21. Zavrhnuté varovanie

Keď Wiliam Miller a jeho prívrženci hlásali Kristov druhý príchod, sledovali jediný cieľ – chceli povzbudiť ľudí, aby sa pripravili na súd. Chceli vlažných veriacich priviesť k pravej nádeji cirkvi a k poznaniu potreby hlbšej kresťanskej skúsenosti. Neobrátených presviedčali o potrebe pokánia a obrátenia sa k Bohu. „Nesnažili sa získavať ľudí pre určitú cirkev či náboženskú spoločnosť. Pôsobili vo všetkých cirkvách a spoločenstvách veriacich, pričom im nezasahovali do organizácie alebo cirkevného poriadku.“

Miller povedal: „Pri všetkej mojej práci ma nikdy nenapadlo založiť samostatnú cirkevnú organizáciu vedľa existujúcich cirkví, ani som žiadnu z cirkví neuprednostňoval na úkor ostatných. Chcel som byť osožný všetkým. Nazdával som sa, že všetci kresťania sa budú tešiť z nádeje na Kristov druhý príchod, a že tí, čo so mnou nesúhlasia, budú v láske zhovievaví k tým, čo toto učenie prijmú. Netušil som, že by niekedy bolo treba konať samostatné zhromaždenia. Mojím jediným cieľom bolo obracať ľudí k Bohu, oznamovať svetu prichádzajúci súd a presviedčať blížnych o potrebe prípravy na stretnutie s Pánom v pokoji. Veľká väčšina tých, ktorých som priviedol k obráteniu, vstúpila do existujúcich cirkví“ (Bliss, Memoirs of William Miller, str. 328).

Predstavitelia cirkví určitý čas vítali Millerovu činnosť, pretože im pribúdalo členov. Keď sa však kazatelia a vodcovia cirkví rozhodli proti adventnému učeniu zakročiť a všetky diskusie o tejto téme potlačiť, nevystupovali proti tomuto hnutiu len z kazateľníc, ale zakazovali členom svojich cirkví počúvať kázne o druhom príchode Krista, ba aj zmieňovať sa o svojej nádeji vo vlastných zhromaždeniach. Tým sa veriaci dostali do tiesnivej situácie. Svoje zbory milovali a nechceli z nich odísť. Keď však videli, že svedectvo Božieho slova sa v nich potláča a upiera sa im právo skúmať proroctvá, pochopili, že vernosť Bohu im nedovoľuje s tým súhlasiť. Nemohli za Kristovu cirkev a za „stĺp a pevný základ pravdy“ (1 Tim 3,15) pokladať tých, čo svedectvo Božieho slova zavrhovali. Bolo im jasné, že doterajšie zväzky musia prerušiť. V lete roku 1844 vystúpilo z cirkví asi päťdesiattisíc členov.

V tom čase bolo badať nápadnú zmenu vo väčšine cirkví Spojených štátov. Už dlhší čas sa cirkvi postupne viac a viac prispôsobovali svetu a jeho zvyklostiam, čím sa v nich prejavil úpadok duchovného života. V uvedenom roku sa takmer vo všetkých cirkvách objavili príznaky náhleho a výrazného ochabnutia. Veľa sa o tom písalo a uvažovalo, hovorilo z kazateľníc, no podľa všetkého si to nikto nevedel vysvetliť.

Na jednom zhromaždení presbyteriánskej cirkvi vo Filadelfii vyhlásil pán Barnes, kazateľ jedného z najväčších zborov v tomto meste a autor známeho biblického komentára, že „úrad kazateľa už zastáva dvadsať rokov a s výnimkou posledného prípadu dosiaľ nezažil slávnosť Večere Pánovej, pri ktorej by do cirkvi nebolo prijatých viac či menej nových členov. Teraz však nebadať nijaké prebudenie, nijaké obrátenie, nevidieť, že by veriaci rástli v milosti, nikto si neprichádza ku mne pohovoriť o svojom spasení. S podnikateľským rozmachom, s lepšími vyhliadkami na rozkvet obchodu a priemyslu sa úmerne šíri aj svetské zmýšľanie. Tak je to vo všetkých cirkvách“ (Congregational Journal 23. mája 1844).

Vo februári onoho roka povedal profesor Finney z Oberlin College: „Možno konštatovať, že protestantské cirkvi v našej krajine sú všeobecne ľahostajné alebo zaujaté proti akýmkoľvek mravným reformám tejto doby. Existuje niekoľko výnimiek, no nie je ich toľko, aby mohli zmeniť situáciu. Potvrdzuje sa aj toto: V cirkvách všeobecne neexistuje nijaký obnovný vplyv. Takmer všetko zasiahla nebezpečne hlboká duchovná otupenosť, ako o tom svedčí náboženská tlač v celej krajine... Členovia cirkví sa veľkou mierou prispôsobujú dnešnej móde, spolu s neveriacimi holdujú rôznym hýrivým spoločenským podujatiam, tanečným zábavám, oslavám atď... O tomto žalostnom jave sa netreba príliš zmieňovať. Svedčia o tom mnohé tiesnivé dôkazy, že v cirkvách všeobecne nastal hrozivý úpadok. Opustili Pána a Pán sa vzdialil od nich.“

Istý autor v časopise Religious Telescope napísal: „Nikdy dosiaľ nebol taký všeobecný úpadok zbožnosti, aký prežívame teraz. Cirkev by sa mala prebrať zo spánku a skúmať príčinu tohto stavu, pretože každý, kto miluje Božiu cirkev, musí tento stav pokladať za nešťastie. Pri pomyslení na to, ako málo ľudí sa úprimne obracia k Bohu a ako sa šíri bezpríkladná neviazanosť a vzdorovitosť hriešnikov, musíme zvolať: Prestal azda Boh byť milostivý? Zavreli sa už dvere milosti?“

Príčinu takého stavu treba vždy hľadať v cirkvi samej. Duchovná temnota, ktorá zahaľuje národy, preniká do cirkvi a uspáva aj jednotlivcov, nie je následkom toho, že by Boh svojvoľne odoprel svetu svoju milosť, ale toho, že ľudia odmietajú Božie posolstvo alebo ho neberú vážne. Túto pravdu potvrdzujú dejiny Židov v Kristovej dobe. Jednoznačný záujem o záležitosti sveta a zabúdanie na Boha a jeho Slovo, zatemnili ich chápanie a ich srdcia ovládol svet a zmyselnosť. Preto nevedeli o príchode Mesiáša a vo svojej pýche a nevere zavrhli Spasiteľa. Boh však ani vtedy neodriekol židovskému národu možnosť poznať požehnanie spásy a mať na nej podiel. Tí však, čo pravdu zavrhli, prestali túžiť po Božom dare. Boli to tí, čo „tmu menia na svetlo a svetlo na tmu“ (Iz 5,20), kým sa v nich svetlo nezmenilo na tmu, a bola to tma príšerná.

Povrchné náboženstvo, ktorému chýba životodarná zbožnosť, vyhovuje satanovmu zámeru. Keď Židia zavrhli evanjelium, ďalej horlivo vykonávali svoje tradičné obrady, úzkostlivo si strážili svoju národnú výnimočnosť, pričom museli doznať, že spomedzi nich sa vytratila Božia prítomnosť. Danielovo proroctvo poukazovalo na čas Mesiášovho príchodu tak presne a jeho smrť predvídalo tak jednoznačne, že rabíni neodporúčali skúmať ho, ba nakoniec vyhlásili kliatbu nad každým, kto by sa pokúšal určiť čas príchodu Mesiáša. Izraelský národ prežil ďalšie storočia v svojvoľnej slepote, nedbal na milostivú ponuku záchrany, nestál o požehnanie evanjelia, nebral na vedomie slávne a strašné výstrahy pred nebezpečenstvom, že odmietne nebeské svetlo.

Rovnaké príčiny majú rovnaké následky. Kto zámerne potláča zmysel pre povinnosť, pretože sa to prieči jeho sklonom, nakoniec stratí schopnosť rozoznať pravdu od bludu. Rozum sa zatemní, svedomie otupí, srdce zatvrdne a človek sa odcudzí Bohu. Tam, kde sa posolstvo Božej pravdy zľahčuje alebo sa ním pohŕda, tam cirkev zahalí tma, viera a láska vychladnú, nastane odcudzenie a rozkol. Členovia cirkvi sústredia svoje záujmy a všetku svoju pozornosť na to, čo ponúka svet a hriešnici sa ešte viac zatvrdia vo svojom odpore voči Bohu.

Posolstvo prvého anjela zo 14. kapitoly Zjavenia, ktoré oznamuje čas Božieho súdu a vyzýva ľudí, aby sa báli Boha a uctievali ho, malo oddeliť pravý Boží ľud od zhubných vplyvov sveta a prebudiť v ňom záujem, aby poznal svoj bezbožný stav a odpadnutie od Boha. Týmto posolstvom Boh varoval cirkev. Keby bola posolstvo prijala, mohlo viesť k náprave všetkého, čo ju od Boha oddeľovalo. Keby boli členovia cirkvi prijali nebeské posolstvo, pokorili sa pred Pánom a úprimne sa snažili pripraviť, aby mohli v Božej prítomnosti obstáť, bol by sa medzi nimi prejavil Duch Svätý a Božia moc. Cirkev by sa bola opäť zjednotila vo viere a láske ako za čias apoštolov, keď veriaci boli „jedno srdce a jedna duša“ a „neohrozene hlásali Božie slovo“ a „Pán pridával deň čo deň zachránených k tomuto spoločenstvu“ (Sk 4,32.31; 2,47).

Keby Kristovi vyznávači prijali svetlo, ktoré ich z Božieho slova osvecuje, dosiahli by jednotu, o ktorú Kristus prosil a ktorú apoštol označil za „jednotu ducha vo zväzku pokoja“. Povedal: „Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj boli povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst“ (Ef 4,3-5).

Adventné posolstvo bolo požehnaním pre tých, čo ho prijali. Títo veriaci prišli z rôznych náboženských organizácii, ale konfesijné priehrady padli, rozpory zanikli, prestalo sa veriť v nádej na tisícročnú ríšu pokoja na zemi, čo odporuje Písmu, nesprávne názory na Kristov druhý advent sa opravili, vytratila sa pýcha a napodobňovanie sveta, ponaprávali sa krivdy a srdcia spájalo to najúprimnejšie spoločenstvo – zavládla medzi nimi vzájomná láska a radosť. Ak toto učenie urobilo toľko pre tých niekoľkých ľudí, ktorí ho prijali, mohlo zmeniť aj všetkých, keby mu neboli odporovali.

Cirkvi však väčšinou posolstvo neprijali. Ich duchovní, ktorí ako strážcovia „izraelského domu“ mali ako prví poznať znamenia Kristovho príchodu, nepoznali pravdu ani z proroctva, ani zo znamení doby. Ich srdcia boli plné ctibažných túžob, pre ktoré vychladla ich láska k Bohu a ochabla viera v jeho Slovo. Keď ich oslovilo adventné posolstvo, ozvali sa v nich predsudky a nevera. Skutočnosť, že posolstvo hlásali väčšinou laici, kritikom stačila ako dôkaz proti nemu. Ako kedysi, tak aj teraz vyvolávalo jasné svedectvo Božieho slova otázku: „Uveril azda v neho niekto z popredných mužov alebo z farizejov?“ (Ján 7,48). Keď zistili, že dôkazy o časových údajoch z proroctva možno ťažko vyvrátiť, mnohí odrádzali od skúmania proroctiev a šírili názor, že prorocké knihy sú zapečatené, a teda nepochopiteľné. Mnohí slepo verili svojim kazateľom a zdráhali sa vypočuť posolstvo. Iní sa síce presvedčili o pravde, no neodvážili sa priznať to z obavy, „aby ich nevylúčili zo synagógy“ (Ján 12,42). Posolstvo, ktoré Boh poslal ako skúšku očisty cirkvi, jasne ukázalo, že mnohí viac milujú svet než Krista. Puto, ktoré ich spájalo so svetom, bolo mocnejšie než to, ktoré ich pútalo k nebu. Rozhodli sa poslúchnuť hlas svetskej múdrosti a odvrátili sa od prenikavého posolstva pravdy.

Tým, že ľudia zavrhli posolstvo prvého anjela, odmietli nebeský prostriedok svojej duchovnej obnovy. Pohrdli poslom milosti, hoci mohol napraviť bludy, ktoré ich odlúčili od Boha a ešte viac sa chceli spriateliť so svetom. V tom spočívala príčina bezbožnosti, odpadnutia a duchovnej smrti, ktorá vládla v cirkvách v roku 1844. 

V 14. kapitole Zjavenia po prvom anjelovi nasleduje druhý anjel, ktorý volá: „Padol, padol ten veľký Babylon, ktorý opájal všetky národy vínom vášne svojho smilstva“ (Zj 14,8). Meno „Babylon“ je odvodené od slova „Bábel“ a znamená zmätok. Týmto výrazom sa v Písme označujú rôzne formy falošného odpadlíckeho náboženstva. V 17. kapitole Zjavenia sa Babylon prirovnáva k žene, teda k biblickému symbolu cirkvi; kým cnostná žena predstavuje pravú cirkev, hriešna žena cirkev odpadlícku.

Posvätný a trvalý vzťah medzi Kristom a jeho cirkvou je v Písme znázornený manželským zväzkom. Pán si vyvolil svoj ľud slávnostnou zmluvou, v ktorej sľúbil, že on bude svojmu ľudu Bohom, pričom sa ľud sľubom zaviazal, že bude patriť len jemu. Pán povedal: „Zasnúbim si ťa na večnosť, zasnúbim si ťa spravodlivosťou a právom, láskou a milosrdenstvom“ (ROH Hoz 2,19; ECAV Hoz 2,21). Inokedy povedal: „Ja som vaším Pánom“ (Jer 3,14). Pavol používa ten istý obraz v Novej zmluve, keď hovorí: „Horlím za vás horlivosťou Božou a zasnúbil som vás jednému mužovi, aby som vás odovzdal Kristovi ako čistú pannu“ (2 Kor 11,2).

Cirkev sa spreneveruje Kristovi, keď dovoľuje, aby sa jej dôvera a láska od neho odvrátili a aby ju ovládla láska k svetu. V Písme sa to prirovnáva k porušeniu manželského sľubu. Tým istým obrazom je znázornený aj hriech Izraela, keď sa odvrátil od Pána. Obdivuhodná Božia láska, ktorou Izraelci pohrdli, je dojemne vystihnutá: „Prisahal som ti lásku a uzavrel som s tebou zmluvu, znie výrok Hospodina Pána – a tak si sa stala mojou.“ „Preveľmi si opeknela, a bola si súca na kráľovskú hodnosť. Šíril sa chýr o tebe medzi národmi pre tvoju krásu, lebo bola dokonalá, pre nádheru, ktorou som ťa ja vystrojil... Spoľahla si sa však na svoju krásu, smilnila si pre svoj chýr.“ „Ale ako žena neverne opúšťa svojho druha, tak ste ma neverne opustili, dom Izraela, znie výrok Hospodinov.“ „Cudzoložná žena miesto svojho muža berie cudzích“ (Ez 16,8.13-15.32; Jer 3,20).

V Novej zmluve sa podobne hovorí o vyznávačoch kresťanstva, ktorí si viac vážia priateľstvo so svetom než Božiu priazeň. Apoštol Jakub napísal: „Cudzoložnice, či neviete, že priateľstvo so svetom je nepriateľstvom proti Bohu? Kto teda chce byť priateľom sveta, prejavuje sa ako nepriateľ Boha“ (Jak 4,4).

Babylon, predstavený v 17. kapitole Zjavenia ako žena „odiata do purpuru a šarlátu a vyzdobená zlatom, drahými kameňmi a perlami, v ruke mala zlatý pohár, plný ohavností a nečistoty... Na čele mala napísané meno, tajomstvo: Veľký Babylon, mater neviestok“. Prorok hovorí: „Videl som tú ženu, spitú krvou svätých a krvou Ježišových mučeníkov.“ O Babylone sa ďalej hovorí, že je to „veľké mesto, ktoré kraľuje nad kráľmi zeme“ (Zj 17,4-6.18). Moc, ktorá stáročia neobmedzene ovládala panovníkov kresťanstva, je Rím. Purpur a šarlát, zlato, drahé kamene a perly živo znázorňujú veľkoleposť a viac než kráľovskú pompéznosť, ktorú pyšný Rím vystavoval na obdiv. O žiadnej inej moci sa nemohlo právom povedať, že je „spitá krvou svätých“, než o cirkvi, ktorá tak kruto prenasledovala Kristových nasledovníkov. Babylonu sa tiež vyčíta nezákonné spojenie s „kráľmi zeme“. Izrael sa stal neviestkou tým, že sa vzdialil od Pána a spojil sa s pohanmi. Podobne padla a rovnaké odsúdenie si zaslúži aj mocenská rímska cirkev, pretože oporu hľadala u svetských mocností.

Babylon je označený ako „mater neviestok“. Jej dcérami sú cirkvi, ktoré lipnú na jej učení, tradíciách a nasledujú jej príklad tým, že pravdu a Božiu priazeň obetujú len preto, aby sa mohli nezákonne spojiť so svetom. Posolstvo zo 14. kapitoly Zjavenia, ktoré oznamuje pád Babylona, sa určite vzťahuje na tie cirkvi, ktoré kedysi boli čisté, ale neskôr sa zvrhli. Keďže toto posolstvo prichádza po upozornení na súd, bude sa hlásať len v poslednom čase. Nemôže sa teda vzťahovať len na rímsku cirkev, pretože tá odpadla od Boha už pred niekoľkými storočiami. Okrem toho 18. kapitola knihy Zjavenie vyzýva Boží ľud, aby „vyšiel z Babylona“. To znamená, že v Babylone je ešte veľká časť Božieho ľudu. V ktorých cirkvách môžeme dnes nájsť väčšinu Kristových nasledovníkov. Nepochybne v rôznych protestantských cirkvách. Tieto cirkvi sa v čase svojho vzniku čestne priznali k Bohu a k jeho pravde, preto ich sprevádzalo Božie požehnanie. Aj neveriaci svet musel uznať, že prijatie zásad evanjelia malo požehnané výsledky, ako o tom hovorí izraelský prorok: „Šíril sa chýr o tebe medzi národmi pre tvoju krásu, lebo bola dokonalá, pre nádheru, ktorou som ťa ja vystrojil, znie výrok Hospodina Pána.“ Padli však pre tú istú túžbu, ktorá bola kliatbou a záhubou Izraela – pre snahu napodobovať zvyky bezbožných ľudí a získať si ich priateľstvo. „Spoľahla si sa na svoju krásu, smilnila si pre svoj chýr“ (Ez 16,14.15).

Mnohé protestantské cirkvi nasledujú príklad Ríma v hriešnom spojení s „kráľmi zeme“. Štátne cirkvi svojimi zväzkami so svetskými vládami, iné cirkvi v úsilí o priazeň sveta. Označenie „Babylon“ – zmätok – možno právom použiť na tie cirkvi, ktoré zhodne vyznávajú, že ich učenie je biblické, no napriek tomu sa rozdrobili na mnoho skupín vzájomne sa od seba líšiacich svojím vyznaním viery a učením.

Okrem hriešneho spojenia so svetom majú tieto od Ríma odlúčené cirkvi aj ďalšie jeho črty.

V istej katolíckej knihe jej autor tvrdí, že „keby sa rímska cirkev uctievaním svätých dopúšťala modloslužby, potom sa jej dcéra, anglikánska cirkev, dopúšťa toho istého skutku, lebo má desať kostolov zasvätených panne Márii a len jeden Kristovi“ (Richard Challoner, The Catholic Christian Instructed, Úvod, str. 21,22).

Dr. Hopkins vo svojom diele o tisícročnej ríši vyhlásil: „Nieto dôvodu tvrdiť, že protikresťanské postoje a zvyky sú len v rímskej cirkvi. Protestantské cirkvi majú mnoho protikresťanského a sú veľmi ďaleko od toho, aby sa o nich dalo povedať, že nie sú... skazené a bezbožné“ (Samuel Hopkins, Works, zv. 2, str. 328).

O odluke presbyteriánskej cirkvi od Ríma Dr. Guthrie napísal: „Naša cirkev pred tristo rokmi opustila brány Ríma s otvorenou Bibliou na svojej zástave a s heslom: ‚Skúmajte Písmo!‘“ Potom si kladie dôležitú otázku: „Vyšla čistá z brán Babylona?“ (Thomas Guthrie, The Gospel in Ezekiel, str. 237).

C. H. Spurgeon povedal: „Anglikánska cirkev je podľa všetkého celá nasiaknutá učením, že spása spočíva v sviatostiach. Tí však, čo z tejto cirkvi odchádzajú, sú vždy preniknutí filozofickým ateizmom. Tí, od ktorých by sme očakávali niečo lepšie, sa jeden po druhom odvracajú od základných zásad viery. Nazdávam sa, že srdce Anglicka je úplne preniknuté zhubným neverectvom a ešte sa aj odvažuje postaviť sa na kazateľnicu a nazývať sa kresťanskou vierou.“

Kde je pôvod tohto veľkého odpadnutia? Ako sa cirkev prvýkrát odchýlila od jednoduchosti evanjelia? Stalo sa to tak, že v snahe uľahčiť pohanom prijatie kresťanstva sa postupne začala prispôsobovať ich zvyklostiam. Apoštol Pavol napísal: „Lebo tajomstvo neprávosti už pôsobí“ (2 Tes 2,7). Cirkev bola za života apoštolov pomerne čistá. Ale „koncom druhého storočia sa väčšina zborov zmenila. Po smrti zostarnutých učeníkov, s ich potomkami, spolu s novými obrátenými členmi napredovala a nadobúdala novú podobu“ (R. Robinson, Ecclesiastical Researches, kap. 6, odst. 17, str. 51). V snahe získať nových členov sa z vysokej úrovne kresťanskej viery ustúpilo, následkom čoho „vtrhla do cirkvi záplava, ktorá priniesla so sebou pohanské zvyky, spôsoby a modly“ (Gavazzi, Lectures, str. 278). Následkom priazne a podpory zo strany svetských vládcov prijali kresťanské náboženstvo formálne obrovské zástupy ľudí. Kresťanmi sa však stali len zdanlivo, v skutočnosti mnohí „zostali v podstate pohanmi a ďalej tajne uctievali svojich bohov“ (tamže, str. 278).

Neopakuje sa to isté takmer v každej protestantskej cirkvi? Len čo generácia zakladateľov, plná vrúcneho ducha obnovy vymrela, ďalšia generácia začala cirkev pretvárať. Potomkovia reformátorov síce lipnú na vierouke otcov a odmietajú akúkoľvek im neznámu pravdu, ale otcov už nenasledujú v ich pokore, sebazaprení a zriekaní sa sveta. Tak „sa vytráca pôvodná jednoduchosť“. Záplava svetáctva „prináša so sebou pohanské zvyky, spôsoby a modly“.

Žiaľ, že medzi formálnymi vyznávačmi Krista možno pozorovať toľko svetáctva, ktoré je „nepriateľstvom proti Bohu“ (Jak 4,4). Ako ďaleko sa veľké kresťanské cirkvi vzdialili od biblického vzoru pokory, sebazaprenia, jednoduchosti a zbožnosti! Keď Ján Wesley svojho času hovoril o správnom používaní peňazí, povedal aj toto: „Nepremárnite ani halier takej vzácnej hrivny na to, aby ste zbytočným alebo drahým odevom či nepotrebnou ozdobou uspokojili žiadosť očí. Nestrácajte ani halier na umelú výzdobu svojho domova, na zbytočný či drahý nábytok, vzácne obrazy, maľby a zlaté predmety... Nedávajte peniaze na to, aby ste uspokojili svoju pýchu, upútali obdiv a od ľudí očakávali chválu... Kým sa ti bude dariť, ľudia budú o tebe hovoriť len dobre. Kým sa budeš obliekať do purpuru a jemnej bielizne a denne budeš žiť v prepychu a v zábavách, mnohí určite pochvália tvoj vyberaný vkus, tvoju štedrosť a pohostinnosť. Taký drahý potlesk si však nekupuj a radšej sa uspokoj s poctou od Boha“ (Wesley‘s Works, Sermon 50). Dnes sa však v mnohých cirkvách takým učením pohŕda.

Vo svete sa stalo priam módou hlásiť sa k nejakému vierovyznaniu. Vládcovia, politici, právnici, lekári, obchodníci vstupujú do cirkví v snahe získať vážnosť a dôveru v spoločnosti a podporiť vlastné záujmy. Kresťanským vyznaním chcú skryť svoje nepoctivé konanie. Rôzne náboženské organizácie, podporované darmi týchto vplyvných ľudí, sa všemožne snažia získať popularitu a priaznivcov. Na hlavných uliciach stavajú honosné chrámy. Návštevníci prichádzajú v drahých módnych odevoch. Pohotový kazateľ dostáva veľký plat za to, že ľudí upúta a poteší. Vo svojich kázňach sa však nesmie dotknúť všeobecne rozšírených hriechov a čo povie, to v ušiach poslucháčov musí znieť príjemne a lahodne. Hriešnici potom vstupujú do cirkvi, lebo je to módne a ich neprávosti zostávajú skryté pod plášťom zbožnosti.

Jeden vplyvný časopis uverejnil článok o súčasnom postoji amerických kresťanov k svetu: „Cirkev sa pomaly prispôsobuje duchu doby a bohoslužbu upravuje podľa moderných požiadaviek. Využíva všetko, len aby bolo náboženstvo príťažlivé.“ V newyorskom časopise Independent napísal istý autor o metodizme toto: „Z deliacej čiary medzi bohabojnými a bezbožnými sa stal akýsi tieňový náznak a horlivci na oboch stranách sa snažia zmazať všetky rozdiely medzi ich spôsobom života a zábavou. Obľuba náboženstva veľmi pomáha zvýšiť počet tých, čo chcú získať požehnanie bez toho, aby museli poctivo plniť určité povinnosti.“

Howard Crosby vraví: „Je na zamyslenie, ako málo spÍňa Kristova cirkev zámery svojho Pána. Izraelci kedysi kvôli priateľským stykom s modloslužobnými národmi odvracali srdcia od Boha, podobne aj dnešní kresťania nerozvážnym spolčovaním sa s neveriacim svetom opúšťajú Božie zásady pravého života a podliehajú škodlivým, často len zdanlivo správnym zvyklostiam kresťanskej spoločnosti, pričom jej dôkazy a názory sú cudzie Božiemu zjaveniu a nezlučiteľné s rastom v milosti“ (Howard Crosby, The Healthy Christian, An Appeal to the Church, str. 141,142).

V tejto záplave svetského vplyvu a honby za pôžitkami sa takmer stráca sebazaprenie a obetavosť pre Krista. „Mnohí dnešní členovia našich cirkví boli v detstve vychovávaní k obetavosti a práci pre Krista.“ Aj keď cirkev má dnes „nedostatok prostriedkov,... nesmie nikoho vyzvať, aby niečo obetoval. To sa vraj nesmie! Treba usporiadať bazár, výstavu, predaj starožitností alebo nejaké spoločenské stretnutie, skrátka niečo, aby sa ľudia pobavili.“

Guvernér Washburn z Wisconsinu vo svojom novoročnom prejave z 9. januára 1873 povedal: „Podľa všetkého treba vydať zákon umožňujúci zavrieť školy, v ktorých sa vychovávajú hazardní hráči. Nachádzam ich všade. Aj cirkvi (aj keď nevedomky) niekedy robia dielo diablovo. Usporadúvajú dobročinné koncerty, tomboly, losovanie, často pre náboženské či humanitárne účely, ale aj pre menej ušľachtilé zámery. Lotérie, rôzne súťaže o ceny a iné podobné podujatia sú akcie, ktoré majú získať peniaze bez toho, aby sa za ne poskytla nejaká primeraná protihodnota. Nič tak nenarúša mravnú výchovu a nič tak neotravuje najmä mladých ľudí, ako snaha bezpracne získať peniaze alebo majetok. Keď sa úctyhodní ľudia zaoberajú takými podujatiami, ktoré spočívajú na náhode a pritom si chlácholia svedomie tým, že peniaze sa použijú na dobrý účel, nemožno sa diviť, že mládež tak ľahko podlieha vzrušeniu, ktoré prinášajú hazardné hry.“

Prispôsobovanie sa svetu preniká do všetkých kresťanských cirkví. Robert Atkins v jednej zo svojich londýnskych kázní načrtol temný obraz duchovného úpadku v Anglicku: „Spravodliví sa naozaj vytrácajú z krajiny a nikoho to netrápi. Dnešní kresťania v ktorejkoľvek cirkvi viac milujú svet, prispôsobujú sa mu, hľadajú osobné pohodlie, túžia po úcte a vážnosti. Sú povolaní trpieť s Kristom, a oni sa ľakajú aj tej najmenšej urážky. Na vrchole každého kostola akoby stál vyrytý nápis: Odpadlíctvo, odpadlíctvo, odpadlíctvo! Keby si to však aspoň uvedomovali, bola by ešte nádej; ale, žiaľ, oni len volajú: ‚Sme bohatí, majetku pribúda a nič nepotrebujeme`“ (Robert Atkins, Second Advent Library, traktát č. 39).

Veľký hriech Babylona spočíval v tom, že „opájal všetky národy vínom vášne svojho smilstva“ (Zj 14,8). Tento omamný pohár ponúkaný svetu predstavuje falošné učenie, ktoré svet prijíma v dôsledku svojho nezákonného spojenia s mocnými tejto krajiny. Priateľstvo so svetom znevažuje vieru veriacich a na druhej strane zhubne ovplyvňuje svet, pretože šíri učenie, ktoré odporuje jasným výrokom Písma svätého.

Rím zakazoval ľuďom čítať Bibliu. Namiesto jej právd mali všetci prijať jeho učenie. Reformácia mala vrátiť ľuďom Božie slovo. Dnešné cirkvi však učia, že vieru stačí oprieť o vyznanie a učenie cirkvi viac než o Písmo sväté. O protestantských cirkvách povedal Karol Beecher toto: „Ľakajú sa každého tvrdšieho slova proti vierouke práve tak, ako sa cirkevní otcovia kedysi ľakali každého tvrdšieho slova proti rastúcemu uctievaniu svätých a mučeníkov, ktoré zavádzali... Protestantské evanjelické cirkvi si každá sebe i navzájom natoľko zviazali ruky, že u nich sa kazateľom nemôže stať nikto, kto by okrem Biblie neuznal aj ich ďalšie knihy... Nepreženiem, ak poviem, že moc cirkevných vyznaní je taká veľká, že začína nahrádzať Bibliu, ako to robil Rím, aj keď to robí opatrnejšie“ (Charles Beecher, The Bible a Sufficient Creed, kázeň z 22. 2. 1846).

Hlásia sa učenci a kazatelia s tvrdením, že rozumejú Písmu a v tejto sebaistote označujú správne učenie za kacírstvo, čím odrádzajú tých, čo hľadajú pravdu. Keby svet nebol beznádejne opitý vínom Babylona, mnohých by jasné, prenikavé pravdy Božieho slova presvedčili a viedli k obráteniu. Kresťanská viera sa však javí taká zmätená a protirečivá, že ľudia nevedia, čomu majú vlastne veriť. Vina za nekajúcnosť sveta spočíva na cirkvách.

Posolstvo druhého anjela zo 14. kapitoly Zjavenia sa prvýkrát hlásalo v roku 1844 a vtedy sa viac vzťahovalo na cirkvi v Spojených štátoch. Tam sa totiž najviac zvestovalo posolstvo o blížiacom sa súde, no tam bolo aj najviac zavrhované a úpadok cirkví bol najrýchlejší. Posolstvo druhého anjela sa v roku 1844 celkom nenaplnilo. Cirkvi vtedy prežívali mravný úpadok ako následok odmietnutia adventného posolstva. Tento úpadok však nebol úplný. Keď však aj naďalej odmietali jednotlivé pravdy pre ich dobu, upadali stále hlbšie. Ani vtedy sa však nedalo povedať, že „padol Babylon, ktorý opájal všetky národy vínom vášne svojho smilstva“. Symbolický Babylon vtedy ešte nezviedol všetky národy. Snaha prispôsobiť sa svetu a ľahostajnosť k aktuálnym pravdám určeným pre našu dobu stále pretrváva a nadobúda vplyv vo všetkých protestantských cirkvách. Týmto cirkvám je určené vážne obvinenie druhého anjela. Odpadnutie však ešte stále nedosiahlo svoj vrchol.

Písmo varovne pripomína, že pred Pánovým príchodom bude satan pôsobiť „so všetkou mocou, znameniami a lživými zázrakmi, so všetkým zvádzaním k neprávosti tých, ktorí hynú, pretože neprijali lásku k pravde, aby boli spasení. Preto Boh na nich zosiela dôsledky zvádzania, aby verili lži“ (2 Tes 2,9-11). Len vtedy, keď sa kresťanské cirkvi celkom spoja so svetom, bude pád Babylona úplný. Táto zmena sa postupne uskutočňuje, ale proroctvo z knihy Zjavenia 14,8 sa splní len v budúcnosti.

Hoci v cirkvách, ktoré sú znázornené Babylonom, prevláda duchovná temnota a odcudzenie Bohu, ešte stále v nich žije väčšina pravých Kristových nasledovníkov. Mnohí z nich ešte vôbec nepočuli zvláštne pravdy určené pre našu dobu. Mnohých znepokojuje ich duchovný stav a túžia po jasnejšom svetle. Márne hľadajú pravdivý obraz Krista vo svojich cirkvách. Čím viac sa tieto cirkvi odchyľujú od pravdy a tesnejšie sa spájajú so svetom, tým viac sa od seba oddeľujú tí, čo pravdu hľadajú od tých, čo sú duchovne ľahostajní, až nakoniec sa od seba odlúčia. Príde čas, keď tí, čo Boha milujú nadovšetko, už dlhšie nebudú môcť byť zajedno s tými, ktorí „viac milujú rozkoše ako Boha. Budú mať výzor pobožnosti, ale jej moc budú popierať“ (2 Tim 3,4.5).

V 18. kapitole Zjavenia čítame o dobe, keď cirkev po zavrhnutí troch posolstiev zo Zjavenia 14,6-12, dosiahne stav z posolstva druhého anjela. Vtedy Boží ľud žijúci ešte stále v Babylone dostane výzvu, aby sa od týchto cirkví oddelil. Bude to posledná výzva svetu a splní svoje poslanie. Keď tí, čo „neverili pravde, ale obľúbili si neprávosť“ (2 Tes 2,12), zostanú naďalej pod vplyvom zla a uveria lži, potom svetlo pravdy zažiari všetkým, ktorí jej otvorili srdce, a všetky Božie deti, ktoré zostali v Babylone, poslúchnu výzvu: „Vyjdite z neho, ľud môj“ (Zj 18,4).