8. „Tu stojím, inak nemôžem“

Keď na nemecký trón nastúpil nový cisár Karol V., rímski legáti sa poponáhľali blahoželať panovníkovi s tým, aby proti reformácii rázne zakročil. Saské knieža, ktoré Karolovi V. výrazne pomohlo získať korunu, ho však žiadalo, aby proti Lutherovi nič nepodnikal, kým ho nevypočuje. Cisár sa ocitol v zložitej a chúlostivej situácii. Pápežskí legáti sa neuspokoja s ničím iným než s cisárskym ediktom, ktorý Luthera odsúdi na smrť. Saské knieža však dôrazne vyhlásilo, že „ani jeho cisárska výsosť, ani nikto iný nepreukázal, že Lutherove spisy sú nepravdivé“, a preto žiadalo, aby Dr. Luther dostal „ochranný list a mohol predstúpiť pred tribunál vzdelaných, zbožných a nestranných sudcov“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 6, kap.11).

V tom čase sa pozornosť všetkých strán upierala na snem nemeckých štátov, ktorý sa krátko po nástupe Karola V. na trón zišiel vo Wormse. Na tomto národnom sneme šlo o dôležité politické otázky a štátne záujmy. Nemecké kniežatá sa tu mali prvýkrát zísť so svojím mladým panovníkom na poradnom zhromaždení. Do Wormsu prišli cirkevní a štátni hodnostári zo všetkých častí ríše. Na sneme sa zúčastnili svetské kniežatá, urodzení ľudia, vplyvní a žiarlivo strážiaci svoje dedičné práva, cirkevné kniežatá pompézne prejavujúce svoju nadradenosť a mocenské postavenie, rytieri s ozbrojenými sprievodmi, ako aj inonárodní zástupcovia blízkych i vzdialených krajín. Záujem tohto veľkého zhromaždenia sa však sústredil na prípad saského reformátora.

Cisár Karol vopred požiadal saské knieža Fridricha Múdreho, aby na snem prišiel aj s Lutherom. Zaručil mu ochranu a sľúbil, že o sporných otázkach bude môcť otvorene diskutovať s povolanými osobami. Lutherovi veľmi záležalo na pojednávaní pred cisárom. V tom čase mal veľmi podlomené zdravie, no aj tak kniežaťu napísal: „Ak nemôžem ísť do Wormsu v dobrom zdraví, tak ma prinesú chorého, lebo niet pochybností, že keď ma pozýva cisár, je to vlastne volanie Božie. Ak proti mne použijú násilie, čo je veľmi pravdepodobné, (lebo ma nevolajú preto, aby som ich poúčal), celú svoju záležitosť kladiem do Božích rúk. Ten, ktorý dostal troch mládencov z ohnivej pece, stále žije a kraľuje. Ak ma nezachráni, môj život má len malý význam. Zabráňme tomu, aby sa bezbožní ľudia posmievali evanjeliu a vylejme svoju krv za to, aby nezvíťazili. Nepatrí mi rozhodovať o tom, či môj život alebo moja smrť prispejú k spáse všetkých. Môžete odo mňa očakávať čokoľvek... len nie útek či odvolanie. Utiecť nemôžem, a tým menej odvolať“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 7, kap. 1).

Keď sa vo Wormsi roznieslo, že Luther predstúpi pred snem, vyvolalo to všeobecné vzrušenie. Pápežský nuncius Aleander, ktorému bol prípad zverený, bol znepokojený a nahnevaný. Uvedomoval si, že prípad sa pre pápeža skončí pohromou. Začínať vyšetrovanie prípadu, v ktorom pápež už vyniesol rozsudok, znamenalo vlastne neuznať zvrchovanú autoritu pápeža. Okrem toho sa bál, že výrečné a pádne dôkazy tohto muža by mohli nejedno z kniežat odvrátiť od pápeža. Veľmi dôrazne sa teda u cisára Karola V. ohradzoval proti Lutherovmu príchodu do Wormsu. V tom čase bola zverejnená pápežská bula, podľa ktorej Luther bol už z cirkvi vylúčený. Cisár teda protestu pápežského vyslanca ustúpil a kniežaťu Fridrichovi napísal, že ak Luther neodvolá, musí zostať vo Wittenbergu.

Keďže Aleandrovi toto víťazstvo nestačilo, všemožne sa snažil o to, aby bol Luther odsúdený. S vytrvalosťou hodnou lepšej veci oboznamoval s prípadom kniežatá, prelátov a ostatných členov snemu, pričom tvrdil, že reformátor je „zradca, burič, bezbožník a rúhač“. Prudkosť a vášnivosť, s akou vystupoval, príliš zjavne prezrádzala ducha, ktorý ho ovládal. Všeobecne sa súdilo, že ho viac „ženie nenávisť a pomstychtivosť než horlivosť a zbožnosť“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 7, kap. 1). Väčšina účastníkov snemu bola viac než kedykoľvek predtým naklonená Lutherov prípad posudzovať priaznivo.

Aleander ešte horlivejšie pripomínal cisárovi, že je povinný plniť pápežove príkazy. Nemecké zákony to však bez súhlasu kniežat nepripúšťali. Cisár nakoniec pod tlakom prelátovej neodbytnosti ustúpil a vyzval ho, aby prípad predložil snemu. „Pre nuncia to bol slávny deň. Snem bol dôležitý, prípad ešte dôležitejší. Aleander bude na ňom zastupovať Rím,... matku a paniu všetkých cirkví.“ Mal obhájiť pápežský stolec pred zhromaždenými kresťanskými kniežatami. „Obdarený výrečnosťou sa nazdával, že významnú úlohu ľahko zvládne. Prozreteľnosť chcela, aby Rím na najvznešenejšom súde zastupoval najschopnejší rečník skôr, než bude sám odsúdený“ (Wylie, cit. dielo, zv. 6, kap. 4). Lutherovi stúpenci očakávali s istými obavami, akú ozvenu vyvolá Aleandrov prejav. Saské knieža sa síce na snemovaní nezúčastnilo, ale na jeho príkaz bolo na sneme niekoľko jeho radcov, aby nunciovu reč zaznamenali.

Aleander vynaložil na porážku pravdy všetku svoju učenosť a výrečnosť. Proti Lutherovi uvádzal jedno obvinenie za druhým. Reformátor bol podľa toho nepriateľom cirkvi a štátu, ľudí živých i mŕtvych, duchovenstva i svetského stavu, členov rád i jednoduchých kresťanov. Vyhlásil: „V Lutherových bludoch je dosť dôvodov na upálenie stotisíc kacírov.“

V závere prejavu sa snažil predstaviť stúpencov reformácie ako ľudí hodných opovrhnutia: „Kto sú všetci tí luteráni? Je to skupina bezočivých učiteľov, skazených kňazov, zvrhlých mníchov, prostoduchých právnikov, schudobnených šľachticov, zvedených a zmätených jednoduchých ľudí. O čo viac ich prevyšuje katolícka strana počtom svojich členov, schopnosťami a mocou! Jednomyseľné uznesenie tohto slávneho zhromaždenia osvieti nevedomých, bude varovať nerozvážnych, kolísavým pomôže rozhodnúť sa a posilní slabých“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 7, kap. 3).

Podobné zbrane útočia na zástancov pravdy v každej dobe. Stále rovnako sú presviedčaní všetci, čo sa proti zavedeným bludom odvažujú presadiť jasné učenie Božieho slova. „Kto sú tí kazatelia nového učenia?“ volajú obhajcovia populárneho náboženstva. „Sú to nevzdelaní príslušníci chudobných vrstiev a je ich málo. Napriek tomu tvrdia, že majú pravdu a že sú vyvoleným Božím ľudom. Sú to oklamaní, nevzdelaní ľudia. O čo početnejšia a vplyvnejšia je naša cirkev. Koľko veľkých a učených mužov je medzi nami! O čo sme silnejší!“ Vplyv takýchto „dôvodov“ obvykle na svete rozhoduje. Dnes však nie sú o nič pravdivejšie, než boli v dobe Lutherovej.

Reformácia sa Lutherom neskončila, ako sa mnohí nazdávajú. Bude pokračovať do konca dejín tohto sveta. Luther mal vykonať veľké dielo; svetlo, ktorým ho Boh osvietil, mal odovzdať ďalším ľuďom. Nedostal však všetko svetlo, ktoré má osvietiť celý svet. Odvtedy dodnes svieti zo stránok Písma svätého nové svetlo, takže ľudia v ňom stále objavujú nové pravdy.

Nunciov prejav hlboko dojal účastníkov snemu. Nevystúpil tam nijaký Luther, aby jasnými a presvedčivými pravdami Božieho slova prekonal pápežovho zástupcu. Nikto sa nepokúsil reformátora obhájiť. Prejavila sa skôr všeobecná nálada Luthera s jeho učením nielen odsúdiť, ale aj vykoreniť kacírstvo. Rím dobre využil túto jedinečnú príležitosť na svoju obhajobu. Všetko, čo mohol na svoje ospravedlnenie povedať, bolo povedané. Toto zdanlivé víťazstvo bolo však predzvesťou porážky. Odteraz by mal byť rozdiel medzi pravdou a bludom zrejmejší, pretože obidve strany si budú merať sily v otvorenej vojne na bojisku. Od toho dňa už Rím nikdy nebude stáť tak pevne, ako dovtedy.

Hoci väčšina členov snemu by neváhala Luthera vydať, aby ho Rím potrestal, predsa sa však medzi nimi našli mnohí, ktorým bola celá záležitosť zrejmá. Neprístojnosti v cirkvi sami odmietali a priali si, aby sa odstránili neporiadky, ktoré trápili nemecký ľud, pretože cirkevná vrchnosť bola skazená a chamtivá. Nuncius predstavil vládny systém pápežstva v čo najpriaznivejšom svetle. Boh však povzbudil jedného z členov snemu, aby presne opísal obludnosť pápežskej tyranie. Spomedzi kniežat povstal saský vojvodca Juraj, ktorý veľmi dôsledne uvádzal klamstvá a zločiny pápežstva, ako aj ich hrozné následky. V závere svojej reči povedal:

„To sú len niektoré zo zločinov, čo kričia proti Rímu. Rím sa neštíti ničoho, jeho jediným cieľom sú... peniaze, peniaze, peniaze..., takže kazatelia, ktorí majú hlásať pravdu, šíria len samé lži a za to sú nielen trpení, ale aj odmeňovaní, pretože čím viac klamú, tým väčšie sú ich zisky. Práve z tohto špinavého prameňa vyteká skazená voda. Samopašnosť si podáva ruku s lakomstvom. Beda, pohoršenie spôsobené duchovenstvom vrhá mnoho úbohých duší do večného zatratenia. Treba uskutočniť všeobecnú nápravu“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 7, kap. 4).

Výstižnejšie a pádnejšie odsúdenie pápežských neprístojností by nepodal ani sám Luther. Účinok jeho slov zvýraznila skutočnosť, že rečník patril medzi rozhodných nepriateľov Luthera.

Keby prítomní mali duchovný zrak, boli by medzi sebou zahliadli Božích anjelov, ako lúčmi svetla presvecujú temnotu bludu a otvárajú mysle i srdcia na prijatie pravdy. Sila Božej pravdy a múdrosti ovládla aj odporcov reformácie, čím sa pripravila cesta na uskutočnenie veľkého diela. Aj keď Martin Luther v zhromaždení nebol, zaznel tam však hlas niekoho väčšieho.

Snem bezodkladne určil výbor, ktorý mal pripraviť zoznam toho, čím pápežstvo tak vážne utláča nemecký ľud. V zozname bolo stojeden bodov a cisár ho dostal so žiadosťou, aby čím skôr urobil opatrenia na odstránenie uvedených neprístojností. V žiadosti bolo: „Akú stratu kresťanských duší, aké lúpenie a vydieranie má na svedomí pohoršenie, ktorým je obťažkaná duchovná hlava kresťanstva. Je našou povinnosťou zabrániť skaze a zneuctievaniu nášho ľudu. Z toho dôvodu vás čo najpokornejšie a súčasne čo najnaliehavejšie žiadame o nariadenie a uskutočnenie všeobecnej nápravy“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 7, kap. 4).

Prítomní potom žiadali, aby na snem prišiel Luther. Napriek Aleandrovým protestom, prosbám i hrozbám cisár nakoniec žiadosti vyhovel a Luthera pozval, aby predstúpil pred snem. S pozvánkou dostal aj ochranný list, ktorý Lutherovi zaručoval návrat na bezpečné miesto. Pozvánku i ochranný list odniesol do Wittenbergu posol, ktorý mal za úlohu doviesť Luthera do Wormsu.

Lutherovi priatelia sa vyľakali. Keďže vedeli o odpore a nenávisti jeho protivníkov, obávali sa, že ani ochranný list nemusí reformátorovi zaručiť bezpečnosť. Preto prosili Luthera, aby svoj život neohrozoval. Luther im odvetil: „Pápežovi vyslanci nechcú, aby som prišiel do Wormsu; chcú len moje odsúdenie a smrť. Na tom nezáleží. Modlite sa nie za mňa, ale za Božie slovo. Kristus mi dáva svojho Ducha, aby som premohol služobníkov bludu. Pohŕdam nimi celým svojím životom. Zvíťazím nad nimi svojou smrťou. Vo Wormse ma budú nútiť, aby som odvolal; ja však odvolám takto: Predtým som hovoril, že pápež je Kristovým zástupcom; teraz to odvolávam a tvrdím, že je odporcom nášho Pána a satanovým apoštolom“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 7, kap. 6).

Reformátor sa na nebezpečnú cestu nevydal sám. Traja jeho najvernejší priatelia sa rozhodli, že spolu s cisárskym poslom ho budú sprevádzať aj oni. Melanchton si úprimne prial ísť s nimi. Srdcom bol spojený s Lutherom a chcel ho nasledovať, ak to bude treba i do väzenia, či na smrť. Luther však jeho prosbu odmietol. Keby mal zahynúť, upreli by sa nádeje reformácie na jeho mladšieho spolupracovníka. Pri lúčení s Melanchtonom povedal: „Ak sa nevrátim a ak ma moji nepriatelia pošlú na smrť, uč ďalej a neochvejne zotrvaj v pravde. Pracuj namiesto mňa. Ak ty budeš žiť, moja smrť nebude mať rušivé následky“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 7, kap. 7). Študenti a občania, ktorí sa zhromaždili pri Lutherovom odchode, boli hlboko dojatí. Zástupy tých, ktorých sŕdc sa evanjelium dotklo, sa pri rozlúčke s Lutherom rozplakali. Potom reformátor so svojimi sprievodcami odišiel z Wittenbergu.

Luther a jeho spoločníci cestou videli, že ľudí trápia chmúrne obavy. V niektorých mestách im neprejavili nijakú úctu. Keď v jednom meste chceli prenocovať, istý kňaz vyjadril svoje obavy tak, že pred Luthera postavil portrét talianskeho reformátora, ktorý zomrel mučeníckou smrťou. Nasledujúceho dňa sa dozvedeli, že vo Wormsi boli odsúdené Lutherove spisy. Ríšski poslovia oznamovali cisársky výnos s výzvou, aby ľudia donášali zakázané spisy do mestského úradu. Posol, ktorý Luthera sprevádzal a mal obavu o jeho bezpečnosť na sneme, sa nazdával, že Lutherova rozhodnosť je už asi otrasená, preto sa reformátora spýtal, či ešte chce pokračovať v ceste. Luther odvetil: „Aj keď je nado mnou vynesená kliatba v každom meste, pôjdem ďalej“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 7, kap. 7).

V Erfurte si ľudia Luthera uctili. V sprievode davu šiel ulicami, ktorými tak často chodieval ako žobravý mních. Navštívil svoju bývalú kláštornú celu a myslel na to, ako mu Boh osvietil dušu a ako teraz osvecuje celé Nemecko. Vyzvali ho, aby prehovoril. Luther mal zákaz kázať, ale posol, ktorý ho sprevádzal, mu to dovolil a mních, ktorý kedysi v kláštore do úmoru slúžil, teraz vystúpil na kazateľňu.

Luther oslovil veľké zhromaždenie Kristovým pozdravom: „Pokoj vám“ a pokračoval: „Filozofi, doktori a spisovatelia sa snažia naučiť ľudí, ako dosiahnuť večný život, a nedarí sa im to. Ten spôsob vám teraz oznámim: Boh vzkriesil z mŕtvych Človeka, Pána Ježiša Krista, aby zničil smrť, aby odstránil hriech a zavrel brány pekla. To je dielo spasenia. Kristus zvíťazil. To je radostné posolstvo. Sme spasení tým, čo vykonal on, nie svojimi skutkami. Náš Pán Ježiš Kristus povedal: Pokoj vám; podívajte sa na moje ruky. To znamená: Podívaj sa, človeče, ja sám som ťa zbavil hriechu a vykúpil som ťa; teraz máš pokoj.“

Luther ďalej vo svojom prejave povedal, že pravá viera sa prejaví svätým životom. „Pretože nás Boh spasil, dbajme o to, aby sa mu naše skutky páčili. Ak si bohatý, nech teda tvoje bohatstvo slúži potrebám chudobných. Ak si chudobný, potom uplatni svoje služby u bohatých. Ak svojou prácou slúžiš len sebe, potom to, čo chceš vykonať pre Boha, je lož“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 7, kap. 7).

Ľud počúval a bol dojatý. Hladné duše prijímali chlieb života. Kristus v posolstve vynikol nad pápeža, legátov, cisára a kráľa. Luther ani slovom nespomenul, v akom nebezpečnom postavení sa práve nachádza. Nechcel, aby o ňom všetci hovorili alebo ho ľutovali. Myslel na Krista, zabúdal na seba. Skryl sa za Muža z Golgoty a poukazoval len na Ježiša ako na Záchrancu hriešnikov. Cestou sa Luther stretával s veľkým záujmom. Zvedavé zástupy sa okolo neho tiesnili a priateľské hlasy mu varovne pripomínali zámery jeho nepriateľov. Niektorí vraveli: „Upália ťa, premenia ťa na popol, ako to urobili s Jánom Husom.“ Luther im však odpovedal: „Aj keby medzi Wittenbergom a Wormsom zapálili oheň, ktorého plamene by šľahali až k nebu, v mene Pánovom ta predsa pôjdem. Prídem na snem, vstúpim do tlamy toho netvora a vylámem mu zuby tým, že vyznám Pána Ježiša Krista“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 7, kap. 7).

Správa, že reformátor sa blíži k Wormsu, vzbudila rozruch. Jeho priatelia sa obávali o jeho bezpečnosť a nepriatelia mali zasa strach, že sa ich zámer nezdarí. S veľkým úsilím sa ho snažili donútiť, aby do mesta nešiel. Zástancovia pápeža ho vyzvali, aby šiel na zámok istého rytiera, priaznivo nakloneného reformám, u ktorého sa údajne mali v priateľskom duchu vyriešiť všetky rozpory. Jeho priatelia sa ho pokúšali zastrašiť tým, že mu predstavovali nebezpečenstvá, ktoré mu hrozia. No nepochodili. Luther smelo vyhlásil: „Do Wormsu pôjdem, aj keby v ňom bolo toľko diablov, koľko je na strechách škridiel“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 7, kap. 7).

Po príchode do Wormsu ho pri bráne vítal taký dav ľudí, aký nevítal ani cisára. Zavládlo veľké vzrušenie. Zo zástupu sa ozval prenikavý plačlivý hlas. Pohrebný žalospev mal Luthera varovať pred súdom, ktorý naňho čaká. Reformátor pri výstupe z voza povedal: „Boh bude mojou ochranou.“

Stúpenci pápeža neverili, že sa Luther naozaj odváži do Wormsu prísť, a preto ich jeho príchod vydesil. Cisár hneď zvolal svojich radcov, aby uvážili, aké opatrenia treba podniknúť. Jeden z biskupov, horlivý obhajca pápežstva, vyhlásil: „Dlho sme sa už o tom radili. Nech sa vaša cisárska milosť čím skôr zbaví toho človeka. Či nedal Zigmund upáliť Jána Husa? Nie sme povinní vydávať ochranné listy kacírom, nie sme ani povinní také listy dodržiavať.“ Cisár odpovedal: „To nie, svoj sľub musíme dodržať“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 7, kap. 8). Tým bolo teda rozhodnuté, že Luthera treba vypočuť.

Keďže celé mesto chcelo toho obdivuhodného muža vidieť, zástup návštevníkov čoskoro naplnil príbytok, v ktorom sa reformátor prechodne ubytoval. Luther sa zo svojej nedávnej choroby nestačil ani zotaviť a z cesty, ktorá trvala celé dva týždne, bol vyčerpaný. Okrem toho sa musel na zajtrajšie závažné udalosti dôkladne pripraviť a na to potreboval pokoj a odpočinok. Túžba ľudí uvidieť ho bola však taká veľká, že si mohol dopriať len niekoľko hodín odpočinku a už sa okolo neho zhromažďovali šľachtici, rytieri, kňazi a mešťania. Boli medzi nimi mnohí šľachtici, ktorí od cisára odvážne žiadali nápravu neprístojností v cirkvi a ktorí, ako vyhlásil Luther, „boli všetci vyslobodení mojím evanjeliom“ (Martyn, cit. dielo, str. 393). Na neohrozeného mnícha sa prišli podívať nielen priatelia, ale aj nepriatelia. Prijímal ich veľmi pokojne a všetkým odpovedal dôstojne a rozvážne. Vystupoval rázne a smelo. Jeho bledá, pochudnutá tvár, poznamenaná nedávnou chorobou a vyčerpaním, mala prívetivý, ba radostný výraz. Dôstojnosť a vážnosť jeho slov mu dodávali silu, takže jej nemohli odporovať ani jeho nepriatelia. Jeho priatelia, ale aj nepriatelia nestačili žasnúť. Niektorí boli presvedčení, že je obdarený Božou mocou, iní vyhlasovali, ako kedysi farizeji o Kristovi: „Je posadnutý diablom.“

Luther dostal výzvu, aby nasledujúceho dňa prišiel na snem. Do sály ho mal priviesť na to určený cisársky úradník, ktorému sa to podarilo len s veľkou námahou. Všetky ulice totiž zaplnili zvedavci. Chceli vidieť mnícha, ktorý sa odvážil odporovať pápežskej moci.

Práve vtedy, keď sa reformátor chystal predstúpiť pred svojich sudcov, vľúdne ho poklepal po pleci hrdina mnohých vojen, starý, slávny maršal so slovami: „Mníšku, mníšku, ideš cestou, akou som ani ja, ani iní velitelia v našich najťažších bitkách nešli. Ak však správne zmýšľaš a si o tom presvedčený, choď v Božom mene a neboj sa. Boh ťa neopustí“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 7, kap. 8).

Konečne stál Luther pred snemom. Cisár zasadol na trón a okolo nich stáli tie najvýznamnejšie osobnosti ríše. Ešte nikto nikdy nestál a nemusel sa zodpovedať zo svojej viery pred významnejším zhromaždením, než pred akým stál teraz Martin Luther: „Samotné jeho vystúpenie pred snemom znamenalo veľké víťazstvo nad pápežstvom. Nad týmto mužom pápež už predsa vyniesol rozsudok a on sa teraz dostavil pred súdny dvor, ktorý sa tým vyvýšil nad pápeža. Pápež už na tohto človeka uvalil kliatbu, čím ho vylúčil z ľudskej spoločnosti. Tento odsúdenec bol však teraz zdvorilo pozvaný pred najvznešenejšie zhromaždenie sveta a pozvanie prijal. Pápež ho odsúdil na večné mlčanie, no on teraz osloví tisíce pozorných poslucháčov, povolaných sem z najvzdialenejších končín kresťanského sveta. Prostredníctvom Luthera sa teda uskutočňovala veľká revolúcia. Rím už zostupoval zo svojho trónu, a toto pokorenie mu pripravil hlas mnícha“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 7, kap. 8).

Pred mohutným a vznešeným zhromaždením vyzeral tento reformátor nízkeho pôvodu ustrašene a rozpačito. Niekoľko kniežat si všimlo jeho pocity, priblížilo sa k nemu a jeden z nich mu pošepol: „Nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo, ale dušu nemôžu zabiť.“ Iný mu povedal: „Aj pred vladárov a kráľov vás budú vodiť pre mňa... v tej chvíli vám bude dané, čo povedať. Veď to budete hovoriť nie vy, ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás“ (Mat 10,28.18-20). Týmito Kristovými slovami v hodine skúšky význační muži sveta posilnili Božieho služobníka.

Luther bol privedený na určené miesto priamo pred cisárov trón. V preplnenej sále zavládlo hlboké ticho. Potom povstal cisársky úradník, ukázal na zbierku Lutherových spisov a žiadal, aby Luther odpovedal na dve otázky: či sa k nim hlási ako k svojim spisom a či je ochotný odvolať názory, ktoré v nich hlásal. Keď boli prečítané názvy kníh, Luther odpovedal na prvú otázku a potvrdil, že je autorom uvedených kníh. Potom pokračoval: „Pokiaľ ide o druhú otázku, tá sa týka viery a spásy duší a ide v nej o Božie slovo, najväčší a najvzácnejší poklad na nebi i na zemi. Konal by som nerozumne, keby som odpovedal bez uváženia. Mohol by som toho povedať menej, než žiadajú okolnosti, alebo viac, ako vyžaduje pravda, a tak by som sa mohol prehrešiť proti Kristovým slovám: ‚Kto by ma zaprel pred ľuďmi, zapriem aj ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach` (Mat 10,33). Preto vo všetkej pokore žiadam, aby mi vaše cisárske veličenstvo doprialo čas na takú odpoveď, aby som sa neprehrešil proti Božiemu slovu“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 7, kap. 8).

Vyslovením tejto požiadavky si Luther počínal rozvážne. Jeho postup presvedčil prítomných, že nekoná unáhlene a bez uváženia. Taký pokoj a sebaovládanie – neobvyklý u toho, kto už prejavil smelosť a neústupnosť – len umocnili jeho silu a umožnili mu odpovedať múdro, rozvážne a dôstojne, čo prekvapilo a sklamalo jeho protivníkov a súčasne odsúdilo ich arogantnosť a pýchu.

Nasledujúceho dňa mal reformátor dať konečnú odpoveď. Chvíľami akoby mu zlyhávalo srdce, keď pomyslel na to, aké sily sa zomkli proti pravde. Akoby ho opúšťala viera a zmocňoval sa ho strach. Zdalo sa mu, že nebezpečenstvo sa stupňuje, nepriatelia nad ním víťazia a mocnosti temnôt nadobúdajú prevahu. Cítil, akoby mračná nad ním hustli a odlučovali ho od Boha. Túžil po uistení, že Pán zástupov bude s ním. V tiesni ducha sa vrhal na zem a vyrážal zo seba kusé, srdcervúce výkriky, ktorým mohol rozumieť len Boh.

Volal: „Všemohúci a večný Bože, aký strašný je tento svet! Pozri, otvára svoju tlamu, aby ma zhltol, a ja ti tak málo dôverujem. Ak by som sa mal spoliehať len na silu tohto sveta, potom je všetko stratené. Prišla moja posledná hodina, rozsudok nado mnou je už vynesený. Bože, pomôž mi proti všetkej múdrosti sveta. Pomôž mi,... ty sám,... veď nejde o moju, ale o tvoju vec. Ja tu nemám čo robiť, nemám sa o čo prieť s mocnými tohto sveta. Ide však o tvoju vec... a tá je spravodlivá a večná. Pane, pomôž mi, verný a nemeniteľný Bože! Nespolieham sa na nikoho. Všetko ľudské je neisté, všetko, čo pochádza z človeka, sklamáva. Ty si ma vyvolil pre toto dielo. Buď pri mne pre svojho milovaného Ježiša Krista, ktorý je mojou ochranou, mojou záštitou a mojím pevným hradom“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 7, kap. 8).

Múdra prozreteľnosť dovolila, aby si Luther uvedomil, čo mu hrozí, aby sa nespoliehal na vlastné sily a nepúšťal sa nerozvážne do nebezpečenstva. Reformátor sa neľakal telesného či duševného utrpenia, nebál sa mučenia či smrti; ocitol sa v krajnej situácii a uvedomoval si, že nie je schopný v nej obstáť. Jeho slabosťou by vec pravdy mohla len utrpieť. V tomto zápase s Bohom mu nešlo o vlastnú záchranu, ale o víťazstvo evanjelia. Zvierala ho podobná úzkosť, ako onej noci Jákoba pri opustenom potoku. Zvíťazil podobne ako Izrael. Vo svojej bezmocnosti sa vierou primkol ku Kristovi, mocnému Vysloboditeľovi. Posilnilo ho uistenie, že pred snemom nebude stáť sám. V jeho srdci znova zavládol pokoj a radosť, že pred vládcami národov smie vyvýšiť Božie slovo.

Luther sa pripravoval na nastávajúci zápas mysľou plne sústredenou na Boha. Uvažoval o tom, ako odpovie, skúmal state svojich spisov a z Písma svätého si vypisoval dôkazy, ktorými podoprie svoje výroky. Nakoniec položil ľavú ruku na roztvorenú Bibliu, ktorú mal pred sebou, pravú ruku zodvihol k nebu a prisahal, že „zostane verný evanjeliu a svoju vieru verejne vyzná, aj keby mal svoje svedectvo spečatiť vlastnou krvou“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 7, kap. 8).

Keď ho znova predviedli pred snem, jeho tvár neprezrádzala nijaký náznak strachu či neistoty. Pokojne a vyrovnane, pritom však smelo a dôstojne stál ako Boží svedok pred vládcami sveta. Cisársky úradník teraz od neho žiadal, aby oznámil, či chce svoje učenie odvolať. Luther na to odpovedal mierne a pokorne, bez unáhlenia a citového vzplanutia. Správal sa ostýchavo a úctivo, pritom odvážne a radostne, čím zhromaždenie prekvapil.

Luther začal: „Najjasnejší cisár, vznešené kniežatá, milostiví páni, stojím dnes pred vami podľa príkazu, ktorý mi bol včera doručený. Milosrdenstvom Božím zaprisahám vaše Veličenstvo a vaše vznešené výsosti, aby ste milostivo vypočuli obhajobu veci, o ktorej som presvedčený, že je spravodlivá a pravdivá. Prosím o odpustenie, ak sa z nevedomosti prehreším proti dvorným zvyklostiam a poriadkom, pretože som nebol vychovaný v kráľovských palácoch, ale v ústraní kláštora“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 7, kap. 8).

Potom sa vrátil k danej otázke a vyhlásil, že jeho zverejnené spisy nie sú všetky rovnakého druhu. Niektoré pojednávajú o viere a dobrých skutkoch a aj jeho priatelia o nich vyhlasujú, že sú nielen neškodné, ale aj prospešné. Odvolať tieto spisy by znamenalo odsúdiť pravdu, ktorú vyznávajú všetci. Do druhej skupiny patria knihy, ktoré odhaľujú skazenosť a neprístojnosti pápežstva. Odvolať tieto knihy by posilnilo tyraniu Ríma a doširoka by otvorilo dvere mnohým veľkým neprávostiam. Tretia skupina spisov je zameraná proti tým, čo tieto neprávosti obhajujú. Pri týchto spisoch uznal, že ich napísal ostrejšie, než sa patrilo. Netvrdil, že je neomylný, ale ani tu nemohol nič odvolať, pretože by to povzbudilo nepriateľov pravdy, ktorí by potom utláčali Boží ľud ešte krutejšie.

Luther pokračoval: „Som však len človek, nie Boh, preto sa budem obhajovať, ako sa hájil Kristus: ‚Ak som zle povedal, vydaj svedectvo o zlom` (Ján 18,23). Pre Božie milosrdenstvo vás zaprisahám, najjasnejší cisár, a vás, najvznešenejšie kniežatá, i všetkých príslušníkov všetkých národov, aby ste dokázali zo spisov prorokov a apoštolov, že som sa mýlil. Len čo ma o tom presvedčia, odvolám každý blud a budem prvý, kto vezme knihy, ktoré som napísal, a hodím ich do ohňa.

Dúfam, že to, čo som práve povedal, jasne ukazuje, že som starostlivo premýšľal a zvážil nebezpečenstvo, ktorému sa vystavujem. To mi však strach nenaháňa, naopak, teším sa, keď vidím, ako je evanjelium dnes, rovnako ako v predošlých časoch, príčinou sporov a zápasov. To je podstata a údel Božieho slova. Pán Ježiš Kristus povedal: ‚Neprišiel som priniesť pokoj, ale meč` (Mat 10,34). Božie rozhodnutia sú podivuhodné a naháňajú hrôzu. Chráňte sa, aby ste v snahe potlačiť spory neprenasledovali sväté Božie slovo, a tým neprivolali na seba hrozný príval neodvratných nebezpečenstiev, časných pohrôm a večnej záhuby. Mohol by som uviesť mnoho príkladov z Božieho slova. Mohol by som hovoriť o faraónoch, o kráľoch Babylona a o kráľoch Izraela, ktorí si privolali pád zdanlivo najmúdrejšími činmi, ktorými sa snažili posilniť svoje panstvo. ‚Boh prenáša vrchy, než by sa kto nazdal` (Jób 9,5)“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 7, kap. 8).

Luther hovoril po nemecky a keď dopovedal, požiadali ho, aby to isté predniesol po latinsky. Napriek vyčerpanosti z predošlého napätia žiadosti vyhovel a svoju reč predniesol znova rovnako jasne a dôrazne ako prvú. Riadila to Božia prozreteľnosť. Myslenie mnohých kniežat bolo totiž bludom a poverami také zmätené, že pri prvom prejave nepostrehli závažnosť Lutherových dôvodov. Len pri opakovaní sa im predložené body ujasnili.

Ľudí, ktorí pred svetlom pravdy tvrdošijne zatvárali oči a boli rozhodnutí nedať sa pravdou presvedčiť, sila Lutherových slov rozhnevala. Po prejave mu hovorca snemu vyčítavo pripomenul: „Neodpovedal si na otázku, ktorú si dostal. Žiada sa jasná a presná odpoveď. Odvoláš alebo neodvoláš?“

Luther odpovedal: „Keď váš cisársky Majestát a urodzené panstvo žiadajú odo mňa jednoduchú odpoveď, dám vám ju bez rohov a bez zubov: Kým nebudem presvedčený svedectvom Písma svätého alebo jasnými dôkazmi – keďže neverím ani pápežovi, ani koncilom, lebo je zrejmé, že sa často mýlili a protirečili si – kým teda nebudem presvedčený uvedenými výrokmi Písma a kým sa tým moje svedomie viazané Božím slovom neuvoľní, nemôžem a nechcem, lebo konať proti svedomiu je neisté a nečestné. Tu stojím, inak nemôžem, Boh mi pomáhaj! Amen“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 7, kap. 8).

Takto stál tento spravodlivý muž na pevnom základe Božieho slova. Z tváre mu vyžarovalo nebeské svetlo. Keď karhal bludy a hovoril o nadradenosti viery, ktorá premáha svet, všetci postrehli jeho veľkosť a povahovú rýdzosť, vnútorný pokoj a radosť.

Celé zhromaždenie v úžase na chvíľu onemelo. Luther totiž pri svojom prvom vystúpení hovoril ticho, úctivo, takmer ústupčivo. Zástancovia pápežstva to pokladali za príznak straty odvahy. V jeho žiadosti o odročenie tušili predohru odvolania. Sám cisár Karol si všimol mníchovu telesnú skleslosť, chudobné oblečenie a jednoduché vystupovanie, preto napoly opovržlivo povedal: „Tento mních zo mňa nikdy neurobí kacíra.“ Odvaha a duchovná istota, akú teraz Luther prejavil, ako aj závažnosť a zrozumiteľnosť jeho dôvodov prekvapili všetkých poslucháčov. Cisár v úžase zvolal: „Tento mních hovorí neohrozene a s neochvejnou dôverou.“ Mnohí nemeckí šľachtici sledovali s pýchou a obdivom tohto predstaviteľa svojho národa.

Prívrženci Ríma boli porazení a dostali sa do nepriaznivého svetla. Svoje stanoviská nehájili Písmom, ale uchýlili sa k osvedčenému prostriedku Ríma – k hrozbám. Hovorca snemu vyhlásil: „Ak neodvoláš, cisár a ríšske stavy uvážia, ako zakročia proti nenapraviteľnému kacírovi.“

Lutherovi priatelia, ktorí s veľkým potešením počúvali jeho skvelú obranu, sa pri týchto slovách zachveli, ale Luther pokojne odpovedal: „Nech je Boh mojím pomocníkom, lebo nemôžem nič odvolať“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 7, kap. 8).

Reformátor na pokyn opustil snem, aby sa kniežatá mohli poradiť. Každý cítil, že nastala kritická chvíľa. Lutherovo tvrdošijné odmietnutie odvolať môže ovplyvniť dejiny cirkvi na dlhé veky. Snem rozhodol, aby sa Lutherovi poskytla ešte jedna príležitosť na odvolanie. Naposledy ho teda priviedli do zhromaždenia. Znova dostal otázku, či chce odvolať svoje učenie. Vyhlásil: „Nemôžem odpovedať inak, než ako som už odpovedal.“ Bolo zrejmé, že ho ani sľubmi, ani hrozbami neprinútia na to, aby sa príkazom Ríma podvolil.

Predstavitelia pápežstva boli sklamaní, že ich moc, pred ktorou sa chveli králi a veľmoži, znevážil jednoduchý mních. Radi by mu dali pocítiť svoj hnev a mučením by ho navždy umlčali. Luther chápal, aké nebezpečenstvo mu hrozí, preto sa so všetkými zhováral kresťansky dôstojne a pokojne. V jeho slovách nebolo pýchy, vášne ani predstierania. Luther nemyslel na seba ani na vrchnosť, pred ktorou stál. Cítil, že stojí pred niekým nekonečne väčším než pápež, preláti, králi a cisári. V Lutherovom svedectve prehovoril Kristus tak mocne a dôstojne, že v tej chvíli priateľov i nepriateľov ovládla posvätná úcta a údiv. Srdcia najvýznamnejších mužov ríše oslovil na tomto sneme Duch Svätý. Niektoré z kniežat odvážne uznali, že Luther obhajuje spravodlivú vec. Mnohí sa presvedčili, kde je pravda; no niektorí na to čoskoro zabudli. Boli tam aj takí, ktorí vtedy nevyjavili svoje presvedčenie, ale neskôr sami skúmali Písmo a stali sa vernými prívržencami reformácie.

Fridrich Múdry očakával Lutherovo vystúpenie pred snemom s obavami, no teraz s hlbokým pohnutím počúval jeho prejav. S potešením a s určitou hrdosťou sledoval Lutherovu odvahu, duchovnú istotu i sebaovládanie a rozhodol sa, že ho bude brániť ešte rozhodnejšie. Pri porovnávaní oboch strán mu bolo zrejmé, že moc pravdy zvíťazila nad múdrosťou pápeža, kráľov a prelátov. Pápežstvo utrpelo porážku, ktorá bude v každej dobe zjavná všetkým národom.

Keď si pápežský legát uvedomil účinok Lutherovho prejavu, ešte viac ho vyľakal osud Ríma a rozhodol sa použiť všetky možné prostriedky, aby Luthera navždy umlčal. Celú svoju výrečnosť a známu diplomatickú prefíkanosť vynaložil na to, aby mladého cisára presvedčil, aké naivné a nebezpečné by bolo, keby kvôli názorom bezvýznamného mnícha obetoval priateľstvo a podporu mocného pápeža.

Legátove slová nezostali bez účinku. Cisár Karol dal hneď na druhý deň po Lutherovom prejave predložiť snemu posolstvo, v ktorom oznámil svoje odhodlanie pokračovať v politike svojich predchodcov – zachovať a chrániť kresťanstvo. Keďže Luther odmietol zriecť sa svojich „bludov“, použijú sa proti nemu a proti kacírstvu, ktoré šíril, tie najprísnejšie opatrenia. „Obyčajný mních, zvedený vlastnou pomätenosťou, sa postavil proti kresťanskej viere. V snahe zastaviť šírenie takejto bezbožnosti som rozhodnutý obetovať svoje kráľovstvo, svoje poklady, svojich priateľov, svoje telo, svoju krv, svoju dušu i svoj život. Hodlám prepustiť Martina Luthera z úradu a zakázať mu, aby v národe vyvolával nepokoje. Potom zakročím proti nemu a jeho prívržencom ako proti vzdorovitým kacírom. Exkomunikujem ich, dám ich do kliatby a všemožne sa pričiním, aby som ich vyhubil. Vyzývam príslušníkov stavov, aby sa správali ako verní kresťania“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 7, kap. 9). Cisár napriek tomu vyhlásil, že Lutherov ochranný list treba rešpektovať a skôr než sa proti nemu právne zakročí, treba mu dovoliť, aby sa mohol bezpečne vrátiť domov.

Členovia snemu zastávali protichodné názory. Vyslanci a zástupcovia pápeža znova žiadali, aby sa na ochranný list nebral nijaký ohľad. Vraveli: „Jeho popol by sa mal vysypať do Rýna, ako bol pred storočím doň vysypaný popol Jána Husa“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 7, kap. 9). Nemeckí šľachtici, aj keď ako stúpenci pápeža boli proti Lutherovi, nesúhlasili s takým porušením verejnej záruky, ktorá by poškvrnila česť národa. Pripomínali pohromy, ktoré nasledovali po Husovej smrti a vyhlásili, že sa neodvažujú strhnúť Nemecko a svojho mladého cisára do podobného nešťastia.

Na podlý návrh Lutherových odporcov dal odpoveď sám cisár: „Aj keby česť a vieru vyhnali z celého sveta, tieto cnosti by mali nájsť útočisko na kniežacích dvoroch“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 7, kap. 9). Keď Lutherovi najúhlavnejší odporcovia predsa len naliehali, aby cisár naložil s reformátorom tak, ako Zigmund s Husom a aby ho vydal do rúk cirkvi, spomenul si, ako Hus na sneme verejne upozornil na svoje putá a pripomenul cisárovi daný sľub. Pri tejto spomienke Karol V. vyhlásil: „Nechcel by som sa červenať ako Zigmund“ (Lenfant, cit. dielo, zv. 1, str. 422).

Pravdy, ktoré hlásal Luther, cisár Karol vedome odmietol, keď napísal: „Som pevne odhodlaný riadiť sa príkladom svojich predkov“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 7, kap. 9). Rozhodol sa, že z vyšliapanej cesty zvykov sa neodchýli, hoci mohol ísť cestou pravdy a spravodlivosti. Keďže jeho predkovia podporovali pápežstvo, bude ho podporovať aj on napriek všetkej jeho krutosti a zvrátenosti. Týmto svojím rozhodnutím odmietol možnosť prijať viac svetla, ako prijali jeho otcovia a nevziať na seba o nič viac povinností, než koľko ich mali oni.

Podobne aj dnes mnohí ľudia lipnú na zvyklostiach a tradíciách svojich predkov. Keď im Boh posiela ďalšie poznanie, odmietajú ho s tým, že čo nedostali ich predkovia, neprijmú ani oni. Nie sme však v rovnakej situácii ako naši otcovia, preto nemáme ani rovnaké povinnosti, teda ani rovnaké zodpovednosti ako oni. Konáme proti Božej vôli, ak svoje povinnosti chceme merať príkladom predkov, namiesto toho, aby sme Božie slovo skúmali sami. Naša zodpovednosť je väčšia, než bola zodpovednosť našich otcov. Sme totiž zodpovední za svetlo, ktoré prijali oni a ktoré nám odovzdali ako dedičstvo, a sme zodpovední aj za to svetlo, ktoré nás z Božieho slova osvecuje dnes.

Neveriacim Židom Kristus povedal: „Keby som nebol prišiel a nebol im hovoril, nemali by hriech, ale teraz nemajú výhovorku pre svoj hriech“ (Ján 15,22). Prostredníctvom Luthera oslovila cisára a nemecké kniežatá tá istá Božia moc. Keď z Božieho slova zažiarilo svetlo, Boží Duch presviedčal mnohých účastníkov snemu poslednýkrát v ich živote. Tak ako sa kedysi ani Pilát nebránil, aby mu pýcha a snaha zapáčiť sa zavreli srdce pred Vykupiteľom sveta a ako svojho času rozochvený Felix vyzval posla pravdy: „Nateraz odíď, zavolám ťa, až budem mať čas“ (Sk 24,25), alebo keď spupný Agrippa pripustil: „Čoskoro by si ma presvedčil, aby som sa stal kresťanom“ (Sk 26,28), a napriek tomu Božie posolstvo odmietol, podobne aj Karol V. teraz podľahol svetskej sláve a svetskému zmýšľaniu, takže odmietol svetlo pravdy.

V meste sa čoskoro rozniesli správy o tom, čo sa proti Lutherovi chystá, a vyvolali veľký rozruch. Reformátor získal mnoho priateľov, ktorí si dobre uvedomovali podlosť a krutosť Ríma voči všetkým, čo sa odvážili odkryť jeho skazenosť. Priatelia sa rozhodli, že Luther sa nesmie stať obeťou svojich odporcov. Stovky šľachticov sa zaviazalo, že ho budú chrániť. Nemálo bolo tých, čo panovníkovo posolstvo otvorene označili za prejav slabošskej podriadenosti moci Ríma. Na bránach domov a na verejných priestranstvách sa objavili plagáty. Niektoré Luthera odsudzovali, iné ho podporovali. Na jednom z nich boli napísané tieto slová biblického mudrca: „Beda ti, krajina, ak ti je kráľom dieťa“ (Kaz 10,16). Nadšenie ľudu za Luthera po celom Nemecku presvedčilo cisára i snem, že akákoľvek nespravodlivosť voči reformátorovi by ohrozila systém v ríši, a možno aj pevnosť trónu.

Fridrich Saský sa zámerne správal zdržanlivo, starostlivo a svoje skutočné pocity voči reformátorovi opatrne tajil. Pozorne ho strážil, sledoval každý jeho pohyb, no neprehliadal ani kroky jeho nepriateľov. Mnohí však nijako netajili svoju náklonnosť k Lutherovi. Reformátora navštevovali kniežatá, šľachtici, baróni a ďalšie významné osobnosti cirkevné i laické. Spalatin napísal: „Malá miestnosť Dr. Luthera nemohla pojať všetkých návštevníkov, ktorí k nemu prichádzali“ (Martyn, cit. dielo, zv. 1, str. 404). Nielen tí, čo v Lutherovi videli niečo viac, než len obyčajného človeka, ale aj tí, ktorí jeho učenie neprijali, museli obdivovať jeho čestnosť a poctivosť, že bol pripravený radšej zomrieť, než by konal proti svojmu svedomiu.

Mnohí sa všemožne snažili Luthera presvedčiť, aby s Rímom pristúpil na určitý kompromis. Niektorí šľachtici ho varovali, že ak bude neústupne zastávať svoje stanovisko proti mienke cirkvi a koncilu, onedlho bude z ríše vykázaný a nikto sa ho nezastane. Luther na to odpovedal: „Kristovo evanjelium nemožno hlásať, aby nevzbudilo odpor. Prečo by ma mal strach z nebezpečenstva odlúčenia od Pána a od Božieho slova, ktoré jediné je pravdou? Nie, radšej sa vzdám svojho tela, svojej krvi a svojho života“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 7, kap. 10).

Keď ho niektorí znova nabádali, aby sa podriadil rozhodnutiu cisára a potom sa už nemusí ničoho obávať, odpovedal: „Celým svojím srdcom súhlasím s tým, že by cisár, kniežatá, ba aj najposlednejší kresťan mali moje diela preskúmať a posúdiť, no len pod podmienkou, že ich budú merať Božím slovom. Ľudia nepotrebujú nič iné, len ho poslúchať. Nenúťte moje svedomie, ktoré je viazané a späté s Písmom svätým“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 7, kap. 10).

Na iné varovanie odpovedal: „Som ochotný zriecť sa svojho ochranného listu a vydať do rúk cisára seba i svoj život, ale Božie slovo nikdy!“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 7, kap. 10). Prejavil ochotu podriadiť sa rozhodnutiu všeobecného koncilu, no len pod podmienkou, že koncil bude rozhodovať na základe Písma svätého. Ďalej vyhlásil: „Pokiaľ ide o Božie slovo a vieru, každý kresťan je rovnako dobrým sudcom ako pápež, aj keby ho podporovalo milión koncilov“ (Martyn, cit dielo, zv. 1, str. 410). Nakoniec priatelia i nepriatelia dospeli k presvedčeniu, že ďalšie snahy o uzmierenie sú zbytočné.

Keby sa bol Luther čo len v jedinom bode podvolil, satan a jeho pomáhači by zvíťazili. Jeho neochvejná duchovná sila bola však prostriedkom oslobodenia cirkvi a začiatkom novej, lepšej doby. Vplyv jediného muža, ktorý sa odvážil zmýšľať o náboženských veciach samostatne a podľa toho aj konať, pôsobil na cirkev i na celý svet nielen vo svojej dobe, ale aj v ďalších generáciách. Jeho odolnosť a vernosť budú posilňovať až do konca času všetkých, čo sa ocitnú v podobných situáciách. Božia moc a zvrchovanosť zvíťazili nad múdrosťou ľudí a nad silou satana.

Čoskoro nato dostal Luther cisársky príkaz, aby sa vrátil domov. Reformátor dobre vedel, že onedlho bude nasledovať jeho odsúdenie. Aj keď sa nad ním začali sťahovať hrozivé mraky, z Wormsu odchádzal so srdcom plným radosti a velebenia Boha. Povedal: „Hoci sám diabol strážil pápežovu pevnosť, Kristus do nej urobil veľký prielom a satan bol donútený uznať, že Pán je mocnejší než on“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 7, kap. 11).

Keďže Luther nechcel, aby sa jeho rozhodný postoj chápal ako vzbura, hneď po svojom odchode napísal cisárovi list, v ktorom okrem iného stálo: „Boh, ktorý pozná srdcia ľudí, mi je svedkom, že som pripravený čo najochotnejšie poslúchnuť vašu Výsosť – hoci poctený či zneuctený, živý či zomierajúci – a to vo všetkom až na Božie slovo, ktorým človek žije. Vo všetkých veciach pozemského života vám budem neochvejne verný, pretože niečo tu na zemi stratiť alebo získať nemá pre spásu nijaký význam. Ak však ide o večné záujmy, Boh nechce, aby sa človek podriaďoval človekovi. Také podriaďovanie v duchovných veciach je vlastne bohoslužba, a tá patrí jedine Stvoriteľovi“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 7, kap. 11).

Cestou z Wormsu prijímali ľudia Luthera ešte s väčšími poctami, než keď šiel na výsluch. Cirkevní hodnostári vítali exkomunikovaného mnícha a svetskí predstavitelia prejavovali poctu mužovi, ktorého cisár verejne odsúdil. Prosili ho, aby kázal, a on napriek zákazu šiel bez rozmýšľania na kazateľnicu a povedal: „Nesľúbil som, že spútam Božie slovo, a ani to neurobím“ (Martyn, cit. dielo, zv. 1, str. 420).

Čoskoro po odchode reformátora z Wormsu obhajcovia pápežstva si vymohli od cisára, aby proti Lutherovi vydal edikt. Luther bol v tomto výnose predstavený ako „sám satan v ľudskej podobe, oblečený do mníšskeho rúcha“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 7, kap. 11). Po vypršaní ochrannej lehoty sa proti Lutherovi mali podľa ediktu podniknúť kroky na zastavenie jeho pôsobenia. Podľa výnosu mu nikto nesmel poskytnúť prístrešie, dať sa mu najesť alebo napiť, slovom či skutkom verejne alebo tajne mu poskytnúť pomoc. Luther mal byť zatknutý, nech by sa zdržiaval kdekoľvek, a odovzdaný úradom. I jeho prívrženci mali byť uväznení a ich majetky zhabané. Jeho spisy sa mali zničiť a nakoniec mal byť rovnako prekliaty každý, kto by sa odvážil konať proti tomuto nariadeniu. Keďže po Lutherovom odchode odišlo z Wormsu saské knieža, ako aj kniežatá, ktoré sa k Lutherovi správali veľmi priateľsky, snem schválil cisárov výnos. Zástancovia pápežstva jasali, lebo sa nazdávali, že tým je osud reformácie spečatený.

Boh sa postaral o záchranu svojho služobníka aj v hodine krajného nebezpečenstva. Bdelé oko sledovalo každý jeho pohyb; verné, šľachetné srdce sa rozhodlo zachrániť ho. Bolo zrejmé, že Rím potrebuje len jeho smrť. Pred tlamou leva ho mohol zachrániť len bezpečný úkryt. Sám Boh vnukol saskému kniežaťu Fridrichovi nápad, ako má reformátora ochrániť. Verní priatelia jeho zámer uskutočnili a Luther bol tak dobre skrytý, že o ňom nevedeli ani priatelia, ani nepriatelia. Cestou domov bol prepadnutý, zajatý, odvlečený od svojich sprievodcov a cez lesy rýchlo dopravený na hrad Wartburg, osamelú horskú pevnosť. Jeho únos a úkryt zahaľovalo tajomstvo, takže ani sám Fridrich dlho nevedel, kam bol Luther dopravený. Toto utajenie malo svoj zámer. Kým knieža nevedelo, kde sa Luther zdržuje, nemohlo nič vyzradiť. Stačilo mu uistenie, že reformátor je v bezpečí.

Minula sa jar, uplynulo leto, odkvitla jeseň a prišla aj zima, no Luther bol stále ako vo väzení. Nuncius Aleander a jeho prívrženci jasali, lebo sa nazdávali, že svetlo evanjelia čoskoro zhasne. Zatiaľ však reformátor dopĺňal svoju lampu zo zásobárne pravdy, aby jej svetlo onedlho zažiarilo ešte jasnejšie.

V priateľskom prostredí a v bezpečí na Wartburgu sa Luther nejaký čas zotavoval z bojového vypätia. Trvalé uspokojenie však nemohol nájsť v nerušenom odpočinku. Keďže bol zvyknutý na činorodý, rušný život plný zápasov, len ťažko znášal nečinnosť. Vo chvíľach samoty myslel na stav cirkvi a vtedy zúfalo volal: „Beda! Nieto nikoho, kto by sa v tento posledný deň Božieho hnevu postavil ako múr pred Hospodinom a zachránil Izrael“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 9, kap. 2). Keď chvíľami uvažoval o sebe, prepadali ho obavy, že by ho ľudia mohli obviniť zo zbabelosti, pretože ušiel z boja. Vyčítal si ľahostajnosť a pohodlnosť. V tom čase však urobil za deň viac, než by sa mohlo zdať, že jeden človek môže vykonať. Jeho pero nezaháľalo. Kým si nepriatelia navrávali, že bol umlčaný, prekvapili sa a zrozpačiteli, keď dostali zjavný dôkaz, že v činnosti neustáva. Po celom Nemecku sa šírilo mnoho traktátov, ktoré pochádzali z jeho pera. Neobyčajne významnú službu preukázal svojim krajanom, keď do nemčiny preložil Novú zmluvu. Zo svojho hradného „Patmosu“ po celý rok takmer bez prestania hlásal evanjelium, karhal hriech a odsudzoval bludy svojej doby.

Boh odviedol svojho služobníka zo scény verejného života nielen preto, aby ho zachránil pred hnevom nepriateľov alebo aby mu doprial určitý čas pokoja na závažnú prácu, ale že šlo o niečo významnejšie. V ústraní horského hradu zostal Luther sám, odlúčený od priazne sveta a bez ľudskej chvály. To ho chránilo pred pýchou a sebaistotou, ktoré obvykle sprevádzajú úspešných ľudí. Útrapy a pokorovanie ho pripravili na to, aby onedlho znova bezpečne vystupoval závratnými výšinami, na ktoré bol tak náhle vynesený. 

Keď sa ľudia tešia z toho, že pravda ich oslobodila, radi chvália tých, ktorých povolal Boh, aby rozbili putá bludu a povery. Satan sa snaží odvrátiť myšlienky a city ľudí od Boha a upriamiť ich na ľudské nástroje. Vedie ich tak, aby velebili človeka a zabúdali na ruku, ktorá všetko prozreteľne riadi. Náboženskí vodcovia, ktorí bývajú oslavovaní a vážení, pričasto zabúdajú na svoju závislosť od Boha a začínajú sa spoliehať na seba. Potom sa snažia ovládnuť myslenie a svedomie tých, čo sa ochotne dajú nimi viesť, namiesto toho, aby ich viedlo Božie slovo. Práve tým sa dielo nápravy často oneskoruje. Pred týmto nebezpečenstvom chcel Boh ochrániť reformáciu. Toto dielo malo niesť pečať Boha, nie človeka. Ľudia hľadeli na Luthera ako na tlmočníka pravdy. Jeho pobyt v ústraní mal pomôcť, aby sa pohľad všetkých zameral na večného Pôvodcu pravdy.