32. Najväčší podvodník

Veľký spor, ktorý trvá takmer šesťtisíc rokov, sa čoskoro skončí. Kristov nepriateľ stupňuje svoje snahy zmariť jeho úsilie o záchranu ľudí, ktorých chce satan dostať do svojich osídiel. Chce ich udržať v nevedomosti a nekajúcnosti, kým sa neskončí obhajobná služba Spasiteľa, a tým aj možnosť odpustenia hriechu.

Kým sa ľudia nijako zvlášť nesnažia víťaziť nad ním a kým zostávajú v cirkvi i vo svete ľahostajní, dotiaľ je satan spokojný. Nehrozí totiž nebezpečenstvo, že príde o tých, ktorých podľa svojej vôle drží v zajatí. Len čo však niekto začne upozorňovať na večné skutočnosti a ľudia sa jednotlivo pýtajú: „Čo mám robiť, aby som bol spasený?“ (Sk 16,30), hneď začne aj satan úpornejšie bojovať proti moci Ježiša Krista a proti vplyvu Ducha Svätého.

V Písme svätom čítame, ako jedného dňa prišli „synovia Boží“ pred Hospodina a ako s nimi prišiel aj satan (Jób 1,6). On sa neprišiel večnému Vládcovi pokloniť, ale obhajovať svoje zákerné zámery proti spravodlivým ľuďom. S podobným úmyslom navštevuje zhromaždenia, kde veriaci chcú uctievať Boha. Aj keď ho prítomní nevidia, všemožne sa snaží ovládnuť ich myslenie. Ako bystrý stratég sleduje svoj pripravený plán. Keď pozoruje Božích poslov pri štúdiu Písma, vie, o čom budú kázať. Nepremešká príležitosť, aby ľstivo a zákerne neovplyvňoval myslenie poslucháčov a nezabránil, aby posolstvo počuli tí, ktorých sa práve týka a ktorých práve v konkrétnej záležitosti klame. Človek, ktorý určitú výstrahu najviac potrebuje, môže byť odvolaný na neodkladnú poradu alebo mu pokušiteľ nejako inak zabráni vypočuť si slová, ktoré by mu mohli byť „vôňou života na život“.

Satan vie, že Božích služobníkov trápi aj duchovná temnota, ktorá tiesnivo dolieha na ľudí. Vie, že sa vrúcne modlia, aby Božia milosť a moc prekonali všeobecnú ľahostajnosť, bezstarostnosť a nevšímavosť, a preto ešte horlivejšie útočí. Zvádza ľudí, aby bez zábran uspokojovali svoje záľuby a venovali sa predovšetkým sebe a svojim pôžitkom. Keď sa mu podarí takto otupiť ich vnímavosť, zostávajú hluchí práve k tým skutočnostiam, ktoré potrebujú počuť zo všetkého najviac.

Satan nepochybuje o tom, že tí, ktorých zvedie, aby sa prestali modliť a študovať Písmo, podľahnú jeho útokom. Ľudskú myseľ chce zaujať najrôznejšími výmyslami. Vždy tu boli takí, čo sa síce pokladali za zbožných, no namiesto túžby poznať pravdu, vyhľadávajú povahové chyby či nedostatky tých veriacich, s ktorými nesúhlasia. To je ich náboženstvo. Títo ľudia vlastne pomáhajú satanovi – žalobcovi bratov, a takých „žalobcov proti našim bratom“ (Zj 12,10) nie je málo. Vždy horlia, keď pôsobí Boh a keď Boží poslovia verne slúžia svojmu Pánovi. V nesprávnom svetle pripomínajú slová a skutky tých, čo pravdu milujú a podľa nej žijú. Najúprimnejších, najhorlivejších a najobetavejších Kristových nasledovníkov predstavujú ako oklamaných, ak nie ako klamárov. Nepravdivo a skreslene predstavujú pohnútky každého dobrého a šľachetného skutku, medzi neskúsenými ľuďmi šíria výmysly a podnecujú podozrenia. Všemožne sa snažia, aby ľudia pokladali za falošné a zlé to, čo je vlastne čisté a spravodlivé. Ich klamstvá však nemusia nikoho zviesť, ľahko sa totiž dá rozpoznať, koho „deťmi“ sú, aký príklad nasledujú a koho dielo konajú. „Po ovocí ich poznáte“ (Mat 7,16). Správajú sa ako satan, zlomyseľný ohovárač, „žalobca proti našim bratom“ (Zj 12,10).

Veľký podvodník má mnoho pomocníkov, ktorí ochotne vymýšľajú rôzne bludy a klamstvá na zvádzanie ľudí, bludné náuky vyhovujúce rôznym túžbam a zámerom tých, ktorých vedú do záhuby. Satanovým cieľom je priviesť do cirkvi neúprimných, neobratných ľudí, ktorí šíria pochybnosti a nevereckosť, prekážajú každému, kto chce ísť ďalej a usiluje sa o rozmach Božieho diela. Mnohí ľudia vlastne neveria ani Bohu, ani jeho Slovu. Určité zásady pravdy síce prijali a vystupujú ako kresťania, preto môžu niektoré svoje výmysly predstavovať ako biblické učenie.

Jedným z najúčinnejších satanových klamstiev je tvrdenie, že je vlastne jedno, čomu človek verí. Satan vie, že pravda prijatá s láskou posväcuje človeka, ktorý ju prijíma. Preto sa tak vytrvalo snaží predkladať falošné učenie, bájky a „iné evanjelium“. Boží služobníci museli od začiatku bojovať proti falošným učiteľom nielen ako proti zlým ľuďom, ale aj ako proti šíriteľom bludného učenia, ktoré vedie ľudí do záhuby. Eliáš, Jeremiáš i apoštol Pavol sa rázne a smelo stavali proti tým, čo odvracali ľudí od Božieho slova. Obhajcovia pravdy nemôžu prijať voľnomyšlienkársku zásadu, ktorej na pravej viere nezáleží.

Hmlisté a neobvyklé výklady Písma, mnoho navzájom si odporujúceho chápania viery, čo môžeme vidieť v kresťanskom svete, sú dielom toho veľkého nepriateľa, ktorý sa pokúša zmiasť ľudí, aby nepostrehli pravdu. Nejednota a rozkol medzi kresťanskými cirkvami sú väčšinou dôsledkami návyku prekrúcať Písmo v snahe zdôvodniť určité teórie. Namiesto usilovného a pokorného skúmania Božieho slova s úprimnou túžbou spoznať Božiu vôľu mnohí ľudia hľadajú v Biblii vždy len niečo zvláštne a nové.

Niektorí ľudia v snahe obhájiť bludné učenia alebo kresťanské zvyky vytrhujú určité biblické texty z ich súvisu a uvádzajú ich napríklad len polovičato, aby tým doložili svoje tvrdenie, pričom druhá polovica textu môže hovoriť pravý opak. Takto ľstivo povytrhávané časti spolu nesúvisiacich textov zostavujú tak, aby vyhoveli ich túžbam, čím vedome prekrúcajú Božie slovo. Ľudia s bujnou fantáziou berú z Písma obrazy a symboly a vykladajú ich podľa vlastných predstáv. Neberú vážne Písmo, ktoré sa vykladá samo, ale svoje výmysly predstavujú ako biblické učenie.

Ktokoľvek chce čítať a skúmať Písmo bez modlitby, pokory a ochoty dať sa poučiť, prekrúti zmysel aj tých jeho najjasnejších, najjednoduchších a najzrozumiteľnejších výrokov. Obhajcovia pápežstva zvyknú citovať tie výroky Písma, ktoré slúžia ich zámerom a vykladajú ich tak, ako im vyhovujú. Ľuďom sa tým vlastne nahrádza samostatné štúdium Písma a možnosť osobne ho pochopiť. Každý človek má mať prístup k celému Písmu. Mnohým by viac pomohlo, keby ich o Biblii nikto nepoúčal, než aby im biblické učenie podával mylne.

Podľa Božieho zámeru Písmo malo byť sprievodcom všetkým, čo chcú poznať vôľu svojho Stvoriteľa. Boh dal ľuďom jasné prorocké slovo. Anjeli, ba aj sám Boží Syn prišli Danielovi a Jánovi oznámiť udalosti, ktoré sa mali odohrať v budúcnosti. Dôležité skutočnosti, ktoré sa týkajú našej spásy, nie sú zahalené tajomstvom. Boh ich zjavil tak, aby nemohli zmiasť a zviesť ľudí úprimne hľadajúcich pravdu. Pán prostredníctvom proroka Habakuka oznámil: „Opíš videnie..., aby ho čitateľ ľahko zrakom prebehol“ (Hab 2,2). Božie slovo je zrozumiteľné každému, kto ho skúma s úprimnou modlitbou. Každý úprimný človek má možnosť poznať pravdu. „Spravodlivému svitne svetlo“ (Ž 97,11). Nijaká cirkev nemôže napredovať v posvätení, ak jej členovia nebudú úprimne hľadať pravdu ako skrytý poklad.

Volanie po názorovom uvoľnení ľudí tak zaslepuje, že nie sú schopní postrehnúť plány nepriateľa a on zatiaľ vytrvalo sleduje svoje ciele. Ak sa mu darí nahradiť Bibliu ľudskými nápadmi, Boží zákon sa dostáva do ústrania. Napriek tomu, že veriacich potom zotročí hriech, cirkvi budú tvrdiť, že sú slobodné.

Mnohým ľuďom sa vedecký výskum stal priam kliatbou. Boh dovolil, aby svet vedeckými objavmi a umeleckými dielami získal veľké poznanie. Aj tí najväčší myslitelia sa však mýlia, ak sa pri určovaní vzťahu medzi zjavením a poznaním nechcú dať viesť Božím slovom.

Ľudské poznanie hmotných a duchovných skutočností je len čiastočné a nedokonalé, preto niektorí ľudia nie sú schopní zladiť svoje poznanie vedy s výrokmi Písma. Mnohí považujú teórie a domnienky za vedecké fakty a nazdávajú sa, že Božie slovo by sa malo preverovať učením, ktoré si „falošne dáva meno poznania“ (1 Tim 6,20). Keďže nie sú spôsobilí pochopiť Stvoriteľa ani jeho dielo, a nevedia si ho vysvetliť prírodnými zákonmi, považujú výroky Písma za nepravdivé. Tí, čo pochybujú o spoľahlivosti údajov Starej a Novej zmluvy, zachádzajú často ešte ďalej, pochybujú o existencii Boha a nekonečnú moc pripisujú prírode. Odmietli kotvu, a preto im zostáva len náraz na útesy neverectva.

Veľa ľudí opúšťa kotvu viery a podlieha satanskému zvodu. Múdrosťou chcú prevýšiť Tvorcu a svojím rozumom objaviť a objasniť tajomstvá, ktoré zostanú zahalené do skonania sveta. Keby však ľudia skúmali a snažili sa pochopiť, čo Boh povedal o sebe a o svojich zámeroch, získali by takú predstavu o jeho sláve, vznešenosti a moci, že by si uvedomili svoju hriešnu ničotu, uspokojili by sa s tým, čo zjavil im a ich deťom.

Satan ako skúsený zvodca podnecuje ľudí, aby sa stále zaoberali skúmaním a dohadovaním o veciach, ktoré nám Boh nezjavil a ktorým podľa jeho vôle, ani nemáme rozumieť. Podobne stratil aj Lucifer svoje miesto v nebi. Neuspokojovalo ho, že Pán mu nezveril tajomstvá svojich zámerov. Prehliadal to, čo mal spĺňať podľa Božieho určenia vo vznešenom postavení. Rovnakú nespokojnosť podnietil u anjelov, ktorí mu boli podriadení. Tým zapríčinil ich pád. Tú istú nespokojnosť chce teraz vyvolať aj v ľuďoch. Zvádza ich totiž k tomu, aby nedbali na jednoznačné Božie ustanovenia.

Tí, čo nie sú ochotní prijať vierou jasné pravdy Písma, neustále hľadajú výmysly, ktorými by upokojili svoje svedomie. Čím je predkladané učenie menej duchovné a čím menej sebazaprenia a pokory žiada, tým je obľúbenejšie. Títo ľudia podriaďujú rozumové schopnosti svojim telesným žiadostiam. Pokladajú sa za príliš múdrych, než aby kajúcne a s úprimnou modlitbou hľadali v Písme Božie usmernenie, a preto ich nič nechráni pred duchovnou slepotou. Satan je vždy pripravený uspokojiť žiadosti srdca a namiesto pravdy ponúknuť klamstvá. Týmto spôsobom získal kedysi cirkevno-vrchnostenský systém moc nad ľuďmi. Aj protestanti idú tou istou cestou, keď odmietajú pravdu, lebo prináša kríž. Tým, ktorí z pohodlnosti či z vypočítavosti nemajú záujem o Božie slovo, aby sa nemuseli líšiť od sveta, Boh dovolí, aby namiesto pravdy prijali blud. Kto vedome odmieta pravdu, prijme akýkoľvek podvod. Kto si oškliví jeden klam, ochotne môže prijať iný. Apoštol Pavol napísal, že na ľudí, ktorí „neprijali lásku k pravde, aby boli spasení“, Boh „zosiela dôsledky zvádzania, aby verili lži a aby boli odsúdení všetci, čo neveria pravde, ale obľúbili si neprávosť“ (2 Tes 2,10-12). Tieto slová nás varujú, aby sme starostlivo skúmali každé učenie, ktoré prijímame.

K najúspešnejším zvodom najväčšieho podvodníka patrí klamné učenie a falošné zázraky špiritizmu. Satan pod maskou anjela svetla rozťahuje svoje siete tam, kde to ľudia najmenej očakávajú. Kto však bude modlitebne skúmať Božie slovo v snahe porozumieť mu, nezostane v nevedomosti, aby musel prijať falošné učenie. Ak pravdu odmietne, stane sa obeťou klamu.

Iným nebezpečným klamom je učenie, ktoré popiera božskú prirodzenosť Ježiša Krista tvrdením, že Boží Syn pred svojím príchodom na tento svet neexistoval. Aj tento nebiblický názor prijíma veľa ľudí napriek svojmu tvrdeniu, že veria Písmu, ktoré uvádza jednoznačné výroky nášho Spasiteľa o jeho božskej prirodzenosti, o jeho vzťahu k Otcovi, ako aj o tom, že je od večnosti. Názor popierajúci jeho božskú prirodzenosť nemožno prijať bez neprípustného prekrúcania zmyslu slov Písma. Takýto názor nielenže znižuje naše ľudské predstavy o diele vykúpenia, ale podkopáva aj vieru v Bibliu ako Božie zjavenie, o to je nebezpečnejší a tým ťažšie mu možno odporovať. Ak ľudia odmietajú svedectvo inšpirovaného Písma o božskej prirodzenosti Ježiša Krista, prieť sa s nimi je zbytočné, pretože ich nepresvedčí ani najzávažnejší dôkaz. „Telesný človek neprijíma veci Božieho Ducha; sú mu totiž bláznovstvom a nemôže ich poznať, pretože sa posudzujú duchovne“ (1 Kor 2,14). Kto prijal tento blud, nemôže správne chápať povahu a poslanie Ježiša Krista ani Boží plán záchrany človeka.

Ďalším chytráckym a zákerným bludom je rozšírená mienka, že satan ako bytosť neexistuje a že Biblia týmto výrazom označuje len zlé myšlienky a priania ľudí.

Učenie, ktoré tak často zaznieva z kazateľníc, že druhý príchod Ježiša Krista je vlastne stretnutím Krista so zomierajúcim človekom, je výmysel, ktorý má odviesť pozornosť od Kristovho osobného príchodu na nebeských oblakoch. Satan roky tvrdí: „Hľa, je vnútri domu“ (Mat 24,23-26). Tento podvod už mnohých zaviedol do záhuby.

Podľa svetskej múdrosti je modlitba zbytočná a nemôže prinášať nijaké výsledky, lebo by to bolo porušením zákonov. Zázraky teda podľa vedcov neexistujú. Podľa ich mienky má celý vesmír svoje pevné zákony, ktorým neodporuje ani Boh. Niektorí vedci si predstavujú Boha tak, akoby bol spútaný vlastnými zákonmi a existencia daných zákonov by obmedzovala jeho slobodu. Takýto názor odporuje učeniu Písma. Nerobil azda Ježiš Kristus a jeho apoštolovia zázraky? Ten istý láskyplný Spasiteľ žije aj dnes a rovnako ochotne vypočúva modlitbu viery, ako keď viditeľne chodil medzi ľuďmi. Prirodzené spolupôsobí s nadprirodzeným. K Božiemu plánu patrí aj to, že nám na modlitbu viery odpovedá a dáva to, čo by nám nedal, keby sme o to neprosili.

Falošných náuk a nerozvážnych predstáv je mnoho aj v kresťanských cirkvách. Sotva vieme domyslieť škodlivé dôsledky popierania ktoréhokoľvek zo základných bodov biblického učenia. Tí, čo sa na to odhodlajú, len málokedy sa zastavia pri odmietnutí jedného bodu pravdy. Väčšinou pokračujú v popieraní a odmietajú jednu zásadu za druhou, kým sa nestanú úplnými nevercami.

Mnohé výsledky populárnej teológie zviedli k pochybnostiam nejedného človeka, ktorý by inak Biblii veril. Nemôže prijať učenie, ktoré uráža jeho chápanie spravodlivosti, milosrdenstva a dobroty. Ak mu niekto takéto učenie predkladá ako učenie Biblie, potom ho odmieta prijať ako Božie slovo. Presne taký je však satanov cieľ. Nič si tak nepraje, ako spochybniť vieru v Boha a v jeho Slovo. Satan stojí na čele veľkého davu pochybovačov a všemožne sa snaží pritiahnuť k nemu ďalších ľudí. Stalo sa módou pochybovať o všetkom. Z tohto dôvodu sa mnoho ľudí díva na Božie slovo rovnako nedôverčivo ako na samého Boha. Boh totiž vo svojom Slove odmieta a odsudzuje hriech. Kto nechce žiť podľa Biblie, odmieta aj jej autoritu. Bibliu číta a kázeň počúva len preto, aby našiel nejakú chybu. Mnohí sa zriekajú viery len preto, aby ospravedlnili zanedbávanie vlastných povinností. Iní zastávajú neverecké názory a postoje z pýchy alebo z lenivosti. Sú príliš pohodlní, aby vykonali niečo, čo by im bolo na česť a čo vyžaduje námahu a sebazaprenie, a preto sa snažia získať dobrú povesť akejsi zvrchovanej múdrosti tým, že kritizujú Písmo. Biblia obsahuje aj to, čomu ľudský rozum neosvietený Božou múdrosťou nemôže rozumieť a v tom vidia mnohí dôvod na kritiku. Zdá sa, že niektorí ľudia sa v nevere a v pochybovaní priam vyžívajú a pokladajú to za cnosť. Pod náterom úprimnosti sa často skrývajú pohnútky samoľúbosti a pýchy. Niektorých ľudí veľmi poteší, keď v Písme nájdu niečo, čo znepokojí iných. Ďalší sa púšťajú do kritiky, diskutujú a zastávajú nesprávne stanoviská len preto, že majú radi spory. Neuvedomujú si, že sa tým sami zaplietajú do osídiel. Keď už raz svoju nevereckosť prejavili verejne, majú pocit, že ten istý názor musia dôsledne obhajovať aj ďalej. Tým sa spájajú s bezbožnými a zatvárajú si dvere do Božieho kráľovstva.

Boh poskytol v Biblii dostatok dôkazov o tom, že toto Slovo pochádza od neho. Jasne sú v ňom vyložené slávne pravdy, ktoré sa týkajú nášho spasenia. S pomocou Ducha Svätého, ktorého Boh sľúbil všetkým, čo o jeho pomoc úprimne prosia, môže každý človek porozumieť týmto pravdám. Boh dal ľuďom pevný základ, na ktorom môžu založiť svoju vieru.

Obmedzený ľudský rozum nemôže úplne pochopiť plány a zámery večného Boha. Vlastným úsilím ho nikdy nenájdeme. Svojou opovážlivou rukou sa nikto nesmie pokúšať odkryť oponu, ktorou Boh zahalil svoju vznešenosť. Apoštol volá: „Ó, hlbokosť bohatstva, múdrosti a poznania Božieho! Aké sú nevyskúmateľné jeho súdy a aké nevyspytateľné jeho cesty!“ (Rim 11,33). Môžeme však pochopiť Božie zaobchádzanie s nami, ako aj pohnútky, ktorými sa riadi, aby sme mohli poznať bezmedznú lásku a milosrdenstvo spojené s nekonečnou mocou. Náš nebeský Otec usmerňuje všetko múdro a spravodlivo, my sa však namiesto reptania a nedôvery máme pred ním skloniť v úctivej pokore. Boh nám o svojich zámeroch dá vedieť toľko, koľko máme vedieť. V ostatných záležitostiach musíme dôverovať Božej všemohúcej ruke a jeho láskyplnému srdcu.

Aj keď Boh poskytuje viere dostatok dôkazov, nikdy neodstraňuje všetky dôvody na neveru. Kto hľadá oporu pre svoje pochybovanie, určite ju nájde. Kto odmieta prijať a rešpektovať Božie slovo, kým nebudú odstránené všetky námietky a dôvody na pochybnosť, nikdy neprijme Božiu zvesť.

Nedôvera voči Bohu je prirodzeným prejavom neobráteného srdca, ktoré sa stavia k nemu nepriateľsky. Vieru vštepuje Duch Svätý a darí sa jej len tam, kde sa o ňu aj starajú. Bez vytrvalého úsilia nikto vo viere nezosilnie. Neviera sa tiež umocňuje, ale opačnými podnetmi. Ak sa totiž ľudia zaoberajú pochybnosťami a kritikou namiesto toho, aby sa zaoberali Božími dôkazmi na upevnenie viery, potom stále viac upadajú do pochybností.

Boha zneuctievajú ľudia, ktorí pochybujú o jeho sľuboch a neveria dôkazom o jeho milosti. Ich vplyv nevedie iných ku Kristovi, skôr ich od neho odpudzuje. Sú ako neúrodné doširoka rozkonárené stromy, ktoré ostatným rastlinám zamedzujú prístup slnečných lúčov. Tie potom v ich studenom tieni vädnú a hynú. Podobný vplyv ich života bude svedčiť proti nim. Zasievajú pochybnosti a neveru, čo nutne prinesie nežiaducu žatvu.

Kto sa chce úprimne zbaviť pochybností, má len jednu možnosť – neklásť zbytočné otázky, nerozoberať to, čomu nerozumie, ale riadiť sa tým, čo už poznal, aby mohol dosiahnuť vyššie poznanie. Len keď verne splní každú úlohu, ktorú dobre pochopil, potom porozumie a splní aj ďalšie úlohy, o ktorých teraz ešte pochybuje.

Satan vie predstaviť klam natoľko podobný pravde, že ním podvedie všetkých, ktorí sa dajú oklamať, aby sa vyhli sebazapreniu a obetiam, ktoré pravda vyžaduje. No napriek svojej moci satan nemôže udržať jediného človeka, ktorý chce úprimne a za každú cenu poznať pravdu. Ježiš Kristus je pravda a „pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka“ (Ján 1,9). On poslal Ducha pravdy, aby ľudí uviedol do celej pravdy. Boží Syn právomocne vyhlásil: „Hľadajte a nájdete!“ „Ak niekto chce plniť jeho vôľu, spozná, či je toto učenie z Boha“ (Mat 7,7; Ján 7,17).

Kristovi nasledovníci vedia málo o úkladoch, ktoré proti nim zosnúva satan a jeho pomocníci. No Pán, ktorý tróni na nebesiach, premôže všetky úklady a uskutoční svoje zámery. On dopúšťa, aby jeho ľud prechádzal ohnivými skúškami pokušenia nie preto, že by v ich bojoch a utrpeniach mal záľubu, ale preto, že to potrebujú pre svoje konečné víťazstvo. Nemôže ich uchrániť pred pokušením, nezodpovedalo by to jeho povahe. Zmyslom skúšok je totiž príprava ľudí na to, aby vedeli odolať všetkých nástrahám zla.

Ani svojvoľníci, ani satan nemôžu zmariť Božie dielo a nemôžu ani o Božiu prítomnosť pripraviť tých, čo pokorne a kajúcne vyznávajú svoje hriechy, zriekajú sa ich a vierou sa spoliehajú na Božie sľuby. Každé pokušenie, každý nepriateľský vplyv, či už otvorený alebo skrytý možno úspešne odraziť „nie vojenskou mocou, ani silou, ale mojím Duchom, hovorí Hospodin mocností“ (Zach 4,6).

„Pánove oči hľadia na spravodlivých, jeho uši načúvajú ich prosbám. Kto vám uškodí, ak horlíte za dobré?“ (1 Pet 3,12.13). Keď Balám zlákaný sľubom bohatej odmeny chcel proti Izraelcom použiť kúzla a pokúšal sa obeťou Pánovi privolať na nich kliatbu, Boží Duch mu znemožnil vysloviť zlorečenstvo, ktoré Balám chcel oznámiť a donútil ho zvolať: „Čo mám ja preklínať, keď Boh nepreklína; čo mám ja zlorečiť, keď Hospodin nezlorečí?“ „Kiežby som zomrel smrťou spravodlivých, kiež je môj skon ako jeho!“ Keď tento bezbožný prorok prinášal novú obeť, vyhlásil: „Prijal som rozkaz žehnať. On požehnal, ja to nemôžem zmeniť. Nebadať neprávosť v Jákobovi, nevidno trápenie v Izraeli. Hospodin, jeho Boh, je s ním, kráľovské plesanie je v ňom.“ „Lebo čary sa nechytia Jákoba ani zariekanie Izraela. Teraz nech povedia Jákobovi a Izraelu, čo vykonal Boh!“ Napriek tomu aj tretíkrát nechal postaviť oltár a znova sa pokúšal predniesť kliatbu. Boží Duch však ústami proroka, ktorý chcel povedať niečo iné, vyslovil požehnanie Božiemu vyvolenému ľudu a pokarhal nerozvážnosť a zlobu jeho nepriateľov: „Kto ťa žehná, nech je požehnaný, kto ťa preklína, nech je prekliaty!“ (4 Moj 23,8.10.20.21.23; 24,9).

Izraelský národ bol vtedy verný Bohu a kým poslúchal jeho zákon, nemohla ho premôcť nijaká pozemská či diabolská sila. Nakoniec sa však Balámovi, ktorému Pán nedovolil, aby vyvolenému ľudu zlorečil, predsa len podarilo uvaliť na tento národ kliatbu tak, že ho zviedol do hriechu. Keď Izraelci prestúpili Božie prikázanie a odvrátili sa od Boha, pocítili moc nepriateľa.

Satan dobre vie, že aj ten najslabší človek, ktorý žije v Kristovi, je mocnejší než zástupy temnôt a že odrazí otvorený útok. Preto sa snaží vylákať bojovníkov kríža z ich bezpečnej pevnosti a zákerne ich so svojimi zástupmi prepadnúť. Je rozhodnutý zničiť každého, kto sa odváži vkročiť na jeho územie. Bezpeční budeme len v pokornej viere v Boha a v zachovávaní všetkých jeho prikázaní.

Bez modlitby nemôže byť nikto ani na jediný deň či hodinu bezpečný. Mali by sme prosiť Pána zvlášť o múdrosť, aby sme mohli rozumieť jeho slovu. Písmo poukazuje na osídla pokušiteľa i na spôsoby, ako ho možno poraziť. Satan vie Písmo nielen citovať, ale dať jeho výrokom svoj výklad, ktorým nás chce zmiasť a poraziť. Písmo musíme študovať pokorne a nikdy nesmieme zabudnúť, že závisíme od Boha. Pred útokmi satana musíme stále bdieť a modlitbami plnými viery ustavične prosiť: „Neuveď nás do pokušenia“ (Mat 6,13).