40. Vyslobodenie

Keď situácia sveta dozrie k tomu, že ľudia zachovávajúci Boží zákon budú zbavení ochrany, ktorú dosiaľ zaručujú štátne zákony, v rôznych krajinách vznikne súčasne určité hnutie usilujúce sa o záhubu týchto ľudí. V určený čas sa nepriateľské sily spoja v snahe zničiť nenávidenú „sektu“ a jednej noci sa odhodlajú k ráznym zásahom navždy umlčať jej odchylný a kritický hlas.

Boží ľud vo väzení či osamote v úkrytoch hôr a vrchov bude prosiť o Božiu ochranu, zatiaľ čo skupiny ozbrojencov z podnetu démonických síl ich budú chcieť vyhubiť. Vo chvíli najväčšieho nebezpečenstva však zasiahne Boh, aby svojich vyvolených vyslobodil. On sľúbil: „Budete spievať piesne ako za noci, keď sa svätí sviatok, a budete sa zo srdca radovať ako pútnik, ktorý ide... na vrch Hospodinov, ku Skale Izraela. Vtedy sa Hospodin ozve svojím velebným hlasom a ukáže svoje švihajúce rameno s prchkým hnevom a plameňom stravujúceho ohňa, s prudkým lejakom a s kamencom krupobitia“ (Iz 30,29.30).

Kým sa davy zlomyseľných ľudí budú za víťazného pokriku, výsmechu a zlorečenia vrhať na svoje obete, zem zahalí hustá hmla, černejšia ako najtemnejšia noc. Každú modliacu sa skupinu akoby obklopovala dúha slávy Božieho trónu. Rozzúrení prenasledovatelia sa náhle zastavia a ich posmešný krik stíchne. Pozabudnú, na koho vlastne vražedne útočili a v strašných predtuchách budú sledovať dúhu – znamenie Božej zmluvy – a pred jej prenikavou žiarou sa budú chcieť skryť.

Boží ľud na prívetivý pokyn, aby pohliadol k nebu, uvidí dúhu zasľúbenia. Temné, zlovestné mraky sa na oblohe rozdelia a veriaci smú hľadieť do neba, tak ako to kedysi smel mučeník Štefan. Uvidia Božiu slávu a Syna človeka sediaceho na Božom tróne. Na jeho tele spoznajú znaky poníženia a spolu s nebeskými anjelmi budú počuť prosbu Syna Otcovi: „Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja“ (Ján 17,24). Znova zaznie prívetivý, víťazoslávny hlas: „Prichádzajú! Prichádzajú! Svätí, nevinní a nepoškvrnení. Zachovali moje Slovo a vytrvali, preto budú žiť medzi anjelmi.“ Z poblednutých, rozochvených pier tých, čo sa pevne pridŕžali svojej viery, zaznie víťazoslávne zvolanie.

Boh uprostred noci prejaví svoju moc a svoj ľud vyslobodí. Po úsvite sa slnko rozžiari v plnej sile. V rýchlom slede budú zjavné znamenia a divy. Kým zlovoľníci budú vyľakane a s hrôzou očakávať ďalšie udalosti, spravodliví budú slávnostne a radostne pozorovať znamenia svojho vyslobodenia. Celá príroda sa akoby vyšinula zo svojho prirodzeného behu. Prejaví sa to aj na nedostatku vody. Temné, ťažké mraky budú vystupovať a narážať na seba. Na rozbúrenej oblohe sa objaví mimoriadne jasné miesto. Z neba prehovorí mocný Boží hlas: „Stalo sa!“ (Zj 16,17).

Tento hlas otriasa nebom i zemou. Nastane „veľké zemetrasenie, akého nebolo odvtedy, čo je človek na zemi“, tak silno sa bude triasť zem (Zj 16,18). Ako keby sa obloha otvárala a zatvárala a prebleskovala ňou sláva Božieho trónu. Vrchy sa budú chvieť ako trstina vo vetre a rozpukané skaly budú padať na všetky strany. Bude sa ozývať dunenie ako pred búrkou. More sa búrlivo zvlní. Uragán bude zúriť a vydávať zlovestné démonické zvuky. Celá zem sa bude kymácať a vzdúvať ako rozbúrené more. Zemský povrch bude pukať, akoby sa rúcali jeho základy. Celé horstvá sa prepadnú a mnohé obývané ostrovy zmiznú. Rozbesnené more pohltí prístavy, ktoré sa svojou bezbožnosťou podobali Sodome. „Boh si spomenul na veľký Babylon, aby mu dal kalich vína svojho rozhorčeného hnevu.“ Dielo skazy tu dokoná veľké „krupobitie“ (Zj 16,19.21). V troskách sa ocitnú tie najpyšnejšie mestá. Slávnym ľuďom sveta sa pred očami zrútia ich skvostné paláce, ktorých výstavba a prepych pohltili celý majetok. Múry žalárov povolia, aby Boží ľud väznený pre svoju vieru bol vyslobodený.

Pootvárajú sa hroby a „mnohí z tých, čo spia v prachu zeme, sa prebudia, jedni na večný život, druhí na hanbu a večné zavrhnutie“ (Dan 12,2). Tí, čo zomreli vo viere v posolstvo tretieho anjela, vyjdú z hrobov oslávení, aby počuli Božiu zmluvu pokoja spolu s tými, ktorí zachovávali Boží zákon. Vstanú aj „tí, čo ho prebodli“ (Zj 1,7), ktorí sa vysmievali jeho smrteľnému zápasu a zosmiešňovali ho. Vzkriesení budú aj tí najtvrdší odporcovia jeho pravdy a jeho ľudu, aby ho uvideli v sláve a aby boli svedkami odmeny, ktorú dostanú verní a poslušní.

Oblohu budú stále zatemňovať husté mraky a temnou clonou len občas prenikne ostrý lúč slnka, na pohľad ako trestajúce Božie oko. Z neba budú šľahať oslepujúce blesky akoby horelo, celá zem bude v ohni. Hromobitie budú umocňovať tajomné a hrôzostrašné zvuky oznamujúce údel bezbožných ľudí. Nie všetkým bude posolstvo týchto hlasov zrozumiteľné, ale zvodní učitelia mu porozumejú dobre. Ešte pred chvíľou žili bezstarostne, vystatovačne, pritom s toľkým odporom a krutosťou voči tým, čo zachovávali Božie prikázania. Teraz sú celkom ohromení a rozochvení od strachu. V hukote rozzúrených živlov bude zanikať ich nárek. Pred Kristovou mocou sa budú triasť aj padlí anjeli a uznajú jeho božskú moc. Ľudia budú prosiť o milosť a v nevýslovnej hrôze padať na zem.

Keď starozmluvní proroci v duchovnom videní sledovali deň Božieho súdu, volali: „Kvíľte, lebo blízko je deň Hospodinov, príde ako pustošenie od Všemohúceho“ (Iz 13,6). „Vojdi do skaly, ukry sa v prachu z hrôzy pred Hospodinom a pred jasom jeho veleby...; len Hospodin sám bude vyvýšený v onen deň. Pretože Hospodin mocností určil istý deň proti všetkému, čo je pyšné a vyčnievajúce, proti všetkému, čo je vyvýšené a vysoké.“ „V ten deň človek zahodí krtom a netopierom svojich strieborných bôžikov i svojich zlatých bôžikov, ktoré mu zhotovili, aby sa im klaňal; aby vliezol do skalných trhlín a do bralných roklín z hrôzy pred Hospodinom a pred jasom jeho veleby, keď povstane, aby otriasol zemou“ (Iz 2,10-12.20.21).

Oblačnou štrbinou preniká žiara hviezdy, ktorej jas je v tme štvornásobne silnejší. Pre verných je to svedectvo o nádeji a radosti, pre priestupníkov Božieho zákona o prísnom hneve. Tí, čo pre Krista obetovali všetko, budú teraz v bezpečí, akoby v úkryte Božieho paláca. Za sebou majú skúšku, v ktorej obstáli pred svetom i pred odporcami pravdy, svoju vernosť osvedčili Spasiteľovi, ktorý za nich zomrel. Tí, čo zostali verní aj pod hrozbou smrti, zažijú obdivuhodnú zmenu. Zrazu budú vyslobodení spod krutovlády démonmi ovládnutých ľudí. Ich bledé, ustarostené a vychudnuté tváre budú zrazu vyžarovať úžas, vieru a lásku. Z ich úst zaznie víťazoslávny chválospev: „Boh je naše útočisko a sila, najistejšia pomoc v súženiach. Preto sa nebudeme báť, hoci by sa zem prevrátila a vrchy by sa klátili uprostred mora, hoci by hučali a penili sa jeho vody a vrchy by sa triasli, keď sa vzduje more!“ (Ž 46,2-4).

Zatiaľ čo sa k Bohu vznášajú tieto posvätné slová dôvery, mraky miznú a objavuje sa nevýslovne žiariace hviezdne nebo, na rozdiel od čiernej, hnevlivo zamračenej oblohy po obidvoch stranách. Z roztvorených brán nebeského mesta žiari sláva. Potom sa na oblohe zjavuje ruka s dvoma na sebe zloženými kamennými doskami. Prorok hovorí: „Nebesá hlásajú jeho spravodlivosť, lebo Boh sám je sudcom“ (Ž 50,6). Svätý zákon ako prejav Božej spravodlivosti bol vyhlásený zo Sínaja ako pravidlo života za hromov a bleskov, teraz ho ľudia vidia ako meradlo súdu. Nebeská ruka potom roztvorí dosky a ľudia na nich uvidia príkazy Desatora napísané akoby ohnivým prstom. Slová budú také zreteľné, že si ich bude môcť prečítať každý. Z pamäti sa vytratilo temno povier a bludov, spomienky ožijú a všetci obyvatelia sveta uvidia desať krátkych, výstižných a pádnych Božích výrokov.

Nemožno opísať hrôzu a zúfalstvo tých, ktorí nežili podľa týchto Božích požiadaviek. Pán im dal svoj zákon, v ktorom mohli poznať svoje nedostatky, kým mali príležitosť na pokánie a nápravu. Kvôli priazni sveta to však zanedbali, ba aj iných učili znevažovať Božie príkazy. Boží ľud nútili prestupovať Boží deň odpočinku, sobotu. Opovrhnutý zákon ich teraz odsúdi. Pochopia, že sa nemajú na čo vyhovárať. Sami sa rozhodli, komu budú slúžiť a koho uctievať. „Potom zase uvidíte rozdiel medzi spravodlivým a bezbožným, medzi tým, kto Bohu slúži, a tým, kto mu neslúži“ (Mal 3,18).

Odporcovia Božieho zákona, od duchovných až po najprostejšieho človeka, pochopia nový význam pravdy a povinnosti. Príliš neskoro poznajú, že sobota štvrtého prikázania je pečaťou živého Boha. Príliš neskoro spoznajú pravú podstatu svojho nesprávneho dňa odpočinku a zistia, na akom piesočnatom základe stavali. Pochopia, že bojovali proti Bohu. Duchovní učitelia viedli ľudí do záhuby, aj keď tvrdili, že ich vedú do Božieho raja. Veľká zodpovednosť predstaviteľov rôznych cirkví sa objasní len v deň posledného účtovania, keď sa ukážu strašné následky ich nevery. Len vo večnosti budeme môcť skutočne doceniť stratu hoc aj jediného života. V strašnom postavení budú tí, ktorým Pán povie: „Odíď odo mňa, zlý služobník!“

Z neba počuť Boží hlas oznamujúci deň a hodinu druhého príchodu Ježiša Krista a pripomínajúci Božiemu ľudu večnú zmluvu. Tieto slová budú na zemi znieť ako hukot strašného hromobitia. Veriaci budú pozorne počúvať a upreto hľadieť k nebu. Tváre im bude osvecovať Božia sláva, ako keď pri zostupe zo Sínaja žiarila tvár Mojžišova. Bezbožní ľudia neznesú pohľad na nich. Keď Pán vysloví požehnanie nad tými, ktorí ho ctili aj tým, že zachovávali jeho svätý deň odpočinku, odpoveďou bude mohutné volanie na oslavu víťazstva.

Krátko nato sa od východu objaví nepatrný tmavý obláčik, akoby polovica ľudskej dlane. Bude to oblak obklopujúci Spasiteľa. Z diaľky sa môže zdať, akoby ho zahaľovala tma. Boží ľud v tom spozná znamenie Syna človeka. Ľudia budú sledovať ticho a úctivo, ako sa blíži k zemi, ako sa vyjasňuje a je čoraz krajší. Nakoniec bude z neho veľký biely oblak. Jeho základom je sláva podobná stravujúcemu ohňu, nad ktorým sa klenie dúha zmluvy. Kristus príde ako mocný vojvodca. Už teda nie ako „Muž bolesti“, aby pil z trpkého kalicha hanby a utrpenia, ale ako nebeský i pozemský víťaz a sudca živých a mŕtvych. „Ten, čo sedel na ňom, sa volal Verný a Pravdivý; súdi a bojuje spravodlivo“ a sprevádzajú ho „nebeské vojská“ (Zj 19,11.14). Na tejto ceste ho bude sprevádzať nespočetný zástup anjelov spievajúcich úchvatné nebeské chválospevy. Celá obloha sa bude javiť, akoby bola plná žiariacich postáv, „myriady myriad a tisíce tisícov“ (Zj 5,11). Ľudský jazyk nevie tento výjav opísať, myseľ smrteľníka nie je schopná pojať túto nádheru. „Jeho veleba zakryla nebesá a zem je plná jeho chvály. On žiari ako svetlo“ (Hab 3,3.4). V tomto živom oblaku ľudia uvidia Pána života. Jeho svätú hlavu nebude mučiť tŕňová koruna, jeho čelo bude zdobiť diadém slávy. Tvár mu bude žiariť oslňujúcim jasom poludňajšieho slnka. „Na plášti a na bedrách má napísané meno: Kráľ kráľov a Pán pánov“ (Zj 19,16).

„Prečo zbledla každá tvár?“ Hrôza večného zúfalstva sa bude zračiť v očiach tých, čo odmietli Božiu milosť. „Skľúčené srdcia, podlomené kolená..., na všetkých tvárach bledosť“ (Jer 30,6; Náh 2,11). Spravodliví budú v rozochvení volať: „Kto obstojí?“ Anjelské spevy zmĺknu a nastane chvíľa posvätného ticha. Spasiteľ povie: „Moja milosť vám postačí.“ Tváre spravodlivých sa rozjasnia a ich srdcia naplní radosť. Anjeli sa budú ešte viac približovať k zemi a znova začnú spievať.

Kráľ kráľov bude zostupovať na oblaku, zahalený do plameňov ohňa. Nebo sa zvinie ako zvitok, zem sa bude pred ním chvieť, všetky hory a ostrovy sa budú hýbať. „Náš Boh prichádza a nemlčí. Pred ním pustoší oheň a vôkol neho zúri búrka. Zhora volá na nebo a zem, chce súdiť svoj ľud“ (Ž 50,3.4).

„Králi zeme, veľmoži, vojvodcovia, boháči, mocnári a všetci otroci aj slobodní ukryli sa do jaskýň a medzi bralá vrchov. A volali vrchom a bralám: Padnite na nás a ukryte nás pred tvárou Sediaceho na tróne a pred hnevom Baránka. Lebo nadišiel veľký deň ich hnevu. Kto môže obstáť?“ (Zj 6,15-17)

Stíchne posmech, zmÍknu lživé ústa. Prestane rinčanie zbraní a vojnová vrava, zmizne „v krvi pováľaný plášť“ (ROH Iz 9,5; ECAV Iz 9,4). Počuť len modlitby, plač a nárek. Z úst tých, ktorí sa krátko predtým posmievali, znie volanie: „Prišiel veľký deň Božieho hnevu a kto bude môcť obstáť?“ Bezbožníci prosia, aby ich skaly a hory pochovali, aby sa nemuseli stretnúť s Bohom, ktorým pohrdli a ktorého odmietli.

Hlas, ktorý osloví mŕtvych, je im známy. Veď často ich vľúdne a naliehavo volal k pokániu. Neraz ho počuli v úprimných prosbách priateľa, brata, Vykupiteľa. Pre tých, čo odmietli Božiu milosť, je to hlas odsúdenia, aj keď ich dlho žiadal: „Odvráťte sa, odvráťte sa od svojich zlých spôsobov života! Prečo máte vymrieť, dom Izraela?“ (Ez 33,11). Ich skrytým prianím je, aby tento hlas neboli nikdy predtým počuli! Kristus ako stelesnená múdrosť vraví: „Pretože ste sa zdráhali, keď som volala, nik si nevšimol, keď som vystierala ruku, nedbali ste na moju radu a na moje karhanie ste nič nedali“ (Prísl 1,24.25). Jeho hlas prebúdza v nich spomienky, na ktoré by najradšej zabudli, výstrahy, ktorými pohrdli, pozvania, ktoré odmietli, príležitosť, ktorú nevyužili.

Sú medzi nimi tí, čo sa Kristovi posmievali v jeho ponížení. Naliehavo a mocne im trpiaci Spasiteľ znova povie, čo povedal veľkňazovi, keď ho podrobil prísahe: „Odteraz uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať na nebeských oblakoch“ (Mat 26,64). Teraz ho uvidia v jeho sláve a sedieť po Božej pravici.

Tí, čo ho vysmievali, keď tvrdil, že je Boží Syn, teraz celkom onemejú. Bude tu pyšný Herodes, ktorý zosmiešňoval kráľovský titul Ježiša Krista a posmievajúcim sa vojakom kázal, aby ho korunovali za kráľa. Budú tu vojaci, ktorí ho bezbožnými rukami obliekli do červeného plášťa, na hlavu mu položili tŕňovú korunu, do ruky dali trstinu ako žezlo a rúhavo sa mu klaňali. Tí, čo Krista týrali a opľúvali ho, neznesú jeho prenikavý pohľad a budú chcieť utiecť z jeho prítomnosti. S hrôzou a výčitkami budú teraz hľadieť na jeho jazvy tí, čo mu do rúk vbíjali klince, i vojak, ktorý mu prebodol bok.

Neomylne sa kňazi i predstavitelia ľudu rozpamätajú na to, čo sa udialo na Golgote. S hrôzou a úžasom si spomenú, ako diabolsky sa tešili, pokyvovali hlavami a volali: „Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť! Je kráľom Izraela, nech teraz zostúpi z kríža a uveríme v neho! Dúfal v Boha, nech ho teraz vyslobodí, ak ho chce!“ (Mat 27,42.43).

V pamäti im ožije aj Spasiteľovo podobenstvo o nájomníkoch vinice, ktorí z nej odmietli odviesť majiteľovi výnos, zbili jeho sluhov a zabili mu syna. Rozpomenú sa aj na to, ako nad sebou vyniesli rozsudok. Pán vinice „zlých bez milosti zahubí“. Kňazi a predstavitelia ľudu spoznajú v zločine a treste týchto neverných nájomníkov vlastné správanie i svoje spravodlivé odsúdenie. Teraz budú volať v smrteľnej úzkosti. Hlasnejšie ako výkriky: „Ukrižuj ho! Ukrižuj ho!“ ktoré sa niesli ulicami Jeruzalema, bude sa teraz ozývať zúfalý nárek: „Je to Boží Syn! Je to pravý Mesiáš!“ Márna bude snaha utiecť z prítomnosti Kráľa kráľov alebo skryť sa v zemských dutinách, ktoré zostali po zúriacich živloch.

V živote ľudí zaujatých proti pravde bývajú chvíle, keď sa prebúdza svedomie, v pamäti ožívajú trápne spomienky na pokrytectvo a srdcia cítia záchvevy ľútosti. Nič z toho však nemožno porovnať s výčitkami, ktoré ich prepadnú v ten deň, keď „sa priženie hrôza a príval“, keď sa „privalí nešťastie ako víchrica“ (Prísl 1,27). Tí, čo chceli usmrtiť Ježiša Krista a verný Boží ľud, uvidia teraz týchto trpiteľov zahalených slávou. S hrôzou budú počúvať jasot vykúpených: „Pozrite, toto je náš Boh, v neho sme dúfali, že nám spomôže!“ (Iz 25,9).

Počas zemetrasenia, blýskavice a dunenia hromov hlas Božieho Syna zavolá mŕtvych veriacich. Boží Syn pozdvihne ruky k nebu nad hrobmi spravodlivých a zavolá: „Prebuďte sa, prebuďte sa, prebuďte sa, vy, ktorí spíte v prachu a vstaňte!“ Mŕtvi na celej zemeguli budú počuť jeho hlas a ožijú. Celá zem sa zachveje dunením krokov obrovského zástupu zo všetkých národov, rás, kmeňov a jazykov. Zo žalára smrti vyjdú oblečení v rúchu nesmrteľnej slávy a zvolajú: „Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kde je tvoj osteň?“ (1 Kor 15,55). K vzkrieseným vykúpeným sa v dlhom radostnom a víťazoslávnom jasote pripoja aj živí.

Všetci vyjdú zo svojich hrobov v tej veľkosti, ako boli do nich uložení. Medzi vzkriesenými bude zdatný a vznešený Adam, len o málo menší ako Boží Syn. Výrazne sa budú líšiť od ľudí ďalších generácií, čo bude dôkazom, aký úpadok nastal v ľudskom rode. Všetci však vstanú svieži, v sile večnej mladosti. Na začiatku bol človek stvorený na Boží obraz, a to nielen povahou, ale aj postavou a výzorom. Hriech znetvoril a takmer vymazal Boží obraz v človekovi. Kristus však prišiel na to, aby uskutočnil obnovu. Naše hriechom zasiahnuté telá stvárni do podoby svojho osláveného zjavu. Naše smrteľné, pominuteľné telá, zbavené pôvabu a porušené hriechom budú znova dokonalé, krásne a nesmrteľné. Všetky nedostatky a chyby zostanú v hrobe. Vykúpení budú mať opäť prístup k stromu života z pôvodného raja a porastú do postavy ľudského rodu v jeho pôvodnej, neporušenej podobe. Po posledných následkoch hriechu nezostane ani stopy, Kristovi nasledovníci sa objavia „v kráse Hospodina, nášho Boha“ a telesne, duševne i duchovne budú dokonalým obrazom nášho Pána. Aké obdivuhodné je vykúpenie! Ako dlho ľudia o ňom hovorili, ako dlho sa k nemu vierou upínali, ako nadšene a s akými nádejami o ňom uvažovali, a napriek tomu ho nikdy úplne nepochopili.

Tí, čo pri Kristovom príchode zostanú ako spravodliví nažive, budú premenení „razom, v tom okamihu“ (1 Kor 15,52). Len čo zaznie Boží hlas, budú oslávení. Dostanú dar nesmrteľnosti a spolu so vzkriesenými vykúpenými budú „uchvátení do vzduchu v ústrety Pánovi“ (1 Tes 4,17). Kristus prostredníctvom anjelov „zhromaždí svojich vyvolených zo štyroch svetových strán, od kraja zeme až po okraj neba“ (Mar 13,27). Anjeli prinesú malé deti ich matkám. Priatelia, ktorých smrť dávno rozdelila, sa opäť stretnú, aby sa už nikdy neodlúčili a s radostným chválospevom pôjdu spoločne do Božieho mesta.

Po oboch stranách oblačného voza budú krídla a pod nimi živé kolesá. Pri smerovaní voza k nebesám sa z kolies bude ozývať volanie: „Svätý,“ a pri pohybe krídiel bude takisto znieť: „Svätý,“ i sprievod anjelov bude volať: „Svätý, svätý, svätý, Pán Boh Všemohúci.“ Pri smerovaní voza k Novému Jeruzalemu zaznie z úst vykúpených slávne „Haleluja“.

Kristus dá svojim nasledovníkom pred vstupom do Božieho mesta symboly víťazstva a oblečie ich do kráľovských šiat. Žiariace rady sa rozostavia do otvoreného štvorca okolo svojho Kráľa, jeho postava bude majestátne vynikať nad vykúpenými i anjelmi a z jeho tváre bude na všetkých vyžarovať nesmierna láska. Naňho budú hľadieť nespočetné zástupy vykúpených, každé oko bude vidieť slávu Spasiteľa, ktorému „neľudsky bol znetvorený jeho výzor a jeho postava človeku nepodobná“ (Iz 52,14). Sám Pán položí na hlavu každého víťaza korunu slávy, na ktorej bude napísané jeho „nové meno“ (Zj 2,17) i nápis „Svätosť Hospodinovi“. Každý dostane palmu víťazstva i skvostnú harfu. Len čo vedúci anjeli udajú tón, z každej harfy zaznie ľúbezná a úchvatná melódia. V každom srdci bude nevýslovné nadšenie a z každých úst zaznie vďačné chválorečenie. „Jemu, ktorý nás miluje, oslobodil nás svojou krvou od našich hriechov a urobil nás kráľovstvom, ako aj kňazmi svojho Boha a Otca, jemu sláva a vláda na veky vekov“ (Zj 1,5.6).

Pred vykúpenými stojí sväté mesto. Kristus doširoka otvára perlové brány, aby nimi vošli zástupy tých, čo verne zotrvali pri pravde. Tam uvidia Boží raj, Adamov domov pred pádom do hriechu. Nato zaznie hlas – zvučnejší než akákoľvek hudba – ktorý oznámi: „Váš boj sa skončil.“ „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je vám pripravené od stvorenia sveta“ (Mat 25,34).

Vtedy sa splní Kristova prosba za učeníkov: „Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja“ (Ján 17,24). Kristus predstavuje Otcovi tých, ktorých vykúpil svojou krvou, „nepoškvrnených... s plesaním pred svoju slávu“ (Júda 1,24) a dodáva: „Ja i dietky, ktoré mi dal Hospodin.“ „Ja som ich zachovával v tvojom mene, ktoré si mi dal“ (Iz 8,18; Ján 17,12). Aký to zázrak spásnej lásky! Aká úžasná to chvíľa, keď sa večný Otec podíva na vykúpených a uvidí svoj obraz. Tam bude nerušený súlad bez hriechu a bez jeho zlorečenstva. Človek bude zase žiť v dokonalej zhode s Bohom. Spasiteľ víta svojich verných s nevýslovnou láskou a pozýva ich „do radosti svojho Pána“. Raduje sa z toho, že v kráľovstve slávy uvidí tých, ktorých svojím utrpením a ponížením zachránil. Spolu s ním sa budú radovať aj vykúpení, keď medzi sebou uvidia tých, ktorých svojimi modlitbami, vplyvom a obetavou láskou priviedli ku Kristovi. V zhromaždení pred veľkým bielym trónom budú nevýslovne šťastní, lebo poznajú, že aj tí priviedli k Pánovi ďalších a Pán nakoniec všetkých doviedol do prístavu pokoja, aby tam zložili svoje koruny k nohám Spasiteľa a aby ho večne velebili.

Keď budú vykúpení privítaní v Božom meste, priestorom zaznie jasavý chválospev Pánovi. Prvý Adam sa má stretnúť s druhým Adamom. Boží Syn čaká s otvoreným náručím, aby prijal praotca ľudského rodu – bytosť, ktorú stvoril a ktorá sa vzbúrila proti svojmu Tvorcovi. Pre hriech prvého človeka sú na tele Spasiteľa stopy ukrižovania. Keď Adam uvidí jazvy po strašných klincoch, nepadne svojmu Pánovi do náručia, ale pokorne k jeho nohám a zvolá: „Hoden je Baránok, ten obetovaný!“ Spasiteľ ho láskyplne zdvihne a vyzve ho, aby sa znova podíval na svoj rajský domov, z ktorého musel na taký dlhý čas odísť.

Pozemský život Adama po odchode z raja bol plný utrpenia a žiaľu. Každý uschnutý list, každé obetné zviera, každé narušenie prírody, každá škvrna na čistote človeka mu znova pripomenuli jeho hriech. Pri pohľade na šíriacu sa bezbožnosť ho trápila nesmierna ľútosť, ktorú umocnili výčitky, že všetko to nešťastie zapríčinil on, a teda nemá oprávnenie niekoho varovne napomínať. Za svoje prestúpenie trpezlivo a pokorne znášal trest takmer tisíc rokov. Svoj hriech úprimne ľutoval, veril v zásluhy zasľúbeného Spasiteľa a zomrel v nádeji na vzkriesenie. Za jeho vinu a hriech zaplatil Boží Syn. Teraz vďaka zmiereniu prostredníctvom Krista môže Adam prevziať svoje pôvodné panstvo.

Adam bol uchvátený radosťou, že znova vidí stromy, ktoré mal kedysi tak rád – tie stromy, ktorých plody v čase svojej nevinnosti a radosti sám oberal. Vidí vinicu, ktorú pestoval, i kvety, o ktoré sa kedysi s toľkou láskou staral. Uvedomí si, že je to skutočnosť, naozaj obnovený raj, teraz ešte krajší, než bol vtedy, keď musel z neho odísť. Spasiteľ ho zavedie k stromu života, z ktorého mu ponúkne krásne ovocie. Adam sa rozhliadne a v Božom raji uvidí mnoho zachránených členov svojej rodiny. Potom zloží z hlavy svoju korunu ku Kristovým nohám, padne mu do náručia a objíme Vykupiteľa. Z jeho zlatej harfy sa od nebeskej klenby odrazí víťazoslávny chválospev: „Svätý, svätý, svätý je Baránok, ktorý bol zabitý a znova žije!“ Adamova rodina sa pripojí k spevu, svoje koruny položia k nohám Spasiteľa a úctivo sa mu poklonia.

Svedkami tohto stretnutia budú anjeli, ktorí žialili nad Adamovým pádom do hriechu a tešili sa, keď Spasiteľ po svojom vzkriesení vystúpil na nebesá s možnosťou vzkriesenia všetkých, ktorí uveria v jeho meno. Teraz poznávajú, že dielo vykúpenia je hotové a pripájajú sa k chválospevu.

Na sklenom mori podobnom krištáľu, ktoré je akoby zmiešané s ohňom, pred nebeským trónom – tak žiariacim Božou slávou – sa zhromaždia „tí, čo zvíťazili nad šelmou i nad jej obrazom a nad číslom jej mena“! Stoja s Baránkom na vrchu Sion, majú „Božie citary“ a je ich stoštyridsaťštyritisíc vykúpených spomedzi ľudí. Počuť hlas ako hukot vody a mohutný zvuk „ako keď hudobníci rozozvučia svoje nástroje“. Budú spievať „novú pieseň“ pred Božím trónom. Pieseň, ktorú sa okrem tých stoštyridsaťštyritisíc nemôže nikto naučiť. Je to pieseň „Božieho služobníka Mojžiša a pieseň Baránkova“ – pieseň vyslobodenia. Len stoštyridsaťštyritisíc vykúpených sa ju môže naučiť, pretože je to pieseň ich života – života, aký nikto iný neprežil. „To sú tí, čo... nasledujú Baránka, kamkoľvek ide.“ Zo zeme boli prenesení ako živí, ako „prvotina Bohu a Baránkovi“ (Zj 15,2.3; Zj 14,1-5). „Toto sú tí, čo prichádzajú z veľkého súženia“ – prežili totiž súženie, akého nebolo odvtedy, čo sú ľudia na zemi. Prežili úzkosť Jákobovho súženia a boli bez Obhajcu pri konečnom vyliatí Božích rán. Boli však vyslobodení, lebo „oprali si rúcha a zbielili v krvi Baránkovej“. „V ich ústach sa nenašla lož; sú bez poškvrny“ pred Bohom. „Preto sú pred trónom Boha a dňom i nocou mu slúžia v jeho chráme, a ten, čo sedí na tróne, bude ich ochraňovať.“ Boli svedkami zeme spustošenej hladom a morom, keď slnko pálilo ľudí neznesiteľnou páľavou a oni sami prežívali utrpenie. Im platí uistenie: „Nebudú už lačnieť ani žízniť, nebude na nich dorážať slnko, ani akákoľvek horúčava, lebo Baránok, ktorý je uprostred trónu, bude ich pásť, bude ich vodiť k prameňom vôd života a Boh im zotrie z očí každú slzu“ (Zj 7,14-17).

Verní Boží svedkovia prechádzali v každom čase školou utrpenia, v ktorej boli tvrdo vychovávaní. Chodili úzkou cestou pozemského života a v peci súženia sa zbavovali povahových nečistôt. Pre Krista boli prenasledovaní, nenávidení a ohováraní. Bojovali v ťažkých životných zápasoch podobne, ako ich Pán, trpeli a prežívali bolestné sklamania. Z vlastných skúseností poznávali zlobu hriechu, jeho moc, následnú vinu a biedu. S odporom sa od neho odvracali. Pán na ich záchranu priniesol tú najväčšiu obeť, a toto vedomie ich pokoruje a súčasne napĺňa srdce vďačnosťou a chválou, ktorú bezhriešne bytosti nikdy celkom nedocenia. Milujú mnoho, lebo im bolo mnoho odpustené. Keďže mali podiel na Kristovom utrpení, budú mať podiel aj na jeho sláve.

Dedičia Božieho kráľovstva prichádzajú zo skromných príbytkov, chatrčí, väzníc, popravísk, hôr, pustatín, hrobiek a prímorských jaskýň. Na zemi „trpeli núdzu, útlaky, príkoria“ (Žid 11,37). Milióny verných zomreli v potupení, pretože neochvejne odmietali prijať klamné výmysly satana. Ľudské súdy ich súdili ako najhorších zločincov. Teraz však „Boh sám je sudcom“ (Ž 50,6). Pozemský rozsudok sa teraz mení. „Pán, Hospodin... z celej zeme odstráni potupu svojho ľudu“ (Iz 25,8). „Budú ich volať: Svätý ľud, Vykúpenci Hospodinovi.“ Boh rozhodol, že dostanú „veniec namiesto popola, olej radosti namiesto smútočného rúcha, chválospev namiesto malomyseľnosti“ (Iz 62,12; 61,3). Už nebudú slabí, nebude ich tiesniť zármutok, nikto ich nebude rozháňať, nebudú utláčaní. Odteraz budú stále s Pánom. Pred jeho trónom budú stáť v skvostnejších šatoch, než aké kedy nosili najvznešenejší ľudia. Ich hlavy budú ozdobené tými najdrahšími korunami, než aké kedy nosili pozemskí vládcovia. Dni bolesti a náreku sa navždy skončili. Kráľ slávy im zotrel slzy z tváre, nieto už nijakých príčin zármutku. Vykúpení budú mávať palmovými ratolesťami a spievať ľúbozvučný chválospev. Postupne sa do spevu zapoja všetky hlasy a celým nebom bude znieť oslavný spev: „Spása nášmu Bohu, sediacemu na tróne a Baránkovi.“ Všetci obyvatelia neba odpovedia: „Amen. Dobrorečenie a sláva, múdrosť a vďaka, česť, moc i sila nášmu Bohu na veky vekov“ (Zj 7,10.12).

V pozemských podmienkach len začíname chápať tú úžasnú tému vykúpenia. Svojím nedokonalým rozumom môžeme s celou vážnosťou uvažovať o hanbe a sláve, o živote a smrti, o spravodlivosti a milosti, ktoré sa spájajú v kríži. Ani s najväčším vypätím svojich duševných schopností nepochopíme vykúpenie v jeho celom význame. Človek nie je spôsobilý úplne obsiahnuť nezmernú veľkosť, dĺžku, šírku, hĺbku a výšku spasiteľnej lásky. Vykúpení nepochopia celý plán spásy ani vtedy, keď „uvidia tvárou v tvár“ a „poznajú, ako ich Boh pozná“. Prekvapená a žasnúca myseľ človeka bude po celú večnosť odhaľovať nové pravdy. Po skončení všetkých pozemských starostí, bolestí, pokušení a po odstránení všetkých príčin zla si vykúpení vždy budú jasne uvedomovať, čo všetko stála ich spása.

Budú stále premýšľať a spievať o Kristovom kríži. V oslávenom Kristovi budú vidieť Krista ukrižovaného. Nikdy nezabudnú, že Pán, ktorý svojou mocou stvoril a udržuje nespočetné svety v nekonečnom vesmíre, milovaný Boží Syn, vládca nebies, ktorého radostne uctievajú cherubi a serafíni, sa ponížil, aby pozdvihol človeka, ktorý padol do hriechu. Nezabudnú, že za ľudský hriech znášal trest a hanbu, ani to, že nebeský Otec skryl pred ním svoju tvár tak, že mu nad úbohosťou strateného sveta puklo srdce a jeho utrpenie sa skončilo na golgotskom kríži. Skutočnosť, že Stvoriteľ všetkých svetov a Sudca všetkých stvorených bytostí odložil svoju slávu a z lásky k človekovi sa ponížil, bude vždy vzbudzovať obdiv a úctu vesmíru. Keď zástupy vykúpených budú hľadieť na svojho Vykupiteľa a v jeho tvári uvidia odlesk večnej slávy Otca, keď zahliadnu večný Boží trón a poznajú, že jeho kráľovstvo bude bez konca, nadšene zajasajú: „Hoden, hoden je Baránok, ktorý bol zabitý a zmieril nás s Bohom svojou drahou krvou!“

Tajomstvo kríža vysvetľuje všetky ostatné tajomstvá. Vo svetle Golgoty sa všetky Božie vlastnosti, ktoré nás napĺňali strachom a posvätnou bázňou, javia vznešene a príťažlivo. Milosť, dobrota a otcovská láska sa spájajú so svätosťou, spravodlivosťou a mocou. Len keď budeme smieť pozorovať Božiu vznešenosť na tróne vesmíru, jeho velebnosť a vyvýšenosť a keď poznáme jeho povahu v prejavoch milosti, porozumieme ako nikdy predtým významu toho vzácneho oslovenia: „Otče náš“.

Pochopíme, že neskonale múdry Boh nemohol pripraviť plán našej záchrany bez obete svojho Syna. Odmenou za túto obeť mu bude radosť, že obnovenú zem naplnia vykúpené, sväté, šťastné a nesmrteľné bytosti. Radosť vykúpených, ktorá bude vo večnosti velebou Božej slávy, je ovocím Spasiteľovho boja s mocnosťami temnoty. Hodnota jediného zachráneného človeka je nebeskému Otcovi zadosťučinením za cenu, ktorú zaplatil za spásu sveta. Kristovi bude zadosťučinením pohľad na ovocie svojej veľkej obete.