24. Nebeský zástanca

Kľúčom na objasnenie sklamania veriacich v roku 1844 sa stala otázka svätyne. Ňou sa vyjasnila celá sústava harmonicky spolusúvisiacich právd, ktoré potvrdzujú, že veľké adventné hnutie riadila Božia ruka, a súčasne odhaľujú terajšiu úlohu Božieho ľudu, jeho poslanie a povinnosti. Tak ako sa Ježišovi učeníci po tiesnivej noci žiaľu a sklamania „zaradovali, keď videli Pána“ (Ján 20,20), tak sa teraz radovali tí, čo vierou očakávali Ježišov druhý príchod. Čakali, že príde v sláve a odmení svojich služobníkov. Pri sklamaní akoby sa im Ježiš stratil z očí a ako Mária pri hrobe volali: „Vzali Pána... a nevieme, kam ho položili“ (Ján 20,2). Teraz ho zahliadli vo svätyni svätých ako svojho milosrdného Veľkňaza, ktorý čoskoro príde ako Kráľ a Vysloboditeľ. Svetlo nebeského svätostánku im osvietilo minulosť, prítomnosť i budúcnosť. Uvedomili si, že ich viedla Božia neomylná prozreteľnosť. Hoci podobne ako prví učeníci obsah zvestovaného posolstva nepochopili, to však jeho správnosť nijako neovplyvňuje. Zvestovaním posolstva plnili Boží zámer a ich úsilie nebolo pred Pánom márne. Znovuzrodení „pre živú nádej“ tešili sa „nevýslovnou radosťou, plnou slávy“ (1 Pet 1,3.8).

Ako Danielovo proroctvo: „Až prejde dvetisíctristo večerov a rán, potom svätyňa bude opäť uvedená do správneho stavu“, tak aj posolstvo prvého anjela: „Bojte sa Boha a vzdajte mu slávu, lebo prišla hodina jeho súdu“ (Dan 8,14; Zj 14,7) poukazuje na Kristovu službu vo svätyni svätých, na vyšetrujúci súd, a teda nie na príchod Krista, ktorý príde vyslobodiť svoj ľud a potrestať bezbožných. Omyl teda nespočíval v prepočte prorockých období, ale v udalosti, ktorá mala nastať po uplynutí dvetisíctristo prorockých dní. Pre tento omyl boli veriaci sklamaní, hoci sa všetko, čo bolo proroctvom predpovedané a čo mohli podľa Písma očakávať, splnilo. Práve počas ich zármutku nad zmarom ich nádejí sa splnilo to, čo sa podľa predpovede posolstva splniť muselo, skôr než sa zjaví Pán, aby odmenil svojich služobníkov.

Kristus neprišiel na zem, ako očakávali, ale – ako to naznačoval predobraz – prišiel do veľsvätyne (svätyne svätých) Božieho chrámu v nebi. Podľa Danielovho popisu mal Kristus vtedy prísť k „Odvekému“(Vekom starému): „V nočných videniach som videl, že na nebeských oblakoch prichádzal ktosi ako Syn človeka“ – nie na zem, ale „k Vekom starému a priviedli ho pred neho“ (Dan 7,13).

O tomto príchode sa zmieňuje aj prorok Malachiáš: „Vtedy zrazu príde do svojho chrámu Pán, ktorého hľadáte, a posol zmluvy, v ktorom máte záľubu. Naozaj prichádza! – vraví Hospodin mocností“ (Mal 3,1). Boží ľud neočakával náhly Pánov príchod do jeho chrámu. Tam ho nehľadali. Očakávali, že príde na zem „v plameni ohňa trestajúc tých, ktorí nepoznajú Boha, ako aj tých, ktorí sú neposlušní evanjeliu“ (2 Tes 1,8).

Ľudia však neboli dosiaľ pripravení, aby sa stretli s Pánom. Bolo ich treba na to pripraviť. Určité svetlo muselo usmerniť ich pozornosť na Boží chrám v nebi. Keď budú vierou sledovať svojho Veľkňaza, pozorovať jeho službu, ozrejmia sa im nové povinnosti. Cirkev dostane ďalšie varovné posolstvo s poučením.

Prorok pripomína: „Kto znesie deň jeho príchodu? Kto obstojí, keď sa zjaví? Veď on je ako tavičov oheň a ako práčov lúh! Posadí sa ako tavič a čistič striebra a prečistí levitov; triediť ich bude ako zlato a striebro a budú správne prinášať Hospodinovi obete“ (Mal 3,2.3). Keď sa Kristus prestane prihovárať v nebeskom svätostánku, ľudia budú musieť stáť pred tvárou svätého Boha bez zástancu. Ich rúcho musí byť bez poškvrny, ich povaha musí byť Kristovou krvou očistená od hriechu. Len Božia milosť môže ich vytrvalé úsilie v boji so zlom doviesť k víťaznému cieľu. Zatiaľ čo v nebi prebieha vyšetrujúci súd a vyznané hriechy sú zo svätyne odstraňované, Boží ľud sa ich musí na zemi dôkladne zbaviť. Čítame o tom v 14. kapitole Zjavenia.

Len po dokončení tohto diela budú Kristovi nasledovníci pripravení na jeho príchod. „Hospodinovi bude príjemná obeť Júdu a Jeruzalema ako za dávnych dní a v dávno zašlých rokoch“ (Mal 3,4). Len potom bude cirkev, ktorú Kristus pri svojom príchode vezme k sebe, cirkvou „slávnou, na ktorej niet poškvrny ani vrásky, ani nič podobné“ (Ef 5,27). Vtedy bude „ako zora, krásna ako spln mesiaca, jasná ako slnko, hrozná ako šíky pod zástavou“ (Pies 6,10).

Malachiáš predpovedá okrem príchodu Pána do svojho chrámu aj jeho druhý príchod, aby vykonal súd: „Priblížim sa k vám na súd a budem náhlym svedkom proti čarodejníkom a cudzoložníkom i proti tým, čo ukracujú na mzde nádenníka, vdovu i sirotu, odmietajú cudzinca a neboja sa ma, vraví Hospodin mocností“ (Mal 3,5). Júda píše o tom, ako „prišiel Pán s desaťtisícami svojich svätých, aby vykonal súd nad všetkými a aby usvedčil všetkých ľudí zo všetkých ich bezbožných skutkov“ (Júda 1,14.15). Tento príchod a vstup Pána do chrámu sú dve odlišné udalosti.

Vstup Krista ako nášho Veľkňaza do svätyne svätých, aby ju očistil podľa Daniela 8,14, príchod Syna človeka k Odvekému podľa Daniela 7,13 a Pánov príchod do chrámu podľa Malachiáša, sú popisy tej istej udalosti. Zobrazuje ju aj príchod ženícha na svadbu z Kristovho podobenstva o desiatich pannách v 25. kapitole Matúšovho evanjelia.

V lete a na jeseň roku 1844 zaznelo volanie: „Ženích prichádza!“ Vtedy sa utvorili dve skupiny ľudí znázornených rozumnými a pochabými pannami. Kým jedna skupina čakala Pána s radosťou a na stretnutie s ním sa starostlivo pripravovala, druhá skupina, ktorú ovládol strach, sa uspokojila len s teoretickým poznaním pravdy bez toho, aby prijala Božiu milosť. Keď podľa podobenstva ženích prišiel, „ktoré boli pripravené, vošli s ním na svadbu“. Tu spomínaný príchod ženícha predchádzal svadbu. Svadba je obrazom toho, ako sa Kristus ujíma svojho kráľovstva. Sväté mesto – Nový Jeruzalem, ktorý je hlavným mestom a predstaviteľom kráľovstva – sa nazýva „nevestou, Baránkovou ženou“. Nebeský posol povedal Jánovi: „Poď, ukážem ti nevestu, Baránkovu ženu.“ Ján ďalej hovorí: „V duchu ma odniesol na veľký a vysoký vrch a ukázal mi sväté mesto Jeruzalem, ako zostupuje z neba od Boha“ (Zj 21,9.10). Z uvedeného je zrejmé, že Baránkova nevesta symbolizuje sväté mesto a panny, ktoré šli ženíchovi v ústrety, sú symbolom cirkvi. V knihe Zjavenie čítame, že Boží ľud bude hosťom na Baránkovej svadbe (Zj 19,9). Ak tí, čo tvoria Boží ľud, sú hosťami, nemôžu byť súčasne aj nevestou. Podľa Danielovho proroctva Odveký dá Kristovi „moc, slávu i kráľovstvo“ (Dan 7,14). Dostane Nový Jeruzalem, hlavné mesto svojho kráľovstva „pripravené ako nevesta ozdobená pre svojho muža“ (Zj 21,2). Keď Kristus dostane kráľovstvo, príde slávne ako Kráľ kráľov a Pán pánov vykúpiť svoj ľud, ktorý bude stolovať „s Abrahámom, Izákom a Jákobom v nebeskom kráľovstve“ (Mat 8,11; Luk 22,30), aby sa zúčastnil na Baránkovej svadobnej hostine.

Oznámenie „Ženích prichádza!“, ktoré zaznelo v lete roku 1844, viedlo tisíce ľudí k očakávaniu okamžitého príchodu Pána. Ženích v určenom čase však neprišiel na zem, ako ľud očakával, ale k Odvekému v nebi, na svadbu, aby prijal svoje kráľovstvo. „Pripravené vošli s ním na svadbu; a dvere sa zavreli“ (Mat 25,10). Nezúčastnili sa na svadbe, lebo sa konala v nebi a oni žili na zemi. Kristovi nasledovníci majú čakať „na svojho Pána, keď sa má vrátiť zo svadby“ (Luk 12,36). Majú však rozumieť jeho dielu a vierou ho nasledovať, keď vchádza pred Boží trón. V tomto zmysle možno o nich povedať, že vojdú na svadbu.

V podobenstve sa na svadbe zúčastnili tí, čo poznali pravdu z Písma a prijali Božieho Ducha a Božiu milosť, ktorí noci plnej skúšok a horkosti trpezlivo čakali a skúmali Písmo, aby ich z neho jasnejšie osvietilo hlbšie poznanie – tí pochopili pravdu o nebeskej svätyni i zmenu Spasiteľovej služby a vierou sledovali jeho dielo v nebeskej svätyni. Tí, čo na základe svedectva Písma túto pravdu prijali a vierou sledovali Krista, ako predstupuje pred Boha vykonať poslednú časť zástupného diela a nakoniec prijal svoje kráľovstvo – tí všetci patria k ľuďom, ktorých podobenstvo predstavuje ako účastníkov na svadbe.

Aj podobenstvo z 22. kapitoly Matúšovho evanjelia uvádza svadobnú scénu, z čoho je zrejmé, že vyšetrujúci súd sa koná pred svadobnou hostinou. Pred svadbou vchádza kráľ, aby sa podíval na hodovníkov, či si všetci obliekli svadobné rúcho, predstavujúce Baránkovou krvou očistenú povahu (Mat 22,11; Zj 7,14). Kto nie je takto svadobne oblečený, ten sa nemôže zúčastniť na svadobnej hostine. Kráľ však prijme všetkých, ktorých uvidí vo svadobnom rúchu, uzná ich za hodných, aby vošli do jeho kráľovstva a mohli spolu s ním sedieť na jeho tróne. Tento prieskum pováh, zisťovanie, kto je pripravený na Božie kráľovstvo, predstavuje vyšetrujúci súd, záverečné dielo v nebeskom svätostánku.

Po dokončení tohto prieskumu a preverenia povahy každého človeka, ktorý sa kedy hlásil k Bohu, keď už bude o každom rozhodnuté, vtedy – a nie skôr – sa čas milosti pre ľudstvo skončí a dvere milosti sa zavrú. Celým obdobím záverečnej služby nášho Spasiteľa až do chvíle, keď sa veľké dielo záchrany človeka skončí, nás sprevádza jediná krátka veta: „Ktoré boli pripravené, vošli s ním na svadbu; a dvere sa zavreli“ (Mat 25,10).

Pri službe v pozemskom svätostánku, ktorá, ako sme videli, bola predobrazom služby v svätostánku nebeskom, sa služba v prvom oddelení končila vtedy, keď veľkňaz v Deň zmierenia vošiel do svätyne svätých. Boží príkaz znel: „Nikto nesmie byť v stane stretávania, keď kňaz vojde do svätyne vykonať obrad zmierenia, až kým nevyjde“ (3 Moj 16,17). Podobne aj Kristus ukončil svoju službu v prvom oddelení tým, že vošiel do svätyne svätých vykonať záverečné dielo zmierenia. Keď sa teda skončila služba v prvom oddelení, začala sa služba v druhom oddelení. Veľkňaz pri pozemskej službe v Deň zmierenia vyšiel z prvého oddelenia svätostánku a vošiel do druhej miestnosti, znázorňujúcej Božiu prítomnosť, a tam predložil krv obete za hriechy všetkých Izraelcov, ktorí svoje hriechy úprimne ľutovali. Tak aj Kristus skončil len prvú časť svojho diela, ktoré koná ako náš Zástupca a začal druhú časť tej istej služby, pri ktorej stále predkladá Otcovi svoju krv ako obeť za hriešnikov.

V roku 1844 to adventisti ešte nechápali. Keď však uplynul čas očakávaného Spasiteľovho príchodu, neprestávali veriť, že jeho advent je blízko. Nazdávali sa, že nadišla rozhodujúca chvíľa, keď sa Kristovo príhovorné dielo za človeka pred Bohom skončilo. Zdalo sa im, že podľa Písma sa čas milosti pre ľudí skončí krátko pred príchodom Pána na nebeských oblakoch. Mysleli si, že je to jasné z tých častí Písma, ktoré hovoria o čase, keď ľudia budú hľadať, klopať a volať pri dverách Božej milosti, ale nikto im neotvorí. Kládli si otázku, či čas, keď očakávali druhý príchod Ježiša Krista, nie je skôr začiatkom toho obdobia, po ktorom jeho príchod bezprostredne nasleduje. Keďže zvestovali posolstvo o blížiacom sa súde, nazdávali sa, že ich poslanie v záujme hynúcich sa skončilo. Prestali cítiť zodpovednosť za záchranu hriešnikov a nazdávali sa, že spupný a rúhavý výsmech od bezbožných ľudí je len ďalším dôkazom, že Boží Duch prestal pôsobiť na tých, ktorí zavrhli Božiu milosť. To všetko ich utvrdzovalo v presvedčení, že čas milosti sa skončil, alebo – ako sa vtedy hovorilo – „dvere milosti sa zavreli“.

Štúdiom otázok týkajúcich sa svätyne získali hlbšie poznanie. Pochopili, že sa správne rozhodli, ak skončenie obdobia dvetisíctristo prorockých dní v roku 1844 označili za rozhodujúci okamih. Aj keď sa dvere nádeje a milosti, ktorými ľudia osemnásť storočí prichádzali k Bohu, skutočne zatvorili, súčasne sa otvorili iné dvere a Boh ľuďom ponúka odpustenie hriechov na základe príhovornej služby Ježiša Krista vo veľsvätyni (svätyni svätých). Jedna časť jeho služby sa skončila a začala sa druhá. Dvere nebeského svätostánku, kde Kristus slúži v záujme hriešnikov, sú stále otvorené.

Len teraz môžeme pochopiť Kristove slová z knihy Zjavenie, určené cirkvi tých čias: „Toto hovorí Svätý, Pravdivý, ktorý má Dávidov kľúč, ktorý otvára tak, že nikto nezatvorí, a zatvára tak, že nikto neotvorí. Poznám tvoje skutky. Otvoril som pred tebou dvere, ktoré nikto nemôže zavrieť“ (Zj 3,7.8).

Všetci, ktorí vierou nasledujú Krista pri veľkom diele zmierenia, majú úžitok z jeho príhovornej, sprostredkovateľskej služby. Tí však, čo odmietajú svetlo, ktoré túto Kristovu službu objasňuje, nemajú z neho nijaký úžitok. Podobne ani Židia, ktorí odmietli svetlo týkajúce sa prvého Kristovho príchodu a neuverili v Ježiša ako Spasiteľa sveta, nemohli prijať ponúknuté odpustenie. Keď Ježiš po svojom nanebovstúpení vošiel s vlastnou krvou do nebeského svätostánku, aby svojich nasledovníkov poctil požehnaním svojej prostredníckej služby, Židia zostali v úplnej duchovnej temnote a ďalej prinášali svoje bezvýznamné obete a dary. Predobrazná služba sa skončila. Dvere, ktorými ľudia mohli predtým prichádzať k Bohu, boli už zatvorené. Židia odmietli hľadať Boha spôsobom, ktorým ho vtedy mohli nájsť, totiž prostredníctvom služby v nebeskej svätyni. Preto už nemali s Bohom nijaké spojenie. Pre nich boli už dvere zatvorené. V Kristovi nepoznali tú pravú obeť a jediného Zástupcu ľudí pred Bohom, a preto nemohli mať požehnanie z jeho sprostredkovateľskej služby.

Ako sa kedysi správali veriaci Židia, správajú sa aj ľahostajní a neveriaci kresťania, ktorí zámerne nechcú nič vedieť o diele nášho milosrdného Veľkňaza. Keď v predobraznej službe vošiel veľkňaz do svätyne svätých, mali sa všetci Izraelci zhromaždiť okolo svätostánku a v hlbokej pokore sa skloniť pred Bohom, aby im odpustil hriechy a aby nemuseli byť vylúčení zo spoločenstva. O čo dôležitejšie je pochopiť dielo nášho Veľkňaza v skutočný Deň zmierenia a vedieť, čo od nás žiada!

Ľudia nemôžu beztrestne odmietať výstrahy, ktoré im Boh z milosti posiela. On varoval svet za čias Nóacha a záchrana ľudí závisela od ich záujmu o posolstvo. Keďže výstrahu zavrhli, Boží duch sa vzdialil od hriešneho ľudského rodu, ktorý potom zničila potopa. V Abrahámovej dobe sa Božia milosť prestala prihovárať za hriešnych obyvateľov Sodomy, takže okrem Lóta a jeho rodiny všetci zahynuli v plameňoch nebeského ohňa. Podobne to bolo aj za čias Kristových. Boží Syn pripomenul neveriacim Židom: „Váš dom sa vám zanecháva pustý“ (Mat 23,38). Pri pohľade do záverečného obdobia ľudských dejín večný Boh povedal o ľuďoch, ktorí „neprijali lásku k pravde, aby boli spasení“, že zošle na nich „dôsledky zvádzania, aby verili lži, a aby boli odsúdení všetci, čo neverili pravde, ale obľúbili si neprávosť“ (2 Tes 2,10-12). Keď zavrhujú jeho poučné Slovo, Boh odvoláva svojho Ducha a necháva ich pod vplyvom bludov, ktoré majú radi.

Kristus však stále obhajuje ľudí a ochotne poskytuje svetlo poznania tým, čo po ňom túžia. Aj keď to adventní veriaci spočiatku nechápali, objasnilo sa im to neskôr, keď pochopili tie biblické výroky, ktoré hovoria o ich skutočnom poslaní.

Po roku 1844 sa začalo obdobie veľkej skúšky pre všetkých, ktorí sa nevzdali adventnej viery. Zaujať správne stanoviskom im pomohlo svetlo, ktoré usmernilo ich myseľ k nebeskej svätyni. Mnohí prestali veriť v správnosť počítania prorockých období a mocný vplyv Ducha Svätého v adventnom hnutí pripisovali ľudským alebo satanským silám. Iní aj ďalej verili, že ich viedol Pán. V ďalšom bdelom a modlitebnom očakávaní v snahe poznať Božiu vôľu pochopili, že ich slávny Veľkňaz začal druhú časť svojej služby. Nasledovali ho vierou, pričom pochopili aj záverečné dielo cirkvi. Lepšie porozumeli posolstvu prvého i druhého anjela a boli pripravení prijať a zvestovať svetu slávnostné varovné posolstvo tretieho anjela zo 14. kapitoly Zjavenia.