39. Doba súženia

„V tom čase povstane veľké knieža Michael, ktorý sa zastane synov tvojho ľudu. Nastane čas súženia, akého nebolo odkedy jestvujú národy, až po tento čas. V tom čase bude zachránený tvoj ľud i každý, ktorého nájdu zapísaného v knihe“ (Dan 12,1).

Po skončení posolstva tretieho anjela sa Kristova milosť prestane prihovárať za hriešnych obyvateľov sveta. Boží ľud splnil svoju úlohu, dostal „neskorý dážď“, „čas odpočinutia“, „rozvlaženia od Hospodina“, a je pripravený na nastávajúci čas skúšky. Anjeli sa ponáhľajú sem i ta. Zvláštny anjel sa vracia zo zeme s oznamom, že splnil svoje poslanie. Na svet prichádza záverečná skúška a tí, čo zostali verní Božím prikázaniam, dostali „pečať živého Boha“. Vtedy Kristus zavŕši svoju obhajobnú službu v nebeskej svätyni. Zdvihne ruky a mocným hlasom oznámi: „Dokonané je!“ Zástupy anjelov zložia svoje koruny, keď Ježiš Kristus slávnostne povie: „Kto pácha neprávosť, nech ju ešte pácha; špinavý nech sa špiní ďalej; spravodlivý nech ďalej koná spravodlivosť a svätý nech sa ďalej posväcuje“ (Zj 22,11). Prípad každého človeka už bude rozhodnutý: buď na život, alebo na smrť. Kristus vykonal službu zmierenia za svoj ľud a vymazal jeho hriechy. Doplnil sa počet obyvateľov jeho kráľovstva. „Kráľovstvá, panstvá a veľkosť kráľovstva pod celým nebom“ budú dané dedičom spasenia a Kristus bude vládnuť ako Kráľ kráľov a Pán pánov.

Keď Obhajca vyjde z nebeskej svätyne, obyvateľov zeme zahalí tma. V tom čase budú musieť veriaci žiť pred svätým Bohom bez obhajcu. Moc, ktorá dosiaľ tlmila zlovoľníkov, prestane pôsobiť a satan bude mať neobmedzenú nadvládu nad zatvrdilými ľuďmi. Čaša Božej trpezlivosti sa naplnila. Svet odmietol milosť Boha, pohrdol jeho láskou a pošliapal jeho zákon. Bezbožní ľudia prekročili hranicu Božej milosti. Boží Duch, ktorému svojhlavo vzdorovali, ich teraz opustil. Pánova milosť ich už nebude obhajovať a zostanú napospas satanovi, ktorý potom zavlečie obyvateľov sveta do záverečnej doby súženia. Keď Boží anjeli prestanú zadržiavať rozbúrené ľudské vášne, tie náhle prepuknú v plnej sile. Celý svet bude zatiahnutý do ešte väčšej pohromy, než aká postihla Jeruzalem.

V Egypte svojho času jediný anjel usmrtil všetkých prvorodených a naplnil zem smútkom a nárekom. Kráľ Dávid prestúpil Boží príkaz tým, že nechal spočítať ľud a jediný anjel vykonal strašný súd ako trest za hriech panovníka. Rovnakú moc, akú prejavili títo Boží služobníci, prejavia s Božím dovolením aj zlí anjeli. Tieto sily sú už pripravené a čakajú na Boží pokyn, aby smeli šíriť záhubu.

Zachovávatelia Božieho zákona budú pri dopade rán na svet označovaní za hlavných vinníkov a pokladaní za príčinu strašných prírodných katastrof, vojen a krviprelievania medzi ľuďmi, teda za pôvodcov všetkej biedy sveta. Zlobu bezbožných vyvolá moc, ktorá sprevádza posledné varovné posolstvo. Hnev zlých ľudí sa prejaví proti všetkým, čo prijmú toto posolstvo, pričom satan ešte znásobí svoju nenávisť a prenasledovanie.

Keď Boh opustil židovský národ, nepoznali to ani kňazi, ani ľud. Aj keď ich úplne ovládol satan a lomcovali nimi tie najnižšie pudy, stále sa pokladali za Božích vyvolencov. Kňazi ďalej slúžili v chráme, na poškvrnenom oltári sa ďalej prinášali obete, dennodenne zvolávali požehnanie na národ, ktorý si poškvrnil ruky krvou drahého Božieho Syna a snažil sa pripraviť o život aj jeho služobníkov a apoštolov. Podobne ani obyvatelia zeme nebudú vedieť, kedy zaznie v nebeskej svätyni neodvolateľné rozhodnutie, čím sa navždy určí údel sveta. Ľudia, ktorých Boží Duch nakoniec opustí, budú ďalej lipnúť na svojich náboženských zvyklostiach. Zákerná horlivosť z podnetu kniežaťa temnoty na zavŕšenie jeho sľubných plánov sa bude javiť ako horlivosť za Božie dielo.

Keďže predmetom sporu sa v kresťanskom svete stane pravý deň odpočinku a rôzne cirkvi sa v záujme uzákonenia nedele spoja s vládnou mocou, menšina sa stane predmetom všeobecného osočovania, pretože vytrvalo odmieta prijať názor väčšiny. Zvíťazí požiadavka netrpieť menšinu, ktorá sa stavia proti nariadeniu cirkvi a štátnemu zákonu, lebo je lepšie, aby trpelo niekoľko ľudí, než aby sa celý národ ocitol v zmätku a anarchii. To isté tvrdili pred viac ako tisícdeväťsto rokmi predstavitelia židovského národa, keď sa rozhodovali proti Kristovi. Ľstivý Kaifáš vtedy vyhlásil: „Je pre vás užitočnejšie, aby zomrel jeden človek za ľud a aby nezahynul celý národ“ (Ján 11,50). To bude rozhodujúci dôvod. Nakoniec sa proti svätiteľom pravého dňa odpočinku zavedú tie najtvrdšie tresty vrátane trestu smrti. Tradičný katolicizmus v Starom svete a odpadnutý protestantizmus v Novom svete budú postupovať jednotne proti tým, čo sa snažia zachovávať všetky Božie prikázania.

Vtedy nastane pre Boží ľud čas úzkosti a utrpenia, čo prorok Jeremiáš označil za čas Jákobovho súženia: „Takto vraví Hospodin: Počuli sme krik zo strachu, hrôza vládne, a nie pokoj. Prečo zbledla každá tvár? Beda, lebo veľký je to deň, niet mu podobného! Je to čas súženia pre Jákoba, ale bude vyslobodený z neho“ (Jer 30,5-7). Jákobova noc úzkosti, keď v modlitbe zápasil o vyslobodenie z moci Ézava (ROH 1 Moj 32,24-30; ECAV 1 Moj 32,25-31), je predobrazom toho, čo Boží ľud prežije v čase súženia. Jákob oklamal svojho otca, aby získal požehnanie určené Ézavovi. Pred Ézavovou hrozbou, že Jákoba zabije, sa mladší z oboch bratov zachránil útekom. Len po rokoch prežitých v cudzine sa na Boží rozkaz vydal na spiatočnú cestu do rodnej krajiny so svojimi ženami a deťmi i so stádami oviec a ďalšieho dobytka. Keď prišiel k hraniciam krajiny, vyľakala ho správa, že sa k nemu blíži Ézav v čele bojovníkov a nepochybne sa mu chce pomstiť. Zdalo sa, že Jákob a jeho neozbrojená, bezbranná rodina sa so všetkým, čo mali, nevyhnutne stanú obeťou násilia a krvipreliatia. Túto úzkosť a strach umocňovalo tiesnivé vedomie Jákobovej viny, lebo do takejto nebezpečnej situácie ho vohnal jeho vlastný hriech. Jedinou nádejou mu bola Božia milosť a jedinou obranou modlitba. Nezabudol na nič, čím by mohol uzmieriť svojho brata za krivdu, ktorej sa proti nemu dopustil a čím by hroziace nebezpečenstvo odvrátil. Podobne by mali aj Kristovi nasledovníci pred blížiacim sa časom súženia vynaložiť všetko svoje úsilie, aby sa ľuďom predstavili v pravom svetle, rozptýlili predsudky a odvrátili nebezpečenstvo, ktoré hrozí slobode svedomia.

Jákob sa vzdialil od svojej rodiny, aby nemusela byť svedkom jeho úzkosti a s Bohom sa rozprával sám. Vyznával svoje hriechy a ďakoval mu za prejavenú milosť. V hlbokej pokore sa odvolával na zmluvu, ktorú Boh uzavrel s jeho otcom, ako aj na sľuby, ktoré dostal v nočnom videní v Bétele i v krajine vyhnanstva. Nadišla rozhodujúca chvíľa jeho života, v ktorej šlo o všetko. V nočnej tme, osamotený, sa ďalej modlil a koril pred Bohom. Zrazu pocítil, ako sa ho dotkla niečia ruka. Nazdával sa, že ho chce zabiť nejaký nepriateľ, a preto zo všetkých síl zúfalo zápasil s týmto útočníkom. Keď začalo svitať, cudzinec prejavil nadľudskú silu a po jeho dotyku sa Jákobovi zdalo, že silný muž je ochromený. Vysilený, plačúci prosebník padol svojmu tajomnému odporcovi okolo hrdla. Jákob si zrazu uvedomil, že bojoval s anjelom zmluvy. Aj keď už ďalej nevládal a cítil veľkú bolesť, nevzdal sa. Dlho nemal pokoj a trápili ho výčitky svedomia za spáchaný hriech. Teraz musí získať uistenie, že mu Boh odpustil. Zdalo sa mu, že tento neznámy zápasník ho chce opustiť. Jákob sa však naňho zavesil a úpenlivo prosil o požehnanie. Anjel naňho naliehal: „Pusť ma, lebo vychádza ranná zora! Jákob však odpovedal: Nepustím ťa, iba ak ma požehnáš“ (ROH 1 Moj 32,26; ECAV 1 Moj 32,27). Aký to prejav dôvery, odhodlania a vytrvalosti! Keby bolo šlo o nejakú opovážlivú požiadavku, Jákob mohol byť okamžite mŕtvy. V Jákobovom prejave bola dôvera človeka, ktorý vyznáva svoju slabosť a nehodnosť, a pritom verí v milosť Boha, ktorý verne zachováva zmluvu.

„Zápasil s anjelom a zvíťazil“ (ROH Hoz 12,4; ECAV Hoz 12,5). Tento hriešny, blúdiaci smrteľník premohol pokorou, ľútosťou a oddanosťou Vládcu nebies. Rozochvene sa držal Božích sľubov a srdce večnej Lásky nemohlo odmietnuť prosbu hriešnika. Na dôkaz tohto Jákobovho víťazstva a na povzbudenie ďalších, aby nasledovali jeho príklad, Boh mu zmenil meno pripomínajúce jeho hriech na meno, ktoré zostalo svedectvom o jeho víťazstve. Skutočnosť, že Jákob bojoval s Bohom a zvíťazil, bolo zárukou, že zvíťazí aj nad ľuďmi. Odteraz sa už nebál stretnúť s rozhnevaným bratom, pretože Boh ho ochráni.

Satan obvinil Jákoba pred anjelmi a tvrdil, že má právo zabiť ho pre jeho hriechy. Podnietil Ézava, aby sa vypravil proti Jákobovi, ktorého v dlhom nočnom boji sužoval pocitom viny. Tým ho chcel odradiť, aby sa prestal spoliehať na Boha. Patriarchu vháňal na pokraj zúfalstva. Ten však vedel, že bez pomoci z neba musí zahynúť. Úprimne prosil o odpustenie svojho hriechu a dožadoval sa Božej milosti. Nedal sa odvrátiť od svojho zámeru, pevne sa držal anjela a s plačom ho prosil, kým nezvíťazil.

Podobne ako satan podnecoval Ézava k pomste proti Jákobovi, tak bude podnecovať aj zlomyseľných ľudí, aby v čase súženia zahubili Boží ľud. Ako obvinil Jákoba, tak bude obviňovať aj Boží ľud. Satan pokladá svet za svoje kráľovstvo, ale proti jeho nadvláde sa stavia malá skupina tých, čo sa snažia zachovávať Božie prikázania. Keby týchto ľudí mohol zničiť, jeho víťazstvo by bolo úplné. Vie, že sú pod ochranou svätých anjelov, že hriechy im boli odpustené. Neberie na vedomie, že o prípade každého z nich bolo rozhodnuté v nebeskej svätyni. Podrobne pozná hriechy, ku ktorým ich zviedol a predkladá ich Bohu v tom najnepriaznivejšom svetle s tvrdením, že tento ľud si zaslúži, aby ho Boh vylúčil zo svojej priazne tak, ako vylúčil jeho – satana. Tvrdí, že Boh im pre svoju spravodlivosť nemôže odpustiť hriechy a pritom jeho i zvedených anjelov zahubiť. Satan si robí nárok na svoju korisť a žiada, aby mu boli odovzdaní na zahubenie.

Satan obviňuje Boží ľud z hriechov, ktoré spáchal a Boh mu dovoľuje skúšať veriacich do krajnosti. Ich viera a dôvera v Boha, ako aj ich vytrvalosť, musia prejsť tvrdou skúškou. Pri pohľade na vlastnú minulosť sa im vytráca nádej. V celom svojom živote vidia len málo dobrého. Jasne si uvedomujú svoju slabosť a nehodnosť. Satan sa snaží upriamiť ich myšlienky na beznádejnosť ich prípadu a na nemožnosť zbaviť sa hriešnej nečistoty. Robí to v predstave, že sa mu podarí zvrátiť ich vieru, aby podľahli jeho pokušeniam a spreneverili sa Bohu.

Aj keď verných budú obklopovať nepriatelia v snahe zničiť ich, nevyľaká ich utrpenie pre pravdu, ale skôr to, či vyznali všetky hriechy a či kvôli nejakému ich nedostatku sa bude môcť pri nich splniť Spasiteľovo zasľúbenie: „I ja teba ochránim pred hodinou pokušenia, ktoré príde na celý svet“ (Zj 3,10). Keby veriaci mali istotu, že Pán im odpustil všetky hriechy, nebáli by sa mučenia ani smrti. Ak sa však ukáže, že Božej priazne nie sú hodní a že by kvôli svojim povahovým nedostatkom stratili život, bude to zneuctenie svätého Božieho mena.

Zo všetkých strán budú na nich číhať zvodné nástrahy, všade budú pozorovať prejavy vzbury. Tým viac budú v srdci cítiť skutočnú túžbu, aby skončilo to veľké odpadnutie a aby bezbožní prestali páchať bezbožnosť. Prosia Boha, aby vzburu zastavil a pritom si s výčitkami uvedomujú, aká nedostatočná je ich sila, aby mohli odolať prívalu zla. Vedia, že keby boli vždy a zo všetkých síl slúžili Kristovi, boli by odolnejší a satan by nemal toľko moci nad nimi zvíťaziť.

V slzách si pripomínajú, že už prosili Boha o odpustenie mnohých svojich hriechov a dovolávajú sa Spasiteľovho zasľúbenia: „Nech sa chopí mojej ochrany, nech uzavrie so mnou mier“ (Iz 27,5). Ich viera neochabne, aj keď ich modlitby nebudú hneď vypočuté. Napriek úzkostiam, súženiu a ťažkostiam sa neprestávajú modliť. Ako sa Jákob chytil anjela, tak sa vierou chytajú Božej mocnej ruky a aj ich srdce volá: „Nepustím ťa, iba ak ma požehnáš.“

Keby Jákob nebol už predtým oľutoval svoj hriech, že prvorodenstvo získal podvodne, Pán by nebol vypočul jeho modlitbu a nebol by milostivo zachoval jeho život. Podobne by boli porazení v čase súženia aj tí z Božieho ľudu, ktorých bude tiesniť strach a úzkosť v prípade, že by mali nejaké nevyznané hriechy. Zúfalstvo by im podlomilo vieru a necítili by istotu, že Pána môžu prosiť o vyslobodenie. Bez najmenších pochybností si budú uvedomovať svoju nehodnosť, ale nebudú musieť odhaľovať nijaké skryté neprávosti. Ich hriechy sa dostali pred Boží súd už skôr, boli vymazané a Boh na ne už nebude spomínať.

Satan bude zvádzať ľudí k predstave, že Boh bude vyhľadávať ich nevernosť v drobných záležitostiach života. Božie zaobchádzanie s Jákobom však ukazuje, že v nijakom prípade nebude schvaľovať či trpieť zlo. Pokušiteľ premôže všetkých, čo sa snažia ospravedlňovať alebo skrývať svoje neprávosti a ktorých nezaujíma, či ich hriechy zostali v nebeských knihách nevyznané a neodpustené. Čím lepšie poznajú Božiu vôľu a čím vyššie postavenie zastávajú, tým viac bude Pána zarmucovať ich neprístojné správanie a tým ľahšie nad nimi nepriateľ zvíťazí. Kto otáľa s prípravou na Boží deň, stratu už nedoženie ani v čase súženia, ani kedykoľvek neskôr. Stav týchto ľudí je beznádejný.

Vlažní kresťania, ktorí vstupujú do posledného strašného boja nepripravení, budú v zúfalstve veľmi úzkostlivo vyznávať svoje hriechy, no satan bude jasať nad ich zármutkom. Ich vyznanie sa svojou podstatou podobá vyznaniu Ézava alebo Judáša. Títo ľudia oplakávajú následky svojho prestúpenia, nie však samotný hriech. Ich ľútosť nebola pravá, zlo sa im nezošklivilo. K svojim hriechom sa priznávajú zo strachu pred trestom a v prípade, že by trest bol odvolaný, znova by sa postavili proti Bohu ako kedysi egyptský faraón.

Jákobov príbeh je uistením, že Boh nezavrhne tých, čo boli síce oklamaní, pokúšaní a zvedení, ale vrátili sa k Bohu s úprimnou ľútosťou. Keď sa satan snaží týchto ľudí zničiť, vtedy Boh posiela svojich služobníkov, ktorí ich majú potešiť a ochrániť v nebezpečenstve. Útoky satana bývajú prudké a rázne, jeho klamstvá sú zákerné, no Boh pozoruje svojich a jeho ucho počuje ich volanie. Prežívajú také súženie, že sa zdá, akoby plamene ohnivej pece mali Boží ľud spáliť. Z ruky toho, ktorý ich očisťuje, vyjdú nakoniec ako ohňom pretavené zlato. Láska, ktorú Pán prejavuje svojim verným v čase najťažšej skúšky, je práve taká silná a úprimná ako jeho láska prejavená vtedy, keď sa im darí najlepšie. Musia však prejsť ohnivou pecou súženia, aby boli zbavení všetkého svetského pokušenia a aby sa v nich mohol dokonale zrkadliť obraz Ježiša Krista.

Blížiaci sa čas súženia a úzkosti bude vyžadovať vieru, ktorá vie prekonať ťažkosti, trpezlivo čakať a znášať aj hlad – teda vieru, ktorá neochabne ani v najťažších skúškach. Boh poskytuje každému čas milosti, aby sa pripravil na čas súženia. Jákobovu vytrvalosť a odhodlanosť odmenil Boh víťazstvom. Toto víťazstvo bolo dôkazom moci vytrvalej modlitby. Tí, čo sa neochvejne spoľahnú na Božie zasľúbenia ako Jákob, budú rovnako úprimní a vytrvalí ako on a ich úspech sa bude podobať jeho úspechu. Tí, čo nie sú ochotní vzdať sa svojho sebectva, prosiť Boha o odpustenie, úprimne a neprestajne prosiť o požehnanie, tí Božie požehnanie nedostanú. Ako málo ľudí vie, čo znamená „zápasiť s Bohom“! Ako málo je tých, čo z hĺbky duše volajú k Bohu a zo všetkých síl sa utiekajú k nemu! Ako málo je tých, čo sa v prívale nevýslovného zúfalstva neochvejnou vierou spoliehajú na Božie zasľúbenia!

Ľuďom prejavujúcim teraz málo viery hrozí najväčšie nebezpečenstvo, že podľahnú satanským podvodom a príkazom, ktoré páchajú násilie na svedomí. Ak v skúške obstoja, v čase súženia budú viac trpieť a ocitnú sa vo väčšej úzkosti, pretože sa nenaučili bezvýhradne sa spoliehať na Pána. Nevedia veriť a budú sa to musieť učiť v tiesnivej situácii a v strachu.

Teraz je čas, aby sme sa zoznámili s Pánom a vyskúšali jeho zasľúbenia. Anjeli zaznamenávajú každú úprimnú modlitbu. Mali by sme si radšej odrieknuť pôžitky, než zanedbávať spoločenstvo s Bohom. Chudoba a sebazaprenie s vedomím Božej priazne sú lepšie ako bohatstvo, pocty, pohodlný život či priateľstvá bez Boha. Musíme si nájsť čas na modlitbu. Ak svoju myseľ zameriavame na svetské záujmy, môže sa stať, že Pán nám poskytne viac času tým, že nám vezme modly – bohatstvo, domy či výnosné pozemky.

Mladých ľudí nemusí zviesť hriech, ak budú žiť tak, aby mohli prosiť Boha o požehnanie. Keby hlásatelia posledného varovného posolstva neprosili Pána o jeho požehnanie len formálne, ľahostajne a bez záujmu, ale vrúcne a s vierou ako Jákob, často by mohli povedať: „Videl som Boha tvárou v tvár a ostal som nažive“ (ROH 1 Moj 32,30; ECAV 1 Moj 32,31). Pán by ich pokladal za kniežatá a posilnil by ich v zápase s Bohom i s ľuďmi.

Rýchlo sa blíži čas súženia, akého dosiaľ nebolo. Preto potrebujeme skúsenosť, akú dosiaľ nemáme a po ktorej mnohí ani netúžia. Súženie býva neraz oveľa väčšie v predstavách ako v skutočnosti. O prichádzajúcej záverečnej skúške to však neplatí. Jej veľkosť si nevie predstaviť ani najživšia obrazotvornosť. V nej bude musieť pred Bohom stáť každý sám. Keby na zemi žil „Nóach, Daniel a Jób... znie výrok Hospodina Pána, nezachránili by ani syna, ani dcéru; oni samotní by si svojou spravodlivosťou zachránili vlastný život“ (Ez 14,20).

Teraz, keď náš Veľkňaz koná za nás službu zmierenia, musíme sa usilovať o dokonalosť v Kristovi. Náš Spasiteľ sa ani myšlienkou neoddal pokušeniu. Satan chce v našom srdci využiť slabé miesta. Ak je v niekom hriešna náklonnosť, satan na ňu zaútočí svojím pokušením. Pán Ježiš o sebe povedal: „Prichádza totiž knieža sveta. Nič vo mne nie je jeho“ (Ján 14,30). Satan nemohol nájsť na Božom Synovi nič, čím by mohol nad ním zvíťaziť. Boží Syn zachovával prikázania svojho Otca a nebolo v ňom hriechu, na ktorý by satan mohol vo vlastnom záujme poukázať. Tak to má byť aj pri tých, čo chcú obstáť v čase súženia.

V tomto živote sa musíme vierou v očisťujúcu krv Ježiša Krista zbaviť hriechu. Drahý Spasiteľ nás volá k sebe, aby sme sa spojili s ním a aby sa naša slabosť skryla v jeho sile, naša nevedomosť v jeho múdrosti a naša nehodnosť v jeho zásluhách. Božia prozreteľnosť je školou, kde máme získavať Kristovu tichosť a pokoru. Pán nás upozorňuje na vznešené životné ciele, a nie na cestu podľa našich záľub, ľahkú a príjemnú. Závisí od nás, ako budeme spolupracovať s Pánom a používať jeho prostriedky na pretvorenie našej povahy podľa nebeského vzoru. Kto zanedbáva alebo odkladá túto povinnosť, vážne ohrozuje svoje spasenie.

Apoštol Ján v nebeskom videní počul z neba silný hlas: „Beda však zemi a moru, pretože diabol zostúpil k vám veľmi nasrdený vediac, že má málo času“ (Zj 12,12). Nebeský hlas vyvoláva hrôzostrašné scény. Satanov hnev je tým silnejší, čím viac sa mu kráti čas. Jeho podvodné a skazonosné dielo vyvrcholí v čase súženia.

Čoskoro sa na nebi objavia nadprirodzené javy ako znamenia moci démonov, ktorí robia divy. Diabolskí duchovia budú navštevovať vládcov zeme i celý svet a zákerne budú na nich doliehať, aby sa pridali k vládcovi tohto sveta v jeho poslednom boji proti Božej vláde. Títo zlovestní pomocníci oklamú nielen vládcov, ale aj ich poddaných. Prídu falošní ľudia, ktorí sa budú vydávať za Krista a vyžadovať od ľudí pocty a tituly, ktoré patria Vykupiteľovi sveta. Budú konať divy, zázračne uzdravovať a tvrdiť, že z neba dostali zjavenia, ktoré však budú odporovať výrokom Písma.

Vrcholným činom veľkej podvodnej drámy bude satanovo napodobenie Ježiša Krista. Cirkev dlho tvrdí, že očakáva príchod Spasiteľa ako splnenie svojich nádejí. Boží nepriateľ napodobní aj Kristov príchod. V rôznych častiach sveta sa ukáže ľuďom ako vznešená bytosť žiarivej krásy, podobajúca sa Božiemu Synovi z Jánovho opisu v Zjavení (Zj 1,13-15). Príde v neprekonateľnej sláve, akú ľudské oči dosiaľ nevideli. Bude znieť víťazoslávne volanie: „Kristus prichádza! Kristus prichádza!“ Ľudia sa budú pred ním úctivo skláňať a vtedy tento zvodca zdvihne ruky a bude ich žehnať, ako Kristus žehnal svojich učeníkov, keď bol na zemi. Svojím prívetivým, melodickým a podmanivo láskavým hlasom zopakuje niektoré z právd, ktoré kedysi vyslovil Spasiteľ. Bude uzdravovať ľudí a tvrdiť, že sobotu zmenil na nedeľu a prikáže svätiť tento deň, ktorý požehnal. Tých, čo dosiaľ zachovávajú siedmy deň, označí za rúhačov, lebo nedbajú na hlas jeho sluhov, ktorých k nim poslal so svojím učením. To bude takmer neodolateľný klam. Ako Samaritáni, ktorých kedysi podviedol Šimon Kúzelník, budú ľudia od najvyššieho po najjednoduchšieho brať tieto klamy vážne a povedia: „Tento je Božou mocou, ktorá sa volá Veľká“ (Sk 8,10).

Boží ľud však nebude zvedený, pretože učenie tohto falošného Krista nezodpovedá Písmu. On bude žehnať ctiteľov šelmy a jej obrazu, teda ľudí, o ktorých Písmo hovorí, že na nich sa vyleje Boží hnev.

Boh nedovolí satanovi, aby mohol presne napodobniť spôsob Kristovho príchodu. Spasiteľ upozornil svojich nasledovníkov, že v tomto smere budú vystavení rôznym podvodom, preto jednoznačne opísal spôsob svojho druhého príchodu, keď povedal: „Vystúpia falošní kristovia a falošní proroci a budú robiť veľké znamenia a zázraky, aby zviedli, ak je to možné, aj vyvolených. Ak vám teda povedia: Hľa, je na púšti, nevychádzajte! Hľa, je vnútri domu – neverte! Lebo ako blesk vzplanie na východe a zažiari až po západ, tak to bude s príchodom Syna človeka“ (Mat 24,24-27.31; 25,31; Zj 1,7; 1 Tes 4,16.17). Skutočný príchod Ježiša Krista sa nebude dať napodobniť. Všetci sa o ňom dozvedia, celý svet ho uvidí.

Len tí, čo dôkladne skúmajú Písmo a milujú pravdu, budú chránení pred veľkým zvodom, ktorý ohrozí celý svet. Biblické svedectvo odhalí zamaskovaného podvodníka. Skúška sa bude týkať každého človeka. Skutočný kresťan sa osvedčí práve v pokušení. Stojí dnešný Boží ľud na základe Božieho slova tak pevne, že sa nebude spoliehať len na svoje zmysly? Bude sa v kritickej chvíli výlučne spoliehať na Písmo sväté? Satan sa všemožne vynasnaží zabrániť ľuďom, aby sa pripravili na tento deň. Všetko zariadi tak, aby im to prekazil. Omámi ich pozemským bohatstvom, zaťaží ich srdce toľkými starosťami o tento život, aby ich deň skúšky prekvapil ako zlodej.

Keďže výnosy rôznych predstaviteľov kresťanstva proti zachovávateľom Božích prikázaní zrušia ochranu, ktorú im poskytuje vláda, Boží svedkovia budú vydaní napospas tým, čo ich budú chcieť zahubiť. Boží ľud bude nútený odísť z miest a dedín a spoločne hľadať pusté a osamelé miesta. Útočisko nájdu v horách. Tam budú mať svoje svätyne a budú vďační Bohu za „skalné pevnosti“ (Iz 33,16), ako svojho času kresťania v údolí Piemontu. Mnoho ľudí zo všetkých národov a tried, ľudí vznešených i jednoduchých, bohatých i chudobných, čiernych i bielych bude nespravodlivo a kruto zotročených. Pre milovníkov Boha nastanú ťažké dni. Dostanú sa do zajatia, budú väznení, odsudzovaní na smrť, niektorí zahynú od hladu v odporných väzenských celách. Nikto nebude dbať na ich nárek a nikto nebude ochotný podať im pomocnú ruku.

Zabudne Boh na svoj ľud v tejto ťažkej chvíli? Zabudol azda na verného Nóacha, keď svojimi súdmi musel navštíviť predpotopný svet? Zabudol azda na Lóta, keď mal z neba zostúpiť oheň a zničiť mestá tamojšej roviny? Zabudol na Jozefa medzi modlármi v Egypte? Zabudol na Eliáša, keď Jezábel prisahala, že ho stihne osud Baalových prorokov? Zabudol azda na Jeremiáša v tmavej studni väzenia? Zabudol azda na troch statočných mládencov v rozpálenej peci alebo na Daniela v jame levov?

„Sion povedal: Opustil ma Hospodin a Pán zabudol na mňa, Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nezľutuje sa nad synom, ktorého zrodila? Keby ony aj pozabudli, ja na teba nezabudnem. Pozri, do dlaní som si ťa vyryl“ (Iz 49,14-16). Hospodin zástupov hovorí: „Kto sa vás dotýka, dotýka sa zrenice môjho oka“ (ROH Zach 2,8; ECAV Zach 2,12).

Nepriatelia môžu uväzniť verných Božích svedkov, ale väzenské múry nemôžu prerušiť ich spojenie s Kristom. Pán, ktorý pozná každú ich slabosť i každú skúšku, vládne nad všetkými pozemskými silami. Nebeskí anjeli navštívia verných v pustých väzenských celách a prinesú im potrebné svetlo a pokoj. Väzenie sa stane palácom, pretože v ňom budú ľudia bohatí vierou a väzenské múry osvieti nebeský jas ako vtedy, keď sa Pavol a Sílas o polnoci v žalári vo Filipách modlili a spievali chválospevy.

Božie tresty neminú tých, čo budú utláčať a pomýšľať zničiť Boží ľud. Veľká Božia zhovievavosť s bezbožnými akoby niektorých ľudí priam vyzývala páchať zlo. Určite ich však stihne hrozný trest, aj keď bol dlho odkladaný. „Hospodin povstane ako na vrchu Peracím, vzruší sa ako v gibeónskom údolí, aby uskutočnil svoje dielo; zvláštne je jeho dielo; aby vykonal svoj skutok; nezvyčajný je jeho skutok“ (Iz 28,21). Náš milosrdný Boh nezvykne trestať. „Ako žijem, znie výrok Hospodina Pána, nemám záľubu v smrti bezbožného“ (Ez 33,11). Pán je „Hospodin, Boh milosrdný a ľútostivý, zhovievavý a hojný v milosti a vernosti..., odpúšťajúci vinu, priestupok a hriech.“ Vinníka však nenecháva bez trestu. „Hospodin je zhovievavý a veľký v moci, ale nenecháva nikoho bez trestu“ (2 Moj 34,6.7; Nah 1,3). Prísnym a spravodlivým trestom obháji autoritu svojho zneváženého zákona. Skutočnosť, že Pán odďaľuje prejav svojej spravodlivosti, je náznakom prísnosti trestu, ktorý postihne priestupníkov. Ľud, ku ktorému sa tak dlho správal zhovievavo, bol k nemu príliš trpezlivý a netrestal ho, kým nenaplnil mieru svojej neprávosti, nakoniec stihne hnev „neriedený milosťou“.

Keď Kristus skončí svoju obhajobnú službu v nebeskej svätyni, Božie tresty dopadnú na tých, čo uctievajú šelmu a prijali jej znamenie (Zj 14,9.10). Pohromy, ktoré zasiahli Egypt, keď Boh chcel vyslobodiť Izrael, naznačujú, aké rany – čo do podstaty, ale najmä účinku – postihnú svet krátko pred konečným vyslobodením Božieho ľudu. Pisateľ knihy Zjavenie o týchto strašných pliagach napísal: „Zhubné a zlé vredy sa povyhadzovali na ľuďoch, ktorí mali znak šelmy a ktorí sa klaňali jej obrazu... More sa zmenilo na krv ako z mŕtveho a zahynulo všetko, čo žilo v mori.“ Tieto hrozné rany len obhajujú Božiu spravodlivosť. Anjel vyhlásil: „Spravodlivý si ty, ktorý si a ktorý si bol, Svätý, že si tak rozsúdil, lebo oni prelievali krv svätých a prorokov; dal si im piť krv – zaslúžili si to!“ (Zj 16,2-6). Pretože Boží ľud odsudzovali na smrť, zasluhujú si taký trest, ako keby ich zabili vlastnými rukami. Podobne povedal aj Kristus o Židoch svojej doby, že nesú vinu za krv všetkých Božích verných ľudí od Ábela, lebo prejavovali rovnaké postoje ako vrahovia prorokov a chceli konať rovnaké dielo.

V nasledujúcej rane bude mať slnko „moc páliť ľudí ohňom“ (Zj 16,8). Proroci popisujú stav zeme v tom čase takto: „Spustošené je pole, trúchli roľa,... všetky poľné stromy uschli, lebo uschlo, z čoho mali ľudia radosť... Semeno sa scvrklo pod hrudami,... sýpky sú zborené. Ach, ako vzdychá dobytok, trápia sa stáda rožného statku, lebo nemajú pastvy. Vyschli vodné toky a oheň strávil stepné pastviny.“ „Kvílivo budú znieť spevy v paláci v onen deň, znie výrok Hospodina Pána, na každom mieste bude mnoho mŕtvol, ktoré v tichosti pohodia“ (Joel 1,10-12.17-20; Ámos 8,3).

Tieto pohromy nepostihnú celú zem, pretože by zahynuli všetci obyvatelia sveta. Budú to však také strašné rany, aké ľudia ešte nikdy nezažili. Všetky tresty, ktoré postihnú ľudí pred ukončením času milosti, mierni Božie milosrdenstvo. Kristova krv ponúka odpustenie a chráni hriešnika, aby ho nezastihla úplná odplata za jeho vinu. Pri poslednom súde však trest nebude zmiernený milosrdenstvom.

V ten deň budú mnohí túžiť po ochrane Božej milosti, ktorú tak dlho odmietali. „Prichádzajú dni, znie výrok Hospodina Pána, keď pošlem na zem hlad. Nie hlad po chlebe, ani smäd po vode, ale po počúvaní Hospodinových slov. Putovať budú od mora k moru, od severu k východu sa budú túlať, aby hľadali slovo Hospodinovo, ale ho nenájdu“ (Ámos 8,11.12).

Utrpenia nebude ušetrený ani Boží ľud. Budú ho prenasledovať a trápiť. Bude mať nedostatok a bude trpieť hladom. Pán ho však nenechá zahynúť. Ten, ktorý sa postaral o Eliáša, nezabudne ani na jediné zo svojich obetavých detí. Pán, ktorý vie o počte vlasov na ich hlavách, sa postará o nich aj v čase nedostatku. Zatiaľ čo bezbožní ľudia budú zomierať hladom a morom, Boží anjeli budú chrániť a sýtiť spravodlivých. Každému, kto „chodí v spravodlivosti“, Pán dáva toto zasľúbenie: „Dostane svoj chlieb a jeho voda bude stála.“ „Biedni a chudobní hľadajú vodu, ale jej niet, ich jazyk smädom schne. Ja, Hospodin, ich vypočujem; ja, Boh Izraela ich neopustím“ (Iz 33,15.16; 41,17).

„Hoci figovník nekvitne a ovocia niet na viničoch a sklame úroda olív, polia nedodajú potravy, ulúpené sú ovce z košiara a dobytka nieto v stajniach. Ja radovať sa budem v Hospodinovi a jasať v Bohu mojej spásy“ (Hab 3,17.18).

„Hospodin je tvoj ochranca, Hospodin je ti záštitou po pravici. Slnko ti cez deň neublíži, ani mesiac v noci. Hospodin ťa ochráni pred každým zlom, on ti ochráni život.“ „On ťa vyslobodí z osídla lovca a zo zhubného moru. Peruťou svojou ťa prikryje, útočisko nájdeš pod jeho krídlami, štítom a úkrytom je jeho vernosť. Príšery nočnej nemusíš sa báť, ani šípu, čo letí vo dne, ani moru, čo prikráda sa v tmách, ani nákazy, čo napoludnie pustoší. Keby ti po boku padli tisíce a desaťtisíce po pravici, k tebe sa to nepriblíži. Len čo otvoríš oči, uzrieš odplatu bezbožných. Ak máš útočisko v Hospodinovi, u Najvyššieho príbytok svoj, nič zlé sa ti nestane, nijaká pohroma sa k tvojmu stanu nepriblíži“ (Ž 121,5-7; 91,3-10).

Z ľudského pohľadu sa to bude javiť tak, že Boží ľud bude musieť veľmi skoro spečatiť svoje svedectvo krvou, ako kedysi mučeníci. Aj Boží ľud sa preľakne, že ho Pán opustil, aby padol do rúk svojich nepriateľov. Bude to čas veľkého vnútorného boja. Veriaci budú dňom i nocou volať k Bohu, aby ich vyslobodil. Ich protivníci budú jasať a posmievať sa im: „Kde je teraz vaša viera? Prečo vás Boh nevyslobodí z našich rúk, keď ste jeho ľud?“ Boží verní si však spomenú, ako sa kňazi a predstavitelia národa vysmievali Kristovi zomierajúcemu na kríži: „Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť! Je kráľom Izraela, nech teraz zostúpi z kríža a uveríme v neho!“ (Mat 27,42). Budú zápasiť s Bohom, ako s ním kedysi zápasil Jákob. Tento vnútorný boj sa prejaví aj v ich tvári. Neprestanú však volať k Bohu.

Keby ľudia mali možnosť vidieť duchovne, zahliadli by zástupy mocných anjelov, ktorí sa starajú o tých, čo zachovávajú Kristovo slovo. Tieto nebeské bytosti súcitne sledujú ich súženie a počujú ich modlitby. Čakajú na rozkaz svojho Pána, aby veriacich smeli vyslobodiť z hroziaceho nebezpečenstva. Musia však ešte chvíľu počkať. Boží ľud musí vypiť pohár utrpenia a musí podstúpiť bolestný krst. A práve tento mučivý odsun času je vlastne najlepším vypočutím ich modlitieb. V očakávaní na Pána prejavujú takú vieru, nádej a trpezlivosť, akú vo svojom náboženskom živote dosiaľ neprejavili. Čas súženia však bude skrátený kvôli vyvoleným. „Či sa Boh nezastane svojich vyvolených, ktorí k nemu volajú dňom i nocou?... Hovorím vám: Hneď sa ich zastane“ (Luk 18,7.8). Koniec nastane skôr, než sa ľudia nazdajú. Pšenica bude zožatá, zviazaná do snopov pre Božiu sýpku, plevy zostanú na oheň.

Nebeskí strážcovia, ktorí verne plnia svoje poslanie, neprestanú bdieť. Aj keď všeobecné nariadenie určí čas rozsudku smrti nad vernými, nepriatelia v nejednom prípade budú chcieť pripraviť ich o život skôr, ako zákon nadobudne platnosť. Nebeských strážcov, ktorí chránia Kristových nasledovníkov, však nikto nepremôže. Niektorí z Božieho ľudu budú prepadnutí pri úteku z miest a dedín, ale zbrane zodvihnuté proti nim sa polámu a padnú na zem ako steblá slamy. Iných ochránia anjeli v podobe vojakov.

Vo všetkých dobách Boh pomáhal svojmu ľudu a vyslobodzoval ho prostredníctvom svojich anjelov. Nebeské bytosti majú účasť v ľudských záležitostiach. Objavovali sa v rúchu žiariacom ako blesk. Inokedy prichádzali ako pútnici. Božím deťom sa zjavovali v ľudskej podobe. Cez poludnie odpočívali pod dubmi, akoby boli unavení. Boli hosťami v ľudských príbytkoch. Sprevádzali v noci pútnikov. Zapaľovali oheň na oltári. Otvárali dvere žalárov a vyslobodzovali Božích služobníkov. Oblečení v nebeskom rúchu prišli odvaliť kameň od Spasiteľovho hrobu.

V ľudskej podobe sa anjeli často zúčastňujú na zhromaždeniach veriacich. Navštevujú aj zhromaždenia bezbožných ľudí, ako kedysi navštívili Sodomu a pozorujú, čo sa tam deje, aby boli svedkami, či zúčastnení neprekročili hranicu Božej zhovievavosti. Pán je milosrdný a kvôli niekoľkým, ktorí mu úprimne slúžia, zadržiava pohromy a predlžuje pokoj všetkých ostatných. Ako málo si bezbožní ľudia uvedomujú, že za svoj život vďačia malej skupine verných, ktorým sa radi posmievajú a ktorých utláčajú.

Hoci si to vládcovia sveta vôbec neuvedomujú, neraz v ich zákonodarných radách v ľudskej podobe hovoria Boží anjeli. Prítomní na nich hľadeli, počuli ich výzvy, odmietali ich návrhy a zosmiešňovali ich dobré rady. Neraz s nimi aj hrubo zaobchádzali. Títo nebeskí poslovia v poradných zhromaždeniach a pred súdmi osvedčili, že dejiny ľudstva sú im dobre známe. Dokázali, že utláčaných vedia obhájiť lepšie než najschopnejší a najvýrečnejší obhajcovia. Neraz prekazili zlé zámery a zastavili uskutočnenie takých rozhodnutí, ktoré by veľmi poškodili Božie dielo a Božiemu ľudu by spôsobili veľké utrpenie. Vo chvíli nebezpečenstva a súženia „Hospodinov anjel táborí vôkol bohabojných a vyslobodí ich“ (Ž 34,8).

Boží ľud túžobne sleduje znamenia prichádzajúceho Kráľa. Keď sa spýtajú strážcov: „Strážni, dokedy potrvá noc?“ dostanú okamžite odpoveď: „Prišlo ráno, ale i noc“ (Iz 21,11.12). Prvé lúče svetla presvecujú oblaky nad vrcholcami hôr. Čoskoro vyjde slnko spravodlivosti. Blíži sa ráno i noc – začiatok večného dňa pre spravodlivých, ale aj začiatok večnej noci pre bezbožných.

Pri modlitbách Božích verných bojovníkov sa zdá, že závoj oddeľujúci ich od neviditeľného sveta je takmer odstránený. Nebo je zaliate jasom večného dňa a ako pieseň anjelského zboru znejú slová: „Vytrvajte vo svojej vernosti. Prichádza pomoc.“ Kristus, všemocný Víťaz, pripravil pre svojich vyčerpaných bojovníkov korunu nesmrteľnej slávy. Z pootvorených dvier znie jeho hlas: „Pozrite, ja som s vami. Nebojte sa. Poznám všetky vaše starosti. Okúsil som váš zármutok. Nebojujete s neporazeným nepriateľom. Vybojoval som víťazstvo za vás a v mojom mene slávne zvíťazíte.“

Drahý Spasiteľ nám pošle pomoc práve vtedy, keď ju budeme najviac potrebovať. Cestu do svojho kráľovstva posvätili jeho kroky. Každý tŕň, ktorý nám poraní nohy, poranil jeho samého. Každý kríž, ktorý máme znášať, niesol dávno pred nami. V životných zápasoch sa máme pripraviť na pokoj. Čas súženia je ťažkou skúškou pre Boží ľud. Je to však aj čas, keď sa má každý veriaci dívať k nebu a vierou hľadieť na dúhu zasľúbenia, ktorá sa nad ním klenie.

„Tak sa vrátia tí, ktorých Hospodin vyslobodil, a prídu s plesaním na Sion. Večná radosť bude na ich hlavách, dosiahnu radosť a veselosť; zmizne žiaľ a úpenie. Ja, ja som vaším Tešiteľom! Kto si ty, že sa bojíš človeka smrteľného, ľudského dieťaťa, ktoré býva ako tráva?... Ty sa ustavične v každom čase chveješ pred hnevom sužovateľa, keď zamýšľa hubiť? Ale kde je hnev sužovateľa? Sputnaný sa čoskoro uvoľní, nepadne mŕtvy do jamy a nebude mu chýbať chlieb. Ja som však Hospodin, tvoj Boh, ktorý víri more tak, že hučia jeho vlny. Hospodin mocností je jeho meno. Dal som ti svoje slová do úst, prikryl som ťa tôňou svojich rúk“ (Iz 51,11-16). „Preto čuj toto, ty strápený a opojený, ale nie vínom: Takto vraví Hospodin, Pán, tvoj Boh, ktorý chce bojovať za svoj ľud: Pozri, beriem ti z rúk čašu omámenia a kalich môjho hnevu; nebudeš ho už viac piť. Podám ho do ruky tým, čo ťa trápili; ktorí ti hovorili: Zohni sa, aby sme mohli prejsť. A ty si podložil chrbát ako zem a ako ulicu pre tých, čo prechádzajú“ (Iz 51,21-23).

Božie oko, ktoré pozoruje veky, sleduje predovšetkým rozhodnú chvíľu, ktorá čaká na jeho ľud, keď sa zomknú proti nemu pozemské mocnosti. Budú sa báť ako vyhnanci, že zahynú hladom alebo násilnou smrťou. Svätý Boh, ktorý rozdelil Červené more pred Izraelom, prejaví svoju nesmiernu moc a ukončí ich otroctvo. „Budú mojím vlastníctvom, vraví Hospodin mocností, v deň, ktorý chystám. Ušetrím ich, ako ušetrí človek svojho Syna, ktorý mu slúži“ (Mal 3,17). Keby krv Kristových verných svedkov bola v tom čase preliata, nebola by semenom prinášajúcim úrodu ďalších veriacich pre Pána, ako kedysi krv mučeníkov. Ich vernosť by nepresvedčila neveriacich o pravde, pretože zatvrdnuté srdce tak dlho odmietalo prejavy milosti, že naň už nepôsobia. Keby Boh nechal spravodlivých ako korisť pre svojich nepriateľov, bolo by to víťazstvo kniežaťa zla. Žalmista volá: „Veď ma schová vo svojom úkryte v deň pohromy. Ukryje ma v skrýši svojho stánku“ (Ž 27,5). Pán povedal: „Choď, ľud môj, vstúp do svojich izieb a zavri svoje dvere za sebou; schovaj sa na malú chvíľu, dokiaľ neprejde hnev. Lebo Hospodin vychádza zo svojho miesta, aby potrestal neprávosť obyvateľov zeme“ (Iz 26,20.21). Vyslobodenie verných, ktorí trpezlivo čakajú na jeho príchod a ktorých mená sú zapísané v knihe života, bude slávne.