „čas svojho navštívenia“ (Luk 19,44). Pán ich pre ich samoľúbosť a neveru obišiel a svoju pravdu zjavil tým, čo si Božie svetlo vážili podobne ako betlehemskí pastieri a mudrci z Východu.