19. Svetlo preniká tmou

Boh vo všetkých dobách, v každom veľkom reformačnom či náboženskom hnutí konal svoje pozemské dielo pozoruhodne rovnakým spôsobom. S ľuďmi vždy zaobchádza podľa rovnakých zásad. Súčasné významné hnutia majú teda svoju obdobu v minulosti. To, čo cirkev prežívala v dávnej minulosti, je vzácnym poučením pre dnešok.

Z Písma je nad každú pochybnosť zrejmé, že Boh prostredníctvom Ducha Svätého usmerňuje svojich služobníkov na zemi tak, aby cez veľké náboženské hnutia šírili na zemi dielo spásy. Ľudia sú nástroje v Božích rukách, aby uskutočňovali zámery Božej milosti a milosrdenstva. Každému je zverená úloha; Boh dáva každému toľko svetla, koľko v svojej dobe potrebuje, aby mohol splniť poslanie, ktoré mu bolo určené. Nikto z ľudí nikdy úplne nepochopil veľký plán spásy ľudstva ani dokonale nepoznal Boží zámer, ktorý sa mal v jeho dobe uskutočniť. Ľudia celkom nerozumejú tomu, čo Boh chce dosiahnuť poslaním, ktoré im zveril. Nechápu celý dosah posolstva, ktoré v jeho mene hlásajú.

„Či vystihneš Božiu podstatu a vystihneš dokonalosť Všemohúceho?“ „Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty, znie výrok Hospodina, ale ako nebesá prevyšujú zem, tak moje cesty prevyšujú vaše cesty a moje myšlienky vaše myšlienky.“ „Ja som Boh a niet iného, som Boh a mne rovného niet. Ja od počiatku zvestujem budúce veci a od pradávna to, čo sa ešte nestalo“ (Jób 11,7; Iz 55,8.9; 46,9.10).

Ani proroci mimoriadne osvietení Duchom Svätým nepostrehli úplný dosah zjavení, ktoré dostali. Ich význam sa mal Božiemu ľudu vyjavovať postupne podľa potreby poučenia z nich.

Keď Peter písal o spasení, ktoré ľuďom zjavuje evanjelium, povedal: „Toto spasenie úporne hľadali a neúnavne skúmali proroci, ktorí prorokovali o milosti pre vás. Skúmali, na ktorý a na aký čas oznamoval Kristov Duch, ktorý v nich prebýva, Kristove utrpenia a po nich nasledujúcu slávu. Im bolo zjavené, že nie sebe, ale vám poslúžili tým“ (1 Pet 1,10-12).

Aj keď proroci nemohli úplne pochopiť Božie zjavenia, s celou vážnosťou sa snažili porozumieť tomu, čo im Boh vo svojej milosti chcel nimi oznámiť. Proroci „úporne hľadali a neúnavne skúmali, na ktorý a na aký čas oznamoval Kristov Duch, ktorý v nich prebýva“. Aké veľké poučenie dostali Boží služobníci v záujme dnešných kresťanov! „Im bolo zjavené, že nie sebe, ale vám poslúžili tým, čo sa vám teraz zvestuje.“ Všimnime si, že títo svätí Boží muži „úporne hľadali a neúnavne skúmali“ zjavenia, ktoré dostali pre budúce generácie. Porovnajme ich horlivosť s ľahostajnosťou a nezáujmom vyvolených o tento nebeský dar. Aká to výčitka pohodlnosti a tupej ľahostajnosti, ktorá sa uspokojí s vyhlásením, že proroctvá sú nezrozumiteľné!

Aj keď obmedzený ľudský rozum nikdy neprenikne do zámerov Všemohúceho a nepochopí jeho ciele, človek často nesprávne chápe nebeské posolstvo preto, lebo sa dopúšťa určitej chyby alebo niečo dôležité prehliada. Zmýšľanie ľudí, a to aj Božích služobníkov, býva neraz ľudskými názormi, tradíciami a falošným učením také zaslepené, že veľké pravdy zjavené v Božom slove vie len čiastočne pochopiť. Tak to bolo aj s Kristovými učeníkmi napriek tomu, že Spasiteľ bol s nimi osobne. Všeobecná predstava Mesiášovho pozemského kráľovstva a povýšenia Izraela na trón svetovládnej ríše im natoľko zaujala myseľ, že nemohli pochopiť význam jeho slov, keď im predpovedal svoje utrpenie a smrť.

Sám Kristus ich poslal hlásať: „Naplnil sa čas a priblížilo sa kráľovstvo Božie. Kajajte sa a verte v evanjelium!“ (Mar 1,15). Toto posolstvo pochádza z 9. kapitoly Danielovho proroctva. Anjel povedal, že do „pomazania Kniežaťa“ uplynie šesťdesiatdeväť týždňov. Učeníci teda s veľkou nádejou radostne očakávali, kedy už bude v Jeruzaleme ustanovené kráľovstvo Mesiáša, ktorý bude vládnuť celému svetu. Učeníci hlásali Kristovo posolstvo, aj keď jeho zmysel sami nechápali. Ich posolstvo síce pochádzalo z 9. kapitoly Danielovho proroctva (Dan 9,25), oni však nechápali zmysel nasledujúceho verša tej istej kapitoly, kde sa hovorí, že Mesiáš bude zabitý. Od detstva celým srdcom lipli na predstave ustanovenia slávnej pozemskej ríše, ktorá ich natoľko oslepila, že nepochopili zmysel proroctiev ani význam Kristových slov. Svoju povinnosť splnili tým, že židovskému národu oznámili ponuku milosti; ale práve vtedy, keď očakávali, že svojho Pána uvidia nastupovať na Dávidov trón, museli byť svedkami toho, že ho zajali ako zločinca, zbičovali, vysmiali, odsúdili a na Golgote pribili na kríž. Aká beznádejná úzkosť zvierala učeníkov, keď ich Pán spal v hrobe!

Kristus prišiel na svet v presne určenom čase a tak, ako to predpovedali proroctvá. Kristovou službou sa dopodrobna naplnilo svedectvo Písma. Hlásal posolstvo spásy a „v jeho slove bola moc“. Jeho poslucháči poznali, že toto slovo je z neba. Písmo a Duch Svätý potvrdili poslanie Božieho Syna.

Aj keď učeníci milovali svojho Pána rovnako oddane, predsa ich tiesnili pochybnosti a neistota. Úzkosť ich natoľko zvierala, že na to, čo im Kristus o svojom utrpení a smrti povedal, celkom zabudli. Keby bol Ježiš z Nazareta pravý Mesiáš, mohol by ich znepokojovať toľký žiaľ a sklamanie? Táto otázka ich mučila v beznádejných hodinách onej soboty medzi jeho smrťou a vzkriesením, kým Spasiteľ odpočíval v hrobe.

Kristovi učeníci však ani v tejto temnej noci plnej zármutku neboli opustení. Prorok hovorí: „Ak sedím v tme, Hospodin mi je svetlom. Vyvedie ma na svetlo a uzriem jeho spásonosný skutok.“ „Veď nijaká tma nie je dosť tmavá, noc ti svieti ako deň.“ Boh povedal: „Úprimným zasvitne svetlo v tme.“ „Slepých povediem nepoznanou cestou, kráčať im dám chodníkmi, ktoré neznajú. Na svetlo zmením tmu pred nimi a hrobľavinu na rovinu. Toto sú veci, ktoré urobím a nenechám ich len tak“ (Mich 7,8.9; Žalm 139,12; 112,4; Iz 42,16).

Posolstvo, ktoré učeníci hlásali v mene svojho Pána, bolo v každom ohľade správne a predpovedané udalosti sa skutočne stali. Zvesť Božích poslov znela: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo.“ Po uplynutí „času“ šesťdesiatdeväť týždňov podľa 9. kapitoly Danielovho proroctva, ktoré siahajú po Mesiáša, „Pomazaného“, Ježiš bol pomazaný Duchom Svätým, keď ho Ján pokrstil v Jordáne. „Božie kráľovstvo“, ktoré sa priblížilo, bolo ustanovené Kristovou smrťou. Toto kráľovstvo však nebolo pozemskou ríšou, ako sa to všeobecne učilo a verilo. Nebude ním ani to budúce, večné kráľovstvo, ktoré bude ustanovené, keď „kráľovstvo a moc i veľkosť kráľovstva pod celým nebom budú odovzdané ľudu svätých Najvyššieho“, v ktorom „všetky mocnárstva im musia slúžiť a byť poddané“ (Dan 7,27). V Písme výraz „Božie kráľovstvo“ znamená ako kráľovstvo milosti, tak aj kráľovstvo slávy. O kráľovstve milosti píše Pavol v liste Židom, kde ukazuje na Krista, láskyplného obhajcu, ktorý „spolucíti s našimi slabosťami“, a pokračuje: „Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dostali milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravý čas“ (Žid 4,15.16). Trón milosti predstavuje kráľovstvo milosti, lebo existencia trónu predpokladá existenciu kráľovstva. Aj Kristus v mnohých svojich podobenstvách používa výraz „nebeské kráľovstvo“ na označenie pôsobenia Božej milosti na ľudské srdce.

Podobne trón slávy predstavuje kráľovstvo slávy. O tomto kráľovstve Spasiteľ hovorí: „Keď príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Zhromaždia sa pred neho všetky národy“ (Mat 25,31.32). Toto budúce kráľovstvo nebude ustanovené pred druhým príchodom Ježiša Krista.

Kráľovstvo milosti bolo zriadené hneď po páde prvých ľudí do hriechu, keď bol pripravený plán vykúpenia hriešneho ľudstva. Tento plán existoval hneď od začiatku ako Boží zámer a prísľub. Ľudia sa však už vtedy mohli vierou stať jeho občanmi. V skutočnosti však toto kráľovstvo nastolila len Kristova smrť. Spasiteľ za svojej pozemskej služby mohol unavený ľudskou tvrdošijnosťou a nevďačnosťou odmietnuť smrť na Golgote. V Getsemanskej záhrade sa pohár horkosti v jeho ruke chvel. Aj vtedy mohol zotrieť z tváre krvavý pot a nechať hriešne ľudstvo zahynúť v neprávostiach. V tom prípade by však už vykúpenie padlého ľudstva nebolo možné. Spasiteľ však obetoval svoj život a posledným dychom zvolal: „Dokonané je!“ a vtedy bolo splnenie plánu vykúpenia zabezpečené. Potvrdilo sa zasľúbenie spásy, ktoré dostala hriešna dvojica v raji. Božie kráľovstvo milosti, ktoré dovtedy existovalo ako Boží prísľub, bolo teraz skutočne nastolené.

Kristova smrť ako udalosť, v ktorej učeníci videli nezvratné zmarenie svojich nádejí, navždy zabezpečila kráľovstvo milosti. Bola pre nich krutým sklamaním, ale aj vrcholným dôkazom ich viery. Udalosť, ktorá ich naplnila žiaľom a zúfalstvom, otvorila dvere nádeje každému Adamovmu potomkovi. Od Ježišovej smrti závisí budúci život a večné blaho všetkých veriacich.

Zámery večnej milosti sa splnili, aj keď učeníkom priniesli sklamanie. Ich srdcia si podmanila Božia milosť a moc Kristovho učenia, pretože obyčajný „človek takto nikdy nehovoril“ (Ján 7,46), ale do rýdzeho zlata ich lásky ku Kristovi sa dostala bezcenná prímes svetskej pýchy a sebeckej ctibažnosti. Ešte vo veľkonočnej sieni, v tej slávnostnej chvíli, keď ich Majster vchádzal do tieňa Getsemanskej záhrady „vznikla medzi nimi aj hádka, kto z nich je najväčší“ (Luk 22,24). V duchu videli pred sebou trón, korunu a slávu, hoci práve vtedy bolo pred nimi pohanenie a smrteľná úzkosť v Getsemanskej záhrade, súdna sieň a golgotský kríž. Pýcha a túžba po svetskej sláve ich zviedli, aby sa utiekli k falošnému učeniu svojej doby a prehliadli Spasiteľove slová o podstate jeho kráľovstva, o jeho utrpení a smrti. Ich pomýlené názory im pripravili krutú, ale veľmi potrebnú skúšku, ktorá na nich doľahla, aby našli správny smer. Aj keď učeníci nepochopili zmysel svojho posolstva a nedočkali sa splnenia svojich nádejí, napriek tomu hlásali Bohom im zverené varovné posolstvo a Pán odmení ich vieru a poslušnosť. Im mala pripadnúť úloha hlásať slávne evanjelium o vzkriesení Pána všetkým národom. Sklamanie, ktoré im pripadalo také trpké, dopustil Pán preto, aby ich pripravil na slávne poslanie.

Po svojom zmŕtvychvstaní sa Ježiš zjavil svojim učeníkom cestou do Emauz „a počnúc Mojžišom cez všetkých prorokov im vykladal, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo“ (Luk 24,27). Srdcia učeníkov precitli a rozhorela sa v nich viera. „Znovuzrodili sa pre živú nádej“ (1 Pet 1,3), skôr než sa im dal Ježiš poznať. Kristus im chcel osvietiť myseľ a upevniť vieru v „prorocké slovo“. Chcel, aby sa v ich mysliach zakorenila pravda, a to nielen preto, že sa s ním osobne stretli, ale skôr pre nespochybniteľné dôkazy zo symbolov, predobrazov, obradného zákona a starozmluvných proroctiev. Bolo treba, aby viera Kristových nasledovníkov spočívala na rozumnom základe, a to nielen kvôli nim, ale predovšetkým preto, aby mohli zvesť o Kristovi niesť do celého sveta. Prvým krokom k tomuto poznaniu bol odkaz na „Mojžiša a všetkých prorokov“. Také bolo svedectvo vzkrieseného Spasiteľa o hodnote a význame Starej zmluvy.

Aká zmena nastala v srdciach učeníkov, keď sa znova podívali do tváre svojho milovaného Majstra! (Pozri Luk 24,32). Jasnejšie a dokonalejšie než kedykoľvek predtým videli „toho, o ktorom písal Mojžiš v Zákone i proroci“ (ROH Ján 1,46; ECAV Ján 1,45). Nad neistotou, úzkosťou a zúfalstvom zvíťazila istota a neochvejná viera. Nieto sa čo diviť, že po jeho nanebovstúpení „v chráme chválili a velebili Boha“ (Luk 24,53). Tí, čo vedeli len o Spasiteľovej potupnej smrti, očakávali, že v tvári učeníkov bude len výraz žiaľu, bezradnosti a porážky; no namiesto toho videli radosť a víťazstvo. Takto boli učeníci pripravení na dielo, ktoré ich čakalo. Prešli tou najťažšou skúškou a boli svedkami toho, ako víťazne sa Božie slovo naplnilo, hoci podľa ľudského úsudku bolo všetko stratené. Čo mohlo teda neskôr ohroziť ich vieru alebo ochladiť ich lásku? V najväčšom žiali „mali silné povzbudenie“ a nádej „ako istú a pevnú kotvu duše“ (Žid 6,18.19). Stali sa svedkami Božej múdrosti a moci, boli presvedčení, „že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomné, ani budúce veci, ani mocnosti, ani to, čo je vysoko, ani to, čo je hlboko, ani nijaké iné stvorenie nebude nás môcť odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristu Ježišovi, našom Pánovi“. Povedal: „Ale toto všetko víťazne prekonávame skrze toho, ktorý si nás zamiloval“ (Rim 8,38.39.37). „Slovo Pánovo zostáva naveky“ (1 Pet 1,25). „Kto ich odsúdi? Je to Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba čo viac, bol vzkriesený z mŕtvych, je po pravici Božej a prihovára sa za nás“ (Rim 8,34).

Pán hovorí: „Môj ľud nebude navždy zahanbený“ (Joel 2,26). „Plač môže potrvať do noci, s ránom však prichádza plesanie“ (Ž 30,6). Keď sa učeníci v deň vzkriesenia stretli s Pánom, pri počúvaní jeho slov im zaplesali srdcia; keď videli, ako je pre nich ranená jeho hlava, ruky a nohy, keď ich pred svojím nanebovstúpením zaviedol k Betánii, zodvihol ruky, požehnal ich a povedal: „Choďte do celého sveta a zvestujte evanjelium“ (Mar 16,15) a dodal: „Ja som s vami po všetky dni až do konca sveta“ (Mat 28,20); keď na Turíce zostúpil sľúbený Utešiteľ, učeníci dostali moc z neba a nadobudli istotu, že ich Pán, ktorý vystúpil na nebesá, je s nimi – aj keby mali ísť Kristovou cestou obete a mučeníctva, mohli by azda vymeniť hlásanie evanjelia o jeho milosti spolu s „korunou spravodlivosti“, ktorú dostanú pri Kristovom príchode, za slávu pozemského trónu, na ktorú sa na začiatku svojho učeníctva tak tešili? Ten, ktorý „môže urobiť omnoho viac, ako my prosíme alebo rozumieme“, im účasťou na jeho utrpení poskytol podiel na jeho radosti – radosti privádzať „mnoho synov do slávy“, podiel na nevýslovnej radosti z „nesmierneho bohatstva večnej slávy“, proti ktorej, ako hovorí Pavol, „toto terajšie naše ľahké bremeno súženia“ „nie je ničím“ (Ef 3,20; Žid 2,10; 2 Kor 4,17; Rim 8,18).

Skúsenosti učeníkov, ktorí hlásali „evanjelium o kráľovstve“ po prvom advente Krista sa podobajú skúsenostiam tých, čo hlásali posolsvo o jeho druhom príchode. Tak ako učeníci, aj zvestovatelia druhého adventu vyšli do sveta a oznamovali: „Naplnil sa čas a priblížilo sa kráľovstvo Božie“ (Mar 1,15). Viliam Miller a jeho stúpenci hlásali, že najdlhšie a posledné prorocké obdobie, o ktorom je v Písme zmienka, sa čoskoro skončí, že sa blíži súd a onedlho bude ustanovené večné kráľovstvo. Kázanie učeníkov sa opieralo o časový údaj sedemdesiatich týždňov z 9. kapitoly Danielovho proroctva. Posolstvo, ktoré hlásal Miller a jeho stúpenci, oznamovalo ukončenie obdobia dvetisíctristo dní z Danielovho proroctva (pozri Dan 8,14), ktorého časťou je aj sedemdesiat týždňov. Posolstvo učeníkov i posolstvo, ktoré hlásal Miller, sa zakladajú na splnení rôznych častí toho istého veľkého prorockého obdobia.

Podobne ako učeníci ani Miller a jeho spolupracovníci nepochopili celý význam hlásaného posolstva. Bludy, ktoré tak dlho pretrvávali v cirkvi, im nedovolili dospieť k správnemu výkladu dôležitého bodu v proroctve. Napriek tomu, že hlásali posolstvo, ktoré im pre svet zveril Boh, dožili sa sklamania, pretože nesprávne pochopili jeho význam.

Pri výklade proroctva z Daniela 8,14: „Až prejde dvetisíctristo večerov a rán, potom svätyňa bude opäť uvedená do správneho stavu“, Miller prijal, ako sme sa už zmienili, všeobecne uznaný názor, že svätyňou je naša zem a nazdával sa, že očistenie svätyne predstavuje oheň, ktorý pri Kristovom príchode očistí zem. Keď dospel k názoru, že koniec obdobia dvetisíctristo dní možno presne určiť, myslel si, že ide o čas druhého príchodu. Omylu sa dopustil vtedy, keď prijal v tom čase všeobecne rozšírenú predstavu o svätyni.

V obradnom systéme, ktorý bol predobrazom Kristovej obete a kňazstva, bolo očisťovanie svätyne záverečnou službou. Konal ju veľkňaz podľa ročného bohoslužobného kalendára a ako záverečný akt procesu zmierenia – odstránenie hriechov z Izraela. Bol to predobraz záverečného diela nášho Veľkňaza v nebeskej službe, ktorým sa z nebeských záznamov odstraňujú alebo vymazávajú hriechy Božieho ľudu. Táto služba mala dve časti: prieskum (vyšetrujúci súd), ktorý prebieha bezprostredne pred Kristovým príchodom na nebeských oblakoch s mocou a veľkou slávou. Pri Kristovom príchode bude už totiž o každom človekovi rozhodnuté. Ježiš povedal: „Moja odplata príde so mnou, aby som odplatil každému podľa jeho skutkov“ (Zj 22,12). Práve tento vyšetrujúci súd sa uskutoční pred druhým príchodom Krista, ako o tom hovorí posolstvo prvého anjela zo Zjavenia 14,7: „Bojte sa Boha a vzdajte mu slávu, lebo prišla hodina jeho súdu“ (Zj 14,7).

Tí, čo zvestovali túto výstrahu, oznamovali pravé posolstvo v pravý čas. Podobne ako učeníci hlásali: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo“, pričom vychádzali z 9. kapitoly Danielovho proroctva, ale nepostrehli, že proroctvo predpovedá Mesiášovu smrť. Aj Miller a jeho nasledovníci oznamovali posolstvo založené na Danielovom proroctve z kapitoly 8,14 a na Zjavení 14,7, no pritom si neuvedomili, že v 14. kapitole Zjavenia je ešte ďalšie posolstvo, ktoré treba oznámiť svetu pred Pánovým príchodom. Tak ako sa učeníci zmýlili v otázke ustanovenia kráľovstva po uplynutí sedemdesiatich týždňov, podobne sa zmýlili adventní veriaci, keď nepochopili, aká udalosť sa mala stať na konci obdobia dvetisíctristo prorockých dní. V oboch prípadoch zatemnili rozum všeobecne prijímané názory, lepšie povedané, lipnutie na nich, takže myseľ nebola prístupná pravde. Učeníci aj adventní veriaci splnili úlohu a hlásali Božie posolstvo, ktoré im Pán zveril, ale v oboch prípadoch prišlo sklamanie, lebo zverené posolstvo nesprávne pochopili.

Boh však aj napriek tomu uskutočnil svoj blahodarný zámer a dovolil šíriť varovnú zvesť o prichádzajúcom súde. Veľký deň sa priblížil a Pán vo svojej prozreteľnosti vyskúšal ľudí tým, že im dal oznámiť určitý čas, aby sa zjavilo, čo je v ich srdciach. Posolstvo malo preveriť a očistiť cirkev. Malo sa ukázať, či členovia cirkvi milujú svet alebo Krista. Vyznávali, že milujú Spasiteľa, ale teraz mali svoju lásku dokázať. Boli ochotní zriecť sa svetských nádejí a túžob a radostne privítať advent svojho Pána? Posolstvo im malo pomôcť poznať ich skutočný duchovný stav. Dostali ho z milosti a malo ich zobudiť, aby pokorne a kajúcne hľadali Pána.

Aj sklamanie v dôsledku nesprávneho chápania posolstva im malo priniesť úžitok. Preverilo pohnútky tých, čo tvrdili, že varovné posolstvo prijali. Zrieknu sa po sklamaní všetkého, čo prežili a prestanú veriť Božiemu slovu, alebo sa budú pokorne snažiť poznať, v čom sa dopustili chyby a čo zo zmyslu proroctva nepochopili? Koľkí sa rozhodli len zo strachu, z náhleho popudu alebo vzrušenia? Koľkí boli maloverní, ba neveriaci? Mnohí tvrdili, že sa tešia na Pánov príchod. Zrieknu sa však toho, čomu uverili, keď sa ocitnú v paľbe posmechu a výčitiek zo strany sveta a budú sklamaní z toho, že Pán neprišiel? Zavrhnú pravdu jasných svedectiev Božieho slova preto, že ihneď nepochopia Pánove zámery?

Táto skúška mala odhaliť stálosť tých, ktorí úprimnou vierou poslúchli to, čomu uverili ako učeniu Božieho slova a Ducha Svätého. Len podobná skúška môže potvrdiť, aké nebezpečné je spoliehať sa na názory a výklady ľudí a neopierať sa o biblický výklad. Úprimných veriacich viedlo sklamanie a zármutok ako následok ich vlastného omylu k žiaducej náprave. Začali dôkladnejšie skúmať proroctvá, prenikať hlbšie do základov svojej viery a odmietať to, čo sa nezakladá na biblickej pravde, aj keď to kresťanský svet všeobecne uznáva.

To, čo sa týmto veriacim, podobne ako prvým učeníkom zdalo v hodine skúšky ťažko pochopiteľné, neskôr sa objasnilo. Keď potom videli „ako to Pán ukončil“ (Jak 5,11), pochopili, že sa pri nich spoľahlivo splnil Boží milostivý zámer napriek skúške, ktorú pre svoj omyl podstúpili. Z vlastnej skúsenosti poznali, že „Pán je milosrdný a ľútostivý“ a že všetky jeho cesty „sú milosť a vernosť pre tých, čo zachovávajú jeho zmluvu a svedectvá“ (Ž 25,10).