41. Ukončená minulosť

„Jeho hriechy sa nahromadili až po nebo a Boh si spomenul na jeho neprávosti. Do kalicha, do ktorého nalievala, nalejte jej dvojnásobne. Koľko sa sama oslavovala a hýrila, toľko jej dajte útrap a smútku, lebo si v srdci hovorí: Sedím ako kráľovná, nie som vdovou a neuzriem smútku. Preto v jednom dni prídu jej pliagy: smrť, smútok, hlad a ohňom bude spálená, lebo mocný je Pán, Boh, ktorý ju odsúdil. Plakať a nariekať budú nad ňou králi zeme, ktorí s ňou smilnili a hýrili... pre strach z jej útrap budú zďaleka stáť a volať: Beda, beda, veľké mesto, Babylon, mocné mesto, lebo v jedinú hodinu prišiel na teba súd“ (Zj 18,5-10).

„Kupci zeme“, ktorí „zbohatli z jeho nadmerného prepychu“ – „zo strachu z jeho útrap, budú plakať a žialiť a budú volať: Beda, beda, veľké mesto, odiate do kmentu, purpuru a šarlátu, ozdobené zlatom, drahokamami a perlami – lebo za jedinú hodinu bolo spustošené toľké bohatstvo“ (Zj 18,11.3.15-17).

Takýto trest má postihnúť Babylon vtedy, keď sa prejaví Boží hnev. Babylon totiž naplnil mieru svojej neprávosti a dozrel. Babylon je zrelý na zánik.

Keď Boží hlas zmení údel vykúpených, strašné bude prebudenie tých, čo vo veľkom životnom zápase stratili všetko. Vtedy, keď Boh ponúkal svoju milosť, satan ich oslepil a oklamal a oni obhajovali svoj hriešny život. Bohatí boli pyšní, že majú viac než tí, ktorým sa zbohatnúť nepodarilo. Bezbožní ľudia však svoje bohatstvo získali prestupovaním Božích prikázaní. Nenasycovali hladných, neodievali nahých, nekonali spravodlivo, obchádzali milosrdenstvo. Sebecky sa starali len o svoju slávu a pocty od ľudí. Teraz prišli o všetko, na čom spočívalo ich velikášstvo, schudobneli a zostali bezmocní. Hroziť sa budú nad pádom svojich modiel, ktorým dali prednosť pred Stvoriteľom. Stali sa otrokmi pozemského bohatstva i svetských radostí a nesnažili sa zbohatnúť podľa Božej vôle. Preto sa ich život skončil prehrou. Z radostí a zábav im zostane horký blen a ich poklady stratia akúkoľvek cenu. Čo po celý život budovali, sa v okamihu zrúti. Boháči budú plakať nad troskami svojich nádherných domov a nad stratou svojho zlata a striebra. V tomto náreku ich však prepadnú obavy, že so svojimi modlami musia zahynúť aj oni.

Trpký žiaľ zovrie bezbožných nie nad tým, že trestuhodne zanedbávali Boha a svojich blížnych, ale nad tým, že zvíťazil Boh. Nebudú teda nariekať nad svojou bezbožnosťou, ale nad tým, že sa to s nimi tak tragicky skončilo. Všetky prostriedky by vynaložili na to, keby prehru mohli zmeniť na víťazstvo.

Pozorovali, ako práve tí, ktorých vysmievali a ktorých chceli zničiť, prešli bezpečne morom, prežili pohromy a zemetrasenia. Boh, ktorý je všetkým priestupníkom svojho zákona zničujúcim ohňom, svojmu ľudu je spoľahlivým útočiskom.

Duchovní, ktorí kvôli priazni u ľudí obetovali pravdu, teraz spoznávajú vplyv svojho učenia. Potvrdí sa im, že vševediace oko ich pozorovalo, keď kázali, pri rozhovore na ulici, či pri rôznych iných príležitostiach v každodennom styku s ľuďmi. Zasiatym semenom bol každý citový prejav, napísaný riadok, vyslovené slovo, alebo vykonaný skutok, ktorý svojím vplyvom upokojoval ľudí v mylnej istote. V zničených a premárnených životoch ľudí svojho okolia uvidia žalostnú žatvu.

Pán ústami svojich prorokov povedal: „Povrchne liečia ranu dcéry môjho ľudu a vravia: Pokoj, pokoj!, ale niet pokoja.“ „Srdce spravodlivého klamom privádzate do zúfalstva, zatiaľ čo ja som mu nespôsobil bolesť, a pretože posilňujete ruky bezbožného, aby sa nevrátil zo svojej zlej cesty a tak ostal nažive“ (Jer 8,11; Ez 13,22).

„Beda pastierom, ktorí strácajú a rozháňajú ovce mojej pastvy. Ja vás potrescem za vaše zlé skutky.“ „Kvíľte pastieri a kričte, a váľajte sa v prachu, predáci stáda, lebo sa naplnili dni, aby vás pobili a rozptýlili. Nebude útočiska pre pastierov ani úniku pre predákov stáda“ (Jer 23,1.2; 25,34.35).

Duchovní spolu s ostatnými ľuďmi si uvedomia, že ich vzťah k Bohu nebol taký, aký mal byť. Pochopia svoj odboj proti Pôvodcovi dokonale spravodlivého a dobrého zákona. Prestupovaním Božích prikázaní spôsobili mnoho zla, nedorozumenia, nenávisti a nepriateľstva, takže celá zem sa stala veľkým bojiskom, semeniskom skazy. Tento obraz sa vyjaví tým, čo zavrhli pravdu a obľúbili si blud. Nijaký jazyk nebude môcť vyjadriť túžbu neposlušných a neverných ľudí po tom, čo navždy stratili – po večnom živote. Vysoko uznávaní ľudia pre svoje nadanie a výrečnosť uvidia všetko v pravom svetle. Pochopia, o čo sa svojou neposlušnosťou voči Bohu pripravili, padnú k nohám tých, ktorých vernosť tupili a vysmievali a vyznajú, že Boh ich miloval.

Ľudia zbadajú, že boli oklamaní. Vzájomne sa budú obviňovať, že sa dostali do záhuby, všetci však budú svorne preklínať svojich duchovných vodcov. Neverní pastieri ich utešovali len príjemnými správami. Svojich poslucháčov nedostatočne varovali pred prestupovaním Božieho zákona, skôr osočovali tých, čo ho zachovávali. Títo falošní učitelia budú teraz pred ostatnými zúfalo vyznávať, že ich výklady odporovali pravde. Zástupy ľudí prepadne zúrivosť. Budú volať: „Sme stratení, a vy ste zapríčinili našu záhubu.“ Ich hnev sa obráti proti nepravým pastierom. Tí, čo ich kedysi obdivovali, teraz ich budú preklínať. Rukám, ktoré ich žehnali, budú zlorečiť. Zbrane, ktoré mali vyhubiť Boží ľud, hubia bezbožných. Všade vzplanú zúrivé boje a krviprelievanie.

„Hukot prenikne až do končín zeme, lebo Hospodin má spor s národmi, ustanovuje súd nad každým telom. Bezbožných vydá meču napospas“ (Jer 25,31). V šesťtisícročnom veľkom spore bojoval Boží Syn s celým zástupom nebeských poslov proti kniežaťu zla, pričom ľudí v záujme ich záchrany varoval a poúčal. Všetci sa už rozhodli. Bezbožní prešli na stranu satana a s ním bojovali proti Bohu. Nadišla chvíľa, aby Boh obhájil česť svojho zneváženého zákona. Spor už nevedie len so satanom, ale aj s ľuďmi. „Hospodin má spor s národmi. Bezbožných vydá meču napospas.“

Boh označil znamením vyslobodenia tých, „ktorí vzdychajú a stenú pre všetky ohavnosti, ktoré sa pášu“. Prichádza anjel smrti. V Ezechielovom videní ho predstavujú ozbrojení muži, ktorí dostali rozkaz: „Vraždite starca, mládenca i pannu, dieťa i ženy, kým ich nevyhubíte. Avšak nepriblížte sa k nijakému mužovi, na ktorom je znak. Začnite od mojej svätyne! A tak začali od mužov, starších, ktorí boli pred chrámom,“ poznamenáva prorok (Ez 9,1-6). Záhuba sa začne od tých, čo mali byť duchovnými strážcami národa. Títo falošní strážcovia padnú prví. Tu už nebude ľútosti ani súcitu. Muži, ženy a deti – všetci zahynú.

„Hospodin vychádza zo svojho miesta, aby potrestal neprávosť obyvateľov zeme; a zem odhalí krv vyliatu na ňu a nebude už zakrývať svojich zavraždených“ (Iz 26,21). „A touto ranou raní Hospodin všetky národy, ktoré bojovali proti Jeruzalemu: Telo im bude odhnívať, aj keď budú stáť na nohách, oči im budú zahnívať v jamkách a jazyk im zhnije v ústach. V ten deň zavládne medzi nimi veľký zmätok od Hospodina, takže jeden druhého chytia za ruku a ruka jedného siahne na ruku druhého“ (Zach 14,12.13). V zúrivom boji protichodných vášní a v prejave Božieho hnevu nezriedeného milosrdenstvom padnú bezbožní obyvatelia zeme – duchovní vodcovia, vládcovia i ľud, bohatí, chudobní, vznešení i jednoduchí. „V onen deň Hospodinom zbití budú ležať od jedného konca zeme po druhý, nebudú ich oplakávať ani zbierať, ani pochovávať“ (Jer 25,33).

Pri príchode Ježiša Krista budú bezbožní odstránení z povrchu celej zeme – zahynú dychom Pánových úst a slávou jeho príchodu. On uvedie svoj ľud do Božieho mesta a zem zostane pustá. „Hospodin spustoší zem a vyplieni ju; rozvráti jej povrch a rozptýli jej obyvateľov.“ „Zem bude celkom spustošená a celkom vylúpená, lebo Hospodin vyriekol toto slovo.“ „Zem pod svojimi obyvateľmi je znesvätená, veď prestúpili zákony a prekročili ustanovenia, zrušili večnú zmluvu. Preto kliatba zožerie zem a jej obyvatelia pykajú za svoje viny; preto miznú obyvatelia zeme“ (Iz 24,1.3.5.6).

Celá zem sa bude podobať púšti. Jej povrch bude zboreniskom zemetrasením zničených miest a dedín, povyvracaných stromov, morom vyvrhnutých alebo zo zeme vytrhnutých skál s prepadliskami, z ktorých boli zo základov vyvrátené vrchy. Potom nastane udalosť, ktorá symbolizovala posledný slávnostný úkon Dňa zmierenia. Keď sa skončila služba vo svätyni svätých a hriechy Izraela boli krvou prinesenej obete odstránené zo svätyne, pred Hospodina doviedli živého kozla a veľkňaz vyznal pred celým zhromaždením „všetky viny Izraelcov i všetky ich priestupky so všetkými ich hriechmi a uvalil ich na hlavu kozla“ (3 Moj 16,21). Podobne aj pri dokončení zmierenia v nebeskej svätyni budú pred Bohom a nebeskými anjelmi i pred zástupmi vykúpených uvalené hriechy Božieho ľudu na satana. Boh vyhlási satana za pôvodcu všetkého zla, pretože k tomu zvádzal. Ako bol kozol vyhnaný do pustej krajiny, tak bude satan vypovedaný na vyľudnenú a pustú zem.

Kniha Zjavenie hovorí o vypovedaní satana a vyľudnení zeme na tisíc rokov. V proroctve je opísaný Kristov druhý príchod a záhuba bezbožných. O tom čítame: „Videl som anjela zostupujúceho z neba. Mal kľúč od priepasti a v ruke veľkú reťaz. Zmocnil sa draka, toho starého hada, ktorým je diabol, satan, a sputnal ho na tisíc rokov. Hodil ho do priepasti, zavrel a zapečatil ju nad ním, aby už nezvádzal národy, kým sa nedovŕši tisíc rokov. Potom musí byť na krátky čas uvoľnený“ (Zj 20,1-3).

Z iných textov Písma vyplýva, že výraz „priepasť“ znamená zem v pustom a temnom stave. Keď Písmo hovorí o zemi „na začiatku“, hovorí, že „zem bola pustá a prázdna, tma bola nad prahlbinou“ (1 Moj 1,2). V proroctve je náznak, že sa do tohto stavu aspoň čiastočne vráti. Pri pohľade do budúcnosti, na veľký Boží deň prorok Jeremiáš zvolal: „Pozrel som na zem, a hľa, beztvárna je a pustá; aj na nebesá, ale ich svetla nebolo. Pozrel som na vrchy,... chveli sa, i všetky kopce sa klátili. Pozrel som, a nebolo človeka a všetko nebeské vtáctvo uletelo. Pozrel som a hľa, ovocný sad bol púšťou a všetky jeho mestá sa zrúcali“ (Jer 4,23-26).

Tu bude teda satan žiť so svojimi stúpencami tisíc rokov. Bude obmedzený len na zem a nebude mať prístup do vesmíru, aby nemohol pokúšať a zvádzať bezhriešne bytosti. V tomto zmysle bude satan „zviazaný“. Nebude mať nikoho, na kom by mohol skúšať svoju moc. Nebude môcť nikoho zvádzať a ničiť, čo bolo po tisícročia jeho jedinou záľubou.

Prorok Izaiáš, ktorý vo videní sledoval satanovo zvrhnutie, volal: „Ach, ako si spadol z neba, ty jasná hviezda, syn rannej zory; zoťatý si na zem, ty, ktorý si premáhal národy. Povedal si si v srdci: Vystúpim do nebies, hore nad Božie hviezdy vyvýšim svoj trón. Podobný budem Najvyššiemu. Musíš však zostúpiť do podsvetia, do najhlbšej jamy. Tí, čo ťa uvidia, uvažovať budú o tebe: Či je to ten muž, ktorý vzrušoval zem a otriasal kráľovstvami? Ktorý svet obracal na púšť a rúcal jeho mestá, ktorý svojich väzňov nepúšťal domov?“ (Iz 14,12-17).

Satan šesťtisíc rokov „vzrušoval zem“ svojou vzburou. „Svet obracal na púšť a rúcal jeho mestá.“ „Svojich väzňov nepúšťal domov“. Šesťtisíc rokov väznil Boží ľud a držal by ich spútaných navždy. Kristus však zničil jeho okovy a väzňov vyslobodzuje.

Zo satanovej moci sú vymanení aj bezbožní, takže zostáva len s tými, ktorí sa pridali k nemu na začiatku. Teraz má možnosť uvedomiť si, aké zlo spôsobil hriech. „Všetci králi národov spočívajú v sláve, každý v svojej hrobke. Ty si však vyhodený zo svojho hrobu ako ohavný výhonok. V hrobe sa s nimi nespojíš, lebo si zničil vlastnú krajinu, vraždil si vlastný ľud“ (Iz 14,18-20).

Tisíc rokov bude satan blúdiť po spustošenej zemi a hľadieť na výsledok svojej vzbury proti Božiemu zákonu. Bude to preňho strašné utrpenie. Po svojom páde do hriechu horlivo pracoval a nemal čas nad tým premýšľať. Nakoniec zbavený moci môže uvažovať, aké dielo konal odvtedy, čo sa vzbúril proti Božej vláde. V hrôze musí očakávať budúcnosť a zaslúžený trest za všetko páchané zlo a za hriechy, ku ktorým ľudí zviedol.

Porážka satana bude pre Boží ľud šťastím a požehnaním. Prorok napísal: „V deň, keď ti Hospodin dožičí odpočinutia od bolestí, zmietania a od tvrdej služby, ktorou ťa zotročovali, prednesieš túto výpoveď o babylonskom kráľovi (ktorý tu predstavuje satana). Ako sa upokojil poháňač!... Hospodin zlámal prút bezbožných, palicu panovníkov, čo v prudkej zlosti bila národy neprestajnými údermi, čo v hneve opanúvala kmene neľútostným deptaním“ (Iz 14,3-6).

Počas tohto tisícročia, medzi prvým a druhým vzkriesením bude sa nad bezbožnými konať súd. Apoštol Pavol o ňom hovorí ako o udalosti, ktorá sa odohrá po druhom príchode Ježiša Krista. „Preto nesúďte nič predčasne, kým nepríde Pán, ktorý vynesie na svetlo, čo je skryté v tme a odhalí zámery sŕdc“ (1 Kor 4,5). Prorok Daniel napísal, že: „Vekom starý prislúžil právo svätým Najvyššieho“ (Dan 7,22). V tomto čase budú spravodliví vládnuť ako Boží „králi a kňazi“. Apoštol Ján v knihe Zjavenie napísal: „Videl som tróny, na ne sa posadili tí, ktorým bola daná moc súdiť.“ „Budú kňazmi Boha a Krista a budú s ním kraľovať tisíc rokov“ (Zj 20,4.6). Práve vtedy podľa predpovede apoštola Pavla „svätí budú súdiť svet“ (1 Kor 6,2). Vykúpení budú spolu s Kristom súdiť bezbožných, ich skutky budú porovnávať s knihou zákona, s Písmom a o každom prípade rozhodnú podľa toho, ako človek na svete žil. Potom každému vymerajú trest podľa jeho skutkov a výsledok zaznamenajú k jeho menu v knihe smrti.

Kristus a jeho ľud budú súdiť aj satana s anjelmi, ktorí sa k nemu pridali. Apoštol Pavol napísal: „Neviete, že budeme súdiť anjelov?“ (1 Kor 6,3). Júda napísal, že „anjelov..., ktorí si nezachovali svoju pôvodnú hodnosť, ale opustili svoj vlastný príbytok, drží v tme vo večných putách, kvôli súdu veľkého dňa“ (Júda 1,6).

Po uplynutí tisícročia bude druhé vzkriesenie. Vtedy budú vzkriesení bezbožní a postavia sa pred Boha, aby prijali vynesený rozsudok. Kniha Zjavenie opisuje vzkriesenie vykúpených a dodáva: „Ostatní mŕtvi neožili, kým sa nedovŕšilo tisíc rokov“ (Zj 20,5). Prorok Izaiáš o bezbožných napísal: „Pozbierajú ich ako väzňov do jamy a budú zavretí pod zámkou a po mnohých dňoch budú potrestaní“ (Iz 24,22).