28. Tvárou v tvár súdu

Prorok Daniel napísal: „Videl som, ako postavili tróny a Vekom starý si zasadol. Jeho rúcho bolo biele ako sneh a vlasy na jeho hlave boli ako čistá vlna. Ohnivé plamene boli mu trónom, blčiaci oheň jeho kolesami. Ohnivá rieka vytekala spred neho, tisíce tisícov mu slúžili a desaťtisíce desaťtisícov stáli pred ním. Súd zasadol a knihy sa otvorili“ (Dan 7,9.10).

Takto Boh predstavil prorokovi vo videní veľký a slávny deň, keď sa pred Sudcom zeme objavia záznamy o povahe a živote ľudí a každý bude súdený „podľa svojich skutkov“. „Vekom starý“ je Boh-Otec. Žalmista hovorí: „Skôr ako sa vrchy zrodili, než vznikla zem a svet, od vekov naveky Boh si ty“ (Ž 90,2). Súdu bude teda predsedať Pôvodca všetkého živého, Zdroj všetkých zákonov. Služobníkmi a svedkami tohto veľkého súdu budú „desaťtisíce desaťtisícov“ svätých anjelov.

„Na nebeských oblakoch prichádzal ktosi ako Syn človeka. Dostal sa k Vekom starému a priviedli ho pred neho. Dostal moc, slávu i kráľovstvo, aby mu slúžili všetci ľudia, národy a národnosti. Jeho vláda je večná vláda a nepominie, jeho kráľovstvo nezanikne“ (Dan 7,13.14). Tu spomenutý príchod Ježiša Krista nie je jeho druhý príchod na zem. Ježiš Kristus prichádza k „Vekom starému“ v nebi, aby prijal vládu, slávu a kráľovstvo, ktoré mu bude dané na záver jeho obhajobnej služby. Predpoveď o období dvetisíctristo prorockých dní, ktoré sa skončilo v roku 1844, naznačovala túto udalosť, nie Kristov druhý príchod na zem. V sprievode nebeských anjelov vstúpil náš Veľkňaz do svätyne svätých (veľsvätyne) a predstúpil pred nebeského Otca, aby vykonal záverečné dielo svojej služby pre človeka – aby uskutočnil prieskum a zmieril s Bohom všetkých, ktorí jeho dielo zmierenia prijali.

V starozmluvnej predobraznej službe mal Deň zmierenia význam pre tých, čo pred Boha predstúpili s kajúcnym vyznaním svojich hriechov, ktoré boli prostredníctvom obetnej krvi prenesené do svätyne. Podobne aj na veľký Deň konečného zmierenia a prieskumného (vyšetrujúceho) súdu prídu do úvahy len prípady tých, čo sa hlásia k Božiemu ľudu. Súd nad bezbožnými je celkom iná záležitosť a bude sa konať neskôr. Apoštol Peter pripomína: „Lebo už je čas, aby sa začal súd od domu Božieho. Ak sa však začne najprv od nás, akýže bude koniec tých, ktorí sú neposlušní voči Božiemu evanjeliu?“ (1 Pet 4,17).

Podkladom na rozhodnutie súdu sú nebeské knihy, v ktorých sú zaznamenané mená a skutky ľudí. Prorok Daniel napísal: „Súd zasadol a knihy sa otvorili“ (Dan 7,10). Apoštol Ján opisuje v Zjavení rovnaký výjav a dodáva: „Aj iná kniha sa otvorila, kniha života. A mŕtvi boli súdení na základe zápisov v knihách podľa svojich skutkov“ (Zj 20,12).

V knihe života sú uvedené mená všetkých ľudí, ktorí kedy vstúpili do Božej služby. Pán Ježiš vyzýval svojich učeníkov: „Radujte sa z toho, že vaše mená sú zapísané v nebi“ (Luk 10,20). Apoštol Pavol hovorí o svojich verných spolupracovníkoch, „ktorých mená sú v knihe života“ (Fil 4,3). Daniel videl prorockým pohľadom, že „nastane čas súženia, akého nebolo“, a uisťuje, že okrem Božieho ľudu bude zachránený „každý, ktorého nájdu zapísaného v knihe“. Pisateľ knihy Zjavenie zaznamenal, že do Božieho mesta vojdú len tí, „čo sú zapísaní v Baránkovej knihe života“ (Dan 12,1; Zj 21,27).

Pred Bohom sa do „pamätnej knihy“ zaznamenávajú dobré skutky tých, „čo sa boja Hospodina a ctia si jeho meno“ (Mal 3,16). Ich skutky viery a lásky sú v nebeských záznamoch. Zmieňuje sa o tom aj Nehemiáš: „Pamätaj na mňa, Bože môj..., a nevytri moje dobrodenie, ktoré som preukázal domu svojho Boha“ (Neh 13,14). V Božej pamätnej knihe je uvedený každý spravodlivý skutok, presne je zaznamenané každé víťazstvo nad pokušením, každé zdolané zlo, ale aj každé súcitné slovo. Je tam záznam o obetiach, bolestiach a žiaľoch, ktoré ľudia vytrpeli pre Ježiša Krista. Žalmista napísal: „O mojej biede záznam máš, do svojej nádoby daj moje slzy. Či v tvojej knihe záznamu o nich niet?“ (Ž 56,9).

Nebeské knihy uvádzajú aj hriechy ľudí. „Boh každé dielo privedie na súd i každú tajnú vec, či je dobrá alebo zlá.“ „V deň súdu sa ľudia budú zodpovedať za každé prázdne slovo, ktoré vyrieknu.“ Spasiteľ hovorí: „Na základe svojich slov budeš ospravedlnený a na základe svojich slov budeš odsúdený“ (Kaz 12,14; Mat 12,36.37). Tento neomylný záznam uvádza aj tajné úmysly a pohnútky, pretože Boh „vynesie na svetlo, čo je skryté v tme, a odhalí zámery sŕdc“ (1 Kor 4,5). Izraelcom Izaiáš pripomína, že pred Pánom sú napísané ich „neprávosti i neprávosti ich otcov“ (Iz 65,6.7).

Boh skúma skutky všetkých ľudí a zaznamenáva ich verné i neverné činy. Ku každému menu je v nebeských knihách neomylne presne pripísané každé nešľachetné slovo, sebecký skutok, nesplnená povinnosť, tajný hriech i nečestné správanie. Všetky nebom poslané varovania alebo napomenutia, ktoré človek zanedbal, všetky premárnené chvíle, nevyužité príležitosti, každý vplyv, či s dobrými alebo zlými následkami – to všetko zapisuje anjel do nebeských záznamov.

Boží zákon je meradlom, podľa ktorého bude Boží súd hodnotiť povahu a život každého človeka. Múdry muž napísal: „Boha sa boj a jeho prikázania zachovávaj..., pretože Boh každé dielo privedie na súd.“ (Kaz 12,13.14). Apoštol Jakub napomína svojich bratov: „Tak hovorte a tak konajte ako tí, čo majú byť súdení podľa zákona slobody“ (Jak 2,12).

Súd rozhodne o tom, kto bude „hoden“, aby bol vzkriesený so spravodlivými. Pán Ježiš povedal: „Tí, čo budú uznaní za hodných dosiahnuť budúci vek a zmŕtvychvstanie,... sú ako anjeli a sú Božími synmi“ (Luk 20,35.36). Na inom mieste čítame tieto Spasiteľove slová: „Tí, čo dobre robili, vyjdú na vzkriesenie k životu“ (Ján 5,29). Spravodliví mŕtvi budú teda vzkriesení až po prvej časti súdu, na ktorom budú uznaní za hodných vstať „k životu“. Osobne sa teda nezúčastnia na súde, pri ktorom sa bude o nich rozhodovať podľa záznamu.

Na tomto súde ich bude pred Bohom zastupovať Kristus ako ich obhajca. „Ak niekto zhreší, máme u Otca obhajcu – Ježiša Krista, spravodlivého“ (1 Ján 2,1). „Kristus nevošiel do svätyne zhotovenej rukou, ktorá je len predobrazom tej pravej, ale do samého neba, aby sa teraz za nás ukázal pred Božou tvárou.“ „Preto môže aj dokonale spasiť tých, ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu, lebo žije neustále, aby sa za nich prihováral“ (Žid 9,24; 7,25).

Keď sa pri súde otvoria knihy záznamov, pred Bohom sa preskúma život každého v Krista veriaceho človeka. Náš Obhajca začína tými, čo na zemi žili od počiatku, pokračuje prieskumom ďalších generácií a skončí žijúcimi. Na rad príde každé meno a každý prípad bude dôkladne preskúmaný. Boh niektorých prijme, iných odmietne. Ak pri niektorom mene bude záznam, že hriechy neboli vyznané a odpustené, meno bude odstránené z knihy života a záznam o dobrých skutkoch človeka bude vymazaný z Božej pamätnej knihy. Hospodin povedal Mojžišovi: „Každého, kto zhrešil proti mne, vytriem zo svojej knihy“ (2 Moj 32,33). Prorok Ezechiel dodáva: „Ak sa spravodlivý odvráti od svojej spravodlivosti a spácha neprávosť..., nijaká jeho spravodlivosť, ktorú uskutočnil, sa nebude pripomínať“ (Ez 18,24). Záznam o odpustení bude v nebeských knihách pri každom, kto úprimne ľutoval svoje hriechy a Kristovu krv prijal vierou ako očistnú obeť. Keďže prijal Kristovu spravodlivosť a svoju povahu zosúladil s Božím zákonom, jeho hriech bude vymazaný a on sám bude pokladaný za hodného vojsť do večného života. Prostredníctvom proroka Izaiáša Pán oznámil: „Ja zotriem tvoje priestupky kvôli sebe samému a na tvoje hriechy nebudem spomínať“ (Iz 43,25). Spasiteľ povedal: „Kto zvíťazí, bude oblečený do bieleho rúcha a jeho meno nevymažem z knihy života. Jeho meno vyznám pred svojím Otcom i pred jeho anjelmi.“ „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, vyznám i ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach. Toho však, kto by ma zaprel pred ľuďmi, zapriem aj ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach“ (Zj 3,5; Mat 10,32.33).

I ten najväčší záujem ľudí o rozhodnutia pozemských súdov je len slabým náznakom záujmu, ktorý medzi nebešťanmi pred sudcom celej zeme prebúdza začiatok súdneho prieskumu mien zaznamenaných v Baránkovej knihe života. Náš Obhajca požiada, aby boli odpustené viny tým, čo vierou v jeho krv zvíťazili, aby sa mohli vrátiť do svojho rajského domova a dostať „veniec“ života ako spoludedičia Kristovho „prvotného vladárstva“ (Mich 4,8). Satan sa snažil klamstvom a zvodmi zmariť Boží stvoriteľský zámer s človekom. Kristus však teraz žiada, aby sa tento cieľ stal skutočnosťou, ako keby človek nikdy nebol zhrešil. On žiada pre svoj ľud nielen úplné odpustenie a ospravedlnenie, ale aj podiel na svojej sláve a miesto na svojom tróne.

Zatiaľ čo sa Kristus prihovára za tých, ktorí jeho milosť prijali, satan ich pred Bohom obviňuje ako hriešnikov. Veľký podvodník sa ich snažil uviesť do pochybností, aby prestali veriť Bohu, aby sa odvrátili od jeho lásky a nedbali na jeho zákon. Teraz poukazuje na záznam o ich živote, na ich povahové nedostatky, na to, ako málo sa podobajú Kristovi, čím svojho Vykupiteľa zneuctili, na všetky hriechy, ktoré pod jeho satanským vplyvom spáchali, následkom čoho ich pokladá za svojich poddaných.

Kristus neospravedlňuje ich hriechy, ale poukazuje na ich ľútosť a vieru, preto žiada pre nich odpustenie. Pred Otcom a svätými anjelmi sa odvoláva na svoje prebodnuté ruky a vraví: „Poznám ťa po mene.“ „Do dlaní som si ťa vyryl“ (2 Moj 33,12; Iz 49,16). „Skrúšený duch, to je obeť Bohu; skrúšeným a zdrveným srdcom nepohŕdaš, Bože“ (Ž 51,19). Žalobcovi svojho ľudu vraví: „Satan, nech ťa pokarhá Hospodin! Nech ťa pokarhá Hospodin, ktorý si vyvolil Jeruzalem. Či tento nie je hlavňou vyrvanou z ohňa?“ (Zach 3,2). Kristus prikryje verných svojou spravodlivosťou, aby ich mohol predstaviť svojmu Otcovi ako „cirkev slávnu, na ktorej niet poškvrny ani vrásky, ani nič podobné“ (Ef 5,27). Ich mená sú napísané v knihe života a čítame o nich: „Budú chodiť so mnou v bielom, lebo sú toho hodní“ (Zj 3,4). Tak sa splní novozmluvný prísľub: „Odpustím ich viny a na ich hriech si už nespomeniem.“ „Za oných dní a v tých časoch, znie výrok Hospodinov, vyhľadávať budú vinu Izraela, ale jej nebude, i hriechy Júdu, ale ich nenájdu“ (Jer 31,34; 50,20). „Ten deň bude výhonok Hospodinov ozdobou a slávou a ovocie krajiny bude pýchou a okrasou pre tých, čo budú zachránení v Izraeli. Ten, kto bude zachránený na Sione a zostane v Jeruzaleme, svätým sa bude volať, každý, kto je v Jeruzaleme zapísaný k životu“ (Iz 4,2.3).

Úloha vyšetrujúceho súdu a vymazanie hriechov sa skončí pred druhým príchodom Spasiteľa. Keďže mŕtvi budú súdení podľa záznamov v knihách, nie je možné, aby hriechy ľudí boli vymazané skôr ako sa skončí súd, ktorý skúma ich jednotlivé prípady. Apoštol Pavol jednoznačne hovorí, že hriechy veriacich budú vymazané vtedy, keď „od Pána nadídu časy rozvlaženia“ a keď Boh pošle „Ježiša, vám predurčeného Krista“ (Sk 3,19.20). Kristus príde po skončení vyšetrujúceho súdu a prinesie odplatu každému podľa jeho skutkov.

Keď v starozmluvnej predobraznej službe veľkňaz dokončil obrad zmierenia za Izrael, vyšiel zo svätyne a požehnal zhromaždených veriacich. Podobne po dokončení svojho obhajobného diela príde Kristus „bez hriechu na spásu“ (Žid 9,28), aby ako požehnanie dal večný život svojmu ľudu, ktorý ho očakával. Tak ako kňaz očistil svätyňu od hriechov a vložil ich na hlavu kozla, ktorý bol vyhnaný na púšť, tak Kristus vloží všetky vyznané hriechy svojho ľudu na satana, pôvodcu a podnecovateľa hriechu. Kozol, ktorý niesol hriechy Izraela, bol zahnaný „na púšť“ (3 Moj 16,22), satan, ktorý ponesie vinu za všetky hriechy, ku ktorým zviedol veriacich, bude na tisíc rokov uväznený na zemi, vtedy pustej a neobývanej. Trestom za hriechy bude pre satana oheň a spolu s ním zničí aj všetkých bezbožných. Veľký plán záchrany človeka sa zavŕši konečným odstránením hriechu a oslobodením všetkých tých, čo dobrovoľne odmietli zlo.

V predpovedanom čase – po uplynutí dvetisíctristo prorockých dní v roku 1844 – začal sa prieskumný súd a odstraňovanie hriechov. Toto podstúpia všetci, ktorí sa kedy hlásili k Ježišovi. Súdení sú mŕtvi i živí „na základe zápisov v knihách podľa svojich skutkov“ (Zj 20,12).

Hriechy, ktoré hriešnik neoľutoval a nezanechal, nielenže nebudú odpustené a vymazané z kníh, ale v Boží deň budú svedčiť proti hriešnikovi. Či hriešnik svoje hriechy spáchal pri dennom svetle alebo v nočnej tme, Pán, v ktorého ruke sme, ich pozná. Boží anjeli boli svedkami každého hriechu a neomylne ho zaznamenali do knihy. Človek môže pred otcom, matkou, ženou, deťmi alebo priateľmi svoj hriech skryť, poprieť, alebo tak zatajiť, že o spáchanom skutku nemusí mať okrem vinníka nikto ani najmenšie podozrenie. Nebeské bytosti však vedia o každom hriechu. Pred Božou vševediacnosťou ani tá najtemnejšia nočná tma či najdômyselnejšie podvodné utajovanie nemôžu skryť čo i jedinú myšlienku. Boh má presný záznam o každom nespravodlivom skutku a každom nečestnom konaní. Nijako predstieraná zbožnosť ho neoklame. Pri posudzovaní povahy človeka sa nemýli. Skazení ľudia môžu oklamať človeka, ale nie Boha. Spozná každú pretvárku a vidí do ľudského srdca.

Aká to závažná predstava! Deň za dňom sa stráca vo večnosti a nebeské knihy zaznamenávajú všetko, čo sa v každom z nich udialo. Povedané slovo či vykonaný skutok už nikdy nemožno odvolať. Anjeli zaznamenávajú dobré i zlé činy. Záznam jediného dňa nemôže zrušiť ani ten najmocnejší pozemský dobyvateľ. Všetky naše skutky, ba aj tie najtajnejšie myšlienky rozhodnú o našom dobrom alebo zlom smerovaní s platnosťou pre večnosť. Aj keby sme na ne celkom zabudli, raz prehovoria, aby nás ospravedlnili alebo odsúdili.

Ako presne vie umelec zachytiť obrysy tváre, tak presne je v nebeských knihách zaznamenaná povaha ľudí. Ako málo sa však ľudia starajú o tieto záznamy, do ktorých hľadia nebeské bytosti. Keby sa dal odstrániť závoj, oddeľujúci viditeľný svet od neviditeľného a keby ľudia mohli vidieť ako Boží služobníci zaznamenávajú každé slovo a každý skutok, keby si uvedomovali, že sa s týmito záznamami stretnú pri súde, koľko slov denne vypovedaných by sa zamlčalo a koľko skutkov by sa nevykonalo! Pán bude pri súde starostlivo posudzovať, ako kto zužitkoval schopnosti, ktoré dostal. Ako sme naložili s prostriedkami, ktoré nám Pán prepožičal? Odovzdáme mu pri jeho návrate zverené hrivny zúročené? Využili sme schopnosti, vložené nám do rúk, do srdca a mozgu na oslavu Boha a pre blaho blížnych? Ako sme využili svoj čas, ako používali pero, hlas, peniaze alebo svoj vplyv? Čo sme urobili pre Ježiša v osobe jeho biednych, postihnutých, sirôt a vdov? Boh nám zveril svoje sväté Slovo. Čo sme urobili s poznaním a pravdou, ktoré nám Boh zveril vo svojom svätom Slove na to, aby sme pomohli pri záchrane hynúcich? Pán nemôže brať vážne prázdne vyznanie viery v Krista. On uznáva len skutkami prejavenú lásku. U Boha má cenu skutok len vtedy, ak je vykonaný z lásky. Čokoľvek konáme z lásky, Boh prijme a odmení, aj keby podľa ľudského úsudku šlo o skutok nepatrný.

V nebeských knihách sú záznamy o skrytom sebectve ľudí, o nesplnených povinnostiach voči blížnym, ako aj o obchádzaní Spasiteľových požiadaviek. Z nich ľudia poznajú, ako často venovali čas, myšlienky a silu satanovi namiesto Kristovi. Zaznamenané správy nie sú radostné. Rozumom obdarené bytosti, ľudí, ktorí sa pokladajú za nasledovníkov Krista, stravuje úsilie hromadiť pozemský majetok alebo túžba po svetských zábavách. Márnivo zaobchádzajú s peniazmi, s časom a so silami, aby sa mohli samoľúbo vystatovať alebo hýrivo holdovať pôžitkom. Len veľmi málo času venujú modlitbe, štúdiu Písma, kajúcnej pokore a vyznaniu hriechov.

Satan sa ustavične snaží novými podnetmi zamestnať našu myseľ, aby sme sa nemohli zaoberať tým, čo by sme mali poznať najlepšie. Veľký zvodca nenávidí pravdy, ktoré hovoria o zástupnej obeti a všemocnom Obhajcovi. Chápe, že všetko závisí od toho, ako sa mu darí odvracať myseľ ľudí od Krista a jeho pravdy.

Kto chce mať úžitok z obhajobnej služby Spasiteľa, nesmie dopustiť, aby mu čokoľvek mohlo mariť vzrast v posvätení. Drahocenný čas nesmieme strácať v zábavách, v rozmarnom hýrení, v pôžitkárstve či v hromadení majetku, ale v dôkladnom skúmaní Božieho slova pravdy a v modlitbe. Boží ľud musí jasne pochopiť podstatu svätyne a vyšetrujúceho súdu. Všetci majú vedieť, čo náš Veľkňaz koná, inak si nezachovajú vieru, ktorá je dnes veľmi dôležitá, aby mohli zaujať postoj, ktorý podľa Božej vôle zaujať majú. Každý človek má život, ktorý si môže zachovať alebo stratiť. Všetci sa musia postaviť pred Boží súd. O záznamoch každého človeka sa bude raz rokovať. Každý by teda mal často a zodpovedne uvažovať o nebeskom zasadaní súdu nad otvorenými knihami záznamov vo vedomí, že na konci dní bude musieť podobne ako Daniel prijať svoj údel.

Tí, čo o tom vedia, majú svedčiť o veľkých pravdách, ktoré im Boh zveril. Nebeská svätyňa je ústredím Kristovej služby v záujme ľudí. Spasiteľovo dielo sa týka každého človeka na svete. Ukazuje nám plán vykúpenia, ktorý sa zavŕši na konci časov s víťazným záverom boja medzi spravodlivosťou a hriechom. Veľmi dôležité je, aby sme sa s tým všetci podrobne zoznámili a mohli odpovedať každému, kto by sa spýtal na našu nádej.

Skutočnosť, že Kristus v nebeskej svätyni obhajuje človeka, patrí rovnako k plánu vykúpenia ako jeho smrť na kríži. Kristus začal svoje spásne dielo smrťou a po svojom zmŕtvychvstaní odišiel do neba, aby tam toto dielo dokončil. Vierou smieme vojsť za oponu, „kam za nás vošiel Ježiš ako predchodca“ (Žid 6,20). Tam sa zrkadlí svetlo golgotského kríža. Tam môžeme plnšie pochopiť tajomstvo vykúpenia. Záchrana človeka stála Boha nesmiernu obeť. Zástupná obeť spĺňa všetky požiadavky Božieho zákona. Kristus pripravil cestu k Otcovmu trónu a svojou sprostredkovateľskou službou môže Otcovi predkladať úprimné prosby všetkých, čo sa k nemu utiekajú vierou. „Ten, kto zakrýva svoje previnenia, nebude mať úspech, kto však ich vyzná a opustí, dôjde milosrdenstva“ (Prísl 28,13). Keby tí, čo svoje chyby ospravedlňujú a zakrývajú, mohli vidieť, ako nad nimi a ich správaním satan jasá, ako sa vysmieva Kristovi a jeho anjelom, snažili by sa čím skôr vyznať svoje hriechy a zrieknuť sa ich. Satan využíva povahové nedostatky človeka a pokúša sa ovládnuť jeho myslenie. Vie, že sa mu to podarí, ak proti nedostatkom nebojujeme. Preto sa ustavične snaží zvádzať Kristových nasledovníkov svojimi výmyslami, ktorým nedokážu odolať. Pán Ježiš sa za nich prihovára a svojimi prebodnutými rukami a raneným telom ubezpečuje všetkých, ktorí ho chcú nasledovať: „Stačí ti moja milosť“ (2 Kor 12,9). „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, a nájdete odpočinutie pre svoje duše. Veď moje jarmo je lahodné a bremeno ľahké“ (Mat 11,29.30). Nikto nemá právo považovať svoje nedostatky za nenapraviteľné. Zvíťaziť nad nimi môžeme Božím darom viery a milosti. Žijeme v čase veľkého Dňa zmierenia. Keď veľkňaz v starozmluvnej predobraznej službe konal obrad zmierenia za Boží ľud, všetci Izraelci museli úprimne ľutovať svoje hriechy a pokorne sa kajať pred Pánom, inak by boli spomedzi národa vylúčení. Podobne by mali dnes, v posledných dňoch času milosti koriť svoje srdce pred Bohom a úprimne ľutovať svoje hriechy všetci, čo chcú, aby ich mená zostali zapísané v knihe života. Musia si skutočne a dôkladne skúmať srdce. Nesmú byť ľahkomyseľní či ľahostajní, ako mnohí dnešní kresťania. Všetkých, čo chcú prekonať zlé povahové sklony, ktoré ich ovládajú, čaká ťažký boj. Pripraviť sa musí každý sám. Spasení nebudeme hromadne. Čistota a zbožnosť jedného človeka nemôžu nahradiť nedostatok týchto vlastností u iného. Aj keď pred Božím súdom musia prejsť všetky národy, Boh bude skúmať prípad každého jednotlivca tak podrobne a presne, akoby bol jediným človekom na zemi. Každý musí byť súdený a nájdený bez chyby, vrásky a čohokoľvek podobného.

Slávne sú záverečné udalosti vykúpenia a majú ďalekosiahle následky. Teraz sa v nebeskej svätyni koná súd. Prebieha už dlhší čas. Čoskoro, ale nikto nevie ako rýchlo, prídu na rad živí. Vo vznešenej Božej prítomnosti sa prerokuje aj život každého z nás. Každý by sa mal teraz predovšetkým snažiť o to, aby plnil Spasiteľovo napomenutie: „Majte sa na pozore, bdejte! Veď neviete, kedy príde ten čas“ (Mar 13,33). „Ak však nebudeš bdieť, prídem ako zlodej a ani sa nenazdáš, v ktorú hodinu prídem na teba“ (Zj 3,3). Po skončení vyšetrujúceho súdu bude rozhodnuté, aký bude údel každého človeka – rozhodnuté o jeho živote alebo smrti. Čas milosti sa skončí krátko predtým, ako na nebeských oblakoch príde Pán. V knihe Zjavenie čítame o tom Kristovu predpoveď: „Kto pácha neprávosť, nech ju ešte pácha; špinavý nech sa špiní ďalej, spravodlivý nech ďalej koná spravodlivosť a svätý nech sa ďalej posväcuje. Prídem čoskoro a moja odplata príde so mnou, aby som odplatil každému podľa jeho skutkov“ (Zj 22,11.12).

Ľudia spravodliví i bezbožní budú ešte na zemi žiť ako smrteľníci – budú orať a stavať, jesť a piť a nikto nebude vedieť, že v nebeskej svätyni bolo vynesené konečné, neodvolateľné rozhodnutie. Keď Nóach vošiel pred potopou do korábu, Boh za ním zavrel dvere a bezbožných nechal vonku. Keďže ľudia sedem dní nevedeli, že o ich osude bolo už rozhodnuté, pokračovali vo svojom bezstarostnom, hýrivom spôsobe života a vysmievali sa varovným výstrahám o hroziacom súde. Pán Ježiš povedal: „Tak bude aj pri príchode Syna človeka“ (Mat 24,39). Ticho, nepozorovane, ako zlodej o polnoci, príde rozhodná chvíľa, keď sa naplní údel každého človeka a navždy sa skončí ponuka Božej milosti hriešnikom.

„Bdejte teda,... nech vás nenájde spať, keď príde nečakane!“ (Mar 13,35.36). Vo veľkom nebezpečenstve sú tí, čo sa unavili bdením a prijali ponuku sveta. Práve vtedy, keď bude podnikateľ úplne zaujatý honbou za ziskom, keď milovník zábav bude holdovať pôžitkom, keď sa márnivá žena bude zdobiť, môže sa stať, že Sudca celej zeme vynesie rozsudok: „Bol si odvážený na váhe a nájdený si nedostatočným“ (Dan 5,27).