27. Kľúče nebeského kráľovstva

Tam, kde ľudia verne hlásali Božie slovo, ukázali sa aj výsledky, ktoré svedčili o jeho nebeskom pôvode. Zvesť Božích poslov sprevádzal Duch Svätý a slovo sa mocne dotklo svedomia hriešnikov. „Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka“, presvietilo tajné kúty jeho vnútra a odhalilo skryté hriechy. Ľudia boli hlboko zasiahnutí v mysli i v srdci. Duch Svätý ich presviedčal o hriechu, spravodlivosti a budúcom súde. Keď si uvedomili Božiu spravodlivosť, zhrozili sa pri pomyslení, že by sa takí hriešni a nečistí mali postaviť pred Pána, ktorý skúma srdcia ľudí. V úzkosti volali: „Kto nás vyslobodí z tohto tela smrti?“ Keď potom poznali golgotský kríž a nesmiernu obeť za hriechy ľudstva, pochopili, že hriechov ich zbavia len zásluhy Ježiša Krista, lebo len ony môžu zmieriť Boha s človekom. Pokorne vierou prijali Božieho Baránka, ktorý sníma hriechy sveta. Len prostredníctvom Kristovej krvi získali odpustenie svojich hriechov.

Títo hriešnici prejavili úprimné pokánie. Uverili, dali sa pokrstiť a začali žiť novým životom ako nové stvorenie v Kristovi. Nemali už teda žiť predošlým spôsobom podľa svojich hriešnych žiadostí a sklonov, ale vierou v Božieho Syna žili podľa jeho vzoru, napodobňovali jeho povahu a usilovali sa o to, aby boli čistí ako on. To, čo predtým nenávideli, začali teraz milovať, čo im bolo kedysi príjemné, začali nenávidieť. Predtým pyšní a panovační ľudia sa stali krotkými a prívetivými. Z ľudí predtým márnomyseľných a domýšľavých stali sa teraz ľuďia skromní a zdržanliví. Z bezbožných sa stali zbožní, z bývalých opilcov abstinenti, zo zhýralcov ľudia cnostní, ktorí sa zriekli svetských márností. Veriaci nehľadali „vonkajšie ozdoby, nápadne zapletené vlasy, navešané zlato, naobliekané prepychové šaty, ale to, čo je skryté, vnútorný človek srdca, neporušiteľný, krotký a mierny duchom, vzácny pred Bohom“ (1 Pet 3,3.4).

Prebudenecké hnutia viedli ľudí k dôkladnému sebaskúmaniu a k pokore. Vyznačovali sa vážnymi, úprimnými výzvami k hriešnikom a vrelým súcitom s ľuďmi vykúpenými Kristovou krvou. Muži a ženy sa modlili k Bohu a prosili ho, aby ich zachránil. Ovocie týchto prebudeneckých snáh sa prejavilo pri tých, čo sa nebáli sebazaprenia či obetí, ktorí sa radovali, že pre Krista smú trpieť výsmech i súženie. Zmena sa udiala aj v živote povrchných kresťanov. Ich vplyv bol požehnaním pre celú spoločnosť. „Zhromažďovali s Kristom“ a „zasievali s Duchom Svätým“, aby zožali večný život.

O nich sa mohlo povedať: „Zarmútili ste sa na pokánie... Veď zármutok na pokánie podľa Božej vôle prináša spasenie, a to netreba ľutovať. Avšak zármutok podľa sveta prináša smrť. Pozrite, akú horlivosť vyvolal vo vás už vlastný zármutok podľa Božej vôle vo vás, akú obranu, aké rozhorčenie, akú bázeň, akú túžbu, aké úsilie, aký trest! Tým všetkým ste dokázali, že ste v tejto veci čistí!“ (2 Kor 7,9-11).

Taký je výsledok pôsobenia Božieho Ducha. Obnova života je jediným dôkazom pravého pokánia. Len keď človek splní, čo sľúbil, keď vráti, čo odcudzil, keď vyzná hriechy a začne milovať Boha a svojich blížnych, môže mať istotu, že sa s Bohom zmieril. Také výsledky sa v minulosti vždy prejavovali ako následok duchovnej obnovy. Podľa ovocia, ktoré sa v týchto obdobiach oživenia urodilo, je zrejmé, že Boh ich požehnal na záchranu človeka a povznesenie ľudstva.

Mnohé novodobé prebudenecké hnutia sú však celkom odlišné od prejavov Božej milosti, ktoré v predošlých obdobiach sprevádzali pôsobenie Božích služobníkov. Je síce pravda, že majú veľký ohlas, mnohí tvrdia, že sa obrátili a cirkvi zaznamenávajú prírastok členov. Dlhodobé výsledky nás však neoprávňujú nazdávať sa, že v skutočnom duchovnom živote podnietili očakávaný vzrast. Svetlo, ktoré nakrátko vzplanie, zvyčajne aj rýchlo zhasne a po sebe zanechá väčšiu tmu, než bola predtým.

Populárne prebudenecké hnutia sa príliš často dovolávajú obrazotvornosti tým, že prebúdzajú pocity a uspokojujú túžbu po niečom novom a vzrušujúcom. Takto obrátení ľudia neprahnú po biblickej pravde a málo ich zaujímajú svedectvá prorokov a apoštolov. Bohoslužba ich nevábi, ak v nej nie je niečo vzrušujúce. O jednoduché varovné výzvy Božieho slova, ktoré sa priamo dotýkajú ich večného života, prejavujú len nepatrný záujem.

Najvyšším životným záujmom každého skutočne obráteného človeka je vzťah k Bohu a k večným hodnotám. Kde je však v dnešných cirkvách hlboká oddanosť Bohu? Mnohých novoobrátených ľudí neopustila pýcha ani láska k svetu. O nič nie sú ochotnejší zaprieť sa a s krížom svojich starostí nasledovať milujúceho a pokorného Ježiša, než boli pred svojím obrátením. Pre neveriacich a pochybovačov je náboženstvo terčom posmechu, pretože veľa vyznávačov kresťanstva nevie nič o jeho zásadách. Z mnohých cirkví sa takmer vytratila sila zbožnosti. Cirkevné výlety, divadelné predstavenia, bazáre, krásne budovy a veľkoleposť neraz vytlačili aj pomyslenie na Boha. Majetok, bohatstvo a svetské záležitosti zamestnávajú ľudí natoľko, že len zriedkavo prejavia záujem o večné hodnoty.

V týchto cirkvách sú aj napriek všeobecnému úpadku viery a zbožnosti ešte stále praví nasledovníci Ježiša Krista. Pred príchodom Božích záverečných súdov na zem nastane medzi Božím ľudom také oživenie pôvodnej zbožnosti, aké sa neprejavilo od čias apoštolov. Na Boží ľud zostúpi Duch Svätý a jeho moc. Vtedy mnohí odídu z cirkví, v ktorých láska k svetu udusila lásku k Bohu a k jeho Slovu. Mnohí členovia týchto cirkví, vrátane duchovných, radostne prijmú tie závažné pravdy, ktoré prikázal hlásať Pán, aby sa ľudia pripravili na Kristov druhý advent. Nepriateľ spásy by rád zmaril toto dielo. Skôr ako príde čas tohto hnutia, satan sa ho pokúsi napodobniť. V cirkvách, ktoré dostane pod svoju zvodnú moc, vzbudí dojem, že Boh zoslal na nich svoje požehnanie. Prejaví sa totiž niečo, čo budú pokladať za veľké náboženské prebudenie. Zástupy ľudí budú jasať, že Boh koná pre nich úžasné veci, pritom však pôjde o pôsobenie iného ducha: satan sa pod plášťom zbožnosti vynasnaží rozšíriť svoj vplyv na celý kresťanský svet.

V nejednom prebudeneckom hnutí posledných rokov pôsobili viac-menej rovnaké vplyvy, ktoré sa v budúcnosti prejavia v oveľa väčších hnutiach. Ide o citové vzrušenie, o zmes pravdy a klamu, ktorá je pripravená na to, aby ľudí zmiatla. Nikto sa však nemusí dať zviesť. Vo svetle Božieho slova nie je ťažké rozpoznať podstatu týchto hnutí. Môžeme si byť istí, že tam, kde sa svedectvo Písma neberie vážne a kde sa odmietajú jednoduché pravdy, ktoré preverujú ľudské srdce a vyžadujú sebazaprenie a odmietnutie sveta, Boh svoje požehnanie nedáva. Podľa Kristovho pravidla: „Po ich ovocí ich poznáte“ (Mat 7,16), je zrejmé, že tieto hnutia nie sú dielom Božieho Ducha.

Boh sa zjavuje ľuďom v pravdách svojho Slova. Tým, ktorí ho prijímajú, sú tieto pravdy ochranným štítom proti satanovým podvodom. Prehliadanie týchto právd, čo je v dnešnom náboženskom svete veľmi rozšírené, otvára dvere každému zlu. Ľudia strácajú zo zreteľa podstatu a význam Božieho zákona. Nesprávne chápanie povahy, trvalej platnosti a záväznosti Božieho zákona vedie k chybným názorom na obrátenie a posvätenie v cirkvách a oslabuje zbožnosť. Tu sa skrýva príčina, prečo v dnešných prebudeneckých hnutiach chýba Boží Duch a jeho moc.

V rôznych cirkvách sú zbožní ľudia, ktorí tento stav dobre poznajú a trápia sa nad ním. Profesor Edwards A. Park výstižne uvádza nebezpečenstvá dnešných cirkví: „Jedným zdrojom nebezpečenstva je to, že z kazateľníc sa nezdôrazňuje Boží zákon. V minulosti bolo odtiaľ počuť ozvenu hlasu svedomia. Nedostižná vznešenosť kázní našich najlepších kazateľov bola v tom, že podľa Pánovho vzoru vyzdvihovali Boží zákon, jeho prikázania a výstrahy. Opätovne pripomínali dve veľké zásady: podľa prvej je Boží zákon prejavom Božej dokonalosti a človek, ktorý nemiluje zákon, nemiluje ani evanjelium, pretože zákon, rovnako ako evanjelium, je zrkadlom, v ktorom je obraz Božej povahy. Podľa druhej zásady zneváženie Božieho zákona vedie k podceňovaniu závažnosti hriechu, k jeho rozmachu a do záhuby. Čím je totiž väčšia neposlušnosť, tým naliehavejšia je potreba zákona.“

„So spomenutým nebezpečenstvom úzko súvisí nebezpečenstvo podceňovania Božej spravodlivosti. V súčasnej dobe kazatelia majú sklon oddeľovať Božiu spravodlivosť od Božej dobroty. Božiu dobrotu nechápu ako zásadu, ale ako cit. Tieto teologické názory rozdeľujú to, čo Boh spojil. Je zákon Boží dobrý, alebo zlý? Je dobrý! Potom aj spravodlivosť je dobrá, lebo sa snaží plniť zákon. Z návyku podceňovať Boží zákon, spravodlivosť, ako aj rozsah a zhubnosť ľudskej neposlušnosti sa ľahko stane návyk podceňovať Božiu milosť, ktorá prináša odpustenie hriechu.“ Kto stratí zo zreteľa cenu a vý-znam evanjelia, onedlho sa ochotne zriekne aj Písma.

Mnohí kresťanskí učitelia tvrdia, že Kristus svojou smrťou zrušil zákon a odvtedy už ľudia nemusia plniť jeho požiadavky. Pre iných je zákon ťažkým bremenom a ako protiklad vyzdvihujú slobodu evanjelia.

Proroci a apoštolovia však hodnotili svätý Boží zákon celkom inak. Dávid vyhlásil: „Budem chodiť voľne, lebo dbám na tvoje rozkazy“ (Ž 119,45). Apoštol Jakub, ktorý písal po Kristovej smrti, pokladá Desatoro za „kráľovský zákon“ a „dokonalý zákon slobody“ (Jak 2,8; 1,25). Učeník Ján o viac ako polstoročie po ukrižovaní vyslovuje požehnanie tým, „čo si perú rúcha, aby mali nárok na strom života a aby vošli bránami do mesta“ (Zj 22,14).

Tvrdeniu, že Kristus svojou smrťou zrušil zákon svojho Otca, chýba akýkoľvek základ. Keby ho bolo možné zmeniť alebo zrušiť, potom Kristus nemusel zomrieť, aby zachránil človeka od trestu za hriech. Kristova smrť vôbec neruší zákon, naopak dokazuje a potvrdzuje jeho nezmeniteľnosť. Boží Syn „zvelebil zákon a preslávil“ (Iz 42,21). Vyhlásil: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon. Pokiaľ nepominie nebo a zem, nepominie ani jediné písmenko, ani jediná čiarka zo zákona, kým sa všetko nestane“ (Mat 5,17.18). Kristus o sebe povedal: „Rád plním tvoju vôľu, môj Bože, rád ju konám, tvoj zákon vo svojom vnútri nosím“ (Ž 40,9).

Boží zákon je samou svojou podstatou nezmeniteľný. Zjavuje vôľu a povahu Zákonodarcu. Boh je láska i jeho zákon je láska. Dve veľké zásady zákona sú: láska k Bohu a láska k človekovi. „Naplnením zákona je teda láska“ (Rim 13,10). Božia povaha je spravodlivosť a pravda, to je tiež podstatou Božieho zákona. Žalmista napísal: „Tvoj zákon je pravda.“ „Všetky tvoje príkazy sú spravodlivé“ (Ž 119,142.172). Apoštol Pavol vyhlásil: „Zákon je svätý, aj prikázanie je sväté, spravodlivé a dobré“ (Rim 7,12). Zákon, ktorý je výrazom Božieho myslenia a Božej vôle, musí byť práve taký trvalý ako Zákonodarca. Ľudia sa zmierujú s Bohom svojím obrátením a posvätením, teda zhodou so zásadami Božieho zákona. Človek stvorený na Boží obraz žil v dokonalej zhode s Božou povahou a s Božím zákonom. Zásady spravodlivosti mal napísané v srdci. Hriech však odcudzil človeka Stvoriteľovi a potom už človek mal v sebe Boží obraz porušený. „Pretože zmýšľanie tela (sústredenosť na seba) je nepriateľstvom voči Bohu, nepodrobuje sa totiž Božiemu zákonu; veď ani sa nemôže“ (Rim 8,7). „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“, aby sa človek mohol zmieriť s Bohom. Zásluhou Ježiša Krista sa môžeme znova dostať do súladu so svojím Stvoriteľom. Božia milosť musí zmeniť ľudské srdce, človek musí prijať od Boha nový život. Táto zmena sa volá znovuzrodenie, bez ktorého, podľa Spasiteľových slov, nikto „nemôže uvidieť Božie kráľovstvo“.

Prvým krokom k zmiereniu s Bohom je presvedčenie o vlastnej hriešnosti. „Hriech je neprávosť.“ „Veď zo zákona pochádza poznanie hriechu“ (1 Ján 3,4; Rim 3,20). Ak má hriešnik poznať svoju vinu, musí posudzovať svoj charakter podľa Božieho meradla spravodlivosti. Zákon je zrkadlo, ktoré ukazuje dokonalosť Božej spravodlivej povahy a umožňuje človekovi, aby poznal svoje nedostatky.

Zákon ukazuje priestupníkovi jeho hriechy, ale nedáva riešenie. Sľubuje život poslušnému, ale vinníkovi pripomína smrť. Trestu za hriechy a poškvrny môže človeka zbaviť len Kristovo evanjelium. Človek musí prejaviť ľútosť pred Bohom, ktorého zákon prestúpil, musí veriť v Krista a v jeho zástupnú obeť. Tým mu budú hriechy odpustené, bude mať „účasť na Božej prirodzenosti“ (2 Pet 1,4). Stáva sa Božím dieťaťom, pretože prijal Ducha synovstva, ktorého mocou volá: „Abba, Otče!“ (Rim 8,15).

Môže človek prestupovať Boží zákon? Apoštol Pavol napísal: „Či azda vierou pozbavujeme zákon platnosti? Vôbec nie. Naopak, potvrdzujeme ho.“ „My, ktorí sme zomreli hriechu, ako v ňom budeme ešte žiť?“ Apoštol Ján napísal: „Láska k Bohu je v tom, aby sme zachovávali jeho prikázania; a jeho prikázania nie sú ťažké“ (Rim 3,31; 6,2; 1 Ján 5,3). Pri znovuzrodení sa srdce človeka stotožňuje s Bohom, lebo sa stotožňuje s Božím zákonom. Keď sa v hriešnikovi uskutočnila táto prenikavá zmena, prešiel zo smrti do života, z hriechu do svätosti, z neposlušnosti a vzbury do poslušnosti a vernosti. Odcudzenie Bohu sa skončilo, človek začal nový život zmierenia, viery a lásky. Vtedy „sa splní požiadavka zákona v nás, ktorí žijeme nie podľa tela, ale podľa Ducha“ (Rim 8,4). Človek potom povie: „Ako len milujem tvoj zákon! Celý deň o ňom rozjímam“ (Ž 119,97).

„Hospodinov zákon je dokonalý, občerstvuje dušu“ (Ž 19,8). Bez zákona človek nemôže správne pochopiť Božiu čistotu a svätosť, ani vlastnú vinu a nečistotu. Nie je presvedčený o hriechu a necíti potrebu, že by sa mal kajať. Nechápe, že ako priestupník Božieho zákona je stratený. Neuvedomuje si potrebu zmierujúcej krvi Ježiša Krista. Nádej na záchranu prijíma bez prenikavej zmeny srdca a nápravy života. Preto je toľko povrchne obrátených ľudí a preto k cirkvi pristupujú toľkí, čo neprišli ku Kristovi.

V terajších náboženských hnutiach prevládajú chybné predstavy o posvätení, ktoré vychádzajú z prehliadania alebo odmietania Božieho zákona. Tieto predstavy sú vieroučne nesprávne a v praktických dôsledkoch nebezpečné. Keďže sú však obľúbené, je dvojnásobne potrebné, aby všetci pochopili, čo o tom učí Písmo.

Písmo sväté hovorí o skutočnom posvätení. Apoštol Pavol v Liste Tesaloničanom napísal: „To je Božia vôľa: vaše posvätenie.“ Preto sa modlil: „Sám Boh pokoja nech vás celých posvätí“ (1 Tes 4,3; 5,23). Písmo jasne učí, čo je posvätenie a ako ho možno dosiahnuť. Spasiteľ sa modlil za svojich učeníkov: „Posväť ich v pravde; tvoje slovo je pravda.“ Podľa apoštola Pavla majú byť veriaci „posvätení Duchom Svätým“ (Rim 15,16). Čo pôsobí Duch Svätý? Pán Ježiš povedal svojim učeníkom: „Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do celej pravdy“ (Ján 16,13). Žalmista napísal: „Tvoj zákon je pravda.“ Božie slovo a Boží Duch zoznamujú ľudí s veľkými zásadami spravodlivosti vyjadrenými v Božom zákone. Keďže Boží zákon je „svätý, spravodlivý a dobrý“ a je prejavom Božej dokonalosti, je zrejmé, že aj povaha stvárnená poslušnosťou tomuto zákonu bude svätá. Dokonalým príkladom takej povahy je Ježiš Kristus, ktorý povedal: „Ja som zachovával prikázania svojho Otca.“ „Ja robím vždy to, čo sa jemu páči“ (Ján 15,10; 8,29). Kristovi nasledovníci sa majú podobať svojmu Pánovi; z Božej milosti majú utvárať svoju povahu podľa zásad svätého Božieho zákona. To je biblické posvätenie.

Posvätenie sa uskutočňuje len vierou v Ježiša Krista, mocou Božieho Ducha, ktorý pôsobí v človekovi. Apoštol Pavol napomína veriacich: „S bázňou a chvením pracujte na svojej spáse. Veď Boh pôsobí vo vás, aby ste aj chceli aj konali podľa jeho dobrej vôle“ (Fil 2,12.13). Kresťan cíti pokušenie hriechu, ale v stálom boji proti nemu si uvedomuje trvalú potrebu Kristovej pomoci. Ľudská slabosť sa spája s Božou mocou a viera volá: „Vďaka Bohu, ktorý nám dáva víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista!“ (1 Kor 15,57).

Z Písma je zrejmé aj to, že posvätenie sa podobá postupnému rastu. Keď hriešnik pri obrátení získava vierou v Kristovu zmierujúcu krv pokoj s Bohom, jeho kresťanský život sa ešte len začína. Potom smeruje „k dokonalosti“ a dorastá na „dokonalého človeka, ktorého mierou dospelosti je plnosť Krista“ (Žid 6,1; Ef 4,13). Apoštol Pavol napísal: „Zabúdam na to, čo je za mnou, a snažím sa o to, čo je predo mnou. Bežím k cieľu za víťaznou cenou, totiž za Božím povolaním, do neba, v Kristu Ježišovi“ (Fil 3,13.14). Peter hovorí o tom, čo treba urobiť na dosiahnutie biblického posvätenia: „Práve preto sa všemožne usilujte a pridávajte k viere cnosť, k cnosti poznávanie, k poznávaniu sebaovládanie, k sebaovládaniu vytrvalosť, k vytrvalosti zbožnosť, k zbožnosti bratskú oddanosť, k bratskej oddanosti lásku. Keď to budete robiť, nikdy sa nepotknete“ (2 Pet 1,5-10).

Ľudia, v ktorých sa uskutočňuje biblické posvätenie, prejavujú pokoru. Uvedomujú si, ako kedysi Mojžiš, nedostihnuteľnosť Božej svätosti a na pozadí tejto Božej čistoty a vznešenej dokonalosti si uvedomujú svoju vlastnú nehodnosť.

Príkladom pravého posvätenia je prorok Daniel. Celý jeho dlhý život napĺňa ušľachtilá služba Bohu. Z Božieho pohľadu to bol „milovaný muž“ (Dan 10,11). Napriek tomu nikdy o sebe netvrdil, že je čistý a svätý. Naopak, tento vzácny, nebom poctený prorok si uvedomoval, že patrí k hriešnemu Izraelu, a preto za tento národ prosil Boha: „Svoje prosby nezakladáme na svojich zásluhách pred tebou, ale na tvojom hojnom milosrdenstve.“ „Zhrešili sme a previnili sme sa.“ Napísal: „Hovoril som a modlil som sa, vyznával som svoj hriech i hriech svojho izraelského ľudu.“ Keď sa mu neskôr zjavil Boží Syn, aby mu podal vysvetlenie, Daniel o tom povedal: „Skvelý výzor mojej tváre sa strašidelne zmenil a sila ma opustila“ (Dan 9,18.15.20; 10,8).

Keď Jób počul z víchrice Boží hlas, zvolal: „Preto odvolávam a kajám sa v prachu a v popole“ (Jób 42,6). Keď Izaiáš zahliadol Božiu slávu a počul volanie cheruba: „Svätý, svätý, svätý je Hospodin mocností,“ zvolal: „Beda mi, som stratený“ (Iz 6,3.5). Keď bol apoštol Pavol vytrhnutý do tretieho neba, kde počul to, čo nikto z ľudí nemôže vysloviť, povedal, že sa cíti ako „najmenší zo všetkých svätých“ (2 Kor 12,2-4; Ef 3,8). Milovaný Ján, ktorý sa kedysi opieral o Ježišovu hruď, padol ako mŕtvy k nohám Syna človeka, keď uvidel jeho slávu (Zj 1,17).

Tí, čo chodia v tieni golgotského kríža, sa nepovyšujú ani nevychvaľujú, že nad hriechom zvíťazili. Uvedomujú si, že ním zapríčinili smrteľný zápas, v ktorom žiaľ zvieral srdce Božieho Syna. Tieto myšlienky ich vedú k pokore. Ľudia, ktorí žijú v blízkosti Pána Ježiša, najlepšie vedia, aký je človek krehký a hriešny. Ich jedinou nádejou sú zásluhy ukrižovaného a vzkrieseného Spasiteľa.

Posvätenie podľa dnešných predstáv v kresťanskom svete je biblickému chápaniu posvätenia celkom cudzie. Následkom jeho nesprávneho chápania je sebavedomé pohŕdanie Božím zákonom. Posvätenie podľa zástancov tohto chápania je záležitosťou jedine viery, a to v okamihu. Títo ľudia vravia: „Len ver, a Boh ťa požehná.“ Nazdávajú sa, že človek získa posvätenie aj bez toho, aby oň prejavil trvalý a usilovný záujem. Pritom sa popiera záväznosť Božieho zákona tvrdením, že človek je zbavený povinnosti zachovávať Božie prikázania. Môže však byť človek svätý, žiť v súlade s Božou vôľou a povahou, a nestotožniť sa so zásadami, ktoré sú výrazom Božej vôle a povahy a ktoré zjavujú, čo sa Bohu páči?

Túžba po ľahkej a pohodlnej zbožnosti, ktorá nevyžaduje nijaké úsilie, sebazaprenie či zrieknutie sa nezmyselností sveta veľmi zľahčila učenie o viere ako jedinej podmienke. Čo však o tom hovorí Božie slovo? Apoštol Jakub napísal: „Nakoľko je to osožné, bratia moji, ak niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Či ho môže taká viera spasiť?... Prázdny človeče, nechceš pochopiť, že viera bez skutkov je neužitočná? Či náš otec Abrahám nebol ospravedlnený zo skutkov, keď svojho syna Izáka položil na obetný oltár? Vidíš, že viera spolupôsobila s jeho skutkami a že zo skutkov sa viera stala dokonalou?... Vidíte, že človek je ospravedlnený zo skutkov, a nie zo samotnej viery!“ (Jak 2,14-24).

Božie slovo svedčí proti falošnému učeniu o viere bez skutkov. V žiadosti o priazeň neba bez uznania Bohom daných podmienok milosrdenstva nejde o vieru, ale o trúfalosť. Pravá viera spočíva na zasľúbeniach a nariadeniach Písma svätého.

Nikto by sa nemal spoliehať na klamnú istotu, že posväteným môže byť aj vtedy, ak bude svojvoľne prestupovať hoci len jednu Božiu požiadavku. Vnútorný súhlas s jediným vedomým hriechom umlčuje hlas Ducha Svätého a človeka odlučuje od Boha. „Kto zostáva v ňom, nehreší, kto hreší, ten ho nevidel, ani nepoznal“ (1 Ján 3,6). Aj keď Ján vo svojich listoch obšírne hovorí o láske, neváha poukázať na pravé povahy tých, čo tvrdia, že sú posvätení, hoci stále prestupujú Boží zákon. „Kto hovorí: Poznám ho, ale jeho prikázania nezachováva, je klamár a niet v ňom pravdy. Ale kto zachováva jeho slovo, v tom sa Božia láska stala naozaj dokonalou“ (1 Ján 2,4.5). To je skúšobný kameň každého vyznania. Za posväteného nemožno pokladať toho, kto neobstojí pred súdom jediného v nebi i na zemi platného Božieho meradla svätosti. Boh neprijme tých, čo neuznávajú záväznú platnosť jeho mravného zákona a zľahčujú Božie prikázania. Ak z nich prestupujú hoc i to najmenšie a učia to robiť aj ostatných, potom môžeme vedieť, že ich tvrdenia nie sú pravdivé.

Keď niekto hovorí, že nehreší, potom je to spoľahlivý dôkaz, že od svätosti je veľmi ďaleko. O Božej nedostihnuteľnej čistote a svätosti nemá ani potuchy a vôbec nechápe ani to, aký človek zodpovedá vzoru Božej povahy. Nechápe čistotu a vznešenosť lásky Ježiša Krista ani ohavnosť a zhubnosť hriechu, preto sa môže mylne pokladať za svätého. Čím ďalej je od Krista a čím zvrátenejšie predstavy má o Bohu a o jeho požiadavkách, tým sa sám sebe javí spravodlivejším.

Posvätenie, o ktorom hovorí Písmo, sa týka celého človeka – ducha, duše i tela. Apoštol Pavol sa modlil za Tesaloničanov: „Sám Boh pokoja nech vás celých posvätí, a pri príchode nášho Pána Ježiša Krista nech zachová vášho neporušeného ducha, dušu i telo bez úhony“ (1 Tes 5,23). Na inom mieste napísal: „Napomínam vás teda, bratia, pre milosrdenstvo Božie, vydávajte svoje telá ako živú, svätú, Bohu príjemnú obeť, ako vašu duchovnú službu Bohu“ (Rim 12,1). V dávnych časoch musela byť každá obeť, ktorú Izraelci priniesli Bohu, starostlivo preskúmaná. Keby sa bola na obetnom zvierati odhalila nejaká chyba, zviera bolo odmietnuté, pretože obete museli byť na Boží príkaz „bezchybné“. Preto aj kresťanom Pán prikazuje, aby „vydávali svoje telá ako živú, svätú, Bohu príjemnú obeť“. Ak má byť táto obeť prijateľná, veriaci sa majú snažiť o to, aby si svoje sily zachovali v najlepšom stave. Všetko, čo oslabuje telesné alebo duchovné schopnosti, ochromuje spôsobilosť človeka slúžiť Stvoriteľovi. Môže mať Boh radosť, keď mu neponúkame to najlepšie, čo môžeme? Ježiš vyhlásil: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom“ (Mat 22,37). Kto Boha miluje celým srdcom, bude mu chcieť čo najlepšie slúžiť svojím životom a stále sa bude zo všetkých síl snažiť, aby žil v súlade so zákonmi, ktoré rozvíjajú jeho schopnosť plniť Božiu vôľu. Obeť, ktorú prináša svojmu nebeskému Otcovi, nebude poškvrňovať či oslabovať povoľnosťou vlastným záľubám a vášňam.

Apoštol Peter radí veriacim, aby sa „zdržiavali telesných žiadostí, ktoré bojujú proti duši“ (1 Pet 2,11). Každé uspokojenie hriešnych túžob vedie k otupeniu duchovných síl, k oslabeniu duchovnej a duševnej vnímavosti, čo ochromuje vplyv Božieho slova a Božieho Ducha na srdce. Veriacim do Korintu Pavol napísal: „Očistime sa od všetkých poškvŕn tela i ducha a v Božej bázni dokonajme svoje posvätenie“ (2 Kor 7,1). Máme priniesť ovocie ducha, ktorým je: „láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrotivosť, vernosť, miernosť, sebaovládanie“ (Gal 5,22.23).

Koľkí z tých, čo sa nazývajú kresťanmi, nedbajú na tieto inšpirované rady a oslabujú svoje sily honbou za majetkom alebo holdovaním móde. Koľkí z nich zabúdajú, že boli stvorení na Boží obraz, a napriek tomu sa ničia obžerstvom, opilstvom a hriešnym pôžitkárstvom! Cirkvi, ktoré by mali také zlo karhať, často ho ešte podporujú tým, že ho neodsudzujú, že podnecujú túžbu po majetku alebo zábavách, len aby sa im znova naplnili pokladnice, pretože láska ku Kristovi to nedokáže. Keby Pán dnes navštívil niektoré z cirkví a bol by svedkom ich hodov, svetského obchodovania podnikaného v mene náboženstva, či by nevyhnal znesväcovateľov, ako keď z chrámu vyhnal peňazomencov?

Apoštol Jakub napísal, že múdrosť pochádzajúca od Boha je „predovšetkým čistá“ (Jak 3,17). Keby sa stretol s ľuďmi, ktorí berú vzácne meno Ježiša Krista do úst poškvrnených tabakom, ktorých dych i celé telo sú presýtené tabakovým pachom, znečisťujúcim vzduch a ktorý musia všetci naokolo vdychovať ako jed, keby sa apoštol stretol s týmto návykom tak odporujúcim čistote evanjelia, či by ho neodsúdil ako „prízemný, zmyselný a diabolský?“ Otroci tabaku môžu síce tvrdiť, že pocítili požehnanie úplného posvätenia, môžu hovoriť o nádeji na vstup do nebeského kráľovstva, ale Božie slovo hovorí, že „nevojde doň nič nečisté“ (Zj 21,27).

„Či neviete, že nepatríte sebe, ale že vaše telo je chrámom Svätého Ducha, ktorý vo vás prebýva a ktorého máte od Boha? Boli ste draho vykúpení. Oslavujte teda Boha svojím telom“ (1 Kor 6,19.20). Človek, ktorý vie, že jeho telo je chrámom Ducha Svätého, sa nedá zotročiť zhubnými návykmi. Jeho sily a schopnosti patria Kristovi, ktorý ho vykúpil svojou krvou. Jeho majetok patrí Pánovi. Ako by mohol beztrestne mrhať zvereným majetkom? Ľudia, ktorí sa pokladajú za kresťanov, každoročne vydávajú obrovské čiastky na zbytočné a škodlivé pôžitky, zatiaľ čo vnútorne odumierajú a nie sú spôsobilí vnímať Slovo života. Boha okrádajú o desiatky a dary, a na to, čo im škodí, vydávajú viac, ako venujú na pomoc chudobným alebo na šírenie evanjelia. Keby všetci údajní nasledovníci Ježiša Krista boli naozaj posvätení, nevydávali by svoje prostriedky na zbytočné a škodlivé záľuby, ale venovali by ich do Božej pokladnice. Kresťania by mohli byť príkladom striedmosti, sebazaprenia a obetavosti. Stali by sa svetlom sveta.

Svet holduje pôžitkom. Človeka ovláda to, „po čom dychtí,... čo chcú vidieť jeho oči a na čom si v živote zakladá“. Pán Ježiš však povoláva svojich nasledovníkov k svätosti: „Preto vyjdite spomedzi nich a oddeľte sa..., nečistého sa nedotýkajte“ (2 Kor 6,17). Vo svetle Božieho slova smieme vyhlásiť, že posvätenie, ktoré nepôsobí úplné zrieknutie sa hriešnych zlozvykov a svetských vášní, nie je pravé.Ľuďom, ktorí poslúchnu výzvu: „Vyjdite spomedzi nich a oddeľte sa..., nečistého sa nedotýkajte,“ platí Boží prísľub: „Ja vás prijmem a budem vám Otcom a vy mi budete synmi a dcérami, hovorí všemohúci Pán“ (2 Kor 6,18). Každý kresťan má prednostné právo i povinnosť nadobudnúť bohaté náboženské skúsenosti. „Ja som svetlo sveta,“ povedal Kristus. „Kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tme, ale bude mať svetlo života“ (Ján 8,12). „Chodník spravodlivých je ako úsvit, ktorého jas rastie až do bieleho dňa“ (Prísl 4,18). Každý krok viery a poslušnosti privádza človeka do užšieho spojenia so Svetlom sveta, v ktorom nie je ani „najmenšej tmy“. Božích služobníkov osvecujú lúče Slnka spravodlivosti. Oni majú odzrkadľovať jeho lúče. Ako planéty odzrkadľujú žiaru slnka, tak majú kresťania svedčiť, že vo vesmíre tróni Boh a zaslúži si, aby sme ho chválili a konali jeho vôľu. V živote Božích svedkov sa prejavia plody Ducha Svätého čistotou a svätosťou povahy.

Apoštol v Liste Kolosanom píše o tom, ako Boh požehnáva svoje deti: „Neprestávame sa za vás modliť a prosiť, aby ste vo všetkej múdrosti a duchovnej rozumnosti boli naplnení poznaním jeho vôle, aby ste žili hodní Pána a páčili sa mu vždy, keď budete prinášať ovocie v každom dobrom skutku a hlbšie poznávať Boha, keď budete všemožne posilňovaní silou jeho slávy ku každej vytrvalosti a trpezlivosti“ (Kol 1,9-11).

Na inom mieste vyjadril svoju túžbu, aby bratia v Efeze mohli úplne poznať, aká veľká je to prednosť byť kresťanom. Čo najzrozumiteľnejšie sa im snažil vysvetliť, akú obdivuhodnú moc a poznanie môžu dosiahnuť ako Božie deti. Boží duch im dáva možnosť „mocne zosilnieť na vnútornom človekovi“, aby boli „zakorenení a upevnení v láske“, aby „mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dÍžka, výška a hĺbka, a poznať Kristovu lásku, ktorá prevyšuje poznanie“. O prvoradej prednosti kresťanov sa však apoštol zmieňuje vo svojej modlitbe, aby sa dali preniknúť „celou Božou plnosťou“ (Ef 3,16-19).

Tu je teda vrcholný zážitok, ku ktorému vedie cesta viery opretej o prísľuby nášho nebeského Otca a ochotnej splniť jeho požiadavky. Vďaka zásluhám Ježiša Krista máme prístup k trónu nekonečnej moci. „Ako by nám ten, ktorý neušetril vlastného Syna, ale vydal ho za nás všetkých, nedaroval s ním všetko?“ (Rim 8,32). Otec dal Synovi plnosť svojho Ducha a my z tejto plnosti smieme čerpať požehnanie. Pán Ježiš povedal: „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá Otec z neba Ducha Svätého tým, čo ho prosia!“ (Luk 11,13). „Keď ma budete o niečo prosiť v mojom mene, ja to vykonám.“ „Proste teda, a dostanete, aby vaša radosť bola úplná!“ (Ján 14,14; 16,24).

Aj keď sa život kresťana má vyznačovať pokorou, nijako to neznamená, že to má byť život plný smútku a sebapodceňovania. Každý človek má žiť tak, aby ho Boh mohol prijať a požehnávať. Náš nebeský Otec nechce, aby nás stále tiesnil pocit odsúdenia a zármutku. Prejavom pravej pokory nemusí byť chôdza so sklonenou hlavou plnou myšlienok o sebe. Máme možnosť prísť ku Kristovi a dať sa ním očistiť, potom môžeme stáť pred zákonom bez hanby a výčitiek svedomia. „Tak teda už nejestvuje odsúdenie pre tých, čo sú v Kristu Ježišovi“ (Rim 8,1).

Spasiteľovou zásluhou sa synovia Adama, ktorí padli do hriechu, stávajú „Božími synmi“. „Lebo aj ten, čo posväcuje, ako aj tí, čo sú posväcovaní, všetci pochádzajú z jedného. Preto sa nehanbí nazvať ich bratmi“ (Žid 2,11). Život kresťana má byť životom viery, víťazstva a radosti v Bohu. „Veď všetko, čo sa narodilo z Boha, víťazí nad svetom. A tým víťazstvom, ktoré premohlo svet, je naša viera“ (1 Ján 5,4). Boží služobník Nehemiáš povedal pravdu: „Radosť z Hospodina je vaša sila“ (Neh 8,10). Apoštol Pavol radil veriacim: „Ustavične sa radujte v Pánovi. Opakujem: Radujte sa!“ „Ustavične sa radujte. Neprestajne sa modlite. Za všetkých okolností vzdávajte vďaky. Lebo to vám ukladá Božia vôľa v Kristu Ježišovi“ (Fil 4,4; 1 Tes 5,16-18). To sú plody biblického obrátenia a posvätenia. Možno ich vidieť len výnimočne, pretože kresťania sú väčšinou ľahostajní k veľkým zásadám spravodlivosti obsiahnutým v Božom zákone. Preto je tak málo skutočných, trvalých účinkov pôsobenia Božieho Ducha, ktorými sa vyznačovali minulé prebudenecké hnutia.

Ak sa zameriame na Krista, nastane v nás zmena. Keďže ľudia nedbajú na príkazy Písma, ktorými Boh zjavuje ľuďom dokonalosť a svätosť svojho charakteru a pretože sa zameriavajú na ľudské náuky a teórie, nieto sa čo diviť, že sa z našich cirkví vytráca pravá zbožnosť. Pán oznámil: „Opustili mňa, prameň živej vody, aby si vykopali deravé cisterny, ktoré neudržia vodu“ (Jer 2,13).

„Blahoslavený ten, kto nechodí podľa rady bezbožníkov, nestojí na ceste hriešnikov, nesedáva v kruhu posmešníkov, ale záľubu má v zákone Hospodinovom, o jeho zákone rozjíma dňom i nocou. Bude ako strom zasadený pri vodných tokoch, čo úrodu dáva v svojom čase, jeho lístie nevädne a všetko, čo robí, darí sa mu“ (Ž 1,1-3). Oživenie pravej viery a zbožnosti medzi Božím ľudom môže nastať len vtedy, keď Boží zákon znova zaujme miesto, ktoré mu patrí. „Tak povedal Hospodin: Postavte sa na cesty a pozerajte, pýtajte sa na odveké chodníky; kde je cesta k dobru, choďte po nej, a nájdete odpočinok pre svoju dušu“ (Jer 6,16).