35. Ohrozená sloboda svedomia

Protestanti sa dnes dívajú na rímsky katolicizmus oveľa priaznivejšie než v minulosti. V nekatolíckych krajinách, kde predstavitelia pápežstva v snahe získať väčší vplyv zaujímajú zmierlivý postoj, možno pozorovať rastúci záujem o rozdiely v učení medzi reformačnými cirkvami a katolicizmom. Stále viac začína prevládať názor, že v najvýznamnejších bodoch sa tieto konfesie ani tak veľmi nelíšia, ako sa kedysi tvrdilo a že malým ústupkom zo strany protestantov sa vzťahy s Rímom môžu výrazne zlepšiť. Protestanti kedysi pokladali draho vykúpenú slobodu svedomia za veľkú hodnotu. Svoje deti učili odporovať pápežskému systému v presvedčení, že každá snaha o súlad s Rímom by znamenala spreneveru voči Bohu. Odvtedy sa časy zmenili a s nimi aj postoje protestantov.

Stúpenci pápežstva vyhlasujú, že ich cirkev je tupená a protestanti to ochotne uznávajú. Podľa mienky mnohých nie je spravodlivé posudzovať dnešnú katolícku cirkev podľa neprístojností a príkorí, ktorými sa vyznačovala katolícka vládna moc v priebehu stáročí nevedomosti a temna. Jej krutosť ospravedlňujú barbarstvom vtedajšej doby a tvrdením, že vplyv modernej civilizácie zmenil postoje tejto cirkvi.

Zabúdajú azda, že pápežský systém si počas ôsmich storočí osoboval nárok na neomylnosť? Od tohto nároku neustúpil, naopak, v 19. storočí to potvrdil ešte rozhodnejšie než v minulosti. Ak Rím tvrdí, že „cirkev sa nikdy nemýlila, a podľa Písma svätého sa nikdy ani nemýli“ (John L. von Mosheim, Institutes of Ecclesiastical History, kniha 3, 11. stor., časť 2, kap. 2, pozn. 17), ako sa môže zriecť princípov, podľa ktorých sa tento systém správal v minulosti?

Pápežský systém sa nikdy nevzdá nároku na neomylnosť. Trvá na presvedčení, že všetko, čoho sa pri prenasledovaní ľudí neochotných prijať jeho dogmy dopustil, bolo správne. Kde je však záruka, že by sa pri nejakej príležitosti nezachoval podobne? Keby padli obmedzenia zo strany svetskej moci a Rím by znova získal postavenie, aké mal v minulosti, mohol by opäť ožiť útlak a prenasledovanie.

Známy dejepisec opísal postoj katolíckej hierarchie k slobode svedomia a pripomenul nebezpečenstvo, ktoré Spojeným štátom hrozí v dôsledku ich politiky.

„Mnohí ľudia v Spojených štátoch by chceli strach z mocenského katolicizmu pokladať za fanatizmus či detinskosť. V povahe či postojoch, ba ani v rozmachu rímskeho katolicizmu nevidia nič zlovestné, čo by mohlo ohroziť naše slobodné zriadenie. Predovšetkým teda porovnajme niektoré základné princípy nášho systému so zásadami katolíckej cirkvi. Ústava Spojených štátov zaručuje slobodu svedomia. Nič nie je cennejšie a dôležitejšie. Pápež Pius XI. vo svojej encyklike z 15. augusta 1854 napísal: ‚Nezmyselné a falošné učenie alebo blúznenie na obranu svedomia je neobyčajne zhubný blud, je to mor, pred ktorým sa treba mať na pozore.` Ten istý pápež vynáša vo svojej encyklike z 8. decembra 1864 kliatbu ‚nad tými, ktorí presadzujú slobodu svedomia a náboženského vyznania`, ako aj ‚nad tými, čo zastávajú názor, že cirkev by nemala používať násilie`. Zmiernený tón Ríma v Spojených štátoch neznamená, že sa tento systém zmenil. Je tolerantný tam, kde nemá moc. Biskup O‘Connor vyhlásil: ‚Náboženskú slobodu budeme trpieť len dotiaľ, kým budeme môcť presadiť opak bez toho, aby sme ohrozili katolícky svet.` ...Arcibiskup zo St. Louis svojho času povedal: ‚Kacírstvo a nevera sú zločiny. V kresťanských krajinách, ako napríklad v Taliansku a v Španielsku, kde všetci obyvatelia sú katolíci a kde náboženstvo tvorí podstatnú časť zákonov krajiny, sú trestané ako iné zločiny.`...

Každý kardinál, arcibiskup a biskup katolíckej cirkvi skladá prísahu vernosti pápežovi, ktorá obsahuje tieto slová: ‚Kacírov, rozkolníkov a odbojníkov proti nášmu pánovi (pápežovi) alebo proti jeho určeným nástupcom budem všemožne prenasledovať a budem im prekážať`“ (Josiah Strong, Our Country, kap. 5, odd. 2-4).

V katolíckej cirkvi sú však aj skutoční kresťania. Tisíce príslušníkov tejto cirkvi slúži Bohu podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Ak nemajú prístup k Božiemu slovu, nemôžu poznať pravdu. Nepoznali rozdiel medzi živou službou srdca a čírymi formami a obradmi. Boh týchto ľudí sleduje s láskavým súcitom, boli totiž vychovaní v biblicky nesprávnej a nedostatočnej viere. Postará sa, aby tmou, ktorá ich obklopuje, prenikli lúče svetla. Zjaví im pravdu, ktorá je v Ježišovi a mnohí z nich sa potom pripoja k jeho ľudu.

Katolicizmus ako náboženský systém nezodpovedá Kristovmu evanjeliu dnes o nič viac, ako v ktoromkoľvek období svojich dejín. Aj protestantské cirkvi ohrozuje veľká tma, inak by rozpoznali znamenia doby. Rímska cirkev má plány a metódy svojho správania premyslené do ďalekej budúcnosti. Zužitkúva všetky prostriedky na rozšírenie vplyvu a na rozmach svojej moci. Pripravuje sa na rozhodujúci boj o získanie stratených pozícií vo svete a nadobudnutie nových, čo môže viesť k novým rekatolizačným postupom so sprievodnou likvidáciou všetkého, čo vytvoril protestantizmus. Katolicizmus sa mocensky rozmáha. Sledujme prírastok katolíckych kostolov a kaplniek v protestantských krajinách, budovanie katolíckych univerzít a vysokých škôl rôzneho typu v Amerike, ako aj skutočnosť častých prestupov protestantov ku katolíckej cirkvi. Tieto javy by mali byť varovným signálom každému, kto si váži čisté zásady evanjelia.

Spolupráca protestantov s pápežstvom sa začala jeho obhajobou. Reformačné cirkvi uzatvárajú s katolíckou cirkvou dohody a robia ústupky, ktoré prekvapujú aj samých katolíkov do tej miery, že ich sotva vedia pochopiť. Ľudia zatvárajú oči pred skutočnou povahou rímskej cirkvi a nebezpečenstvom, ktoré hrozí z ich nadvlády. Treba ich varovať pred nebezpečenstvom ohrozenia občianskej a náboženskej slobody, aby mohli čeliť možnému nepriateľovi.

Mnohí protestanti sa nazdávajú, že katolícke náboženstvo nie je príťažlivé a že jeho bohoslužba sa skladá z množstva nudných a nezmyselných obradov. V tom sa však mýlia. Katolicizmus spočíva síce na nesprávnom, nebiblickom učení, nejde však o naivný a nešikovný podvod. V bohoslužbe katolíckej cirkvi sú veľmi dojemné obrady. Pompéznosť a velebnosť pútajú zmysly, pričom zmĺka hlas rozumu a svedomia. Oči sú očarené. Nádherné chrámy, veľkolepé procesie, pozlátené oltáre, svätostánky zdobené drahokamami, vzácne maľby a sochy sú estetickým a umeleckým zážitkom. Jedinečná hudba očarúva sluch. Tóny slávnostne znejúceho organa umocnené zborovým spevom, ktorý sa rozlieha v priestorných katedrálach, musia osloviť myseľ a podnietiť posvätnú úctu. Vonkajšia nádhera, veľkoleposť a obrady, ktoré akoby sa vysmievali túžbam hriešnej, chorej duše, sú len dôkazom vnútornej porušenosti. Kristovo náboženstvo nepotrebuje takéto lákadlá. V svetle, ktoré žiari z kríža, sa kresťanstvo javí tak čisto a krásne, že nijaké vonkajšie ozdoby nemôžu umocniť jeho hodnotu. Boh si cení len krásu svätosti, pokorného a tichého ducha. Skvelý štýl nie je ešte dôkazom čistej, vznešenej mysle. Jemný cit pre umenie a kultivovaný vkus možno neraz nájsť aj u ľudí duchovne prízemných a zmyselných. Pomocou takýchto ľudí satan neraz zvádza iných, aby zabudli na duchovné potreby, na budúcnosť a večný život, aby sa odvrátili od svojho večného Pomocníka a aby žili výlučne pre tento svet.

Nápadná zbožnosť vábi predovšetkým neobrátené srdce. Lesk a vznešenosť katolíckej bohoslužby sú príťažlivé a očarujúce. Na mnohých ľudí to vie tak zapôsobiť, že na rímsku cirkev hľadia ako na ozajstnú bránu do neba. Jej vplyvu môžu odolať len tí, ktorým srdce zmenil Boží Duch, a preto stoja pevne na základoch pravdy. Tisíce ľudí bez živej skúsenosti s Kristom zvedie povrchná zbožnosť, ktorá nemá nijakú cenu. Mnohým však práve také náboženstvo vyhovuje.

Tvrdenie cirkvi, že má právo odpúšťať hriechy, vedie katolíkov k pocitu, že môžu nezáväzne hrešiť. K hriechu môže viesť aj spoveď, bez ktorej sa neudeľuje rozhrešenie. Kto si kľakne pred hriešneho človeka a pri spovedi mu vyznáva tajné myšlienky a pohnútky svojho srdca, ponižuje svoju ľudskú dôstojnosť a znevažuje všetky ušľachtilé pohnútky svojho vnútra. Kto odhaľuje svoje hriechy kňazovi, chybujúcemu, hriešnemu človekovi, neraz narušenému alkoholizmom a nedisciplinovaným životom – znižuje úroveň svojho charakteru a poškvrňuje sa. Jeho predstava vidí Boha na úrovni hriešneho človeka, pretože veriaci vidia v kňazovi Božieho zástupcu. Spoveď hriešnemu smrteľníkovi je prameňom, z ktorého vyteká mnoho zla, čo vedie k nečistote a konečnej záhube. Človekovi, ktorý povoľuje hriechu, je však príjemnejšie vyspovedať sa inému človekovi, než otvoriť srdce Bohu. Človek totiž prirodzene radšej hriech vyznáva, ako by ho opustil. Ľahšie je obliecť si hrubé rúcho, bičovať sa pŕhľavou či reťazami, než sa vzdať hriešnych záľub. Neobrátené srdce bude radšej niesť ťažké bremeno, než poslúchať Krista.

Rímskokatolícka cirkev sa až nápadne podobá židovskej spoločnosti za čias Ježiša Krista. Židia navonok veľkolepo zachovávali Božie predpisy, ktoré zaťažili náročnými požiadavkami a tradíciami, no pritom tajne šliapali po všetkých zásadách Božieho zákona. Preto bolo zachovávanie zákona bolestné a ťažké. Podobne ako Židia predstierali úctu k zákonu, tak aj rímska cirkev tvrdí, že si ctí kríž. Symbol Kristovho utrpenia síce oslavuje, v praktickom živote však Ukrižovaného zapiera.

Symbol kríža má všade – na kostoloch, oltároch a na rúchach. Navonok síce kríž uctieva a vyvyšuje, ale Kristovo učenie zostáva pochované pod nánosom bezduchých tradícií, nesprávnych výkladov a tvrdých predpisov. Spasiteľove slová určené tvrdošijným Židom: „Zväzujú ťažké bremená, ktoré nemožno uniesť a kladú ich ľuďom na plecia, ale sami ich nechcú ani prstom pohnúť“ (Mat 23,4), sa ešte lepšie hodia na hodnostárov cirkvi. Ľudia s citlivým svedomím majú strach pred Božím hnevom, kým mnohí cirkevní predstavitelia žijú v prepychu a v zmyselných zábavách. Uctievanie obrazov a relikvií, vzývanie svätých a vyvyšovanie pápeža patria k satanovým klamstvám na odvedenie pozornosti od Boha a jeho Syna. Vo svojej snahe zničiť ľudí satan sa stále snaží odvrátiť ich pozornosť od Spasiteľa, ktorý je jediným, kto ich môže zachrániť. Vie ich zamestnať čímkoľvek, čo by im nahradilo Pána, ktorý povedal: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie“ (Mat 11,28). Satan sa všemožne snaží podať sfalšovaný obraz Božej povahy, nesprávne informuje o podstate hriechu a skresľuje skutočnú príčinu odvekého sporu. Jeho falošné závery nesprávne predstavujú závažnosť Božieho zákona, čo ľudí vedie k tomu, že hriech neberú vážne a k falošným predstavám o Bohu, ktorého sa potom skôr boja a nenávidia ho, než by šli k nemu s láskou. Satan svoju vlastnú krutosť pripisuje Stvoriteľovi. To sa potom odzrkadľuje v náboženskej sústave a v bohoslužbe.Tým zaslepuje ľudí a v boji proti Bohu ich používa ako spojencov. Zvrátenými predstavami o Božích vlastnostiach presviedčal pohanské národy, že na získanie Božej priazne treba prinášať aj ľudské obete. Preto v rôznych podobách modlárstva ľudia páchali strašné ukrutnosti.

V rímskokatolíckej cirkvi sa spájajú rôzne pohanské prejavy s kresťanskými a ako pohanstvo, tak aj táto cirkev skresľuje Boží charakter a dopúšťa sa nie menej krutých a desivých činov. Rím za čias svojej neobmedzenej vlády vnucoval ľuďom svoje učenie aj pomocou mučiacich nástrojov a krutých metód. Tým, čo sa nechceli podriadiť jeho požiadavkám, dal postaviť hranice. Nechal vraždiť ľudí v rozsahu, ktorý vyjde najavo len pri poslednom súde. Cirkevní hodnostári pod vplyvom satana vynachádzali spôsoby čo najkrutejšieho mučenia, ktoré však obeť neusmrtia. Tieto diabolské metódy neraz vystupňovali až po hranicu toho, čo človek môže ešte vydržať, kým sa teda príroda sama nevzdá zápasu a trpiteľ prijíma smrť ako vyslobodenie. Taký bol údel odporcov Ríma, ktorý mal pre svojich poddaných ako disciplinárny prostriedok výčitky, trápenie hladom, ponižujúce telesné tresty najrozmanitejšieho druhu. V snahe získať priazeň neba prestupovali kajúcnici Božie zákony tým, že museli prestupovať prírodné zákony. Presviedčali ich, že musia pretrhnúť všetky zväzky, ktorými chcel Boh spríjemniť človekovi pobyt na zemi. Na cintorínoch ležia milióny tých, čo žili márnym úsilím zbaviť sa svojich prirodzených citov, potlačiť každú myšlienku a prejav súcitu k iným ľuďom ako niečo, čo uráža Boha.

Ak chceme pochopiť satanovu krutosť po stáročia páchanú nielen medzi ľuďmi, ktorí o Bohu nikdy nepočuli, ale aj priamo v kresťanstve, stačí sledovať dejiny rímskej cirkvi. Knieža zla prostredníctvom obrovskej sústavy klamstiev dosahuje svoj cieľ – zneuctiť Boha a zničiť človeka. Keď si uvedomíme, ako sa zvodca pretvaruje a ako prostredníctvom cirkevných hodnostárov uskutočňuje svoje zámery, lepšie pochopíme, prečo má taký odpor voči Božiemu slovu. Čitatelia Písma objavia Božiu lásku a milosť. Pochopia, že Boh nám neukladá také bremená ako ľudia. On žiada len pokorné a kajúcne srdce, skromného a poslušného ducha. Kristov životný príklad ľuďom ničím nenaznačoval, že by mali žiť v kláštornom odlúčení od sveta a tak sa pripravovať pre nebesá. Nikdy neučil, že človek by mal v sebe potláčať lásku a súcit. Spasiteľovo srdce prekypovalo láskou. Čím viac sa človek blíži k mravnej dokonalosti, tým je vnímavejší, tým viac si uvedomuje hriech a tým plnšie spolucíti s trpiacimi. Pápež tvrdí, že je zástupcom Ježiša Krista, prejavuje však charakter podobný Spasiteľovi? Poslal Kristus niekoho do väzenia či na mučenie preto, že ho neuctieval ako vládcu neba? Odsúdil azda na smrť tých, čo ho neuznávali? Keď sa obyvatelia istej samárskej dediny zachovali k nemu neúctivo, apoštol Ján sa rozhneval a žiadal: „Pane, máme povedať, aby zostúpil oheň z neba a zničil ich?“ Ježiš sa súcitne podíval na svojich učeníkov, pokarhal ich tvrdosť a povedal: „Syn človeka neprišiel ľudí zahubiť, ale zachrániť“ (Luk 9,54). Aký to rozdiel medzi postojom Ježiša Krista a toho, ktorý sa vydáva za jeho zástupcu!

Dnešná rímska cirkev ukazuje svetu čistý štít, lebo sa ospravedlnila za minulosť plnú krutostí. Oblieka si rúcho podobné Kristovi, ale v podstate sa nezmenila. Základné princípy, ktoré v jej mocenskom systéme platili v minulých storočiach, platia aj dnes. Smernice z najtemnejších čias sú dodnes aktuálne. Nepresviedčajte sami seba. Systém, ktorý sú dnes protestanti ochotní uznať, je ten istý systém odporu, ktorý vládol svetu v reformačnej dobe, keď povstávali Boží muži, aby s nasadením vlastného života odhaľovali jeho neprávosti. Dnes je tento systém práve taký sebavedomý a odvážny, ako keď vládol nad kráľmi a kniežatami a osoboval si práva, ktoré patria len Bohu. Podstata tejto inštitúcie nie je o nič lepšia, než bola vtedy, keď pošliapavala ľudskú slobodu a vraždila Božích verných služobníkov (pozri Dodatok č. 35). Pápežstvo je práve tým, čo proroctvo označuje ako odpadnutie posledných dní (pozri 2 Tes 2,3.4). Strategicky obmieňa svoju podobu podľa toho, aký zámer sleduje. Pod novým rúchom sa stále skrýva rovnaké nebezpečenstvo. Vyhlasuje: „Nie sme viazaní dodržiavať slovo dané kacírom, ani osobám z kacírstva podozrivým“ (Lenfant, History of the Council of Constance, zv. 1, str. 516). Možno túto moc, ktorej tisícročné dejiny sú písané krvou verných Božích nasledovníkov uznávať teraz za súčasť Kristovej cirkvi?

Mnohí protestanti nie bezdôvodne tvrdia, že katolicizmus sa dnes už natoľko nelíši od protestantizmu, ako to bolo predtým. Určite sa mnoho vecí zmenilo, ale podstata pápežstva zostáva tá istá. Katolicizmus sa naozaj veľmi podobá dnešnému protestantizmu, pretože protestantizmus sa od čias reformácie výrazne zmenil k horšiemu.

Keďže mnohé protestantské cirkvi hľadajú priazeň sveta, zaslepuje im oči falošná láska k blížnemu. Nazdávajú sa, že každé zlo môže priniesť nejaké dobro, no nakoniec celkom zákonito poznajú, že z každého dobra vzíde zlo. Namiesto toho, aby obhajovali „vieru raz navždy odovzdanú svätým“ (Júda 1,3), div že sa Rímu neospravedlňujú za to, že ho posudzovali tak prísne a prosia o prepáčenie za svoju prílišnú horlivosť. Veľa ľudí, ba aj tí, čo rímskokatolícku cirkev posudzujú kriticky, nedoceňuje nebezpečenstvo jej moci a vplyvu (pozri Dodatok č. 36). Mnohí tvrdia, že šírenie cirkevných dogiem, povier a útlaku nerozlučne súvisí s duchovnou a mravnou temnotou stredoveku a že naša osvietenská doba, všeobecne rozšírené poznanie, ako aj stále väčšia náboženská a občianska sloboda nedovolia návrat náboženskej neznášanlivosti a tyranie. Pokladajú za smiešne už len pomyslieť na to, že by niečo také mohlo prísť do úvahy v tejto osvietenej dobe. Je pravdou, že dnešná generácia má z duchovnej, morálnej a náboženskej oblasti nepomerne viac informácií než generácie pred storočiami. Zo stránok Božieho slova svieti svetu nebeské svetlo. Treba však pripomenúť, že čím je svetla viac, tým väčšia je temnota tých, čo toto svetlo znehodnocujú alebo odmietajú.

Len dôkladné modlitebné skúmanie Písma môže protestantom ukázať skutočnú povahu pápežského systému v pravom svetle tak, že ho odmietnu. Mnohí z nich sa však pokladajú za dostatočne múdrych a necítia potrebu pokorne prosiť Boha, aby im dal poznať pravdu. Napriek svojmu vzdelaniu nepoznajú Písmo ani Božiu moc. Potrebujú niečo na upokojenie svojho svedomia, a preto vyhľadávajú to, čo je najmenej duchovné a čo najmenej pokoruje. Najradšej by zabudli na Boha takým spôsobom, aby to vyzeralo, že naňho myslia. Odpadnuté kresťanstvo sa im zdá v tomto ohľade najlepšie. Vyhovuje dvom triedam ľudí, teda vlastne takmer celému svetu: predovšetkým tým, čo chcú byť spasení pre vlastné zásluhy, potom tým, čo chcú byť spasení aj so svojimi hriechmi. V tom spočíva celé tajomstvo moci najpopulárnejšej cirkvi.

Ozrejmilo sa, že doba duchovného temna bola výhodná pre mocenský systém cirkvi. Ukáže sa však, že aj obdobie veľkého intelektuálneho rozmachu a poznania je preň priaznivé. Zatiaľ čo ľudia v minulosti Božie slovo nemali a z neznalosti pravdy boli zaslepení, mnohí z nich, sotva si to stačili uvedomiť, ocitli sa v pripravenom osídle. V dnešnej dobe mnohým zaslepil oči lesk ľudských vynálezov s nesprávnym názvom „vedeckých“. Mnohých strhla táto vidina do satanových nástrah, akoby mali zaviazané oči. Podľa Božej vôle mal rozum slúžiť ľuďom ako dar Stvoriteľa, v službe pravdy a spravodlivosti. Tam však, kde pýcha a ctibažnosť stavia ľudské názory nad Božie slovo, neposvätený rozum môže narobiť viac škody než nevedomosť. Súčasná veda, ktorá v nejednom ohľade podkopáva vieru v Božie slovo, účinne podporuje prijatie obľúbených foriem cirkevného systému podobne, ako keď v stredoveku napomáhali jeho rozmach tí, čo nemali takmer nijaký prístup k vedomostiam. Protestanti v Spojených štátoch idú teraz po stopách katolíkov v tom, že sa snažia získať pre cirkevné inštitúcie podporu štátu. Tým katolicizmu otvárajú cestu, aby v protestantskej Amerike mohol získať moc, ktorú v Európe stratil. Ešte závažnejšie je však to, že toto hnutie má za cieľ presadiť všeobecné zachovávanie nedeľného odpočinku. Tu ide o niečo, čo pochádza z rímskej tradície, pretože Rím označil nedeľu za symbol svojej autority. Do protestantských cirkví preniká teda duch pápežstva – duch prispôsobovania sa svetským zvykom, uctievanie ľudských tradícií namiesto Božích prikázaní – a tento duch smeruje k tomu, aby bol vyvýšený nepravý deň odpočinku, ako to kedysi robila rímska cirkev.

Ak chceme pochopiť, aké prostriedky sa použijú v blížiacom sa zápase, stačí nazrieť do cirkevných dejín, keď Rímu šlo o dosiahnutie rovnakého cieľa. Súčasne sa dozvieme, ako môžu v budúcnosti dve hlavné krídla kresťanstva – katolíci a protestanti – naložiť s tými, čo odmietajú prijať ich názory. Stačí si všimnúť, ako postupoval Rím proti tým, čo obhajovali pravý deň odpočinku, Božiu sobotu. (412)

Pôvodne pohanský sviatok (nedeľa) sa dostala až na čestné miesto v kresťanskom svete pomocou cirkevných dekrétov, všeobecných koncilov a cirkevných ustanovení za výdatnej podpory štátnej moci. Prvým verejným výnosom vynucujúcim zachovávanie nedele bol zákon cisára Konštantína z roku 321 po Kr. (Pozri Dodatok č. 5). Podľa tohto nariadenia mali obyvatelia miest odpočívať v „ctihodný deň slnka“, pričom vidiečania smeli v tento deň konať neodkladné poľnohospodárske práce. Hoci šlo vlastne o pohanský sviatok, cisár ho nariadil zachovávať po tom, čo formálne prijal kresťanstvo.

Ukázalo sa však, že cisársky rozkaz nestačil nahradiť Božiu autoritu, rozhodol sa zasiahnuť biskup Eusebius, ktorému šlo o priazeň kniežat i náklonnosť samého Konštantína. Podľa neho Kristus preložil deň odpočinku zo soboty na nedeľu, hoci neuviedol ani jediný text Písma ako dôkaz svojho tvrdenia. Nechtiac však potvrdil nezmysel svojho učenia, keď prezradil, kto je vlastne pôvodcom zmeny. Vyhlásil: „Všetko, čo sa malo konať v sobotu, preniesli sme na deň Pánov“ (Robert Cox, Sabbath Laws and Sabbath Duties, str. 538). Dôvody na zavedenie nedele ako dňa odpočinku boli síce nezmyselné, predsa však posmelili ľudí pošliapavať Božiu sobotu. Tí, ktorým šlo o priazeň sveta, prijali tento obľúbený ľudový sviatok.

Čím viac sa cirkevný mocenský systém upevňoval, tým viac sa stupňovalo presadzovanie nedele. Nejaký čas ešte mohli ľudia pracovať na poli a nechodiť v nedeľu do kostola. Za siedmy deň aj ďalej pokladali sobotu. Zmena sa však presadzovala pomaly a isto. Tí, čo zastávali cirkevné úrady, nesmeli v nedeľu viesť súkromné súdne spory. O niečo neskôr cirkev zakázala všetkým veriacim bez ohľadu na stav akúkoľvek prácu v nedeľu. Od príslušníkov slobodného stavu sa mali za prestúpenie tohto zákazu vyžadovať peňažité pokuty a poddaných bolo dovolené trestať údermi palicou. Neskôr mali byť bohatí trestaní prepadnutím polovice majetku, ba v prípade ďalšej neochoty podriadiť sa, mali sa stať otrokmi. Príslušníci nižších tried mali byť navždy zotročení. Ďalšou zbraňou boli chýry o zázrakoch. O istom roľníkovi sa napríklad hovorilo, že keď si chcel v nedeľu zorať pole a pri čistení pluhu sa mu kus železa zapichol do ruky, tak ho musel dva roky nosiť zapichnutý „za veľkých bolestí a na veľkú hanbu“ (Francia West, Historical and Practical Discourse on the Lord‘s Day, str. 174).

Neskôr vydal pápež nariadenie, podľa ktorého mal každý kňaz vo svojej farnosti napomínať priestupníkov príkazu o zachovávaní nedele a nabádať ich, aby v nedeľu chodili do kostola a modlili sa, v opačnom prípade ich spolu s ostatnými stihne nejaká pohroma. Pri istom cirkevnom koncile bol použitý dôkaz, ktorý sa odvtedy často opakoval – a to aj u protestantov – že nedeľa je pravým dňom odpočinku, lebo kohosi, kto v tento deň pracoval, zasiahol blesk. Preláti tvrdili: „Je zrejmé, že nezachovávanie tohto dňa podnecuje veľkú Božiu neľúbosť.“ Potom vyšla výzva, aby kňazi, kazatelia, králi, kniežatá a všetci verní poddaní „vynaložili všetko úsilie, aby sa tento deň zachovával v plnej úcte a aby bol na chválu kresťanstva v budúcnosti čo najzbožnejšie svätený“ (Thomas Morer, Discourse in Six Dialogues on the Name, Notion and Observation of the Lord‘s Day, str. 271).

Zjavne slabý účinok rozhodnutí koncilov sa cirkev rozhodla posilniť výzvou k svetským úradom, aby ich nariadenie zastrašilo ľudí a pripomenulo im, že v nedeľu nesmú pracovať. V dôsledku toho synoda v Ríme dôrazne a slávnostne potvrdila všetky predošlé rozhodnutia. Zaradila ich do cirkevného zákona a svetské úrady vynucovali ich plnenie v celom kresťanskom svete. (Pozri Heylyn, History of the Sabbath, 2. diel, kap. 5, odd. 7.)

Nedostatok biblických dôkazov o svätení nedele však vyvolával určité rozpaky. Veriaci pochybovali, či ich učiteľov niečo oprávňuje zanedbávať jasný Boží výrok: „Siedmy deň je však sobota Hospodina, tvojho Boha“ (2 Moj 20,10) a presadzovať uctievanie dňa slnka. Nedostatočnú oporu v Písme bolo treba nahradiť niečím iným. Istý horlivý zástanca nedele navštívil koncom 12. storočia cirkevné obce v Anglicku, kde narazil na odpor verných svedkov pravdy. Jeho úsilie bolo márne, a preto krajinu na čas opustil, aby hľadal spôsob, ako presadiť svoje názory. Keď potom získal, čo potreboval, vrátil sa a jeho ďalšie pôsobenie bolo oveľa úspešnejšie. Doniesol so sebou zvitok Písma, ktorý údajne pochádzal priamo od Boha a obsahoval potrebný príkaz o zachovávaní nedele spolu s vyhrážkami a tieto mali zastrašiť neposlušných. O tomto vzácnom doklade, ktorý bol podlým podvrhom, sa tvrdilo, že spadol z neba a našli ho v Jeruzaleme na oltári v kostole sv. Šimona na Golgote. Tento podvrh však vznikol v pápežskom paláci. Kňazská moc v každej dobe pokladala podvrhy a podvody, ktoré mali posilniť jej moc a autoritu za legitímne.

Vo zvitku bol zákaz akejkoľvek práce od troch hodín v sobotu odpoludnia do východu slnka v pondelok. Hovorilo sa, že pravosť tohto spisu potvrdil rad zázrakov. Tých, čo napriek zákazu v uvedenom čase pracovali, údajne stihla porážka. Mlynár, ktorý chcel mlieť obilie, videl, že namiesto múky vyteká prúd krvi a mlynské koleso sa zastavilo napriek tomu, že voda naň tiekla silným prúdom. Žena, ktorá dala do pece cesto, ho po nejakom čase vybrala surové napriek tomu, že pec bola vykúrená. Iná žena si pripravila cesto na pečenie, ale v sobotu o tretej hodine sa rozhodla, že ho nechá stáť až do pondelka. Nasledujúceho dňa však zistila, že pod vplyvom Božej moci sa cesto zmenilo na upečené chleby. Istý muž, ktorý si v sobotu po tretej hodine upiekol chlieb, na druhý deň zistil, že po rozkrojení z neho vyteká krv. Takýmito výmyslami a poverami sa zástancovia nedele pokúšali zdôvodniť jej svätosť. (Pozri Roger de Hoveden, Annals, zv. 2, str. 528-230).

V Škótsku a v Anglicku získala cirkev väčší rešpekt pri presadzovaní nedele tým, že pridala k nej určitú časť starobylej soboty. Čas, keď sa mala nedeľa svätiť, sa však líšil. Škótsky kráľ vydal príkaz, že „za svätú sa má považovať sobota od 12.00 hod. na poludnie“ a že od tejto chvíle sa až do pondelkového rána nikto nesmie zaoberať svetskými záležitosťami (Morer, cit. dielo, str. 290,291).

Napriek usilovným snahám cirkvi presadiť svätenie nedele sami jej predstavitelia verejne uznali, že sobotu ustanovila Božia autorita a nedeľa je len ľudským ustanovením, ktoré má nahradiť pravý deň odpočinku. V 16. storočí pápežská rada vyhlásila: „Nech všetci kresťania pamätajú na to, že siedmy deň posvätil Boh a uznávajú ho a zachovávajú nielen Židia, ale všetci ostatní, čo uctievajú Boha, aj keď sme my, kresťania, zmenili ich sobotu na Deň Pánov“ (Morer, cit. dielo, str. 281,282). Tí, čo zmenili Boží zákon, vedeli dobre, čo robia. Odvážne sa vyvýšili nad Boha.

Názorným príkladom postoja Ríma voči tým, čo s ním nesúhlasili, je dlhotrvajúce krvavé prenasledovanie valdenských kresťanov, medzi ktorými boli aj svätitelia soboty. Niektorí ďalší ľudia boli pre svoju vernosť štvrtému z Božích prikázaní podobne postihnutí. Z tohto hľadiska sú významné dejiny cirkvi v Etiópii. V temnom stredoveku totiž svet zabudol na kresťanov v Strednej Afrike, ktorí po stáročia mohli slobodne vyznávať svoju vieru. Rím sa o nich konečne dozvedel a etiópskeho cisára nútil uznať pápeža za Kristovho nástupcu. Potom nasledovali zo strany cisára ďalšie ústupky. Nakoniec vydal výnos, ktorým sa zakazovalo zachovávanie soboty pod hrozbou tých najprísnejších trestov. (Pozri Michael Geddes, Church History of Ethiopia, str. 311,312).

Pápežská tyrania sa však postupne stala takým neznesiteľným bremenom, že Etiópčania sa rozhodli zbaviť sa ho. Po krutej vojne boli katolíci nútení svoje pozície opustiť a nastal čas obnovy starej viery. Etiópska cirkev sa potom tešila predošlej slobode a nikdy nezabudla na poučenie z obdobia fanatizmu, podvodov a despotickej vlády Ríma. Tešila sa, že žije v odľahlej zemi a ostatní kresťania o nej nevedia. Cirkevné zbory v Afrike zachovávali sobotu tak, ako ju zachovávala katolícka cirkev pred svojím odpadnutím. Členovia etiópskej cirkvi zachovávali siedmy deň podľa Božieho prikázania, ale podľa cirkevného zvyku sa zdržali práce aj v nedeľu. Keď bol Rím na vrchole svojej moci, začal pošliapavať Božiu sobotu, aby vyvýšil svoj vlastný deň odpočinku. Cirkevné zbory v Afrike, ktoré boli tisícročia odlúčené od ostatného kresťanského sveta, nemali na tomto odpadnutí nijaký podiel. Pod nadvládou Ríma boli síce nútení upustiť od svätenia pravého dňa odpočinku, soboty, a zachovávať nedeľu. Len čo však znova získali nezávislosť, poslušne sa vrátili k štvrtému prikázaniu (pozri Dodatok č. 37).

Z dejinných záznamov vieme, aký nepriateľský bol postoj Ríma voči pravej sobote a jej obhajcom. Vieme dobre aj to, aké prostriedky Rím používal, aby presadil svätenie nedele, ktorú sám zaviedol. Na základe Božieho slova sa smieme domnievať, že podobná situácia sa môže zopakovať, len čo sa katolíci a protestanti spoločne vynasnažia presadiť nedeľu.

Proroctvo z 13. kapitoly Zjavenia hovorí, že moc, znázornená šelmou, ktorá mala dva barančie rohy, prinúti „zem a jej obyvateľov“, aby sa klaňali mocenskému systému – ktorý je v proroctve znázornený šelmou podobnou leopardovi. Šelma s dvoma rohmi tiež nahovára „obyvateľov zeme, aby zhotovili obraz šelme“. Okrem toho prinúti, aby všetci, „malí i veľkí, bohatí i chudobní, slobodní i otroci“ prijali znamenie šelmy (Zj 13,11-16). Ako sme už uviedli, moc, ktorú v proroctve predstavuje šelma s rohmi baránka, sú Spojené štáty. Proroctvo sa vyplní, keď tieto štáty budú mocensky vynucovať zachovávanie nedele, ktorú Rím pokladá za zvláštne znamenie svojej zvrchovanosti. Spojené štáty nebudú podporovať pápežskú moc samy. Vplyv Ríma v krajinách, ktoré v minulosti uznali jeho nadvládu, ešte vôbec nepominul. V proroctve je predpoveď o obnove takejto moci: „Jednu zo svojich hláv mala akoby dobitú na smrť, ale jej smrteľná rana sa zahojila. Celá zem sa s obdivom obzerala za šelmou“ (Zj 13,3). Smrteľná rana je náznakom úpadku pápežstva v roku 1798. Po tejto udalosti sa podľa proroka „jej smrteľná rana zahojila. Celá zem sa s obdivom obzerala za šelmou“. Apoštol Pavol výslovne uvádza, že „človek neprávosti“ bude pôsobiť až do Kristovho druhého príchodu (2 Tes 2,3-8). Až do konca času bude konať svoje podvodné dielo. Ján o tejto moci hovorí: „Budú sa jej klaňať všetci obyvatelia zeme, ktorých mená nie sú od začiatku sveta zapísané v knihe života“ (Zj 13,8). Podobne ako v Starom, tak aj v Novom svete bude tento cirkevnomocenský systém poctený tým, že ľudia budú uctievať nedeľu, teda ustanovenie, ktoré sa bezvýhradne opiera len o cirkevnú autoritu.

Od polovice 19. storočia svedčia o tom v Spojených štátoch tí, čo študujú proroctvá Písma. Udalosti potvrdzujú, že sa naplnenie tejto predpovede rýchlo blíži. Protestanti vravia o tom, že svätiť nedeľu je Božia vôľa, hoci preto nemajú nijaký biblický dôkaz práve tak, ako kedysi predstavitelia katolíckej cirkvi, ktorí náhradu Božieho prikázania obhajovali vymyslenými zázrakmi. Netreba pochybovať, že budeme počuť o výstrahách či Božích trestoch, ktoré hrozia tým, čo ustanovenie nedele neuznávajú. Do istej miery sa to už aj deje. Hnutie presadzujúce zachovávanie nedele získava podporu. Udivuje len rýchlosť a obratnosť rímskej cirkvi, ktorá pozorne odhaduje, čo bude nasledovať. Pokojne vyčkáva na svoju príležitosť. Sleduje, ako protestanti prijatím nebiblického dňa odpočinku uznávajú jej autoritu a chystajú sa vynucovať zachovávanie nedele rovnakými prostriedkami, aké kedysi používala rímska cirkev. Tí, čo odmietajú svetlo pravdy, budú hľadať pomoc v neomylnom systéme, aby im pomohol presadiť ustanovenie, ktoré kedysi vydal. Netreba dlho hádať, ako ochotne príde tento mocenský systém protestantom v tomto ohľade na pomoc. Veď kto sa v dejinách vedel s neposlušnými ráznejšie porátať? Rímskokatolícka cirkev so všetkými pobočkami po celom svete tvorí obrovskú organizáciu pod vládnou mocou pápežského stolca. Cirkev slúži svojej vrchnosti. Milióny príslušníkov tejto cirkvi vo všetkých krajinách sveta je vedených k tomu, aby cítili záväznosť a prejavovali vernosť pápežovi. Nech sú akejkoľvek národnosti, v akomkoľvek štátnom zriadení, majú autoritu cirkvi pokladať za zvrchovanú. Aj keď prisahali vernosť štátu, sľub vernosti cirkvi prevyšuje túto prísahu a tento sľub ich zbavuje akýchkoľvek záväzkov, ktoré by odporovali jej záujmom.

Dejiny svedčia o pohotových a vytrvalých snahách cirkevných hodnostárov miešať sa do záležitostí národov. Kedykoľvek mala v tom úspech, vždy sledovala vlastné ciele bez ohľadu na záujem vlád alebo národov. V roku 1204 si pápež Inocent III. vynútil od aragónskeho kráľa Petra II. takúto prísahu: „Ja, Peter, aragónsky kráľ, vyznávam a sľubujem, že budem vždy verný a poslušný svojmu pánovi pápežovi Inocencovi, jeho katolíckym nasledovníkom a rímskej cirkvi, že svoje kráľovstvo zachovám verne v poslušnosti, budem brániť katolícku cirkev a trestať kacírsku zvrhlosť“ (John Dowling, The History o Romanism, zv. 5, kap. 6, odd. 55). To zodpovedá tvrdeniu o moci rímskeho veľkňaza, že „mu podľa zákona prislúcha zosadzovať cisárov“ a že „môže poddaných zbaviť vernosti ich vládcom“ (Mosheim, Ecclesiastical History, zv. 3, 11. stor., odd. 2, kap. 2, pozn. 17).

Nesmieme pritom zabúdať, ako sebavedome Rím tvrdí, že sa nemení. Zásady Gregora VII. a Inocenta III. zostávajú dosiaľ zásadami katolíckej cirkvi. Keby táto cirkev mala dnes moc, presadila by tieto zásady rovnako rázne ako v minulých storočiach. Protestanti si neuvedomujú, čo robia, keď pri presadzovaní nedeľného odpočinku chcú prijať pomoc Ríma. Zatiaľ čo protestanti chcú uskutočniť svoj zámer, Rím sa snaží obnoviť svoje mocenské postavenie a získať stratenú zvrchovanosť. Keď raz Spojené štáty prijmú zásadu, že cirkev môže použiť alebo ovládnuť štátnu moc, potom štátne zákony môžu vynucovať zachovávanie náboženských sviatkov, stručne povedané, že cirkev a štát majú vládnuť nad svedomím, vtedy bude v tejto krajine zabezpečené víťazstvo Ríma.

Božie slovo upozorňuje na blížiace sa nebezpečenstvo. Ak protestanti toto varovanie neprijmú, budú musieť spoznať skutočné zámery Ríma. Potom už bude príliš neskoro vymaniť sa z jeho područia. Mocenský vplyv pápežstva sa pozvoľna rozmáha. Jeho učenie ovplyvňuje zákonodarné zbory, jednotlivé cirkvi, ako aj myslenie ľudí. Pribúdajú veľkolepé, mohutné budovy, v ktorých sa môže znova pripravovať prenasledovanie Božieho ľudu. Cirkev nenápadne zbiera sily, aby vo vhodnej chvíli dosiahla svoj cieľ. Snaží sa získať výhodné postavenie, čo vlastne už aj dosiahla. Zdá sa, že čoskoro uvidíme a pocítime, kam Rím mieri. Kto zostane verný Božiemu slovu a bude podľa neho žiť, stane sa terčom útokov, potupenia a prenasledovania.