6. Hus a Jeroným

Do Čiech sa dostalo evanjelium už v 9. storočí. Biblia bola preložená do jazyka ľudu a v tomto jazyku sa konali aj bohoslužby. Čím viac narastala moc pápežov, tým viac sa zatemňovalo Božie slovo. Gregor VII., ktorý si predsavzal pokoriť pýchu kráľov, sa podobne snažil podrobiť si aj ľud, a preto vydal bulu, v ktorej zakazoval konanie bohoslužieb v českom jazyku. Pápež vyhlásil, že „Všemohúcemu sa páči, aby bohoslužby sa konali v neznámom jazyku. Nedodržiavanie tohto pravidla zapríčinilo vznik kacírstva a mnohé zlo.“ (Wylie, zv. 3, kap. 1) Rím chcel týmto nariadením uhasiť svetlo Božieho slova a ľud ponechať v temnote. Boh však pripravil iné prostriedky, aby zachoval svoj ľud. Do Čiech prišlo niekoľko valdenských a albigenských, ktorých prenasledovanie vyhnalo z ich domovov vo Francúzsku a Taliansku. Keďže sa neodvažovali učiť verejne, pôsobili tajne. Tak sa po stáročia uchovávala pravá viera.

Už pred Husom povstali v Čechách muži, ktorí verejne odsudzovali skazenosť cirkvi a úpadok ľudu. Ich pôsobenie vzbudilo veľkú pozornosť, ale aj strach cirkevných hodnostárov, a tak začalo prenasledovanie učeníkov evanjelia. Tí boli nútení konať bohoslužby v lesoch a horách, boli prenasledovaní a niektorí prišli aj o život. Po nejakom čase vyšlo nariadenie upáliť všetkých, ktorí sa odchýlia od rímskej bohoslužby. Kresťania obetovali svoje životy v nádeji, že ich vec zvíťazí. Jeden z tých, ktorí učili, že spasenie je možné nájsť len prostredníctvom viery v ukrižovaného Spasiteľa, keď zomieral, vyhlásil: „Zúrivosť nepriateľov pravdy teraz nad nami víťazí, ale navždy to tak nebude. Z obecného ľudu povstane bez meča a bez moci človek, nad ktorým nebudú môcť zvíťaziť.“ (Wylie, zv.3, kap. 1) Lutherova doba bola ešte otázkou ďalekej budúcnosti. Vyrástol však niekto iný a jeho svedectvo proti Rímu malo pohnúť národmi.

Ján Hus mal jednoduchý pôvod. Otec mu zomrel veľmi skoro. Jeho zbožná matka považovala vzdelanie a bohabojnosť za najcennejšie bohatstvo. Snažila sa zaistiť pre svojho syna práve toto dedičstvo. Hus navštevoval vidiecku školu a potom odišiel do Prahy na univerzitu, kde bol prijatý ako štipendista. Na ceste do Prahy ho sprevádzala jeho matka. Ako chudobná vdova nemohla dať svojmu synovi žiadne hmotné dary. Keď sa však blížili k Prahe, pokľakla vedľa mládenca, ktorý nemal otca a vyprosovala pre neho požehnanie od nebeského Otca. Zrejme si neuvedomovala, akým spôsobom Boh vypočuje jej modlitbu.

Na univerzite Hus na seba čoskoro upozornil neúnavnou usilovnosťou a rýchlym pokrokom. Jeho bezúhonný život a láskavé, prívetivé správanie si získali všeobecnú vážnosť. Bol úprimným členom rímskej cirkvi a vážne hľadal duchovné požehnanie, ktoré cirkev sľubovala. Počas výročných sviatkov chodil na spoveď, zaplatil posledných pár mincí zo svojho chudobného mešca, zúčastnil sa procesií, aby získal sľubované odpustky. Keď dokončil univerzitné štúdium, stal sa kňazom. Postupoval rýchlo a čoskoro sa dostal na kráľovský dvor. Stal sa tiež profesorom a neskôr rektorom univerzity, na ktorej získal vzdelanie. Počas niekoľkých rokov sa skromný štipendista stal pýchou svojej zeme a jeho meno bolo známe po celej Európe.

Hus však začal dielo reformácie na inom poli. Niekoľko rokov po svojom vysvätení za kňaza sa stal kazateľom v Betlehemskej kaplnke v Prahe. Zakladateľ tejto kaplnky považoval za veľmi dôležité, aby bolo Božie slovo hlásané v jazyku ľudu. I keď sa Rím staval proti tomu, v Čechách takéto kázne nikdy úplne nevymizli. Veľká neznalosť Biblie spôsobila, že sa medzi ľuďmi všetkých vrstiev rozšírili najhoršie neresti. Hus tieto neprístojnosti neúnavne karhal a pritom sa odvolával na Božie slovo, aby presadil zásady pravdy a čistoty, ktoré hlásal.

Pražský rodák Hieroným, ktorý sa neskôr stal blízkym Husovým spolupracovníkom priviezol so sebou z Anglicka Viklefove spisy. Anglická kráľovná, ktorá prijala Viklefovo učenie, bola českou princeznou a vďaka nej sa rozšíril vplyv anglického reformátora aj v jej rodnej krajine. Hus si so záujmom prečítal Viklefove spisy. Uveril, že ich pisateľ je úprimným kresťanom a reformy presadzované Viklefom sa mu páčili. Bez toho, aby si to uvedomil, nastúpil cestu, ktorá ho zaviedla ďaleko od Ríma.

Približne v tom istom čase pricestovali do Prahy dvaja cudzinci z Anglicka, učenci, ktorí prijali pravdu a prišli ju šíriť v tomto vzdialenom kraji. Začali svoje pôsobenie verejným útokom na pápežovu autoritu, ale úrady ich čoskoro umlčali. Pretože sa nechceli vzdať svojho zámeru, museli použiť iné metódy. Boli práve takí dobrí maliari ako kazatelia a svoju zručnosť začali využívať. Na verejnom mieste namaľovali dva obrazy. Jeden predstavoval Ježiša Krista, ako vchádza do Jeruzalema, „tichý, jazdiac na oslici“ (Mat 21,5), sprevádzaný svojimi chudobne oblečenými a bosými učeníkmi. Druhý obraz znázorňoval pápežský sprievod, pápeža, oblečeného do drahého rúcha, s trojnásobnou korunou, ktorý sedí na nádherne ozdobenom koni, pred ním trubači a za ním kardináli a preláti v nádherných odevoch.

Bolo to obrazné kázanie, ktoré upútalo pozornosť príslušníkov všetkých vrstiev. Obrazy si prichádzali prezrieť veľké zástupy ľudí. Nik nemohol prehliadnuť ich morálne posolstvo. Na mnohých hlboko zapôsobil rozdiel medzi tichosťou a pokorou Ježiša Krista a pýchou a spupnosťou pápeža, ktorý sa vydával za Kristovho služobníka. V Prahe došlo k veľkým nepokojom a cudzinci po krátkej dobe pochopili, že je nutné, aby v záujme vlastnej bezpečnosti mesto opustili. Pražania však nezabudli na ponaučenie, ktoré im priniesli. Obrazy hlboko zapôsobili tiež na Husa a priviedli ho k podrobnejšiemu štúdiu Biblie a Viklefových spisov. Hoci nebol ešte pripravený prijať všetky reformy presadzované Viklefom, poznával jasnejšie pravú povahu pápežstva a s ešte väčšou horlivosťou karhal pýchu, ctižiadostivosť a skazenosť kňazskej vrchnosti.

Z Čiech sa svetlo šírilo do Nemecka. Nepokoje na univerzite v Prahe spôsobili, že z Prahy odišli stovky nemeckých študentov. Mnohí z nich sa po prvýkrát zoznámili s Bibliou pod vplyvom Jána Husa a po svojom návrate šírili evanjelium vo svojej vlasti. Správy o udalostiach v Prahe sa dostali aj do Ríma a Hus bol zanedlho vyzvaný, aby sa dostavil pred pápeža. Súhlasiť s pozvaním znamenalo vydať sa na istú smrť. Český kráľ a kráľovná, univerzita, šľachta a správni úradníci poslali pápežovi spoločnú žiadosť, aby Hus mohol zostať v Prahe a zodpovedať sa prostredníctvom zástupcu. Pápež žiadosti nevyhovel, nariadil, aby Hus bol súdený a odsúdený a vyhlásil kliatbu nad celou Prahou. V tom čase vyvolal podobný rozsudok všeobecné zdesenie. Obrady, ktorými bola kliatba sprevádzaná, mali vyvolať hrôzu a strach medzi ľuďmi. Ľud považoval pápeža za zástupcu samého Boha, ktorý drží v ruke kľúče neba i pekla, má moc udeľovať časné i večné tresty. Ľudia verili, že tí, čo zomreli v zemi postihnutej pápežskou kliatbou nemôžu vojsť do večnej blaženosti, pretože nebeské brány sú pre nich zatvorené, dokiaľ pápež kliatbu neodvolá. Na znamenie tejto strašnej pohromy pápež zakázal všetky náboženské obrady. Kostoly boli zatvorené. Svadobné obrady sa konali pred kostolmi. Mŕtvi, ktorým odopreli pohreb do posvätnej pôdy, boli pochovávaní bez pohrebných obradov v priekopách alebo na poliach. Týmito opatreniami, ktoré pôsobili na ľudskú predstavivosť, sa Rím pokúšal ovládnuť svedomie ľudí. V celej Prahe nastalo vrenie. Mnoho ľudí obviňovalo Husa, že je príčinou všetkého nešťastia a žiadali, aby bol vydaný Rímu na potrestanie. Hus chcel utíšil nepokoje, preto na istý čas odišiel z Prahy a uchýlil sa do svojho rodiska. V liste priateľom, ktorých zanechal v Prahe, napísal: „Utiekol som podľa naučenia Krista, aby som nebol nepriateľom príležitosťou večného zatratenia, spravodlivým príčinou utrpenia a strastí, a aby nerozumní nezastavili Božie dielo. Neutekám od pravdy, dúfam, že Boh mi dá v tejto pravde aj zomrieť.“ (Husov list Pražanom z decembra 1412; dodatok č. 17) Hus však vo svojej činnosti neustával. Prechádzal krajom a kázal zvedavým zástupom. Opatrenia, ku ktorým pápež siahol, aby kázanie evanjelia zastavil, spôsobili, že sa ešte viac šírilo. „Lebo nemôžeme ničoho proti pravde, ale za pravdu.“ (2 Kor 13,8) „Zdalo sa, akoby v tomto období Husovho života prebiehal v jeho mysli bolestný zápas. Hoci sa ho cirkev snažila zastrašiť svojím hromobitím, Hus nepopieral jej autoritu. Rímsku cirkev stále považoval za Kristovu nevestu a pápeža za predstaviteľa a zástupcu Boha. Hus varoval pred zneužívaním moci, nie pred samotným princípom. To vyvolalo obrovský rozpor medzi presvedčením, ku ktorému dospel úvahou, a požiadavkami jeho svedomia. Ak je cirkevná moc spravodlivá a neomylná, a tomu veril, ako je možné, že má pocit neuposlúchnuť ju? Poznal, že uposlúchnutie by bolo hriechom. Prečo by však poslušnosť neomylnej cirkvi mala viesť k takému rozporu? To bol problém, ktorý nevedel vyriešiť, to boli pochybnosti, ktoré ho mučili dňom i nocou. Najviac sa priblížil k riešeniu, keď si uvedomil, že situácia je podobná tej, ktorá sa odohrala za čias Spasiteľa. Kňazi sa stali bezbožnými a zneužívali svoju zákonnú moc na nezákonné ciele. Preto na riešenie svojho problému prijal zásadu, ktorú v kázňach ponúkal aj iným ľuďom, totiž že svedomie sa má riadiť prikázaniami Písma pochopenými rozumom. Inými slovami, že Boh, ktorý prehovára v Biblii, je jediným neomylným vodcom, a nie cirkev, prehovárajúca prostredníctvom kňazstva.“ (Wylie, zv. 3, kap. 2)

Keď sa po čase situácia v Prahe upokojila, Hus sa vrátil do svojej Betlehemskej kaplnky, a ďalej kázal Božie slovo s ešte väčšou horlivosťou a odvahou. Jeho nepriatelia boli silní a neustávali vo svojej činnosti, ale kráľovná, rada šľachticov i značná časť ľudu stála na jeho strane. Keď porovnávali jeho čisté a povznášajúce učenie i jeho svätý život s dogmami, ktoré hlásali predstavitelia rímskej cirkvi, s hrabivosťou a neviazanosťou ich života, považovali mnohí za česť byť jeho prívržencami.

Do tohto obdobia bol Hus vo svojej činnosti osamotený. Teraz sa však k nemu a k jeho reformnému úsiliu pridal Hieroným, ktorý za svojho pobytu v Anglicku prijal Viklefovo učenie. Od tej chvíle spojili títo dvaja muži svoje životy a ani smrť ich nerozlúčila.

Hieroným bol duševne výnimočne bystrý, bol výrečný a vzdelaný, mal vlohy, ktoré ľudia obdivujú. Hus však vykazoval vo väčšej miere vlastnosti, ktoré tvoria veľkosť charakteru. Jeho rozvážna súdnosť brzdila impulzívnosť Hieronýma, ktorý Husa s pravou pokorou rešpektoval a podriaďoval sa jeho radám. Ich spoločnou prácou sa reformácia šírila rýchlejšie.

Boh osvietil myseľ svojich vyvolených nástrojov veľkým svetlom a odhalil im mnohé bludy Ríma. Hoci vo svojej dobe nedostali plné svetlo určené svetu, Boh prostredníctvom svojich služobníkov vyvádzal ľudstvo z temnoty rímskej cirkvi. Stálo im v ceste mnoho prekážok a Boh ich viedol krok za krokom tak, aby ich boli schopní prekonať. Neboli pripravení prijať celé svetlo naraz. Keby sa im ho bolo dostalo, nutne by sa od svetla odvrátili ako ľudia, ktorí dlho žili v tme a naraz pozrú do plného jasu poludňajšieho slnka. Preto Boh odhaľoval iniciátorom reformácie svetlo pomaly, tak ako ho ľudia boli schopní prijať. V nasledujúcich storočiach mali prísť verní pracovníci, aby viedli ľud ďalej vpred na ceste reformy.

Rozkol v cirkvi pokračoval ďalej. O moc súperili teraz už traja pápeži a ich súperenie vnieslo do kresťanstva zmätok a zločinnosť. Nezostali len pri vynášaní kliatby, siahli dokonca po svetských prostriedkoch. Každý z nich sa snažil nakúpiť zbrane a získať pre seba vojakov. Na to však potrebovali peniaze. Aby si ich zaobstarali, predávali rôzne výhody, úrady a cirkevné požehnania. (Pozri dodatok č. 18) Aj kňazi napodobňovali svojich nadriadených. Aby pokorili svojich odporcov a posilnili svoju vlastnú moc, uchyľovali sa k svätokupectvu a násiliu. S odvahou, ktorá každý deň rástla, karhal Hus ohavnosti tolerované v mene náboženstva. Verejne obviňoval vedúcich rímskej cirkvi, že sú príčinou hrozného stavu, ktorý zachvátil kresťanstvo.

Znovu sa zdalo, že Praha je na pokraji krvavého sporu. Ako v dávnych dobách bol Boží služobník obvinený: „Či si to ty, ktorý trápiš Izraela?“ (1 Kráľ 18,17) Na mesto bola znovu uvalená kliatba a Hus opäť odišiel do svojho rodiska. Svedectvo, ktoré tak verne šíril zo svojej milovanej Betlehemskej kaplnky, bolo umlčané. Teraz prehovorí z vyššej kazateľnice, a to k celému kresťanstvu skôr, než položí svoj život ako svedok za pravdu.

Kvôli náprave zla, ktoré ničilo Európu, bol zvolaný do Kostnice všeobecný cirkevný snem. Na prianie cisára Žigmunda ho zvolal jeden z troch súperiacich pápežov Ján XXIII. Žiadosť o zvolanie snemu nebola pápežovi Jánovi príliš po chuti, pretože jeho povaha a činnosť sotva mohli zniesť preverenie, aj keby ho robili preláti s uvoľnenou mravnosťou, ktorá vtedy panovala medzi cirkevnými hodnostármi. Neodvážil sa však postaviť proti vôli Žigmunda. (Pozri dodatok č. 19)

Hlavnými cieľmi, ktoré mal snem dosiahnuť, bolo odstránenie rozkolu v cirkvi a zničenie kacírstva. Preto boli pred snem predvolaní obaja antipápeži a hlavný šíriteľ nových názorov Ján Hus. Antipápeži z obavy o vlastnú bezpečnosť neprišli osobne, nechali sa zastúpiť svojimi vyslancami. Pápež Ján bol síce navonok zvolávateľom snemu, prišiel však na zasadnutie s veľkou nedôverou, podozrieval cisára, že má v úmysle ho zosadiť. Obával sa, že bude zodpovedným za neresti, ktorými zneuctil pápežskú korunu, a za zločiny, ktoré spáchal, aby ju získal. Napriek tomu prišiel do Kostnice s veľkou honosnosťou, sprevádzaný najvyššími cirkevnými hodnostármi a dvoranmi. Všetko duchovenstvo, predstavitelia mesta a obrovský zástup mešťanov prišli, aby ho uvítali. Štyria poprední konšeli mu niesli nad hlavou zlatý baldachýn. Jeden ho predchádzal s hostiou. Bohaté rúcha kardinálov a šľachticov ponúkali veľkolepý pohľad.

Medzitým sa ku Kostnici blížil ďalší pútnik. Hus si uvedomoval nebezpečenstvo, ktoré mu hrozilo. Rozlúčil sa so svojimi priateľmi, ako by ich už nikdy nemal uvidieť. Odchádzal s pocitom, že jeho cesta skončí na hranici. Aj keď dostal od českého kráľa a cisára Žigmunda listy, ktoré mu zaručovali ochranu a bezpečnosť, vykonal všetky nutné opatrenia, pretože svoju smrť považoval za veľmi pravdepodobnú. V liste, ktorý poslal svojim pražským priateľom, napísal: „Moji bratia,... vydal som sa na cestu... medzi veľmi silných a veľmi zákerných nepriateľov... Verím svojmu milostivému, múdremu a mocnému Spasiteľovi, že prostredníctvom svojho zasľúbenia a pomocou vašej vernej modlitby mi dá múdrosť a statočnosť Svätého Ducha, aby som zotrval a aby ma oni nemohli odvrátiť od pravdy, aby som dokázal zniesť pokušenie, pohanu, väzenie alebo smrť; on sám trpel a svojim najmilším sluhom i nám dal príklad, aby sme pre neho a pre svoje spasenie trpeli tiež. On je Boh a my jeho stvorenie, on je Pán a my jeho sluhovia, on je Kráľ celého sveta a my obyčajní ľudia, on je bez hriechu a my veľkí hriešnici... On trpel a my by sme nemali? Veď naše utrpenie v milosti je naším očistením od hriechu... Preto, milí bratia a milé sestry, usilovne sa modlite, aby mi Boh ráčil dať vytrvalosť a aby ma ráčil vystríhať od poškvrnenia. A ak je, pre jeho chválu a pre vás, prospešnejšia moja smrť, nech mi pomôže bez strachu ju podstúpiť. Ak by však bolo lepšie, aby ma vám ráčil navrátiť... aby sme sa ešte spolu v jeho zákone poučili a narušili niečo z antikristových sietí a tým zanechali budúcim bratom po sebe dobrý príklad, prosme Boha, aby ma chránil. V Prahe ma snáď viac už pred smrťou neuzriete; ak ma vám mocný Boh ráči vrátiť, tým veselšie sa uzrieme; pravdaže, keď nastane aj nebeské stretnutie.“ (Husov list českým priateľom z 10. októbra 1414)

V inom liste kňazovi, ktorý sa stal učeníkom evanjelia, hovorí Hus s hlbokou pokorou o svojich vlastných chybách. Vyznáva, že „s potešením nosil pekné šaty a že márnil čas zbytočnými zábavami“. A potom pridáva tieto naliehavé rady: „Česť Božia, spása duší a práca, nech vládnu nad tebou, nie majetok či pozemky. Maj sa na pozore, aby si nebudoval viac príbytok ako svoju dušu; hľaď, aby si bol budovateľom duchovného stanu, naklonený k chudobným a poníženým, aby si neprejedal statky hodovaním. Bojím sa tiež, že ak nenapravíš svoj život a neupustíš od krásnych šiat a nadbytočných vecí, že budeš ťažko pokarhaný od Pána, tak ako i ja budem pokarhaný... Pretože si moje verejné pôsobenie od svojej mladosti znamenito poznal, nie je mi potrebné ti viacej písať. Ale prosím ťa pre milosrdenstvo Ježiša Krista, aby si ma nenasledoval v žiadnej ľahkomyseľnosti, ktorú si na mne zbadal.“ Na obálku listu pripísal: „Prosím ťa, aby si tento list neotváral, kým nedostaneš správu o tom, že som mŕtvy.“ (Husov list majstrovi Martinkovi z 10. októbra 1414)

Hus počas cesty všade videl dôkazy toho, ako sa jeho učenie šíri a ako jeho názory ľudia priaznivo prijímajú. Zbiehali sa zástupy ľudí, aby ho uvideli a v niektorých mestách ho sprevádzali úradníci mesta. Po príchode do Kostnice bol Hus úplne slobodný. K cisárovmu listu pridal pápež svoj osobný ochranný list. No tieto slávnostné a opakované vyhlásenia boli porušené a reformátor bol v krátkom čase na príkaz pápeža a kardinálov zatknutý a uvrhnutý do hrozného väzenia. Neskôr ho väznili na hrade na druhom brehu Rýna. Pápež svojou vierolomnosťou veľa nezískal, onedlho bol sám uväznený v tom istom väzení. (Bonnechose, zv. 1, str. 247) Zodpovedal sa totiž pred koncilom z toho, že sa mimo vraždy, svätokupectva a cudzoložstva dopustil najodpornejších zločinov, „hriechov, ktoré sa nesluší ani menovať“. To vyhlásil sám koncil a pápeža nakoniec zbavil tiary a dal do žalára. Koncil tiež zosadil vzdoropápežov a zvolil pápeža nového. (Pozri dodatok č. 20)

Hoci sa pápež dopúšťal väčších zločinov, než z akých Hus obviňoval kňazstvo a kvôli ktorým žiadal nápravu, presne ten istý koncil, ktorý neskôr pápeža zosadil, urobil všetko pre to, aby reformátora zničil. Husovo uväznenie vyvolalo v Čechách veľký hnev. Mocní šľachtici zaslali koncilu protest proti takému postupu. Cisárovi sa nepáčilo, že jeho záruky boli porušené a vyslovil nesúhlas s opatreniami proti Husovi. Nepriatelia reformátora však boli plní zloby a zaujatosti. Dovolávali sa cisárovho záujmu o cirkev, snažili sa vyvolať jeho strach. Predložili dlhý zoznam argumentov, aby dokázali, že „nie je potrebné dodržať prísahu danú kacírom alebo osobám podozrivým z kacírstva, aj keď dostali záruky bezpečnosti od cisárov a kráľov“. (Jacques Lenfant, Dejiny kostnického koncilu, zv. 1, str. 516) Takto zvíťazili. Oslabený chorobou a väzením, vlhké a stuchnuté prostredie žalára mu privolalo zimnicu, ktorej bezmála podľahol, Hus bol konečne predvedený pred koncil. V reťaziach stál pred cisárom, ktorý sa svojou cťou zaviazal, že ho ochráni. Počas dlhého procesu zastával Hus odvážne pravdu a pred zhromaždenými cirkevnými a svetskými hodnostármi predniesol vážny a rozhodný protest proti skazenosti kňazskej vrchnosti. Keď mu dali, aby si vybral, či odvolá svoje učenie alebo podstúpi smrť, zvolil si údel mučeníka.

Božia milosť mu bola oporou. Počas týždňov utrpenia, kým bol nad ním vynesený konečný rozsudok, plnil jeho dušu nebeský pokoj. Priateľom napísal: „Písal som vám tento list, v žalári a v okovách, zajtra čakajúc odsúdenie na smrť... Ako so mnou Pán Boh milostivo zaobchádzal a je so mnou v nevšedných pokušeniach, poznáte, keď sa u Boha v radosti z jeho milosti stretneme.“ (Husov list českému národu z 10. júna 1415) V prítmí svojho žalára predvídal Hus víťazstvo pravej viery. V duchu sa vracal do Betlehemskej kaplnky v Prahe, kde predtým kázaval evanjelium, a vo sne videl pápeža a jeho biskupov, ako ničia obrazy Krista, ktoré namaľoval na steny kaplnky. „Vidina ho zarmútila; na druhý deň však videl vo sne mnoho maliarov, ktorí znovu maľovali tieto obrazy, no ešte krajšie a bolo ich viac. Keď dokončili svoje dielo, volali maliari obklopení nesmiernym zástupom: Nech prídu biskupi a kňazi a skúsia ich zničiť!“ Hus napísal o svojom sne: „Dúfam, že Kristov život, ktorý som v Betleheme maľoval do ľudských sŕdc a ktorý chceli zničiť,... namaľujú mnohí kazatelia lepšie ako ja.“ (D’Aubigné, diel 1, kap. 6) Potom bol Hus naposledy predvedený pred koncil. Bolo to veľkolepé zhromaždenie cisár, ríšske kniežatá, vyslanci kráľov, kardináli, biskupi a veľký zástup ľudí, ktorí sa prišli pozrieť na to, čo sa bude diať. Zo všetkých končín kresťanského sveta sa zhromaždili svedkovia tejto prvej obeti v dlhom zápase, ktorým mala byť vybojovaná sloboda svedomia.

Keď Husa naposledy vyzvali, aby sa rozhodol, vyhlásil, že odmieta odvolať. Uprel prenikavý pohľad na panovníka, ktorý tak hanebne porušil svoje slovo a riekol: „Rozhodol som sa z vlastnej slobodnej vôle prísť pred tento koncil s ochranným sprievodným listom tu prítomného cisára.“ (Bonnechose, zv. 2, str. 84) Žigmund sa začervenal, keď sa pohľad celého zhromaždenia obrátil na neho.

Len čo bol vynesený rozsudok, začal sa obrad, ktorým bol Hus zbavený kňazstva. Biskupi obliekli väzňa do kňazského rúcha. Keď ho mal Hus na sebe, vyhlásil: „Náš Pán Ježiš Kristus bol oblečený do bieleho rúcha na posmech, keď ho dal Herodes predviesť pred Piláta.“ (Bonnechose, zv. 2, str. 86) Keď bol znovu vyzvaný, aby odvolal, obrátil sa k ľudu a odpovedal: „S akou tvárou by som hľadel na nebesá? Ako by som mohol pozrieť do tváre tým všetkým ľuďom, ktorým som kázal čisté evanjelium? Nie, cením si ich spásu viac než toto úbohé telo, určené teraz na smrť.“ Kus po kuse z neho zobliekali kňazský odev, pričom každý biskup predniesol kliatbu, keď uskutočňoval svoju časť obradu. Nakoniec mu na hlavu nasadili papierovú čapicu v tvare špicatej biskupskej mitry, pomaľovanú odpornými obrazmi diablov a s nápisom na prednej strane Arcikacír. Hus povedal: „S najväčšou radosťou, ponesiem túto korunu hanby pre teba, Pane Ježišu, ktorý si pre mňa niesol tŕňovú korunu.“

Potom preláti vyhlásili: „Teraz porúčame tvoju dušu diablovi.“ Ján Hus pozdvihnúc zrak k nebu odpovedal: „A ja porúčam svojho ducha do tvojich rúk, Pane Ježišu, pretože si ma vykúpil.“ (Wylie, zv. 3, kap. 7) Husa odovzdali svetským úradom a odviedli na miesto popravy. Za ním kráčal obrovský zástup, stovky ozbrojencov, kňazi a biskupi vo svojich drahocenných rúchach a občania Kostnice. Keď ho priviazali ku kolu a keď bolo všetko pripravené na zapálenie hranice, ešte raz mučeníka vyzvali, aby sa zachránil tým, že odvolá svoje bludy. Hus sa ohradil: „Aké bludy mám odvolať? Nie som si vedomý žiadneho bludu. Volám Boha za svedka, že všetko, čo som písal a kázal, sledovalo záchranu duší pred hriechom a zatratením. A preto s najväčšou radosťou chcem pravdu, ktorú som písal a hlásal, potvrdiť svojou krvou.“ (Wylie, zv. 3, kap. 7) Keď vzbĺkli okolo neho plamene, začal spievať: „Ježišu, synu Dávidov, zmiluj sa nado mnou“ a spieval, kým jeho hlas neutíchol navždy.

Jeho hrdinské správanie prekvapilo aj jeho nepriateľov. Jeden z horlivých zástancov pápežstva opísal mučenícku smrť Husa a Hieronýma, ktorý zomrel krátko potom, slovami: „Obaja boli statoční, keď sa priblížila ich posledná hodina. Chystali sa na hranicu, ako by šli na svadobnú hostinu. Nevydali zo seba jediný výkrik bolesti. Keď vyšľahli plamene, začali spievať žalmy, hluk ohňa mohol len ťažko prehlušiť ich spev.“ (Wylie, zv. 3, kap. 7)

Keď oheň celkom strávil Husovo telo, bol popol i so zemou, na ktorej ležal, pozbieraný a vhodený do Rýna a s vodami Rýna odplavený do mora. Husovi prenasledovatelia sa márne domnievali, že tým zničili pravdu, ktorú hlásal. Sotva mohli tušiť, že popol odplavený toho dňa do mora sa ako semeno roznesie do všetkých krajín sveta a že v krajoch dosiaľ neznámych vydá bohatú žatvu v podobe ľudí, ktorí budú svedčiť o pravde. Hlas, ktorý zaznel na kostnickom sneme, vyvolal ozveny, ktoré budú znieť celé ďalšie stáročia. Hus už nežil, ale pravda, pre ktorú zomrel, nemôže nikdy zahynúť. Jeho príklad viery a pevnosti povzbudil ďalších, aby stáli neochvejne za pravdou i tvárou v tvár mučeniu a smrti. Jeho poprava ukázala celému svetu vierolomnosť a krutosť Ríma. Nepriatelia pravdy, aj keď si to neuvedomovali, pomohli vlastne veci, ktorú sa márne snažili zničiť.

V Kostnici však bola postavená ešte jedna hranica. Ešte jeden svedok musel svojou krvou svedčiť za pravdu. Keď sa Hieroným lúčil s Husom pred jeho odchodom na koncil do Kostnice, povzbudzoval ho ku statočnosti a pevnosti a sľúbil, že ak by sa ocitol v nejakom nebezpečenstve, poponáhľa sa mu na pomoc. Keď sa dozvedel, že Hus bol uväznený, snažil sa verný učeník ihneď splniť svoj sľub. Bez ochranného listu sa vybral len s jedným sprievodcom do Kostnice. Keď tam dorazil, zistil, že sa len sám vystavuje nebezpečenstvu, bez toho, že by mohol niečo urobiť pre Husovo vyslobodenie. Utiekol z mesta, ale na ceste domov ho zajali a vojenský sprievod ho dopravil späť v putách.Keď sa po prvýkrát objavil pred koncilom a pokúsil sa odpovedať na prednesené obžaloby, uvítali ho výkriky: „Do ohňa s ním! Do ohňa!“ (Bonnechose, zv. 1, str. 234) Uväznili ho, spútali reťazami v polohe, ktorá mu pôsobila veľké utrpenie, a dávali mu len chlieb a vodu. Po niekoľkých mesiacoch krutého väzenia Hieroným ochorel a jeho život bol ohrozený. A preto jeho nepriatelia z obavy, aby im nezomrel, nezaobchádzali s ním tak kruto, aj keď ho držali vo väzení ešte celý ďalší rok.

Husova smrť nepriniesla také výsledky, aké prívrženci pápežstva očakávali. Porušenie ochrany, ktorú Husovi zaručoval sprievodný list, vyvolalo búrku rozhorčenia, preto sa snem rozhodol, že bude lepšie, ak Hieronýma neupália, ale pokiaľ to bude možné, prinútia ho, aby odvolal. Hieroným bol predvedený pred koncil, kde bol postavený pred voľbu, buď odvolať alebo zomrieť na hranici. Na začiatku jeho väzenia by mu bola smrť dobrodením v porovnaní so strašným utrpením, ktoré musel podstúpiť. Teraz však, oslabený chorobou, útrapami pobytu v žalári a znepokojený úzkosťami a neistotou, odlúčený od priateľov a zarmútený nad Husovou smrťou, bol Hieroným zlomený a podrobil sa koncilu. Zaviazal sa, že bude vyznávať katolícku vieru a prijal rozhodnutie koncilu odsudzujúce Viklefovo a Husovo učenie s výnimkou svätých právd, ktoré učili. (Bonnechose, zv. 2, str. 141)

Touto výnimkou sa Hieroným snažil upokojiť hlas svedomia a uniknúť tvrdému údelu. V samote väzenia však pochopil jasnejšie, čo vlastne urobil. Premýšľal o Husovej odvahe a vernosti, myslel pri tom tiež na to, ako sám pravdu zaprel. Myslel na nebeského Majstra, ktorému sa zaviazal slúžiť a ktorý pre neho zomrel na kríži. Pred tým, ako sa rozhodol odvolať, nachádzal v utrpení istotu, že Boh je mu naklonený. Teraz ho však mučili výčitky a pochybnosti. Uvedomoval si, že bude musieť urobiť ešte ďalšie odvolania, než bude môcť dosiahnuť zmierenie s Rímom. Cesta, na ktorú vstúpil, mohla skončiť len úplným odpadnutím. Preto sa rozhodol, že nezaprie svojho Pána, kvôli úniku pred krátkym utrpením.

Onedlho ho znovu predviedli pred koncil. Jeho odvolanie sudcov neuspokojilo. Ich krvilačnosť, podráždená preliatou Husovou krvou, volala po nových obetiach. Hieroným si mohol zachrániť svoj život len tým, že sa vzdá pravdy bez akýchkoľvek výhrad. Rozhodol sa vyznať svoju vieru a nasledovať svojho brata spolumučeníka v plameňoch na hranici.

Vzal späť svoje predchádzajúce odvolanie a ako človek odsúdený na smrť požiadal, aby sa smel obhájiť. Preláti sa obávali jeho slov, a preto trvali na tom, aby len potvrdil alebo poprel pravdivosť vznesených obvinení. Hieroným sa ohradil proti takej krutosti a nespravodlivosti: „Držíte ma zavretého tristoštyridsať dní v strašnom väzení, v špine, odpornom pachu, pri úplnom nedostatku všetkého a teraz ma privádzate sem a odmietate ma vypočuť a pritom počúvate obvinenia mojich úhlavných nepriateľov... Ak ste naozaj múdri, ak ste naozaj svetlom sveta, dbajte, aby ste nehrešili proti spravodlivosti. Čo sa mňa týka, som len slabý smrteľník. Môj život má len nepatrný význam. A keď vás upozorňujem, aby ste nevynášali nespravodlivý rozsudok, hovorím to skôr vo vašom záujme než vo svojom.“ (Bonnechose, zv. 2, str. 146,147) Nakoniec jeho žiadosti vyhoveli. Pred svojimi sudcami Hieroným pokľakol a modlil sa, aby Boží Duch viedol jeho myšlienky i slová, aby nepovedal nič, čo by nezodpovedalo pravde alebo čo by bolo nehodné jeho Majstra. V ten deň sa splnil prísľub, ktorý dal Pán prvým učeníkom: „Áno i pred vladárov i pred kráľov budete vodení pre mňa, na svedectvo im aj pohanom. A keď vás vydajú, nestarajte sa o to, ako alebo čo by ste mali hovoriť. Lebo vám bude dané v tú hodinu, čo budete mať hovoriť. Lebo nie ste to vy, ktorí hovoríte, ale vášho Otca Duch, ktorý hovorí vo vás.“ (Mat 10,18-20)

Hieronýmove slová vyvolali úžas a obdiv aj u jeho nepriateľov. Celý rok bol zavretý v žalári, kde nebolo možné čítať, ba ani vidieť a kde prežíval veľké telesné utrpenie a veľkú duševnú úzkosť. Napriek tomu sa dôkazy, ktoré predložil, vyznačovali takou logikou a silou, ako keby ich bol mal možnosť nerušene študovať. Pripomenul svojim poslucháčom dlhý rad svätých mužov, ktorí boli odsúdení nespravodlivými sudcami. Takmer v každej generácii sa vyskytujú jedinci, ktorí sa snažia povzniesť ľud svojej doby a sú za to tupení a odsudzovaní. Neskôr sa však ukáže, že si zaslúžili úctu. Sám Kristus bol odsúdený ako zlosyn nespravodlivým súdom.

Keď predtým Hieroným odvolal svoje názory, vyslovil súhlas s tým, že rozsudok, ktorý Husa odsúdil, bol spravodlivý. Teraz vyhlásil, že to ľutuje a podal svedectvo o nevine a svätosti tohto mučeníka: „Poznal som ho od detstva. Bol to mimoriadne znamenitý muž, spravodlivý a svätý; bol odsúdený napriek tomu, že bol nevinný... Aj ja som hotový zomrieť. Nezľaknem sa mučenia, ktoré mi pripravujú moji nepriatelia, nezľaknem sa falošných svedkov, ktorí sa raz budú musieť zodpovedať za svoje podvody pred veľkým Bohom, ktorého nemôže nič oklamať.“ (Bonnechose, zv. 2, str. 151)

Hieroným sa sám pokarhal za to, že zaprel pravdu: „Zo všetkých hriechov, ktoré som spáchal v mojej mladosti, žiaden tak neťažil moju dušu a nevyvolával také ostré výčitky ako ten, ktorý som spáchal na tomto osudnom mieste, keď som schválil nespravodlivý rozsudok, vynesený nad Viklefom a nad svätým mučeníkom Jánom Husom, mojím učiteľom a priateľom. Áno. Priznávam a vyhlasujem s hrôzou, že som hanebne stratil odvahu, keď som zo strachu pred smrťou zatratil ich učenie. Preto prosím Všemohúceho Boha, aby mi ráčil odpustiť moje hriechy, obzvlášť tento najohavnejší zo všetkých.“ Ukázal na svojich sudcov a rozhodne povedal: „Odsúdili ste Viklefa a Jána Husa nie preto, že otriasali učením cirkvi, ale jednoducho preto, že pranierovali hanebnosti páchané duchovenstvom, ich honosnosť, nadutosť a všetky neresti prelátov a kňazov. To, čo tvrdili a čo nie je možné vyvrátiť, tvrdím a hlásam i ja.“

Jeho reč prerušili. Chvejúc sa hnevom, preláti volali: „Načo je potrebný ďalší dôkaz? Tu vidíme na vlastné oči najtvrdohlavejšieho z kacírov!“ Hieroným si nevšímal vravu a zvolal: „Akože? Myslíte si, že sa bojím zomrieť? Držali ste ma celý rok v strašnom väzení, hroznejšom než sama smrť. Zaobchádzali ste so mnou krutejšie než Turci, Židia alebo pohania, takže mäso mi doslova hnije zaživa a odpadá od kostí; a predsa sa nesťažujem, pretože sa nesluší nariekať tomu, kto nestráca odvahu. Musím však vysloviť svoj úžas nad takým veľkým barbarstvom voči kresťanom.“(Bonnechose, zv. 2, str. 151-153)

Znovu vypukla búrka zlosti a Hieronýma rýchlo odvliekli do väzenia. V zhromaždení však bolo niekoľko ľudí, na ktorých Hieronýmove slová hlboko zapôsobili a ktorí by ho radi zachránili pred smrťou. Títo cirkevní hodnostári ho navštívili a naliehali naň, aby sa podriadil koncilu. Ponúkli mu skvelé vyhliadky ako odmenu za to, že sa zriekne svojho postoja voči Rímu. Hieroným však zostal neoblomný ako jeho Majster, keď mu bola ponúknutá sláva celého sveta.

Odpovedal: „Dokážte mi z Písma svätého, že sa mýlim a ja odvolám.“ „Písmo sväté!“ zvolal jeden z tých, ktorý ho prišiel presviedčať. „Či sa dá všetko dokázať z Písma? Kto mu môže porozumieť bez výkladu cirkvi?“

Hieroným odpovedal: „Zaslúžia si ľudské tradície, aby sme im verili viac než evanjeliu nášho Spasiteľa? Apoštol Pavol nevyzýval tých, ktorým písal, aby počúvali výmysly ľudí, ale vyzval ich: ‚Skúmajte Písmo.‘“ Jeho protivník mu odpovedal: „Si kacír! Ľutujem, že som sa s tebou tak dlho prel. Vidím, že ťa ovláda diabol.“ (Wylie, zv. 3, kap. 10)

Čoskoro bol nad Hieronýmom vynesený rozsudok. Bol odvedený na to isté miesto, na ktorom skončil svoj život Ján Hus. Cestou si spieval a jeho tvár žiarila radosťou a pokojom. Jeho pohľad sa upieral na Krista. Strach zo smrti sa stratil. Keď sa kat chystal zapáliť hranicu, postavil sa za neho, Hieroným však na neho zavolal: „Len pristúp smelo predo mňa a zapáľ oheň pred mojím zrakom. Keby som mal strach, nebol by som tu.“ Posledné slová, ktoré vyslovil, keď už okolo neho šľahali plamene, boli modlitbou: „Pane, Všemohúci Otče, zľutuj sa nado mnou a odpusť mi moje hriechy, lebo ty vieš, že som vždy miloval tvoju pravdu.“ (Bonnechose, zv. 2, str. 168) Jeho hlas prestal znieť, ale jeho pery sa ďalej pohybovali v modlitbe. Keď oheň dokonal svoje dielo, popol i so zemou vzali a podobne ako Husov popol, vhodili do Rýna.

Tak zomreli verní šíritelia svetla, ale svetlo pravdy, ktorú hlásali, svetlo ich hrdinského príkladu, sa nedalo uhasiť. Podobne márne by sa ľudia pokúšali obrátiť slnko na jeho dráhe, ako nemohli zabrániť príchodu nového dňa, ktorý práve svital svetu.

Upálenie Jána Husa vyvolalo v Čechách rozhorčenie a odpor. Celý národ cítil, že sa Hus stal obeťou zloby kňazov a vierolomnosti cisára. Hovorili o ňom, že bol verným učiteľom pravdy, a koncil, ktorý ho odsúdil na smrť, obviňovali z vraždy. Husovo učenie vzbudzovalo teraz väčšiu pozornosť než kedykoľvek predtým. Pápežským výnosom boli Viklefove spisy odsúdené na spálenie. Niektoré však spáleniu unikli a boli teraz vyťahované z úkrytov, ľudia ich skúmali spolu s Bibliou alebo aspoň s tými časťami Biblie, ktoré mohli získať. Mnohých to priviedlo k prijatiu reformovanej viery.

Husovi vrahovia však nesledovali víťazný postup Husovho učenia so založenými rukami. Pápež a cisár sa spojili, aby husitské hnutie rozdrvili a Žigmundove vojská napadli Čechy. Povstal však vysloboditeľ. Do čela husitov sa postavil Ján Žižka. Krátko po začiatku vojny oslepol na obe oči, ale aj napriek tomu bol jedným z najschopnejších vojvodcov svojej doby. Husiti odolávali omnoho početnejším vojskám, ktoré sa proti nim stavali, pretože verili v Božiu moc a boli presvedčení, že ich vec je spravodlivá. Znovu a znovu zbieral cisár nové vojská a napádal Čechy. Jeho vojská boli vždy potupne odrážané. Husiti nepoznali strach zo smrti a nikto im nevedel odolať. Chrabrý Žižka zomrel niekoľko rokov po vypuknutí vojny. Jeho miesto však zaujal Prokop, ktorý bol práve taký statočný a udatný vojvodca ako Žižka a v určitom ohľade bol dokonca i schopnejším vodcom.

Keď sa nepriatelia Čiech dozvedeli, že slepý vojvodca zomrel, domnievali sa, že nastala priaznivá chvíľa, aby dobyli späť všetko, čo predtým stratili. Pápež vyhlásil križiacke ťaženie proti husitom a do Čiech vtrhlo obrovské vojsko. Utrpelo však obrovskú porážku. Bolo vyhlásené nové križiacke ťaženie. Všetky krajiny Európy podliehajúce pápežovi, dodávali vojakov, peniaze i zbrane. Pod pápežovu zástavu sa zhromaždilo nesmierne vojsko, presvedčené, že konečne husitských kacírov porazia. Isté svojím víťazstvom, vstúpilo obrovské vojsko do Čiech. Národ sa zomkol, aby ich zahnal. Dve nepriateľské vojská sa blížili k sebe. Už bola medzi nimi iba rieka.

„Križiacke vojská boli omnoho silnejšie, ale namiesto toho, aby vyrazili cez rieku a stretli sa v boji s husitami, za ktorými tak ďaleko pochodovali, zmeraveli a nemo sa dívali na husitských bojovníkov.“ (Wylie, zv. 3, kap. 17) Potom náhle doľahla na všetko vojsko tajomná hrôza. Bez toho, aby bola padla jediná rana, obrovská vojenská sila sa zrútila, akoby ju rozohnala neviditeľná moc. Husitské vojská pobili mnoho nepriateľských vojakov a začali prenasledovať utečencov. Do rúk víťazov padla veľká korisť a vojna, ktorá mala Čechy zbedačiť, ich skôr obohatila.

O niekoľko rokov neskôr sa pod vedením nového pápeža uskutočnila ešte jedna krížová výprava. Ako predtým i teraz dodali vojsko i prostriedky všetky európske krajiny podliehajúce pápežovi. Všetkým, ktorí sa zúčastnia tejto nebezpečnej výpravy, pápež sľúbil veľkú odmenu. Každému križiakovi sľúbil úplné odpustenie aj tých najhorších zločinov. Všetkým, ktorí padnú vo vojne, sľúbil bohatú odmenu v nebi. Tí, ktorí prežijú na bojovom poli, majú získať pocty a bohatstvo. Pápež znovu zvolal obrovské vojsko, ktoré prekročilo hranice a vtrhlo do Čiech. Husitské vojská pred ním ustupovali a lákali votrelcov, ktorí pokladali svoje víťazstvo za isté, ďalej a ďalej do vnútrozemia. Nakoniec sa Prokopovo vojsko zastavilo, obrátilo sa čelom proti nepriateľovi a pripravilo sa na bitku. Križiaci, ktorí teraz pochopili svoj omyl, očakávali vo svojom tábore husitský útok. Ešte skôr než sa husiti vôbec objavili, stačilo, aby počuli hluk blížiaceho sa vojska, padla na nich hrôza. Kniežatá, velitelia i obyčajní vojaci odhadzovali zbrane a utekali na všetky strany. Márne sa pápežský legát, ktorý viedol ťaženie, snažil znovu zorganizovať vystrašené a rozpŕchnuté vojsko. Hoci sa o to usiloval zo všetkých síl, bol nakoniec sám strhnutý prúdom utekajúcich. Celé vojsko sa zmätene rozpŕchlo a do rúk víťazov padla opäť veľká korisť.

Obrovské vojsko, vyslané najsilnejšími národmi Európy, vojsko statočných bojovníkov, vycvičených a vybavených na boj, po druhýkrát utieklo bez jedinej rany pred obrancami malého a do tej doby slabého národa. Bol to prejav Božej moci. Votrelcov zachvátila nadprirodzená hrôza. Boh, ktorý porazil faraónovo vojsko pri Červenom mori a obrátil na útek Madiánske vojsko pred Gedeónom a jeho tristo mužmi; ktorý jednej noci premohol vojsko pyšnej Asýrie; natiahol opäť svoju ruku, aby zmaril moc utláčateľa. „Tam sa raz budú náramne desiť, kde nie je sa čoho desiť, pretože Boh rozmece kosti tých, ktorí ťa obľahli táborom. Zahanbíš ich, lebo ich Boh zavrhol.“ (Ž 53,6) Predstavitelia pápežstva stratili nádej, že zvíťazia silou, preto sa nakoniec uchýlili k diplomacii a dosiahli kompromis. Verejne vyhlasovali, že Čechom dávajú slobodu svedomia, v skutočnosti ich však zradili a dostali pod moc Ríma. Česi ako podmienku zmierenia s Rímom predložili štyri požiadavky: slobodné hlásanie Božieho slova, právo prijímať chlieb a víno pre celú cirkev, používanie materinského jazyka pri bohoslužbe, vylúčenie duchovenstva zo všetkých svetských úradov a podriadenie duchovenstva právomoci civilných súdov. Pápežské úrady nakoniec „súhlasili s tým, že tieto štyri artikuly husitov prijímajú“, ale právo na ich výklad, t.j. presné určenie ich obsahu, náleží snemu, čiže inými slovami pápežovi a cisárovi. (Wylie, zv. 3, kap. 18) Na tomto základe bola uzavretá zmluva. Rím ju dosiahol predstieraním a podvodom toho, čo sa mu nepodarilo získať bojom, pretože presadením vlastného výkladu husitských artikul i samotnej Biblie mohol prevrátiť ich zmysel tak, aby sa hodili jeho cieľom.

Značná časť Čechov spoznala, že boli pripravení o svoju slobodu a nemohli so zmluvou súhlasiť. Vznikli spory, ktoré viedli k bojom a krviprelievaniu. Pri týchto bojoch padol ušľachtilý Prokop a Čechy stratili svoju slobodu. Žigmund, ktorý zradil Husa a Hieronýma, sa stal kráľom Čiech. Nedbal na svoje sľuby, že bude zastávať práva Čechov, ihneď začal zavádzať a upevňovať v zemi pápežstvo. Jeho podriadenosť Rímu mu priniesla málo úžitku. Celých dvadsať rokov jeho života vyplnili starosti a vojnové útrapy. Jeho vojská boli porážané a ničené, jeho pokladňa vyčerpaná dlhými a neplodnými vojnami. O rok po nástupe na trón zomrel, zanechal svoje kráľovstvo na pokraji občianskej vojny a svojim potomkom odkázal zneuctené meno.

Spory, boje a krviprelievanie pokračovali. Cudzie vojská opäť napadli Čechy a vnútorný rozkol ďalej rozvracal národ. Ľudia, ktorí ostali verní evanjeliu, boli vystavení krvavému prenasledovaniu. Keď od bývalých bratov, ktorí uzavreli dohodu s Rímom a prijali jeho bludy, sa oddelili tí, ktorí sa usilovali o pôvodnú vieru, vytvorili novú cirkev pod názvom „Jednota bratská“. Tým si znepriatelili všetky vrstvy národa. Ich pevnosť zostala neotrasená. Boli nútení skrývať sa v lesoch a jaskyniach, pričom sa stále zhromažďovali pri čítaní Božieho slova a na bohoslužbách.

Od poslov, ktorých tajne vysielali do rôznych krajín, sa dozvedeli, že tu a tam sú „jednotliví vyznávači pravdy, niekoľkí v tom meste, niekoľkí v inom, ktorí sú práve tak ako oni vystavení prenasledovaniu, a že v Alpách je starobylá cirkev, ktorá je založená na Písme svätom a bojuje proti modlárskej skazenosti Ríma“. (Wylie, zv. 3, kap. 19) Túto správu prijali s veľkou radosťou a hneď nadviazali s valdenskými kresťanmi písomný styk.

Česi zostali verní evanjeliu a boli preto kruto prenasledovaní. No aj v najtemnejšej hodine hľadeli na obzor ako ľudia, ktorí očakávajú nové ráno. „Prežívali zlé časy, no... nezabúdali na slová, ktoré kedysi povedal Hus a ktoré potom opakoval Hieroným, že totiž musia ešte uplynúť stáročia, než nastane nový deň. Tieto slová znamenali pre tábory husitov to isté, čo pre kmene Izraela v zemi otroctva znamenali Jozefove slová: ‚Ja umieram, ale Boh vás iste navštívi.‘“ (Wylie, zv. 3, kap. 19) „Koncom 15. storočia nastal síce pomalý, ale istý vzrast bratských zborov. Hoci sa zďaleka netešili plnej slobode, prežívali obdobie pomerného pokoja. Na začiatku 16. storočia bolo v Čechách a na Morave asi dvesto ich zborov.“ (Ezra Hall Gillett, Život a doba Jána Husa, diel 2, str. 570) „Taký početný bol zvyšok tých, ktorí unikli ničivému besneniu ohňa a meča a ktorí smeli vidieť úsvit nového dňa, ktorý predpovedal Ján Hus.“ (Wylie, zv. 3, kap. 19)