22. Polnočné volanie

Keď na jar roku 1844 uplynul prvý určený dátum príchodu Ježiša Krista, veriaci, ktorí ho očakávali, prežívali určité obdobie pochybností a neistoty. Zatiaľ čo na nich ostatní ľudia hľadeli ako na celkom porazených a v ich sklamaní videli dôkaz, že podľahli bludu, oni ešte stále nachádzali zdroj útechy v Božom slove. Mnohí pokračovali v štúdiu Písma, znova skúmali dôvody svojej viery a pozorne čítali proroctvá, aby získali ďalšie poznanie. V Písme svätom akoby nachádzali jasné a jednoznačné potvrdenie svojho stanoviska. Aj znamenia, ktoré sa nedali prehliadnuť, naznačovali blízkosť Kristovho príchodu. Božie požehnanie prejavené v obrátení hriešnikov a v oživení duchovného života medzi kresťanmi pokladali za jasné svedectvo o tom, že posolstvo pochádza z neba. Aj keď si veriaci nevedeli vysvetliť, prečo boli sklamaní, nestrácali istotu, že ich v minulosti viedol Boh.

V proroctvách, v ktorých videli náznak Kristovho druhého príchodu, našli poučenie, ktoré sa zvláštnym spôsobom vzťahovali na ich neistotu a pochybnosti a povzbudzovali ich, aby trpezlivo čakali ďalej, kým v pravý čas nepochopia to, čomu teraz nerozumeli.

Medzi také proroctvá patril aj výrok proroka Habakuka: „Na svoju stráž si zastanem a postavím sa na baštu, budem striehnuť, aby som zbadal, čo mi bude hovoriť a čo odpovie na moju námietku. Hospodin mi odpovedal: Napíš videnie a to zreteľne na dosky, aby ho čitateľ ľahko zrakom prebehol. Lebo videnie sa splní svojím časom, speje ku koncu a nesklame; keby sa zdržalo, čakaj naň, lebo určite sa splní, nebude meškať. Pozri, nadutý nemá v duši pokoj, ale spravodlivý zo svojej viery bude žiť!“ (Hab 2,1-4).

Na základe prorockej výzvy: „Napíš videnie, a to zreteľne na dosky, aby ho čitateľ ľahko zrakom prebehol,“ dostal Karol Fitch už v roku 1842 nápad zostaviť „mapu prorockých symbolov“ z prorockých kníh Daniel a Zjavenie. Zverejnenie tejto prehľadnej tabuľky tlačou pokladali mnohí za splnenie príkazu z Habakukovho proroctva. Vtedy si však nikto nevšimol, že toto proroctvo súvisí s odkladom splnenia prorockej predpovede. Táto časť Písma mala pre sklamaných veriacich veľký význam, „lebo videnie sa splní svojím časom, speje ku koncu..., spravodlivý zo svojej viery bude žiť!“

Posilou a útechou boli veriacim aj prorocké slová Ezechiela: „Potom mi zaznelo slovo Hospodinovo: Človeče, aké to máte úslovie o krajine Izraela, že dni plynú a zo všetkých videní nie je nič? Preto im povedz: Takto vraví Hospodin Pán: ...priblížili sa dni a splní sa každé videnie..., ale ja, Hospodin, budem hovoriť. Čo poviem, to sa splní, viac sa neoddiali.“ „Človeče, dom Izraela hovorí: Videnie, ktoré on má, sa vzťahuje na mnoho dní, a prorokuje o ďalekých dobách. Preto im povedz: Takto vraví Hospodin Pán: Neoddiali sa už žiadne moje slovo; slovo, ktoré budem hovoriť, sa splní, znie výrok Hospodina Pána“ (Ez 12,21-25.27.28).

Čakatelia príchodu Ježiša Krista sa z týchto slov tešili vo viere, že Pán, ktorý pozná koniec od začiatku, videl do budúcich storočí, videl ich sklamanie a dal im zaznamenať povzbudivé a nádejné slová. Bez týchto výrokov Písma, ktoré ich nabádali ďalej trpezlivo čakať a zotrvať vo viere v Božie slovo, by ich ťažko skúšaná viera zrejme neobstála.

Skúsenosť adventných veriacich názorne vystihuje aj podobenstvo o desiatich pannách z 25. kapitoly Matúšovho evanjelia. V 24. kapitole dal Ježiš odpoveď na otázku učeníkov, kedy bude Jeruzalem zničený a aké znamenia budú túto udalosť predchádzať. Spasiteľ vtedy uviedol niekoľko veľmi dôležitých udalostí v dejinách sveta a cirkvi, ktoré sa odohrajú medzi jeho prvým a druhým príchodom. Uviedol zničenie Jeruzalema, veľké zatmenie slnka a mesiaca a padanie hviezd. Príchod svojho kráľovstva potom vystihol podobenstvom o dvoch sluhoch, ktorí očakávajú príchod svojho pána. V nasledujúcej 25. kapitole čítame hneď na začiatku toto: „Vtedy sa nebeské kráľovstvo bude podobať desiatim pannám.“ Tu je predstavená cirkev poslednej doby, o ktorej je zmienka už v závere 24. kapitoly. V tomto podobenstve sú jej zážitky zobrazené príbehom orientálnej svadby.

„Vtedy sa nebeské kráľovstvo bude podobať desiatim pannám, ktoré si vzali lampy a vyšli v ústrety ženíchovi. Päť z nich bolo pochabých a päť rozumných. Pochabé si vzali lampy, ale olej so sebou nevzali. Rozumné si však vzali s lampami aj olej v nádobkách. Keď ženích dlho neprichádzal, na všetky prišli driemoty a zaspali. O polnoci sa rozľahol krik: Hľa, ženích! Vyjdite mu v ústrety!“

Príchod Ježiša Krista, ktorý podľa chápania adventných veriacich oznamovalo posolstvo prvého anjela z knihy Zjavenie, bol vlastne príchodom ženícha z tohto podobenstva. Veľké náboženské prebudenie ako sprievodný jav zvestovania skorého príchodu Ježiša Krista sa v adventnom hnutí chápal ako doba, keď podľa podobenstva vyšlo desať panien oproti ženíchovi. Toto podobenstvo – rovnako ako 24. kapitola Matúšovho evanjelia – predstavuje dve odlišné skupiny ľudí. Všetky panny si vzali lampy, to znamená Písmo sväté, a v jeho svetle šli v ústrety ženíchovi. „Pochabé si vzali lampy, ale olej so sebou nevzali. Rozumné si však vzali s lampami aj olej v nádobkách.“ Druhá skupina prijala teda Božiu milosť, občerstvujúcu a osvecujúcu moc Ducha Svätého, ktorá z Písma robí svetlo našim nohám a osvecuje nám cestu. Adventní veriaci študovali Písmo s úctou k Bohu, aby poznali pravdu a úprimne sa snažili dosiahnuť čistotu srdca a života. Títo ľudia prežili osobnú skúsenosť. Ich vieru v Boha a v jeho Slovo nemohlo otriasť nijaké sklamanie ani odklad Kristovho príchodu. Prvá skupina panien znázorňovala tých, čo konali z chvíľkového popudu ako panny, ktoré „si vzali lampy, ale nevzali si so sebou olej“. Varovné posolstvo ich síce vyľakalo, ale ich viera bola závislá od ich bratov a sestier. Oni sa spoľahli na blikajúce svetlo príjemných pocitov, no nepochopili hlboký význam pravdy ani pôsobenia Božej milosti na ľudské srdce. Pánovi síce vyšli v ústrety, no v nádeji, že budú za to okamžite odmenení. Nijako však neboli pripravení na odklad alebo na sklamanie. V skúške ich viera neobstála a svetlo ich lampy zhaslo.

„Keď ženích dlho neprichádzal, na všetky prišli driemoty a zaspali.“ Meškanie ženícha znázorňuje, že čas predpokladaného Pánovho príchodu uplynul, veriaci prežívali sklamanie a uvedomovali si, že príchod Pána sa oneskoril. V tomto čase neistoty záujem povrchných a maloverných ľudí ochabol a ich úsilie poľavilo. Inak si počínali tí, ktorých viera pramenila z osobného poznania Písma; jej skalný základ nemohol totiž vyvrátiť ani príval sklamania. „Na všetky prišli driemoty a zaspali.“ Kým niektoré družičky zľahostajneli, druhé trpezlivo čakali, kým sa všetko nevyjasní. V noci skúšky sa však zdalo, že horlivosť a oddanosť do istej miery stratila aj druhá skupina družičiek. Maloverní a povrchní ľudia sa už nemohli spoliehať na vieru svojich spoluveriacich. Stáť alebo padnúť musel každý sám. V tom čase sa začal objavovať fanatizmus. Niektorí z naoko horlivých zástancov posolstva prestali pokladať Písmo za jedinú neomylnú autoritu. Tvrdili, že ich vedie Duch Svätý, ale v skutočnosti podliehali svojim pocitom, dojmom a predstavám. Niektorí z nich prejavovali slepú fanatickú horlivosť a odsudzovali všetkých, čo neboli ochotní s nimi súhlasiť. Väčšina adventných veriacich však ich nerozvážne nápady a správanie odmietla. Pomýlení nadšenci pravdu vlastne znevažovali.

Takto sa satan snažil potupiť a zničiť Božie dielo. Pôvodné adventné hnutie prebudilo mnohých ľudí, k obráteniu priviedlo tisíce hriešnikov, verní jednotlivci hlásali posolstvo ďalej, aj keď Pán neprišiel vtedy, keď ho očakávali. Vládca temnoty strácal svojich poddaných. V snahe mariť Božie dielo usiloval sa zviesť niektorých veriacich do neprípustných krajností. Jeho pomocníci potom zneužili každý omyl, každý chybný krok, každý nesprávny skutok a prehnane to zveličili, aby v ľuďoch podnietili odpor voči adventným veriacim a ich učeniu. Podarilo sa mu zviesť mnohých k tomu, aby ústami síce vieru v druhý príchod Ježiša Krista vyznávali, ale ich srdce ovládol satan. Ďalšie výhody získal tým, že práve na týchto polovičatých vyznávačov upriamil pozornosť neveriacich, aby podľa nich posudzovali aj úprimných adventistov.

Satan je „žalobca bratov“. Ľudí nabáda k tomu, aby si všímali nedostatky a chyby Božieho ľudu, aby ich zveličovali a nevšímavo prehliadali všetky ich dobré skutky. Boh svojím dielom zachraňuje ľudí, ale satan koná tiež svoje zhubné dielo. Keď Božie deti predstupujú pred Pána, prichádza s nimi aj satan. Do každého prebudeneckého hnutia privádza ľudí neposväteného srdca a zlovoľnej mysle. Keď títo ľudia určité body pravdy prijmú a prídu medzi veriacich, satan ich podnecuje k tomu, aby šírili učenie, ktoré nerozvážnych oklame. Prítomnosťou v spoločnosti Božích detí v Božom príbytku alebo pri Pánovom stole sa ešte nestane z človeka dobrý kresťan. Satan je často aj pri tých najslávnostnejších príležitostiach práve v osobe tých ľudí, ktorých môže použiť ako svoje nástroje.

Pôvodca zla bojuje o každú piaď územia, po ktorom Boží ľud ide do Božieho kráľovstva. V celých dejinách kresťanskej cirkvi nebolo reformácie, ktorá by sa nestretla s vážnymi prekážkami. Podobne to bolo za čias apoštola Pavla. Kdekoľvek založil zbor, vždy sa v ňom našlo niekoľko tých, čo uverili len povrchne a v spoločenstve veriacich začali šíriť bludné učenie, ktoré malo nakoniec ochromiť lásku k pravde. Aj Luthera veľmi trápilo a znepokojovalo vyčíňanie fanatikov, ktorí tvrdili, že Boh hovorí priamo cez nich a vlastné názory povyšovali nad učenie Písma. Mnohí neveriaci a neskúsení ľudia neboli dostatočne sebakritickí, radi počúvali a hovorili niečo nové a podliehali názorom nových učiteľov. Títo ľudia sa stali satanovými pomocníkmi, aby marili, čo Luther na základe Božieho poverenia postavil. Bratia Wesleyovci i ďalší, ktorí svojím vplyvom a vierou boli svetu požehnaním, na každom kroku narážali na satanove nástrahy, ktorý prepracovaných, nevyrovnaných a neposvätených ľudí vháňal do rôznych foriem fanatizmu.

Viliam Miller nijakým spôsobom nepodporoval vplyvy, ktoré viedli k fanatizmu. Podobne ako Luther vravel, že „každého ducha“ treba preveriť Božím slovom. Miller povedal: „Satan dnes ovláda zmýšľanie mnohých ľudí. Ako spoznáme, ktorý duch ich ovláda? Písmo odpovedá: ‚Po ich ovocí ich poznáte...` (Mat 7,16), ‚lebo do sveta vyšlo mnoho falošných prorokov` (1 Ján 4,1) a my ich musíme skúšať. Duch, ktorý nás nenabáda žiť na svete skromne, spravodlivo a zbožne, nie je Duch Kristov. Stále viac sa presviedčam o tom, že v týchto divokých hnutiach pôsobí satan... Mnohí medzi nami predstierajú, že sú celkom posvätení, no správajú sa len podľa ľudských tradícií a, zdá sa, že o pravde vedia tak málo, ako tí, čo nič nepredstierajú“ (Bliss, Memoirs of William Miller, str. 236,237). „Bludný duch nás odvádza od pravdy, ale Boží Duch nás uvádza do pravdy. Napriek tomu poviete, že človek môže byť v blude a pritom sa nazdávať, že má pravdu. Ako to riešiť? Odpovedáme: Boží Duch a Božie slovo sa zhodujú. Ak sa človek sám posudzuje Božím slovom a nenachádza rozpor, smie veriť, že má pravdu. Ak však zistí, že duch, ktorý ho vedie, nezodpovedá celkom zmyslu Božieho zákona alebo celého Božieho slova, mal by sa správať veľmi opatrne, aby nepadol do satanovho osídla“ (The Advent Herald and Signs of the Times Reporter, roč. 2, č. 23; 15. január 1845).

„Viac dôkazov vnútornej zbožnosti vidím v zaslzenom oku, na zvlhnutom líci, v stlmenom slove než vo všetkom hluku kresťanstva“ (Bliss, tamže, str. 282).

Nepriatelia reformácie obviňovali za všetky prejavy fanatizmu tých, čo proti nemu najviac bojovali. Podobne sa správali aj odporcovia adventného hnutia. Nestačilo im, že šírili prehnané správy o mylných názoroch extrémistov a fanatikov, ale šírili aj ohovárania, ktoré sa ani v najmenšom nezakladali na pravde. Robili to pod vplyvom predsudkov a nenávisti. Zvesť o blízkom príchode Ježiša Krista rušila ich pokoj. Obávali sa, že by to mohla byť pravda. Dúfali však, že to tak nie je, a v tom bola príčina ich nepriateľského postoja voči adventným veriacim a ich učeniu.

Skutočnosť, že medzi adventnými veriacimi sa vyskytli niekoľkí fanatici je rovnako slabým dôvodom na tvrdenie, že toto hnutie nepochádza od Boha, ako nebola prítomnosť fanatikov a podvodníkov v cirkvi za čias apoštola Pavla či Luthera dôvodom, že ich dielo treba odsúdiť. Len čo sa Boží ľud preberie zo spánku a kajúcne sa pustí do obnovy, začne skúmať Božie slovo, aby poznal Ježišovu pravdu, a bezvýhradne sa odovzdá Bohu, hneď sa ukáže, že ani satan nezaháľa a stále bdie. Svoju moc prejaví všelijakým klamstvom a na pomoc si prizve svojich padlých sluhov.

Samotné zvestovanie Kristovho druhého adventu nebolo zdrojom fanatizmu a rozkolu. Oboje sa prejavilo len v lete roku 1844, keď sa adventní veriaci ocitli na pochybách, či zastávajú správne stanovisko. Zvestovanie posolstva prvého anjela a „polnočného volania“ potláčalo fanatizmus a roztržky. Pracovníci tohto hnutia boli jednotní, srdcia im napÍňala vzájomná láska i láska ku Kristovi, ktorého príchod očakávali. Nad všetky ľudské vplyvy ich povznášala a pred satanovými útokmi chránila jedna viera a jedna blahoslavená nádej.

„Keď ženích dlho neprichádzal, na všetky prišli driemoty a zaspali. O polnoci sa rozľahol krik: Ženích! Vyjdite mu v ústrety! Vtedy sa zobudili všetky panny a pripravovali si lampy“ (Mat 25,5-7). V lete roku 1844 sa hlásalo posolstvo vyjadrené slovami Písma: „Ženích prichádza!“ Toto posolstvo znelo v období medzi dátumom, keď sa podľa prvých výpočtov malo skončiť dvetisíctristo prorockých dní a jeseňou v tom istom roku, čo sa neskôr pokladalo za čas konca uvedeného prorockého obdobia.

Dôvodom, ktorý viedol k vzniku tohto hnutia, bolo zistenie, že Artaxerxov výnos o obnove Jeruzalema, ktorý je východiskovým bodom na výpočet obdobia dvetisíctristo prorockých dní, začal platiť na jeseň roku 457 pr. Kr., teda nie na začiatku tohto roka, ako sa predtým mienilo. Ak teda začneme počítať od jesene roku 457 pr. Kr., obdobie dvetisíctristo rokov sa skončí na jeseň roku 1844 (pozri Dodatky str. 237).

Skutočnosť, že udalosť znázornená „očisťovaním svätyne“ by sa mala odohrať na jeseň, naznačuje aj symbolika starozmluvnej chrámovej bohoslužby. Veľmi zreteľne sa to prejavilo vtedy, keď veriaci začali venovať pozornosť tomu, ako sa splnili predobrazy a symboly prvého príchodu Ježiša Krista.

Zabitie veľkonočného baránka bolo symbolom Kristovej smrti. Apoštol Pavol napísal: „Veď Kristus, náš veľkonočný Baránok, bol obetovaný“ (1 Kor 5,7). Snopček prvotín, ktorý sa na Veľkú noc obracal pred Pánom, symbolizoval Kristovo zmŕtvychvstanie. Keď apoštol Pavol hovorí o zmŕtvychvstaní Ježiša Krista a všetkého jeho ľudu, píše: „Prvotina Kristus, potom pri jeho príchode tí, ktorí patria Kristovi“ (1 Kor 15,23). Tak ako bol tento prvý snopček, skosený ešte pred vlastnou žatvou, tak bol aj Kristus prvotinou onej nesmrteľnej žatvy vykúpených, ktorá sa vykoná pri budúcom zmŕtvychvstaní, aby zožaté obilie šlo do Božej sýpky.

Tieto predobrazy sa splnili nielen ako symbolicky znázorňovaná udalosť, ale splnili sa aj v príslušnom čase. Štrnásteho dňa prvého mesiaca podľa židovského kalendára, teda v deň, keď sa počas pätnástich storočí zabíjal veľkonočný baránok, jedol Ježiš so svojimi učeníkmi veľkonočného baránka a ustanovil obrad, ktorý mal byť pamiatkou jeho vlastnej smrti ako „Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta“ (Ján 1,29). V tú istú noc ho zajali bezbožné ruky, aby ho ukrižovali a zabili. Ako naplnenie symbolu snopčeku obracaného pred Hospodinom bol náš Pán tretieho dňa vzkriesený z mŕtvych, „prvotina tých, čo zomreli“, vzor všetkých vzkriesených spravodlivých, ktorých „ponížené telo“ premení „aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu“ (1 Kor 15,20; Fil 3,21).

Podobne sa musia splniť predobrazy znázorňujúce jeho druhý príchod, a to v čase, ktorý naznačuje starozmluvná symbolická bohoslužba. V Mojžišovom zákone sa očisťovanie svätostánku na veľký Deň zmierenia konalo podľa židovského kalendára desiateho dňa siedmeho mesiaca (3 Moj 16,29-34). Vtedy veľkňaz konajúci službu zmierenia za celý Izrael očistil svätostánok od hriechu, vyšiel z neho a požehnal ľud. Adventní veriaci očakávali, že podobne sa zjaví aj Kristus, náš Veľkňaz, aby zem očistil od všetkého zla, ktoré svojimi skutkami spôsobili hriešnici, a aby nesmrteľnosťou požehnal svoj čakajúci ľud. Desiaty deň siedmeho mesiaca – Deň zmierenia, čas očisťovania svätyne, ktorý v roku 1844 pripadol na 22. október, začali pokladať za dátum Kristovho druhého príchodu. Zodpovedalo to totiž vyššie uvedenému zisteniu, že obdobie dvetisíctristo dní sa skončí na jeseň. Podľa všetkého sa tento záver zdal byť celkom spoľahlivý.

V podobenstve z 25. kapitoly Matúšovho evanjelia prichádza ženích po chvíľach čakania a zdriemnutia. To len dopĺňalo dôkazy nielen z proroctva, ale aj zo starozmluvných predobrazov. Tým všetkým sa umocnilo presvedčenie tisícov veriacich, ktorí hlásali „polnočné volanie“.

Toto hnutie sa prehnalo krajinou ako prílivová vlna. Šírilo sa z mesta do mesta, z jednej dediny do druhej, ba zasiahlo aj vzdialené osamelé miesta, kým čakajúci ľud nebol celkom prebudený. Toto posolstvo ničilo fanatizmus, ako vychádzajúce slnko vysúša rannú rosu. Vytrácali sa pochybnosti a neistota veriacich, srdcia čakajúcich napĺňala nádej a odvaha. Hnutie sa zbavilo všetkých krajností, ktoré sa objavujú všade tam, kde ľudské vzruchy neovláda Boží duch a Božie slovo. Podobalo sa tým obdobiam pokory a návratu k Bohu, ktoré v starom Izraeli bývali vtedy, keď ich Boh karhal ústami svojich prorokov. Hnutie malo príznačné rysy, akými sa vyznačovalo Božie dielo v každej dobe. Nebolo v ňom nijaké extatické nadšenie, ale dôkladný prieskum srdca, vyznávanie hriechov a odmietanie svetských zvodov. Hlavnou starosťou čakajúcich bola príprava na stretnutie s Pánom. Vytrvalo sa modlili a bezvýhradne sa odovzdávali Bohu.

Miller o tomto hnutí napísal: „Nevidieť nijaké veľké prejavy radosti, tá akoby sa odkladala pre budúcnosť, keď nebo a zem budú spolu jasať v neskonalej radosti a v dokonalej sláve. Nepočuť nijaké výkriky, veriaci čakajú na hlas z neba. Speváci nespievajú v očakávaní, že sa pripoja k mohutnému anjelskému chóru... nedochádza k citovým rozporom, všetci sú jedného srdca a jednej mysle“ (Bliss, tamže, str. 270,271).

Svedectvo ďalšieho účastníka tohto hnutia znie: „Hnutie všade podnietilo dôkladný prieskum srdca a pokoru pred Bohom. Ľudia prestali myslieť na záľuby tohto sveta, vymizli spory a nepriateľstvá. Veriaci vyznávali svoje neprávosti, korili sa pred Pánom a vrúcne ho prosili o odpustenie a milosť. Všade vládla pokora a oddanosť, akú sme nikdy predtým nevideli. Ako Boh predpovedal prostredníctvom proroka Joela, ľudia si pred príchodom veľkého dňa Hospodinovho roztrhnú srdcia, nie šaty, obrátia sa k Bohu pôstom a nárekom. Ako Boh sľúbil prostredníctvom proroka Zachariáša, vylial na svoj ľud Ducha milosti a prosieb o zľutovanie, vzhliadali k tomu, ktorého prebodli a nariekali... a tí čo očakávali Pána, sa pred ním korili“ (Bliss v časopise Advent Schield and Review, január 1845).

Nijaké náboženské hnutie od čias apoštolov nebolo natoľko zbavené ľudských nedokonalostí a satanských nástrah ako hnutie z jesene roku 1844. Ešte po mnohých rokoch cítili všetci, ktorí po sklamaní stáli úplne na strane pravdy, blahodarný vplyv tohto diela a mohli úprimne dosvedčiť, že pochádzalo od Boha.

Na výzvu: „Hľa, ženích! Vyjdite mu v ústrety!“, čakajúci vstali, „pripravili si lampy“, znova skúmali Božie slovo s takým záujmom a úsilím ako nikdy predtým. Boh poslal svojich anjelov, aby povzbudili sklamaných a pripravili ich na prijatie posolstva. Hnutie sa neopieralo o múdrosť a učenosť ľudí, ale o Božiu moc. Neboli to tí najučenejší a najnadanejší z ľudí, čo výzvu počuli a poslúchli ako prví, ale tí najskromnejší a Bohu najoddanejší. Farmári nechali zrejúce obilie na poliach, remeselníci odložili svoje nástroje a so slzami v očiach radostne vyšli a šírili posolstvo. Ako poslední sa k hnutiu pripojili tí, čo na začiatku boli medzi prvými. Cirkvi všeobecne zatvárali dvere pred týmto posolstvom a mnohí z tých, čo ho prijali sa so svojou cirkvou rozlúčili. Božia prozreteľnosť spojila toto hlásanie s posolstvom druhého anjela, a tým mu dodala zvláštnu moc.

V posolstve „Hľa, ženích!“ nešlo ani tak o dôkazy, aj keď z Písma sú jasné a presvedčivé. Šlo skôr o sprievodnú silu, ktorá si ľudí podmaňovala. Neprejavovali sa pochybnosti ani zvedavé otázky. Keď Kristus víťazoslávne vchádzal do Jeruzalema, zišli sa ľudia zo všetkých častí krajiny sláviť sviatky na Olivovom vrchu. Keď sa pripojili k zástupom, ktoré sprevádzali Ježiša Krista, strhlo ich nadšenie chvíle a pridali sa k volajúcim: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!“ (Mat 21,9). Presviedčajúcu moc, ktorá sprevádzala posolstvo „Hľa, ženích!“ rovnako pociťovali aj neveriaci, ktorí prišli medzi čakajúcich či už zo zvedavosti alebo niektorí aj na pobavenie.

Vtedy sa prejavovala viera odmenená vypočutím modlitieb – viera, ktorá „má na zreteli odmenu“ (Žid 11,26). Duch milosti zostupoval na tých, čo ho skutočne očakávali ako dážď na vyschnutú zem. Tí, čo dúfali, že sa čoskoro postavia pred svojho Vykupiteľa, cítili nevysloviteľnú radosť. Moc Ducha Svätého hojným Božím požehnaním obdarila adventných veriacich.

Tí, čo prijali posolstvo, sa starostlivo a slávnostne pripravovali na chvíľu, keď, ako dúfali, sa stretnú so svojím Pánom. Každé ráno cítili, že ich prvoradou povinnosťou je ubezpečiť sa, že Boh ich prijíma. Vzájomne ich tesne spájali spoločné modlitby, ktorými prosili jeden za druhého. Na modlitebný rozhovor s Bohom sa často schádzali na odľahlých miestach. Ich prosby sa vznášali k Bohu z polí a lesov. Každodenné uistenie, že Spasiteľ ich prijíma, potrebovali viac ako pokrm. Keď im mrak pochybností zatienil myseľ, nemali pokoj, kým neustúpil. Len čo pocítili uistenie Božej odpúšťajúcej milosti, túžili vidieť Pána, ktorého tak vrúcne milovali.

Znova však museli prežiť sklamanie. Čas čakania sa skončil a ich Spasiteľ neprišiel. Tak neochvejne verili v jeho príchod, a teraz prežívali to, čo cítila Mária, keď prišla k Spasiteľovmu hrobu, našla ho prázdny a zvolala: „Vzali môjho Pána a neviem, kam ho položili“ (Ján 20,13).

Pocit posvätnej úcty, strach, že by posolstvo mohlo byť pravdivé, spôsobil, že neveriaci sa na nejaký čas nijako neprejavovali, ba aj po určenom čase tento vplyv hneď neprestal. Spočiatku sa neveriaci ľudia neodvažovali posmievať sklamaným. Keď sa však neobjavovali nijaké príznaky Božieho hnevu, zbavili sa strachu a začali ich tupiť a zosmiešňovať. Vtedy sa mnohí z tých, čo verili v skorý príchod Krista, zriekli svojej viery. Urazená pýcha mnohých sebaistých stúpencov hnutia by sa bola pred svetom najradšej skryla. Začali obviňovať Boha ako Jonáš, radšej chceli zomrieť ako žiť. Tí, čo sa svojou vierou spoliehali viac na ľudí než na Božie slovo, ochotne zmenili svoj názor. Posmievači získali na svoju stranu maloverných a zbabelých. Všetci sa zhodli v tom, že nieto sa čoho báť a netreba nič očakávať. Čas prešiel, Pán neprišiel a svet pôjde tisícročia ďalej svojou cestou.

Skutočne úprimní veriaci sa pre Krista vzdali všetkého a jeho blízkosť prežívali ako nikdy predtým. Verili, že svetu oznámili posledné varovné posolstvo. Keďže očakávali, že onedlho budú žiť v prítomnosti svojho nebeského Pána a jeho anjelov, čo najviac obmedzili styk so všetkými, ktorí posolstvo neprijali. Vrúcne sa modlili: „Príď, Pane Ježišu, príď skoro.“ Pán Ježiš však neprišiel. Vziať teraz znova bremeno životných starostí a pritom znášať úškľabky a posmech neveriacich, bolo pre nich priveľkou skúškou viery a trpezlivosti.

Ich sklamanie však nebolo také veľké, ako sklamanie učeníkov po prvom príchode Ježiša Krista. Keď Spasiteľ víťazoslávne vchádzal do Jeruzalema, jeho nasledovníci neochvejne verili, že nastúpi na Dávidov trón a Izrael vyslobodí spod nadvlády utláčateľov. Plní veľkých nádejí a radostného očakávania sa navzájom pretekali, aby svojmu kráľovi prejavili úctu. Mnohí z prítomných pred neho prestierali svoje plášte a koberce alebo mu na cestu hádzali palmové ratolesti. V radostnom nadšení svorne volali: „Hosana Synovi Dávidovmu!“ Tieto výkriky radosti farizejov tak znepokojili a podráždili, že požiadali Ježiša, aby svojich učeníkov pokarhal. Ježiš im však odpovedal: „Ak oni budú mlčať, kamene budú kričať“ (Luk 19,40). Proroctvo sa muselo splniť. Učeníci konali Božiu vôľu, no napriek tomu museli prežiť trpké sklamanie. Len o niekoľko dní neskôr sa stali očitými svedkami mučeníckej smrti Spasiteľa a ukladali ho do hrobu. Ich očakávania sa nesplnili ani v jedinom bode. S Kristom zomreli aj ich nádeje. Len keď ich Pán víťazne vstal z hrobu, pochopili, že proroctvo to všetko predpovedalo a „že Kristus musel trpieť a vstať z mŕtvych“ (Sk 17,3).

Päťsto rokov predtým Pán prostredníctvom proroka Zachariáša vyhlásil: „Preveľmi jasaj, dcéra Sion, zvučne plesaj, dcéra Jeruzalem! Tvoj kráľ prichádza k tebe spravodlivý a plný spásy, pokorný, sediac na oslovi, na osliatku, na mláďati oslice“ (Zach 9,9). Keby si boli učeníci uvedomili, že Pán Ježiš ide vlastne na súd a na smrť, neboli by vedeli toto proroctvo naplniť.

Podobne aj Miller a jeho spolupracovníci splnili proroctvo a oznamovali posolstvo, ktoré mal svet podľa Písma počuť. Keby boli rozumeli proroctvám, ktoré predvídali ich sklamanie, nikdy by túto úlohu neboli splnili. Zvestovali by iné posolstvo, ktoré sa má hlásať až pred príchodom Pána všetkým národom. Posolstvá prvého a druhého anjela zazneli v pravý čas a vykonali dielo, ktoré ich prostredníctvom Boh hodlal uskutočniť.

Ľudia pozorne sledovali adventných veriacich v očakávaní, že hnutie stroskoce, ak v určený čas Kristus nepríde. Mnohí podľahli presile pokušenia a zriekli sa viery, kým iní odolali a vo viere zotrvali. Sprievodné ovocie adventného hnutia, ktorým bol duch pokory, spytovanie srdca, zrieknutie sa sveta a zmena života, jasne svedčilo o tom, že ide o Božie dielo. Neveriaci sa neodvažovali popierať, že hlásanie druhého príchodu Ježiša Krista sprevádzala moc Ducha svätého. Pri výpočte prorockých období nemohli nájsť nijakú chybu. Ich výklad proroctiev nevedeli vyvrátiť ani tí najschopnejší protivníci. Veriaci sa nemohli bez dôkazu z Písma zrieknuť stanoviska, ku ktorému dospeli pod vplyvom Božieho ducha úprimným skúmaním Písma a srdcom zapáleným živou mocou. Toto stanovisko obstálo v prenikavej kritike a v paľbe zlostných útokov zo strany všeobecne uznávaných náboženských učiteľov i známych učencov a nepodľahlo ani učenosti, výrečnosti či výsmechu ľudí úctyhodných či jednoduchých.

Pravdou zostáva, že očakávaná udalosť sa nestala skutočnosťou. To však nemohlo podlomiť dôveru veriacich v Božie slovo. Keď Jonáš hlásal v uliciach Ninive, že za štyridsať dní bude mesto zničené, Pán prijal pokánie obyvateľov tohto mesta a skúšobný čas milosti im predĺžil. Boh však predsa Jonáša poslal a Ninive bolo skúšané podľa jeho vôle. Adventisti verili, že Boh ich pri šírení posolstva o súde viedol rovnako. Nazdávali sa, že „posolstvo“ preverilo srdcia poslucháčov: „Buď v nich roznietilo lásku k príchodu Ježiša Krista, alebo vyvolalo otvorenú či skrytú nenávisť, zjavnú len Bohu. Vytvorilo deliacu čiaru..., takže ľudia, ktorí chceli poznať vlastné srdce, mohli zistiť, na ktorej strane by sa nachádzali, keby Pán bol vtedy prišiel. Či by totiž volali: ‚To je náš Boh, na ktorého čakáme, on nás spasí,` alebo či by volali, aby ich pred tvárou Pána, ktorý sedí na tróne a pred hnevom Baránka skryli vrchy a skaly. Myslíme si, že Boh ich týmto spôsobom skúšal, vyskúšal ich vieru, preveril ich a zistil, či v hodine skúšky ustúpia z miesta, kam ich Pán postavil, či sa zrieknu sveta a budú bezpodmienečne dôverovať Božiemu slovu“ (The Advent Herald and Signs of the Times Reporter, roč. 8, č. 14 z 13. novembra 1844).

Pocity tých, čo po sklamaní verili, že ich Boh viedol, vystihujú ďalšie slová Viliama Millera: „Keby som mal svoj život prežiť znova a mal by som tú istú istotu, akú som mal vtedy, musel by som byť rovnako čestný k Bohu i k ľuďom. Som presvedčený, že nenesiem nijakú vinu za iných ľudí. Myslím si, že som urobil všetko, čo bolo v mojich silách, aby som neniesol vinu za odsúdenie iných ľudí. Aj keď som bol dvakrát sklamaný, nie som zatrpknutý ani znechutený. Verím v príchod Ježiša Krista rovnako ako predtým. Urobil som len to, čo som po rokoch poctivého štúdia pokladal za svoju povinnosť. Ak som sa mýlil, potom šlo o omyl na strane kresťanskej lásky, lásky k blížnym a z presvedčenia o mojej zodpovednosti pred Bohom. Jedno viem: hlásal som len to, v čo som veril. Boh bol so mnou, jeho moc sa prejavovala v celom hnutí, ktoré prinieslo mnoho dobrého. Tisíce ľudí začalo po kázaní o konci času očividne študovať Písmo. Vierou a krvou Ježiša Krista boli zmierení s Bohom“ (Bliss, str. 255,256,277,280,281). „Nikdy som sa neuchádzal o priazeň pyšných, ani som neklesal na mysli, keď sa mi svet vyhrážal. Ani teraz sa nehodlám uchádzať o ich priazeň a povinnosť si splním nie preto, aby som ich dráždil k nenávisti. Svoj život nikdy nezverím do ich rúk, ani, ako dúfam, nezaváham, ak by som ho musel položiť, ak to Boh vo svojej láskavej prozreteľnosti rozhodne“ (J. White, Life of William Miller, str. 315).

Boh neopustil svoj ľud a jeho Duch ďalej sprevádzal tých, čo unáhlene neodmietli získané poznanie a adventné hnutie neopustili. V liste Židom je povzbudenie i varovanie pre skúšaných a čakajúcich jednotlivcov v čase krízy: „Preto nezavrhujte svoju dôveru, lebo tú čaká veľká odmena. Potrebujete vytrvať, aby ste plnením Božej vôle dosiahli zasľúbenie. Lebo už len krátko, iba chvíľočka, a príde ten, ktorý má prísť a nebude meškať. Môj spravodlivý z viery bude žiť, ale ak cúvne, moja duša nebude mať v ňom zaľúbenie. My však nie sme z tých, čo cúvajú, aby zahynuli, ale z tých, čo veria, aby si zachránili dušu“ (Žid 10,35-39).

Toto napomenutie patrí cirkvi posledných dní, ako to vyplýva zo slov upozorňujúcich na blízkosť príchodu Ježiša Krista: „Lebo už len krátko, iba chvíľočka, a príde ten, ktorý má prísť a nebude meškať.“ Z textu vyplýva, že Pán svoj príchod zdanlivo oddiali. Toto poučenie vystihovalo situáciu vtedajších adventistov. Hrozilo im nebezpečenstvo, že ich viera stroskoce. Božiu vôľu splnili tým, že sa dali viesť Božím Duchom a jeho Slovom. Napriek tomu však nechápali, prečo ich Pán viedol v minulosti takou cestou a nevedeli, kadiaľ majú ísť ďalej. Aj im však v pokušení pochybovať, či ich naozaj viedol Boh, platilo uistenie: „Môj spravodlivý z viery bude žiť.“ V jasnom svetle „polnočného volania“, odpečatených proroctiev a rýchlo za sebou idúcich znamení o blízkom príchode Ježiša Krista „žili z toho, čo videli“. Teraz však v pokorení nad nesplnenými nádejami mohli žiť len z viery v Boha a v jeho Slovo. Stali sa terčom posmešných výrokov: „Boli ste oklamaní. Vzdajte sa svojej viery a priznajte, že adventné hnutie pochádza zo satana.“ Božie slovo ich však ubezpečovalo: „Ale ak cúvne, moja duša nebude mať v ňom zaľúbenie“ (Žid 10,38). Keby sa svojej viery zriekli a popreli by, že posolstvo sprevádzala moc Ducha Svätého, znamenalo by to, že sa vrátili na cestu záhuby. Do vytrvalosti ich povzbudzovali slová apoštola Pavla: „Preto nezavrhujte svoju dôveru..., potrebujete vytrvať..., lebo už len krátko. Iba chvíľočka a príde ten, ktorý má prísť a nebude meškať.“ Ich jedinou záchranou bolo držať sa toho, čo im Boh zjavil, pevne sa spoľahnúť na Božie prísľuby, ďalej skúmať Písmo sväté, trpezlivo čakať a sledovať, kedy im Pán poskytne ďalšie svetlo.