7. Muž, ktorého potrebovala doba

Na prvom mieste medzi tými, ktorí boli povolaní vyviesť cirkev zo stredovekej tmy na svetlo čistejšej viery, bol Martin Luther. Tento horlivý, nadšený a zbožný muž sa okrem Boha nikoho nebál a za základ viery uznával len Písmo sväté. Takého muža doba práve potrebovala. Boh prostredníctvom neho vykonal veľké dielo na obnovu cirkvi a rozšírenie svetla na svete.

Luther vyšiel z podobne chudobného prostredia ako prví hlásatelia evanjelia. Detstvo prežíval v rodine nemeckého vidiečana. Jeho otec si ťažkou baníckou prácou zarábal na výchovu syna, z ktorého chcel mať právnika. Ten sa však podľa Božieho zámeru mal stať staviteľom majestátneho chrámu, ktorého výstavba trvala už stáročia. Večná Múdrosť pripravovala Luthera na dôležité celoživotné poslanie v tvrdej škole plnej prekážok, odriekania a prísnej disciplíny.

Lutherov otec bol rozvážny muž zdravého, bystrého ducha a výraznej povahy; človek čestný, rozhodný a priamočiary so zmyslom pre povinnosti, ktoré plnil bez ohľadu na možné následky. Na základe zdravého úsudku hľadel na mníšske rehole s nedôverou. Vstup mladého Martina do kláštora bez jeho súhlasu znášal len s veľkou nevôľou. Po dvoch rokoch sa so synom síce zmieril, ale svoj názor nezmenil ani potom.

Martinovi rodičia venovali výchove a vzdelaniu svojich detí veľkú pozornosť. Učili ich poznávať Boha a vštepovali im kresťanské cnosti. Syn často počul otcovu modlitbu, aby deti pamätali na Božie meno a v živote pomáhali šíriť Božiu pravdu. Rodičia pri svojej ťažkej práci využili každú príležitosť na upevnenie mravnej úrovne a na rozvoj rozumových schopností svojich detí. Úprimným a vytrvalým úsilím ich pripravovali na zbožný a užitočný život. Niekedy sa mohlo zdať, že ich pevné výchovné zásady sú príliš prísne. Martin si však uvedomoval, že v rodičovskej výchove aj pri občasných nedostatkoch bolo predsa len viac kladných ako záporných stránok.

Tvrdé, až surové zaobchádzanie poznal Martin hlavne v základnej škole. Keď neskôr začal chodiť do školy v inom meste a rodičia ho nemohli vydržiavať, obživu si zaopatroval podomovým spevom, pričom neraz trpel hladom. Vtedajších tiesnivých a poverčivých náboženských predstáv sa priam desil. Keď si večer utrápený a vyľakaný líhal, myslel na temnú budúcnosť a s hrôzou si predstavoval Boha, ktorého poznal skôr ako prísneho, neúprosného sudcu, ba až krutého tyrana, než ako láskyplného nebeského Otca.

Mladému Martinovi však ani tieto nepriaznivé okolnosti nezahatali cieľavedomé úsilie o dosiahnutie vysokej mravnej a rozumovej úrovne, ktorá ho lákala. Dychtil po vedomostiach. Svojou vážnou a praktickou povahou túžil skôr po trvalých a užitočných hodnotách než po niečom honosnom a povrchnom.

Keď ako osemnásťročný prišiel na univerzitu v Erfurte, jeho situácia sa zlepšila a výhľady boli sľubnejšie než v rokoch minulých. Pretože sporiví a pracovití rodičia nadobudli určitý majetok, mohli ho aj hmotne podporiť. Rozvážni priatelia mu pomohli prekonať niektoré neblahé účinky predošlej výchovy. Vzdelával sa z kníh tých najlepších autorov, usilovne získaval tie najdôležitejšie myšlienky a priam hltal múdrosť múdrych. Napriek prísnej výchove svojich dávnejších učiteľov sa uňho čoskoro prejavilo nadanie a priaznivé vplyvy dopomohli k tomu, že sa jeho myseľ rýchlo rozvíjala. Bystrá pamäť, živá predstavivosť, pohotovosť úsudku a nezdolná usilovnosť mu čoskoro určili prvé miesto medzi spolužiakmi. Duchovnou disciplínou dozrievalo jeho chápanie, podnietila sa duševná aktivita a bystrosť vnímania. To všetko patrilo k príprave na boje, ktoré ho v živote čakali.

V Lutherovom srdci bola vštepená veľká bázeň pred Bohom, ktorá mu pomáhala vytrvať v predsavzatiach a v hlbokej pokore. Keďže si stále uvedomoval svoju závislosť od Božej pomoci, nikdy nezabudol na rannú modlitbu a v duchu ustavične prosieval Boha o radu a usmernenie. Často vravieval: „Úprimná modlitba je tou lepšou polovicou štúdia“ (D‘Aubigné, History of the Reformation of the Sixteenth Century, zv. 2, kap. 2).

Jedného dňa pri prezeraní kníh v univerzitnej knižnici Luther objavil latinskú Bibliu. Takú knihu nikdy predtým nevidel, ba ani nevedel, že táto kniha vôbec existuje. Keď pri bohoslužbách počul čítať úryvky z evanjelií a epištôl, pokladal to vlastne za celú Bibliu. Teraz prvýkrát videl celé Božie slovo. Pri obracaní stránok Písma mal zmiešané pocity posvätnej úcty a úžasu. S prudkým tepom srdca rozochvene čítal slová života, často zastal a zvolal: „Kiežby Boh dal, aby som takú knihu mohol mať i ja“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 2, kap. 2). Pri Lutherovi stáli nebeskí anjeli a lúče svetla z Božieho trónu mu odkrývali poklady pravdy. Vždy sa bál, aby neurazil Boha, teraz sa ho však nezvyčajne zmocnilo hlboké presvedčenie o vlastnej hriešnosti. 

Vrúcna túžba po vyslobodení z hriechu a po pokoji s Bohom ho nakoniec viedla k rozhodnutiu vstúpiť do kláštora a stať sa mníchom. Po vstupe do kláštora musel vykonávať tie najhrubšie práce a okrem toho žobrať po domoch. Tieto ponižujúce úkony sa hlboko dotýkali Lutherovho cítenia, pretože bol práve vo veku, keď človek celkom prirodzene túži, aby si ľudia jeho snahy vážili a uznávali ho. Luther však toto pokorovanie znášal celkom trpezlivo a videl v tom zaslúžený trest za svoje hriechy.

Každú voľnú chvíľu, čo mu zostala po splnení denných povinností, venoval štúdiu; skracoval nielen dĺžku spánku, ale aj čas určený na skromné jedlo. Najradšej študoval Božie slovo. Písmo sväté našiel reťazou prikované ku kláštornému múru a často sa k nemu vracal. Čím viac sa presviedčal o svojej hriešnosti, tým viac sa snažil svojimi skutkami získať odpustenie a pokoj. Vtedy žil veľmi prísne. Častými pôstmi, nočným bdením a dobrovoľnými telesnými trestmi potláčal prirodzené žiadosti, ktorých ho mníšsky život nezbavil. Pre očistu srdca nezaváhal priniesť akúkoľvek obeť, len aby pred Bohom mohol stáť bez obáv. Neskôr povedal: „Bol som skutočne zbožným mníchom a pravidlá svojej rehole som zachovával prísne a môžem povedať, že ak by sa niekedy mohol mních dostať do neba pre svoje mníšske skutky, potom by som to bol iste ja. Keby to bolo pokračovalo ďalej, bol by som sa umŕtvovaním určite usmrtil“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 2, kap. 4). Bolestné umŕtvovanie malo za následok, že zoslabol a upadal do mdlôb, čoho sa už nikdy celkom nezbavil. Jeho úzkostlivé vnútro napriek všemožným snahám nenašlo nijakú úľavu, takže sa nakoniec ocitol na pokraji zúfalstva.

Keď sa už Lutherovi zdalo, že všetko je stratené, Boh mu poslal pomocníka a priateľa. Zbožný Staupitz mu otvoril Božie slovo a radil mu, aby prestal myslieť na seba a na večný trest za prestúpenie Božieho zákona a aby hľadel na Ježiša Krista, svojho Spasiteľa, ktorý odpúšťa hriechy. „Prestaň sa trápiť nad svojimi hriechmi, ale radšej sa vrhni do náručia Vykupiteľa. Dôveruj mu a spoľahni sa na spravodlivosť jeho života a na spásnu moc jeho smrti. Poslúchaj Božieho Syna. On sa stal človekom, aby ťa uistil dôkazom Božej lásky. Miluj ho, lebo on ťa prvý miloval“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 2, kap. 4). Takto ho oslovil posol milosti. Jeho slová na Luthera hlboko zapôsobili. Po mnohých bojoch s bludmi, ktoré mu tak dlho zmietali myseľ, mohol pochopiť pravdu a jeho rozbúrené vnútro sa utíšilo.

Luther bol vysvätený na kňaza a z kláštora povolaný za profesora na univerzitu vo Wittenbergu. Tam sa venoval štúdiu Písma v pôvodných jazykoch. Nadšeným poslucháčom začal prednášať o Biblii, vykladať žalmy, evanjeliá a epištoly. Staupitz, jeho priateľ a predstavený, ho naliehavo žiadal, aby vystúpil na kazateľnicu a kázal Božie slovo. Luther váhal, cítil sa byť nehodným, aby namiesto Krista kázal ľudu on. Len po dlhom vnútornom boji sa podvolil naliehaniu svojich priateľov. Vtedy už Písmo poznal a spočívala na ňom Božia milosť. Poslucháčov nadchýnala jeho výrečnosť. Jasnosť a istota, s akou hlásal biblické pravdy, ich presviedčali a jeho vrúcnosť im rozohrievala srdce.

Luther bol stále verným synom rímskej cirkvi a ani ho nenapadlo, žeby mohol byť niekým iným. Na podnet Božej prozreteľnosti navštívil Rím. Šiel ta pešky a prenocovával v kláštoroch. V jednom talianskom kláštore užasol nad bohatstvom, nádherou a prepychom, ktorý tam videl. Mnísi s kniežacími príjmami bývali v krásnych izbách, nosili drahé prepychové šaty a hodovali pri stoloch plných jedla a pitia. Luther v pochybách porovnával túto okázalosť s odriekaním a útrapami svojho vlastného života. Bol z toho zmätený.

Konečne v diaľke zahliadol mesto na siedmich kopcoch. Hlboko dojatý padol na zem a volal: „Buď pozdravený, svätý Rím!“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 2, kap. 6). Potom vošiel do mesta, navštevoval kostoly, počúval kňazov a mníchov rozprávať podivné príbehy a vykonal všetky požadované obrady. Všade však narážal na výjavy, nad ktorými žasol a ktoré ho napĺňali hrôzou. Poznal, že vo všetkých vrstvách duchovenstva je plno neprávostí. Počul, ako preláti neslušne žartujú a zhrozil sa, keď sa dozvedel, že sa tak správajú aj pri omši. Pri rozhovoroch s mníchmi a s obyčajnými ľuďmi bol svedkom bujarého a roztopašného správania. Kamkoľvek sa obrátil, všade namiesto svätosti pozoroval samé znesväcovanie. Napísal: „Nikto si nevie predstaviť, aké hriechy a aké hanebnosti sa v Ríme pášu. Treba to vidieť a počuť, aby sa tomu dalo veriť. Obyvatelia Ríma vravia: Ak existuje nejaké peklo, potom je Rím postavený na ňom. Rím je priepasť, z ktorej sa šíri každý druh hriechu“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 2, kap. 6).

Pápež krátko predtým zverejnil výnos, ktorým sľuboval odpustky tým, čo kolenačky vystúpia po „Pilátových schodoch“, o ktorých sa tvrdilo, že po nich zostupoval náš Spasiteľ, keď vychádzal z Pilátovej súdnej siene, a ktoré boli údajne zázračným spôsobom prenesené z Jeruzalema do Ríma. Po týchto schodoch jedného dňa kolenačky vystupoval aj Luther, keď sa mu náhle zdalo, že ho oslovuje hromový hlas: „Spravodlivý z viery bude žiť“ (Rim 1,17). Luther rýchlo vstal a v zahanbení a úľaku stadiaľ ušiel. Slová, ktoré vtedy počul, zanechali v ňom trvalý a silný dojem. Odvtedy sa mu lepšie než kedykoľvek predtým ozrejmila nielen nezmyselnosť spoliehania sa na ľudské skutky ako spásny prostriedok, ale aj potreba neochvejnej viery v zásluhy Ježiša Krista. Otvorili sa mu oči, aby ich už pred zvodmi pápežstva nikdy nezatvoril. Keď potom od Ríma odvrátil tvár, odvrátil od neho aj srdce a odvtedy bol rozchod stále neodvratnejší, až nakoniec všetky styky s rímskou cirkvou prerušil.

Luther po návrate z Ríma dosiahol na wittenberskej univerzite hodnosť doktora teológie. Teraz mal jedinečnú možnosť venovať sa štúdiu Písma, ktoré miloval. Slávnostne sľúbil, že po celý život bude usilovne študovať a verne kázať Božie slovo, nie výroky a učenie pápežov. Už nebol len mníchom a profesorom, ale povereným hlásateľom posolstva Písma. Bol povolaný, aby ako pastier sýtil Boží ľud, ktorý má hlad a smäd po pravde. S neochvejným presvedčením hlásal, že kresťania majú prijímať len také učenie, ktoré sa zakladá na autorite Písma svätého. Tieto slová otriasli samotné základy pápežskej moci. Bola v nich obsiahnutá hlavná zásada reformácie.

Luther pochopil nebezpečenstvo uprednostnenia ľudských názorov pred Božím slovom. Smelo napádal neveru učencov a staval sa proti štúdiu filozofie a teológie, ktoré svojím vplyvom príliš dlho ovládali ľud. Také štúdium odsudzoval nielen ako bezcenné, ale aj ako zhubné. Pozornosť svojich poslucháčov sa snažil usmerniť od výmyslov filozofov a teológov k večným pravdám, ktoré hlásali proroci a apoštolovia.

Dychtivým zástupom ľudí, ktorí ochotne prijímali jeho slová, prinášal drahocenné posolstvo. Podobné učenie nikdy predtým nepočuli. Radostné posolstvo o láske Spasiteľa, uistenie o odpustení a zmierenie prostredníctvom jeho krvi potešovalo srdcia a prebúdzalo v nich nádej na večný život. Vo Wittenbergu zažiarilo svetlo a jeho lúče prenikli aj do najodľahlejších končín zeme, takže jeho jasu bude pribúdať až do konca času.

Svetlo a tma sa spolu neznášajú. Medzi pravdou a bludom je neprekonateľný rozpor. Zachovávať a obhajovať jedno znamená odmietať a vyvracať druhé. Sám Spasiteľ vyhlásil: „Neprišiel som priniesť pokoj, ale meč“ (Mat 10,34). O niekoľko rokov po začiatku reformácie Luther vyhlásil: „Boh ma nevedie, ale tlačí dopredu. Unáša ma. Nie som si pánom. Túžim po pokoji, ale som strhávaný do búrok a prevratov“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 5, kap. 2). Onedlho sa mal stať účastníkom veľkého boja.

Rímska cirkev začala s Božou milosťou zaobchádzať ako s predajným tovarom. Pri oltároch boli stoly peňazomencov (pozri Mat 21,12) a v chrámoch sa ozývali výkriky predavačov a kupcov. Pod zámienkou zbierania prostriedkov na stavbu svätopeterského chrámu v Ríme bola v mene pápeža verejne ponúkaná možnosť kúpiť si odpustky za spáchané hriechy. Za cenu zločinov sa mal stavať chrám na Božiu poctu; jeho uholný kameň mal byť položený za mzdu neprávosti! Prostriedok, ktorý si Rím vybral v záujme svojho ďalšieho rozmachu, smrteľne ohrozil jeho moc a slávu. Prebudil tých najodhodlanejších a najobratnejších odporcov pápežstva a viedol ich do boja, v ktorom sa otriasal pápežský stolec aj s trojitou korunou na hlave rímskeho veľkňaza.

Rímsky úradník Tetzel, poverený predajom odpustkov v Nemecku, bol usvedčený z najhorších zločinov proti spoločnosti a proti Božiemu zákonu. Zaslúženému trestu za svoje skutky však unikol a dal sa do služby pápežových zištných a bezohľadných plánov. Nehanebne odrapotával najväčšie lži a výmysly na oklamanie neinformovaných, dôverčivých a poverčivých ľudí. Keby títo ľudia boli mali Božie slovo, neboli by takto klamaní. Ak mali zostať pod nadvládou pápežstva, posilniť moc a rozhojniť pohanstvo od ctibažných predstaviteľov cirkvi, nesmeli mať prístup k Písmu (pozri John C. L. Gieseler, Ecclesiastical History, zv. 4, odd. 1, odst. 5).

Tetzelov príchod do mesta oznamoval posol slovami: „Do vašich brán vchádza Božia milosť a svätý Otec“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 3, kap. 1). Ľud vítal tohto rúhavého podvodníka, akoby k nim zostupoval z neba sám Boh. Tento hanebný obchod sa konal v kostole, kde Tetzel z kazateľne velebil odpustky ako najvzácnejší Boží dar. Vyhlasoval, že jeho potvrdenkami sa plnomocne „aj bez pokánia odpúšťajú“ tiež také hriechy, ktoré by kupujúci mohli spáchať v budúcnosti (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 3, kap. 1). Okrem toho svojich poslucháčov uisťoval, že odpustky môžu zachrániť nielen živých, ale aj mŕtvych. Tvrdil totiž, že v okamihu, keď peniaze dopadnú na dno jeho pokladnice, duše, za ktoré bolo zaplatené, opustia očistec a dostanú sa do neba. (Pozri K. R. Hagenbach, History of the Reformation, zv. 1, str. 96.)

Keď čarodejník Šimon ponúkal apoštolom peniaze, aby mu predali divotvornú moc, Peter mu povedal: „Nech zhynie tvoje striebro s tebou, pretože si sa nazdával, že Boží dar sa dá získať za peniaze“ (Sk 8,20). Tetzelovu ponuku však ochotne prijalo tisíce ľudí. Do jeho pokladnice prúdilo striebro i zlato. „Spasenie za peniaze sa dalo získať ľahšie než spasenie, ktoré vyžaduje pokánie, vieru a stále úsilie o víťazstvo nad hriechom“ (pozri Dodatok č. 19).

Proti učeniu o odpustkoch brojili viacerí učení a zbožní príslušníci rímskej cirkvi. Mnohí totiž nemohli veriť tomu, čo sa o odpustkoch hovorilo, pretože to odporovalo zdravému rozumu i Božiemu slovu. Proti tomuto hriešnemu obchodu sa však neodvážil ozvať nijaký prelát. Mnohí ľudia boli znepokojení a naliehavo sa pýtali, či Boh svoju cirkev predsa len nejako neočistí.

Luther, aj keď bol ešte stále horlivým zástancom pápežstva, sa zhrozil, keď počul rúhavé výroky „odpustkárov“, od ktorých si mnohí veriaci z jeho zboru kúpili odpustky a onedlho začali prichádzať k svojmu duchovnému a spovedne mu vyznávali rôzne hriechy v istote, že im dá rozhrešenie na základe potvrdenia o kúpe odpustkov, a nie preto, že svoje hriechy ľutovali a chceli sa napraviť. Luther im rozhrešenie odoprel s upozornením, že bez pokánia a nápravy života vo svojich hriechoch zahynú. Bezradne sa obrátili na Tetzela so sťažnosťou, že ich spovedník jeho potvrdenky o odpustkoch neuznáva. Niektorí dokonca žiadali, aby im peniaze vrátil. Tetzel sa rozzúril, hrubo klial, na námestí dal zapáliť oheň a vyhlasoval, že „od pápeža dostal príkaz, aby upálil všetkých kacírov, ktorí sa opovážia postaviť proti jeho najsvätejším odpustkom“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 3, kap. 4).

Teraz už Luther začal otvorene vystupovať ako obhajca pravdy. Veriacich začal varovať priamo z kazateľnice. Vysvetľoval im odpornosť hriechu a učil ich, že človek nemôže svojimi skutkami zmierniť svoju vinu a vyhnúť sa trestu. Hriešnika pred Bohom môže zachrániť len úprimná ľútosť a viera v Ježiša Krista. Kristovu milosť si nemožno kúpiť, je to nezaslúžený dar. Luther radil, aby ľudia nekupovali odpustky, ale aby sa vierou utiekali k ukrižovanému Vykupiteľovi. Rozpovedal im svoju bolestnú skúsenosť, ako sa pokorovaním či kajúcnymi skutkami márne snažil zaslúžiť si spasenie a uisťoval ich, že pokoj a radosť poznal len vtedy, keď sa prestal zaoberať samým sebou a začal veriť v Ježiša Krista.

Keďže Tetzel ďalej predával odpustky a hlásal svoje rúhavé výroky, Luther sa rozhodol, že sa proti týmto krikľavým neporiadkom postaví ráznejšie. Čoskoro bola na to vhodná príležitosť. V zámockom chráme vo Wittenbergu sa nachádzalo mnoho posvätných ostatkov, ktoré pri určitých sviatkoch ľudia mohli aj vidieť. Všetci, čo v tieto dni navštívili chrám a vyspovedali sa, dostali uistenie o odpustení všetkých hriechov. Vo sviatočných dňoch prichádzalo do kostola veľa ľudí. Práve sa blížil sviatok Všetkých svätých, jedna z najvýznamnejších príležitostí na vystavenie relikvií. Deň predtým sa Luther pripojil k zástupom, ktoré už prúdili do kostola a na dvere chrámu pribil listinu obsahujúcu deväťdesiatpäť výrokov proti učeniu o odpustkoch. Pritom vyhlásil, že zverejnené výroky na budúci deň na univerzite ochotne obháji proti všetkým, ktorí sa nazdávajú, že ich môžu vyvrátiť.

Jeho výroky vzbudili všeobecnú pozornosť. Ľudia ich znova a znova čítali a všade sa o nich hovorilo. Na univerzite i v celom meste vyvolali tieto výroky veľký rozruch. Tvrdilo sa v nich, že moc odpúšťať hriechy či prehliadať trest za ne nikto nikdy nedostal, teda ani pápež, či ktokoľvek iný. Celá záležitosť s odpustkami je fraška – spôsob, ako od poverčivých ľudí vylákať peniaze – satanov zámer, ako strhnúť do záhuby tých, čo uveria zvodným sľubom. Z výrokov bolo tiež zrejmé, že Kristovo evanjelium je najcennejším pokladom cirkvi a že v ňom zjavenú Božiu milosť môžu dostať všetci, ktorí ju kajúcnou vierou prijímajú.

Lutherove výroky boli výzvou na diskusiu, no nikto sa neodvažoval výzvu prijať. Lutherove otázky sa v priebehu niekoľkých dní rozšírili po celom Nemecku a v niekoľkých týždňoch sa o nich dozvedel celý kresťanský svet. Mnohí zbožní katolíci, ktorí síce hrozné neporiadky v cirkvi videli a bolestne ich znášali, no nevedeli, ako ich postup zastaviť, po prečítaní výrokov si radostne vydýchli, lebo v nich poznali Boží hlas. Uvedomovali si, že Pán milostivo vystrel ruku, aby zahatal rýchlo sa šíriaci príval skazy, ktorá pramení v Ríme. Kniežatá a svetská vrchnosť sa tajne radovali, že sa konečne zastaví pyšná rozpínavosť moci, ktorá neuznáva právo odvolať sa proti jej rozhodnutiam.

Ľahkoverní milovníci hriechu sa však vyľakali, keď videli, ako sa rozplývajú výmysly, ktoré im pomáhali zaháňať strach. Ľstiví a ziskuchtiví kňazi, ochotne schvaľujúci aj zločiny, sa v zúrivom hneve zomkli proti Lutherovi, ktorý ich nepríjemne vyrušil a ohrozil im zdroj príjmu. Reformátor musel čeliť roztrpčeným žalobcom. Niektorí ho obviňovali, že konal unáhlene a nerozvážne. Iní tvrdili, že ho nevedie Boh a vyčítali mu opovážlivosť, domýšľavosť a túžbu vyniknúť. Luther odpovedal: „Kto nevie, že človek len zriedka prichádza s nejakou novou myšlienkou bez toho, aby ho ľudia nepodozrievali z domýšľavosti a aby ho neobvinili, že vyvoláva spory?... Prečo bol Kristus a všetci mučeníci odsúdení na smrť? Pretože sa zdalo, že sú domýšľaví a pohŕdajú múdrosťou svojej doby; pretože presadzovali nové myšlienky bez toho, aby sa najprv skromne poradili so starými názormi.“

Inokedy povedal: „Nech robím čokoľvek, nejde o prejav ľudskej múdrosti; robím to na Boží príkaz. Ak je to Božie dielo, kto ho zastaví? Ak Božím dielom nie je, kto ho presadí? Nie moja vôľa, nie ich, ani naša; nech sa stane tvoja vôľa, svätý Otče, ktorý si v nebesiach“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 3, kap. 6).

Aj keď v obnovnom diele viedol Luthera Duch svätý, nemohol sa pritom vyhnúť vážnym sporom. Nepriatelia ho ohovárali, prekrúcali jeho zámery, nespravodlivo a zlomyseľne sa vyjadrovali o jeho povahe a pohnútkach. To všetko sa valilo naňho ako povodeň a nezostalo to bez následkov. Luther bol presvedčený, že predstavitelia ľudu, a to v cirkvi i v školách, ho v úsilí o nápravu ochotne podporia. Povzbudivé slová z úst rozvážnych ľudí ho vždy potešili a napĺňali novou nádejou. V duchu videl, ako sa v cirkvi hlási úsvit jasnejšieho dňa. Povzbudzovanie sa však zmenilo na výčitky a odsudzovanie. Mnohí cirkevní i svetskí hodnostári boli síce presvedčení, že jeho výroky sú pravdivé, čoskoro však postrehli, že ich prijatie by vyvolalo ďalekosiahle zmeny. Osveta a reforma ľudu by zákonite ochromili moc Ríma, zastavili by tisíceré prúdy tečúce teraz do pápežskej pokladnice, a to by výrazne obmedzilo prepych a výnimočnosť pápežského dvora. Ba čo viac, naučiť ľudí, aby uvažovali a konali ako zodpovedné bytosti a aby spásu očakávali jedine od Krista, by znamenalo pád pápežského trónu, a teda nakoniec aj pád ich vlastnej moci. Preto Bohom ponúknuté poznanie radšej odmietli. Tým, že sa zomkli proti mužovi, ktorého poslal Boh, aby ich osvietil, spojili sa vlastne proti Kristovi a proti pravde.

Luther sa zachvel, keď videl, že proti veľkej presile v krajine stojí sám. Niekedy zapochyboval, či ho proti cirkevnej moci naozaj viedol Boh. Napísal: „Kto som bol, aby som sa postavil proti moci pápeža, pred ktorým... sa chvejú králi zeme a celý svet?... Nikto nevie, čo som v týchto prvých dvoch rokoch vnútorne musel vytrpieť a do akej malomyseľnosti, ba možno povedať zúfalstva som upadal“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 3, kap. 6). Malomyseľnosť však nad ním predsa len nezvíťazila úplne. Keď ho nepodporili ľudia, spoľahol sa na samého Boha a poznal, že o jeho všemocnú ruku sa môže celkom isto oprieť.

Svojmu reformačne zmýšľajúcemu priateľovi Luther napísal: „Na dôkladné pochopenie Písma nevystačíme ani štúdiom, ani múdrosťou. Musíme teda začať modlitbou. Pros Pána, aby ti zo svojej veľkej milosti doprial správne pochopiť jeho slová. Božie slovo nemôže vyložiť nikto iný, ako Pôvodca tohto slova, ako o tom sám povedal: ‚Všetci budú vyučení Bohom.` Nespoliehaj sa na vlastné úsilie, ani na vlastný rozum. Spoliehaj sa len na Boha a na pôsobenie jeho Ducha. V tomto ohľade ver svedectvu skúseného muža“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 3, kap. 6). V uvedených slovách je veľmi dôležité ponaučenie pre tých, čo si uvedomujú, že ich povoláva Boh, aby iným ľuďom oznamovali pravdy pre dnešok. Tieto pravdy podnietia odpor nielen satana, ale aj ľudí, ktorí majú radi jeho výmysly. Na boj proti mocnostiam zla samotná sila ľudského rozumu a múdrosti nestačí.

Keď sa nepriatelia odvolávali na zvyky a tradíciu alebo na výroky a autoritu pápeža, Luther sa odvolával len na Bibliu. Keďže povrchní a poverčiví ľudia nemohli jej dôkazy vyvrátiť, žiadali jeho krv, ako kedysi Židia žiadali krv Kristovu. Rímski horlivci volali: „Je to kacír. Takého strašného kacíra nechať žiť čo len hodinu je velezradou proti cirkvi. Treba mu okamžite postaviť šibenicu“ (D‘Aubigné, cit dielo, zv. 3, kap. 9). Luther sa však nestal obeťou ich zúrivosti. Boh mu určil dielo, ktoré mal splniť. Chrániť ho pritom mali Boží anjeli. Nejeden z tých, čo svetlo evanjelia prijali od Luthera, stal sa terčom satanovho hnevu a pre pravdu ochotne podstúpil mučenie i smrť.

Lutherovo učenie pútalo pozornosť rozvážnych ľudí v celom Nemecku. Z jeho kázní a spisov žiarili lúče svetla, ktoré prebudili a osvietili tisíce ľudí. Namiesto mŕtveho formalizmu, v ktorom sa cirkev tak dlho nachádzala, prišla živá viera. Ľud zo dňa na deň prestával veriť poverám rímskej cirkvi. Padali priehrady predsudkov. Božie slovo, ktorým Luther preveroval každé učenie a každý výrok, si ako dvojsečný meč razilo cestu do sŕdc ľudí. Všade sa prebúdzala túžba po duchovnom pokroku a bol taký hlad a smäd po spravodlivosti, aký sa po stáročia neprejavil. Pozornosť veriacich, tak dlho zameraná na pompézne obrady a na kňazskú prostrednícku službu, sa teraz kajúcnou vierou obracala k ukrižovanému Kristovi.

Tento všeobecný záujem vyvolával stále väčšie obavy cirkevnej vrchnosti. Luther dostal pozvanie, aby sa dostavil do Ríma a tam sa zodpovedal z obvinenia, že šíri kacírstvo. Tento príkaz vyľakal jeho priateľov. Veľmi dobre si uvedomovali, aké nebezpečenstvo by mu hrozilo v tomto skazenom meste, opitom krvou mučeníkov pre Krista. Lutherovi priatelia nesúhlasili s tým, aby šiel do Ríma a žiadali, aby bol vypočutý v Nemecku.

To sa nakoniec aj stalo. Pápež menoval vyslanca, ktorý mal prípad vyšetriť a v písomných pokynoch mu dal jasne najavo, že Luthera už vyhlásil za kacíra. Mal ho teda „bezodkladne stíhať a trestať“. Ak Luther bude neoblomný a nedá sa zajať, vyslanec ho mal „v celom Nemecku vyhlásiť za vyhnanca a s ním vyhnať, prekliať a vyobcovať aj všetkých jeho stúpencov“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 4, kap. 2). Pápež ďalej vyslancovi kázal vyhubiť „kacírsku nákazu“ tak, že z cirkvi okrem cisára vyobcuje, a to bez ohľadu na cirkevné či štátne postavenie, všetkých, ktorí nebudú ochotní Luthera a jeho prívržencov zatknúť a odovzdať Rímu na potrestanie.

V tom sa prejavil skutočný duch pápežstva. V celom spise nebolo ani náznaku kresťanského postoja, ba ani stopy obyčajnej ľudskej spravodlivosti. Luther žil ďaleko od Ríma; nemal možnosť vysvetliť a obhájiť svoje stanovisko. Navyše, skôr než bol jeho prípad dôkladne vyšetrený, bol vyhlásený za kacíra a hneď aj obžalovaný, súdený a odsúdený, a to samozvaným „svätým otcom“, jedinou, najvyššou, neomylnou autoritou v cirkvi a v ríši.

Vtedy, keď Luther veľmi potreboval nejakého priateľa, ktorý by ho chápal a poradil mu, Božia prozreteľnosť poslala do Wittenbergu Filipa Melanchtona. Bol to mladý, skromný a ostýchavý muž. Zdravým úsudkom, rozsiahlymi vedomosťami, podmanivou výrečnosťou, povahovou rýdzosťou a bezúhonnosťou si získal všeobecný obdiv a úctu. Jeho skvelé nadanie vyvažovala jeho prirodzená vľúdnosť. Čoskoro sa stal oddaným učeníkom evanjelia, Lutherovým najvernejším priateľom a vzácnym pomocníkom. Jeho prívetivosť, obozretnosť a presnosť dopĺňali Lutherovu odvahu a činorodosť. Ich spolupráca posilnila reformáciu a Lutherovi bola zdrojom veľkého povzbudenia.

Ako miesto cirkevného súdu bol vybraný Augsburg a reformátor sa chystal odísť ta pešo. Jeho priatelia sa však oňho obávali. Nepriatelia sa mu totiž celkom otvorene vyhrážali, že cestou bude zajatý a zavraždený. Priatelia ho prosili, aby sa na cestu nevydával. Naliehavo ho žiadali, aby na nejaký čas z Wittenbergu odišiel a ukryl sa u spoľahlivých ľudí, ktorí ho radi ochránia. Luther však nechcel opustiť miesto, ktoré mu určil Boh. Ďalej musí verne hájiť pravdu bez ohľadu na búrky, ktoré naňho dorážajú. Vravel: „Som ako Jeremiáš, muž sváru a boja, čím viac sa mi však vyhrážajú, tým viac ma to teší. Potupili mi česť i meno. Zostáva mi už len jedno – moje úbohé telo. Nech si ho teda vezmú; pripravia ma len o pár hodín života. Čo sa však týka mojej duše, tú mi vziať nemôžu. Kto chce svetu hlásať Kristovo slovo, musí v každom okamžiku rátať so smrťou“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 4, kap. 4).

Správa o tom, že Luther do Augsburgu prišiel, pápežského vyslanca veľmi uspokojila. Nepríjemný kacír, ktorý budil pozornosť celého sveta, je teraz v moci Ríma a vyslanec sa rozhodol, že korisť mu nesmie uniknúť.

Reformátor nemal so sebou nijaký ochranný list. Jeho priatelia ho žiadali, aby pred vyslanca bez takého listu nešiel a sami ho od cisára vyžiadali. Pápežský vyslanec hodlal Luthera, pokiaľ možno, prinútiť, aby odvolal, alebo v opačnom prípade dať ho dopraviť do Ríma, kde ho mal stihnúť rovnaký ortieľ ako Husa a Jeronýma. Preto sa prostredníctvom svojich agentov snažil Luthera presvedčiť, aby prišiel za ním bez ochranného listu a vydal sa mu na milosť. Luther to však rozhodne odmietol. S listinou, ktorá mu zaručovala cisárovu ochranu, sa vydal za pápežovým vyslancom.

Zástupcovia pápeža sa rozhodli, že najprv budú k nemu prívetiví, a tým sa ho pokúsia získať. Vyslanec sa teda pri rozhovoroch správal k Lutherovi veľmi priateľsky. Jednoznačne však žiadal, aby sa Luther bezvýhradne podriadil autorite cirkvi a aby bez dôkazov či vysvetľovania odvolal všetky svoje články. Nesprávne však odhadol povahu muža, s ktorým sa zhováral. Luther síce v svojej odpovedi vyjadril k cirkvi úctu, svoju túžbu po pravde, ochotu odpovedať na všetky námietky proti svojmu učeniu i ochotu predložiť svoje náuky na posúdenie predným univerzitám, no súčasne vyslovil nesúhlas s kardinálovou požiadavkou, aby svoje názory odvolal bez toho, aby bol usvedčený z bludu.

Jedinou odpoveďou na to bola výzva: „Odvolaj, odvolaj!“ Luther dokázal, že jeho stanovisko sa opiera o Písmo a rozhodne vyhlásil, že pravdy sa zriecť nemôže. Vyslanec, ktorý Lutherove dôkazy nemohol vyvrátiť, mu predhodil množstvo výčitiek, výsmeškov a úškľabkov, premiešaných s tradičnými citátmi a výrokmi otcov a Luthera nepripustil ani k slovu. Keď Luther videl, že ďalší rozhovor je zbytočný, nakoniec od vyslanca získal po istom zdráhaní povolenie, aby svoju odpoveď mohol podať písomne.

„Urobil som tak,“ napísal Luther priateľovi, „pretože je to pre mňa, ako utláčaného, dvojnásobne výhodné. Po prvé to, čo je napísané, možno predložiť na posúdenie aj iným, a po druhé, mám lepšiu možnosť pôsobiť na rozvahu, či dokonca na svedomie nadutého a uvraveného despotu, ktorý by inak zásluhou svojho panovačného jazyka vyhral“ (Martyn, The Life and Times of Luther, str. 271,272).

Luther pri ďalšom rozhovore predložil jasný, stručný a presvedčivý výklad svojich názorov, doložený mnohými výrokmi Písma. Listinu nahlas prečítal a odovzdal ju kardinálovi. Ten ju však opovržlivo odhodil a vyhlásil, že ide len o hŕbu prázdnych slov a bezvýznamných citátov. To Luthera pobúrilo a prinútilo stretnúť sa s týmto spupným prelátom na jeho vlastnej pôde, aby mu práve v dišpute o tradícii a o učení cirkvi vyvrátil jeho výroky.

Keď vyslanec poznal, že Lutherove dôkazy vyvrátiť nemôže, prestal sa ovládať a zúrivo kričal: „Odvolaj, lebo ťa pošlem do Ríma pred sudcov, ktorí rozhodnú o tvojej veci. Exkomunikujem ťa z cirkvi a s tebou všetkých tvojich prívržencov, ako aj každého, kto by ťa kedy nejako podporoval.“ Nakoniec pyšne a zúrivo dodal: „Odvolaj, inak sa už nevracaj“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 4, kap. 8).

Luther so svojimi priateľmi okamžite odišiel, čím dal jasne najavo, že vyslanec nemôže očakávať, že by odvolal. Situácia sa vyvinula inak, než si to kardinál predstavoval. Luthera hodlal zastrašiť násilím, aby sa podrobil. Keď zostal sám so svojimi pomocníkmi, díval sa na každého z nich a nečakaným nezdarom svojich plánov bol celkom rozladený.

Lutherove snahy pri rozhovore s pápežským legátom priniesli svoje plody. Na dišpute sa zúčastnili viacerí poslucháči, ktorí mali príležitosť porovnať oboch mužov a urobiť si úsudok o ich prejavoch, o sile a pravdivosti ich dôkazov. Ako výrazne sa líšili! Jednoduchý, skromný, ale rozhodný hlásateľ reformácie tu stál v Božej sile a mal na svojej strane pravdu. Zástupca pápeža, prehnane sebavedomý, domýšľavý, panovačný a nerozvážny muž bez jediného dôkazu Písma kričal: „Odvolaj, inak si pôjdeš po trest do Ríma.“

Napriek tomu, že Luther mal ochranný list cisára, jeho protivníci zvažovali možnosť zatknúť ho a uväzniť. Priatelia prosili reformátora, aby sa bezodkladne vrátil do Wittenbergu; jeho ďalší pobyt v Augsburgu pokladali totiž už za zbytočný a pripomenuli mu, aby svoj zámer odísť čo najstarostlivejšie utajil. Luther túto radu poslúchol a z Augsburgu odišiel ešte pred úsvitom na koni v sprievode stráže, ktorú mu na cestu určil mestský úrad. Tajne a s určitou obavou prechádzal temnými a tichými ulicami mesta. Jeho zúriví nepriatelia ho totiž stále sledovali a chystali mu záhubu. Podarí sa uniknúť nástrahám, ktoré pripravili? Pre Luthera to boli chvíle úzkosti a vrúcnych modlitieb. Keď dorazil k malej bráne v mestskej hradbe, brána sa otvorila a Luther bez prekážky prešiel aj so svojou strážou. Len čo títo utečenci bezpečne vyšli z mesta, zrýchlili jazdu a skôr, než sa pápežov vyslanec o Lutherovom odchode dozvedel, reformátor už bol spoľahlivo mimo dosah prenasledovateľov. Satan a jeho pomocníci utrpeli porážku. Ten, ktorého už pokladali za svoju korisť, unikol ako vtáča z klietky.

Keď sa pápežský vyslanec dozvedel, že Luther utiekol, bol prekvapený a od zlosti celý bez seba. Očakával, že za prejavenú múdrosť a rozhodnosť, s akou zaobchádzal s týmto „rušiteľom“ cirkvi, získa primerané ocenenia a pocty. Táto nádej ho však sklamala. Tlak hnevu si však uvoľnil v liste saskému kniežaťu Fridrichovi Múdremu. V ňom sa sťažoval na Luthera a žiadal, aby ho knieža poslalo do Ríma alebo vypovedalo zo Saska.

Luther na svoju obhajobu žiadal, aby mu pápež či pápežský vyslanec dokázali jeho bludy z Písma. Slávnostne sa zaviazal, že svoje učenie odvolá, ak mu dokážu, že odporuje Božiemu slovu. Vyslovil aj vďačnosť Bohu za to, že bol uznaný za hodného trpieť za svätú vec.

Dovtedy vedelo knieža o reformačnom učení len málo. Hlboko však naň zapôsobila otvorenosť, sila a jasnosť Lutherových slov. Fridrich sa rozhodol, že Luthera bude chrániť, kým sa nedokáže, že sa mýli. Na vyslancovu žiadosť odpovedal listom, v ktorom napísal: „Malo by vám stačiť, že k vám Dr. Martin Luther prišiel do Augsburgu. Nečakali sme, že ho budete nútiť, aby odvolal bez toho, že ho o jeho bludoch presvedčíte. Nikto z učencov nášho kniežatstva mi neoznámil, že Lutherovo učenie je bezbožné, protikresťanské či kacírske“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 4, kap. 10). Knieža Fridrich Múdry odmietol poslať Luthera do Ríma alebo ho zo svojej krajiny vyhostiť.

Fridrich Múdry si uvedomoval, že v spoločnosti nastalo všeobecné uvoľnenie mravných zásad a že treba uskutočniť zásadnú reformu. Zastavenie a potrestanie zločinnosti by nevyžadovalo zložité a nákladné opatrenia, keby ľudia uznali Božie požiadavky a príkazy osvieteného svedomia a keby podľa nich aj žili. Fridrich Múdry vedel, že Luther tento cieľ všemožne sleduje a v duchu sa tešil, že sa to začína v cirkvi prejavovať.

Knieža vedelo, že Luther ako univerzitný profesor je mimoriadne úspešný. Odvtedy, čo Luther pribil svoje výroky na dvere zámockého chrámu, uplynul síce len rok, no bolo už zrejmé, že počet pútnikov, ktorí navštevovali tento kostol na sviatok Všetkých svätých, výrazne poklesol. Rím prišiel o svojich ctiteľov a o ich dary. Namiesto pútnikov však prišli do Wittenbergu iní. Neboli to pútnici, prichádzajúci do mesta uctievať ostatky, ale študenti, ktorí napĺňali univerzitné posluchárne. Lutherove spisy všade prebúdzali živý záujem o Písmo a na univerzitu vo Wittenbergu prichádzali študenti nielen zo všetkých častí Nemecka, ale aj z iných krajín. Študenti, ktorí prvýkrát prišli do Wittenbergu, „dvíhali ruky k nebu a ďakovali Bohu, že z tohto mesta dal zažiariť svetlu pravdy a že ako kedysi zo Siona, tak sa teraz z Wittenbergu svetlo šíri do najvzdialenejších krajín“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 4, kap. 10).

Dovtedy Luther len čiastočne opustil bludy rímskej cirkvi. Keď však porovnával Písmo sväté s pápežovými dekrétmi a ustanoveniami, žasol. Príležitostne napísal: „Práve čítam pápežove nariadenia a... neviem, či je pápež sám antikristom alebo jeho apoštolom, tak dôkladne sa v nich Kristus skresľuje a križuje“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 5, kap. 1). V tom čase bol však Luther ešte stále stúpencom rímskej cirkvi a ani len nepomyslel, že by sa niekedy s ňou rozišiel.

Lutherove spisy a ich posolstvá sa postupne rozšírili do všetkých kresťanských krajín. Jeho vplyv prenikol do Švajčiarska a Holandska. Odpisy jeho prác sa dostali do Francúzska a Španielska. V Anglicku sa jeho učenie prijímalo ako slovo života. Pravda sa rozšírila aj do Belgicka a Talianska. Tisíce ľudí sa prebralo zo smrteľnej strnulosti a v živote viery okúsilo radosť a novú nádej.

Lutherove útoky stále viac znepokojovali Rím. Niektorí z reformátorových fanatických odporcov – a boli to aj doktori katolíckych univerzít – vyhlasovali, že ten, kto zabije tohto vzdorovitého mnícha, nezhreší. Raz pristúpil k Lutherovi neznámy ozbrojený muž a pýtal sa ho, prečo ide tak sám. „Som v Božích rukách,“ odpovedal Luther. „Boh je moja sila a môj štít. Čo mi môže urobiť človek?“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 6, kap. 2). Keď neznámy počul tieto slová, zbledol a ušiel, akoby sa stretol s anjelom.

„Aj keď sa Rím snažil Luthera zničiť, Boh ho chránil. Jeho učenie znelo všade – v domácnostiach i v kláštoroch,... v zámkoch šľachticov, na univerzitách i v kráľovských palácoch, a všade sa našli šľachetní muži, ktorí jeho úsilie podporili“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 6, kap. 2).

Luther práve v tom čase čítal spisy Jána Husa a zistil, že veľkú pravdu o ospravedlnení z viery, ktorú sám obhajuje a učí, zastával už tento český reformátor. Vyhlásil: „My všetci, Pavel, Augustín i ja sme husiti aj bez toho, aby sme o tom vedeli.“ Ďalej povedal: „Boh iste potresce svet za to, že už pred sto rokmi mu bola hlásaná pravda a bola upálená“ (Wylie, cit. dielo, zv. 6, kap. 1).

Vo výzve cisárovi a nemeckej šľachte k reforme kresťanstva Luther o pápežovi napísal: „Je hrozné sledovať muža, ktorý sám seba vydáva za Kristovho nástupcu, a pritom žije v prepychu, čím sa mu nevyrovná nijaký cisár. Podobá sa chudobnému Ježišovi, či skromnému Petrovi? Tvrdí sa o ňom, že je pánom sveta! Kristus však, za ktorého námestníka sa vydáva, vyhlásil: ‚Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta.` Môže vláda námestníka prevyšovať vládu jeho Pána?“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 6, kap. 3).

Univerzitám Luther napísal toto: „Veľmi sa obávam, že univerzity sa stanú veľkými bránami do pekla, ak nebudú starostlivo vysvetľovať Písmo sväté a vštepovať jeho posolstvo do sŕdc mládeže. Nikomu neradím, aby svoje dieťa poslal ta, kde na prvom mieste nie je Písmo sväté. Každá inštitúcia, kde sa ľudia ustavične nezaoberajú Božím slovom, sa nutne zvrhne“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 6, kap. 3).

Táto výzva sa rýchlo rozšírila po celom Nemecku a na ľud mocne zapôsobila. Vzrušila celý národ a celé zástupy šli pod zástavu reformácie. Lutherovi odporcovia, ktorí horeli túžbou po pomste, žiadali od pápeža rázny zákrok. Rím teda vydal príkaz, že jeho učenie treba ihneď odsúdiť. Luther a jeho prívrženci dostali šesťdesiat dní na rozmyslenie. Ak neodvolajú, všetci budú z cirkvi vylúčení.

Pre reformáciu nastala rozhodujúca chvíľa. Hrozba exkomunikácie z cirkvi naháňala po stáročia hrôzu aj mocným panovníkom; veľké ríše vedela pustošiť a vrhnúť do biedy. Koho postihla kliatba Ríma, stal sa ostatným ľuďom odporným vyvrheľom. Nemali sa stýkať so svojimi najbližšími, boli postavení mimo zákon a štvancami zostali do smrti. Luther nebol slepý, aby nevidel, že sa nad ním hrozivo zmráka. Zostal však neochvejný vo viere, že Kristus mu je oporou a záštitou. S vierou a odvahou mučeníka napísal: „Neviem, čo sa stane, a ani sa o to nestarám. Nech udrie blesk, kam udrie, nebojím sa. Veď bez vôle nášho Otca ani list nespadne. O čo viac sa postará o nás! Ľahko sa zomiera za Slovo, lebo Slovo, ktoré sa stalo telom, samo podstúpilo smrť. Ak zomrieme s ním, budeme s ním žiť, a ak podstúpime to, čo podstúpil Kristus pred nami, budeme tam, kde je on, a s ním budeme večne“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 6, kap. 9).

Keď Luther dostal pápežskú bulu, povedal: „Odmietam ju a zavrhujem ako bezbožnú a lživú. V nej je odsúdený sám Kristus. Radujem sa, že také zlo znášam pre to, čo pokladám za najlepšie. Teraz cítim v srdci väčšiu voľnosť, pretože konečne viem, že pápež je antikrist a že jeho trón je trónom samého satana“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 6, kap. 9).

Rímsky výnos však nezostal bez účinku. Väzenie, mučenie a katov meč boli zbrane, ktoré vedeli vynucovať poslušnosť. Pred pápežským nariadením sa chveli ľudia slabí a poverčiví. Aj keď sa Luther tešil všeobecnej úcte a obľube, mnohí si predsa len uvedomovali, že život je príliš drahý, než aby oň chceli prísť kvôli reformácii. Zdanlivo všetko nasvedčovalo tomu, že Lutherovo dielo sa čoskoro skončí.

Luther však zostal neohrozený. Rím posielal proti nemu svoje kliatby ako hrmiace strely a svet bol istý, že Luther buď zahynie, alebo bude donútený podvoliť sa. Reformátor však na pápežský výnos odpovedal rovnako rázne. Verejne vyhlásil, že sa rozhodol navždy sa s Rímom rozísť. Pred zástupom univerzitných študentov, učiteľov a občanov zo všetkých spoločenských vrstiev pápežovu bulu spálil a spolu s ňou aj cirkevné zákony, pápežské listiny a spisy podporujúce pápežskú autoritu. Pritom vyhlásil: „Keď moji nepriatelia môžu pálením mojich kníh poškodiť záujmy pravdy v mysli jednoduchých ľudí a viesť ich do záhuby, i ja pálim ich knihy. Skutočný boj sa práve začal. Dosiaľ som sa s pápežom len pohrával. Toto dielo som začal v Božom mene; skončí sa bezo mňa, ale s Božou mocou“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 6, kap. 10).

Na výčitky nepriateľov, ktorí posmešne narážali na nedostatok zástancov, Luther odpovedal: „Kto vie, či si ma Boh nevyvolil a nepovolal a či sa oni nemajú obávať toho, že keď pohŕdajú mnou, pohŕdajú samým Bohom? Mojžiš bol sám pri odchode z Egypta; Eliáš bol sám za vlády kráľa Achaba, Izaiáš bol sám v Jeruzaleme a Ezechiel bol sám v Babylone. Boh nikdy nevyvolil za proroka veľkňaza alebo nejakú inú významnú osobnosť. Obvykle volil obyčajných ľudí, ktorými ostatní pohŕdali; raz si dokonca vybral pastiera Amosa. V každej dobe museli svätí ľudia s nasadením vlastného života karhať veľkých mužov, kráľov, kniežatá, kňazov a mudrcov. Nehovorím, že som prorok. Hovorím však, že by sa mali báť práve preto, že som sám, ich je mnoho. Som si istý, že Božie slovo je so mnou, nie s nimi“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 6, kap. 10).

Luther sa rozhodol pre konečný rozchod s rímskou cirkvou po ťažkom vnútornom boji. V tom čase napísal: „Každý deň si stále viac uvedomujem, ako ťažko sa človek zbavuje predsudkov, ktoré získal v detstve. Koľko bolesti mi spôsobilo, hoci som mal na svojej strane Písmo, aby som sám pred sebou ospravedlnil odvahu postaviť sa sám proti pápežovi a že ho považujem za antikrista. Ako som sa vnútri sužoval! Koľkokrát som si zatrpknuto kládol otázku, ktorú tak často vyslovili obhajcovia pápežstva: Si azda múdry len ty? Je možné, aby sa všetci ostatní mýlili? Čo ak sa mýliš ty a do svojho bludu zaťahuješ toľkých ľudí, ktorí potom naveky zahynú? Takto som bojoval sám so satanom, kým mi Kristus svojím neomylným Slovom neposilnil srdce proti týmto pochybnostiam“ (Martyn, cit. dielo, str. 372,373).

Pápež hrozil Lutherovi vyobcovaním z cirkvi, ak neodvolá – a teraz sa hrozba splnila. Prišla nová bula s oznamom, že Luther je z rímskej cirkvi vylúčený ako človek nebom prekliaty a spolu s ním aj tí, čo prijímajú jeho učenie. Tým sa začal veľký zápas.

Odpor zo strany iných ľudí býva údelom všetkých hlásateľov, ktorým Boh uložil zvestovať pravdu určenú ich dobe. Lutherova doba mala svoju prítomnú pravdu, ktorá mala práve vtedy svoj osobitný význam. Existuje dobové posolstvo aj pre dnešok. Pán, ktorý koná všetko podľa svojej vôle, uvádza ľudí do rôznych situácií a ukladá im povinnosti určené dobe, v ktorej práve žijú, a na podmienky, v ktorých sa nachádzajú. Ak si budú dané svetlo vážiť, odhalí sa im širší obzor pravdy. Dnes, však väčšina ľudí netúži po pravde práve tak, ako po nej netúžili ani prívrženci pápežstva, ktorí odporovali Lutherovi. Dnes, rovnako ako kedysi, sú ľudia naklonení prijímať ľudské názory a tradície namiesto Božieho slova. Dnešní hlásatelia prítomnej pravdy nemôžu očakávať, že ľudia ich budú prijímať priaznivejšie, než prijímali predošlých reformátorov. Čím viac sa blíži záver dejín sveta, tým sa zostruje aj veľký spor medzi pravdou a bludom, medzi Kristom a satanom.

Pán Ježiš svojim učeníkom povedal: „Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho; keďže však nie ste zo sveta, ale ja som si vás vyvolil zo sveta, preto vás svet nenávidí. Spomeňte si na slová, ktoré som vám povedal: Sluha nie je väčší ako jeho pán. Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás. Ak zachovávali moje slovo, budú zachovávať aj vaše“ (Ján 15,19.20). Na druhej strane náš Pán jasne vyhlásil: „Beda vám, ak by vás všetci ľudia chválili. Veď práve tak robili ich otcovia falošným prorokom“ (Luk 6,26). Svet nie je dnes o nič viac naklonený Kristovi, než to bolo v dobách predošlých, a ľudia, ktorí hlásajú čisté Božie slovo, nie sú dnes prijímaní o nič priaznivejšie, než boli kedysi prijímaní ich predchodcovia. Spôsoby odporu voči pravde sa môžu meniť, nepriateľstvo sa môže prejavovať oveľa skrytejšie, no pritom ľstivejšie. Protiklad je však stále rovnaký a bude zjavný až do konca času.