25. Nezmeniteľnosť Božieho zákona

„Nato sa v nebi otvoril Boží chrám a v Božom chráme bolo vidieť schránku jeho zmluvy“ (Zj 11,19). Schránka alebo truhla Božej zmluvy je vo svätyni svätých (veľsvätyni), teda v druhom oddelení svätostánku. Pri službe v pozemskom svätostánku, ktorý je „obrazom a tieňom nebeskej skutočnosti“, vchádzal veľkňaz do tohto oddelenia len v Deň zmierenia, aby očistil svätyňu. Preto oznam, že v nebi sa otvoril Boží chrám a bolo vidieť truhlu Božej zmluvy, poukazuje na otvorenie veľsvätyne v nebeskom svätostánku v roku 1844, keď ta vošiel Kristus vykonať záverečné dielo zmierenia. Tí, čo vierou sledovali svojho Veľkňaza na začiatku jeho služby vo svätyni svätých, zahliadli aj truhlu Božej zmluvy. Štúdiom svätyne pochopili zmenu Spasiteľovej služby a poznali, že teraz slúži pred truhlou zmluvy a svojou krvou sa prihovára za hriešnikov.

V truhle pozemského svätostánku boli dve kamenné dosky, na ktorých boli vyryté príkazy Božieho zákona. V truhle boli ukryté dosky zákona a prítomnosť Božích prikázaní jej prepožičiavala hodnotu a svätosť. Keď sa v nebi otvoril Boží chrám, veriaci zahliadli truhlu Božej zmluvy. V nebeskej svätyni svätých je Boží zákon – zákon, ktorý vydal Boh za burácania hromov a blýskavice na Sínaji a napísal svojím prstom na kamenné dosky.

Boží zákon v nebeskom svätostánku je slávny originál. Prikázania zaznamenané na kamenných doskách, ktoré Mojžiš napísal do kníh, sú jeho presným odpisom. Tí, čo prijali túto významnú pravdu, pochopili svätosť a nemennosť Božieho zákona. Pochopili ako nikdy predtým význam Spasiteľových slov: „Pokiaľ nepominie nebo a zem, nepominie ani jediné písmenko, ani jediná čiarka zo zákona“ (Mat 5,18). Boží zákon je zjavením Božej vôle a prejavom Božieho charakteru. Preto musí trvať naveky ako verný svedok v nebi. Boh nezrušil ani jedno prikázanie, nezmenil ani jediné písmeno alebo čiarku zo zákona. Žalmista hovorí: „Hospodine, naveky pevne stojí v nebesiach tvoje slovo.“ „Všetky jeho príkazy sú spoľahlivé. Pevné sú na večné veky“ (Ž 119,89; 111,7.8).

V samom strede Desatora je štvrté prikázanie tak, ako bolo pôvodne oznámené: „Pamätaj na sobotný deň, aby si ho svätil! Šesť dní budeš pracovať a konať všetku svoju prácu. Siedmy deň je však sobota Hospodina, tvojho Boha. Nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn, ani tvoja dcéra, ani tvoj sluha, ani tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý je v tvojich bránach. Veď Hospodin za šesť dní utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich a v siedmy deň odpočinul. Preto Hospodin požehnal deň sobotný a posvätil ho“ (2 Moj 20,8-11).

Boží Duch ovplyvnil srdce tých, ktorí skúmali Písmo. Pochopili, že nevedome prestupovali toto prikázanie, pretože nesvätili deň odpočinku Boha-Stvoriteľa. Začali hľadať dôvody, ktoré viedli k zachovávaniu prvého dňa týždňa, nedele, namiesto dňa, ktorý posvätil Boh. V Písme nenašli jediný dôkaz, že Boh zrušil štvrté prikázanie, alebo požehnanie preniesol zo soboty na iný deň. Úprimne sa snažili poznať a plniť Božiu vôľu. Keď zistili, že prestupujú Boží zákon, hlboká ľútosť im zovrela srdce a svoju vernosť Bohu prejavili ochotou zachovávať Božiu svätú sobotu.

Niektorí ľudia vynaložili veľa úprimného úsilia v snahe vyvrátiť im ich presvedčenie. Adventným veriacim bolo zrejmé, že ak pozemský svätostánok bol kópiou svätostánku v nebi, potom zákon uložený v pozemskej truhle je presným odpisom zákona uloženého v nebi, a prijať pravdu o nebeskom svätostánku znamená uznať požiadavky Božieho zákona, teda aj záväznosť zachovávania soboty podľa štvrtého prikázania. To je dôvod, prečo sa prejavil taký prudký a rozhodný odpor proti výkladu Písma, ktorý objasňoval Kristovu službu v nebeskom svätostánku. Ľudia sa pokúšali zavrieť dvere, ktoré Boh otvoril a otvoriť dvere, ktoré on zavrel. Pán však, „ktorý otvára tak, že nikto nezatvorí, a zatvára tak, že nikto neotvorí“ vyhlásil: „Otvoril som pred tebou dvere, ktoré nikto nemôže zavrieť“ (Zj 3,7.8). Kristus otvoril dvere tým, že začal službu vo veľsvätyni. Z otvorených dvier nebeského svätostánku zažiarilo svetlo a ukázalo nám, že zákon, ktorý je tam uložený, obsahuje aj štvrté prikázanie. Čo teda Boh ustanovil, človek nemá právo zrušiť.

Tí, čo prijali poznanie o príhovornej službe Ježiša Krista a o nezmeniteľnom Božom zákone, pochopili, že tieto pravdy sa nachádzajú v 14. kapitole Zjavenia. Posolstvo tejto kapitoly obsahuje trojnásobné varovanie (pozri Dodatok č. 33) a má pripraviť obyvateľov zeme na druhý advent Ježiša Krista. Správa o tom, že „prišla hodina jeho súdu“, upozorňuje na záverečné dielo Kristovej spásnej služby v záujme ľudstva. Oznamuje pravdu, ktorá musí zaznieť pred ukončením služby Spasiteľa-Obhajcu, skôr než sa vráti na zem po svoj ľud. Súd, ktorý začal v roku 1844, musí pokračovať, kým sa nerozhodne o osude všetkých ľudí, živých i mŕtvych, preto potrvá až do konca času milosti. Aby sa ľudia mohli na čas súdu dôkladne pripraviť, posolstvo ich vyzýva: „Bojte sa Boha a vzdajte mu slávu“, „klaňajte sa tomu, ktorý stvoril nebo i zem, more i pramene vôd“. Aký bude výsledok prijatia tohto posolstva, vyplýva zo slov: „V tomto je trpezlivosť svätých, ktorí zachovávajú Božie prikázania a vieru v Ježiša“ (Zj 14,7.12). Ľudia teda majú zachovávať Boží zákon, aby boli pripravení na súd. Tento zákon bude meradlom povahy pri Božom súde. Apoštol Pavol napísal: „Všetci, ktorí zhrešili pod zákonom, zákonom budú súdení... v deň, keď Boh bude skrze Ježiša Krista súdiť skryté veci ľudí,“ a dodáva: „Ospravedlnení budú tí, čo plnia zákon“ (Rim 2,12-16). Na spĺňanie Božieho zákona potrebuje človek vieru, pretože „bez viery sa nemožno zapáčiť (Bohu)“. „Všetko, čo nie je z viery, je hriech“ (Žid 11,6; Rim 14,23).

Posolstvo prvého anjela vyzýva ľudí, aby sa „báli Boha a vzdávali mu slávu“, aby ho uctievali ako Stvoriteľa neba a zeme. Splniť sa to dá len poslušným zachovávaním jeho zákona. Kniha Kazateľ radí: „Boha sa boj a jeho prikázania zachovávaj, lebo to je povinnosťou každého človeka“ (Kaz 12,13). Ak človek nezachováva Božie prikázania, Pán nemôže od neho prijať ani prejav úcty, „lebo láska k Bohu je v tom, aby sme zachovávali jeho prikázania“. „Ak si niekto odvracia ucho, aby nepočul naučenie, aj jeho modlitba je ohavnosťou“ (1 Ján 5,3; Prísl 28,9).

Povinnosť uctievať Boha vyplýva z toho, že Boh je Stvoriteľ a všetko stvorenstvo mu má byť vďačné za svoj život. Kedykoľvek Písmo uvádza, že Boh má nárok na stálu a vďačnú úctu, na rozdiel od pohanských modiel, vždy to zdôvodňuje poukazom na jeho stvoriteľskú moc. „Všetci pohanskí bohovia sú len modly, Hospodin však stvoril nebesá“ (Ž 96,5). „Komu ma teda pripodobníte? Komu sa budem rovnať? – vraví Svätý. Zdvihnete vozvýš svoje oči a pozrite, kto to stvoril!“ „Takto vraví Hospodin, ktorý stvoril nebesá – on je Boh, ktorý sformoval zem a utvoril ju. Ja som Hospodin a niet iného“ (Iz 40,25.26; 45,18). Žalmista napísal: „Vedzte, že Hospodin je Boh, utvoril nás on.“ „Poďte, skloňme sa, v úcte sa pokloňme, pokľaknime pred Hospodinom, svojím Tvorcom“ (Ž 100,3; 95,6). Nebeské bytosti, ktoré uctievajú Boha a pokladajú si to za svoju povinnosť, hovoria: „Hoden si, Pane a Bože náš, prijať slávu, česť i moc, lebo ty si stvoril všetky veci a z tvojej vôle jestvovali a boli stvorené“ (Zj 4,11).

V 14. kapitole Zjavenia je výzva, aby ľudia uctievali Stvoriteľa. Tam je predstavená aj skupina tých, čo na základe trojnásobného posolstva zachovávajú Božie prikázania. Jedno z prikázaní priamo poukazuje na Boha-Stvoriteľa. Vo štvrtom prikázaní sa hovorí: „Siedmy deň je však sobota Hospodina, tvojho Boha. Veď Hospodin za šesť dní utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich a v siedmy deň odpočinul. Preto Hospodin požehnal deň sobotný a posvätil ho“ (2 Moj 20,10.11). Od Pána je v Písme záznam, že sobota je aj „znamením..., aby ste poznali, že ja som Hospodin, váš Boh“ (Ez 20,20). Zdôvodnenie znie: „Lebo Hospodin za šesť dní utvoril nebesá i zem a v siedmy deň odpočíval a oddychoval“ (2 Moj 31,17).

„Význam soboty ako pamiatky stvorenia spočíva v tom, že stále sprítomňuje skutočný dôvod, prečo Bohu náleží úcta“ – pretože je Stvoriteľ a my sme jeho stvorenie. „Sobota je preto skutočným základom bohoslužby, lebo učí o tejto veľkej pravde účinnejšie než čokoľvek iné. Pravý dôvod uctievania Boha – nielen zachovávania siedmeho dňa v úcte, ale pre uctievanie Boha vôbec – je daný rozdielom medzi Stvoriteľom a jeho stvorením. Táto úžasná skutočnosť nikdy nezostarne a nesmie sa na ňu zabudnúť“ (J. N. Andrews, History of the Sabbath, kap. 27). Preto Boh ustanovil sobotu už v raji, aby túto pravdu ľuďom trvalo pripomínala. Kým dôvodom nášho uctievania Boha bude skutočnosť, že on je naším Stvoriteľom, dotiaľ bude sobota znamením a pamiatkou tejto skutočnosti. Keby všetci ľudia zachovávali sobotu, usmerňovala by ich myšlienky a city k Stvoriteľovi ako k tomu, kto je hoden úcty a velebenia, a nikdy by z nich neboli modlári, odpadlíci od Boha a neverci. Zachovávanie soboty je znamením vernosti pravému Bohu, „ktorý stvoril nebo i zem, more i pramene vôd“ (Zj 14,7). Z toho vyplýva, že posolstvo, ktoré ľudí vyzýva, aby uctievali Boha a zachovávali jeho prikázania, ich nabáda najmä k tomu, aby zachovávali štvrté prikázanie.

Okrem tých, čo zachovávajú Božie prikázania, sú aj tí, ktorých posolstvo tretieho anjela dôrazne varuje: „Ak sa niekto bude klaňať šelme a jej obrazu a prijme znak na svoje čelo alebo na ruku, aj ten bude piť z vína Božieho hnevu“ (Zj 14,9.10). Porozumieť tomuto posolstvu znamená správne pochopiť význam použitého symbolu šelmy, obrazu a znamenia.

Séria proroctiev, ktoré používajú uvedené symboly, sa začína v 12. kapitole Zjavenia drakom, ktorý chcel zahubiť Krista už pri jeho narodení. Slová zo Zjavenia 12,9 objasňujú, že drak je satan. To on podnietil Herodesa, aby sa snažil Ježiša zabiť. Hlavným satanovým nástrojom v boji proti Kristovi a jeho ľudu v prvých stáročiach kresťanskej viery bola Rímska ríša a jej prevažne pohanské náboženstvo. Drak síce predstavuje predovšetkým satana, no v druhom rade symbolizuje pohanský Rím.

Zjavenie 13,1-10 popisuje inú šelmu, ktorá sa „podobala leopardovi“. Drak jej dal „svoju silu, svoj trón i svoju moc“. Tento symbol podľa mienky väčšiny protestantov predstavuje hierarchický cirkevný systém, ktorý prevzal moc, vládu i autoritu pohanskej Rímskej ríše. O šelme podobnej leopardovi sa hovorí: „Dostala tlamu, aby hovorila veľké a rúhavé slová. Otvorila svoju tlamu, aby sa rúhala Bohu, aby sa rúhala jeho menu a jeho stánku a aj tým, ktorí prebývajú v nebi. Dostala aj schopnosť bojovať proti svätým a zvíťaziť nad nimi. Bola jej daná vláda nad každým kmeňom, ľudom, jazykom a národom.“ Popis sa takmer doslova zhoduje s popisom malého rohu zo 7. kapitoly knihy Daniel a nepochybne predstavuje centralistický cirkevný systém.

„Dostala moc pôsobiť štyridsaťdva mesiacov.“ „Jednu zo svojich hláv mala akoby dobitú na smrť.“ Prorok ďalej uvádza: „Kto má ísť do zajatia, pôjde do zajatia. Kto má byť zabitý mečom, bude usmrtený mečom“ (Zj 13,5.3.10). Štyridsaťdva mesiacov je tri a pol roka alebo tisícdvestošesťdesiat dní zo 7. kapitoly knihy Daniel, čo je doba, počas ktorej mal Boží ľud znášať útlak pod vládou cirkevno-mocenského systému. Toto obdobie, objasnené v predchádzajúcich kapitolách, sa začalo nadvládou rímskej hierarchie v roku 538 po Kr. a skončilo sa v roku 1798. V uvedenom roku francúzska armáda zajala pápeža, čím pápežská moc utrpela smrteľnú ranu. Splnilo sa proroctvo: „Kto má ísť do zajatia, pôjde do zajatia.“

Proroctvo uvádza ďalší symbol. Prorok píše: „Potom som videl inú šelmu vystupovať zo zeme: Mala dva rohy podobné Baránkovým“ (Zj 13,11). Vzhľad tejto šelmy, ako aj spôsob jej zrodu naznačujú, že predstavuje mocnosť, ktorá sa líši od predchádzajúcej. Boh zjavil prorokovi Danielovi veľké svetové kráľovstvá, ktoré vládli ako divé šelmy. Vznikali postupne, keď „štyri vetry neba rozbúrili veľké more“ (Dan 7,2). V 17. kapitole Zjavenia anjel vysvetlil, že „vody“ sú „ľudia, zástupy, národy a jazyky“ (Zj 17,15). Vetry sú symboly vojen a bojov. Štyri nebeské vetry bojujúce na veľkom mori znázorňujú dobyvačné vojny a prevraty, pomocou ktorých sa jednotlivé kráľovstvá dostávali k moci.

Šelma s rohmi podobnými Baránkovým však „vystúpila zo zeme“. Táto mocnosť nemusela poraziť iné národy, aby zaujala ich miesto. Takto predstavený národ musel vzniknúť na dosiaľ neobývanom území, kde pozvoľna pokojne dorastal na veľký národ. Niečo také sa nemohlo stať v Starom svete, preľudnenom, medzi súperiacimi národmi, v rozbúrenom mori „ľudí, zástupov, národov a jazykov“. Túto mocnosť musíme hľadať na západnej pologuli.

Ktorý národ Nového sveta nadobúdal v roku 1798 moc, začal silnieť, mohutnieť a pútať pozornosť sveta? O výklade symbolu nemusí byť pochýb. Len jediný národ zodpovedá údajom tohto proroctva. Sú to Spojené štáty americké. Keď rečníci a dejepisci predstavujú vznik a rozmach tohto národa, nevedomky síce, no takmer doslovne opakujú myšlienky prorockého popisu. Šelma podľa proroctva „vystupovala zo zeme“. Niektorí prekladatelia uvádzajú, že slovo „vystupovala“ doslova znamená „vypučala“ alebo „vyrástla ako bylina“. Už sme uviedli, že tento národ musel vzniknúť na dosiaľ neosídlenom území. Keď známy spisovateľ predstavuje vznik Spojených štátov, hovorí o „tajomstve ich vzniku z prázdnoty“. Uvádza: „Potichu ako semienko sme vyrástli na veľmoc“ (G. A. Townsed, The New World Compared with the Old, str. 462). Dublinský denník písal v roku 1850 o Spojených štátoch ako o nezvyčajnej mocnosti, ktorá sa „zrodila“ a „v tichu krajiny dennodenne silnela a nadobúdala hrdosť“ (The Dublin Nacion). Edward Everett v kázni o otcoch pútnikoch, zakladateľoch tohto národa povedal toto: „Hľadali nejaké odľahlé miesto, kde by v skrytosti boli v bezpečí a kde by sa malá cirkev z Leydenu mohla tešiť zo slobody svedomia. Podívajte sa na rozsiahle územie, ktoré dobyli bez boja,... vztýčili tam zástavu kríža!“ (Prejav prednesený v Plymouthe, Massachusetts, 22. decembra 1824, str. 11).

„Mala dva rohy podobné Baránkovým.“ Tieto slová naznačujú mladosť, nevinnosť a prítulnosť. Výstižne charakterizujú Spojené štáty v období, ktoré prorok videl ako čas ich vzniku, teda rok 1798. Mnohí kresťanskí vyhnanci, ktorí ako prví prišli do Ameriky a tam hľadali útočisko pred útlakom kráľov a neznášanlivosťou kňazov, chceli založiť vládu na pevnom základe občianskej a náboženskej slobody. Svoje názory vyjadrili v Deklarácii nezávislosti zásadou, že „všetci ľudia sa narodili ako rovnocenní a majú neodvolateľné právo na život, slobodu a úsilie o šťastie“. V ústave je všetkým ľuďom zaručené právo na sebaurčenie. Predpokladá sa, že všeobecným hlasovaním zvolení zástupcovia budú vydávať zákony a správať sa podľa nich. Ústava zaručovala aj náboženskú slobodu, takže každý smel uctievať Boha podľa vlastného svedomia. Základnými zásadami národa sa stalo republikánstvo a protestantizmus. Tieto princípy sú tajomstvom moci a úspechu Spojených štátov. K tejto krajine sa so záujmom a s nádejou obracali utláčaní a pokorovaní ľudia z celého kresťanského sveta. Milióny ľudí sa vydalo k jej brehom a Spojené štáty sa zaradili medzi najmocnejšie krajiny sveta.

Šelma s rohmi podobnými Baránkovým však „hovorila ako drak“. Znova „vykonáva všetku moc prvej šelmy pred jej očami a pôsobí, aby sa zem a jej obyvatelia klaňali prvej šelme, ktorej smrteľná rana sa zahojila. Nahovára obyvateľov zeme, aby zhotovili obraz šelme, ktorá má ranu od meča, ale ožila“ (Zj 13,11-14).

Symbolická šelma s rohmi baránka a s dračím hlasom predstavuje zásadný rozpor medzi tým, čo takto predstavený národ hovorí a tým, čo koná. „Hovorenie“ národa predstavuje rozhodnutie jeho zákonodarných a súdnych orgánov. V nich sa popierajú liberálne a mierové zásady, ktoré si tento národ vytýčil ako základ svojej politiky. Proroctvo, že bude hovoriť „ako drak“ a vykonávať „všetku moc prvej šelmy“ jasne naznačuje, že v tomto národe vyrastie neznášanlivosť a prenasledovanie ako v mocnostiach, ktoré predstavuje drak a šelma podobná leopardovi. Proroctvo, že šelma s dvoma rohmi bude pôsobiť, „aby sa zem a jej obyvatelia klaňali prvej šelme“, naznačuje, že táto mocnosť násilne presadí určité nariadenia, ktoré budú poctou cirkevno-mocenskému systému.

Toto nariadenie bude odporovať zásadám jej vlády, slobodným inštitúciám, jasným princípom Deklarácie nezávislosti a duchu ústavy. Zakladatelia Spojených štátov sa rozumne snažili zabrániť štátnej moci zasahovať do záležitostí cirkvi, pretože to by nevyhnutne viedlo k neznášanlivosti a k prenasledovaniu. Podľa Ústavy „kongres nevydá zákon, ktorým by sa zavádzalo náboženstvo, či zakazovala sloboda vyznávať ho, a na prijatie do akejkoľvek verejnej funkcie sa v Spojených štátoch nebude žiadať nijaké osvedčenie o náboženskej príslušnosti“. Štátne úrady môžu síce v oblasti náboženstva niečo nariadiť, no len v prípade, keby šlo o hrubé ohrozenie zásad národnej slobody. Rozpor medzi zásadami a konaním nie je väčší, než ako hovorí proroctvo. Šelma s barančími rohmi je síce na pohľad čistá, láskavá a neškodná, ale hovorí ako drak.

„Nahovára obyvateľov zeme, aby zhotovili obraz šelme.“ Tým je jasne naznačená forma vlády, ktorej zákonodarná moc je v rukách ľudu. Tým je najvýstižnejšie potvrdené, že uvedené proroctvo sa vzťahuje na Spojené štáty.

Koho predstavuje obraz šelmy? Ako má vyzerať? Ide o napodobenie prvej šelmy, ktoré zhotoví šelma s dvoma rohmi. O tejto dvojrohej šelme sa hovorí, že je obrazom šelmy. Aby sme poznali ako socha vyzerá a ako sa má utvoriť, musíme preskúmať charakteristiku prvej šelmy, teda cirkevno-hierarchického systému.

Keď prvotná cirkev opustila jednoduchosť evanjelia a prijala pohanské obrady a zvyky, prestala byť čistou cirkvou Ježiša Krista, Boží Duch a Božia moc ju opustili. V snahe ovládnuť svedomie ľudí hľadala oporu v svetskej moci. Výsledkom bolo pápežstvo, cirkev, ktorá ovládla štátnu moc natoľko, že ju používala na presadzovanie vlastných zámerov, najmä na trestanie „kacírstva“. Ak majú Spojené štáty vytvoriť obraz šelmy, potom náboženská moc musí ovládnuť štátnu správu, aby ju cirkev mohla využívať na dosiahnutie svojich cieľov.

Kedykoľvek cirkev získala svetskú moc, zneužila ju na trestanie tých, čo sa odchýlili od jej učenia. Protestantské cirkvi, ktoré sa správali podľa vzoru Ríma v tom, že sa spájali so svetskými vládami, prejavovali podobnú snahu obmedziť slobodu svedomia. Príkladom toho je dlhodobé prenasledovanie inak zmýšľajúcich členov anglikánskej cirkvi. V 16. a 17. storočí boli tisíce duchovných s odlišným názorom nútených opustiť svoje zbory, pričom mnohí z nich, kazatelia i obyčajní členovia boli pokutovaní, väznení, mučení a popravovaní.

Vzmáhajúce sa odpadlíctvo viedlo ranú cirkev k tomu, že o pomoc sa utiekala k svetskej moci, čím prispela k vzniku a rozvoju utláčateľského systému ako šelmy. Apoštol Pavol napísal, že v cirkvi nastane odpadnutie a zjaví sa „človek neprávosti“ (2 Tes 2,3). Odpadnutie v cirkvi pripraví teda cestu na vznik obrazu šelmy.

Písmo hovorí, že pred Kristovým druhým príchodom nastane náboženský úpadok, podobný odpadnutiu z prvého storočia. „V posledných dňoch nastanú ťažké časy. Lebo ľudia budú milovať samých seba, budú milovať peniaze, budú chvastaví, namyslení, rúhači, neposlušní voči rodičom, nevďační, bezbožní, neláskaví, neľútostní, ohovárači, nezdržanliví, bezohľadní, bez lásky k dobru, zradcovia, nerozvážni, vystatovační, viac milujúci rozkoše ako Boha. Budú mať výzor pobožnosti, ale jej moc budú popierať“ (2 Tim 3,1-5). „Duch však výslovne hovorí, že v posledných časoch odpadnú niektorí od viery a budú sa pridŕžať bludných duchov a náuk démonov“ (1 Tim 4,1). Satan bude pôsobiť „so všetkou mocou, znameniami a lživými zázrakmi“. Ľudia, ktorí „neprijali lásku k pravde, aby boli spasení“, budú ponechaní, „aby verili lži“ (2 Tes 2,9-11). Takýto duchovný úpadok prinesie rovnaké ovocie, aké splodil v prvých storočiach.

Niektorí ľudia pokladajú veľkú odlišnosť vyznaní medzi protestantskými cirkvami za istý dôkaz, že zjednotenie týchto cirkví nie je možné. V protestantských cirkvách však už roky možno pozorovať silnú a stále vzrastajúcu snahu o zjednotenie na základe spoločných vieroučných bodov. Na dosiahnutie takejto jednoty by bolo nevyhnutne treba nespomínať a zabudnúť na zjavne odlišné vieroučné zásady, aj keby z biblického hľadiska šlo o články viery krajne dôležité.

Karol Beecher, významný americký kazateľ, vo svojej kázni z roku 1846 povedal, že duchovenstvo „evanjelikálnych protestantských cirkví“ je „od samého začiatku pod silným tlakom obyčajného ľudského strachu; žije, pracuje a dýcha v celkom skazenom prostredí a každú chvíľu sa musí podriadiť nižšej zložke svojej povahy, aby nutne nehovorilo o pravde a sklonilo sa pred odpadlíckou mocou. Nebolo to podobne aj s Rímom? Neprežívame rovnaký vývoj ako rímska cirkev? Čo nás čaká? Ďalší všeobecný koncil. Svetové cirkevné zhromaždenie. Evanjelická aliancia a všeobecné jednotné vyznanie viery“. (Ch. Beecher, The Bible a Sufficiend Creed, kázeň z r. 1846). Ak sa toto uskutoční, bude už chýbať len krok na presadenie úplnej jednoty násilím.

Keď sa popredné cirkvi v Spojených štátoch zjednotia v rovnakých vieroučných bodoch a ovplyvnia štát, aby presadil ich nariadenie a podporil ich ustanovenie, protestantská Amerika vytvorí obraz rímskej cirkevnej vlády, čoho nevyhnutným dôsledkom bude potrestanie všetkých, ktorí sa nepodvolia.

Dvojrohá šelma „pôsobí, že všetci – malí i veľkí, bohatí i chudobní, slobodní i otroci – dali si znak na pravú ruku alebo na čelo, aby nemohol kupovať ani predávať nikto, kto nemá ako znak meno šelmy, alebo číslo jej mena“ (Zj 13,16.17). Tretí anjel varuje: „Ak sa niekto bude klaňať šelme a jej obrazu a prijme znak na svoje čelo alebo na ruku, aj ten bude piť z vína Božieho hnevu.“ „Šelma“, o ktorej je tu zmienka a ktorú na podnet dvojrohej šelmy treba uctievať, je šelma prvá, podobná leopardovi z 13. kapitoly Zjavenia, teda cirkevný represívny systém. „Obraz šelmy“ predstavuje tú formu odpadlíckeho protestantizmu, ktorá vznikne, keď protestantské cirkvi budú vyžadovať pomoc od štátu na presadenie svojho vierovyznania. Zostáva ešte objasniť výraz „znamenie šelmy“.

Proroctvo varuje pred uctievaním šelmy a jej obrazu a hovorí: „V tomto je trpezlivosť svätých, ktorí zachovávajú Božie prikázania a vieru v Ježiša“ (Zj 14,12). Z predstavy protikladu tých, čo zachovávajú Božie prikázania a tých, ktorí uctievajú šelmu, jej obraz a prijímajú jej znamenie, vyplýva, že zachovávanie Božieho zákona na jednej strane a jeho prestupovanie na strane druhej sú jediné kritériá, ktoré odlišujú ctiteľov Boha od ctiteľov šelmy.

Zvláštnym poznávacím znamením šelmy a jej obrazu je prestupovanie Božích prikázaní. O malom rohu prorok Daniel napísal: „Bude chcieť zmeniť časy sviatkov i zákon“ (Dan 7,25). Tú istú mocnosť označuje apoštol Pavol slovami „človek neprávosti“, ktorý sa bude vyvyšovať nad Boha. Jedno proroctvo teda dopÍňa druhé. Cirkevný mocenský systém sa mohol vyvyšovať nad Boha len tým, že zmenil Boží zákon. Kto bude vedome zachovávať takto zmenený zákon, bude vzdávať najvyššiu poctu moci, ktorá zmenu uskutočnila. Poslúchať takto mocensky zmenený zákon bude znamením cirkevnej vrchnosti.

Tento mocenský cirkevný systém sa pokúsil zmeniť Boží zákon. Druhé prikázanie, ktoré zakazuje uctievať obrazy a sochy, zo zákona vypustil a štvrté prikázanie zmenil tak, že nariaďuje zachovávať prvý deň týždňa, nedeľu, namiesto siedmeho dňa, soboty. Obhajcovia zmien však tvrdia, že druhé prikázanie vypustili preto, lebo je už obsiahnuté v prvom prikázaní, a teda je zbytočné. Všetkých chcú presvedčiť, že zákon vykladajú presne tak, ako chcel Boh, aby sme mu rozumeli. Podľa nich predsa nemôže ísť o zmenu, ktorú predpovedal prorok. Prorok však hovorí o úmyselnej, zámernej zmene: „Bude chcieť zmeniť časy sviatkov i zákony.“ Zmena štvrtého prikázania zodpovedá presnej prorockej formulácii. Takú zmenu uskutočnila jedine rímska cirkev. Tým sa cirkevná moc zjavne povýšila nad Boha.

Praví ctitelia Boha sa budú vyznačovať najmä zachovávaním štvrtého prikázania, pretože je znamením Božej stvoriteľskej moci a svedectvom, že Boh má oprávnený nárok, aby ho človek uctieval. Ctiteľov šelmy však bude odlišovať snaha odstrániť túto spomienku na Stvoriteľa a namiesto nej budú vyvyšovať ustanovenie cirkvi, ktorá práve v otázke nedele začala ako prvá presadzovať svoje odvážne požiadavky (pozri Dodatok č. 34) a prvýkrát požiadala štátnu moc o podporu, aby vynútila zachovávanie nedele ako „dňa Pánovho“. Keď Písmo hovorí o „Pánovom dni“, vždy hovorí o sobote, nikdy nie o nedeli. Ježiš Kristus povedal: „Syn človeka je Pánom aj nad sobotou“ (Mar 2,28). Štvrté prikázanie hovorí: „Siedmy deň je sobota Hospodina.“ Ústami proroka Izaiáša Hospodin označuje sobotu ako „môj svätý deň“ (Iz 58,13).

Často opakované tvrdenie, že sobotu zmenil Ježiš Kristus, vyvracajú jeho vlastné slová. Pán Ježiš v Reči na vrchu povedal: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov. Neprišiel som zrušiť, ale naplniť. Amen, vravím vám: Pokiaľ nepominie nebo a zem, nepominie ani jediné písmenko, ani jediná čiarka zo zákona, kým sa všetko nestane. Kto by teda zrušil čo len jedno z týchto najmenších prikázaní a učil by tak ľudí, bude označený za najmenšieho v nebeskom kráľovstve. Kto ich však bude zachovávať a učiť, bude označený za veľkého v nebeskom kráľovstve“ (Mat 5,17-19).

Protestanti všeobecne uznávajú, že Písmo nedáva oprávnenie na zmenu soboty. Jednoznačne to priznáva tlač amerických spoločností „American Tract Society“ a „American Sunday School Union“. V jednej z ich publikácii je priznanie, že „Nová zmluva nikdy výslovne neprikazuje zachovávanie nedele, prvého dňa týždňa, ani neurčuje zásady, ktoré sa k nej vzťahujú“ (George Elliott, The Abiding Sabbath, str. 184).

V inej protestantskej publikácii čítame: „Do Kristovej smrti nedošlo k nijakej zmene dňa odpočinku“ a „z novozmluvného textu je zrejmé, že apoštolovia nevydali výslovný príkaz, aby siedmy deň, sobota, bol zrušený a mal sa zachovávať prvý deň týždňa“ (A. E. Waffle, The Lord‘s Day, str. 186-188).

Rímski katolíci priznávajú, že sobotu zmenila ich cirkev a vyhlasujú, že protestanti zachovávaním nedele uznávajú autoritu rímskej cirkvi. V Katolíckom katechizme kresťanského náboženstva sa v odpovedi na otázku, ktorý deň sa má zachovávať podľa štvrtého prikázania, hovorí: „Podľa Starej zmluvy bola sviatočným dňom sobota, no cirkev, poučená Ježišom Kristom a riadená Božím Duchom, nahradila sobotu nedeľou, a preto svätíme prvý a nie siedmy deň. Nedeľa teraz nahrádza deň Pánov, a Pánovým dňom je.“

Na dôkaz autority rímskej cirkvi uvádzajú katolícki pisatelia „práve preloženie odpočinku zo soboty na nedeľu, čomu sa podrobujú aj protestanti;. pretože zachovávaním nedele uznávajú autoritu cirkvi ustanovovať sviatky a ich nezachovávanie považujú za hriech“ (H. Tuberville, An Abridgment of the Christian Doctrine, str. 58). Čím iným je teda zmena soboty než znamením či znakom moci rímskej cirkvi – „znakom šelmy“?

Rímska cirkev sa nevzdala svojich nárokov na pozemskú vládu. Ak svet a protestantské cirkvi prijímajú deň odpočinku ustanovený touto cirkvou a odmietajú biblickú sobotu, tým vlastne uznávajú jej mocenské nároky. Práve tým, že sa odvolávajú na tradíciu alebo na autoritu cirkevných otcov, popierajú tú zásadu, ktorá ich oddeľuje od Ríma, že totiž „Písmo, len Písmo je pravidlom viery a života protestantov“. Katolíci sa môžu len diviť, ako sa tieto cirkvi samy klamú a úmyselne si zatvárajú oči pred skutočnosťou. Keď hnutie, ktoré sa snaží presadiť povinné zachovávanie nedele, nachádza kladnú ozvenu, môže sa radovať a dúfať, že časom sa možno celý protestantský svet vráti pod zástavu rímskej cirkvi.

Katolíci hovoria, že „protestanti zachovávaním nedele uznávajú, aj keď proti svojej vôli, autoritu katolíckej cirkvi“ (Msgr. Segur, Plain Talk About the Protestantism of Today, str. 213). Keď si protestantské cirkvi vynucujú zachovávanie nedele, nútia vlastne uctievať mocenský systém cirkvi. Kto pozná požiadavku štvrtého prikázania, a napriek tomu sa rozhodne namiesto prvého dňa odpočinku uctievať falošný deň odpočinku, potom uctieva moc, ktorá ho ustanovila. Tým, že cirkvi vynucujú náboženskú povinnosť prostredníctvom štátnej moci, vytvárajú šelme obraz. Preto vynútené zachovávanie nedele v Spojených štátoch bude vynúteným uctievaním šelmy a jej obrazu.

Kresťania však v minulosti zachovávali nedeľu v predstave, že zachovávajú biblický deň odpočinku. Aj dnes sú ešte v každej cirkvi, rímskokatolícku nevynímajúc, kresťania, ktorí úprimne veria, že nedeľa je Bohom ustanovený deň odpočinku. Boh prijíma ich úprimnosť a poctivosť. Keď sa však bude zachovávanie nedele vynucovať zákonom a svet bude oboznámený so záväznosťou soboty – pravého dňa odpočinku – potom každý kto prestúpi Božie prikázanie a skôr poslúchne príkaz Ríma než Boha, vzdá poctu pápežskému systému. Bude uctievať rímsku autoritu a moc, ktorá svojím nariadením vynútila zachovávanie nedele. Bude teda uctievať „šelmu a jej obraz“. Keď ľudia odmietnu ustanovenie, o ktorom Boh povedal, že je znamením jeho moci a namiesto neho budú uctievať to, čo Rím pokladá za znamenie svojej zvrchovanosti, prijmú tým znamenie oddanosti tej moci, ktorú Písmo nazýva šelmou – dostanú teda „znak šelmy“. Keď bude táto otázka ľuďom objasnená a oni sa budú musieť rozhodnúť medzi Božími prikázaniami a príkazmi ľudskými, vtedy tí, čo sa rozhodnú pre ľudskú autoritu, dostanú „znak šelmy“.

Tretí anjel zo 14. kapitoly Zjavenia prináša najvážnejšie varovanie, aké Boh kedy ľuďom poslal. Musí to byť závažný hriech, keď vyvoláva Boží hnev bez milosti. Ľudia nemajú zostať v neistote o tejto významnej otázke. Pred týmto závažným hriechom bude svet varovaný, skôr než naň dopadnú Božie súdy, aby sa všetci ľudia dozvedeli o príčine Božieho súdu, aby mali možnosť uniknúť mu. Podľa proroctva prvý anjel prinesie svoje posolstvo „každému národu, kmeňu, jazyku a ľudu“. 

Varovanie tretieho anjela, ktoré je posledným z troch posolstiev, bude svetu rovnako oznámené. V proroctve čítame, že posolstvo bude mohutným hlasom zvestovať anjel letiaci prostriedkom nebeskej klenby a obráti na seba pozornosť celého sveta.

V závere odvekého zápasu medzi dobrom a zlom sa celé kresťanstvo rozdelí na dve skupiny: jednu budú tvoriť tí, čo zachovávajú Božie prikázania a vieru v Ježiša a v druhej budú tí, čo uctievajú šelmu, jej obraz a prijímajú jej znak. Keď sa cirkevná moc spojí so štátnou mocou, aby spolu donútili „malých i veľkých, bohatých i chudobných, slobodných i otrokov“ (Zj 13,16) prijať „znak šelmy“, Boží ľud obstojí a toto znamenie neprijme. Prorok na ostrove Patmos videl „sklenené more... a tí, čo zvíťazili nad šelmou i nad jej obrazom a nad číslom jej mena, stáli na sklenenom mori. Mali Božie citary a spievali pieseň Božieho služobníka Mojžiša a pieseň Baránkovu“ (Zj 15,2.3).