18. Nové svetlo v Novom svete

William Miller, statočný a svedomitý farmár, ktorý napriek pochybnostiam o Písme ako Božom slove mal úprimnú túžbu poznať pravdu, bol zvláštnym spôsobom povolaný stať sa hlásateľom Kristovho príchodu. Ako mnohí iní, aj on zápasil s chudobou, ktorá ho naučila pracovať a znášať nedostatok. Pochádzal z rodiny nezávislých, slobodomyseľných, húževnatých a horlivých vlastencov. Tieto vlastnosti sa výrazne prejavili aj v jeho povahe. Otec bol kapitánom revolučnej armády a biedne pomery, ktoré sprevádzali synovo detstvo, boli dôsledkom vtedajšej búrlivej doby (pozri Dodatok č. 28).

Viliam Miller bol človek zdravý, zdatný a od detstva neobyčajne vnímavý. Čím bol starší, tým to bolo výraznejšie. Mal bystrého ducha a veľkú túžbu po poznaní. Hoci nemal možnosť získať akademické vzdelanie, svojím veľkým záujmom o poznanie a návykom všetko dôkladne premyslieť a kriticky posúdiť, stal sa človekom so zdravým úsudkom a so širokým rozhľadom. Ľudia si ho všeobecne vážili pre jeho bezúhonnú povahu, závideniahodnú povesť, poctivosť, hospodárnosť a dobročinnosť. Vypätým úsilím a usilovnou prácou čoskoro získal dobré postavenie, pričom sa ďalej vzdelával. Svedomito zastával niekoľko občianskych i vojenských funkcií. Zdalo sa teda, že má doširoka otvorenú cestu k bohatstvu a sláve.

Keďže jeho matka bola veľmi zbožná kresťanka, Viliam bol už v detstve pod náboženským vplyvom. Ako mladík sa však dostal do spoločnosti veľmi vplyvných deistov. Boli to predovšetkým veľmi vážení občania a šľachetní ľudia. Pretože žili v kresťanskom prostredí, boli ním predsa len čiastočne ovplyvnení. Biblická výchova im pomohla získať výnimočné povahové vlastnosti, pre ktoré ich spoluobčania uznávali a ctili. No napriek týmto skvelým predpokladom dostali sa na cestu odporujúcu Božiemu slovu. Miller sa s týmito ľuďmi stýkal a postupne ich názory aj prijal. Vtedajší výklad Písma nastoľoval problémy, ktoré sa mu javili ako neprekonateľné. Nová viera, ktorá dávala Bibliu bokom, mu však namiesto nej neponúkla nič lepšie a ani zďaleka ho neuspokojovala. Napriek tomu zostal v hnutí deistov asi dvadsať rokov. Keď mal tridsaťštyri rokov, mocne ho oslovil Duch Svätý a on si uvedomil svoju hriešnosť. Jeho doterajšie presvedčenie mu neprinieslo istotu o tom, čo bude po smrti. Budúcnosť mu pripadala temná a pochmúrna. Neskôr o svojich vtedajších pocitoch napísal:

„Pomyslenie na smrť ma mrazilo; ak budú ľudia musieť vydávať počet zo svojho života, všetci zahynú. Nebo nad mojou hlavou sa mi javilo akoby bolo z bronzu a zem pod nohami mi pripadala ako zo železa. Čo je to večnosť? Prečo existuje smrť? Čím viac som nad tým uvažoval, tým menej som tomu rozumel. Čím viac som na to myslel, dochádzal som k čoraz zmätenejším záverom. Snažil som sa nemyslieť na to, ale nevedel som svoje myšlienky ovládnuť. Bol som naozaj zúfalý, no nenachádzal som nijaký dôvod, prečo to tak je. Búril som sa a hromžil som, ale nevedel som proti komu. Vedel som, že sa mýlim, no nevedel som ako a kde nájsť pravdu. Bol som smutný, bez nádeje.“

Miller žil v takomto stave niekoľko mesiacov. Napísal: „Naraz som začal veľmi dôkladne uvažovať o povahe Spasiteľa. Uvedomoval som si, že by naozaj mohla existovať bytosť dobrá a súcitná, ktorá by sa obetovala za naše hriechy, a tým nás zachránila pred trestom za hriech. Zrazu som pocítil, aká láskavá by taká bytosť musela byť a predstavoval som si, s akou dôverou v milosrdenstvo by som sa uchýlil do jej náručia. Napadlo ma však: Ako možno dokázať, že taká bytosť existuje? Dospel som k presvedčeniu, že okrem Písma nemám jediný dôkaz o existencii takého Spasiteľa ani o tom, čo sa stane v budúcnosti...“

„Poznal som, že takého Spasiteľa, akého som potreboval, predstavuje práve Biblia. Nechápal som, že by v obyčajnej knihe mohli byť zásady tak dokonale prispôsobené potrebám hriešneho sveta. Musel som uznať, že Písmo je Božím zjavením. Obľúbil som si ho a v Ježišovi som našiel priateľa. Spasiteľ sa pre mňa stal ‚najprednejším medzi desaťtisícami`. Biblia, o ktorej som si predtým myslel, že je nezrozumiteľná a že si odporuje, stala sa teraz ‚svetlom pre moje nohy... a osvecuje moju cestu`. Vnútorne som sa vyrovnal a uspokojil. Poznal som, že Boh je v oceáne života ako pevná skala. Písmo sväté sa mi stalo prvoradým študijným záujmom a môžem úprimne povedať, že som ho študoval s veľkým potešením. Uvedomil som si, že dosiaľ som z neho nepoznal ani polovicu. Divil som sa, prečo som predtým nevidel jeho krásu a vznešenosť a žasol som, ako som ho mohol zavrhovať. Nachádzal som v ňom odpoveď na všetko, po čom túžilo srdce, liek na každú chorobu duše. Prešla ma chuť čítať čokoľvek iné; túžil som len po múdrosti od Boha“ (S. Bliss, Memoirs of William Miller, str. 65-67).

Miller sa teraz verejne priznával k viere, ktorú predtým zavrhoval. Jeho bývalí priatelia mu však pohotovo začali prinášať dôkazy, ktoré predtým aj on uvádzal na dôkaz, že Biblia nie je Bohom inšpirovaná kniha. Na odpoveď nebol vtedy pripravený, ale dôvodil, že ak je Biblia Božím zjavením, musí tvoriť nedeliteľný celok a jej jednotlivé časti si nesmú navzájom odporovať. Ak má poúčať ľudí, musí im byť zrozumiteľná. Rozhodol sa preskúmať Písmo a zistiť, či všetky zdanlivé rozpory možno navzájom zosúladiť.

Zaumienil si, že nebude brať ohľad na vtedy všeobecne prijímané názory a nebude používať ani dobové komentáre k Písmu, ale že bude jednu časť porovnávať s druhou pomocou odvolávok uvedených na spodnom okraji stránok Biblie. Dobrou pomôckou mu pritom bola aj konkordancia. Pri štúdiu postupoval systematicky a metodicky. Začal prvou knihou Mojžišovou, čítal verš za veršom a nešiel ďalej, kým si zmysel prečítaných viet celkom neujasnil. Ak narazil na niečo nezrozumiteľné, zvykol si nejasné miesta porovnávať so všetkými ostatnými textmi, o ktorých predpokladal, že riešia rovnakú otázku. Veril, že v texte má každé slovo svoj význam. Keď si ozrejmil, že skúmaný text sa zhoduje s ostatnými podobnými písmami, problém pokladal za vyriešený. Kedykoľvek teda prišiel na ťažko zrozumiteľný výrok, vysvetlenie našiel v niektorej inej časti Písma. Keďže pri skúmaní Biblie vrúcne prosil Pána, aby ho osvietil, objasnilo sa mu všetko, čo predtým pokladal za nezrozumiteľné. Overil si pravdivosť žalmistových slov: „Výklad tvojich slov osvecuje, neskúsených robí rozumnými“ (Ž 119,130).

S mimoriadne veľkým záujmom a podľa rovnakej zásady ako pri výklade ostatných častí Písma študoval knihy Daniel a Zjavenie. Veľmi ho potešilo, keď zistil, že prorockú symboliku možno pochopiť. Uvedomil si, že ak sa proroctvá už splnili, vyplnili sa do posledného písmena a ujasnil si, že všetky obrazy, symboly, rôzne prirovnania vysvetľuje buď samotný odsek, alebo ich význam nájde v iných textoch Písma, a tak ich môže pochopiť. Neskôr napísal: „Tak som sa presvedčil, že Biblia je sústava zjavených právd, podaných tak jasne a zrozumiteľne, že ani jednoduchý človek v nich nemusí zablúdiť“ (Bliss, str. 70). Jeho úsilie bolo odmenené. Pri postupnom skúmaní veľkých obrysov biblických proroctiev sa mu v reťazi pravdy vyjasňoval jeden článok za druhým. Nebeskí poslovia mu usmerňovali myseľ a objasňovali Božie slovo.

Spôsob naplnenia proroctiev v minulosti sa mu stal kritériom pri úvahách o splnení tých proroctiev, ktoré sa majú naplniť v budúcnosti. Došiel k presvedčeniu, že vtedy všeobecne rozšírený názor o duchovnej vláde Ježiša Krista – tisícročné kráľovstvo tu na zemi pred koncom sveta – nemá nijaké biblické opodstatnenie. Učenie, že pred osobným príchodom Krista bude na zemi tisícročie spravodlivosti a pokoja, odsúva naliehavosť Božieho dňa do vzdialenej budúcnosti. Aj keď sa tento názor môže ľuďom páčiť, predsa len odporuje slovám Ježiša Krista a jeho apoštolov, ktorí tvrdili, že pšenica a plevel majú rásť spolu až do žatvy, teda do konca sveta. Budú „zlí ľudia a podvodníci pokračovať v páchaní zla“ a „v posledných dňoch nastanú ťažké časy“. Vláda duchovnej temnoty potrvá až do adventu Spasiteľa a zničí ju „dych Kristových úst a sláva jeho príchodu“ (Mat 13,30.38-41; 2 Tim 3,1.13; 2 Tes 2,8).

Prvokresťanská cirkev neučila, že celý svet sa obráti a Pán Ježiš bude vládnuť na tejto zemi. Toto učenie prijala väčšina kresťanov začiatkom 18. storočia a jeho následky boli podobne zhubné ako následky ktoréhokoľvek bludu. Také chápanie totiž odsúva príchod Ježiša Krista do ďalekej budúcnosti a vedie k tomu, že ľudia prehliadajú vážne znamenia, ktoré ohlasujú, že Kristov advent sa blíži. Toto učenie šírilo falošný pocit istoty a bezpečia a mnohých viedlo k tomu, že úplne zanedbávali prípravu na stretnutie s Pánom.

Miller poznal, že Biblia hovorí jednoznačne o osobnom príchode Ježiša Krista. Apoštol Pavol napísal: „Zaznie povel, hlas archanjela a Božia trúba, sám Pán zostúpi z neba“ (1 Tes 4,16). Spasiteľ povedal: „Uzrú Syna človeka prichádzať na nebeských oblakoch s veľkou mocou a slávou.“ „Lebo ako blesk vzplanie na východe a zažiari až po západ, tak to bude s príchodom Syna človeka“ (Mat 24,30.27). Budú ho sprevádzať všetky nebeské zástupy. „Príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli“ (Mat 25,31). „On pošle svojich anjelov s veľkou poľnicou a oni zhromaždia jeho vyvolených“ (Mat 24,31).

Pri jeho príchode budú spravodliví mŕtvi vzkriesení a spravodliví živí budú premenení. Apoštol Pavol napísal: „Všetci nezomrieme, ale všetci budeme premenení, razom, v tom okamihu, pri poslednom trúbení. Keď zaznie trúba, mŕtvi budú vzkriesení neporušiteľní a my budeme premenení. Lebo toto porušiteľné si musí obliecť neporušiteľnosť a toto smrteľné si musí obliecť nesmrteľnosť“ (1 Kor 15,51-53). Keď apoštol v Prvom liste Tesaloničanom predstavil príchod Pána, napísal: „Prví vstanú tí, čo umreli v Kristovi; potom my, ktorí budeme nažive, spolu s nimi budeme v oblakoch uchvátení do vzduchu v ústrety Pánovi, a tak navždy budeme s Pánom“ (1 Tes 4,16.17).

Len vtedy, keď Ježiš Kristus príde osobne, môže jeho ľud „dostať kráľovstvo“. Spasiteľ povedal: „Keď príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Zhromaždia sa pred neho všetky národy. On oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od kozlov. Ovce si postaví napravo a kozlov naľavo, vtedy kráľ povie tým po pravici: Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je vám pripravené od stvorenia sveta“ (Mat 25,31-34). Z citovaného textu vyplýva, že keď Syn človeka príde, mŕtvi vstanú neporušiteľní a živí budú premenení. Táto veľká zmena ich pripraví, aby mohli „prijať kráľovstvo“. Akoby Pavol vravel: „Človek, ako je, nemôže mať účasť na Božom kráľovstve a porušiteľné nemôže mať podiel na neporušiteľnom“ (pozri 1 Kor 15,50). Človek vo svojom dnešnom stave je smrteľný, pominuteľný, Božie kráľovstvo je ale nepominuteľné, potrvá navždy. Preto človek vo svojom súčasnom stave nemôže vojsť do Božieho kráľovstva. Keď Ježiš príde, obdarí svoj ľud nesmrteľnosťou a potom mu dá kráľovstvo, ktoré mu bolo dosiaľ sľúbené ako dedičstvo.

Z týchto a ďalších častí Písma Miller jasne videl, že udalosti, ktoré sa podľa všeobecnej mienky mali odohrať pred Kristovým príchodom – ako celosvetová vláda pokoja a nastolenie Božieho kráľovstva na zemi – nastanú až po druhom príchode Spasiteľa. Ďalej zistil, že znamenia doby a pomery na svete zodpovedajú prorockému opisu posledných dní. Nevyhnutne musel dospieť aj k záveru, a to len na základe skúmania Písma, že čas, určený svetu v jeho súčasnom stave, sa podľa Písma chýli k záveru.

Preto napísal: „Iný dôkaz, ktorý ma zásadne ovplyvnil, boli časové údaje v Písme... Zistil som, že predpovedané udalosti, ktoré sa odohrali v minulosti, neraz sa uskutočnili v stanovenom čase. Stodvadsať rokov po potope (1 Moj 6,3), sedem dní, ktoré budú predchádzať, štyridsať dní predpovedaného dažďa (1 Moj 7,4), štyristo rokov, ktoré prežije Abrahámovo potomstvo v cudzej krajine (1 Moj 15,13), tri dni, o ktorých sa prisnilo čašníkovi a pekárovi (1 Moj 40,12-20), sedem faraónových rokov (1 Moj 41,28-54), štyridsať rokov na púšti (4 Moj 14,34), tri a pol roka hladu (1 Kráľ 17,1; pozri Luk 4,25),... sedemdesiat rokov zajatia (Jer 25,11), sedem rokov Nebúkadnecara (Dan 4,13), sedem týždňov, šesťdesiatdva týždňov a jeden týždeň, celkom sedemdesiat týždňov oddelených pre Židov (Dan 9,24-27). Všetky tieto predpovedané udalosti sa v stanovenom čase splnili“ (Bliss, str. 74,75). 

Keď teda Miller pri štúdiu Biblie narazil na rôzne časové údaje, ktoré sa podľa jeho chápania vzťahovali na druhý advent Krista, pokladal ich za „časy vopred stanovené“, na ktoré Boh svojich služobníkov upozornil. Mojžiš napísal: „Tajomné veci patria Hospodinovi, nášmu Bohu, a zjavené veci nám i našim synom až naveky, aby sme splnili všetky slová tohto zákona!“ Zo slov proroka Ámosa vieme, že „Hospodin, Pán, neurobí nič bez toho, že by nevyjavil svoj zámer svojim služobníkom, prorokom“ (ROH 5 Moj 29,29; ECAV 5 Moj 29,28; Ámos 3,7). Kto skúma Božie slovo, môže teda s dôverou očakávať, že najslávnejšia udalosť v dejinách ľudstva je v Písme jasne oznámená.

Miller napísal: „Keďže som bol úplne presvedčený, že celé Písmo pochádza z Božieho Ducha a je dobré (2 Tim 3,16), že nikdy nevzniklo z ľudského popudu, ale bolo napísané z podnetu Ducha svätého (2 Pet 1,21) na naše poučenie, aby sme z trpezlivosti a z povzbudenia Písma čerpali nádej (Rim 15,4), musel som časové údaje v Biblii pokladať za rovnako dôležitú časť Božieho slova ako ktorékoľvek jej výroky, ktoré treba vážne skúmať. Preto som si uvedomil, že v snahe pochopiť, čo nám Boh vo svojej milosti zjavil, musím si všímať časové obdobia v proroctvách“ (Bliss, str. 75).

Časovým proroctvom, ktoré podľa Millerovho názoru najjasnejšie určovalo čas Kristovho druhého príchodu, je proroctvo z knihy Daniel 8,14: „Až prejde dvetisíctristo večerov a rán, potom svätyňa bude opäť uvedená do správneho stavu,“ (podľa iného prekladu: „očistená“ alebo „ospravedlnená“ – pozn. prekl.) Na základe vykladačského pravidla, že Písmo treba vykladať Písmom, Miller zistil, že deň v symbolických proroctvách prestavuje rok (4 Moj 14,34; Ez 4,6). Pochopil, že obdobie dvetisíctristo prorockých dní, v prorockom prepočte teda rokov, ďaleko presahuje koniec židovského obdobia a nemôže sa týkať židovského svätostánku. Miller na základe všeobecne rozšíreného názoru, že v kresťanskej dobe je svätostánkom celá zem, dospel k záveru, že predpovedané očisťovanie svätyne z Danielovho proroctva (8,14) znamená očistenie zeme ohňom pri druhom príchode Ježiša Krista. Následkom toho usúdil, že ak sa dá presne určiť počiatočný bod pre obdobie dvetisíctristo prorockých dní, mohol by sa presne určiť čas Kristovho druhého príchodu. „Tak by sa zistil čas slávneho konca, koniec súčasného stavu ‚pýchy a moci, pompéznosti a márnosti, skazenosti a útlaku`, čas zrušenia kliatby zeme, keď už nebude smrti; a vtedy Pán odmení svojich služobníkov prorokov a všetkých svätých, čo majú úctu k Božiemu menu, a zahubí tých, ktorí ničili zem“ (Bliss, str. 76).

Miller pokračoval v štúdiu proroctiev s novým a ešte väčším zanietením. Celé dni a noci sa venoval štúdiu toho, čo teraz pokladal za nesmierne dôležité a zaujímavé. V Danielovej knihe (8. kap) našiel kľúč na výpočet začiatku obdobia dvetisíctristo prorockých dní. Anjel Gabriel, ktorý dostal príkaz, aby videnie Danielovi objasnil, mu na to poskytol len čiastočné vysvetlenie. Keď prorok vo videní sledoval strašné prenasledovanie, ktoré postihne cirkev, opustili ho sily. Viac už nezniesol a anjel ho na chvíľu opustil. Čítame o tom: „Ochorel som na niekoľko dní..., bol som vzrušený pre videnie a nechápal som ho“ (Dan 8,27).

Boh potom dal príkaz svojmu poslovi: „Vysvetli tomuto tento zjav.“ Boží príkaz musel byť splnený, a preto sa anjel po nejakom čase vrátil k Danielovi a povedal mu: „Teraz som vyšiel, aby som ti dal plné poznanie. Daj pozor na slovo a pochop videnie“ (Dan 8,16; 9,22.23). Vo videní z 8. kapitoly zostal nevysvetliteľný jeden dôležitý bod týkajúci sa uvedeného obdobia dvetisíctristo dní, preto sa anjel pri ďalšom výklade upriamil predovšetkým na otázku času.

„Sedemdesiat týždňov je určených pre tvoj ľud a pre tvoje sväté mesto. Preto vedz a cháp: Odvtedy, čo vyšlo slovo o návrate a o vybudovaní Jeruzalema až po pomazanie kniežaťa, bude sedem týždňov. Za šesťdesiatdva týždňov opäť bude vybudovaný s námestím a ulicami, aj keď v čase útrap. Po šesťdesiatich dvoch týždňoch bude zabitý jeden pomazaný a nebude ho. Uzavrie pevnú zmluvu s mnohými na jeden týždeň; na pol týždňa zastaví zábitnú i pokrmovú obeť“ (Dan 9,24-27).

Anjel prišiel Danielovi vysvetliť, čomu prorok neporozumel vo videní z 8. kapitoly, totiž časový údaj „až prejde dvetisíctristo večerov a rán, potom svätyňa bude opäť uvedená do správneho stavu“. Najprv vyzval Daniela, aby „pochopil a rozumel videniu“, jeho ďalšie slová potom zneli: „Sedemdesiat týždňov (v prepočte dní na roky) je určených pre tvoj ľud a pre tvoje sväté mesto.“ Slovo „určených“ doslova znamená „oddelených“. Sedemdesiat prorockých týždňov, teda doslovne štyristodeväťdesiat rokov, je podľa anjelovho oznámenia odpočítaných pre Židov. Od čoho však treba toto obdobie odpočítať? Pretože obdobie dvetisíctristo prorockých dní je jediným časovým údajom, ktorý uvádza 8. kapitola, musí to teda byť obdobie, z ktorého sa odpočítava spomenutých sedemdesiat týždňov. Sedemdesiat týždňov patrí teda do počtu dvetisíctristo dní a obidva časové úseky musia mať spoločný začiatok. Anjel vyhlásil, že obdobie sedemdesiat týždňov sa začína vydaním rozkazu na obnovu Jeruzalema. Ak sa zistí, kedy taký príkaz vyšiel, zistí sa vlastne začiatok veľkého obdobia dvetisíctristo prorockých dní.

O príkaze na obnovu Jeruzalema čítame v 7. kapitole Ezdráša (Ezd 7,12-26). Najúplnejší príkaz vydal perzský kráľ Artaxerxes v roku 457 pr. Kr. V Ezdrášovej knihe (6,14) však čítame, že Židia stavali Boží dom v Jeruzaleme „podľa rozkazu perzského kráľa Kýra, Dária a Artaxerxa“. Títo traja králi vydali, potvrdili alebo doplnili príkaz tak, že spĺňal požiadavky proroctva, aby sa podľa neho mohol počítať začiatok prorockého obdobia dvetisíctristo rokov. Ak prijmeme rok 457 pr. Kr. – teda rok, keď bol príkaz rozšírený aj na výstavbu celého mesta – ako rok vydania príkazu, zistíme, že každý údaj proroctva, ktorý sa mal stať v sedemdesiatich týždňoch, sa presne vyplnil.

„Odvtedy, čo vyšlo slovo o návrate a o vybudovaní Jeruzalema až po Mesiáša (pomazanie Kniežaťa), bude sedem týždňov, potom šesťdesiatdva týždňov“ – celkom teda šesťdesiatdeväť týždňov alebo štyristoosemdesiattri rokov. Artaxerxov výnos vstúpil do platnosti na jeseň roku 457 pr. Kr. Ak počítame od tohto roku štyristoosemdesiatri rokov, dostaneme sa k jeseni roku 27 po Kr. (pozri Dodatok č. 29). V tom roku sa proroctvo splnilo. Slovo „Mesiáš“ znamená „Pomazaný“. Na jeseň roku 27 po Kr. Ján Krstiteľ Krista pokrstil a Duch Svätý ho „pomazal“. Apoštol Peter dosvedčuje, že Ježiša z Nazareta „Boh pomazal Duchom Svätým a mocou“ (Sk 10,38). Sám Spasiteľ vtedy vyhlásil: „Duch Pánov je nado mnou, lebo ma pomazal zvestovať chudobným evanjelium“ (Luk 4,18). Po svojom krste Pán Ježiš odišiel do Galiley (a hlásal Božie evanjelium). Vravel: „Naplnil sa čas“ (Mar 1,14.15).

„Uzavrie svoju zmluvu s mnohými v poslednom týždni“ (Dan 9,27). „Posledný týždeň“, o ktorom sa tu hovorí, je posledný časový úsek z celku sedemdesiatich týždňov. Je to posledných sedem rokov z obdobia určeného Židom. V tomto období, ktoré trvalo od roku 27 do roku 34 po Kr., hlásal Ježiš evanjelium predovšetkým Židom, najprv osobne a neskôr prostredníctvom svojich učeníkov. Keď sa apoštolovia vydali na cestu s radostným posolstvom o kráľovstve, dostali od Spasiteľa príkaz: „Nechoďte na cestu k pohanom a nevojdite do mesta Samaritánov. Choďte radšej za ovcami, ktoré sa stratili z domu Izraela“ (Mat 10,5.6).

„Na pol týždňa zastaví zábitnú i pokrmovú obeť“ (Dan 9,27). V roku 31 po Kr., teda tri a pol roka po svojom krste, bol náš Pán ukrižovaný. Veľkou obeťou na Golgote sa skončil obetný systém, ktorý počas štyroch tisícročí upozorňoval na Božieho Baránka. Symbol sa vyplnil tým, čo predstavoval, a všetky spaľované a suché obete podľa obradného systému mohli byť zrušené.

Zistili sme teda, že sedemdesiat týždňov alebo štyristodeväťdesiat rokov určených Židom sa skončilo v roku 34 po Kr. Vtedy židovský národ rozhodnutím veľrady spečatil svoje odmietnutie evanjelia tým, že umučil Štefana a začal prenasledovať Kristových nasledovníkov. Spásne posolstvo sa potom prestalo obmedzovať len na vyvolený národ a začalo sa šíriť do celého sveta. Keď prenasledovanie nútilo učeníkov utiecť z Jeruzalema, „začali kázať evanjelium všade, kam prišli“. „Filip zišiel do Samárie a zvestoval im Krista.“ Duch svätý viedol Petra, aby zvestoval evanjelium bohabojnému Kornéliovi, rímskemu stotníkovi v Cézarei, a horlivý Pavol, ktorý prijal vieru Ježiša Krista, dostal príkaz, aby radostnú zvesť zaniesol „ďaleko k pohanom“ (Sk 8,4.5; 22,21).

Tým sa splnili všetky údaje proroctva a začiatok obdobia sedemdesiatich týždňov možno s úplnou istotou určiť na rok 457 pr. Kr. a jeho skončenie na rok 34 po Kr. Keď poznáme východiskový bod, je veľmi ľahké vyrátať, kedy sa obdobie dvetisíctristo prorockých dní skončí. Ak odpočítame sedemdesiat týždňov, teda štyristodeväťdesiat dní – rokov z celkového počtu dvetisíctristo dní – rokov, zostáva tisícosemstodesať dní – rokov. Od roku 34 po Kr. uplynulo tisíc osemstodesať rokov v roku 1844. Podľa výroku anjela po vypršaní tohto veľkého prorockého obdobia „bude svätyňa uvedená do správneho stavu“. Miller teda presne určil čas očisťovania svätyne, o ktorej sa vtedy takmer všeobecne verilo, že nastane pri druhom príchode Ježiša Krista.

Miller a jeho priatelia sa najprv nazdávali, že obdobie dvetisíctristo prorockých dní (teda rokov) sa skončí na jar roku 1844. Proroctvo však odkazovalo na jeseň onoho roku. Toto nepochopenie prinieslo sklamanie a rozčarovanie ľuďom, ktorí stanovili skorší dátum Kristovho príchodu. To však ani najmenej nespochybnilo, že obdobie dvetisíctristo prorockých dní sa skončí v roku 1844, a že teda dôjde k veľkej udalosti, znázornenej očistením svätyne.

Keď Miller začal študovať Písmo v snahe dokázať, že je Božím zjavením, ani netušil, že dôjde k takému záveru. Sám sotva veril výsledkom svojho štúdia. Biblické dôkazy však boli príliš jednoznačné a presviedčajúce, než aby ich mohol odmietnuť. Po dvoch rokoch skúmania Písma dospel v roku 1818 k pevnému presvedčeniu, že Kristus príde približne o dvadsaťpäť rokov definitívne vykúpiť svoj ľud. Miller o tom napísal: „Nemôžem ani vypovedať, aká radosť mi naplnila srdce pri pomyslení na tú skvelú nádej a ako vrúcne som túžil, aby som sa mohol radovať spolu s vykúpenými. Biblia sa mi stala novou knihou. Bola to pre môj rozum priam hostina. Všetko, čo mi v Písme bolo nejasné, tajomné či neznáme, sa mi v mysli rozplynulo pred jasným svetlom, ktoré mi teraz zažiarilo z jej posvätných stránok. Pravda mi pripadala zrozumiteľná a slávna. Všetky rozpory a nezrovnalosti, ktoré som predtým v Božom slove nachádzal, sa stratili, a napriek tomu, že som ešte nebol spokojný s tým, ako som chápal mnohé texty, zalialo ma teraz z Písma toľko svetla a osvecovalo moju dosiaľ zatemnenú myseľ, že som pri štúdiu Biblie prežíval uspokojenie, aké by som z Písma nebol nikdy predtým očakával“ (Bliss, str. 76,77).

„Bol som naozaj úprimne presvedčený, že tá najvzácnejšia udalosť, ktorú Písmo predpovedá, sa čoskoro splní a veľmi naliehavo som si uvedomoval zodpovednosť a potrebu oznámiť to ostatným ľuďom“. (Bliss, str. 81). Miller sa nemohol zbaviť tohto pocitu zodpovednosti, že musí odovzdať ďalším ľuďom svetlo, ktoré prijal. Očakával, že narazí na odpor neveriacich ľudí, ba čakal aj to, že všetci kresťania sa budú radovať z nádeje, že sa čoskoro stretnú so Spasiteľom, ktorého, ako tvrdili, milujú. Obával sa len toho, že vďaka veľkej radosti z nádeje na prichádzajúce slávne vyslobodenie, ktoré sa uskutoční tak skoro, mnohí ľudia prijmú toto učenie bez toho, aby sa dôkladným skúmaním Písma sami presvedčili o pravde. Váhal, či má svoj objav zverejniť. Ak by sa predsa len bol dopustil nejakého omylu, mohol tým priviesť iných ľudí k pádu. Preto znova preveril všetky dôvody, z ktorých vyvodzoval svoje závery, a starostlivo zvažoval možné námietky, ktoré ho napadali. Dospel k záveru, že v svetle Božieho slova všetky miznú ako hmla pred slnečnými lúčmi. Po piatich rokoch ďalšieho štúdia bol o správnosti svojho stanoviska neochvejne presvedčený.

Potom sa ho znova a veľmi naliehavo zmocňoval pocit zodpovednosti za potrebu oznámiť ľuďom, čo bolo podľa jeho presvedčenia jasným učením Písma. Napísal: „Pri práci mi stále zneli slová: ‚Choď a povedz svetu, aké mu hrozí nebezpečenstvo.` Stále sa mi vracal výrok: ‚Ak poviem bezbožnému: Bezbožný, určite zomrieš! – ale nepovieš nič, aby si varoval bezbožného pred jeho spôsobom života, ten bezbožný zomrie pre svoju vinu, ale jeho krv budem vyhľadávať z tvojej ruky. Ak však budeš bezbožného varovať pred jeho spôsobom života, aby sa odvrátil od neho, ale neodvráti sa od svojho spôsobu života, on zomrie pre svoju vinu, ale ty si si zachránil život (Ez 33,8.9). Mal som pocit, že keby bezbožní ľudia boli naliehavo varovaní, mnohí by sa kajali; ak by ich však nikto nevaroval, zodpovednosť za to padne na mňa`“ (Bliss, str. 92).

Miller začal svoje názory oznamovať súkromne, kedykoľvek sa mu na to naskytla príležitosť, ale modlil sa, aby niektorý kazateľ uznal ich presvedčivosť a začal ich hlásať. Nemohol sa však zbaviť pocitu, že je osobne povinný varovať ostatných. Stále mu zneli slová: „Choď a povedz ľuďom. Za ich krv budem volať na zodpovednosť teba.“ Čakal deväť rokov, ale svedomie ho tak tiesnilo, že v roku 1831 prvýkrát verejne vysvetľoval a zdôvodňoval svoje presvedčenie.

Podobne ako bol prorok Elízeus povolaný opustiť svoje voly na poli a prijal plášť, ktorý ho oprávňoval zastávať poslanie proroka, bol aj Viliam Miller povolaný opustiť svoj pluh a oznamovať ľuďom tajomstvo Božieho kráľovstva. K úlohe postupne viesť poslucháčov prorockými obdobiami až ku Kristovmu druhému adventu pristúpil s určitými obavami. Pokúsil sa o to, a keď videl, aký veľký záujem jeho výklad prebúdza, pribudlo mu sily a odvahy.

Miller rozpoznal v slovách svojich spoluveriacich Božie volanie, na ich naliehania začal svoje názory vykladať verejne. Vtedy mal päťdesiat rokov. Nebol zvyknutý hovoriť a vystupovať na verejnosti. Tiesnil ho pocit, že na dielo, ktoré treba vykonať, sa nehodí. Pán však od samého začiatku žehnal jeho úsilie, ktoré viedlo ľudí mimoriadnym spôsobom cestou záchrany. Jeho prvé vystúpenie vyvolalo náboženské prebudenie, pri ktorom sa s výnimkou dvoch osôb obrátili všetci členovia trinástich rodín. Hneď nato bol pozvaný prehovoriť na iných miestach. Jeho vystúpenia prispeli takmer všade k rozvoju a oživeniu Božieho diela. Hriešni ľudia sa obracali, kresťania sa prebúdzali k väčšiemu posväteniu, deisti a neverci prijímali Písmo a stali sa kresťanmi. Tí, medzi ktorými pôsobil, potvrdzovali: „Získal mnohých, na ktorých iní nezapôsobili“ (Bliss, str. 138). Svojimi prejavmi sa snažil viesť ľudí k veľkým pravdám kresťanstva, pričom poklesol rozmach bezbožnosti a pôžitkárskeho spôsobu života.

Takmer v každom meste boli desiatky, ba i stovky tých, ktorých priviedol k obráteniu. Na mnohých miestach sa mu otvárali protestantské kostoly rôznych vierovyznaní, aby v nich kázal a pozvania prichádzali veľakrát od kazateľov niekoľkých zborov naraz. Pridŕžal sa zásady, že bude hovoriť len tam, kam ho pozvú. Čoskoro však zistil, že nestačí vyhovieť ani polovici pozvánok.

Mnohí ľudia, aj keď neprijali jeho výpočet presného dátumu druhého príchodu, dospeli k presvedčeniu, že Kristov príchod sa predsa len blíži a treba sa naň pripraviť. Jeho pôsobenie v niektorých veľkých mestách malo ďalekosiahly vplyv. Obchodníci s liehovinami prestávali predávať alkohol, výčapy premieňali na zhromažďovacie miestnosti a zatvárali hazardné herne. Bezverci, deisti, univerzalisti, ba aj ľudia bez akýchkoľvek zásad, ktorí roky nenavštívili kostol, zmenili spôsob svojho života. Niektoré cirkvi poriadali modlitebné zhromaždenia v rôznych štvrtiach takmer každú hodinu a pracujúci ľudia sa schádzali k modlitbám a na oslavu Boha cez obed. Nedochádzalo k nijakému mimoriadnemu vzrušeniu; ľudia mali takmer všeobecne slávnostne vážnu náladu. Millerovo pôsobenie sa snažilo podobne ako činnosť predošlých reformátorov presvedčivo osloviť ľudí, prebudiť ich svedomie a nevyvolávať nijaké citové vzplanutie.

V roku 1833 dostal Miller od baptistickej cirkvi, ktorej bol členom, povolenie kázať. Mnohí kazatelia tejto cirkvi schvaľovali jeho pôsobenie a s ich súhlasom pokračoval vo svojej činnosti. Ustavične cestoval a kázal. Vo svojej práci sa zameriaval predovšetkým na štát Nové Anglicko a štáty Strednej a západnej Ameriky. Počas niekoľkých rokov si však s tým spojené náklady hradil sám a ani neskôr neprijal nikdy toľko, aby to pokrylo všetky cestovné výdavky. Táto verejná činnosť teraz natoľko zaťažovala jeho rozpočet, že v tomto období života jeho majetku postupne ubúdalo. Len vďaka skromnosti a pracovitosti svojej početnej rodiny ich stačila jeho farma uživiť.

V roku 1833, teda o dva roky neskôr, čo začal verejne podávať dôkazy o skorom príchode Ježiša Krista, sa objavilo posledné zo znamení, ktoré malo podľa Spasiteľových slov signalizovať druhý príchod. Kristus povedal: „Hviezdy budú padať z neba“ (Mat 24,29). Keď Ján vo videní sledoval výjavy oznamujúce blízkosť Božieho dňa, napísal: „Nebeské hviezdy padali na zem, ako keď figovník, zmietaný veľkým vetrom, zhadzuje svoje nezrelé zimné plody“ (Zj 6,13). Toto proroctvo sa dojímavo prekvapujúcim spôsobom splnilo 13. novembra 1833. Časť sveta bola svedkom neobvyklej meteorickej spŕšky. Bolo to najväčšie a najobdivuhodnejšie „padanie hviezd“, aké kedy dejiny zaznamenali: „Celá obloha nad územím Spojených štátov bola niekoľko hodín v pohybe. Odvtedy, čo túto planétu osídlili prví ľudia, neobjavil sa na oblohe podobný úkaz, ktorý by jedni sledovali s takým veľkým obdivom a druhí s toľkou hrôzou a zdesením.“ „Veľkoleposť úkazu a jeho desivá krása sa ľuďom natrvalo vryli do pamäti... Nikdy nepadal dážď hustejšie ako vtedy meteority. Na východe, západe, severe i juhu – všade mohli ľudia pozorovať rovnaký úkaz. Zdalo sa, že celé nebo je v pohybe... Úkaz, ako ho opísal vo svojom denníku profesor Silliman, pozorovali obyvatelia na celom území Spojených štátov... Od dvoch hodín v noci až do rozodnenia sa na celej oblohe, ktorá bola úplne jasná a bezmračná, odohrával jedinečný výjav, nepretržitá hra oslnivo žiariacich svetiel“ (R. M. Devens, American Progress, kap. 28, odst. 1-5).

„Ľudský jazyk nevie vyjadriť nádheru tohto veľkolepého predstavenia. Kto to nevidel, nemôže mať ani len približnú predstavu o toľkej nádhere. Vyzeralo to, akoby sa celé hviezdne nebo sústreďovalo v jednom mieste v strede oblohy a súčasne odtiaľ obrovskou rýchlosťou vystreľovalo prskavky na všetky strany. Za tisícami zábleskov nasledovali ďalšie tisíce, a predsa tomu nebolo konca, ako keby boli pre túto príležitosť stvorené“ (F. Reed, Christian Advocate and Journal, 13. dec. 1833). „Sotva si možno predstaviť, ako by sa dal presnejšie vystihnúť symbol figovníka, ktorý zhadzuje svoje plody, keď ním zachvieva silný vietor“ (Portland Evening Advertiser, 26. nov. 1833).

Newyorské noviny Journal of Commerce zo 14. novembra 1833 uverejnili o tomto obdivuhodnom úkaze obsiahly článok. Čítame v ňom: „Nazdávam sa, že nijaký filozof či učenec dosiaľ neopísal a nezaznamenal udalosť, aká sa stala včera ráno. Presne ju predpovedal prorok pred osemnástimi storočiami. Ak by sme azda nechceli pochopiť, že padanie hviezd je naozaj padaním hviezd..., potom včerajší úkaz doslovne zodpovedá významu tohto výrazu.“

Tak sa ukázalo posledné zo znamení Pánovho príchodu, na ktoré Ježiš Kristus upozornil svojich učeníkov: „Tak aj vy, keď uvidíte toto všetko, vedzte, že je blízko, predo dvermi“ (Mat 24,33). Apoštol Ján po týchto znameniach spozoroval vo videní ďalšiu veľkú udalosť: Nebo sa rozostúpilo ako rozvinutý zvitok, nastalo silné zemetrasenie, každý vrch a každý ostrov sa pohol zo svojho miesta a vyľakaní bezbožní ľudia chceli utiecť a skryť sa pred Synom človeka. (Pozri Zj 6,12-17.)

Mnohí z tých, čo toto padanie hviezd videli na vlastné oči, pokladali tento výjav za predzvesť prichádzajúceho súdu. „Strašný symbol, nezvratný náznak, milostivé znamenie onoho veľkého a hrozného dňa“ (Portland Evening Advertiser, 26 nov. 1833). Táto udalosť prebudila záujem ľudí o splnenie proroctiev a mnohí začali brať vážne toto upozornenie na blízkosť druhého príchodu Ježiša Krista.

V roku 1840 vzbudilo záujem širokej verejnosti ďalšie pozoruhodné naplnenie proroctva. O dva roky skôr uverejnil Josiah Litch, jeden z popredných hlásateľov Kristovho druhého príchodu, výklad 9. kapitoly knihy Zjavenie a predpovedal v ňom pád Osmanskej ríše. Podľa jeho výpočtov mala byť táto mocnosť porazená „niekedy v auguste roku 1840“. Len niekoľko dní pred uvedením tohto údaja Litch napísal: „Ak vychádzame z toho, že prvé obdobie trvajúce stopäťdesiat rokov sa skončilo presne vtedy, keď so súhlasom Turkov nastúpil na trón Konštantín XI., a obdobie tristodeväťdesiatjeden rokov a pätnásť dní sa začalo po skončení prvého obdobia, potom prorocké obdobie sa skončí 11. augusta 1840, keď sa rozpadne Osmanská ríša, s hlavným mestom Konštantinopolom. Verím, že sa to aj stane“ (Josiah Litch, Signs of the Times, 1. aug. 1840).

V presne určenom čase prijalo Turecko prostredníctvom svojich vyslancov ochranu spojeneckých veľmocí Európy, a tým sa podrobilo kresťanským národom. Táto udalosť presne naplnila predpoveď (pozri Dodatok č. 30). Keď sa táto správa rozšírila v Amerike, mnohých to presvedčilo, že zásady, ktoré Miller a jeho spolupracovníci pri výklade biblických proroctiev používali, sú správne a presné. Adventné hnutie dostalo nový impulz. K Millerovi sa pridali vzdelaní a vplyvní ľudia, ktorí hlásali a zverejňovali jeho názory. Od roku 1840 do roku 1844 sa toto hnutie rýchle rozrástlo.

Viliam Miller prejavil veľkú duchovnú silu, vycvičenú uvažovaním, štúdiom a múdrosťou zhora, pretože sa spojil so Zdrojom múdrosti. Bol to muž rýdzej povahy a budil úctu a vážnosť všade, kde si cenili poctivosť a mravnú bezúhonnosť. Spájal úprimnú srdečnú láskavosť s kresťanskou pokorou a sebaovládaním. Bol pozorný a prívetivý ku všetkým, vždy ochotný vypočuť mienku iných a zvážiť ich dôvody. Všetky názory a každé učenie posudzoval bez predpojatosti a rozčuľovania, jedine Božím slovom. Jeho zdravý úsudok a dôkladná znalosť Písma mu umožňovali odmietnuť bludy a odhaliť klam.

No aj napriek tomu narážalo jeho pôsobenie na tvrdý odpor. Podobne ako v prípade predošlých reformátorov ani pravdy, ktoré hlásal Miller, sa u populárnych náboženských učiteľov nestretli s priaznivou ozvenou. Keď kritici nemohli doložiť svoje názory biblicky, uchyľovali sa k výrokom a k tradícii otcov. Hlásatelia adventnej pravdy prijímali len dôkazy z Božieho slova podľa zásady: „Jedine Písmo.“ Odporcovia nahrádzali nedostatok biblických dôkazov zosmiešňovaním a úškľabkami. Svoj čas, prostriedky i dôvtip venovali len tomu, aby škodili ľuďom, ktorí sa previnili iba tým, že radostne očakávali návrat svojho Pána, snažili sa žiť čistým životom a nabádali iných, aby sa pripravili na Kristov druhý advent.

Nepriatelia vynakladali veľké úsilie, aby ľudí odviedli od myšlienok na druhý príchod Spasiteľa. Štúdium proroctiev o príchode Ježiša Krista a konci sveta pokladali za hriech a za niečo, za čo by sa ľudia mali hanbiť. Tým výrazne podkopávali vieru v Božie slovo. Duchovní predstavitelia rôznych cirkví spôsobili, že ľudia sa odvracali od viery a mnohí z nich sa zjavne vydali na cestu hriechu a zla. Príčiny potom pôvodcovia zvaľovali na adventistov.

Hoci Millerove prednášky a kázne priťahovali zástupy uvážlivých a pozorných poslucháčov, jeho meno sa na stránkach náboženskej tlače objavovalo len výnimočne, aj to zväčša ako terč posmechu. Ľahkomyseľní a bezbožní ľudia, ktorým názory predstaviteľov cirkvi dodávali odvahu, ho zosmiešňovali a jeho pôsobenie označovali hanlivými prívlastkami, pohoršujúcimi a rúhavými vtipmi. Muža, ktorý opustil pohodlie domova a na vlastné trovy cestoval od mesta k mestu, z jednej obce do druhej a ktorý neúnavne upozorňoval svet na blížiaci sa súd, posmešne nazývali bláznom, luhárom a vypočítavým podvodníkom.

Zosmiešňovanie, lži a nadávky namierené proti Millerovi vyvolávali rozhorčený odpor aj vo svetskej tlači. „Správať sa k niečomu tak výsostne vznešenému a s takými vážnymi následkami“ ľahkomyseľne a urážlivo – písalo sa v tlači – „znamená vysmievať sa nielen citom ľudí, ktorí o tom kážu a zastávajú to“, ale „robiť si žarty zo súdneho dňa, vysmievať sa samému Bohu a zľahčovať závažnosť Božieho súdu“ (Bliss, str. 183).

Pôvodca všetkého zla sa snažil vplyv adventného posolstva nielen mariť, ale aj zničiť jeho hlásateľov. Keď Miller prednášal svojim poslucháčom biblické pravdy, karhal tým ich hriechy a narúšal ich sebaistotu. Jeho prísne a otvorené slová prebúdzali v nich nepriateľstvo. Odpor, ktorý prejavovali k jeho posolstvu členovia cirkví, povzbudzoval spodinu spoločnosti, aby si trúfala ešte viac. Jeho nepriatelia sa rozhodli zabiť ho pri odchode zo zhromaždenia. Chránili ho však Boží anjeli a jeden z nich v podobe muža vzal tohto Božieho služobníka za ruku a vyviedol ho spomedzi rozzúreného davu do bezpečia. Miller svoje dielo ešte nedokončil, a tak satan a jeho služobníci museli byť sklamaní, že sa im nepodarilo realizovať svoj zámer.

Napriek všetkému odporu záujem o adventné hnutie stále rástol. Počet prívržencov sa z desiatok a stovák zvýšil na tisíce. Rôzne cirkvi zaznamenali veľký prírastok členstva. Po krátkom čase sa však začal prejavovať odpor aj proti týmto novoobrátencom. Proti tým, čo prijali Millerove názory sa začali v cirkvách zavádzať disciplinárne opatrenia. Miller na to reagoval písomným prevolaním ku kresťanom všetkých vyznaní. Žiadal v ňom, aby mu dokázali z Písma, v čom sa mýli.

Napísal: „Veríme azda niečomu, čo neprikazuje Biblia, ktorú vy sami vyhlasujete za jediné pravidlo viery a života? Čo sme vykonali, že z kazateľníc a zo stránok novín sa na nás sypú zlomyseľné odsúdenia a že sme vylučovaní z vašich cirkví a spoločenstiev?“ „Ak nemáme pravdu, ukážte nám, prosím, v čom sa mýlime. Dokážte nám z Božieho slova, že obhajujeme bludy. Príval posmechu nás však nemôže presvedčiť, že sa mýlime. Naše názory môže zmeniť jedine Božie slovo. K svojim záverom sme dospeli po zrelej úvahe a modlitbách, keď sme našli dôkazy v Písme“ (Bliss, str. 250,252).

Výstrahy, ktoré Boh posiela svetu prostredníctvom svojich služobníkov, sú niekedy prijímané s rovnakou nedôverou. Keď si skazenosť predpotopných ľudí vynútila, aby na zem prišla potopa, Boh vopred oznámil ľuďom svoj zámer, aby im poskytol príležitosť opustiť cestu zla. V priebehu stodvadsiatich rokov počuli varovné výzvy, aby sa kajali, v opačnom prípade sa prejaví Boží trest, v ktorom zahynú. Ľudia však toto posolstvo pokladali za prázdnu reč a neverili mu. Božiemu poslovi nielenže neverili, ale sa mu bezbožne vysmievali. Z jeho prosieb si robili žarty, ba dokonca ho obvinili z pýchy. Veď ako sa môže jeden človek stavať proti všetkým velikánom sveta? Keby Nóachovo posolstvo bolo pravdivé, prečo ho neprijal celý svet? Prečo mu ľudia neuverili? Tvrdenie jedného človeka proti múdrosti tisícov! Varovanie teda odmietli a nehľadali úkryt v korábe.

Protivníci poukazovali na prírodné javy, ako zákonité striedanie ročných období, modrá obloha, z ktorej ešte nikdy nepršalo a zelené polia, osviežované nočnou rosou. Volali: „Nehovorí azda v podobenstvách?“ a opovržlivo tvrdili, že hlásateľ pravdy je nenapraviteľný pomätenec, ešte odvážnejšie teda holdovali zábavám a nezriekli sa svojich zlých skutkov. Ich nevera však nijako nezabránila tomu, aby sa predpovedaná udalosť nestala. Boh dlho trpel ich bezbožnosť a poskytol im mnoho príležitostí na pokánie. V určený čas však tých, čo odmietali jeho milosť, stihol trest.

Ježiš Kristus povedal, že ľudia nebudú veriť v jeho druhý príchod podobne, ako neverili Nóachovi súčasníci. „Nič nebadali, až prišla potopa a zmietla všetkých, tak bude aj pri príchode Syna človeka“ (Mat 24,39). Keď sa členovia Božej cirkvi začnú spájať so svetom, budú žiť tak, ako žije svet a zúčastňovať sa na hriešnych zábavách, keď hýrivosť sveta prenikne do cirkvi, keď budú znieť svadobné zvony a všetci sa budú radovať, že ich na zemi čaká dlhoročný blahobyt, vtedy náhle, ako blesk z neba, nastane koniec ich sľubných vidín a klamných nádejí.

Tak ako Boh poslal Nóacha, aby upozornil svet na prichádzajúcu potopu, tak poslal aj vyvolených služobníkov, ktorí mali oznámiť, že sa už blíži Boží súd. Ako Nóachovi súčasníci výsmešne znevažovali predpovede hlásateľa pravdy, tak aj v Millerovej dobe mnohí zľahčovali varovné slová, medzi ktorými boli aj príslušníci kresťanských cirkví.

Prečo sa učenie a zvesť o druhom príchode Ježiša Krista cirkvám nepáčilo? Kým pre neveriacich ľudí znamená druhý príchod Ježiša Krista hrozbu a záhubu, pre veriacich je radostnou nádejou. Táto slávna pravda povzbudzovala Božích verných nasledovníkov vo všetkých dobách. Prečo sa teda veriacim kresťanom stala – podobne ako sám Ježiš Kristus – „kameňom úrazu“ a „skalou pohoršenia“? Náš Pán sľúbil svojim učeníkom: „Keď odídem a pripravím vám miesto, zase prídem a vezmem vás k sebe“ (Ján 14,3). Láskyplný a súcitný Spasiteľ predvídal osamelosť a zármutok svojich nasledovníkov, preto prikázal anjelom, aby ich potešili uistením, že sa vráti tak, ako odišiel do neba. Keď učeníci pozorne hľadeli hore, aby zachytili posledný obraz odchádzajúceho, ktorého milovali, počuli slová: „Muži galilejskí, prečo tu stojíte a hľadíte na nebo? Tento Ježiš, ktorý bol vzatý od vás do neba, príde takisto, ako ste ho videli do neba odchádzať“ (Sk 1,11). Posolstvo anjelov v nich prebudilo novú nádej. Učeníci „sa s veľkou radosťou vrátili do Jeruzalema a celý čas boli v chráme, chválili a velebili Boha“ (Luk 24,52.53). Radovali sa nie preto, že Pán Ježiš od nich odišiel a že ich nechal samých bojovať s pokušeniami a nástrahami sveta, ale preto, lebo ich anjeli ubezpečili, že Spasiteľ sa vráti.

Zvesť o návrate Ježiša Krista by mala byť aj dnes, podobne ako v Betleheme, keď ju anjeli oznámili pastierom, dobrou a radostnou správou. Tí, čo skutočne milujú svojho Spasiteľa, musia radostne uvítať správu Božieho slova, že Pán, ku ktorému sa upínajú ich nádeje na večný život, príde znova. Jeho druhý advent nebude príchodom v ponížení, aby znášal urážky, posmech a opovrhnutie ako pri prvom advente. Kristus príde v moci a sláve, aby definitívne vyslobodil svoj ľud. Návrat Spasiteľa nečakajú len tí, čo ho nemilujú. Neexistuje jasnejší dôkaz o odklone cirkví od Boha, než znepokojenie a odpor, ktorý v nich vyvoláva Božie posolstvo o druhom advente Krista.

Veriaci, ktorí prijali zvesť o skorom príchode Spasiteľa, si uvedomili potrebu pokánia a pokory pred Bohom. Mnohí dlho váhali medzi Kristom a svetom, teraz si však uvedomili, že nadišiel čas, aby sa rozhodli. „Všetko, čo sa týkalo večnosti, im pripadalo ako nezvyčajná skutočnosť. Nebo sa im priblížilo a oni začali myslieť na svoju vinu pred Bohom“ (Bliss, str. 146). Kresťania sa prebúdzali k novému duchovnému životu. Pochopili, že čas sa kráti a že to, čo majú vykonať pre svojich blížnych, musia vykonať rýchlo. Svetské záujmy začali ustupovať do pozadia. Zdalo sa im, že sa pred nimi otvára večnosť. Bolo im zrejmé, že záujmy týkajúce sa večného blaha alebo záhuby človeka zatieňujú všetko časné. Spočinul na nich Boží Duch, ktorý posilnil ich vážne výzvy adresované spoluveriacim i neveriacim, aby sa pripravili na Boží deň. Tiché svedectvo ich každodenného života bolo trvalou výčitkou neposväteným členom v cirkvi, ktorí nábožensky ustrnuli. Tí nechceli, aby ich niekto rušil v ich svetských záujmoch, v zhone za peniazmi a v úsilí o svetské uznanie. V tom bol zdroj ich nepriateľstva a odporu proti viere v príchod Ježiša Krista, ako aj proti tým, čo ho hlásali.

Keď odporcovia poznali, že dôkazy z proroctva nemožno vyvrátiť, snažili sa ľudí od ďalšieho štúdia odradiť tvrdením, že proroctvá sú zapečatené. Toto pôvodne katolícke tvrdenie prijali teraz aj protestanti. Zatiaľ čo pápežstvo dlho zakazovalo ľuďom čítať Bibliu (pozri Dodatok č. 31), protestantské cirkvi tvrdili, že dôležitým častiam Božieho slova, – najmä tým, ktoré odhaľujú pravdy dôležité pre dnešnú dobu – nemožno porozumieť.

Kazatelia i členovia cirkví tvrdili, že proroctvá kníh Daniel a Zjavenie sú nezrozumiteľnými tajomstvami. Spasiteľ však upozorňoval svojich nasledovníkov na výroky z Danielovej knihy, ktoré sa v stanovenom čase uskutočnia. Povedal: „Kto číta, nech pochopí!“ (Mat 24,15). Tvrdenie, že kniha Zjavenie je nezrozumiteľným tajomstvom, odporuje samotnému názvu tejto knihy. Kniha Zjavenie začína slovami: „Zjavenie Ježiša Krista, ktoré mu dal Boh, aby ukázal svojim sluhom, čo sa má onedlho diať. Blahoslavený, kto číta, aj tí, ktorí počúvajú slová proroctva a zachovávajú, čo je v ňom napísané, lebo určený čas je blízko“ (Zj 1,1-3).

Prorok napísal: „Blahoslavený, kto číta.“ Sú teda takí, čo čítať nechcú; im požehnanie neplatí. Blahoslavení „aj tí, ktorí počúvajú slová proroctva“. Sú totiž aj takí, čo odmietajú počúvať čokoľvek z prorockých spisov, ani im teda požehnanie neplatí. „Zachovávajú, čo je v ňom napísané.“ Mnohí ľudia totiž odmietajú dbať na upozornenia a pokyny obsiahnuté v knihe Zjavenie. Ani spomedzi nich nikto nemôže počítať so sľúbeným požehnaním. Všetci, čo proroctvá zosmiešňujú a vážne mienené prorocké symboly zľahčujú, ako aj tí, čo nechcú zmeniť svoj život a pripraviť sa na príchod Božieho Syna, zostanú bez požehnania.

Ako môžu napriek tomuto svedectvu Písma tvrdiť, že kniha Zjavenie je nezrozumiteľným tajomstvom? Kniha Zjavenie je odhalené tajomstvo a otvorená kniha. Jej štúdium vedie myseľ k proroctvu Daniela a v oboch týchto prorockých knihách sú tie najdôležitejšie Božie pokyny, týkajúce sa udalostí v závere dejín tohto sveta.

Jánovi Pán vo videní ukázal pozoruhodné a zaujímavé udalosti aj z dejín cirkvi. Boží prorok videl stav veriacich, hroziace nebezpečenstvá a boje, ako aj konečné vyslobodenie Božieho ľudu. Zaznamenal záverečné posolstvá, ktoré povedú k tomu, aby všetko dozrelo na žatvu a konečný zber do nebeskej sýpky, alebo do otiepok pre stravujúci oheň. Ján videl nesmierne dôležité skutočnosti, najmä pre cirkev posledných dní, aby tí, čo sa odvrátia od bludov k pravde, poznali nebezpečenstvá a boje, ktoré ich čakajú. Nikto nemusí žiť v neistote o tom, čo príde na tento svet.

Prečo teda ľudia tak málo vedia o takej dôležitej časti Písma svätého? Prečo sa prejavuje taká všeobecná nechuť čítať a skúmať jeho posolstvá? Je to výsledok zámerného úsilia kniežaťa temnoty zatajovať pred ľuďmi to, čo odhaľuje jeho podvody a lži. Keďže Kristus, ktorý Jánovi zjavil budúcnosť, predvídal odpor proti štúdiu knihy Zjavenie, sľúbil požehnanie všetkým, ktorí budú čítať, počúvať a zachovávať slová tohto proroctva.