26. Dielo obnovy

O obnove zachovávania soboty predpovedanej na čas konca prorok Izaiáš napísal: „Takto hovorí Hospodin: Zachovávajte právo, konajte spravodlivo, lebo je blízko moja spása, už príde, a moja spravodlivosť, už sa zjaví. Blahoslavený muž, čo toto koná, a syn človeka, čo sa toho drží: Bedlí nad sobotou, aby ju neznesvätil, dáva si pozor na ruku, aby nekonala zlo.“ „A cudzincov, čo lipnú k Pánovi, aby mu slúžili, milovali meno Hospodina a boli mu sluhami, všetkých, čo bdejú nad sobotou, aby ju neznesvätili a pridržiavajú sa mojej zmluvy, zavediem na svoj svätý vrch a rozradostím ich v svojom dome modlitby“ (Iz 56,1.2.6.7).

Z celého súvisu tohto textu je zrejmé, že ide o kresťanský vek: „Ďalej budem zhromažďovať k nemu, k jeho zhromaždeným“ (Iz 56,8). V uvedených slovách ide o náznak zhromažďovania pohanov pod vplyvom hlásania evanjelia a sprievodné požehnanie tým, čo budú zachovávať sobotu. Záväznosť štvrtého prikázania zostáva v platnosti aj po ukrižovaní, vzkriesení a nanebovstúpení Ježiša Krista dotiaľ, kým budú Kristovi služobníci kázať radostnú zvesť evanjelia všetkým národom.

Pán prostredníctvom proroka Izaiáša prikazuje: „Potvrď svedectvo a zapečať náuku u mojich učeníkov“ (Iz 8,16). Pečať Božieho zákona sa nachádza vo štvrtom prikázaní. Z celého Desatora je to jediné prikázanie, ktoré uvádza meno a titul Zákonodarcu. Predstavuje ho ako Stvoriteľa neba i zeme, a teda predovšetkým jemu náleží naša úcta a vďačné uznanie. Okrem tohto údaja z Desatora nenachádzame nič, čo by poukazovalo na totožnosť Zákonodarcu. Cirkevno-mocenskou zmenou soboty bola z Božieho zákona odstránená pečať. Pán Ježiš vyzýva svojich nasledovníkov, aby túto pečať obnovili vyvýšením soboty štvrtého prikázania na miesto, ktoré jej patrí ako pamiatke stvorenia a symbolu Stvoriteľovej moci.

„K zákonu sa obráťte a k svedectvu!“ Napriek mnohým vzájomne si odporujúcim náukám a teóriám, Boží zákon zostáva jediným neomylným pravidlom, ktorým máme merať všetky názory, náuky a teórie. Preto prorok napísal: „Ak nebudú hovoriť takto, budú ako tí, pre ktorých niet svitania“ (Iz 8,20).

Boh prikazuje: „Volaj, nestišuj, ako trúba vyvýš svoj hlas, zvestuj môjmu ľudu môj hriech a Jákobovmu domu jeho vinu!“ Nie bezbožný svet, ale tí, ktorých Pán považuje za svoj ľud, majú byť karhaní za svoje priestupky. Pán pokračuje: „Veď sa ma deň čo deň dopytujú a chcú poznať moje cesty ako ľud, čo spravodlivo koná a Božieho práva sa nespúšťa“ (Iz 58,1.2). Prorok hovorí o ľuďoch, ktorí sa pokladajú za spravodlivých a okato dávajú najavo horlivosť za Božiu vec. Prísne a vážne pokarhanie toho, ktorý pozná ich srdcia, však dokazuje, že nezachovávajú Božie prikázania.

Prorok hovorí o zabudnutom prikázaní: „I postavia v tebe dávne sutiny: zdvihneš základy zašlých pokolení a volať ťa budú murárom trhlín, obnoviteľom ciest na bývanie. Ak zdržíš pre sobotu svoju nohu, aby si v môj svätý deň nerobil, čo sa ti zachce, a sobotu budeš volať rozkošou, svätý Pánov deň hodným úcty a uctíš si ho, že nebudeš konať svoje cesty, vypĺňať svoju vôľu a hovoriť reči, tak sa budeš kochať v Pánovi“ (Iz 58,12-14). Toto proroctvo platí aj pre našu dobu. Rímska cirkev zmenila sobotu na nedeľu, a tým narušila Boží zákon. Nastal však čas obnovy tohto Božieho ustanovenia. Obnovené má byť to, čo po generácie ležalo v zabudnutí.

Sobotu, ktorú Stvoriteľ posvätil pokojom a požehnaním, zachovával už Adam v rajskej záhrade pred pádom do hriechu. Zachovával ju aj potom, čo zhrešil, keď musel ako kajúcnik odísť z pôvodného šťastného domova. Zachovávali ju všetci patriarchovia od Ábela po spravodlivého Nóacha, Abraháma a Jákoba. Keď sa vyvolený národ ocitol v egyptskom otroctve, v pohanskom prostredí mnohí Izraelci stratili vedomie o Božom zákone. Keď ich Pán vyslobodil, slávnostne oznámil svoj zákon celému zhromaždeniu, aby všetci poznali jeho vôľu, za každých okolností mu preukazovali úctu a poslúchali ho.

Od onoho dňa až dosiaľ sa vždy našli takí, čo udržiavali poznanie Božieho zákona a zachovávali sobotu podľa štvrtého prikázania. Aj keď sa „človekovi neprávosti“ podarilo Boží svätý deň pošliapať, zostali aj počas najtvrdšej nadvlády na skrytých miestach verní svedkovia, ktorí sa soboty nevzdali. Od čias reformácie mala každá generácia svojich verných svätiteľov soboty. Napriek častému posmechu a prenasledovaniu stále svedčili o nezmeniteľnosti Božieho zákona a o svätej povinnosti zachovávať sobotu ako pamiatku stvorenia.

Tieto pravdy, o ktorých sa dočítame v 14. kapitole knihy Zjavenie v súvislosti s „večným evanjeliom“, budú príznačnou črtou Kristovej cirkvi pred druhým adventom Spasiteľa. Výsledkom hlásania posolstva troch anjelov je „trpezlivosť svätých, ktorí zachovávajú Božie prikázania a vieru v Ježiša“ (Zj 14,12). Apoštol Ján videl bezprostredne po ohlásení tohto posolstva ako Syn človeka prichádza v sláve zožať úrodu zeme.

Keď veriaci, ktorí prijali učenie o svätyni a nezmeniteľnosti Božieho zákona, postrehli krásu a súlad poznaných právd, užasli a potešili sa. Chceli, aby to, čo pokladali za drahocenné, vedeli všetci kresťania a pevne verili, že to radostne prijmú. Pravdy, ktoré nesúhlasili s tým, čo svet uznával, mnohí údajní nasledovníci Ježiša Krista neprijali. Zachovávanie štvrtého prikázania vyžadovalo obeť, ktorá väčšinu ľudí zastrašila.

Proti požiadavke zachovávania soboty mali mnohí veľmi plytké námietky. Hovorili: „Vždy sme zachovávali nedeľu, naši otcovia ju svätili a mnohí dobrí a zbožní ľudia zosnuli v pokoji a v istote, hoci svätili nedeľu. Ak mali pravdu oni, máme ju aj my. Zachovávaním soboty by sme sa odlíšili od sveta a nemali by sme naň vplyv. Čo dosiahne malá skupina svätiteľov soboty, siedmeho dňa týždňa, proti celému svetu, ktorý zachováva nedeľu?“ Podobné dôvody uvádzali kedysi Židia, keď chceli ospravedlniť svoje odmietnutie Ježiša Krista. Ak Boh uznal prinášané obete od ich otcov, prečo by deti nemohli dosiahnuť spásu rovnakým spôsobom? V Lutherovej dobe obhajcovia pápežstva hovorili podobne, že totiž praví kresťania zosnuli v katolíckej viere, teda toto náboženstvo na spásu stačí. Uvedené dôvody sú účinnou prekážkou akéhokoľvek pokroku v náboženských otázkach.

Mnohí namietali, že zachovávanie nedele patrí medzi ustálené kresťanské náuky, ktoré potvrdzuje rozšírená a po stáročia zachovávaná tradícia cirkvi. Proti tejto námietke stačí pripomenúť, že zachovávanie soboty je oveľa staršie a rozšírenejšie, ide o príkaz starý ako sám svet. Potvrdili ju nebeskí anjeli i sám Boh. Keď boli položené základy zeme, „vtedy, keď ranné hviezdy zvučne plesali a jasali všetci nebešťania“, bol položený aj základ soboty (Jób 38,6.7; 1 Moj 2,1-3). Toto ustanovenie si právom vyžaduje našu úctu. Sobotu neustanovila ľudská autorita, nevychádza z ľudských tradícií, ustanovil ju „Odveký“ a prikázal ju svojím večným slovom. Len čo sa ľudia začínali zaujímať o otázku soboty, populárni kazatelia prekrúcali Božie slovo a vykladali ho tak, aby upokojili všetkých záujemcov o túto otázku. Tí, čo Písmo neskúmali sami, uspokojili sa s názormi, ktoré zodpovedali ich prianiu. Mnohí sa snažili pravdu spochybniť klamnými dôkazmi, tradíciami otcov, a najmä, autoritou cirkvi. Zástancovia pravdy sa pri obhajobe platnosti štvrtého prikázania odvolávali na Písmo a vyzbrojení len slovom pravdy odrážali útoky vzdelancov. Tí s údivom a v hneve poznávali, že ich výrečnosť nič nezmôže proti jednoduchým a priamym dôkazom ľudí, ktorí sa skôr vyznajú v Písme než vo filozofickom mudrovaní.

Nedostatok biblických dôkazov nahrádzali neústupčivosťou. Pritom však zabúdali, že kedysi sa iní odporcovia Krista a jeho apoštolov správali podobne: „Prečo učenie o sobote neprijali naši význační muži? Len málo ľudí verí tomu, čomu vy veríte. Nie je predsa možné, aby ste mali pravdu vy a všetci učenci sveta sa mýlili.“

Podobné dôvody vyvracia Písmo a poznanie, ako Pán vo všetkých dobách viedol svoj ľud. Boh pôsobí prostredníctvom tých, čo sú ochotní počuť jeho hlas, sú poslušní, a keď treba, vedia povedať aj nepríjemné pravdy, lebo sa neboja poukázať na všeobecne rozšírené hriechy. Boh málokedy vyberá učených a popredných ľudí za vodcov obnovných snáh, lebo tí väčšinou veria len svojmu vyznaniu, teóriám a teologickým systémom a nie sú ochotní učiť sa od Boha. Pochopiť a vykladať Písmo môžu tí, čo sú spojení so Zdrojom múdrosti. Boh niekedy zveruje hlásanie pravdy mužom menej školeným, no nie azda preto, že by to boli ľudia nevzdelaní, ale preto, že sú pokorní a nie nedostupne povýšení a ochotní dať sa od Boha poučiť. Učia sa v Kristovej škole a veľkými ich robí pokora a poslušnosť. Boh si ich váži a zveruje im poznanie svojej pravdy, proti čomu pozemské pocty strácajú význam.

Väčšina prvých adventistov neprijala pravdu o svätyni a Božom zákone, mnohí z nich stratili aj dôveru v adventné hnutie a prijali bludné a nezmyselné názory o proroctve a druhom príchode Ježiša Krista. Niektorí sa nerozvážne snažili znova určiť dátum Kristovho príchodu. Učenie Písma o svätyni im malo ozrejmiť, že nijaké prorocké obdobie nesiaha k druhému príchodu Ježiša Krista a nedáva presný dátum tejto udalosti. Oni však poznanie Božieho slova odmietli, pokračovali v určovaní času Kristovho príchodu a prežívali vždy nové sklamanie.

Keď tesalonický zbor prijal chybné názory o príchode Spasiteľa, apoštol Pavol poradil veriacim, aby svoju nádej a očakávanie pozorne preskúmali vo svetle Božieho slova. Odkázal ich na proroctvá, ktoré predpovedajú udalosti pred Kristovým druhým príchodom a pripomenul im, že príchod Spasiteľa nemajú dôvod očakávať za svojho života. Jeho varovné slová zneli: „Nech vás nikto nezvedie nijakým spôsobom.“ Útecha Písmom nepodloženými nádejami by ich zviedla k nesprávnemu konaniu. Ich sklamanie by vyvolalo len posmech neveriacich. Ocitli by sa v nebezpečenstve, že zmalomyseľnejú a upadnú do pokušenia pochybovať aj o spasiteľných pravdách. Apoštolovo napomenutie veriacim v Tesalonikách je dôležitým poučením pre tých, čo žijú v čase konca. Mnohí adventisti sa nazdávali, že bez určenia presného času Kristovho príchodu nemôžu sa naň horlivo a usilovne pripravovať. Ak sa však vždy znova budú nadchýnať nádejou a opätovne budú prežívať sklamanie, ich viera natoľko oslabne, že je takmer nemožné, aby ich oslovili významné pravdy proroctva.

Vyhlásenie z posolstva prvého anjela, že prišla hodina súdu, vyšlo na Boží príkaz. Výpočet prorockého času, na ktorom sa toto posolstvo zakladá a podľa ktorého koniec obdobia dvetisíctristo prorockých dní pripadá na jeseň roku 1844, je nepochybne presný. Opätovné pokusy určiť nový dátum začiatku a konca tohto prorockého obdobia a nezmyselné dôkazy obhajujúce nové stanoviská nielenže odvádzali pozornosť ľudí od časovo aktuálneho posolstva, ale znevažovali aj akýkoľvek výklad proroctva. Čím častejšie sa určuje dátum Kristovho druhého príchodu a čím usilovnejšie sa hlása, tým viac to vyhovuje zámerom nepriateľa. Keď potom určený dátum uplynie a nič sa nestane, satan nabáda svojich stúpencov, aby zástancov takých názorov zosmiešňovali a odsúdili aj veľké adventné hnutie z rokov 1843 a 1844. Kto zotrváva v tomto blude, nakoniec určí dátum Kristovho návratu na zem na čas veľmi vzdialený. Takéto počínanie uspáva ľudí vo falošnej istote a mnohí sa zo svojho omylu spamätávajú príliš neskoro.

Dejiny starého Izraela sú vhodnou ilustráciou toho, čo zažilo adventné hnutie. Boh ho viedol podobne ako Izraelcov pri odchode z Egypta. Veľké sklamanie preverilo vieru adventných veriacich podobne, ako bola skúške podrobená viera Izraelcov pri Červenom mori. Keby sa boli spoliehali na Božiu ruku, ktorá ich v minulosti viedla a sprevádzala, aj oni by boli svedkami veľkého vyslobodenia. Keby boli všetci účastníci adventného hnutia v roku 1844 prijali posolstvo tretieho anjela a hlásali ho v moci Ducha Svätého, Pán by bol prostredníctvom nich vykonal veľké dielo. Svet by zaliala záplava svetla. Obyvatelia celého sveta by boli už dávno počuli varovné posolstvo, záverečné dielo sa mohlo dokončiť a Kristus mohol pre svojich už prísť.

Štyridsaťročné blúdenie Izraelcov po púšti nebolo pôvodným Božím zámerom. Pán chcel viesť Izraelcov priamou cestou do Kanaánu a usadiť ich tam ako svätý a šťastný národ. Do sľúbenej krajiny však Izraelci „nemohli vojsť pre neveru“ (Žid 3,19). Keďže sa búrili a vzdorovali Bohu, zahynuli na púšti. Do sľúbenej krajiny vošli len ich potomkovia. Ani Kristov druhý advent sa nemal tak oddialiť a jeho ľud zostať tak dlho vo svete hriechu a zármutku. Ľudí od Boha však oddelila nevera. Keď veriaci odmietli splniť úlohu im zverenú, Boh si za poslov svojej zvesti povolal iných. Ježiš vo svojom milosrdenstve k svetu odďaľuje svoj príchod, aby hriešnikom dal možnosť počuť varovnú zvesť. Záchranu v Spasiteľovi môžu nájsť skôr, než na svet dopadne Boží súd.

Hlásanie pravdy, ktorá karhá hriechy a vyčíta bludy, vyvoláva odpor a nepriateľstvo práve tak dnes ako kedysi. „Každý, kto robí zle, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky nevyšli najavo“ (Ján 3,20). Mnohí, čo svoje názory nevedia zdôvodniť Písmom, snažia sa svoje stanoviská zastávať za každú cenu. Nahnevane pritom osočujú pohnútky tých, čo obhajujú neobľúbené pravdy. Tak to bývalo vždy. Eliáš bol obvinený, že trápi Izrael, Jeremiáša označili za zradcu, Pavla obžalovali, že zneuctil chrám. Vtedy i dnes boli verní obhajcovia pravdy označovaní za zvodcov, bludárov alebo rozvratníkov. Mnohí z tých, čo príliš nedôverujú spoľahlivému prorockému slovu a neprijímajú ho ochotne a bez výhrad, radi počúvajú obvinenia proti tým, ktorí smelo karhajú všeobecne rozšírené hriechy. Tento jav bude stále častejší. Podľa Písma sa blíži doba, keď budú štátne zákony natoľko odporovať príkazom Božím, že každý, kto bude chcieť zachovávať Božie prikázania, bude súdený a trestaný ako zločinec.

Čo je v takej situácii povinnosťou posla pravdy? Má azda usúdiť, že pravdu nemôže hlásať, pretože často jej jediným následkom býva to, že ľudia sa jej požiadavkám vyhýbajú alebo proti nej bojujú? Podobne ako prví reformátori ani dnešný posol nemá právo nechávať si svedectvo Božieho slova pre seba len preto, že môže vyvolať odpor. Svedectvo viery verných Božích detí a mučeníkov bolo zaznamenané v záujme nasledujúcich pokolení. Zachovanie týchto životných príkladov svätosti a vytrvalosti malo dodať odvahu tým, ktorých Pán povoláva do svojej svedeckej služby dnes. Z jeho milosti smeli poznať pravdu nie preto, aby si ju nechali pre seba, ale aby prostredníctvom nich poznanie Boha osvietilo celú zem. Zveril Boh posolstvo svojim služobníkom aj v tomto pokolení? Potom by ním mali osvietiť svet.

Pán kedysi povedal prorokovi, ktorý hovoril v jeho mene: „Dom Izraela ťa nebude chcieť počúvať, lebo mňa nechcú počúvať.“ Aj tak však prikázal: „Hovor im moje slová, už či poslúchnu alebo odmietnu“ (Ez 3,7; 2,7). Pre dnešných Božích služobníkov platí príkaz: „Ako trúba vyvýš svoj hlas, zvestuj môjmu ľudu jeho hriech a Jákobovmu domu jeho vinu!“ (Iz 58,1). Ktokoľvek prijal svetlo poznanej pravdy, má v rozsahu svojich možností podobne slávnu a závažnú zodpovednosť ako izraelský prorok, ktorému Pán oznámil: „Človeče, teba som ustanovil za strážcu pre dom Izraela. Ak počuješ slovo z mojich úst, varuj ich v mojom mene. Ak poviem bezbožnému: ‚Bezbožný, určite zomrieš!‘ – ale ty nepovieš nič, aby si varoval bezbožného pred jeho spôsobom života, ten bezbožný zomrie pre svoju vinu, ale jeho krv budem vyhľadávať z tvojej ruky. Ak však budeš bezbožného varovať pred jeho spôsobom života, aby sa odvrátil od neho, ale neodvráti sa od svojho spôsobu života, on zomrie pre svoju vinu, avšak ty si si zachránil život“ (Ez 33,7-9).

Veľkou prekážkou prijatia a šírenia pravdy je skutočnosť, že to prináša nepríjemnosti a v ľuďoch prebúdza odpor. To je jediný dôkaz proti pravde, ktorý jej obhajcovia nikdy nemohli poprieť. Verných nasledovníkov Krista to však nesmie odradiť. Nemôžu predsa čakať, kým sa pravda stane populárnou. Sú presvedčení o svojej povinnosti, ochotne berú na seba kríž a s apoštolom Pavlom vedia, že „toto terajšie naše ľahké bremeno súženia získa nám nesmierne bohatstvo večnej slávy“. S Mojžišom pokladajú „Kristovo pohanenie za väčšie bohatstvo ako poklady Egypta“ (2 Kor 4,17; Žid 11,26).

Len ľudia, ktorí srdcom slúžia svetu bez ohľadu na svoje vyznanie, správajú sa v náboženských záležitostiach vypočítavo a bez zreteľa na zásady. Pre správnu vec sa máme rozhodovať preto, že je správna a následky prenechať Bohu. Zásadným, verným a statočným ľuďom svet vďačí za významné reformy. Práve takí ľudia musia pokračovať v reformačnom úsilí dneška.

Pán hovorí: „Počúvajte ma, znalci práva, ľud, čo má v srdci môj zákon: Nebojte sa ľudskej potupy a nestrachujte sa ich pohany. Lebo ich sťa rúcho moľ zožerie a ako vlnu ich strávi červ, ale moje právo potrvá naveky a moja spása z pokolenia na pokolenie“ (Iz 51,7.8).