33. Tajomstvo nesmrteľnosti

Satan sa od samého začiatku ľudských dejín snažil človeka zviesť do hriechu. V nebi vyvolal vzburu a chcel, aby sa pozemšťania pripojili k jeho odboju proti Božej vláde. Adam a Eva boli dokonale šťastní, kým poslúchali Boží zákon. Táto skutočnosť však stále odporovala tvrdeniu, ktoré satan šíril v nebi, že totiž Boží zákon obmedzuje stvorené bytosti, a preto nie je dobrý. Okrem toho pohľad na skvelý domov pripravený nevinnému páru podnietil v satanovi závisť. Tento nepriateľ sa rozhodol zviesť ich k hriechu, odlúčiť ich od Boha, podriadiť si ich, ovládnuť zem a zriadiť si na nej svoje kráľovstvo zamerané proti Najvyššiemu.

Keby sa satan prejavil, aký v skutočnosti je, Adam a Eva by ho okamžite odmietli, pretože Boh ich varoval pred týmto nebezpečným nepriateľom. Satan však pôsobil skryto a svoje zámery tajil, aby ľahšie dosiahol cieľ. Za nástroj si vybral hada, ktorý vtedy vyzeral krásne a cez neho oslovil Evu: „Naozaj vám Boh zakázal jesť zo všetkých stromov záhrady?“ (1 Moj 3,1). Keby sa Eva nebola pustila s pokušiteľom do rozhovoru, mohla byť v bezpečí, odvážila sa však odpovedať mu a stala sa obeťou jeho zvodu. Podobne sa mnohí aj dnes stávajú obeťou satana. Vyslovujú pochybnosti o Božích požiadavkách a vedú o nich spory. Namiesto toho, aby Božie nariadenia bez mudrovania poslúchali, prijímajú ľudské teórie, v ktorých sú skryté satanove nástrahy. „Žena mu odpovedala: Smieme jesť ovocie zo všetkých stromov v záhrade, ale o ovocí stromu, ktorý je uprostred záhrady, Boh povedal: Nejedzte z neho, nedotknite sa ho, aby ste nezomreli! Had však povedal žene: Nie, určite nezomriete! Boh totiž vie, že v deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a budete ako Boh; budete poznať dobro i zlo“ (1 Moj 3,2-5). Satan sľuboval, že budú podobní Bohu, budú múdrejší, než sú teraz a postúpia na vyšší stupeň bytia. Eva podľahla pokušeniu a svojím vplyvom zviedla do hriechu aj Adama. Uverili slovám hada, že Boh svoj výrok nemyslel vážne. Prestali veriť svojmu Stvoriteľovi a začali ho podozrievať, že obmedzuje ich slobodu, keby teda nemuseli brať ohľad na jeho príkaz, mohli by získať väčšiu múdrosť a vyššie postavenie.

Aký zmysel našiel Adam po páde do hriechu v slovách: „V deň, v ktorý by si z neho jedol, určite zomrieš?“ Presvedčil sa azda, že satan mu oznámil ich správny zmysel spočívajúci v tom, že dosiahne vyšší stupeň bytia? Potom by prestúpenie bolo naozaj veľmi užitočné a satan by sa stal veľkým dobrodincom ľudstva. Adam sa však presvedčil, že Boží výrok má iný význam. Boh oznámil, že človek sa po spáchaní hriechu vráti do prachu, z ktorého Boh človeka stvoril. „Kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý“ (1 Moj 3,19). Ukázalo sa, že satanov sľub: „Otvoria sa vám oči,“ je pravdivý len čiastočne. Keď totiž Adam a Eva neposlúchli Boha, otvorili sa im oči a uvedomili si svoju nerozvážnosť, spoznali zlo a ochutnali trpké ovocie neposlušnosti.

Uprostred rajskej záhrady rástol strom života, ktorého plody mali schopnosť udržiavať človeka pri živote. Keby Adam nebol Bohu odmietol poslušnosť, mohol mať ďalej voľný prístup k tomuto stromu a mohol žiť večne. Hriechom sa vzdialil od stromu života a dostal sa do pazúrov smrti. Boží rozsudok: „.kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý,“ hovorí o úplnom zániku života.

Človek prestúpením Božích požiadaviek stratil nesmrteľnosť, ktorú mu Boh sľúbil pod podmienkou, že ho bude poslúchať. Adam nemohol odovzdať svojim potomkom, čo nemal. Keby Boh hriešnemu ľudskému rodu neukázal cestu k nesmrteľnosti prostredníctvom obete svojho Syna, človek by nemal nijakú nádej. Zatiaľ čo „smrť prešla na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili“, Ježiš Kristus „odstránil smrť a svojím evanjeliom vyviedol na svetlo život a neporušiteľnosť“ (Rim 5,12; 2 Tim 1,10). Nesmrteľnosť možno dosiahnuť len v Kristovi. On povedal: „Kto verí v Syna, má večný život. Kto však neposlúcha Syna, neuzrie život“ (Ján 3,36). Ten najcennejší Boží dar môže získať každý, kto splní podmienky. Všetci, „ktorí sa vytrvalosťou v dobrom konaní usilujú o slávu, česť a nepominuteľnosť“, dostanú „večný život“ (Rim 2,7). Len podvodník sľúbil Adamovi život za neposlušnosť. Hadovo tvrdenie v raji: „Určite nezomriete,“ bolo prvou kázňou o nesmrteľnosti duše. Toto tvrdenie, ktoré sa môže odvolávať jedine na autoritu satana, zaznieva z kresťanských kazateľníc a väčšina ľudí ho prijíma tak ochotne, ako ho prijali naši prarodičia. Boží výrok: „Duša, ktorá hreší, zomrie“ (Ez 18,20), by podľa tohto výkladu musel znamenať: Duša, ktorá hreší, nezomrie, ale bude žiť večne. Môžeme sa len diviť zaslepenosti ľudí, ktorí tak ľahko veria satanovi, odmietajú Boží výrok.

Keby mal človek po páde do hriechu prístup k stromu života, mohol by žiť večne a hriech by sa stal nezničiteľným. „Cestu k stromu života“ (1 Moj 3,24) však strážil cherub s ohnivým mečom a nikto z Adamovej rodiny nesmel prekročiť túto zábranu a jesť plody zo stromu života. Preto nesmrteľní hriešnici neexistujú.

Satan po páde človeka do hriechu prikázal svojim prívržencom, aby sa predovšetkým snažili vštepovať ľuďom vieru v prirodzenú nesmrteľnosť človeka, a keď sa im to podarí a ľudia tento blud prijmú, potom ich treba presvedčiť, že hriešnici budú večne trpieť. Vládca temnoty predstavuje prostredníctvom svojich pomocníkov Boha ako pomstychtivého tyrana. Tvrdí, že Boh uvrhne do pekla všetkých, ktorí sa mu nepáčia, aby naveky pociťovali jeho hnev. Keď budú trpieť nevýslovné muky a zvíjať sa vo večnom ohni, údajne sa bude Stvoriteľ na to dívať s uspokojením.

Nepriateľ teda pripisuje Stvoriteľovi a Dobrodincovi ľudstva svoje vlastnosti. Krutosť je vlastnosť satana. Boh je láska a všetko, čo stvoril, bolo čisté, sväté a láskyplné, kým to pôvodca zla nepoškvrnil hriechom. Sám satan je tým nepriateľom, ktorý zvádza človeka do hriechu a potom ho ničí. Ak sa mu to podarí a má istotu, že mu človek padne za obeť, raduje sa zo skazy, ktorú spôsobil. Keby mu to Boh dovolil, zviedol by do záhuby všetkých ľudí. Bez zásahu Božej moci by neunikol ani jediný Adamov potomok.

Satan sa aj dnes snaží podobne zvíťaziť nad ľuďmi, ako zvíťazil pri našich prvých rodičoch tým, že spochybňuje vieru v Stvoriteľa a budí nedôveru v múdrosť Božej vlády a v spravodlivosť jeho zákona. Satan a jeho pomocníci predstavujú Boha tak, akoby bol horší, než sú oni sami. Tým chce ospravedlniť svoju vlastnú zlobu a vzburu. Veľký podvodník chce prisúdiť krutosť svojej povahy nášmu nebeskému Otcovi. Tým by sa rád predstavil ako ten, komu sa veľmi ukrivdilo, keď bol z neba vyhnaný preto, že sa odmietol podriadiť takému nespravodlivému vládcovi. Presviedča ľudí, že pod jeho vládou by svet mohol mať slobodu, ktorá by sa veľmi líšila od otroctva pod prísnymi zákonmi Boha. Takto získava ľudí, aby prestali dôverovať Bohu.

Učenie, že hriešnici sú trápení ohňom a sírou vo večne horiacom pekle a že za hriechy, ktoré spáchali za svoj krátky život na zemi, budú mučení tak dlho, ako dlho bude žiť Boh, sa nedá zlúčiť nielen s Božou láskou a milosrdenstvom, ale ani s ľudským zmyslom pre spravodlivosť. Napriek tomu sa toto učenie všeobecne hlásalo a dodnes sa nachádza v niektorých cirkevných vyznaniach. Podľa istého teológa „pohľad na pekelné muky len umocní blaženosť vykúpených. Keď uvidia, ako iní ľudia rovnakej podstaty, narodení za rovnakých okolností, trpia také muky, zatiaľ čo oni sa majú tak dobre, poznajú, akí sú šťastní.“ Iný vyhlásil: „Počas výkonu trestu nad tými, ktorých stihol Boží hnev, bude sa dym ich múk večne vznášať pred vykúpenými, ktorí sa tešia z milosti, že nie sú medzi zatratenými. Tí budú volať: Amen. Haleluja. Chváľte Hospodina!“

Kde možno v Božom slove nájsť takéto učenie? Vykúpení v nebi by museli byť zbavení ľútosti a súcitu, ale aj každej stopy ľudskosti. Nahradí azda ich city stoická ľahostajnosť či krutosť divochov? Nie, to Božie slovo neučí. Tí, čo hlásajú tieto a podobné názory, môžu byť vzdelaní, ba aj čestní, no podliehajú satanovmu klamu. Ten ich zvádza, aby určitým biblickým pojmom dávali iný význam, aby v texte Božieho slova videli tvrdosť a zlobu, ktorá je príznačná pre satana, nie pre nášho Spasiteľa: „Ako žijem, znie výrok Hospodina Pána, nemám záľubu v smrti bezbožného, ale v tom, že sa bezbožný odvráti od svojho spôsobu života a bude žiť. Odvráťte sa, odvráťte sa od svojich zlých spôsobov života! Prečo máte vymrieť, dom Izraela?“ (Ez 33,11).

Čo by z toho Boh mal, keby sme pripustili, že sa vyžíva pohľadom na muky, že má radosť zo vzdychania, výkrikov a zlorečenia tvorov trpiacich v plameňoch pekla? Môžu byť strašné zvuky príjemnou hudbou pre Večnú lásku? Zástancovia učenia o večnom pekle tvrdia, že večné utrpenie bezbožných ukazuje, ako Boh nenávidí hriech, ktorý ničí pokoj a poriadok vo vesmíre. To je nerozvážne! Má azda hriech trvať naveky preto, že Boh ho odmieta? Podľa učenia spomenutých teológov utrpenie bez výhľadu na zľutovanie privádza trpiacich do šialenstva, takže svoje správanie vyjadrujú kliatbami a rúhaním, a tým si len znásobujú svoj hriech. Božiu slávu nemôže zvýšiť nijaký donekonečna umocňovaný hriech.

Ľudský rozum si sotva vie predstaviť, koľko zla napáchalo nebiblické učenie o večných mukách bezbožných. Učenie Písma, plné lásky a dobroty, oplývajúce súcitom a zľutovaním zahmlievajú povery a strach. Keď si uvedomíme, v akých znevažujúcich farbách predstavuje satan Božiu povahu, nemôžeme sa čudovať, že ľudia majú z nášho milosrdného Stvoriteľa strach a hrôzu, ba že ho až nenávidia. Príšerné predstavy o Bohu, ktoré sa týmto učením šíria z kazateľníc po celom svete, urobili z tisícov, ba z miliónov ľudí pochybovačov a ateistov.

Učenie o večnom trápení bezbožných patrí k tým bludným náukám, čo tvoria „víno smilstva“ duchovného Babylona, ktorým opája všetky národy (Zj 14,8; 17,2). Je nepochopiteľné, že Kristovi služobníci prijali tento blud a hlásali ho z kazateľníc. Prijali ho z Ríma práve tak, ako nesprávny deň odpočinku. Pravdou je, že toto učenie hlásali aj veľkí a šľachetní muži, ktorí však nemali o tejto otázke také poznanie, aké máme dnes my. Boli zodpovední len za to svetlo poznania, ktoré svietilo v ich dobe. My sme však zodpovední za svetlo, ktoré osvecuje nás. Ak odmietame svedectvo Božieho slova a prijímame falošné učenie preto, že to tak učili naši otcovia, vzťahuje sa na nás odsúdenie vynesené nad Babylonom, že totiž aj my pijeme z „vína jeho smilstva“.

Mnohí z tých, čo učenie o večných mukách neprijímajú, zachádzajú do opačnej krajnosti. Uvedomujú si, že Písmo predstavuje Boha ako bytosť plnú lásky a súcitu, nemôžu veriť, že by svoje stvorenie vydal ohňu večne horiaceho pekla. Keďže veria, že ľudská duša je nesmrteľná, dochádzajú k záveru, že nakoniec budú všetci ľudia zachránení. Podľa nich je zmyslom všetkých biblických výstrah priviesť ľudí k tomu, aby sa Boha báli a poslúchali ho, ale že tieto výstrahy nie sú mienené doslovne. Podľa tohto názoru hriešnik môže rozvíjať svoje sebectvo, nevšímať si Božie požiadavky a napriek tomu smie očakávať, že ho Boh nakoniec milostivo prijme. Takéto učenie sa spolieha na Božiu milosť, ale neberie vážne Božie príkazy, lichotí ľudskému sebectvu a povzbudzuje bezbožných, aby ďalej žili v hriechu.

Ako príklad toho, ako zástancovia učenia o univerzálnom spasení prekrúcajú Písmo v snahe podporiť svoju predstavu, ktorá pôsobí na ľudí celkom zhubne, stačí uviesť ich vlastné výroky. Na pohrebe istého neveriaceho mladíka, ktorý zahynul pri nehode, kazateľ prečítal ako úvodný text výrok Písma o Dávidovi, podľa ktorého sa tento kráľ „zmieril so smrťou Amnónovou“ (2 Sam 13,39).

Kazateľ rozviedol text takto: „Ľudia sa ma často pýtajú, aký údel stihne tých, čo zo sveta odchádzajú v hriechu, ktorí zomrú napríklad v opitosti alebo s krvou, ktorú si pri zločine nestihli zmyť zo šiat, alebo zomrú tak, ako zomrel tento mladík, bez akéhokoľvek vyznania, bez náboženskej skúsenosti. Na túto ťažkú otázku nám uspokojivo odpovie Písmo sväté. Amnón bol neobyčajne hriešny, svoje neprávosti neoľutoval, bol opitý a v tomto stave aj zomrel. Dávid ako Boží prorok musel vedieť, či údel Amnóna bude na druhom svete dobrý alebo zlý. Ako prehovorilo jeho srdce? ‚Zmieril sa so smrťou Amnónovou`‘“

Kazateľ potom pokračoval: „Aký záver môžeme vyvodiť z týchto slov? Možno povedať, že Dávid neveril vo večné mučenie ľudí. Tak to chápeme a vidíme v tom pádny dôkaz podporujúci príjemnejší, osvietenejší a blahodarnejší názor na konečné univerzálne očistenie a pokoj. Dávid sa zmieril so smrťou svojho syna. Prečo? Pretože prorockým zrakom smel zahliadnuť skvelú budúcnosť a vidieť, že jeho syn zbavený všetkých pokušení, otroctva a očistený od poškvŕn hriechu, bol po dosiahnutí dostatočného stupňa svätosti a osvietenia prijatý do spoločenstva radujúcich sa duchov v nebi. Útechou pre Dávida bolo, že jeho milovaný syn bol vzdialený od prítomného hriešneho a bolestného stavu a odobral sa ta, kde na jeho zatemnenú dušu bude pôsobiť ten najvznešenejší vplyv Ducha Svätého, kde sa jeho myseľ otvorí nebeskej múdrosti a príjemným záchvevom večnej lásky, a takto pripravený a posvätený bude môcť prežívať pokoj a spoločenstvo nebeského dedičstva.

Tieto myšlienky by nás mali presvedčiť, že záchrana pre nebo nezávisí od ničoho, čo môžeme urobiť počas svojho pozemského života, ani od zmeny srdca, ani od viery, ani od náboženského vyznania.“

Takto teda opakujú niektorí Kristovi služobníci ten klam, ktorý vyslovil had v raji: „Určite nezomriete! Boh totiž vie, že v deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a budete ako Boh.“ Satan tvrdí, že aj najväčší hriešnik – vrah, zlodej, cudzoložník – bude mať možnosť vojsť po smrti do večnej blaženosti.

Z čoho vyvodil tento kazateľ Slova svoje mylné závery? Z jedinej vety, ktorá vyjadruje, že Dávid sa zmieril s tým, čo sa stalo. „Zatúžil kráľ Dávid ísť za Absolónom, lebo sa už bol zmieril so smrťou Amnónovou“ (2 Sam 13,39). Keď sa prudkosť jeho žiaľu časom zmiernila, jeho myšlienky sa odvrátili od mŕtveho syna k synovi živému, ktorý zo strachu pred spravodlivým trestom odišiel dobrovoľne do vyhnanstva. Je to azda dôkaz, že opitý krvismilník Amnón bol hneď po smrti prenesený do nebeskej blaženosti, aby sa tam pripravil na život so svätými anjelmi? Možno je to príjemná rozprávka na upokojenie neobráteného srdca. Je to však účinná satanova lož. Možno sa potom diviť, že takéto učenie podporuje bezbožnosť?

Podobne ako spomenutý pomýlený kazateľ sa správajú aj mnohí iní. Vytrhnú zo súvislosti niekoľko slov Písma, pričom neraz je zmysel textu práve opačný, než aký z neho vyvodzujú. Citovaný text však používajú ako dôkaz učenia, ktoré odporuje Božiemu slovu. Výrok uvádzaný ako dôkaz, že opitý Amnón je v nebi, odporuje jasnému a jednoznačnému textu Písma, že nijaký opilec nevstúpi do Božieho kráľovstva. (Pozri 1 Kor 6,10.) Takýmto spôsobom robia pochybovači a neverci z pravdy klamstvo. Ich podvod zmätie veľa ľudí a ukolíše ich vo falošnej istote.

Keby to bola pravda, že duše všetkých ľudí odchádzajú pri smrti do neba, potom by sme si mohli radšej priať smrť ako život. Takáto viera môže niektorých ľudí doviesť k tomu, že si život ukončia sami. Keď doľahnú na nich starosti, ťažkosti a sklamania, zdá sa im výhodnejšie ukončiť tento život a odísť do večnej blaženosti. Boh vo svojom Slove jednoznačne oznámil, že priestupníkov zákona potresce. Tí, čo si navrávajú, že je príliš milosrdný na to, aby hriešnikov spravodlivo potrestal, mali by sa zahľadieť na golgotský kríž. Smrť nevinného Božieho Syna svedčí o tom, že „odplata za hriech je smrť“, že každé prestúpenie zákona prináša spravodlivú odplatu. Kristus, ktorý bol bez hriechu, stal sa hriechom kvôli človekovi. Niesol vinu za prestúpenie. Pre skrytosť Otcovej tváre mu puklo srdce a život v ňom zhasol. Takú obeť priniesol preto, aby boli hriešnici zachránení. Človek nemohol byť zbavený trestu za hriech nijakým iným spôsobom. Ktokoľvek odmieta toto draho vykúpené odpustenie, musí sám niesť vinu a trest za svoje prestúpenie.

Všimnime si, čo Biblia ďalej učí o tých, ktorí odmietajú pokánie a ktorých zástancovia univerzálneho spasenia vidia v nebi ako svätých, šťastných anjelov.

„Ja dám vysmädnutému zadarmo z prameňa vody života“ (Zj 21,6). Toto zasľúbenie platí len tým, čo sú smädní. Splní sa len u tých, ktorí cítia potrebu vody života a ktorí ju hľadajú bez ohľadu na jej prípadnú cenu. „Kto zvíťazí, zdedí toto, a ja mu budem Bohom a on mi bude synom“ (Zj 21,7). Tu sú uvedené aj podmienky. Ak chceme byť dedičmi Božieho kráľovstva, musíme bojovať proti hriechu a nad ním zvíťaziť.

Pán prostredníctvom proroka Izaiáša oznámil: „Blahoslavení sú spravodliví; lebo tí sú dobre na tom, pretože ovocie svojich skutkov budú požívať! Beda bezbožnému, lebo je zle na tom, pretože sa mu povedie podľa skutkov jeho rúk“ (Iz 3,10.11). „Keď hriešny stokrát spácha zlo,“ hovorí múdry muž, „a predsa dlho žije, viem, že sa bohabojným dobre povedie práve preto, lebo sa ho boja. Bezbožnému sa však nepovedie dobre“ (Kaz 8,12.13). Aj apoštol potvrdzuje, že hriešnik hromadí proti sebe „hnev na deň hnevu, keď sa zjaví spravodlivý Boží súd. Boh odplatí každému podľa jeho skutkov.“ „Súženie a úzkosť doľahnú na každého človeka, ktorý pácha zlo“ (Rim 2,5.6.9).

„Dobre viete, že žiaden smilník, nečistý alebo lakomec, ktorý je modlárom, nemá dedičstvo v Kristovom a Božom kráľovstve“ (Ef 5,5). „Usilujte sa o pokoj so všetkými a o posvätenie, bez ktorého nik neuvidí Boha“ (Žid 12,14). „Blahoslavení sú tí, čo si perú rúcha, aby mali nárok na strom života a aby vošli bránami do mesta. Vonku zostanú psy, tráviči, smilníci, vrahovia, modloslužobníci a každý, kto miluje a pácha lož“ (Zj 22,14.15).

Boh predstavil v Písme svoju snahu a oznámil, ako naloží s hriechom. „Hospodin, Hospodin! Milosrdný, láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný Boh! Preukazuje milosť tisícom, odpúšťa vinu, zločin a hriech, ale nič nenecháva nepotrestané“ (2 Moj 34,6.7). „Všetkých bezbožníkov zahubí.“ „Odbojníci budú celkom vyhubení, budúcnosťou bezbožných je záhuba“ (Ž 145,20; 37,38). Boh ukončí vzburu mocou a autoritou svojej lásky. Všetky prejavy spravodlivosti budú však v úplnej zhode s povahou milosrdného, zhovievavého a dobrotivého Boha.

Boh si u človeka nič nevynucuje a jeho prejav nepotláča. Nemá záľubu v otrockej poslušnosti. Praje si, aby ho bytosti, ktoré stvoril, milovali preto, lebo si ich lásku zaslúži. Chce, aby ho poslúchali preto, že si uvedomujú význam jeho múdrosti, spravodlivosti a lásky. Ľudia, ktorí správne chápu tieto vlastnosti, ho budú milovať, lebo obdivujú jeho cnosti. Zásady dobrotivosti, milosrdenstva a lásky, ktoré hlásal a stelesňoval náš Spasiteľ, sú prejavom Božej vôle a povahy. Kristus povedal, že neučí nič iné, iba to, čo prijal od svojho Otca. Zásady Božej vlády sa dokonale zhodujú s príkazom Spasiteľa: „Milujte svojich nepriateľov.“ Boh vykoná spravodlivosť nad bezbožnými pre blaho vesmíru, a tým aj pre blaho ich samých. Chcel by ich urobiť šťastnými, keby to neodporovalo zásadám jeho vlády a jeho spravodlivej povahe. Prejavuje im svoju lásku, umožňuje im poznať svoj zákon a ponúka im svoju milosť. Oni však jeho láskou pohŕdajú, prestupujú jeho zákon a odmietajú jeho milosť. Božie dary síce stále prijímajú, ale zneuctievajú Darcu. Nenávidia Boha, lebo vedia, že nemôže uznať ich hriešne správanie. Pán dlho znáša ich prevrátenosť, no nakoniec príde rozhodujúca chvíľa, keď sa o nich rozhodne. Pripúta si Boh týchto odporcov k sebe násilím? Prinúti ich, aby spĺňali jeho vôľu?

Ľudia, ktorí si vybrali za svojho vodcu satana a nechali sa ovládnuť jeho mocou, nie sú pripravení, aby mohli vojsť do Božej prítomnosti. Zakorenila sa v nich pýcha, faloš, pôžitkárstvo a krutosť. Mohli by azda vojsť do neba a večne tam žiť s tými, ktorými tu na zemi pohŕdali a ktorých nenávideli? Pravda sa nebude luhárom nikdy páčiť. Pokora nikdy neuspokojí domýšľavosť a pýchu. Skazenosť sa nikdy nezmieri s čistotou a nesebecká láska sa nikdy nezapáči sebeckému človekovi. Akú radosť mohlo nebo ponúknuť ľuďom, pozornosť ktorých pútajú len svetské záľuby a sebecké záujmy?

Mohli by byť tí, čo sa celý život búrili proti Bohu náhle prenesení do neba, aby pozorovali vznešenosť a svätosť dokonalosti, ktorá tam vládne, aby hľadeli, ako je každá bytosť plná lásky a z tváre jej žiari radosť, ako znejú tóny na počesť Boha a Baránka a neustály prúd svetla osvecuje vykúpených v prítomnosti toho, ktorý sedí na tróne? Môžu ľudia, ktorí nenávidia Boha, pravdu a svätosť, prísť medzi nebeské zástupy a spievať s nimi chválospevy? Zniesli by slávu Boha a Baránka? Nie. Boh im poskytol čas milosti na prípravu povahy pre nebo. Nikdy si však neobľúbili čistotu, nikdy sa neučili nebeský jazyk a teraz je už na to príliš neskoro. V živote prežitom v odpore proti Bohu sa nechceli pripraviť pre nebesá. Svätosť a pokoj neba by im boli utrpením. Božia sláva by im bola spaľujúcim ohňom. Určite by sa snažili z takého svätého miesta ujsť. Priali by si zomrieť a skryť sa pred tvárou Spasiteľa, ktorý podstúpil smr pre ich záchranuť. Bezbožní ľudia rozhodnú sami o tom, aký bude ich večný údel. Sami sa dobrovoľne zriekli neba a Boh to vo svojej spravodlivosti a milosti len potvrdí.

Tak ako vody pri potope, aj oheň Božieho súdu oznamuje, že tých, čo sa vedome rozhodli žiť v neprávostiach, nemožno zachrániť. Nie sú ochotní podriadiť sa Božej autorite. Zvykli si žiť svojvoľne a na sklonku života je už príliš neskoro obrátiť prúd myšlienok opačným smerom, odvrátiť sa od svojvoľnosti k poslušnosti a od nenávisti k láske.

Boh tým, že nechal žiť vraha Kaina, ukázal svetu, ako by to vyzeralo, keby hriešnik mohol žiť večne a neobmedzene by mohol páchať zlo. Kainov príklad zviedol mnohých jeho potomkov do hriechu, takže „ľudská zloba na zemi je veľká“ a Boh videl, že „všetko zmýšľanie ľudského srdca je ustavične naklonené len k zlu“. „Zem bola skazená pred Bohom a plná násilia“ (1 Moj 6,5.11).

Boh z milosti k svetu v dobe Nóacha odstránil zo zeme všetkých páchateľov zla. Z milosti odstránil aj zvrhlých obyvateľov Sodomy. Satan svojím podvodným vplyvom vzbudzoval súcit o obdiv voči páchateľom neprávostí, ktorí ďalej navádzali iných k odporu proti Bohu. Tak to bolo za čias Kaina i Nóacha, Abraháma a Lóta, a tak je to i dnes. Boh nakoniec z lásky k vesmíru odstráni všetkých, čo odmietajú jeho milosť.

„Mzdou hriechu je smrť, avšak milostivým darom Božím je večný život v Kristu Ježišovi, našom Pánovi“ (Rim 6,23). Život je dedičstvo spravodlivých, smrť je údel bezbožných. Mojžiš povedal ľudu: „Dnes som ti predložil život a dobro, smrť a zlo“ (5 Moj 30,15). Smrť, o ktorej sa tieto texty Písma zmieňujú, nie je prirodzená smrť, ktorou pre svoju hriešnosť zomierajú všetci ľudia od Adama. Je to „druhá smrť“, opak večného života. Následkom pádu Adama do hriechu smrť postihla celý ľudský rod. Každý človek bez rozdielu odchádza do hrobu. Plán spasenia však umožnil, aby všetci ľudia boli vzkriesení. „Mám nádej v Boha, že bude vzkriesenie spravodlivých i nespravodlivých, ktoré očakávajú aj oni.“ „Ako v Adamovi všetci zomierajú, tak aj v Kristovi budú všetci oživení“ (Sk 24,15; 1 Kor 15,22). Z hrobov však vstanú dve rozdielne skupiny ľudí. „Všetci v hroboch počujú jeho hlas a tí, čo dobre robili, vyjdú na vzkriesenie k životu, kým tí, čo páchali zlo, vyjdú na vzkriesenie k súdu“ (Ján 5,28). Tých, ktorých Pán uzná za hodných toho, aby boli vzkriesení k životu, sú „blahoslavení a svätí“. „Nad tými druhá smrť nemá moci“ (Zj 20,6). Ostatní, ktorí neprijali odpustenie vierou a pokáním, musia prijať trest za prestúpenie – „mzdu hriechu“. Podstúpia trest rôzneho trvania a rôzneho stupňa podľa svojich skutkov a potom zomrú druhou smrťou. Boh nemôže zachrániť hriešnika s jeho hriechmi, lebo to odporuje Božej spravodlivosti a milosti. Ukončí jeho život, ktorý hriešnik odmietol svojím prestúpením a jasne preukázal, že ho nie je hoden. Žalmista pripomína: „Ešte chvíľku a bude po bezbožníkovi, budeš hľadať, kde je, a nenájdeš ho.“ Prorok hovorí: „Budú, akoby ich nikdy nebolo“ (Ž 37,10; Obad 1,16). Zakrytí hanbou zostanú v beznádejne večnom zabudnutí.

Tak bude odstránený hriech so všetkou biedou a záhubou, ktorú prináša. Žalmista napísal: „Pokarhal si pohanov a zahubil bezbožníka, ich meno si vytrel na večné veky“ (Ž 9,6). Podľa záznamu v knihe Zjavenie apoštol Ján videl prorockým zrakom výjav večnosti a počul chválospev, v ktorom nebol jediný rušivý tón. Počul, ako celé stvorenstvo na nebi a na zemi prevoláva Bohu slávu (Zj 5,13). Potom už nebude odsúdencov, ktorí by sa v nekonečnom trápení rúhali Bohu. Bytosti trpiace v pekelnom ohni nebudú svojimi výkrikmi rušiť spev vykúpených.

Zo základného bludu o prirodzenej nesmrteľnosti ľudskej duše vychádza učenie o vedomom stave človeka po smrti. Toto učenie, ako aj predstava o večných mukách odporuje učeniu Písma, zdravému úsudku i ľudskému citu. Podľa všeobecne rozšíreného názoru vykúpení ľudia vedia v nebi o všetkom, čo sa deje na zemi, najmä keď ide o ich priateľov, ktorých tu zanechali. Mali by títo zosnulí dôvod k radosti, keby vedeli o príkoriach živých a mohli by sledovať hriešny život svojich milých a keby museli vidieť starosti, sklamania a ťažkosti života? Ako by sa potom mohli radovať z nebeskej blaženosti tí, čo by boli v myšlienkach pri svojich blízkych na zemi? Aké poburujúce je pomyslenie, že pri poslednom výdychu duša nekajúceho hriešnika odchádza do pekelného ohňa. Aký strach musia prežívať ľudia v predstave, že ich milí odchádzajú do hrobu nepripravení, a teda do večného trestu a utrpenia. Tieto trýznivé predstavy doviedli už mnohých do šialenstva.

Čo však o tom všetkom hovorí Písmo? Podľa Dávida mŕtvi nevedia nič. „Keď vyjde z nich duch, vrátia sa do zeme, v ten deň padnú ich plány“ (Ž 146,4). Podobne hovorí aj Šalamún: „Živí vedia, že zomrú, ale mŕtvi nič nevedia.“ „Aj ich láska, aj ich nenávisť a žiarlivosť zanikla a nemajú už podielu na ničom, čo sa deje pod slnkom.“ „Lebo v záhrobí, do ktorého sa uberáš, niet práce, ani myšlienky, ani poznania, ani múdrosti“ (Kaz 9,5.6.10).

Keď Boh splnil prosbu kráľa Ezechiáša a predĺžil mu život o pätnásť rokov, vďačný kráľ dobrorečil Bohu za jeho veľkú milosť. Vo svojom chválospeve uviedol dôvod, prečo sa tak raduje; „veď podsvetie ti nemôže ďakovať, ani smrť ťa neoslavuje; tí, čo zostupujú do hrobu, nedúfajú viac v tvoju vernosť. Len živý ti ďakuje ako ja dnes“ (Iz 38,18.19). Podľa všeobecne rozšírenej predstavy zomretí spravodliví sú v nebi, kde žijú v blaženosti a chvália Boha nesmrteľným jazykom. Ezechiáš však nemal o smrti takú skvelú predstavu. S jeho slovami súhlasí výrok žalmistu: „V smrti si na teba nikto nespomenie. Kto ťa v ríši mŕtvych oslávi?“ „Mŕtvi nebudú chváliť Hospodina, nikto z tých čo zostupujú do hrobového ticha“ (Ž 6,6; 115,17).

Počas Turíc apoštol Peter povedal o Dávidovi: „Zomrel, pochovali ho a jeho hrob je u nás až do dnešného dňa.“ „Veď Dávid nevystúpil na nebesia“ (Sk 2,29.34). Skutočnosť, že Dávid zostáva v hrobe až do vzkriesenia, dokazuje, že spravodliví mŕtvi neodchádzajú po smrti do neba. Dávid bude môcť nakoniec zasadnúť po pravici Božieho trónu len po vzkriesení a v dôsledku toho, že Kristus vstúpil na nebesá. Apoštol Pavol napísal: „Ak však mŕtvi nevstávajú, ani Kristus nebol vzkriesený. Ak však Kristus nebol vzkriesený, márna je vaša viera – ešte vždy ste vo svojich hriechoch. A tak by zahynuli aj tí, čo zomreli v Kristovi“ (1 Kor 15,16-18). Keby spravodliví mŕtvi po všetky tisícročia od stvorenia odchádzali pri smrti do neba, Pavol by nemohol povedať, že keby nebolo vzkriesenia, boli by „zahynuli aj tí, čo zomreli v Kristovi“? Vzkriesenie by totiž nebolo treba.

Mučeník Tyndale o stave človeka po smrti povedal: „Otvorene priznávam, že nie som presvedčený o tom, že už žije v sláve, v akej žije Kristus, alebo v akej žijú Boží anjeli. Také učenie nie je článkom môjho vyznania viery; lebo keby to bolo tak, musel by som kázanie o vzkriesení tela považovať za zbytočnosť“ (William Tyndale, Preface to New Testament).

Nemožno poprieť, že učenie o nesmrteľnosti, v ktorej sa človek ocitá okamžite po smrti, viedlo k prehliadaniu biblického učenia o vzkriesení. Všimol si to aj Dr. Adam Clarke, ktorý napísal: „Zdá sa, že učenie o vzkriesení malo pre prvých kresťanov oveľa väčší význam, než má dnes. Prečo je to tak? Apoštolovia ho sústavne zdôrazňovali a ním povzbudzovali Kristových nasledovníkov k usilovnosti, k poslušnosti a k radostnej mysli. Ich dnešní nasledovníci sa o ňom zmieňujú len výnimočne. Tak kázali apoštolovia a tomu verili prví kresťania; tak kážeme my a tomu veria aj naši poslucháči. Nijaké iné učenie sa v evanjeliu tak nezdôrazňuje a nijaké učenie sa v dnešných kázňach tak nezanedbáva“ (Commentary on the New Testament, zv. 2, pozn. k 1 Kor 15). 

Táto situácia trvá už tak dlho, že jedinečná pravda o vzkriesení sa takmer vytratila a kresťanský svet na ňu zabudol. Preto istý popredný náboženský spisovateľ vo svojich poznámkach k slovám apoštola Pavla z Prvého listu Tesaloničanom 4,13-18 napísal: „Kvôli úteche nám učenie o nesmrteľnosti lepšie vyhovuje než nejaké pochybné učenie o druhom príchode. Pán si po nás príde v okamihu našej smrti. Na to máme čakať a pripravovať sa. Tí, čo zomreli, už vošli do slávy. Nečakajú na hlas Božej poľnice, ktorá ohlási ich osud a blaženosť.“

Kristus pred svojím odchodom nepovedal učeníkom, že čoskoro prídu za ním. Sľúbil im: „Keď odídem a pripravím vám miesto, zase prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja“ (Ján 14,3). Aj apoštol Pavol napísal, že „keď zaznie povel, hlas archanjela a Božia trúba, sám Pán zostúpi z neba a prvý vstanú tí, čo umreli v Kristovi; potom my, ktorí budeme nažive, spolu s nimi budeme v oblakoch uchvátení do vzduchu v ústrety Pánovi, a tak navždy budeme s Pánom.“ A dodáva: „Tak sa teda potešujte navzájom týmito slovami“ (1 Tes 4,16-18). Tieto slová útechy sa zásadne líšia od vyššie uvedeného výroku duchovného, ktorý zastáva univerzálne spasenie. Kazateľ potešoval pozostalých, že Pán prijal zosnulého medzi svojich anjelov hneď po tom, čo naposledy vydýchol bez ohľadu na to, aký bol hriešny. Apoštol odkazoval svojich spoluveriacich na budúci príchod Ježiša Krista, keď bude zjavné víťazstvo nad smrťou a hrobom a keď „tí, čo umreli v Kristovi“, budú vzkriesení k večnému životu.

Skôr než bude niekto môcť vstúpiť do večných príbytkov, musí byť jeho život preskúmaný a Boh musí rozhodnúť o jeho povahe a skutkoch. Všetci ľudia budú súdení podľa záznamov v nebeských knihách a podľa svojich skutkov dostanú všetci aj odmenu. Tento súd sa nekoná pri smrti jednotlivého človeka. Apoštol Pavol hovorí, že Boh „určil deň, keď bude spravodlivo súdiť celý svet skrze muža, ktorého ustanovil. Všetkým o tom poskytol spoľahlivý dôkaz, keď ho vzkriesil z mŕtvych“ (Sk 17,31). Apoštol tu jasne hovorí, že pre súd sveta je v budúcnosti pevne určený konkrétny deň.

Apoštol Júda odkazuje na rovnaký čas: „Anjelov však, ktorí si nezachovali svoju pôvodnú hodnosť, ale opustili svoj vlastný príbytok, drží“ Hospodin „v tme vo večných putách kvôli súdu veľkého dňa.“ Ďalej cituje slová Enocha: „Prišiel Pán s desaťtisícami svojich svätých, aby vykonal súd nad všetkými“ (Júda 1,6.14.15). Apoštol Ján uvidel „mŕtvych, veľkých i malých; stáli pred trónom. A otvorili sa knihy... a mŕtvi boli súdení na základe zápisov v knihách podľa svojich skutkov“ (Zj 20,12). Keby sa už mŕtvi tešili v nebeskej blaženosti, alebo keby sa zvíjali v pekelných plameňoch, prečo by mal byť súd? Písmo sväté dáva na tieto dôležité otázky jasné a jednoznačné odpovede, ktorým môžu porozumieť aj jednoduchí ľudia. Môžeme však nájsť niečo rozumné či spravodlivé vo všeobecne rozšírenom učení? Mohli by spravodliví po súdnom preskúmaní ich prípadu prijať pochvalu: „Správne, dobrý a verný sluha!... Vojdi do radosti svojho pána!“ (Mat 25,21), keby už boli stáročia žili v Božej prítomnosti? Povolá azda Sudca neba a zeme bezbožných z miesta múk, aby vyniesol nad nimi rozsudok: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa!“ (Mat 25,41). To je rúhanie, hanebné zosmiešňovanie Božej múdrosti a spravodlivosti.

Učenie o nesmrteľnosti duše patrí medzi falošné náuky, ktoré Rím prevzal z pohanstva. Martin Luther ich priradil k tým „nehoráznym bájkam, ktoré sú z hnojiska rímskych dekrétov“ (E. Petavel, The Problems of Immortality, str. 255). V poznámkach k Šalamúnovmu výroku z knihy Kazateľ, že mŕtvi nevedia nič, reformátor uviedol: „To je ďalší text o tom, že mŕtvi nič nevedia. Nemajú nijakú povinnosť, nijaké vedomie, nijaké umenie, nijakú múdrosť. Podľa Šalamúna mŕtvi spia a necítia vôbec nič, lebo ležia, nepočítajú dni ani roky. Keď sa však prebudia, bude sa im zdať, že spali len okamih“ (Martin Luther, Exposition of Salamon‘s Booke Called Ecclesiastes, str. 152).

Nikde v Písme sa nenájde tvrdenie, že spravodliví dostávajú odmenu a bezbožní sú potrestaní okamžite po smrti. Patriarchovia a proroci nič také nezaznamenali. Kristus a jeho apoštolovia nič podobné nepovedali. Biblia jasne učí, že mŕtvi neodchádzajú hneď do neba, ale že spia až do vzkriesenia (1 Tes 4,14; Jób 14,10-12). V ten deň, keď „prv, ako sa pretrhne strieborný povrázok a rozbije sa zlatá čaša“ (Kaz 12,6), zmizne myslenie človeka. Tí, čo odchádzajú do hrobov, už neprehovoria. Nevedia o ničom, čo sa deje pod slnkom (Jób 14,21). Pre unavených spravodlivých je to blažený odpočinok. Čas dlhý alebo krátky im je len okamihom. Spia a k slávnej nesmrteľnosti ich prebudí iba Božia poľnica. „Pri poslednom trúbení... mŕtvi budú vzkriesení neporušiteľní..., lebo toto porušiteľné si musí obliecť neporušiteľnosť a toto smrteľné si musí obliecť nesmrteľnosť. Keď však toto porušiteľné oblečie si neporušiteľnosť a toto smrteľné si oblečie nesmrteľnosť, vtedy sa splní napísané slovo: Smrť je pohltená vo víťazstve!“ (1 Kor 15,52.54). Keď mŕtvi budú zobudení z hlbokého spánku, začnú premýšľať o tom, na čo prestali myslieť v okamihu smrti. Posledným pocitom bol strach zo smrti, poslednou myšlienkou to, že ich zovrie moc hrobu. Keď z neho povstanú, ich prvú radostnú myšlienku vyjadrí víťazné zvolanie: „Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kde je tvoj osteň?“ (1 Kor 15,55).