30. Najväčší nepriateľ človeka

„Položím nepriateľstvo medzi teba a ženu, medzi tvoje potomstvo a jej potomstvo; ona ti rozmliaždi hlavu a ty mu schvatneš pätu“ (1 Moj 3,15). Boží rozsudok nad satanom po páde človeka do hriechu bol súčasne prorockým výrokom o veľkom boji, ktorý trvá už tisícročia a potrvá do konca času za účasti všetkých ľudských pokolení, čo žili a budú žiť na zemi.

Boh oznámil: „Položím nepriateľstvo.“ Toto nepriateľstvo nie je teda niečím neprirodzeným. Keď človek prestúpil Boží zákon, skazilo to jeho povahu a ocitol sa na strane satana. Nepriateľstvo medzi pôvodcom hriechu a hriešnym človekom je neprirodzené. Odpadnutím od Boha sa prirodzenosť jedného i druhého zvrátila. Odpadlík nemá pokoj, kým svojím príkladom nezvedie aj iných a nezíska ich súcit a podporu. Preto sa padlí anjeli a bezbožní ľudia spájajú a zjednocujú proti nebu. Namiesto toho, aby sa celé ľudstvo postavilo satanovi na odpor, spojilo sa s ním proti Bohu.

Satan zvádzal človeka k hriechu rovnako, ako zvádzal k vzbure anjelov, aby v boji proti Bohu získal spojencov. V nenávisti voči Božiemu Synovi – Kristovi je medzi ním a padlými anjelmi úplná zhoda; aj keď sa v ostatnom zhodnúť celkom nemuseli, v odpore voči Vládcovi vesmíru boli celkom jednotní. Keď však satan počul Božie vyhlásenie, že medzi ním a ženou, ako aj medzi jeho semenom a jej semenom bude nepriateľský vzťah, pochopil, že jeho úsilie zvrátiť ľudskú povahu bude obmedzené a človek určitým spôsobom získa silu odolať jeho moci.

Satanovo nepriateľstvo voči človekovi vyplýva z toho, že človek sa vďaka Kristovi stal predmetom Božej milosti a lásky. Satan by rád zmenil Boží plán záchrany človeka, rád by zneuctil Boha tým, že znetvorí a znehodnotí jeho dielo. Rád by v nebi spôsobil žiaľ a zem naplnil biedou a záhubou. Všetko zlo by potom predstavil ako následok Božieho rozhodnutia stvoriť človeka.

Nepriateľstvo voči satanovi je v človekovi dielom milosti, ktorú do ľudského srdca vkladá Kristus. Bez nej a obnovnej sily by človek zostal satanovým zajatcom a sluhom vždy ochotne vykonávajúcim jeho rozkazy. Nový prvok v človekovi vytvára nepriateľstvo tam, kde bol dosiaľ súlad. Kristova moc mu umožňuje odolať tyranovi a uchvatiteľovi. Veď len od Boha môže človek dostať silu nenávidieť hriech namiesto toho, aby ho miloval, odolávať vášňam, ktoré ho chcú ovládať a víťaziť nad nimi.

Rozpor medzi Kristovým duchom a duchom satana sa najvýraznejšie prejavil v tom, ako svet prijal Krista. Židia ho nezavrhli preto, že prišiel chudobný, bez lesku a slávy. Oni postrehli, že jeho moc dokonale vyváži akýkoľvek nedostatok pozemských výhod. Nenávisť bezbožných ľudí vyvolávala predovšetkým Ježišova čistota a svätosť. Kristov život plný sebazaprenia a čírej zbožnosti bol stálou výčitkou pyšnému a zmyselnému národu a vyvolával nepriateľstvo voči Božiemu Synovi. Satan a jeho služobníci sa spojili so zlými ľuďmi, aby spoločne odporovali nebeskému Zástancovi pravdy.

Proti nasledovníkom Ježiša Krista možno pozorovať rovnaké nepriateľstvo, aké brojilo proti ich Majstrovi. Kto chápe odpornú povahu hriechu a mocou z neba odoláva pokušeniu, určite ho podnieti hnev satana a jeho stúpencov. Nenávisť proti čistým zásadám pravdy, ako aj tupenie a prenasledovanie jej prívržencov potrvá dotiaľ, kým bude na svete hriech a hriešnici. Kristovi nasledovníci na jednej strane a pomocníci satana na strane druhej nemôžu žiť v súlade. Keďže pohoršenie, ktoré vyvoláva kríž, neprestalo, „všetci, ktorí chcú žiť pobožne v Kristu Ježišovi, budú prenasledovaní“ (2 Tim 3,12).

Satan ustavične nabáda zástupy svojich pomocníkov, aby sa pod jeho vedením usilovali zvíťaziť nad ľuďmi a aby sa napriek Božej vláde snažili nastoliť a budovať jeho kráľovstvo. Preto sa pokúšajú oklamať Kristových nasledovníkov a zlákať ich, aby sa zriekli Spasiteľa. Ako ich vodca, tak aj oni svojvoľne a zámerne prekrúcajú a zneužívajú výroky Písma. Ako sa satan snažil obviniť Boha, tak sa aj jeho prívrženci snažia zosmiešniť Boží ľud. Ako nepriateľ, ktorý priviedol Krista na kríž, tak aj bezbožní ľudia sa všemožne snažia odstrániť Kristových nasledovníkov. To všetko v náznaku obsiahuje už prvé proroctvo: „Položím nepriateľstvo medzi teba a ženu, medzi tvoje potomstvo a jej potomstvo.“ Tak to bude do konca času.

Satan mobilizuje všetky svoje sily a vrhá sa naplno do boja. Prečo nenaráža na väčší odpor? Prečo sú bojovníci Ježiša Krista takí ochabnutí a ľahostajní? Je to preto, lebo nie sú dostatočne spojení s Kristom a len málo sú ochotní dať sa viesť Duchom Svätým. Hriech sa im nezdá byť taký odporný a hrozný ako ich Majstrovi. Nevystupujú proti nemu tak rozhodne a odhodlane, ako to robil Kristus. Neuvedomujú si strašnú ohavnosť a zhubnosť hriechu, nechápu zákernú povahu a moc kniežaťa temnoty. Satan a jeho pustošivé dielo nevzbudzuje v nich dostatočný odpor, lebo nevedia o jeho moci a zlobe, ani o nesmiernom rozsahu boja proti Kristovi a jeho cirkvi. V tom sa mnoho ľudí mýli. Nechápu, že ich nepriateľ je mocný vojvodca, ktorý ovláda mysle svojich stúpencov a podľa svojich zákerných plánov obratne bojuje proti Kristovi, len aby ohrozil spásu ľudí. Medzi vyznávačmi Krista, ba priam aj medzi služobníkmi evanjelia sa len zriedkavo hovorí o satanovi, s výnimkou okrajových zmienok z kazateľníc. Prehliadajú sa dôkazy jeho sústavnej činnosti a jeho úspechy. Neberú sa vážne výstražné varovania o jeho klamstvách. Zdá sa, akoby veriaci celkom zabudli, že existuje.

Zatiaľ čo ľudia nič netušia, aké ľstivé sú jeho zámery, tento bdelý nepriateľ im je stále v pätách. Vniká do každej domácnosti, do každej ulice našich miest, do kostolov, do národných zhromaždení, do súdnych siení, všade mätie, klame, zvádza, telesne i duševne ničí mužov, ženy a deti, rozdeľuje rodiny, šíri nenávisť, závisť, spory, rozbroje a vraždy. Zdá sa, že kresťanský svet vníma tieto javy, akoby boli od Boha a musia teda existovať.

Satan sa ustavične snaží premôcť Boží ľud tým, že búra priehrady, ktoré veriacich delia od sveta. Do hriechu zviedol aj Izraelcov, keď sa odvážili nadväzovať zakázané spojenie s pohanmi. Podobne zvádza aj dnešných veriacich. „V nich boh tohto veku zatemnil mysle neveriacich, aby nevideli svetlo evanjelia o sláve Krista, ktorý je obrazom Boha“ (2 Kor 4,4). Každý, kto vedome nenasleduje Ježiša Krista, slúži satanovi. Kým v neobrátenom srdci vládne láska k hriechu a zhovievavá snaha ospravedlňovať ho, obrátené srdce hriech nenávidí a odhodlane mu odporuje. Kresťania sa vyhľadávaním spoločnosti bezbožných a neveriacich ľudí vystavujú zákernému pokušeniu. Satan sa pred nimi skrýva a podvodne im zastiera zrak. Potom nevedia rozpoznať, že taká spoločnosť im môže len ublížiť. Medzitým sa však stále viac prispôsobujú svetu svojou povahou, slovami i skutkami. Ich duchovný zrak stále viac slabne. Cirkev svojou zhovievavosťou k svetských zvyklostiam nevedie svet ku Kristovi, ale pozvoľna splýva so svetom. Bližším stykom s hriechom sa otupuje mravná citlivosť a hriech sa javí menej odporným. Kto sa priatelí so služobníkmi satana, čoskoro sa prestane báť aj ich vodcu. Ak sa pri svojich povinnostiach dostaneme do skúšok podobných napríklad Danielovej na dvore kráľa Nebúkadnecara, môžeme si byť istí, že Boh nás ochráni. Keď sa však pokušeniu vystavujeme sami, skôr či neskôr mu podľahneme.

Zvodcovi zvyčajne najlepšie pomáhajú tí, ktorých najmenej podozrievame, že by mohli byť jeho pomocníkmi. Nadaných a vzdelaných jednotlivcov ostatní ľudia obdivujú a vážia si ich, akoby sa nadaním a vzdelaním dal vyvážiť nedostatok úcty k Bohu, alebo akoby to oprávňovalo človeka mať nárok na Božiu priazeň. Nadanie a vzdelanie sú Božie dary, ale ak majú nahrádzať zbožnosť, potom neprivádzajú človeka bližšie k Bohu, ale odvádzajú ho od neho a stávajú sa mu kliatbou a osídlom. Ľudia sa často nazdávajú, že všetko, čo sa javí ako zdvorilé, uhladené a ušľachtilé, musí súvisieť s Kristom. Nieto azda väčšieho omylu. Tieto vlastnosti by mali síce zdobiť povahu každého kresťana a mohli by byť aj dobrým svedectvom o pravej zbožnosti, treba ich však zasvätiť Bohu, inak môžu človeka zviesť do hriechu. Nejeden vzdelaný človek s vycibreným správaním, ktorý by sa neznížil k niečomu, čo sa všeobecne pokladá za nečestné, sa môže stať úspešným nástrojom satana. Zákerná zvodnosť jeho vplyvu a príkladu robí z neho nebezpečnejšieho nepriateľa Kristovho diela, než sú tí, čo nedostali primeranú výchovu ani vzdelanie.

Šalamún získal obdivuhodne veľkú múdrosť modlitbou a vierou v Boha. Keď sa však odvrátil od Zdroja svojej duchovnej sily a začal sa spoliehať len na seba, podľahol pokušeniu a zázračné nadanie, ktoré tento najmúdrejší z kráľov dostal, urobilo z neho zhubný nástroj namierený proti ľuďom.

Hoci sa satan snaží zaslepiť mysle kresťanov, nemali by zabúdať na to, že ich „boj nie je proti krvi a telu, ale proti kniežatstvám, proti mocnostiam, proti vládcom tohto temného sveta, proti duchom zla v nebesiach“ (Ef 6,12). Po stáročia až dodnes zaznieva Božie varovanie: „Buďte triezvi, bdejte! Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral“ (1 Pet 5,8). „Oblečte si celú Božiu výzbroj, aby ste mohli obstáť proti úkladom diabla“ (Ef 6,11).

Od Adama až po dnešok náš veľký nepriateľ robí všetko pre to, aby utláčal a ničil. Teraz pripravuje záverečný útok proti pravej cirkvi. Tí, čo chcú nasledovať Ježiša Krista, dostanú sa do sporu s týmto neľútostným protivníkom. Čím vernejšie sa kresťania pridŕžajú Božích prikázaní, tým istejšie sa stávajú terčom satanových útokov. Všetci, čo usilovne pomáhajú v Božom diele a snažia sa odhaliť podvod nepriateľa poukázaním na Krista, budú môcť vydať svedectvo, aké vydal apoštol, keď povedal, že slúžia Pánovi v pokore ducha, hojnými slzami a pokušeniami.

Satan útočil na Krista tými najzvodnejšími a najrafinovanejšími pokušeniami. Pán však jeho útoky odrazil. Bojoval za nás a svojím víťazstvom nám umožnil, aby sme aj my zvíťazili. Spasiteľ dá silu každému, kto o ňu prosí. Satan nemôže premôcť človeka, ak mu človek dobrovoľne nepodlieha. Pokušiteľ nemá moc ovládnuť vôľu alebo donútiť niekoho, aby zhrešil. Satan môže týrať, no nemôže poškvrniť. Môže tiesniť, ale nemôže zničiť. Kristovo víťazstvo by malo jeho nasledovníkom dať odvahu, aby smelo bojovali proti hriechu a satanovi.