37. Naša jediná istota

„K učeniu a k svedectvu! Naozaj pre slovo, ktoré hovorím, nekynie úsvit“ (Iz 8,20). Boh vedie veriaci ľud k svojmu Slovu ako k ochrane pred vplyvom falošných učiteľov a pred klamnou mocou démonických síl. Pôvodca všetkého zla sa všemožne snaží, aby ľuďom zabránil poznať Bibliu, pretože táto kniha odhaľuje jeho klamstvá. Pri každom oživení Božieho diela knieža zla stupňuje väčšiu aktivitu, a tak sa aj dnes usilovne chystá na záverečný útok proti Kristovi a jeho nasledovníkom. Čoskoro nám predvedie svoj posledný veľký podvod. Antikrist nám ukáže ohromujúce divy. Klam sa bude tak podobať pravde, že rozpoznať ho bude možné len pomocou Písma. Každé tvrdenie a každý zázrak musíme teda preverovať Božím slovom.

Nepriateľstvo a výsmech pocítia tí, čo sa budú snažiť zachovávať všetky Božie prikázania. Obstáť môžu len v Božej sile. Vydržať v nastávajúcej skúške im pomôže poznanie Božej vôle, ako je zjavená v Božom slove. Boha môžu uctievať na základe správneho chápania jeho svätej povahy, vlády, jeho zámerov a tomu zodpovedajúcim životom. Vo veľkom záverečnom boji obstoja tí, čo si myseľ dostatočne zásobia pravdami Božieho slova. Skúška preverí každého, či Boha poslúcha viac ako ľudí. Rozhodná chvíľa sa blíži. Stojíme pevne na skale nemenného Božieho slova? Sme pripravení neochvejne zotrvať na strane Božích prikázaní a viery v Ježiša Krista?

Spasiteľ pred svojím ukrižovaním vysvetlil učeníkom, že bude zabitý a potom vstane z mŕtvych. Prítomní anjeli sa snažili tieto Kristove slová utvrdiť v mysli a v srdci učeníkov. Tí však očakávali vyslobodenie z rímskej poroby a nemohli zniesť pomyslenie, že by ten, na ktorého sa tak bezvýhradne spoliehali, mal zomrieť potupnou smrťou. Na slová, ktoré si mali pripomínať, pozabudli, a keď prišiel čas skúšky, neboli pripravení. Spasiteľova smrť im zničila nádeje, akoby ich Pán nebol na to pripravoval. Proroctvá zjavujú budúcnosť práve tak jasne ako Kristove slová učeníkom. Zrozumiteľne nám približujú udalosti súvisiace s ukončením času milosti a s prípravou na čas súženia. Mnoho ľudí však týmto dôležitým pravdám nerozumie, ako keby ich Pán nebol zjavil. Satan sa snaží zmariť každý vplyv, ktorý by im pomohol rozvážne sa pripraviť na spasenie. Čas súženia ich zastihne nepripravených.

Keď Boh posiela ľuďom také dôležité upozornenia, že ich symbolicky ohlasujú anjeli letiaci prostriedkom neba, potom od každej rozumnej bytosti vyžaduje, aby tieto posolstvá brala vážne. Znázornené tresty tým, čo sa klaňajú šelme a jej obrazu (Zj 14,9-11), by mali vo všetkých ľuďoch prebudiť záujem o štúdium proroctiev, aby poznali, čo znamená znak šelmy a ako mu uniknúť. Väčšina si však zapcháva uši, aby nemusela počuť pravdu a radšej počúva bájky. O posledných dňoch apoštol napísal: „Lebo príde čas, keď ľudia neznesú zdravú náuku“ (2 Tim 4,3). Tento čas už nepochybne prišiel. Mnohí ľudia nestoja o biblickú pravdu, lebo nevyhovuje prianiu hriešneho srdca a láske k svetu. To je príležitosť pre satana, aby im ponúkol klamstvá, ktoré sa im páčia.

Boh však bude mať na svete tých, ktorým sa Písmo a len Písmo stalo meradlom a základom každého učenia a všetkých reforiem. Názory učených ľudí, vedecké teórie, vierovyznania či rozhodnutia cirkevných snemov, ktorých je toľko a takých, koľko je rôznych cirkví, i hlas väčšiny – veriaci ľud nemôže nič z toho a ani všetko spolu pokladať za dôkaz pre alebo proti ktorémukoľvek článku viery. Skôr než sa nejaké učenie či zásada prijme, treba za dôkaz pokladať jasný výrok: „Takto vraví Hospodin, Pán.“ (Iz 49,22; Ez 37,5).

Nepriateľ sa stále snaží upútavať pozornosť na človeka, nie na Boha. Ľudí usmerňuje tak, aby hľadeli na cirkevných hodnostárov, vzdelaných teológov ako na svojich vodcov namiesto toho, aby Písmo skúmali sami a z neho poznávali svoje povinnosti. Keď sa pokušiteľovi podarí ovládnuť myseľ vplyvných vodcov, potom si s davmi ľudí bude môcť robiť, čo sa mu zapáči.

Keď Spasiteľ prišiel zvestovať slovo života, obyčajní ľudia ho radi počúvali. Medzi mnohými, čo v neho uverili, boli aj kňazi a vládni hodnostári. Poprední kňazi a predstavitelia národa sa však rozhodli Kristovo učenie odsúdiť a odstrániť. Hoci ich snahy nájsť proti Kristovi nejaké dôvody na obvinenie boli nepodstatné, aj keď z jeho slov museli cítiť vplyv Božej moci a múdrosti, predsa len zotrvali vo svojich predsudkoch. Odmietli aj tie najzreteľnejšie dôkazy jeho mesiášstva, len aby sa nemuseli stať jeho učeníkmi. Týchto Kristových odporcov mali ľudia od detstva v takej úcte, že si navykli bezvýhradne uznávať ich autoritu. Preto sa potom pýtali: „Či je možné, aby naši vládcovi a vzdelaní zákonníci neverili v Ježiša, keby to bol Mesiáš?“ Židovský národ práve pod vplyvom takých učiteľov zavrhol svojho Vykupiteľa.

U mnohých ľudí, ktorí vedia pekne hovoriť o zbožnosti, sa ešte aj teraz prejavujú rovnaké pohnútky, aké vtedy viedli židovských kňazov. Nechcú skúmať Písmo, a najmä nie aktuálne pravdy. Odvolávajú sa na svoje bohatstvo a popularitu a pohŕdavo hľadia na zástancov pravdy, ktorých je ako vždy málo, sú chudobní, nie sú obľúbení a svojou vierou sa izolujú od sveta.

Kristus predvídal, že prehnané, neoprávnené mocenské nároky zo strany zákonníkov a farizejov sa neskončia rozptýlením Židov. Prorocky videl, že kliatbou cirkvi všetkých čias bude povýšeneckosť mnohých, ktorí sa usilujú ovládnuť svedomie ostatných. Písmo v záujme ďalších generácií varovne zaznamenáva nielen to, že Kristus odsúdil zákonníkov a farizejov, ale aj napomenutie, aby ľudia týchto „slepých vodcov“ nenasledovali.

Cirkevná výhrada, že právo vykladať Písmo prislúcha jedine duchovenstvu, upierala jednoduchým ľuďom nárok čítať Bibliu. Hoci reformácia ľuďom Písmo vrátila, zásada rímskej cirkvi predsa len mnohým členom protestantských cirkví bráni, aby ju sami skúmali. Radšej prijímajú učenie, ktoré predkladá cirkev. Tisíce ľudí sa neodvažuje prijať nič, čo by sa odchyľovalo od vierouky alebo zvyklostí cirkvi, a to aj napriek jasnému svedectvu Písma.

Aj keď Písmo častokrát varuje pred falošnými učiteľmi, mnohí zverujú starosť o vlastnú spásu radšej duchovným. Tisíce učiteľov kresťanského náboženstva nevie pre svoju vieru uviesť nijaký iný dôvod okrem toho, že tak ich učili ich predchodcovia. Spasiteľovo naučenie nechávajú bokom takmer bez povšimnutia a bezvýhradne dôverujú slovám duchovných vodcov. Sú však títo učitelia neomylní? Smieme im zveriť svoj večný údel, ak nám Božie slovo nedáva istotu, že práve oni sú nositeľmi svetla? Nedostatok mravnej odvahy vybočiť z vyšliapanej cesty zvádza mnohých k tomu, aby nasledovali učených ľudí. Pre svoj nezáujem o štúdium Písma zostávajú beznádejne v osídlach bludu. Dobre vedia, že Písmo jasne hovorí o aktuálnej pravde určenej pre našu dobu a uvedomujú si, že jej hlásanie sprevádza moc Ducha Svätého, no napriek tomu opúšťajú svetlo pre negatívny postoj duchovných vodcov. Títo zvedení ľudia sa neodvážia myslieť inak než ich učitelia, aj keď ich o pravde presviedča rozum i svedomie. Vlastný úsudok a večné blaho ochotne obetujú nevere, pýche a predsudkom iných ľudí.

Satan mnohorako zužitkúva vplyv ľudí, aby si udržal svojich zajatcov. Tisíce získava tým, že ich jemnými nitkami náklonností spája s nepriateľmi Kristovho kríža. Nezáleží na tom, či nimi budú rodičia, deti, manžel, manželka alebo priatelia – výsledok je vždy rovnaký. Odporcovia pravdy chcú ovládnuť svedomie tých, čo nemajú dosť odvahy alebo nezávislosti, aby sa mohli sami rozhodnúť.

Božia pravda sa nedá oddeliť od Božej slávy. Boha nemožno uctievať pomýlenými názormi, ak máme poruke Písmo. Podľa niektorých ľudí nezáleží na tom, čomu človek verí, hlavné je, že spravodlivo žije. Viera však tvaruje náš život. Ak je svetlo a pravda blízko nás, a my nezužitkujeme možnosť počuť ju a vidieť, potom tieto hodnoty vlastne zavrhujeme a volíme radšej tmu než svetlo.

„Nejedna cesta vidí sa človekovi správnou, ale nakoniec sú to cesty smrti“ (Prísl 16,25). Keď človek má možnosť poznať Božiu vôľu, potom nevedomosťou nemožno ospravedlniť blud alebo hriech. Smerovka na rázcestí ukazuje, kam ktorá cesta vedie. Ak ju cestovateľ prehliadne a rozhodne sa ísť smerom len zdanlivo správnym, potom mu ani najúprimnejšia snaha o správny smer nazaručí, že si ho skutočne aj zvolil.

Boh nám dal svoje Slovo nato, aby sme sa oboznámili s jeho učením a aby sme sa dozvedeli, čo od nás žiada. Keď za Spasiteľom prišiel zákonník s otázkou: „Čo dobrého mám robiť, aby som mal večný život?“ (Mat 19,16), Spasiteľ ho odkázal na Písmo a spýtal sa ho: „Čo je napísané v Zákone? Ako tam čítaš?“ (Luk 10,26). Nevedomosť nemôže ospravedlniť ani mladých, ani starých, nezbaví ich viny za prestúpenie Božieho zákona, pretože znenie tohto zákona, jeho zásad a požiadaviek dostali. Dobré úmysly nestačia, ba nestačí ani to, aby človek konal, čo pokladá za správne, alebo čo mu za správne označí kazateľ. Ide o večný život a každý by mal Písmo skúmať sám. Akokoľvek pevné presvedčenie či neochvejná istota, že kazateľ vie, čo je pravda, nemôžu byť človekovi spoľahlivou oporou. Len mapa Písma svätého mu môže ukázať cestu do neba tak, že nebude musieť v ničom tápať.

Prvou a najhlavnejšou povinnosťou každého človeka je naučiť sa z Písma poznať pravdu, potom podľa nej žiť a povzbudzovať iných, aby to robili aj oni. Dennodenne by sme mali usilovne skúmať Písmo, uvažovať o každej myšlienke a porovnávať jeden text tejto knihy s druhým. S Božou pomocou si smieme utvárať vlastný názor, pretože pred Pánom bude za seba zodpovedať každý sám.

Mnohí vzdelaní ľudia, ktorí sa pokladajú za veľmi múdrych, neraz zatemnili a spochybnili aj tie najjasnejšie biblické pravdy. Učia, že Biblia má mystický, tajomný, výsostne duchovný zmysel, ktorý sa z vlastného textu nedá určiť. Sú to falošní učitelia. Takýchto ľudí sa Spasiteľ spýtal: „Neblúdite preto, že nepoznáte Písmo, ani Božiu moc?“ (Mar 12,24). Biblický text treba vykladať podľa jeho zjavného zmyslu, ak, pravda, nejde o reč symbolickú alebo obraznú. Kristus sľúbil: „Ak niekto chce plniť jeho vôľu, spozná, či je toto učenie z Boha, alebo či hovorím sám od seba“ (Ján 7,17). Keby ľudia brali Písmo tak, ako je napísané, keby ich falošní učitelia nemýlili, potom by sa dalo vykonať dielo, ktoré by potešilo anjelov a do Kristovej cirkvi by priviedlo tisíce tých, čo dnes všelijako blúdia.

Pri skúmaní Písma by sme mali uplatniť všetky svoje duševné sily a zapojiť svoj rozum, aby sme pochopili Božie zámery tak, ako to smrteľníci môžu pochopiť. Pritom však nesmieme zabúdať, že človek s úprimným záujmom o štúdium Božej pravdy má k Písmu pristupovať s ochotou a pokorou dieťaťa. Ťažko zrozumiteľné miesta biblického textu nemožno riešiť metódami, akými sa riešia filozofické problémy. Písmo nemožno skúmať tak sebavedome, ako mnohí študujú vedecké problémy. Božie slovo treba študovať s modlitbou, vo vedomí závislosti od Boha a s úprimnou túžbou poznať jeho vôľu. Ak chceme získať poznanie od toho, ktorý sa v Písme predstavuje ako „SOM“, musíme k jeho Slovu pristupovať s pokorou a ochotou dať sa poučiť. V opačnom prípade nám zvodné vplyvy zaslepia myseľ a zatvrdia srdce, aby pravda na nás nemala žiaduci vplyv.

Niektorí teológovia pokladajú mnohé časti Písma za tajomné či nepodstatné, ale v Kristovej škole môžu človekovi priniesť veľa útechy a poučenia. Jednou z príčin, prečo mnohí duchovní učitelia lepšie nechápu Božie slovo, je to, že zatvárajú oči pred pravdami, podľa ktorých nechcú žiť. Pochopenie biblickej pravdy nezávisí ani tak od rozumových schopností, ako skôr od cieľavedomého úsilia a úprimnej túžby poznať pravdu.

Písmo nikdy neštudujme bez modlitby. Len Duch Svätý nám môže objasniť význam ľahko pochopiteľných vecí a zabrániť prekrúteniu toho, čo je ťažšie zrozumiteľné. Úlohou Božích anjelov je okrem iného pripraviť srdcia ľudí tak, aby Božie slovo pochopili, nadchli sa jeho krásou, vážne brali jeho výstrahy, aby sa dali povzbudiť a posilniť jeho zasľúbeniami. Mali by sme sa modliť so žalmistom: „Otvor mi oči, aby som videl divy tvojho zákona!“ (Ž 119,18). Pokušenia sa nám často javia ako neprekonateľné, pretože sa nemodlíme, neštudujeme Písmo, nepripomíname si Božie zasľúbenia a proti satanovi nepoužívame duchovné zbrane Písma. Boží poslovia sú blízko tých, čo chcú poznať Božiu vôľu. V kritických chvíľach im pripomínajú tie najpotrebnejšie pravdy. Keď potom „príde protivník hoci ako rieka, Duch Hospodinov ho zaženie“ (Iz 59,19).

Spasiteľ svojim učeníkom sľúbil: „Spomocník, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, ten vás naučí všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám hovoril“ (Ján 14,26). Predovšetkým si musíme zapamätať Kristovo učenie, aby nám ho Boží Duch mohol v tiesnivej chvíli pripomenúť. Dávid volal: „V srdci som si skryl tvoju reč, aby som proti tebe nehrešil“ (Ž 119,11).

Tí, čo vážne myslia na svoj večný údel, mali by sa mať na pozore pred pochybnosťami. Budeme svedkami podvratných útokov na samotné základy pravdy. Nemožno prepočuť zosmiešňovanie, vyvracanie pravdy či zradné a ničivé názory dnešného ateizmu. Nepriateľ vie prispôsobiť svoje pokušenia každej vrstve ľudí. Na nevzdelaných útočí výsmechom, vzdelaných zvádza vedeckými námietkami a filozofickými dôvodmi, ktoré im majú spochybniť Písmo, vzbudiť nedôveru v Božie slovo či odvahu pohrdnúť ním. Pochybnosti o základných kresťanských zásadách sa potom odvažujú prejaviť aj mladí neskúsení ľudia. Neverectvo mládeže, hoci býva veľmi povrchné, má predsa len svoj vplyv. Mnohých zvádza k zľahčovaniu viery otcov a k výsmechu z Ducha milosti (Žid 10,29). Jed neverectva už otrávil nejeden mladý život, ktorý sa mohol rozvinúť na Božiu česť a svetu mohol byť požehnaním. V satanskom osídle sa ocitli tí, čo uverili sebaistým výrokom ľudí v neochvejnom presvedčení, že oni vedia vysvetliť všetky Božie tajomstvá a objasniť pravdu aj bez Božej múdrosti.

Žijeme v najslávnejšom období dejín tohto sveta. Čoskoro sa rozhodne o tom, aký bude údel miliónov dnes žijúcich ľudí. Naša záchrana i spása ostatných závisia od nášho dnešného rozhodnutia. Musíme sa dať viesť Duchom pravdy. Každý kresťan by sa mal úprimne pýtať: „Pane, čo chceš, aby som robil?“ Musíme sa pred Pánom pokoriť pôstom a modlitbou, uvažovať o Božom slove, no najmä o súde. Náš život musia preniknúť Božie pravdy. Nemali by sme strácať ani chvíľu. Okolo nás sa dejú významné udalosti a nesmieme zabúdať, že žijeme v nepriateľskom svete. Boží strážcovia, nespite, lebo nepriateľ je blízko. Stále je pripravený napadnúť vás a poraziť, len čo duchovne ochabnete alebo si zdriemnete.

Mnohí ľudia si neuvedomujú svoj skutočný stav pred Bohom. Spokojní sú s tým, že sa nedopustili určitých priestupkov, no zabúdajú a zanedbávajú dobré a šľachetné skutky, ktoré od nich žiada Boh. Byť stromom v Božej záhrade rozhodne nestačí. Strom musí prinášať ovocie podľa Božej vôle. Boh povolá na zodpovednosť ľudí za to, že nekonali dobro, ktoré konať mohli, k čomu ich viedla a posilňovala Božia milosť. V nebeských knihách je o nich záznam, že „zbytočne vyčerpávajú zem“ (Luk 13,7). No ani tento ich stav nie je beznádejný. Trpezlivá Láska volá aj tých, čo Božie milosrdenstvo neberú vážne a zneužívajú Božiu milosť. „Prebuď sa, kto spíš, a vstaň z mŕtvych, a zaskvie sa ti Kristus. Dávajte si teda dobrý pozor, ako si počínate. Naplno využívajte čas, lebo dni sú zlé“ (Ef 5,14-16).

V čase skúšok sa ukáže, kto sa v živote správal podľa Božieho slova. V letnom období príliš nevyniká rozdiel medzi stromami ihličnatými a listnatými. V zime sa však ihličnaté stromy nemenia, kým stromy listnaté strácajú svoju zeleň. Povrchného kresťana nemožno dnes ešte rozpoznať od pravého, no blíži sa čas, keď sa rozdiel ukáže. Len čo sa prejaví nepriateľstvo, fanatizmus, nezhody či prenasledovanie, maloverní a pokrytci zaváhajú a zrieknu sa viery. Praví kresťania však odolajú, zostanú pevní, ich viera zosilnie a nádej bude jasnejšia, než bola v čase pohody.

Žalmista vraví: „Rozjímam o tvojich nariadeniach.“ „Tvoje rozkazy robia ma múdrejším, preto nenávidím každý chodník lži“ (Ž 119,99.104).

„Blahoslavený človek, ktorý našiel múdrosť.“ „Bude ako strom zasadený pri vode, zapustí korene pri potoku, nebojí sa, že príde horúčava; lístie mu ostáva zelené, ani v suchých rokoch nemá starosti a neprestajne rodí ovocie“ (Prísl 3,13; Jer 17,8).