20. Veľké náboženské prebudenie

Prorocké posolstvo prvého anjela zo 14. kapitoly knihy Zjavenie oznamuje veľké náboženské prebudenie, ktoré sa objaví počas zvestovania skorého príchodu Ježiša Krista. Ján videl anjela letiaceho „stredom neba: Mal večné evanjelium, aby ho zvestoval obyvateľom zeme, každému národu, kmeňu, jazyku a ľudu. Volal mohutným hlasom: Bojte sa Boha a vzdajte mu slávu, lebo prišla hodina jeho súdu. Klaňajte sa tomu, ktorý stvoril nebo i zem, more i pramene vôd“ (Zj 14,6.7).

Príznačné je to, že hlásateľom tohto varovného posolstva je anjel. Božia múdrosť sa rozhodla čistotou, slávou a mocou nebeského posla znázorniť vznešenosť diela, ktoré má toto posolstvo vykonať a zároveň pripomenúť moc a slávu, ktorá ho bude sprevádzať. Anjelov let „stredom neba“, „mohutný hlas“, ktorý posolstvo oznamuje, hlásanie posolstva všetkým „obyvateľom zeme, každému národu, kmeňu, jazyku a ľudu“ – to všetko naznačuje rýchly rozmach i celosvetový dosah tohto hnutia.

Posolstvo samo upresňuje čas, keď toto hnutie vznikne. Naznačuje, že hnutie je súčasťou „večného evanjelia“ a oznamuje začiatok súdu. Posolstvo o spáse človeka sa hlásalo vo všetkých dobách, ale uvedená zvesť je časťou evanjelia, ktorá sa má hlásať až v čase konca, pretože len vtedy bude zrejmé, že nadišla hodina súdu. Proroctvá uvádzajú množstvo udalostí, ktoré budú predchádzať začiatok súdu. Platí to najmä o biblickej knihe Daniel. Prorok však dostal výzvu, aby časť proroctva vzťahujúcu sa na dobu konca zavrel a zapečatil „až po posledný čas“ (Dan 12,4). Len vtedy, keď dospejeme do určenej doby, môže sa hlásať posolstvo o súde, opreté o splnenie predchádzajúcich proroctiev. Podľa proroka v čase konca „mnohí budú skúmať a poznanie sa rozmnoží“ (Dan 12,4).

Apoštol Pavol varoval cirkev, aby príchod Ježiša Krista neočakávala za jeho života. Ten deň nenastane, „lebo najprv musí prísť odpadnutie a zjaviť sa človek neprávosti“ (2 Tes 2,3). Len po veľkom odpadnutí s dlhým obdobím vlády „človeka neprávosti“ môžeme očakávať príchod Pána. „Človek neprávosti“, „tajomstvo neprávosti“, „syn zatratenia“ a „ten hriešny“, predstavuje cirkevno-mocenský systém, ktorý mal podľa proroctiev vládnuť tisícdvestošesťdesiat rokov. Toto obdobie sa skončilo v roku 1798. Druhý príchod Ježiša Krista nemohol teda nastať pred uvedeným rokom. Pavlovo varovanie platí po celé kresťanské obdobie až do roku 1798. Len po tomto dátume sa malo začať hlásať posolstvo o druhom príchode Ježiša Krista.

Uvedené posolstvo sa nemalo zvestovať v predchádzajúcich storočiach. Apoštol Pavol, ako vieme, toto posolstvo nehlásal. Pokiaľ šlo o druhý príchod Ježiša Krista, odkazoval svojich bratov do budúcnosti vtedy ešte veľmi vzdialenej. Druhý príchod Ježiša Krista nehlásali ani reformátori. Martin Luther predpokladal, že Boží súd nastane niekedy po troch storočiach. Podľa všetkého bola však biblická kniha Daniel po roku 1798 „odpečatená“. Niektorí ľudia jej proroctvá pochopili a začali hlásať posolstvo o blízkom súde. Tak ako veľká reformácia v 16. storočí, aj adventné hnutie vzniklo súčasne v rôznych krajinách. Verní a zbožní ľudia v Európe i v Amerike skúmali proroctvá a Duchom Svätým inšpirované texty. Nachádzali v nich presvedčivé dôkazy, že koniec sveta je blízko. V rôznych krajinách nezávisle od seba sa objavili skupiny kresťanov, ktorí len na základe štúdia Písma zastávali názor, že príchod Spasiteľa sa blíži.

V roku 1821, tri roky potom, ako Miller dospel na základe štúdia proroctiev k presvedčeniu, že doba súdu je blízko, začal o skorom príchode Ježiša Krista kázať Dr. Jozef Wolff, známy ako „misionár celého sveta“. Wolff sa narodil v Nemecku v rodine rabína. Už ako mladík získal istotu o pravdivosti kresťanstva. Tento bystrý a zvedavý chlapec pozorne počúval rozhovory zbožných Židov, ktorí sa každodenne schádzali v dome jeho otca a hovorili o nádejách a očakávaní národa, o sláve prichádzajúceho Mesiáša a o obnove Izraela. Raz počul vysloviť meno Ježiša z Nazareta a začal sa oňho zaujímať. Dostal odpoveď: Bol to neobyčajne nadaný Žid, ktorý sa však vydával za Mesiáša, židovský súd ho odsúdil na smrť. Zvedavý chlapec sa však pýtal: „Prečo je Jeruzalem zborený a my sme v zajatí?“ Otec odpovedal: „Žiaľ, žiaľ, lebo Židia vraždili prorokov.“ V chlapcovej hlave navždy utkvela myšlienka: „Čo ak bol aj Ježiš prorokom a Židia ho ako nevinného zabili?“ (Travels and Adventures of the Rev. Joseph Wolff, zv. 1, str. 6). Tento pocit bol taký silný, že sa pred kresťanským kostolom často zastavil a vonku počúval kázeň.

Ako sedemročný sa pred istým starším kresťanským susedom chválil, ako Izrael zvíťazí, keď raz príde Mesiáš. Starý pán mu prívetivo odvetil: „Milý chlapec, poviem ti, kto bol skutočný Mesiáš: Bol to Ježiš z Nazareta..., ktorého tvoji predkovia ukrižovali, tak ako predtým zabíjali prorokov. Choď domov a prečítaj si 53. kapitolu z knihy proroka Izaiáša a dozvieš sa, že Ježiš Kristus je Boží Syn“ (Travels..., cit. dielo, zv. 1, str. 7). Tieto slová chlapca hneď presvedčili. Šiel domov, prečítal si spomenutú kapitolu a s údivom zistil, ako presne sa predpoveď splnila na Ježišovi z Nazareta. Môžu mať kresťania pravdu? Chlapec žiadal otca, aby mu toto proroctvo vysvetlil. Ten však reagoval zarytým mlčaním, takže sa ho syn už neodvážil druhýkrát na to opýtať. Tým však v ňom jeho túžba dozvedieť sa o kresťanstve viac len vzrástla.

Hľadané informácie boli pred ním doma utajované. Keď mal jedenásť rokov, odišiel z rodičovského domu do sveta, aby získal vzdelanie a aby si vybral náboženstvo a životné povolanie. Načas býval u príbuzných, ktorí ho však čoskoro ako odpadlíka vyhnali. Bez prostriedkov sa ocitol medzi cudzími ľuďmi a musel sa o seba postarať sám. Chodil z miesta na miesto, pritom usilovne študoval a na živobytie si zarábal vyučovaním hebrejčiny. Pod vplyvom istého katolíckeho učiteľa sa stal katolíkom a rozhodol sa, že bude misijne pracovať medzi Židmi. Preto o niekoľko rokov odišiel do Ríma, aby v katolíckom Ústave na šírenie viery mohol pokračovať v štúdiách. Pre svoj zvyk myslieť nezávisle a hovoriť smelo bol však aj tam podozrievaný z kacírstva. Otvorene odsudzoval neprístojnosti v cirkvi a zdôrazňoval potrebu nápravy. Hoci mu katolícki hodnostári boli spočiatku veľmi priaznivo naklonení, po nejakom čase musel Rím opustiť. Pod dohľadom cirkvi pôsobil na rôznych miestach, no nakoniec bolo všetkým zrejmé, že autorite rímskej cirkvi sa nikdy nepodriadi. Vyhlásili ho za nenapraviteľného a prepustili ho. Odišiel do Anglicka a tam sa stal členom anglikánskej cirkvi. Po dvoch rokoch usilovného štúdia začal v roku 1821 verejne kázať.

Keď Wolff prijal slávnu pravdu o prvom príchode Ježiša Krista ako „Muža bolesti, ktorý poznal utrpenie“, pochopil, že proroctvá rovnako zreteľne predpovedajú aj jeho druhý advent v moci a sláve. Preto sa snažil doviesť svoj národ k Ježišovi z Nazareta ako k sľúbenému Mesiášovi. Poukazoval na jeho prvý príchod v pokore ako obeť za ľudské hriechy a súčasne upozorňoval, že Mesiáš príde znova ako kráľ a vysloboditeľ.

Hlásal: „Ježiš z Nazareta, pravý Mesiáš, ktorého ruky a nohy boli pribité, ktorý bol vedený ako Baránok na zabitie, muž bolesti, ktorý poznal nemoci, prišiel prvýkrát, keď Júdovi bolo odňaté žezlo a zákonná moc, príde druhýkrát na nebeských oblakoch za zvuku trúby archanjela“ (Wolff, Researches and Missionary Labors, str. 62), „zastane na Olivovom vrchu a prijme vládu nad stvorenstvom, ktorú kedysi dostal i premárnil Adam“ (1 Moj 1,26; 3,17). Ježiš Kristus bude kráľom nad celým svetom. Plač a nárek celého stvorenstva prestane, zaznejú chválospevy a ďakovné piesne. Keď Ježiš príde v sláve svojho Otca so svätými anjelmi..., vstanú najprv mŕtvi veriaci (1 Tes 4,16; 1 Kor 15,32). My kresťania to nazývame prvým zmŕtvychvstaním. Ríša zvierat potom zmení svoju povahu (Iz 11,6-9) a podriadi sa Ježišovi (Journal of the Rev. Joseph Wolff, str. 378,379). „Pán opäť pohliadne na zem a vyhlási: Všetko je veľmi dobré“ (tamže, str. 294).

Wolff veril, že príchod Ježiša Krista je blízko. Jeho výklad proroctva o posledných udalostiach sa od Millerovho líšil len o niekoľko rokov. Tým, ktorí mu pripomínali biblický text, že „o tom dni alebo hodine nevie nikto“ a tvrdili, že o čase Kristovho príchodu sa ľudia nikdy nedozvedia, Wolff odpovedal: „Povedal nám Pán, že o tom dni a hodine ľudia naozaj nebudú nič vedieť? Neupozornil nás však na znamenia doby, aby sme mohli poznať aspoň to, že jeho príchod sa blíži, ako keď človek poznáva príchod leta, keď figovník vyháňa listy?“ (Mat 24,32). Nemáme sa to azda nikdy dozvedieť, aj keď nás sám nabáda, aby sme Danielovo proroctvo nielen čítali, ale mu aj rozumeli? Veď v Danielovej knihe je napísané, že jej slová budú „zapečatené“ až do času konca, čo platilo v jeho dobe, a že mnohí budú chodiť sem i ta, čo hebrejsky znamená uvažovať a bádať o čase, a že sa rozmnoží ľudské poznanie, teda poznanie o uvedenom čase (Dan 12,4). „Náš Pán tým nechcel povedať, že nebudeme vedieť o jeho blížiacom sa príchode, ale že nikto nebude vedieť presne, v ktorý deň a v ktorú hodinu sa uskutoční jeho návrat. Povedal, že znamenia doby nám majú stačiť, aby sme sa začali pripravovať na jeho príchod, ako sa Nóach pripravoval tým, že staval koráb“ (Wolff, Researches and Missionary Labors, str. 404-405).

O vtedajšom bežnom, či skôr nesprávnom výklade Písma Wolff napísal: „Väčšina kresťanov sa zriekla jasného zmyslu Písma svätého a prijala budhistický spôsob hľadania nejakého tajomného významu jednotlivých pojmov.“ Veria, že budúce šťastie vykúpených spočíva v akomsi poletovaní vo vzduchu. Keď počujú slovo Židia, myslia na pohanov. Keď počujú o Jeruzaleme, rozumejú tým cirkev, keď sa v Biblii píše o zemi, myslia si, že sa hovorí o nebi, a keď je reč o príchode Ježiša Krista, chápu to ako pokrok misijných spoločností. Výraz „ísť na Boží vrch“ vnímajú ako „veľké zhromaždenie metodistov“ (Journal of the Rev. Joseph Wolff, str. 96). Wolff v priebehu vyše dvadsiatich rokov (1821-1845) precestoval mnoho krajín. V Afrike navštívil Egypt a Etiópiu, v Ázii Palestínu, Sýriu, Perziu, Bucharu a Indiu. Navštívil aj Spojené štáty americké a cestou sa zastavil na ostrove Sv. Heleny, kde kázal. Do New Yorku prišiel v auguste 1837. Najprv kázal tam, neskôr aj vo Filadelfii a v Baltimore. Nakoniec navštívil Washington. Napísal: „Tu mi jedna zo snemovní kongresu, na návrh bývalého prezidenta J. Q. Adamsa jednomyseľne povolila použiť kongresovú sálu na prednášku, ktorú som mal v sobotu pred všetkými členmi kongresu, pred biskupom z Virgínie a pred duchovnými i občanmi Washingtonu. Tú istú poctu mi preukázali členovia vlády v New Yersey a v Pensylvánii. Prednášal som im o svojich cestách po Ázii, ale aj o kráľovstve Ježiša Krista“ (tamže, str. 398,399).

Dr. Wolff cestoval po veľmi zaostalých krajinách bez toho, aby ho mohla nejaká európska vláda chrániť. Prežil mnoho príkorí a mnohé nebezpečenstvá. Trpel hladom, bili ho, predali do otroctva a trikrát odsúdili na smrť. Niekoľkokrát ho prepadli lupiči a niekoľkokrát takmer zomrel od smädu. Raz ho olúpili o všetko, čo mal a musel stovky kilometrov ísť pešky cez vrchy, kde mu do tváre šľahal sneh a bosé nohy mu od zmrznutej zeme stuhli.

Keď ho varovali, aby k divokým a nepriateľským kmeňom nechodil neozbrojený, povedal, že je ozbrojený „modlitbou, horlivosťou pre Krista a vierou v jeho pomoc“. Vravieval: „Mám aj zásobu lásky k Bohu i lásky k blížnemu, v rukách mám Bibliu“ (W. H. D. Adams, In Perils Oft, str. 192). Kamkoľvek šiel, vždy mal pri sebe hebrejskú a anglickú Bibliu. O jednej zo svojich neskorších ciest napísal: „Mával som v ruke otvorenú Bibliu, cítil som, že v tejto knihe spočíva moja sila a že jej moc ma posilňuje“ (tamže, str. 201).

Wolff pokračoval vo svojej práci, kým sa posolstvo o Božom súde nerozšírilo do mnohých častí obývaného sveta. Božie slovo šíril v rôznych jazykoch medzi Židmi, Turkami, Peržanmi, Hindmi a mnohými inými národmi či kmeňmi a všade hlásal, že sa blíži kráľovstvo Mesiáša.

Na svojich cestách v Buchare sa pri návšteve istého izolovaného kmeňa stretol s učením o skorom príchode Pána. Napísal tiež, že „jemenskí Arabi majú knihu, zvanú Seera, ktorá hovorí o druhom príchode Ježiša Krista a o jeho slávnej vláde. Títo ľudia očakávajú, že v roku 1840 sa odohrajú veľké udalosti“ (Journal of the Rev. Joseph Wolff, str. 377). „V Jemene... som strávil šesť dní u Rechabovcov. Tí nepijú víno, nepestujú vinice, nesejú, žijú v stanoch a držia sa slov Jonadába, syna Rechábovho. Našiel som medzi nimi aj Izraelcov z kmeňa Dánovho..., ktorí spolu s Rechabovcami očakávajú skorý príchod Mesiáša na nebeských oblakoch“ (tamže, str. 389).

Podobnú vieru našiel iný misionár u Tatárov. Istý tatársky kňaz sa ho spýtal, kedy príde Kristus druhýkrát. Keď mu misionár povedal, že o tom nič nevie, kňaz bol veľmi prekvapený takou neznalosťou u človeka, ktorý o sebe tvrdí, že je učiteľom Písma a vysvetlil mu svoje presvedčenie založené na proroctvách, že Ježiš Kristus príde okolo roku 1844.

Adventné posolstvo sa v Anglicku hlásalo už v roku 1826. Hnutie tu nemalo takú výraznú podobu ako v Amerike. Presný dátum Kristovho druhého príchodu sa neurčoval, no napriek tomu sa hlásala slávna pravda o skorom príchode Krista v moci a sláve, a to nielen medzi príslušníkmi anglikánskej cirkvi. Anglický spisovateľ Mourant Brock uvádza, že asi sedemsto kazateľov anglikánskej cirkvi hlásalo „evanjelium o kráľovstve“. V Anglicku zaznelo aj posolstvo, že Pán Ježiš príde v roku 1844. Zo Spojených štátov sem prichádzala tlač o adventnom hnutí. V Anglicku sa tiež tlačili podobné knihy a časopisy. V roku 1842 sa do svojej vlasti vrátil rodený Angličan Robert Winter, ktorý adventnú pravdu poznal v Amerike a v Anglicku hlásal blízky príchod Ježiša Krista. Pridali sa k nemu mnohí ďalší a posolstvo o súde sa hlásalo v rôznych častiach Anglicka.

V prevažne katolíckej Južnej Amerike, kde bola všeobecne veľká nevedomosť, sa k Písmu dostal španielsky jezuita Lacunza a vlastným štúdiom poznal pravdu o skorom príchode Ježiša Krista. Aj keď cítil nutnosť oznámiť svoje poznatky ďalším ľuďom, nechcel sa vystavovať nebezpečenstvu, že ho Rím postihne cirkevným trestom, preto svoje poznámky zverejnil pod pseudonymom „rabbi Ben-Ezra“ a predstavil sa ako obrátený Žid. Lacunza žil v 18. storočí a jeho kniha sa dostala do Anglicka. Do angličtiny bola preložená v roku 1825. Jej vydanie prispelo k prehĺbeniu prebudeného záujmu o druhý príchod Ježiša Krista.

V Nemecku hlásal toto posolstvo v 18. storočí prelát luterskej cirkvi, známy kritický biblista Albrecht Bengel. Len čo zavŕšil svoje predbežné štúdium, venoval sa „štúdiu teológie, ku ktorej ho viedla jeho vrodená vážna povaha a náboženské cítenie, posilnené výchovou a vzdelaním v mladosti. Bengel musel bojovať s náboženskými pochybnosťami a ťažkosťami práve tak, ako iní mladí ľudia pred ním i po ňom. S dojatím spomínal na ‚mnohé šípy, ktoré mu prebodávali úbohé srdce a tiesnili mladosť`“ (Encyclopaedia Britannica, heslo Bengel). Ako člen wurttenberského cirkevného poradného zboru obhajoval náboženskú slobodu. „Hájil práva a výsady cirkvi, no súčasne sa zasadzoval o to, aby mali zaručenú úplnú slobodu ľudia, ktorí sú vnútorne presvedčení, že zo svojej cirkvi musia vystúpiť.“ Blahodarné účinky jeho pôsobenia možno dosiaľ cítiť v kraji, z ktorého pochádzal.

Bengel počas prípravy kázne na adventnú nedeľu z 21. kapitoly Zjavenia zrazu pochopil pravdu o druhom príchode Ježiša Krista. Proroctvá zo Zjavenia začal chápať ako nikdy predtým. Vo vedomí nesmiernej dôležitosti a nedostižnej vznešenosti predpovedaných udalostí musel na nejaký čas úvahy prerušiť. Keď však vystúpil na kazateľnicu, živo a naliehavo sa ho zmocnili tieto predstavy. Od tej chvíle sa venoval výhradne štúdiu proroctiev, najmä proroctvám z knihy Zjavenie. Onedlho bol presvedčený, že všetky poukazujú na blížiaci sa príchod Ježiša Krista. Určený dátum Kristovho druhého príchodu sa uňho líšil o niekoľko rokov od dátumu, ktorý neskôr vypočítal Miller.

Bengelove spisy sa šírili medzi všetkými kresťanmi. V jeho vlasti, vo Wurttenbergu, a do istej miery aj v ostatných častiach Nemecka ľudia jeho výklad proroctiev všeobecne prijímali. Hnutie opierajúce sa o Bengelove názory prežilo aj jeho smrť a adventné posolstvo sa šírilo v Nemecku v tom istom čase, keď zaznievalo aj v iných krajinách. Vtedy niektorí veriaci odišli z Nemecka do Ruska a tam založili kolóniu. V nemeckých zboroch v Rusku sa viera v skorý príchod Ježiša Krista udržiavala dlhý čas.

Svetlo zažiarilo aj vo Francúzsku a v Švajčiarsku. V Ženeve, kde Farel a Kalvín hlásali pravdu reformácie, kázal Gaussen posolstvo o druhom príchode Ježiša Krista. Na Gaussena ako študenta mocne zapôsobil racionalizmus, ktorý v druhej polovici 18. a začiatkom 19. storočia zachvátil celú Európu. Keď ako kazateľ nastúpil do úradu, nielenže o pravej viere nič nevedel, ale skôr sa prikláňal k skepticizmu. Vo svojom mladom veku sa horlivo zaujímal o proroctvá. Po prečítaní Rollinovho diela Dejiny staroveku ho upútala 2. kapitola knihy Daniel. Užasol nad obdivuhodnou presnosťou naplnenia proroctva, ako to dejepisec v knihe ozrejmil. Pokladal to za dôkaz Božej inšpirovanosti Písma, ktorý mu v neskorších rokoch poslúžil vo chvíľach nebezpečenstva ako spoľahlivá kotva. Racionalizmus ho už neuspokojoval. Štúdiom Písma a hľadaním väčšieho poznania dospel po určitom čase k pevnej viere.

Ďalším štúdiom proroctiev nadobudol presvedčenie, že príchod Ježiša Krista je blízko. Uvedomil si vážnosť a význam tejto dôležitej pravdy a chcel ju oznámiť ľuďom. Bránila mu v tom všeobecne rozšírená mienka, že proroctvá knihy Daniel zostávajú nepochopiteľným tajomstvom. Nakoniec sa rozhodol, ako to kedysi v Ženeve urobil Farel, kázať deťom, aby prostredníctvom nich prebudil záujem rodičov.

O význame svojho úsilia neskôr povedal: „Na objasnenie pripomínam, že týmto domáckym spôsobom oslovujem deti, no nie preto, že by šlo o bezvýznamnú záležitosť, ale práve naopak, pretože ide o niečo veľmi závažné. Chcel som, aby ma ľudia počuli, no obával som sa, že nevzbudím pozornosť, ak sa najprv obrátim k dospelým. Rozhodol som sa teda získať tých najmladších. Zhromaždil som okolo seba skupinu detí. Len čo sa skupina rozrastie a bude zrejmé, že počúvajú, že sa im obsah páči, že mu rozumejú, že ich zaujíma a že ho vedia sami vysvetliť, potom určite vznikne skupina dospelých poslucháčov, ktorí pochopia, že má význam venovať tomu čas a štúdium. Keď sa to stane, dielo sa podarilo“ (L. Gaussen, Daniel the Prophet, zv. 2, úvod).

Gaussenove snahy boli úspešné. Keď hovoril k deťom, prichádzali si ho vypočuť aj starší. Okolo jeho kostola bolo plno pozorných poslucháčov. Boli medzi nimi vážení a vzdelaní ľudia z cudziny, ktorí prišli navštíviť Ženevu. Takto sa posolstvo dostalo aj do iných oblastí.

Tieto úspechy Gaussena povzbudili, a preto svoje učenie zverejnil v nádeji, že tým podporí štúdium prorockých kníh vo francúzsky hovoriacich zboroch. Gaussen vyhlásil: „Uverejnením výkladu prednášaného deťom sa obraciame k dospelým, ktorí neraz také knihy zanedbávajú pod falošnou zámienkou, že sú nezrozumiteľné. Ako môžu byť nezrozumiteľné, keď im rozumejú vaše deti? Veľmi som si prial rozšíriť, pokiaľ možno, poznanie proroctiev v našich zboroch. Neexistuje iná študijná téma, ktorá by podľa môjho úsudku lepšie odpovedala potrebám doby. Tým sa musíme pripraviť na nastávajúce preosievanie a bdelo očakávať Ježiša Krista.“ 

Hoci Gaussen bol jedným z najvýznamnejších a najobľúbenejších francúzskych kazateľov, po nejakom čase bol zbavený úradu hlavne preto, že namiesto katechizmu, nudnej a racionalistickej príručky, kde bolo pramálo životodarnej viery, používal pri vyučovaní mládeže Bibliu. Neskôr sa stal profesorom teológie a po nedeliach sa ďalej venoval biblickému vzdelávaniu detí. Jeho publikácie o proroctve vzbudili veľký záujem. Svojimi prednáškami spoza katedry, v tlači, ako aj pri svojej záľube učiť deti mohol roky ovplyvňovať zástupy poslucháčov a pozornosť mnohých z nich upriamiť na štúdium proroctiev, ktoré oznamujú blízkosť Kristovho príchodu. Adventné posolstvo zaznelo aj v Škandinávii, kde vzbudilo široký záujem. Mnohí sa duchovne prebudili z ľahostajnej istoty, vyznávali svoje hriechy, zanechávali ich a u Krista hľadali odpustenie. Proti tomuto hnutiu sa však postavili duchovní štátnej cirkvi a ich zásluhou sa niektorí hlásatelia posolstva dostali do väzenia. Na mnohých miestach, kde poslov zvesti o skorom príchode Krista takto umlčali, Boh pokladal za vhodné oznámiť svoje posolstvo zázračným spôsobom – prostredníctvom malých detí. Proti týmto neplnoletým „kazateľom“ sa nedal uplatniť zákon, a preto mohli nerušene hovoriť.

Toto hnutie oslovilo najmä ľudové vrstvy. Ľudia sa schádzali v jednoduchých príbytkoch robotníkov, aby vypočuli varovné posolstvo. Aj detskí kazatelia pochádzali väčšinou z chudobného prostredia. Niektoré z týchto detí nemali viac ako šesť či osem rokov. Svojím konaním prejavili, že milujú Spasiteľa a snažia sa žiť podľa jeho svätých prikázaní. Obyčajne nevynikali nadpriemernou inteligenciou a schopnosťami, skôr sa vyrovnali ostatným deťom v ich veku. Keď však stáli pred poslucháčmi, bolo zrejmé, že sila, ktorá ich vedie, presahuje ich vrodené schopnosti. Ich hlas i celý vzhľad sa zmenil. Smelo a naliehavo oznamovali prichádzajúci súd. Pritom citovali slová Písma: „Bojte sa Boha a dajte mu česť, lebo prišla hodina jeho súdu“ (Zj 14,7). Karhali hriechy ľudí, odsudzovali nemravnosť a neresti, vytýkali svetský spôsob života a odpadlíctvo, svojim poslucháčom pripomínali krátkosť času a potrebu záchrany pred prichádzajúcim hnevom.

Prítomní sa chveli. Boží Duch presvedčivo oslovoval ich srdcia, takže mnohí sa rozhodli čítať Písmo sväté s novým a hlbším záujmom. Alkoholici a nemravne žijúci ľudia začali meniť spôsob svojho správania a iní sa zriekli nečestného života. Výsledky boli natoľko zrejmé, že duchovní štátnej cirkvi museli uznať, že ide o Božie dielo.

Pod Božím vedením sa správa o druhom príchode Spasiteľa rozniesla po škandinávskych krajinách. Keď boli umlčané hlasy Božích služobníkov, Pán obdaril svojím Duchom deti, aby sa dielo šírilo. Keď sa Ježiš blížil k Jeruzalemu v sprievode nadšených zástupov, ktoré ho radostným mávaním palmovými ratolesťami vyhlasovali za Syna Dávidovho, žiarliví farizeji ho žiadali, aby ich umlčal. Pán im však odpovedal, že sa vlastne napĺňa proroctvo, a keby volajúci zmĺkli, kričali by kamene. Keď vošli do jeruzalemských brán, dospelí pod hrozbami kňazov a vládcov prestali jasať, ale na nádvorí začali spievať a ratolesťami mávať deti, ktoré volali: „Hossana Synovi Dávidovmu!“ (Mat 21,8-16). Rozhnevaní farizeji sa pýtali Spasiteľa: „Počuješ, čo títo hovoria?“ Ježiš im odpovedal: „Pravdaže! Nikdy ste nečítali: Z úst nemluvniat a dojčeniec pripravil si si chválu?“ (Mat 21,16). Podobne ako Boh konal svoje dielo prostredníctvom detí počas prvého príchodu a pozemského pôsobenia Ježiša Krista, tak cez nich ho konal aj pri zvestovaní jeho druhého adventu. Musí sa naplniť Boží výrok, že správy o druhom príchode Spasiteľa bude počuť celé ľudstvo, všetky národy, kmene a jazyky.

Miller a jeho spolupracovníci boli povolaní hlásať varovné posolstvo v Amerike. Táto krajina sa stala strediskom veľkého adventného hnutia. Tam sa splnilo proroctvo zo zvesti prvého anjela. Spisy Millera a jeho spolupracovníkov sa šírili do vzdialených krajín. Kamkoľvek prenikli misionári, tam sa ozývala aj radostná zvesť o skorom príchode Ježiša Krista. Posolstvo večného evanjelia: „Bojte sa Boha a dajte mu česť, lebo prišla hodina jeho súdu“ sa roznieslo široko-ďaleko.

Prorocký výklad, podľa ktorého príchod Ježiša Krista sa uskutoční na jar roku 1844, ľudí prebudil. Posolstvo sa šírilo v jednotlivých štátoch Únie a všade malo živý ohlas. Mnohí ľudia prijali výklad prorockých období za zrozumiteľný a správny, skrotlo ich sebavedomie a pýcha a s radosťou prijali pravdu. Niektorí kazatelia opustili svoje úzkoprsé sektárske názory a pocity, vzdali sa svojich platených miest, odišli zo svojich zborov a začali hlásať príchod Ježiša Krista. Kazateľov, ktorí prijali posolstvo, bolo pomerne málo, preto ho väčšinou hlásali laici. Farmári opúšťali polia, remeselníci dielne, obchodníci svoje obchody, zamestnanci svoje povolania, no aj tak bol počet zvestovateľov malý v porovnaní s veľkou úlohou, ktorú mali splniť. Myseľ verných strážcov, ktorí radostne znášali námahu, príkorie a utrpenie, len aby priviedli ľudí k pokániu a záchrane, tiesnil stav zosvetáčenej cirkvi a hriešneho sveta. Aj keď im satan všemožne odporoval, dielo napredovalo a zvesť o Kristovom príchode prijalo mnoho ľudí.

Posolstvo, ktoré upozorňovalo hriešnikov – ako neveriacich, tak aj členov cirkvi –, aby sa zachránili pred prichádzajúcim hnevom, zaznievalo všade. Podobne ako Ján Krstiteľ, predchodca Ježiša Krista, aj títo kazatelia prikladali „sekeru na koreň stromu“ a vyzývali všetkých, aby prinášali ovocie hodné pokánia. Naliehavé volanie týchto poslov bolo v úplnom protiklade s uisťovaním, ktoré sa hlásalo z kazateľníc o pokoji a bezpečnosti. Božie posolstvo oslovilo poslucháčov, kdekoľvek zaznelo. Jednoduché a priame svedectvo Písma, ktoré Duch Svätý vštepoval do sŕdc, malo takú presviedčajúcu silu, že mu len málokto odolal. Povrchných kresťanov prebudilo z falošnej istoty, takže si začali uvedomovať svoje odpadnutie, zosvetáčenie, neveru, pýchu a sebectvo. Iní hľadali Pána s kajúcnou pokorou. Záujem, ktorý dovtedy venovali len pozemským veciam, upriamili teraz k nebu. Pod vplyvom Ducha Svätého sa s rozcitliveným a pokorným srdcom pridávali k volaniu: „Bojte sa Boha a vzdajte mu slávu, lebo prišla hodina jeho súdu.“

Nejeden hriešnik sa s plačom pýtal: „Čo mám robiť, aby som bol spasený?“ (Sk 16,30). Tí, čo sa v minulosti nesprávali poctivo a čestne, snažili sa krivdy napraviť. Tí, čo v Kristovi našli pokoj, chceli iným dopriať rovnaké požehnanie. Rodičia upriamili záujem svojho srdca na deti a srdcia detí sa obracali k rodičom. Padali priehrady pýchy a nezáujmu. Ľudia úprimne vyznávali svoje viny a v rodinách sa prebudil záujem o záchranu najbližších a najdrahších. Často bolo počuť príhovorné modlitby a úprimné volanie k Bohu. Niektorí ľudia prosili celú noc o uistenie, že Pán im odpustil hriechy alebo sa modlili za obrátenie príbuzných či známych.

Na zhromaženia adventných veriacich prichádzali zástupy ľudí všetkých vrstiev. Bohatí i chudobní, vznešení i ponížení chceli z rôznych príčin počuť učenie o druhom advente. Keď Boží služobníci objasňovali dôvody svojej viery, Pán odrážal prejavy nepriateľstva. Hlásatelia posolstva boli často len slabými nástrojmi, ale Boží Duch prepožičiaval pravde silu. Návštevníci adventných zhromaždení cítili prítomnosť nebeských poslov a veriacich každodenne pribúdalo. Dôkazy o skorom príchode Ježiša Krista počúvali veľké zástupy s napätím takmer bez dychu, akoby sa nebo priblížilo k zemi. Božie pôsobenie cítili mladí i starí. Ľudia pri návrate domov nahlas velebili Boha, nočným tichom znelo ich chválorečenie. Účastníci týchto zhromaždení nemohli na to nikdy zabudnúť.

Hlásanie presného dátumu Kristovho druhého príchodu narážalo na veľký odpor mnohých ľudí zo všetkých vrstiev, od duchovných až po najrúhavejších hriešnikov. Splnili sa prorocké slová: „V posledných dňoch prídu posmievači, zvedení vlastnými žiadosťami, s výsmechom vraviac: Čože je so sľubom o jeho príchode? Veď odkedy pomreli otcovia, všetko ostáva tak od počiatku stvorenia!“ (2 Pet 3,3.4). Mnohí kresťania, ktorí tvrdili, že Spasiteľa milujú, vraveli, že proti učeniu o druhom príchode nič nenamietajú, odporujú len určovaniu dátumu. Boh však videl, čo je v ich srdci. Nechceli počuť o tom, že Kristus príde spravodlivo súdiť. Boli to neverní sluhovia, ich skutky nemohli obstáť pred prenikavým Božím pohľadom. Báli sa stretnúť s Pánom, práve tak ako Židia pred prvým príchodom Krista, ani oni neboli pripravení privítať Ježiša. Nielenže nechceli vypočuť jasné dôkazy Písma, ale navyše sa aj posmešne správali k tým, čo Pána čakali. Satan a jeho služobníci jasali a posmievali sa Kristovi a jeho anjelom, že tí, čo sa pokladajú za Boží ľud, ho milujú tak málo, že po jeho návrate netúžia.

Najčastejšou námietkou odporcov adventného posolstva boli slová: „O tom dni a o tej hodine nevie nik.“ Písmo hovorí: „Ale o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani nebeskí anjeli, ani Syn, iba sám Otec“ (Mat 24,36). Tí, čo očakávali svojho Pána vysvetľovali tento text jednoducho a priliehavo tým, že svojich odporcov upozorňovali na nesprávnosť ich výkladu. Pripomínali im slová, ktoré Ježiš povedal v pamätnom rozhovore s učeníkmi na Olivovom vrchu, keď poslednýkrát odchádzal z chrámu. Učeníci sa vtedy pýtali: „Povedz nám, kedy sa to stane a čo bude znamením tvojho príchodu a konca sveta?“ Kristus ich upozornil na znamenia a povedal: „Keď uvidíte toto všetko, vedzte, že je blízko, predo dvermi“ (Mat 24,33). Jeden výrok Spasiteľa nemožno vykladať tak, aby odporoval inému výroku. Hoci nikto nevie deň a hodinu Kristovho príchodu, Pán nás poúča a vyzýva, aby sme poznali blízkosť určeného času. Písmo ďalej učí, že nebrať vážne Kristovo upozornenie, odmietať alebo nevšímať si skutočnosti oznamujúce blízkosť doby jeho príchodu by bolo pre nás rovnako nebezpečné, ako nebezpečné bolo pre Nóachových súčasníkov, že nevedeli, kedy príde potopa. Z podobenstva o vernom a nevernom služobníkovi môžeme vyrozumieť, ako dopadne ten, kto si navráva: „Môj Pán mešká.“ Toto podobenstvo ukazuje, ako bude Kristus posudzovať a odmieňať tých, čo bdejú a hlásajú jeho príchod a tých, čo ho popierajú. Spasiteľ povedal: „Bdejte teda! ... Blahoslavený sluha, ktorého Pán pri svojom príchode nájde tak robiť“ (Mat 24,42.46). „Ak však nebudeš bdieť, prídem ako zlodej a ani sa nenazdáš, v ktorú hodinu prídem na teba“ (Zj 3,3).

Apoštol Pavol hovorí o tých, ktorých príchod Pána Ježiša zastihne nepripravených. „Pánov deň príde ako zlodej v noci. Keď budú hovoriť: Je pokoj a istota!, vtedy ich znenazdania prikvačí záhuba... a neuniknú.“ Pre tých, čo Kristovo varovanie berú vážne, dodáva: „Ale vy, bratia, nežijete v tme, aby vás ten deň prekvapil ako zlodej. Veď všetci ste synovia svetla a synovia dňa. Nepatríme noci, ani tme“ (1 Tes 5,2-5).

Veriaci pripomínali, že Písmo neospravedlňuje ľudskú nevedomosť, že príchod Spasiteľa je blízko. Kto však hľadal len dôvod na odmietnutie pravdy, ten si zapchával uši, aby vysvetlenie nepočul. Výrok: „O tom dni a o tej hodine nevie nik“ opakovali ďalej zjavní posmievači, ako aj povrchní Kristovi služobníci. Keď duchovne prebudení ľudia začali hľadať cestu k záchrane, predstavitelia cirkví sa postavili medzi nich a pravdu a snažili sa ich obavy rozptýliť nesprávnym výkladom Božieho slova. Neverní „strážcovia“ sa tým pripojili k arcizvodcovi a volali: „Pokoj, len pokoj,“ zatiaľ čo Boh o pokoji nehovorí. Mnohí odmietali vojsť do nebeského kráľovstva a bránili iným, ktorí ta vojsť chceli práve tak, ako farizeji za čias Spasiteľa. Boh bude brať týchto ľudí na zodpovednosť za tých, ktorí zahynú.

Ako zvyčajne, aj teraz prijali posolstvo najprv tí najpokornejší a najodovzdanejší Bohu. Tí, čo skúmali Písmo, museli neomylne poznať, že všeobecné názory na proroctvo odporujú Písmu a že ľuďom, ktorí nepodliehajú vplyvu duchovenstva a Božie slovo skúmajú sami, stačí, aby adventné posolstvo porovnali s Písmom a poznajú, že pochádza od Boha.

Mnohých prenasledovali ich neveriaci bratia. Keďže nechceli stratiť postavenie v zbore, niektorí si svoje presvedčenie nechávali pre seba. Iní však pociťovali, že vernosť Bohu im nedovoľuje, aby zatajovali pravdu, ktorú im zveril Boh. Mnohí boli z cirkvi vylúčení len preto, že sa priznali k viere v druhý príchod Ježiša Krista. Tí, čo takou skúškou viery prešli, si vážili prorokove slová: „Vaši bratia, čo vás nenávidia a odstrkujú pre moje meno, vravia: Nech sa oslávi Hospodin, nech vidíme vašu radosť! Ale oni vyjdú na hanbu“ (Iz 66,5).

Nebeskí anjeli s hlbokým záujmom sledovali výsledok hlásania varovného posolstva. Keď cirkvi všeobecne posolstvo odmietali, boli zarmútení. Mnohí nemali príležitosť prejaviť svoj postoj k adventnému posolstvu. Mnohých odradili od viery ich manželia, manželky, rodičia alebo deti. Presvedčili ich, že už počúvať také kacírstvo, aké hlásajú adventní veriaci, je hriech. Takých jednotlivcov mali na zreteli Boží anjeli a mali dostať ďalšie svetlo od Boha.

Tí, čo varovné posolstvo prijali, túžobne očakávali príchod svojho Spasiteľa. Onedlho sa s ním chceli stretnúť. Určený čas očakávali slávnostne a pokojne. Boli spojení s Bohom a pociťovali závdavok pokoja prisľúbený ako dar v skvelej budúcnosti. Kto túto nádej a vieru smel prežiť, nikdy nezabudne na tie nádherné hodiny čakania. Už niekoľko týždňov pred stanoveným časom sa všetky svetské záujmy veriacich dostávali bokom. Úprimní veriaci svedomito skúmali svoje myšlienky a pocity, akoby ležali na smrteľnom lôžku a o niekoľko hodín mali navždy zavrieť oči. Nezhotovovali si nijaké „rúcha pre nanebovzatie“. Uvedomovali si potrebu vnútornej istoty, že sú pripravení stretnúť sa s Pánom. Za biele rúcho pokladali čistotu duše, povahu očistenú od hriechu krvou Ježiša Krista. Kiežby Boží ľud prejavoval rovnakú úprimnosť a živú vieru aj dnes. Keby sa stále tak koril pred Pánom a svoje prosby vysielal k trónu milosti, teraz by mal oveľa bohatšie skúsenosti, než aké má. Boží ľud sa málo modlí, málo si uvedomuje svoje hriechy a chýba mu živá viera. Preto mnohí dostávajú tak málo milosti, ktorú náš Vykupiteľ tak štedro ponúka.

Boh chcel vyskúšať svoj ľud, jeho ruka zakryla chybu, ktorá sa dostala do výpočtu prorockých období. Adventní veriaci túto chybu neobjavili, neobjavili ju ani najschopnejší z odporcov. Aj oni priznávali: „Váš výpočet prorockých období je správny. Dôjde k nejakej veľkej udalosti, nebude to však tá, ktorú predpovedá pán Miller, ide o obrátenie celého sveta, nie o Kristov druhý príchod“ (pozri Dodatok č. 32).

Očakávaný dátum vypršal a Kristus neprišiel, aby vyslobodil svoj ľud. Tí, čo úprimnou vierou a láskou očakávali svojho Spasiteľa, boli trpko sklamaní. Boží zámer sa však splnil. Boh preskúmal srdcia tých, čo tvrdili, že čakajú Kristov návrat. Mnohých viedol k obráteniu len strach. Vyznávaná viera im nezmenila srdce ani život. Keď očakávaná udalosť nenastala, vraveli, že nie sú sklamaní, lebo nikdy neverili, že Kristus príde. Boli medzi prvými, ktorí sa veriacim posmievali.

Ježiš a zástup nebešťanov so súcitnou láskou sledovali skúšaných a sklamaných veriacich. Keby sa dal odhaliť závoj, ktorý oddeľuje neviditeľný svet od viditeľného, ľudia by videli nebeských poslov, ako chránia verných pred útokmi satana.