9. Reformácia vo Švajčiarsku

Pri reformovaní cirkvi si Pán Boh vybral nástroje takisto ako pri jej zakladaní. Do svojej služby si nevyvolil svetských velikánov, boháčov či mocnárov zvyknutých na chválu a pocty, ktorými ich ľud ako svojich vodcov zahŕňal. Boli spupní a bezdôvodne sebaistí. Natoľko si zakladali na svojej nadradenosti, že neboli ochotní plniť Božiu vôľu v tom, aby súcitili so svojimi blížnymi a stali sa spolupracovníkmi pokorného Ježiša z Nazareta. Pozvanie: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí“ (Mat 4,19), dostali jednoduchí, nevzdelaní galilejskí rybári. Boli to skromní a učenliví nasledovníci svojho Pána. Čím menej ich ovplyvnilo vtedajšie falošné učenie, tým lepšie ich mohol Kristus vzdelať a vychovať pre svoju službu. Podobne to bolo aj v období veľkej reformácie. Hlavní predstavitelia reforiem pochádzali z chudobných pomerov; neboli to ľudia domýšľaví na svoje postavenie, neboli fanatikmi v službách duchovenstva. Na dosiahnutie svojich veľkých cieľov Boh zámerne používa skromných jednotlivcov. Ľudia potom neoslavujú človeka, ale Boha. On si svojich služobníkov pripravuje tak, že chcú a konajú jeho svätú vôľu.

Niekoľko týždňov potom, čo v chudobnom dome saského baníka uzrel svetlo sveta Martin Luther, narodil sa v chatrči alpského pastiera Huldreich Zwingli. Prostredie, v ktorom rástol, ako aj výchova v detstve boli dobrou prípravou na jeho budúce poslanie. Nádhera prírody a velebnosť kraja mu napĺňali myseľ predstavami Božej majestátnosti, moci a zvrchovanosti. Rozprávanie o hrdinských činoch, ktoré sa v minulosti v jeho rodnom vrchárskom okolí odohrali, prebúdzalo jeho mladícke túžby. Zbožná stará matka mu rozprávala viaceré krásne príbehy z biblických dejín vybraných z balastu cirkevných legiend a povestí. Jej vnuk počúval rozprávanie o slávnych činoch patriarchov, pastierov a prorokov, ktorí pásli svoje stáda na palestínskych kopcoch, kde ich oslovili anjeli, o dieťati z Betlehema a o Mužovi, ktorého ukrižovali na Golgote.

Tak ako Lutherov otec, chcel mať aj Huldreichov otec vzdelaného syna, a preto sa chlapec musel čoskoro rozlúčiť s rodným údolím. Keďže sa rozumovo rýchlo vyvíjal, čoskoro mu bolo treba nájsť učiteľa, ktorý by ho mohol niečo naučiť. Ako trinásťročný odišiel do Bernu, pretože tam bola vtedy najlepšia škola vo Švajčiarsku. Tu mu však hrozilo nebezpečenstvo, že príde o všetko, čo sa malo v jeho budúcom živote požehnane zúročiť. Mnísi ho totiž silou-mocou vábili do kláštora. Dominikáni a františkáni sa predbiehali v získavaní priazne medzi ľuďmi. Lákali ich honosnou kostolnou výzdobou, honosnými obradmi, slávnymi ostatkami svätcov a zázračných obrazov.

Bernskí dominikáni vedeli, že ak sa im podarí získať tohto nadaného študenta, budú mať z toho nielen úžitok, ale aj slávu. Jeho mladý vek, vrodené rečnícke schopnosti a spisovateľské nadanie, ako aj hudobné a básnické predpoklady by na ich bohoslužby prilákali ľudí skôr než všetok pompézný lesk a vonkajšia nádhera a rozmnožili by príjmy ich rehole. Pre kláštor ho chceli získať rôznymi úskokmi a lichotením. Keby Božia prozreteľnosť nebola Luthera vyslobodila, bol by sa ako študent zavrel v kláštornej cele a pre svet by bol celkom stratený. Zwingli nemusel prežiť rovnaké nebezpečenstvo, lebo jeho otec sa našťastie dozvedel o zámeroch mníchov. Nehodlal trpieť, aby jeho syn viedol záhaľčivý a nezmyselný mníšsky život. Keďže pochopil, aké nebezpečenstvo môže Huldreichovi ochromiť jeho ďalší zdarný vývoj, nariadil mu, aby sa bezodkladne vrátil domov.

Syn poslúchol, no v rodnom údolí nemohol zostať spokojný. Po čase odišiel do Bazileja a pokračoval v štúdiu. Tam aj prvýkrát počul evanjelium o nezaslúženej Božej milosti. Učiteľ klasických jazykov Wittenbach sa pri štúdiu gréčtiny a hebrejčiny dostal k Písmu svätému a vo svojich prednáškach otváral myseľ svojich poslucháčov pre lúče Božieho svetla. Pripomínal, že existuje pravda staršia a oveľa hodnotnejšia než náuky, ktoré šíria teológovia a filozofi. Podľa tejto starej pravdy je smrť Ježiša Krista jediným výkupným za hriešnika. Tieto prvé lúče svetla naznačovali Zwinglimu duchovný úsvit.

Onedlho sa mal Zwingli rozlúčiť s Bazilejom a nastúpiť svoju životnú dráhu. Jeho prvým pôsobiskom bola alpská farnosť v blízkosti jeho rodného údolia. Podľa záznamu jedného z jeho neskorších spolupracovníkov sa Zwingli po ustanovení za kňaza „celou dušou venoval štúdiu, lebo si uvedomoval rozsah potrebných vedomostí pastiera Kristovho stáda“ (Wylie, cit. dielo, zv. 8, kap. 5). Dôkladným skúmaním Písma poznal rozdiel medzi biblickou pravdou a bludmi Ríma. Podriadil sa Písmu ako Božiemu slovu, jedinému, úplnému a neomylnému pravidlu. Pochopil, že Písmo sa vykladá samo. Neodvažoval sa vykladať ho tak, aby vyhovovalo jeho vlastným predstavám. Pokladal si za povinnosť spoznať a pochopiť jeho najvlastnejší, pôvodný zmysel. Všetko zapojil do objasnenia plného a presného významu biblického textu. Prosil o pomoc Ducha Svätého, ktorý podľa Ježišovho sľubu zjaví pravdu všetkým, čo ju modlitebne a úprimne hľadajú.

Zwingli vyhlásil: „Písmo pochádza od Boha, nie od človeka a sám Boh, ktorý osvecuje, ti umožní pochopiť, že pochádza od neho. Božie slovo... nemôže sklamať; je jasné, samo učí, samo sa vykladá, osvecuje človeka celou spásou a milosťou, utešuje ho v Bohu, spokorňuje ho, takže sa stráca až prepadá, len aby prijal Boha.“ Pravdu týchto slov dokázal Zwingli vlastným životom. O tom, čo v tom čase prežíval, neskôr napísal: „Keď som sa začal úplne venovať Písmu svätému, filozofia a teológia ma neprestali pokúšať, aby som sa s nimi prel. Nakoniec som dospel k záveru, že musím dať bokom všetky lži a Boha začať poznávať len z jeho vlastného Slova. Vtedy som ho začal prosiť o nebeské svetlo a Písmo som začal chápať oveľa jasnejšie“ (Wylie, cit. dielo, zv. 8, kap. 6).

Učenie, ktoré Zwingli hlásal, nepochádzalo od Luthera. Bolo to učenie Kristovo. Švajčiarsky reformátor vyhlásil: „Ak Luther káže Krista, robí to, čo robím ja. Priviedol ku Kristovi viac ľudí, než som ich priviedol ja. To však nie je podstatné. Nebudem sa volať po nikom inom než po Ježišovi Kristovi; som jeho vojak a on je môj jediný vodca. Nikdy som Lutherovi nenapísal jediné slovo a Luther nenapísal mne. Prečo?... Aby bolo zjavné, aký jednotný je Boží Duch; veď obaja, bez toho, aby sme sa spolu dohovorili, učíme o Kristovi celkom zhodne“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 8, kap. 9).

V roku 1516 dostal Zwingli ponuku, aby sa stal kazateľom kláštora v Einsiedelne. Tam mal možnosť celkom zblízka poznať skazenosť Ríma a odtiaľ mohol šíriť reformačné myšlienky ďaleko za hranicami svojich rodných Álp. Do Einsiedelnu chodili ľudia najmä kvôli obrazu Panny Márie s údajne zázračnou mocou. Nad vstupom do kláštora bolo napísané: „Tu možno získať úplné odpustenie hriechov“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 8, kap. 5). K oltáru Panny Márie prichádzali pútnici po celý rok a pri príležitosti sviatku Panny Márie sem putovali obrovské zástupy ľudí nielen zo všetkých častí Švajčiarska, ale prichádzali aj pútnici z Francúzska a Nemecka. Keďže Zwingliho to veľmi zarmucovalo, rozhodol sa, že pri tejto príležitosti bude ľuďom zotročeným poverami zvestovať slobodu evanjelia.

Vyhlásil: „Nemyslite si, že Boh býva v tomto chráme radšej, než v ktorejkoľvek inej časti svojho stvoreného sveta. Nech žijete v ktorejkoľvek krajine, Boh je prítomný všade a počuje vás... Môžu vám azda bezvýznamné skutky, dlhé púte, obete, obrazy, vzývanie Panny Márie alebo svätcov získať Božiu milosť?... Načo je tá záplava slov v modlitbách. Aký zmysel má skvelá kapucňa, oholená hlava, dlhá vlajúca kutňa či zlatom vyšívané sandále?... Veď Boh hľadí do sŕdc; tie sú však od neho veľmi vzdialené. Kristus, kedysi obetovaný na kríži, je dostatočnou obeťou a odplatou za hriechy veriacich po celú večnosť“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 8, kap. 5).

Mnohým poslucháčom sa toto učenie nepáčilo. Boli sklamaní, keď počuli, že ich úmorná púť nemá nijaký zmysel. Nevedeli pochopiť, že v Ježišovi Kristovi sa im ponúka odpustenie zadarmo, bez zásluh. Viac sa im páčila stará cesta do neba, ktorú im vyznačil Rím. Zľakli sa zložitosti toho, že by mali hľadať niečo lepšie. Jednoduchšie bolo zveriť svoju spásu farárovi a pápežovi, než sa usilovať o čistotu srdca.

Iní však radostne prijali zvesť o vykúpení v Kristovi. Obrady, ktoré predpisoval Rím, im neprinášali pokoj. Kristovu krv prijímali ako prostriedok zmierenia a odpustenia. Títo ľudia sa vrátili domov a tam šírili vzácne svetlo, ktoré poznali. Pravda sa niesla z jednej obce do druhej, z mesta do mesta a počet pútnikov k oltáru Panny Márie výrazne poklesol. Ubúdalo obetí a darov, čím sa zmenšoval i Zwingliho plat, ktorý od obetí priamo závisel. Bol však rád, keď videl, ako vplyv fanatizmu a povier slabne.

Cirkevné úrady neboli slepé, aby si nevšimli dielo, ktoré Zwingli koná, no zatiaľ váhali zakročiť. Stále ešte dúfali, že ho získajú na svoju stranu, a preto ho zahŕňali lichotením. Pravda medzitým prenikla do sŕdc.

Pôsobenie v Einsiedelne pripravilo Zwingliho na rozsiahlejšiu prácu, do ktorej sa mal čoskoro pustiť. Po troch rokoch pôsobenia v Einsiedelne bol povolaný za kazateľa do katedrály v Zürichu. V tom čase bol Zürich najvýznamnejším mestom švajčiarskej konfederácie a odtiaľ sa mohol jeho vplyv šíriť oveľa ďalej. Keďže cirkevní predstavitelia, ktorí ho do Zürichu pozvali, si nepriali nijaké novoty, poučili ho o jeho povinnostiach.

Vraveli: „Všemožne sa snaž, aby príjmy kapituly boli zabezpečené, a budeš brať ohľad aj na tých najmenších. Budeš povzbudzovať a napomínať verných, a to z kazateľnice i v spovednici, aby odviedli všetky desiatky a poplatky a aby svojimi obeťami prejavovali oddanosť cirkvi. Horlivo sa budeš usilovať o zvyšovanie príjmov za služby chorým, za omše a vôbec za každý cirkevný úkon.“ Kňazi, ktorí ho uvádzali do jeho nových povinností, mu ďalej vysvetľovali: „K povinnostiam kaplána patrí podávanie sviatostí, kázanie a duchovenská starostlivosť. Pokiaľ ide o kázanie, na to si môžeš vyhliadnuť zástupcu. Sviatosti budeš podávať len významným osobám a len keď ťa o to požiadajú, nesmieš tak robiť komukoľvek a bez rozlišovania“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 8, kap. 6).

Zwingli si bez slova vypočul rady a pokyny, poďakoval za česť, ktorú mu preukázali, že ho na toto význačné miesto povolali a potom začal vysvetľovať spôsob, ktorý chcel zaviesť: „Kristov život bol ľuďom príliš dlho skrytý. Budem o jeho živote kázať z evanjelia svätého Matúša,... budem čerpať len z prameňov Písma svätého, skúmať jeho hĺbky, porovnávať jeho stať s inou a snažiť sa im porozumieť prostredníctvom vytrvalých a vrúcnych modlitieb. Svoju službu zasvätím Božej sláve, chvále jeho jediného Syna, skutočnej spáse ľudí a ich vzdelávaniu v pravej viere“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 8, kap. 6). Aj keď niektorí kňazi nesúhlasili s jeho plánom a pokúšali sa odvrátiť ho od toho, Zwingli zostal neoblomný. Vyhlásil, že nehodlá zavádzať nijaké nové metódy, ale riadiť sa chce starým spôsobom, aký sa používal v cirkvi v predošlých dobách.

Záujem o pravdy, ktoré kázal, bol už prebudený. Veľký počet ľudí sa začal priam hrnúť na jeho kázne. Medzi poslucháčmi boli mnohí, čo už dávno prestali navštevovať bohoslužby. Zwingli začínal svoje kázanie tým, že otvoril evanjelium, začal čítať a vysvetľovať svojim poslucháčom inšpirovaný záznam života, učenia a smrti Ježiša Krista. Tak ako v Einsiedelne, aj tu predstavoval Božie slovo ako jedinú neomylnú autoritu a Kristovu smrť ako jedinú dokonalú obeť. Oznámil: „Chcem vás priviesť ku Kristovi, k pravému Zdroju záchrany“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 8, kap. 6). Okolo kazateľa sa zhromažďovali ľudia všetkých vrstiev, od verejných činiteľov a učencov po remeselníkov a roľníkov. Ľudia počúvali jeho slová s hlbokým záujmom. Zwingli nielen upozorňoval na ponuku nezaslúženej spásy, ale smelo aj karhal neprístojnosti a vtedajšiu skazenosť. Mnohí po návrate z chrámu velebili Boha. Vraveli: „Tento muž je kazateľom pravdy. On bude naším Mojžišom, aby nás vyviedol z tejto egyptskej temnoty“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 8, kap. 6).

Ľudia spočiatku prijímali jeho pôsobenie s veľkým nadšením, no časom sa začali ozývať aj nepriateľské hlasy. Mnísi začali odsudzovať jeho učenie a mariť jeho dielo. Niektorí ho začali zosmiešňovať a tupiť, iní ho osočovali a vyhrážali sa mu. Zwingli všetko trpezlivo znášal a hovorieval: „Ak chceme pre Ježiša Krista získať bezbožných, musíme nad mnohými vecami zažmúriť oči“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 8, kap. 6).

V tom čase dostalo reformačné dielo novú pomoc. Do Zürichu prišiel akýsi Lucian s niektorými Lutherovými spismi. Poslal ho ta istý priateľ reformácie z Bazileja. Nazdával sa, že predajom týchto spisov by sa mohlo účinne pomôcť šíreniu svetla. Zwingli mu napísal: „Zisti, či je to človek dostatočne opatrný a obratný, a ak je taký, nech vo Švajčiarsku z mesta do mesta, z mestečka do mestečka, z dediny do dediny, ba z domu do domu roznáša Lutherove spisy, najmä jeho výklad Pánovej modlitby, napísanej pre kresťanských laikov. Čím viac budú o nich ľudia vedieť, tým viac ich budú kupovať“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 8, kap. 6). Takto si svetlo pravdy našlo vstup do sŕdc mnohých ľudí.

Keď sa Boh chystal zlomiť okovy nevedomosti a povier, aj satan sa všemožne snažil obklopiť ľudí tmou a spútať ich krídla ešte pevnejšie. Zatiaľ čo v rôznych krajinách povstávali muži a vykladali ľuďom, že odpustenie a ospravedlnenie možno získať len vďaka obeti Ježiša Krista, Rím s novým úsilím otváral vo všetkých kresťanských zemiach trh a ponúkal odpustky za peniaze.

Cirkev určila výšku poplatku za každý hriech a ľuďom dovoľovala slobodne páchať zločiny, len aby cirkevná pokladnica bola stále plná. Obidva smery súťažili o stále väčší vplyv – jeden ponúkal odpustenie hriechov za peniaze, druhý odpustenie v Ježišovi Kristovi. Rím podporoval hriech a urobil si z neho zdroj príjmov, reformátori hriech odsudzovali a poukazovali na Krista ako na zmierňujúcu obeť a vysloboditeľa.

V Nemecku zverili predaj odpustkov dominikánskym mníchom a riadil ich neslávne známy Tetzel. Vo Švajčiarsku dostali obchod s odpustkami františkáni pod dohľadom talianskeho mnícha Samsona. Ten už dobre poslúžil cirkvi, keď pre pápežskú pokladnicu zabezpečil obrovské finančné obnosy z Nemecka a Švajčiarska. Teraz chodil po Švajčiarsku a pútal k sebe veľké zástupy ľudí. Chudobných roľníkov oberal o ich skromné zárobky a od zámožných vymáhal bohaté dary. Vplyv reformácie bol však už zrejmý. Obchod sa síce nedal zastaviť, vynášal však podstatne menej. Zwingli bol ešte v Einsiedelne, keď Samson krátko po svojom príchode do Švajčiarska dorazil so svojím tovarom do susedného mesta. Keď sa Zwingli dozvedel o jeho poslaní, hneď vystúpil proti nemu. Nikdy sa nestretli, ale Zwingli postrehol Samsonove zámery a mních musel ísť obchodovať inde.

V Zürichu Zwingli kázal proti kramárom s odpustkami tak horlivo, že keď sa potom Samson k Zürichu blížil, vyslala k nemu cirkevná rada posla s odkazom, aby sa mestu vyhol. Samson sa nakoniec do mesta dostal podvodom, nepredal tam však ani jediný odpustok a onedlho Švajčiarsko opustil.

Keď roku 1519 postihol Švajčiarsko mor, zvaný „veľká smrť“, reformáciu to len posilnilo. Ľudia sa ocitli tvárou v tvár smrti a mnohí pochopili, aké márne a bezcenné sú odpustky, ktoré si krátko predtým kúpili, a preto zatúžili po tom, aby ich viera stála na pevnom základe. Zwingli žil v Zürichu a ani jemu sa mor nevyhol. Choroba ho tak vyčerpala, že strácal nádej na uzdravenie. Ba začali sa šíriť správy, že zomrel. Aj vo chvíľach tvrdej skúšky mu zostala oporou neochvejná nádej a odvaha. Vierou hľadel na golgotský kríž a veril v úplné odpustenie hriechov. Keď ho potom Pán vytrhol zo smrti, hlásal evanjelium ešte horlivejšie než predtým a jeho slová mali nezvyčajnú moc. Ľudia radostne uvítali svojho milovaného kazateľa, ktorý sa k nim vrátil takmer z okraja hrobu. Sami prichádzali od lôžok chorých a umierajúcich a viac než dosiaľ si uvedomovali, akú hodnotu má evanjelium.

Zwingli teraz jasnejšie chápal pravdy evanjelia a priamo na sebe plnšie pocítil jeho obnovnú moc. Teraz ho zaujímali dva námety: pád človeka do hriechu a plán vykúpenia. Hlásal: „V Adamovi sme všetci mŕtvi; určení na odsúdenie a záhubu“ (Wylie, cit. dielo, zv. 8, kap. 9). „Kristus... však za nás zaplatil nesmierne veľké výkupné... Jeho utrpenie. je večná obeť, má trvalo uzdravujúcu moc, robí navždy zadosť Božej spravodlivosti, všetkým, ktorí sa na ňu spoliehajú pevnou a neochvejnou vierou.“ Pritom učil, že ľudia nesmú s odvolaním sa na Kristovu milosť pokračovať v hriechu. „Kde je viera v Boha, tam je Boh, a kde prebýva Boh, tam je horlivosť, ktorá vedie a núti ľudí k dobrým skutkom“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 8, kap. 9).

Záujem o Zwingliho kázne bol taký, že zástupy poslucháčov napĺňali chrám do posledného miesta. Kázne odhaľovali pravdu postupne, ako ju poslucháči boli schopní vnímať. Zwingli starostlivo dbal o to, aby spočiatku neuvádzal tie body pravdy, ktoré by ich mohli ohromiť a vyvolať v nich predsudky. Jeho úlohou bolo získať ich srdcia pre Kristovo učenie, premeniť ich Kristovou láskou a poukázať na Kristov príklad. Ak prijmú zásady evanjelia, potom opustia aj svoje poverčivé názory a zvyky.

Reformácia v Zürichu postupovala krok za krokom. Vyľakaní nepriatelia sa odhodlali k ráznemu odporu. Ak pred rokom vyhlásil wittenberský mních svoje „nie“ pápežovi i cisárovi vo Wormsi, teraz sa zdalo, že podobný odpor voči pápežským požiadavkám sa prejaví aj v Zürichu. Útoky na Zwingliho sa opakovali. V kantonálnych samosprávach, ktoré boli verné pápežovi, bolo z času na čas upálených niekoľko stúpencov evanjelia. To však odporcom nestačilo. Mal byť umlčaný hlavný šíriteľ kacírstva. Kostnický biskup poslal teda troch delegátov do mestskej rady v Zürichu, prostredníctvom ktorých obvinil Zwingliho, že učí ľud prestupovať cirkevné zákony, čím ohrozuje pokoj a poriadok spoločnosti. Tvrdil, že ak sa nebude rešpektovať autorita cirkvi, zavládne všeobecná anarchia. Zwingli odpovedal, že v Zürichu už štyri roky káže evanjelium a mesto „je pokojnejšie a tichšie než ktorékoľvek iné vo Švajčiarsku“. Potom sa spýtal: „Nie je práve kresťanstvo tou najlepšou ochranou obecného poriadku?“ (Wylie, cit. dielo, zv. 8, kap. 11) Delegáti vyzvali členov mestskej rady, aby zostali verní cirkvi, mimo ktorej, ako tvrdili, nieto spásy. Zwingli odpovedal: „Nech vás páni a občania toto napomenutie neznepokojí. Základom cirkvi je tá istá Skala, ten istý Kristus, ktorý dal Petrovi jeho meno, pretože ho Peter verne vyznal. Každý, kto Ježiša Krista ústami vyznáva a celým srdcom v neho verí, nech je z ktoréhokoľvek národa, ľúbi sa Bohu a Boh ho prijíma. Je isté, že mimo takejto cirkvi spásy niet“ (D‘Aubigné, cit. dielo, londýnske vydanie, zv. 8, kap. 11). Výsledkom zasadnutia rady bolo to, že jeden z biskupových delegátov prijal reformovanú vieru.

Keďže mestská rada odmietla podniknúť proti Zwinglimu akékoľvek opatrenie, Rím sa chystal k novému útoku. Keď sa reformátor dozvedel o zámeroch svojich nepriateľov, zvolal: „Len nech prídu; bojím sa ich tak, ako sa skalný útes bojí dorážajúcich vĺn“ (Wylie, cit. dielo, zv. 8, kap. 11). Snahy duchovných len pomohli tomu, čo chceli zničiť. Pravda sa šírila ďalej. Jej prívržencov v Nemecku, skľúčených Lutherovým zmiznutím, to povzbudilo, keď videli, aký pokrok dosahuje evanjelium vo Švajčiarsku.

Ovocie reformačného rozmachu v Zürichu sa prejavilo v úbytku nerestí, v lepšom spoločenskom poriadku a súlade. Zwingli napísal: „V našom meste je pokoj, nieto sporov, nevyskytuje sa pokrytectvo, závisť a nevraživosť. Z čoho pramení taká jednomyseľnosť, z čoho pochádza naše učenie, ktoré nás napĺňa pokojom a zbožnosťou, ak nie od Pána?“ (Wylie, cit. dielo, zv. 8, kap. 15)

Víťazstvá reformácie natoľko znepokojovali zástancov pápežstva, že sa ju snažili ešte odhodlanejšie rozvrátiť. Videli, aké malé výsledky prinieslo prenasledovanie, ktorým chceli v Nemecku zastaviť Lutherovo dielo. Preto hodlali reformáciu vo Švajčiarsku zničiť jej vlastnými zbraňami. Rozhodli sa, že s Zwinglim usporiadajú učenú rozpravu a ako jej poriadatelia si zabezpečia víťazstvo tým, že určia nielen miesto, kde sa rozprava bude konať, ale aj rozhodcov, ktorí posúdia, kto zvíťazil. Keď budú mať Zwingliho vo svojej moci, dobre sa postarajú, aby im neunikol. Len čo umlčia vodcu, ľahko si poradia s celým hnutím. Svoje plány však starostlivo tajili.

Rozhodli, že dišputa sa bude konať v Bádene. Zwingli sa však na nej nezúčastnil, pretože mestská rada nedôverovala prívržencom pápežstva a podozrievala ich z prípravy nástrah. Poučila sa z hraníc zapálených vyznávačom v kantónoch verných pápežovi. Nedovolila teda svojmu kazateľovi, aby sa vystavoval takému nebezpečenstvu. Zwingli by sa bol ochotne stretol s kýmkoľvek, koho by Rím chcel vyslať do Zürichu. Ísť však do Bádenu, kde už mučeníckej krvi pre pravdu tieklo dosť, znamenalo ísť na istú smrť. Reformátora mali zastupovať Oekolampad a Haller, zástupcom Ríma bol známy Dr. Eck, ktorého sprevádzal zástup učených doktorov a prelátov.

Hoci Zwingli na rozpravu neprišiel, jeho vplyv tam bol zrejmý. Všetkých zapisovateľov vybrali obhajcovia pápežstva a ostatným prítomným zakázali pod trestom smrti robiť si poznámky. Zwingli napriek tomu každý deň dostával presnú správu o tom, čo sa v Bádene udialo. Na dišpute sa totiž zúčastnil istý študent, ktorý každý večer zapísal dôvody, ktoré boli toho dňa predložené. Iní dvaja študenti denne dodávali tieto záznamy Zwinglimu do Zürichu spolu s listami od Oekolampada. Reformátor každý deň odpovedal, dával rady a návrhy. Listy písal v noci a študenti sa ráno vracali s nimi do Bádenu. Pozornosť strážcov pri mestskej bráne odpútali košmi s hydinou, ktoré títo poslovia nosili na hlave, takže bránou mohli prechádzať bez ťažkostí. 

Takto bojoval Zwingli proti svojim zákerným odporcom. Myconius napísal: „Zwingli svojím premýšľaním, prebdenými nocami a radami, ktoré posielal do Bádenu, vykonal viac, než by bol urobil tým, že by sa bol na rozprave so svojimi odporcami zúčastnil osobne“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 11, kap. 13).

Obhajcovia pápežstva sa z očakávaného víťazstva tešili vopred. Preto prišli do Bádenu v najdrahších, šperkami vyzdobených šatách. Usporiadali slávnostné hody pri stoloch, na ktorých boli tie najvzácnejšie lahôdky a najvyberanejšie vína. Ťarchu svojich duchovných povinností si nadľahčovali zábavami a hýrením. Zástanci reformácie sa od nich zásadne líšili. Obyčajným ľuďom sa javili len ako skupina máločo odchodnejšia od žobrákov. Zo skromných prostriedkov si mohli dovoliť len to najpotrebnejšie. Majiteľ domu, v ktorom býval Oekolampad, príležitostne sledoval tohto nájomníka vo svojom byte a vždy ho videl buď študovať, alebo modliť sa. Veľmi sa tomu divil a hovoril, že kacír je prinajmenšom „veľmi zbožný“.

Na začiatku rozpravy „vystúpil Dr. Eck sebavedome za skvostne vyzdobený rečnícky pult, zatiaľ čo skromný a jednoducho oblečený Oekolampad mal určené miesto pred svojím protivníkom na hrubo vyrezávanej stoličke“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 11, kap. 13). Prenikavý hlas ani zjavná sebaistota Dr. Ecka neopúšťali. Svojou horlivosťou si zabezpečoval odplatu a slávu, lebo ako obhajca viery mal dostať slušnú odmenu. Keď mu zlyhávali argumenty, začal s urážkami a s prísahami.

Skromný a ostýchavý Oekolampad sa bál boja. Rozpravu začal slávnostným vyhlásením: „Neuznávam nijaké iné kritérium než Božie slovo“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 11, kap. 13). Hoci sa správal jemne a zdvorilo, preukázal, že je schopný a neoblomný. Zatiaľ čo sa obhajcovia pápežstva obvykle odvolávali na autoritu cirkevných zvyklostí, reformátor sa pevne pridŕžal Biblie. Vyhlásil: „V našom Švajčiarsku obyčaje neplatia, ak nie sú v súlade s ústavou. Našou ústavou vo veciach viery je však Písmo sväté“ (D‘Aubigné, cit. dielo, zv. 11, kap. 13).

Rozdiel medzi oboma diskutujúcimi nezostal bez účinku. Pokojné a jasné dôvody reformátora, prednesené v kresťanskej pokore a láskavo, oslovili prítomných, takže sa znechutene odvracali od Eckovho hlučného naparovania.

Rozprava trvala osemnásť dní. Keď sa skončila, zástancovia pápežstva sa nazdávali, že zvíťazili. Väčšina účastníkov podporila Rím, snem označil reformátorov za porazených a oznámil, že spolu so svojím vodcom Zwinglim sú z cirkvi vyobcovaní. Ovocie rozpravy však ukázalo, komu prospela. Rozprava významne posilnila protestantizmus, lebo onedlho sa pre reformáciu rozhodli významné mestá Bern a Bazilej.