Dodatky

(Poslednú revíziu urobil Inštitút spisov E. G. Whiteovej 19. novembra 1956.)

Dodatok č. 1. Pápežský titul

V článku, ktorý je zahrnutý v rímskokatolíckom kanonickom práve Corpus Iuris Canonici, platnom do roku 1918, vyhlásil pápež Inocenc III. (1198-1216), že rímsky pápež je „pozemským zástupcom nielen obyčajného človeka, ale samého Boha“. V poznámke k tomuto výroku čítame, že je to tak preto, lebo je zástupcom Krista, ktorý je „Bohom i človekom“.

Pramene: Decretales Domini Gregorii Papae IX., zv. 1, De Translatione Episcoporum, časť 7, kap. 3; Corpus Iuris Canonici (2. lipské vydanie, 1881), stĺpec 99 (Paríž 1612), zv. 2, Decretales, stĺpec 205. V roku 1582 vydal pápež Gregor XIII. súhrn právnych zbierok Corpus Iuris Canonici, zostavený z hlavných cirkevno-právnych dokumentov. K nemu patrili tieto časti:

Decretum Gratiani, zozbierané roku 1140 mníchom Gratianom, ktorý učil na univerzite v Bologni.

Dekretálie Gregora IX., nazvané Liber Extra, zostavil Raimund von Pennafort. Uverejnené boli v roku 1234 ako prvý rímsky kódex; obsahovali cirkevno-právne nariadenia vydané po Gratianovi.

Zbierka Bonifáca VIII., nazývaná Liber Sextus, vyšla roku 1298.

Clementinae Klementa V., vydané roku 1314 ako kódex.

Dve zbierky Extravagantes pápeža Jána XXII. a Extravagantes communes od Jeana Chappuisa, vydané roku 1500 v Paríži. Pápež Pius X. poveril roku 1904 komisiu kardinálov, aby vypracovala jednotný, všeobecne platný kódex, písaný vtedajšou jasnou právnickou latinčinou s priebežným očíslovaním jednotlivých zákonov. Tak vznikol Codex Iuris Canonici, ktorý roku 1917 uverejnil Benedikt XV. s platnosťou od Turíc roku 1918. Pokiaľ ide o titul „Pán Boh pápež“, o tom pozri poznámku k Extravagantes pápeža Jána XXII., zv. 14, kap. 4, Declaramus. V antverpskom vydaní Extravagantes z roku 1584 sa slová „Dominum Deum Nostrum Papam“ („Pána Boha nášho pápeža“) vyskytujú v stÍpci 153. V parížskom vydaní, ktoré vyšlo roku 1612, sa vyskytujú v stĺpci 140. V rôznych vydaniach po roku 1612 bolo slovo „Deum“ („Boha“) vypustené.

 

Dodatok č. 2. Neomylnosť

Rímsky jezuitský časopis „Civilta Cattolica“ z 9. 2. 1869 uverejnil článok s podrobnejšími údajmi o pripravovaných bodoch rokovania na zvolávanom vatikánskom koncile, medzi ktorými bolo okrem iného aj vyhlásenie o neomylnosti pápeža. Článok vyvolal silný odpor proti koncilu a proti navrhovanému vyhláseniu pápežskej neomylnosti, čo podľa mienky odporcov malo mať ďalekosiahle následky. Hnutie odporu našlo priaznivcov vo Francúzsku, Nemecku, Anglicku, Rakúsku a v Spojených štátoch. Štrnásť z devätnástich nemeckých biskupov žiadalo pápeža vzhľadom na krátkosť času a nepokoj v cirkvi, aby vyhlásenie o pápežskej neomylnosti stiahol z programu. Žiadosť bola zamietnutá. Pri prvom hlasovaní bolo prítomných 671 hlasujúcich, z toho 451 bolo za, 88 proti, 70 sa hlasovania zdržalo a 62 hlasovalo za podmienečné prijatie. Viac ako štvrtina všetkých prítomných sa teda vyslovila proti prijatiu vyhlásenia o pápežskej neomylnosti. Medzi prvým a druhým hlasovaním sa oponenti všemožne snažili, aby návrh neprešiel, ale márne. Pred druhým hlasovaním veľa hlasujúcich opustilo koncil kvôli svedomiu. Pri konečnom hlasovaní bolo odovzdaných 533 kladných hlasov, proti boli len dvaja delegáti, ktorí sa pred skončením zasadania 18. 7. 1870 pripojili k ostatným.

Treba povedať, že neomylnosť sa týka len pápežského úradu, nie jeho osoby bez úradu. Podľa Algermissena (Confessionskunde, 1950, str. 221) sa pápež pri rozhodovaní o otázkach viery „ex cathedra“ nielen nedopúšťa chýb a je neomylný, ale mýliť sa ani nemôže.

Vyhlásenie o pápežskej neomylnosti v rozhodujúcich výrokoch znie: „Podľa tradície verne zachovanej od začiatku kresťanskej viery na česť Boha, nášho Spasiteľa, na vyvýšenie katolíckeho náboženstva a pre blaho národov vyhlasujeme so súhlasom svätého koncilu, že Bohom zjavený článok viery znie: Keď rímsky pápež hovorí ex cathedra, teda keď zastáva úrad pastiera a učiteľa všetkých kresťanov a z moci svojho najvyššieho apoštolského postavenia rozhoduje o vierouke alebo obyčajoch, ktoré má celá cirkev zachovávať, má, na základe božského stavu, ktorý mu je prisľúbený vo svätom Petrovi, tú neomylnosť, ktorou chcel božský Vykupiteľ vyzbrojiť svoju cirkev pri konečnom rozhodovaní o vierouke; preto sú také konečné rozhodnutia rímskeho pápeža nezmeniteľné.“

Pramene: Philip Schaff, The Creeds of Christendom with a History and Critical Notes, zv. 2, kde sú uvedené latinské texty a ich anglický preklad. Na porovnanie s rímskokatolíckym stanoviskom pozri The Catholic Encyclopedia, zv. 7, heslo Infallibility; James kardinál Gibbons, The Faith of Our Fathers, kap. 7 a 11; O rímskokatolíckom hľadisku, ktoré oponovalo učeniu o neomylnosti pápeža, pozri Johann Joseph Ignaz von Döllinger, The Pope and the Council, New York 1869, a W. J. Sparrow Simpson, Roman Catholic Opposition to Papal Infallibility, Londýn 1909. O protestantskom hľadisku pozri George Salmon, Infallibility of Church, Londýn 1914.

 

Dodatok č. 3. Zákaz Biblie

V starej cirkvi sa veriacim veľmi odporúčalo čítanie Biblie. Cirkevní otcovia však boli jednoznačne za čítanie a štúdium Písma, ako o tom svedčia ich výroky:

Klement Rímsky (okolo r. 100) povedal: „Usilovne čítajte Písmo sväté, pravé výroky Ducha Svätého!“ „Milovaní, dobre poznáte sväté spisy, správne ste pochopili Božie výroky, majte teda na zreteli, aby ste sa na ne rozpamätali.“

Polykarp (zomrel roku 155), predstavený cirkevného zboru v Smyrne: „Spolieham sa na vás, že sa v Písme svätom dobre vyznáte.“

Tertullian z Kartága (150-220): „Boh nám dal Písmo, aby sme dôkladnejšie a dokonalejšie poznali jeho samého i jeho vôľu.“

Klement Alexandrijský (150-215): „Božie slovo sa predsa pred nikým nezatajuje; toto svetlo patrí všetkým, ponáhľajte sa teda k svojej spáse.“

Origenes (185-254): „Boh to chcel a my sme splnili, čo je napísané: ‚Skúmajte Písma!` Nerozumní a slepí musia byť tí, čo nechápu, že čítanie Písma prebúdza veľké a vznešené predstavy.“ „Chceme, aby ste sa úprimne snažili Božie slovo nielen v kostole počúvať, ale aj doma sa v ňom cvičiť a Boží zákon dňom i nocou skúmať, lebo v ňom je Kristus a blízky je tým, ktorí ho hľadajú.“

Athanazius Veľký (295-373): „Sväté spisy máme pre svoju spásu. Tieto knihy sú zdrojom šťastia a kto túži, stíši si smäd ich výrokmi, lebo len v týchto knihách je návod na blaženosť. Nech sa nikto neodvažuje niečo k nim pridávať alebo z nich uberať!“

Chrysostomus (354-407): „Vy veríte, že čítať Písmo sväté patrí len mníchom, hoci vy to potrebujete viac než oni. Veď kto žije vo svete a každodenne sa poraní, ten sa musí najviac liečiť; preto je tým horšie a nezodpovednejšie nazdávať sa, že Písmo sväté nie je potrebné. Niečo také môže vymyslieť len satan. Nepočul si Pavla: ‚Veď čo bolo kedysi napísané, bolo napísané nám na poučenie` (Rim 15,4), a ty sa evanjelia ani nedotkneš, aj keď sa podáva do tvojich neumytých rúk!... Prečo teda pohŕdaš Písmom svätým? Je to diablovo zmýšľanie, ktorý nám nechce dovoliť, aby sme nahliadli do pokladnice a žiadali bohatý úžitok.“

Jeroným (347-420): „Sväté spisy by si mal čítať veľmi usilovne, ba nemal by si ich takmer nikdy púšťať z rúk.“

Augustinus (354-430): „Bolo by to od nás bezbožné, keby sme nechceli čítať, čo nám bolo napísané.“ „S Božou pomocou sa všemožne usilujte vo svojich rodinách čítať Písmo sväté.“

Gregor Veľký (okolo roku 600): „Čo iné je Písmo sväté ako list, ktorý poslal všemocný Boh svojmu stvoreniu? Keby vám písal pozemský kráľ, isto by ste nemali pokoja, ba ani by ste nezaspali, kým by ste si jeho list neprečítali. Keď teda Pán neba a zeme napísal významný list pre tvoj život, či by si nemal túžiť prečítať si ho?“

Napriek týmto svedectvám bolo čítanie Písma v materinskom jazyku stáročia zakázané. Ešte v posledných dvoch storočiach sa pápeži ostro vyslovovali proti šíreniu a čítaniu Biblie. Gregor XIV. v bule z roku 1844 vyzval duchovných, aby vytrhávali veriacim z rúk Bibliu preloženú do materinského jazyka.

Určitá zmena nastala až za pápeža Leva XIII. Každý mohol mať schválené vydanie pôvodného biblického textu a starého katolíckeho prekladu. Nekatolícke vydania Písma sa mohli používať len ako pomôcka k vedeckému štúdiu, ak sa v predhovore či v poznámkach nepísalo niečo proti katolíckej vierouke. Katolíci mohli čítať Bibliu v materinskom jazyku len vtedy, keď jej vydanie schválil pápež, povolil biskup a ak v nej boli poznámky. Protestantské preklady sa pokladali za podvrhy!

Napriek všetkým prekážkam a predošlému odporu môžeme v katolíckej cirkvi posledných desaťročí pozorovať silné hnutie na podporu Biblie. V roku 1933 bolo založené Katolícke biblické dielo a v roku 1943 sa pápež Pius XII. vo svojej encyklike „Divino afflante spiritu“ prihlásil k snahám biblického diela. Cieľom hnutia je šíriť Bibliu a pomôcť ju pochopiť.

 

Dodatok č. 4. Uctievanie obrazov

„Uctievanie obrazov... bolo jedným z tých bludov, ktoré sa votreli do cirkvi skryto, takmer nepozorovane. Ako iné bludy, ani tento nevznikol naraz, pretože v tom prípade by sa stretol s rozhodným nesúhlasom a odmietnutím. Začalo sa to však celkom nevinnou zámienkou a potom sa postupne zavádzal jeden zvyk za druhým, takže sa cirkev ocitla v hlbokom modlárstve bez akéhokoľvek odporu či výčitky. Keď sa konečne objavili snahy o odstránenie tohto bludu, zistilo sa, že korene zla sú zapustené tak hlboko, že sa ho už nemožno zbaviť. Treba to pripísať modlárskemu sklonu ľudského srdca a jeho náchylnosti slúžiť výtvoru viac než Stvoriteľovi.

Sochy a obrazy sa prvýkrát zaviedli do kostolov nie preto, aby ich ľudia uctievali, ale namiesto kníh, ako poučenie pre tých, ktorí nevedeli čítať, a aby ovplyvnili myslenie veriacich. Nie je však isté, či sa tým dosiahol tento zámer. Aj keby sme pripustili, že zo začiatku to tak bolo, veľmi rýchlo tak prestalo byť. Ukázalo sa, že obrazy a sochy v kostoloch myseľ nevedomých skôr zatemňujú než osvecujú a zbožnosť veriacich skôr oslabujú než posilňujú. Aj keď obrazy boli určené na to, aby myseľ človeka usmerňovali k Bohu, odvracali ju od uctievania Boha k uctievaniu výtvorov“ (J. Mendham, The Seventh General Council, the Second of Nicea, Úvod, str. III-VI).

„Obrazy pôvodne ako výzdoba, neskôr ako vyučovacia metóda sa od najstarších čias dávali do hrobiek, do kostolov, na domy a na rôzne náradia. To narážalo na odpor, ktorý sa prekonal za Konštantína. Obrazy a sochy znázorňovali poučné výjavy z dejín; boli to teda akési knihy pre nevzdelaných. Obraz mal súčasne zdobiť posvätné miesta. Pomaly tu však začal pôsobiť aj ďalší záujem, čomu rané kresťanstvo čo najrozhodnejšie odporovalo. Náklonnosť uctievať relikvie a obrazy, vyčleňovať ich z bežného používania a úctivo s nimi zaobchádzať je človekovi vrodená. Obrazy Ježiša Krista, Márie a svätých sa uctievali už od 5. storočia. Ľudia ich pozdravovali, bozkávali, padali pred nimi na zem celkom tak, ako kedysi pohania. V pevnom, ale naivnom presvedčení, že modlárstvo kresťanom nehrozí, cirkev nechala prenikať pohanstvo do kresťanstva, ba sama tomu napomáhala. V 7. storočí a na začiatku 8. storočia najmä mnísi výnosne obchodovali s obrazmi. Kostoly a kaplnky boli plné obrazov a relikvií. Tak to bolo aj za pohanstva, zmenil sa len vkus. S obrazmi ovládla ľud ‚mníšska zbožnosť‘, ktorá spočívala v tupom hľadení na obrazy a kresťanstvo začalo upadať“ (Adolf v. Harnack, Lehrbuch der Dogmengeschichte, zv. 2, str. 452-454).

„Byzantské spory o obrazoch sa preniesli na Západ tak, že pápež Hadrian I. poslal Karolovi Veľkému uznesenia nicejského koncilu. Karol Veľký dal svojmu dvornému teológovi Alkuinovi zhotoviť obsiahle pojednanie (Libri Carolini), odmietajúce uctievanie obrazov, v ktorom sa vyvracali uznesenia nicejskej synody článok za článkom a v ktorom sa ako výlučný účel náboženských obrazov uznával iba poučný význam pre ľud a dôstojná výzdoba cirkevných priestorov. Tieto zásady potvrdila francúzska synoda vo Frankfurte (roku 794).“ (Die Religion in Geschichte und Gegenward, zv. 1, stĺpec 1106).

Pramene: Správu o konaní a rozhodnutiach Druhého nicejského koncilu z roku 787, zvolaného v záujme schválenia uctievania obrazov, možno nájsť v diele: Baronius, Ecclesiastical Annals, zv. 9, str. 391-407, Antverpy 1612; Ed. Stillingfleet, Defense of the Discourse Concerning the Idolatry Practiced in the Church of Rome, Londýn 1686; A Select Library of Nicene and Post-Nicene Fathers, zv. 14, str. 521-587, New York 1900; Charles J. Hefele, A History of the Councils of the Church From the Original Documents, vyd. T. and T. Clark, zv. 5, str. 260-304; 342-372.

 

Dodatok č. 5. Konštantínov zákon o nedeli

Výnos cisára Konštantína zo 7. 3. 321 po Kr. o dni odpočinku znie takto: „V ctihodný Deň slnka nech všetci sudcovia, obyvatelia miest odpočívajú a nech sú všetky dielne zatvorené. Tí však, čo na vidieku obrábajú polia, môžu vo svojej práci voľne a smelo pokračovať, lebo sa často stáva, že iné dni sa tak dobre nehodia na sejbu obilia do brázd alebo na prácu vo viniciach. Preto by sa príhodný čas nemal premárniť, aby požehnanie neba nevyšlo v krátkom čase nazmar.“ (Joseph Cullen Ayr, A Source Book for Ancient Church History, New York 1913).

Pramene: Latinský originál sa nachádza v Codex Justiniani, kniha 3, kap. 12, zákon 3. Zákon je publikovaný v latinčine. Anglický preklad je v dielach: Philip Schaff, History of the Christian Church; James A. Hessey, Bampton Lectures Sunday. Pojednanie o ňom možno nájsť aj v dielach: Albert Henry Newman, A Manual of Church History, Philadelphia 1933; Le Roy E. Froom, The Prophetic Faith of Our Fathers, Washington 1950.

 

Dodatok č. 6. Prorocké časy

Dôležitým východiskom pri výklade časových proroctiev je zásada: deň rovná sa rok, podľa ktorej sa teda deň prorockého času rovná kalendárnemu roku historického času. Skôr než Izraelci prišli do Kanaánu, poslali najprv dvanástich vyzvedačov na prieskum. Tí si štyridsať dní obhliadali krajinu a keď sa vrátili, ich správa Izraelcov tak vyľakala, že do zasľúbenej krajiny nechceli vojsť. Preto Hospodin vyslovil nad nimi tento rozsudok: „Ako ste za štyridsať dní preskúmavali krajinu počítajúc deň za rok, štyridsať rokov budete pykať za svoje neprávosti“ (4 Moj 14,34). Podobný spôsob počítania času podáva prorok Ezechiel. Štyridsať rokov trestu za spáchané neprávosti malo postihnúť júdske kráľovstvo. Hospodin ústami proroka oznámil: „Ľahneš si druhý raz, a to na pravý bok a budeš znášať vinu domu Júdovho štyridsať dní. Určil som ti vždy deň za rok“ (Ez 4,6). Táto zásada, deň rovná sa rok, má veľký význam pri výklade časového obdobia v proroctve týkajúcom sa „dvetisíctristo večerov a rán“ (Dan 8,14), ako aj obdobia tisícdvestošesťdesiat dní, o ktorom sa takisto hovorí ako o „čase, (dvoch) časoch a polovici času“ (pozri Dan 7,25) alebo o období „štyridsaťdva mesiacov“ (pozri Zj 11,2; 13,5), v Zjavení aj o období „tisícdvestošesťdesiat dní“ (pozri Zj 11,3; 12,6) alebo „tri a pol dňa“ (Zj 11,9).

 

Dodatok č. 7. Falšované listiny

Medzi doklady, o ktorých sa v súčasnosti všeobecne hovorí ako o falzifikátoch, patrí ako najdôležitejší listina Donation Constantini (Konštantínov dar) a Pseudoizidorské dekretálie.

„Donatio Constantini“ sa od neskorého stredoveku tradične nazýva listina, ktorú údajne poslal cisár Konštantín Veľký pápežovi Silvestrovi I. a ktorá sa prvýkrát objavila v parížskom rukopise asi začiatkom 9. storočia. Od 11. storočia sa používala ako dôkaz pápežových nárokov a od 12. storočia sa stala príčinou veľkých sporov (The New Schaff-Herzog-Encyclopedia of Religious Knowledge, zv. 3, heslo Konštantínov dar).

Konštantínov dar je podvrh venovacej listiny Konštantína Veľkého pápežovi Silvestrovi I. z vďačnosti za uzdravenie z malomocenstva. Táto listina bola zhotovená pravdepodobne v západnom Francúzsku okolo roku 756 po Kr. Je to veľká listina, v ktorej cisár uznal nadradenosť Ríma nad všetkými cirkvami, pápežovi prepožičal cisársky odznak a okrem toho mu v Ríme prenechal cisársky palác (Lateran) i panstvo nad mestom, nad Talianskom, ako aj nad všetkými západnými provinciami. Táto listina, od stredoveku považovaná za pravú, bola zahrnutá do Pseudoizidorských dekretálií. Konštantínov dar zohral v stredoveku významnú úlohu v sporoch medzi pápežmi a cisármi. Okolo roku 440 taliansky humanista Lorenzo Valla a Mikuláš Kuzánsky (Cusanus) dokázali, že ide o podvrh (De falso credita et ementita Constantini donatione declamatio).

O dejinnej teórii vyplývajúcej z „Daru“ podrobne pojednáva Henry E. kardinál Manning v knihe The Temporal Power of the Vicar of Jesus Christ, Londýn 1862. Dôkazy svedčiace o pravosti „Daru“ sú scholastické. Možnosť, že by mohlo ísť o podvrh, sa začala objavovať až s rozvojom kriticizmu v historiografii v 15. storočí. Mikuláš Kuzánsky bol medzi prvými, ktorí dospeli k záveru, že taký dar nepochádza od Konštantína. Lorenzo Valla podal v Taliansku roku 1450 skvelý dôkaz o tom, že ide o podvrh. (Pozri: Christopher B. Coleman, Treatise of Lorenzo Valla on the Donation of Constantine, New York 1927.) Viera v pravosť „Daru“ a falošných dekretálií sa udržiavala ešte po celé storočie. Martin Luther napríklad najskôr dekretálie uznával, čoskoro však Dr. Eckovi povedal: „Týmto dekretáliám neverím“ a Spalatinovi oznámil, že „on (pápež) v dekretáliách falšuje a križuje Krista, teda pravdu“.

Pokladá sa za dokázané, že „Konštantínov dar“ je (1) napodobenina, (2) dielo jedného človeka, (3) použité boli staršie dokumenty, (4) napodobenina pochádza z medzidobia rokov 752-778. Katolíci sa vzdali obhajoby pravosti dokumentu Baroniovou publikáciou: Ecclesiastical Annals; vyšla v roku 1592.

Ďalšie pramene: K. Zeumer: Festgabe für Rudolf von Gneist, Berlín 1888; preložené v Colemanovom Pojednaní (pozri vyššie). Pozri tiež The New Schaff-Herzog Encyclopedia of Religious Knowledge, 1950; F. Gregorovius, Rome in the Middle Ages a Johann Joseph Ignaz von Döllinger, Fables Respecting the Popes of the Middle Ages, Londýn 1871; S. Lähr, Die Konstantinische Schenkung in der abendländischen Literatur bis zur Mitte des 14. Jahrhunderts 1926; H. Brunner, K. Zeumer, Die Konstantinische Schenkungsurkunde; Die Religion in Geschichte und Gegenwart; I. von Döllinger, Der Papst und das Konzil, 1869.

Medzi podvrhnuté listiny patria aj takzvané Pseudoizidorské dekretálie a ďalšie podobné spisy. Pseudoizidorské dekretálie tvoria objemnú zbierku údajne veľmi starých prameňov cirkevného práva, ktoré obsahujú hlavne vymyslené alebo podvrhnuté dekretálie, listy pápežov (od Klementa I. po Gregora I.), Konštantínov dar, uznesenia starých koncilov, články cirkevných otcov, citáty z Biblie a úryvky z rímskeho práva. Predlohou Pseudoizodorských dekretálií boli čiastočne tri iné cirkevnoprávne podvrhy: tzv. Capitula Angilramni, zbierka pravých a podvrhnutých rozhodnutí rímskych synód, biskupov a cisárov, ďalej podvrhnuté nové spracovanie starého Collectio canonum Hispana a tzv. Benedictus Levita (zbierky údajne franských kapitulárií). Pseudoizidorské dekretálie vznikli asi v polovici 9. storočia pravdepodobne v Remeši. Ich vydavateľom bol Isidorus Mercator. Zmyslom zbierky bolo oslobodiť cirkev od štátnej moci, zlomiť moc arcibiskupov a posilniť prvenstvo pápeža. Biskupi nemali spadať pod súdnu právomoc svetských orgánov, metropolitov a provinciálnych synod. Najdôležitejšie články Pseudoizidorských dekretálií prešli do neskorších zbierok cirkevného práva, ako aj do Corpus Iuris Canonici a mali zvlášť od reformného hnutia v 11. storočí vplyv na vývoj cirkevného práva.

V stredoveku sa Pseudoizidorské dekretálie pokladali za pravé, ale Mikuláš Kuzánsky vyslovil o nich pochybnosti už v 15. storočí. Ako jasný podvrh bola zbierka prvýkrát označená v Magdeburských centúriách Matthiasa Flacia v roku 1559, čo sú prvé protestantské cirkevné dejiny. Obsiahly dôkaz, že ide o podvrh, podal v spore s jezuitom Franzom Torresom reformačný teológ David Blondel v roku 1628.

Základom podvrhov Izidora Mercatora bola zbierka platných kánonov nazvaná Hispana Gallica Augustodunensis, čím sa malo zmenšiť nebezpečenstvo odhalenia, pretože zbierky kánonov sa zvyčajne tvorili tak, že k starým dokumentom sa pridali nové. Mercator pripojil svoj podvrh k pravým dokumentom a podvrh bol menej zjavný. Podvrhnutosť Pseudoizidorských falzifikátov už nepopierateľne preukázal prieskum prameňov a použitých metód, ako aj to, že látka nebola známa pred rokom 852. Historici sa zhodujú v názore, že najpravdepodobnejším dátumom zostavenia zbierky je rok 850 alebo 851, pretože dokument sa prvýkrát cituje v Admonitio kapituly v Quiercy v r. 857.

Autor týchto podvrhov nie je známy. Pravdepodobne vyšli z radikálnej skupiny „novej cirkvi“, ktorá sa utvorila v 9. storočí v Remeši vo Francúzsku. Je dokázané, že remešský biskup Hinkmar použil tieto dekretálie pri zosadení Rothada zo Soissons, ktorý dekretálie priniesol do Ríma v roku 864 a predložil ich pápežovi Mikulášovi I. Medzi tými, ktorí pochybovali o ich pravosti, boli: Mikuláš Kuzánsky (1401-1464), Charles Du Moulin (1500-1566) a George Cassender (1513-1564). Nezvratný dôkaz, že ide o podvrh, podal David Blondel v roku 1628.

 

Dodatok č. 8. Dokonalosť cirkvi

Pápež Gregor VII. vyhlásil v roku 1075 neobmedzenú vládu pápeža v cirkvi i nad celým svetom (Dictatus Gregorii Papae). Gregor VII. sa zaslúžil o vnútornú obnovu katolíckej cirkvi a nezávislosť pápežstva od svetskej moci. Historik Heussi o ňom vo svojom Kompendiu cirkevných dejín napísal: „V Gregorovi VII. (1073-1085), jednom z najmocnejších a najúspešnejších pápežov dosiahlo cirkevné reformné hnutie 11. storočia svoj vrchol. Dôrazom na dodržiavanie kňazského celibátu a energickým zákazom svätokupectva (simonie) Gregor výrazne podporil vnútrocirkevnú obnovu. Idea pápežstva dostala ďalší rozmer: pápežstvo a cirkev sa stali jednoznačnými pojmami. Katolizácia a centralizácia západných krajín výrazne pokročili. Predovšetkým sa však pápež Gregor pustil do boja za oslobodenie cirkvi od svetskej moci s odvahou veľkého politika.“ Vo svojich názoroch (pozri listy a predovšetkým Dictatus Gregorii Papae, 27 krátkych téz o pápežskej moci) vychádza z Augustínovho diela De civitate Dei, z Pseudoizidora a Mikuláša I. Medzi inými tézami sú aj tieto: „Pápež je neobmedzeným pánom univerzálnej cirkvi. Môže zosadzovať a menovať metropolitov a biskupov, ba pre každý kostol svätiť klerikov. On jediný smie zvolávať všeobecnú synodu a jeho legáti svojím postavením prevyšujú biskupov. Pápež je zvrchovaným pánom sveta. Nosí cisárske insignie, iba jemu majú kniežatá bozkávať nohy, nie ostatným biskupom, môže zbavovať hodnosti aj cisára a poddaných zbaviť povinnosti dodržiavať vernostnú prísahu. Vzťah pápežstva k svetskej moci možno znázorniť vzťahom slnka k mesiacu; mesiac dostáva svetlo od slnka. Pápež je pod osobitnou ochranou Petra; zvolený pápež je nepochybne svätý pre ‚zásluhy` Petra. Rímska cirkev sa nikdy nemýlila a nikdy sa mýliť nebude.“ Pramene: Carl Mirbt: Quellen zur Geschichte des Papsttums und des römischen Katholizismus, Tübingen 1924; Baronius, Annales Ecclesiastici a Christo nato ad annum 1198, Paríž 1869; F. A. Ogg, Source Book of Medieval History, New York 1907; Oliver J. Thatcher, Edgar H. McNeal, Source Book for Medieval History, New York 1905; James Bryce, Holy Roman Empire; James W. Thompson, Edgar N. Johnson, An Introduction to Medieval Europe; I. von Döllinger, Das Papsttum, Mníchov 1892.

 

Dodatok č. 9. Očistec

Podľa jednotného rímskeho katechizmu je očistec miesto pre duše tých, čo božskej spravodlivosti neurobili celkom zadosť, aj keď zomreli v Božej milosti. „Dušiam v očistci môžeme zmierniť trest modlitbami, odpustkami, almužnami a inými dobrými skutkami, a najmä obetou pri svätej omši.“

Pramene: K. R. Hagenbach, Lehrbuch der Dogmengeschichte, Lipsko 1847; Schröckh, Christliche Kirchengeschichte, Lipsko 1794; Charles Elliott, Delineation of Roman Catholicism; Hefele, Konziliengeschichte (7 zväzkov).

 

Dodatok č. 10. Odpustky

O vývoji učenia o odpustkoch v dobe reformácie pojednáva článok Dr. H. C. Lea, „Indulgences in Spain“ uverejnený v Papers of the American Society of Church History, roč. 1, str. 129-171. Dr. Lea v úvode píše: „Bez ohľadu na spor, ktorý zúril medzi Lutherom, Dr. Eckom a Silvestrom Prieriasom, Španielsko šlo pokojne ďalej po starej, vyšliapanej ceste a jeho oficiálne dokumenty nám umožňujú historicky preskúmať túto otázku.“ Učenie o odpustkoch v dejinách podrobne približujú diela: Mandell Creighton, A History of the Papacy from the Great Schism to the Sack of Rome, Londýn 1911; W. H. Kent, H. C. Lea, A History of Auricular Confession and Indulgences in the Latin Church, Philadelphia 1896; T. M. Lindsay, A History of the Reformation, New York 1917; A. H. Newman, A Manual of Church History, Philadelphia 1953; Leopold Ranke, History of the Reformation in Germany, Londýn 1845; P. Smith, The Age of the Reformation, New York 1920.

 

Dodatok č. 11. Omša

„Obeť svätej omše je v katolíckej bohoslužbe slávením Kristovej obete na kríži. Slovo omša (z missa, neskorá latinská podoba slova mission – poslanie, prepustenie) označuje liturgický úkon slávnostného rozhrešenia a požehnania v tom zmysle, že omšová obeť je podstatným prostriedkom, ktorým sa ľudský život požehnáva a posväcuje.

Podstata omše spočíva v tom, že ako sprítomnenie Kristovej obete na kríži (obete Novej zmluvy) nie je len jej pripomienkou, ani jej opakovaným napodobením či doplnením (čo by úplne odporovalo celej platnosti a jedinečnosti obete na kríži). Omša je svojou podstatou totožná s obeťou na kríži a poukazuje na toho istého Veľkňaza, na tú istú prinášanú obeť – na Krista. Iba spôsob obetovania pri omši je odlišný od historického obetovania na kríži. Tam totiž bola obeť krvavá, pri omši sa deje nekrvavo v podobe chleba a vína. V katolíckom chápaní viery je teda omša stredobodom života, najskutočnejším stretnutím s Bohom, a tým aj najviditeľnejším vniknutím milosti do ľudského života“ (Der Grosse Herder, zv. VI).

Walther von Loewenich píše v knihe Der moderne Katholizismus: „Luther zavrhol omšu ako ľudský výmysel. Pri omši prináša cirkev telo a krv Kristovu ako svoju obeť. Tým sa marí neopakovateľnosť a jedinečnosť Kristovej obete. Omša je preto pre Luthera ohavnou modloslužbou a zlorečeným modlárstvom. Ňou dosahuje poverčivá skutkárska zbožnosť svoj strašný vrchol. Preto sa jeho hnev zameral proti tomuto obradu. Dnešný katolicizmus označuje Lutherovu polemiku za tragické nedorozumenie. Pritom sa poukazuje na 2. článok 22. zasadnutia tridentského koncilu. Čítame v ňom toto: ‚Je to jedna a tá istá obeť, ktorú teraz prostredníctvom kňazov prináša ten, ktorý ju kedysi priniesol na kríži, pričom len spôsob obetovania je odlišný.`“

„Predmetom obetovania pri omši je nielen cirkev, ale aj sám Kristus. Omša je síce pravou a vlastnou obeťou, ale v podstate je totožná s Kristovou obeťou na kríži. Podstatná totožnoť je vyjadrená symbolom zastúpenia. Pri prvej večeri sa obetoval sám Kristus, aby zanechal obeť, ktorou bude znázorňovaná tá jedinečná krvavá obeť na kríži, čím bude jeho pamiatka trvať až do konca sveta. Obeť pri omši nie je však len napodobeninou alebo spomienkou na obeť na kríži, ale sa koná ako skutočná obeť na oltári. Teológovia síce hovoria o ‚opakovaní` obete na kríži, ktorá sa deje na oltári. Tým však nemá byť dotknutá totožnosť pri omši s obeťou na kríži. Ak je sám Kristus chápaný ako subjekt oltárnej obete, potom je Lutherova námietka proti ‚dielu človeka` zrejme neudržateľná. Teraz je dôležité, aby nám bol tento bod jasný. Nie je to však také ľahké, lebo, ako sa zdá, ani sami katolíci nemajú v tom jasno.“

Lutherovi nemožno vyčítať ani to, že nebral ohľad na totožnosť obete na kríži s obeťou pri omši, pretože to tridentský koncil (1545-1563) formuloval až po jeho smrti. V nijakom predchádzajúcom oficiálnom rozhodnutí o viere to nie je presne povedané. V kánone o omši (Canon missae), teda v cirkevnej liturgii, ktorej sa Luther predovšetkým pridŕžal, niet o tom jasnej zmienky. Naopak, všetky príslušné miesta v tomto kánone hovoria len o obeti cirkvi a kňaza. Viackrát sa prosí o to, aby Boh milostivo prijal túto „svätú, čistú obeť“. Taká prosba je ťažko pochopiteľná pri vlastnej Kristovej obeti. Za obeť sa považuje tá obeť, „ktorú prinášame my, tvoji sluhovia a celá tvoja cirkev“. Kňaz prosí, aby Boh prijal našu obeť práve tak milostivo, ako kedysi obeť Ábelovu, Abrahámovu a Melchisedekovu. Táto prosba určite predpokladá aj to, že subjektom obetovania je cirkev, prípadne kňaz. Z uvedeného kánonu o omši nemohol teda Luther vyčítať dôkaz proti svojmu chápaniu omše ako obete cirkvi. V tomto nebol zrejme sám. V stredoveku boli hlasy, ktoré moc kňazov vyvyšovali nad moc Ježiša Krista, pretože Kristus sa obetoval len raz, zatiaľ čo kňazi tak robia denne. S podobným chápaním sa stretávame ešte v pastierskom liste arcibiskupa Johanna Katschthalera zo Salzburgu z 2. februára 1905. Okrem iného sa tu hovorí: „Mária priviedla božské dieťa na svet raz. Kňaz to však robí nie raz, ale stokrát, ba tisíckrát, teda pri každej omši. Sprítomňujú tým kňazi telo a krv Pána? Vôbec nie; oni obetujú, prinášajú nebeskému Otcovi obeť. Je to tá istá obeť, ktorú ako krvavú priniesol Kristus na Golgote a ako nekrvavú pri poslednej večeri. Pri svätej omši robia tak prostredníctvom svojho zástupcu, katolíckeho kňaza. Kristus ustanovil namiesto seba kňazov, aby pokračovali v obeti, ktorú priniesol. Im zveril právomoc nad svojím svätým ľudom, ako aj nad svojím telom. Katolícky kňaz ho môže na oltári nielen sprítomniť, zavrieť do svätostánku, opäť ho vziať, dávať ho veriacim, ba môže ho, Syna Božieho, ktorý sa stal človekom, obetovať ako nekrvavú obeť za živých a mŕtvych. Kristus, jednorodený Syn Boha Otca, prostredníctvom ktorého bolo stvorené nebo i zem, ktorý nesie celý vesmír, je tým katolíckemu kňazovi po vôli.“ Pramene: Z katolíckeho hľadiska: H. G. Schroeder, Canons and Decrees of the Council of Trent, St. Louis 1941; Catholic Encyclopedia; Nikolaus Gihr, Holy Sacrifice of the Mass, St. Louis 1937; J. A. Jungmann, Missarum Sollemnia, Freiburg 1952; K. Rahner, Die vielen Messen und das eine Opfer, 1951; B. Durst, Das Wesen der Eucharistiefeier, 1953; Thalhofer, Handbuch der katholischen Liturgie, 1912, Fr. Heiler, Der Katholizismus, 1923. Z protestantského hľadiska: Philip Schaff, Creeds of Christendom; Ján Kalvín, Instituce učení křesťanského náboženství, Praha 1951; E. B. Pusey, The Doctrine of the Real Presence, Oxford 1855; K. R. Hagenbach, Lehrbuch der Dogmengeschichte.

 

Dodatok č. 12. Prvotné kresťanstvo v Anglicku

Kresťanskí učitelia prišli do Anglicka pravdepodobne už pred koncom 1. storočia. Predpokladá sa, že šlo o gréckych učiteľov, ktorí prišli z Východu asi päťdesiat rokov po nanebovstúpení Ježiša Krista. (Robert Parson, Three Conversions of England).Ranú evanjelizáciu v Anglicku dosvedčuje vo svojich spisoch aj Tertullian i Origenes. (Tertullian, Dei Fidei; Origenes, Žalm 149).

S istotou možno povedať, že sto rokov po Tertullianových údajoch prijalo Anglicko prvých utečencov pred Diokleciánovým prenasledovaním. Boli to Albanus Verulamský, Aaron a Julius z Caerleonu, ako aj mnoho ďalších mužov i žien. (Eduard Winckelmann, Geschichte der Angelsachsen bis zum Tode König Aelfreds, Berlín 1883).

 

Dodatok č. 13. Valdenskí kresťania a sobota

Niektorí autori tvrdia, že valdenskí kresťania všeobecne zachovávali siedmy deň, sobotu. Tento názor vznikol z prameňov, ktoré o valdenských píšu po latinsky, že zachovávajú deň patriaci Pánovi (dies dominicalis), teda deň Pánov (mienená bola nedeľa). Tento pojem sa však od čias veľkej reformácie v protestantskom prostredí neprekladal slovom „nedeľa“, ale výrazom „deň odpočinku“ (anglicky „Sabbath“).

Existuje však historický dôkaz o tom, že sa medzi valdenskými kresťanmi niekedy zachovával siedmy deň, sobota? V správe inkvizície, pred ktorú sa v polovici 15. storočia dostalo niekoľko valdenských kresťanov z Moravy, sa hovorí, že medzi valdenskými ich „nemálo skutočne zachovávalo sobotu so Židmi“ (Johan Joseph Ignaz von Döllinger, Beiträge zur Sektengeschichte des Mittelalters, Mníchov 1890). Nemôže byť teda pochýb o tom, že tento prameň potvrdzuje svätenie soboty ako siedmeho dňa.

 

Dodatok č. 14. Valdenský preklad Biblie

O posledných objavoch valdenských rukopisov pojednáva dielo: M. Esposito, Sur quelques manuscrits de l‘ancienne littérature des Vaudois du Piémont v Revue d‘Histoire Ecclésiatique, Louvain 1951; F. Jostes, Die Waldenserbibeln, Historisches Jahrbuch, 1894; D. Lortsch, Histoire de la Bible en France, Paríž 1910.

Klasickým dielom z pera valdenského autora je spis Jean Leger, Histoire Générale des Eglises Evangeliques des Vallées de Piémont, Leyden 1669, z čias veľkého prenasledovania a obsahuje vlastné informácie s ilustráciami.

O valdenských textoch pojednávajú diela: A. de Stefano, Civilta Medioevale, 1944; Riformatori ed eretici nel medioeve, Palermo 1938; J. D. Bounous, The Waldensian Patois of Pramol, Nashville 1936; A. Dondaine, Archivum Fratrum Praedicatorum, 1946.

O dejinách valdenských kresťanov uveďme ešte niektoré z posledných spoľahlivých diel: E. Comba, History of the Waldenses in Italy, Torre Pellice 1934; E. Gebhart, Mystics and Heretics, Boston 1927; G. Gonnet, Il Valdismo Medioevale, Prolegomene, Torre Pellice 1935; Jalla, Histoire des Vaudois et leurs colonies, Torre Pellice 1935; Walther von Loewenich, Der moderne Katholizismus, Witten 1955.

 

Dodatok č. 15. Dekréty proti valdenským

V roku 1183 vydal pápež Lucius III. so súhlasom cisára Friedricha Barbarossu prvý dekrét, po ktorom nasledovali ďalšie pápežské, cisárske a kráľovské výnosy z rokov 1192, 1220, 1229, 1236, 1243, 1253, 1332, 1380, 1400, 1476, 1487 a 1532.

Podstatná časť textu pápežskej buly Inocenca VIII. z roku 1487 proti valdenským kresťanom, ktorej originál sa nachádza v univerzitnej knižnici v Cambridge, je v anglickom preklade citovaná v knihe: John Dowling, History of Romanism, 1871.

Ďalšie pramene: Hahn, Geschichte der Waldenser; Hefele, Konziliengeschichte; Realenzyklopädie für protestantische Theologie und Kirche, Lipsko 1885.

 

Dodatok č. 16. Rozkol v cirkvi

Cirkev, už aj tak rozdelenú na dve pápežské cirkvi, postihlo ešte horšie zlo. Na všeobecnom koncile v Pise v roku 1409 boli obaja pápeži, Gregor XII. a Benedikt XIII. vyhlásení za zosadených a zvolený bol nový pápež Alexander V., rodom Grék. Ani jeden zo zosadených pápežov sa však nechcel vzdať svojich hodností, takže cirkev mala odvtedy troch pápežov. 

Alexandra V. uznávalo Francúzsko a Anglicko, Benedikta XIII. Pyrenejský polostrov a Škótsko, Gregora XII. nemecký kráľ, početné nemecké územia, Rím a Neapol. Tento rozkol odstránil kostnický koncil.

 

Dodatok č. 17. Zneužívanie v duchovných veciach

Asi o sto rokov neskôr po skončení rozkolu, v čase koncilu v Pise, vyhlásil pápež Hadrián VI. o pomeroch v onej zmätenej dobe toto: „Vieme, že za určitý čas sa pri svätom stolci odohrávali mnohé veci hodné zavrhnutia. Zneužívanie v duchovnom ohľade, prekračovanie kompetencií, všetko sa obracalo na zlé. Skazenosť ide od hlavy do údov, od pápeža sa šírila cez prelátov; všetci sme sa odchýlili, ani jeden nekonal dobro.“

Ranke o tomto pápežovi napísal: „On naproti tomu sľuboval všetko, čo prislúcha dobrému pápežovi: Podporovať cnostných a učených, odstrániť neporiadky, ak nie naraz, tak postupne, uskutočniť často požadovanú nápravu v hlave i v údoch. Ak pápež chcel kúriám zrušiť doterajšie dôchodky, nemohol to urobiť bez toho, aby sa nedotkol získaných práv tých, ktorých úrady práve na takýchto dôchodkoch spočívali a v ktorých obyčajne šlo o práva získané svätokupecky. V snahe odstrániť nešvár s odpustkami najradšej by bol obnovil dávne pokuty súvisiace s pokáním“ (L. v. Ranke, Die Geschichte der Päpste, Kolín 1955).

 

Dodatok č. 18. Kostnický koncil

Hlavným informačným zdrojom o koncile v Kostnici je dielo: Ulrich von Richental, Das Concilium so zu Constanz gehalten ist worden, Augsburg 1483. Zaujímavou štúdiou o tomto texte je: Karl Küp, Ulrich von Richental‘s Chronicle of the Council of Constance, New York 1936. Pozri tiež H. Finke, Acta Concilii Constanciensis, 1896; Hefele, Conciliengeschichte; L. Mirbt, Quellen zur Geschichte des Papsttums, 1934; Milman, Latin Christianity; Pastor, The History of the Popes.

Novšie publikácie o koncile: K. Zähringer, Das Kardinalkollegium auf dem Konstanzer Konzil, Münster 1935; H. Finke, Forschungen und Quellen zur Geschichte des Konstanzer Koncils, 1889; Th. F. Grogau, The Conciliar Theory as It Manifested Itself at the Council of Constance, Washington 1949; F. A. Kremple, Cultural Aspects of the Council of Constance and Basel, Ann Arbor 1955; J. P. McGowan, D‘Ailly and the Council of Constance, Washington 1936.

O Jánovi Husovi: E. J. Kitts, Pope John XXIII. and Master John Hus, Londýn 1910; D. S. Schaff, John Hus, 1915; Schwarze, John Hus, 1915; Matthew Spinka, John Hus and the Czech Reform, 1941; F. Strunz, Hus, sein Leben und sein Werk, 1927.

 

Dodatok č. 19. Obchod s odpustkami

Pápež Lev X. v snahe získať peniaze na dostavanie svätopeterského chrámu vydal 18. októbra 1517 bulu o odpustkoch, pričom nemecké územie rozdelil trom hlavným zmocnencom, z ktorých jedným bol arcibiskup z Mohuča a Magdeburgu. Ten za podzmocnenca vymenoval dominikánskeho mnícha z Lipska Jána Tetzela, v tomto ohľade skúseného agitátora.

 

Dodatok č. 20. Jezuiti

V 31. článku stanov Tovarišstva Ježišovho sa hovorí: „Pokrok vyžaduje od všetkých predovšetkým dokonalú poslušnosť, aby v nadriadenom, nech je ním ktokoľvek, videli zástupcu nášho Pána Krista a boli mu vrúcnou úctou a láskou oddaní.“

V slávnom liste adresovanom členom rádu napísal jeho zakladateľ Ignác: „Hľaďte na toho, ktorého máte v človekovi poslúchať, totiž na Krista, najvyššiu múdrosť, nekonečnú dobrotu a lásku, na Pána, o ktorom viete, že sa nemôže mýliť, ani vás klamať.“

Práve preto, že jezuita vidí vo svojom predstavenom stále Boha, preňho teda poslušnosť znamená akýsi druh „mystického zjednotenia“ s Božou vôľou. Preto reč jezuitov o poslušnosti pripomína terminológiu mystiky: „Kto chce dosiahnuť stav skutočnej poslušnosti, musí sa zrieknuť vlastnej vôle a prijať vôľu Božiu, ktorú mu jeho nadriadený prikazuje.“

Ignác pozorne rozlišoval rôzne stupne poslušnosti: najnižším stupňom bola vonkajšia „poslušnosť činov“, ktorá spočíva v tom, že podriadený vykoná prikázaný skutok. Túto poslušnosť označoval Ignác za „veľmi nedokonalú“. Druhý stupeň spočíval v tom, že podriadený pokladá aj vôľu nadriadeného za svoju; „tento stupeň už poskytuje radosť z poslušnosti“. Kto sa však chce úplne obetovať službe Bohu, musí „okrem vôle zapojiť aj rozum“. Musí dospieť k tomu, „že nielenže chce to isté, ale takisto myslí ako nadriadený, že teda svoj úsudok podriadi úsudku svojho predstaveného, nakoľko je vôľa vôbec schopná rozum podriadiť“. Ignác teda nechcel nič menej ako obetovanie vlastného rozumu, „neobmedzenú poslušnosť až k obetovaniu vlastného presvedčenia“. Jezuitu teda nesmie ani len napadnúť nejaká pochybnosť o tom, či nadriadený má alebo nemá pravdu, a vôbec už nehovoriac o nejakom vonkajšom odpore. Má byť vopred presvedčený o tom, že rozkaz, ktorý dostane, „má slúžiť na väčšiu slávu Božiu“ a má ho vykonať radostne, s vnútorným nadšením.

Bezpodmienečnosť jezuitskej poslušnosti musela však čoskoro viesť k otázke: Ako sa zachovať vtedy, keď predstavený prikáže vykonať niečo hriešne; treba aj vtedy splniť jeho príkazy?... Podobne ako stanovy všetkých ostatných rádov, aj stanovy Tovarišstva Ježišovho vymedzujú podriadeným právo „skromne predkladať námietky“, ak hrozí nebezpečenstvo hriechu. To výslovne dovoľoval už Ignác a v podobnom zmysle nariadil neskorší rádový generál Aquaviva, že predstavený musí podriadenému vždy poskytnúť príležitosť, aby mohol predniesť svoje námietky, „aby sa všetko dialo v miernom otcovskom duchu“.

Tieto pokyny však nemohli uspokojiť nepriateľov rádu, ktorí tvrdili, že práve úplným potlačením vlastného úsudku sa pre jezuitu už vopred končí každá možnosť rozkaz posúdiť a zvážiť. Ignác totiž varoval pred každým uvažovaním a pochybovaním o tom, či rozkaz je účelný a správny. Napokon formula „ad quos potest cum caritate se obedientia extendere“ a niektoré ďalšie výhrady sú jediným obmedzením príkazu „slepej poslušnosti“. Podľa výslovných stanov rádu má mať podriadený na zreteli, že vôľa a úsudok nadriadeného sú normami pre jeho vôľu a úsudok. Dokonalá poslušnosť je slepá a „v tejto slepote“ je „jej múdrosť a dokonalosť“.

Ignác napísal: „Nech nás ostatné rády prekonávajú pôstmi, nočným bdením alebo striedmou stravou a odievaním; naši bratia musia vynikať pravou a dokonalou poslušnosťou, dobrovoľným zrieknutím sa vlastného úsudku.“

Slávnym sa stal výrok Ignáca z Loyoly, ktorý sa v rovnakej podobe nachádza v exercíciách a z ktorého je odvodené označenie pre „úplnú poslušnosť“ jezuitov: „Nesmiem chcieť patriť sebe, ale svojmu Stvoriteľovi a jeho zástupcovi. Musím sa dať viesť, spracovávať ako kus vosku, musím sa správať ako mŕtvy bez vôle a názoru, ako malý krucifix, ktorý sa dá bez ťažkostí preniesť z jedného miesta na druhé, ako palica v rukách starca, ktorý ma postaví, kam chce a kde ma môže najlepšie potrebovať. Musím byť stále poruke, aby ma mohol voľne použiť, ako sám uzná za vhodné.“

K bezpodmienečnej poslušnosti nabádal svojich rádových bratov (františkánov) aj František z Assisi. Od neho pochádza veta, že mních sa musí pokladať za „mŕtvolu, ktorá prostredníctvom Božieho Ducha prijíma dušu a život, keď poslušne prijíma Božiu vôľu“. (René Fülöp – Miller, Macht und Geheimnis der Jesuiten, 1947)

O pôvode, zásadách a cieľoch Tovarišstva Ježišovho pojednáva autor v práve spomenutom diele.

Ďalšie pramene: A. Boehmer, Die Jesuiten, 1921; H. Becher, Die Jesuiten, 1951; E. Gotheim, Ignatius von Loyola und die Gegenreformation, Halle 1895; L. v. Ranke, Die Geschichte der Päpste, Kolín 1956; P. v. Hoensbroech, der Jesuitenorden, 1926-1928; F. Wiegand, Die Jesuiten, 1926; B. Duhr, Geschichte der Jesuiten in den Ländern deutcher Zunge, 1907-1928; M. Meschler, Die Gesellschaft Jesu, ihre Satzungen und ihre Erfolge, 1911; John Gerard, Concerning Jesuits, Londýn 1902; L. E. Dupin, A Compendious History of the Church, Londýn 1713; T. Campbell, The Jesuits (1534-1921), New York 1922; E. Schoell, Der jesuitische Gehorsam, Halle 1891; Th. Weber, Der Gehorsam in der Gesellschaft Jesu, Breslau 1872; J. G. Dreydorff, Die Moral der Jesuiten, 1893; F. W. F. Nippold, Der Jesuitenorden von seiner Wiederherstellung bis auf die Gegenwart. 

 

Dodatok č. 21. Inkvizícia

„Stará katolícka cirkev poznala síce od konca 4. storočia účinné opatrenia proti kacírstvu, nemala však nijaký orgán na vyhľadávanie kacírov. Vlastná inkvizícia vznikla až v boji katolíckej cirkvi proti veľkým sektám v 12. storočí, katarom a valdenským. V roku 1183 presadil pápež Lucius III. v dohode s Fridrichom I. na koncile vo Verone nielen odsúdenie, ale aj vyhľadávanie kacírov, čím zaviedol biskupskú inkvizíciu. Pápež Inocenc III. urobil drastické opatrenia. V roku 1199 vyslal dvoch cisterciánskych mníchov ako pápežských legátov s ďalekosiahlou právomocou do južného Francúzska na potláčanie katarov a albingenských; na pomoc privolal aj svetskú moc. Štvrtý lateránsky koncil (1215) urobil z vyhľadávania a trestania kacírov hlavnú úlohu biskupov. Koncil v Toulouse (1229) tieto ustanovenia formuloval ešte tvrdšie. Bolo treba vypátrať tajné útočiská kacírov a odhalení bludári mali byť zajatí. Mená žalobcov a svedkov sa pred obvinenými tajili. Kacírske krajiny sa dostali pod interdikt. Telesné tresty, najmä trest smrti, prenechávala cirkev svetskej vrchnosti“ (Der Grosse Brockhaus).

Pápež Gregor IX. povolal dominikánov za stálych pápežských inkvizítorov. V Nemecku inkvizícia prestala hneď po reformácii. Španielsko ju zrušilo až v roku 1834, Taliansko v roku 1859, Francúzsko v roku 1772.

V roku 1542 bola inkvizícia zreorganizovaná a dostala názov Sacra Congregatio Romana (Sväté officium). Ako najvyššia inštancia vo veciach viery pôsobí dodnes. Nad čistotou katolíckej viery bdie Kardinálska kongregácia svätého officia (Congregatio sancti Officii).

Rímskokatolícke hľadisko nájdeme v dielach: The Catholic Encyclopedia, zv. 8, heslo Inquisition; E. Vacandard, The Inquisition, A Critical and Historical Study of the Coercive Power of the Church, New York 1908.

O anglikánskom názore pojednávajú diela: Hoffman Nickerson, The Inquisition. A Political and Military Study of Its Establishment. Nekatolícke stanovisko nájdeme v dielach: Philip van Limborch, History of the Inquisition; H. C. Lea, A History of the Inquisition in the Spanish Dependencies; H. S. Turberville, Medieval Heresy and the Inquisition, Londýn 1920; L. v. Ranke, Die Geschichte der Päpste, Kolín 1955; H. Kübert, Zauberwahn: Die Greuel der Inquisition und Hexenprozesse, 1913; P. Flade, Das römische Inquistionsverfahren in Deutschland bis zu den Hexenprozessen, 1902; E. Schäfer, Beitrage zur Geschichte des spanischen Protestantismus und der Inquisition im 16. Jahrhundert, 1902.

Dodatok č. 22. Príčiny francúzskej revolúcie

O ďalekosiahlych následkoch odmietnutia Biblie a biblického náboženstva pre obyvateľov Francúzska pojednávajú diela: H. von Sybel, History of the French Revolution; H. T. Buckle, History of Civilisation in England, New York 1895; Blackwood‘s Magazine (november 1833); J. G. Lorimer, An Historical Sketch of the Protestant Church in France; Carlyle, The French Revolution, 1837; Thiers, Histoire de la Révolution francaise, 1855.

„V snahe rozšíriť svoje panstvo nad kresťanstvom pápežstvo sa pokúsilo vnútiť bohoslužbu v latinskom jazyku aj národom, ktoré tento jazyk nepoznali... Pápež Ján VIII. zakázal vo svojom liste Metodovi v roku 879 používať pri omši slovanský jazyk. A českému kniežaťu Vratislavovi roku 1080 odpovedal Gregor VII. na jeho žiadosť o povolenie slovanskej bohoslužby, že žiadosti nemôže vyhovieť, lebo sa Všemohúcemu Bohu zaľúbilo, aby Písmo sväté zostalo neznáme, aby azda nepadlo do opovrhnutia, keby ho všetci poznali, alebo aby nezvádzalo do bludu, keby ho obyčajný ľud nesprávne pochopil. Keď však v 12. storočí dostali valdenskí kresťania Písmo v materinskom jazyku a horlivo ho čítali a rozširovali medzi ľuďmi, pápež Inocenc III. vo svojom liste biskupovi v Met v roku 1199 napísal, že požiadavku čítať Písmo a povzbudzovať k jeho štúdiu nemožno síce zamietnuť, ale skôr odporúčať, no napriek tomu čítanie Písma nemožno trpieť, pokiaľ sa číta na tajných zhromaždeniach... V roku 1229 vydal potom koncil v Toulouse zákaz, že laikom nie je dovolené vlastniť knihy Starého a Nového zákona, len ak by niekto chcel mať Žalmy alebo breviár či hodinky svätej Márie na cvičenie pobožnosti, avšak ani tieto nesmú byť preložené do obecných jazykov. Vlastniť knihy Starého a Nového zákona v románskych jazykoch zakázala laikom mestská rada v Tarragone roku 1234. Kto také knihy má, musí ich do ôsmich dní po uverejnení tohto nariadenia odovzdať biskupovi na spálenie; kto tak neurobí, padne do podozrenia z kacírstva, či už je to klerik alebo laik. V roku 1486 vyhlásil arcibiskup z Mohuča, že nemecký jazyk nie je vhodný na vyjadrenie hlbokých náboženských právd.

Znova a ešte ostrejšie bolo čítanie Písma zakázané jansenistom (príslušníkom reformného hnutia vo Francúzsku), najmä po vydaní francúzskeho prekladu Nového zákona, ktorý pripravil páter Quesnel (Paríž 1693) s poznámkami, že Biblia patrí všetkým kresťanom, že je pre nich potrebná, ba priam nevyhnutne nutná... Proti týmto poučkám sa postavil Klement XI. v slávnej bule Unigenitus z roku 1713, obsahujúcej 101 článkov, v ktorých ako výkvet všetkého zla zatracuje nielen vety z Quesnelovho Nového zákona, ale aj také, ktoré možno nájsť takmer doslovne v Písme svätom. Po tuhých bojoch sa jezuitom podarilo presadiť v parlamente zásah do ríšskych zákonov“ (Meusel, Kirchliches Handlexikon).

 

Dodatok č. 23. Úsilie o potlačenie Biblie

Rada mesta Toulouse, ktorá zasadala počas križiackej výpravy proti albingenským, rozhodla: „Zakazujeme, aby ktokoľvek okrem duchovných vlastnil odpisy kníh Starého a Nového zákona... Všetkým čo najprísnejšie zakazujeme tieto knihy vlastniť v domácich prekladoch.“ „Príbytky, biedne chatrče a najskrytejšie útočiská týchto ľudí, v ktorých sa tieto spisy nájdu, treba celkom zničiť. Týchto ľudí treba prenasledovať v horách a jaskyniach a kto im poskytne prístrešie, toho stihne prísny trest“ (Concil. Tolosanum, Pope Gregory IX. Anno chr. 1229, výnos 2, 14).

„Tento mor (Biblia) sa tak rozšíril, že niektorí ľudia si sami ustanovili kňaza, a to aj niektorých evanjelikov, ktorí skomolili a pošliapali pravdu evanjelia a pre svoje ciele si napísali nové evanjelium..., hoci vedia, že kázanie a výklad Biblie sú laikom celkom zakázané“ (Acts of Inquisition, Philip van Limborch, History of the Inquisition, kap. 8).

Rada mesta Tarragona nariadila v roku 1234: „Nikto nesmie vlastniť knihy Starého a Nového zákona v románskom jazyku a ktokoľvek ich vlastní, musí ich odovzdať miestnemu biskupovi do ôsmich dní po vydaní tohto výnosu, aby mohli byť spálené, inak bude obvinený z kacírstva“ (D. Lortsch, Histoire de la Bible en France, 1910).

Na koncile v Kostnici v roku 1415 bol Viklef posmrtne odsúdený canterburským arcibiskupom Arundelom ako „zhubný šíriteľ prekliateho kacírstva, ktorý zhotovil nový preklad Písma svätého do svojho materinského jazyka“.

Odpor rímskokatolíckej cirkvi proti Biblii trval stáročia a stupňoval sa zvlášť v čase, keď sa zakladali biblické spoločnosti. Dňa 8. decembra 1866 vydal pápež Pius IX. vo svojej encyklike Quanta cura zoznam osemdesiatich bludov v desiatich rôznych kapitolách. Tu sú s odkazom na predchádzajúce pápežské rozhodnutia ako „mor“ prekliate biblické spoločnosti spolu so socializmom, komunizmom, tajnými spoločnosťami a spolkami liberálnych duchovných. Už v roku 1864 napísal pápež Pius IX. v encyklike Qui pluribus o „celkom prehnaných biblických spoločnostiach, ktoré obnovujú starý trik kacírov a napriek najsvätejším predpisom cirkvi prekladajú knihy Písma svätého do všetkých jazykov sveta a obstarávajú ich často prevrátenými vysvetlivkami“. Neskôr nastal v tomto ohľade obrat.

 

Dodatok č. 24. Ľud a privilegované triedy

Dr. Philippson v knihe Das Zeitalter Ludwigs XIV. (v Onckenových Allgemeine Geschichte) o tom napísal: „Ľudovítov systém utrpel v zahraničnej i vnútornej politike úplný krach a vyvolal reakciu, podobne ako to bolo v politike cirkevnej. Sloboda svedomia, ktorú tak dlho potláčal a prenasledoval, sa znova objavila v podobe jansenizmu a teraz sa už nedala odstrániť. Aj keď to bola jediná vec, ktorá kráľa na smrteľnom lôžku znepokojovala, jeho tušenie ho nesklamalo. Jansenizmus sa stal kvasom opozície proti kráľovstvu spojenému s pápežstvom, a tak Ľudovítovo prenasledovanie náboženstva prinieslo plnou mierou trpké plody jemu i jeho nasledovníkom.“

O smutnom postavení takzvaného tretieho stavu v čase vypuknutia francúzskej revolúcie obšírne píše Oncken v knihe Das Zeitalter der Revolution, des Kaiserreichs und der Befreiungskriege.

Ďalšie pramene: H. v. Holst, Lowell Lectures on the French Revolution; H. Taine, Les Origines de la France contemporaine, 1875; A. Young, Travels in France.

DODATKY = Dodatok č. 25. Rozšírenie Písma svätého

Podľa Williama Cantona z Britskej a zahraničnej biblickej spoločnosti nebolo v roku 1804 „všetkých výtlačkov Biblie rozšírených vo svete, či už v rukopise alebo vytlačených, oveľa viac než štyri milióny.“ Tieto štyri milióny exemplárov boli napísané asi v päťdesiatich jazykoch, medzi nimi aj v takých zaniknutých, ako gótčina a bedská anglosasčina. (What is the Bible Society?, 1904)

Americká biblická spoločnosť uvádza, že v rokoch 1816-1955 rozšírila 481 149 365 Biblií, Nových zákonov a častí Písma. K tomu treba pripočítať vyše šesťsto miliónov Biblií a častí Písma, ktoré rozšírila Britská a zahraničná biblická spoločnosť. Len v roku 1955 vydala Americká biblická spoločnosť celkom 23 819 733 Biblií, Nových zákonov a častí Písma po celom svete.

Dnes sa Písmo, buď celé alebo jeho časti, tlačia vo viac ako dvetisíc jazykoch a stále sa prekladá do ďalších rečí.

 

Dodatok č. 26. Zahraničné misie

Misijná činnosť ranej kresťanskej cirkvi bola obnovená len v modernej dobe. Odumrela vlastne okolo roku 1000 a bola nahradená križiackymi výpravami. V období reformácie nemala v zahraničí veľký rozsah, čulejší boli len prví jezuiti. Obnovenie zbožnosti prebudilo záujem o misie. Pozoruhodná je činnosť moravských bratov (Jednoty bratskej) v 18. storočí. Angličania založili niekoľko misijných spoločností hlásajúcich evanjelium v kolonizovanej Severnej Amerike. Veľké oživenie misijnej činnosti v zahraničí sa začalo okolo roku 1800 „v čase konca“ (Dan 12,4). V roku 1792 bola založená anglická Baptistická misijná spoločnosť, ktorá vyslala do Indie Williama Careya. V roku 1795 vznikla Londýnska misijná spoločnosť a v roku 1799 začala pracovať ďalšia spoločnosť, z ktorej sa v roku 1812 stala Cirkevná misijná spoločnosť. Krátko nato vznikla Wesleyovská misijná spoločnosť. V Amerike bol v roku 1812 založený Americký zbor misijných poverencov pre zahraničie a v tom istom roku odišiel do Kalkaty Adoniram Judson. V nasledujúcom roku sa potom usadil v Barme. V roku 1814 bola založená Americká baptistická misijná únia a v roku 1837 Presbyteriánska rada zahraničných misií.

„Koncom 18. storočia sa kresťanstvo šírilo vo všetkých piatich svetadieloch. Od začiatku 19. storočia nastalo jeho najväčšie zemepisné rozšírenie vôbec. Tam kde sa ujalo, vznikli nové oporné body, uvoľnil sa prístup do krajín, na ostrovy, medzi národy a kmene, ktoré sa dosiaľ s kresťanstvom nestretli. V Severnej, Južnej a Strednej Amerike sa misijná práca začala medzi domorodcami, ku ktorým sa dosiaľ nikto nedostal. Kresťanstvo prijala aj veľká časť Afričanov a neobyčajný úspech zaznamenalo na tichomorských ostrovoch. Rýchlejšie než dovtedy vzrástol počet kresťanov aj v Ázii, na Sibíri, v Indii, Barme, Siame, Ceylóne, Malajzii, Indočíne, Číne, Kórei a v Japonsku. Na kultúru týchto krajín pôsobilo kresťanstvo rýchlejšie než sa podľa veľkosti cirkví dalo očakávať.

Príčinou rozmachu kresťanstva v 19. storočí bola predovšetkým obroda náboženského života. Nikdy predtým v takom krátkom čase neviedla iniciatíva kresťanov k vzniku toľkých nových hnutí. Kresťanstvo ešte nikdy nemalo taký veľký vplyv na ľudí západnej Európy. Táto mohutná sila pomohla zorganizovať misie, ktoré v 19. storočí viedli k zvýšeniu počtu kresťanov a k posilneniu vplyvu kresťanstva“ (Kenneth Scott Latourette, A History of the Expansion of Christianity, New York 1941). Ďalšie pramene: W. v. Loewenich, Der Weg des Evangeliums durch die Welt; Martin Schlunk, Die Weltmission des Christentums, Hamburg 1925.

 

Dodatok č. 27. Zemetrasenie v Lisabone

Určite boli zemetrasenia väčšie, strašnejšie a pustošivejšie, s väčším počtom mŕtvych a s rozsiahlejšími škodami, než bolo zemetrasenie v Lisabone, žiadne však nezapôsobilo na ľudí tak prenikavo ako zemetrasenie v roku 1755. Pretože práve v čase osvietenstva a rozumu bol vyhlásený boj proti Božej autorite a náboženstvu, ľudia verili, že tento náhly a strašný otras treba hodnotiť ako dôrazné znamenie od Boha, ktorý sa takto postavil proti ľudskej trúfalosti. Duchovné účinky tohto zemetrasenia prenikli oveľa hlbšie do vedomia ľudí než materiálne škody. Pripomínali si, že Boh je pánom dejín. Viera v rozum bola otrasená.

 

Dodatok č. 28. William Miller

Narodil sa 15. februára 1782 v Pittsfielde, v štáte Massachussets (USA). Zomrel 20. decembra 1849 v Low Hampton, v štáte New York, kam sa jeho rodičia presťahovali v roku 1786. Podrobný Millerov životopis vydal Sylvester Bliss, Memoirs of William Miller, Boston 1853.

 

Dodatok č. 29. Prorocké dátumy

Piaty mesiac (Ab) siedmeho roka Artaxerxovho panovania trval podľa židovského počítania času od 23. júla do 21. augusta roku 457 pr. Kr. Po Ezdrášovom príchode do Jeruzalema na jeseň toho istého roku vstúpil do platnosti kráľov výnos. O presnosti dáta 457 pr. Kr., ktorý bol siedmym rokom Artaxerxovej vlády, pojednávajú diela: S. H. Horn a L. H. Wood, The Chronology of Ezra 7, Washington 1953; E. G. Kraeling, The Brooklyn Museum Aramaic Papyri, New Haven 1953; The Seventh-day Adventist Bible Commentary, Washington 1954.

Dodatok č. 30. Pád Otomanskej ríše

Vpád mohamedánskych Turkov do Európy po páde Konštantinopolu roku 1453 bol taký prudký, aké boli katastrofálne výboje mohamedánskych Saracénov proti východnej časti Rímskej ríše počas stopäťdesiat rokov po Mohamedovej smrti. V období reformácie bolo Turecko stálou hrozbou pri východnej bráne európskeho kresťanstva. Spisy reformátorov často odsudzujú otomanskú moc. Odvtedy sa kresťanskí historici stále zaujímali o úlohu Turecka v budúcich udalostiach a komentátori prorockých spisov poznali, že Písmo predpovedá tureckú moc i jej pád.

Neskoršie vypracoval Josiah Litch výklad časových údajov z proroctiev o zániku tureckej nezávislosti, ktorý určil na august 1840 podľa zásady „hodina, deň, mesiac, rok“. Litchove názory možno nájsť podrobne vyložené v jeho knihe: The Probability of the Second Coming of Christ About A. D. 1843 (vyšla v júni 1838); v knihe An Address to the Clergy (jar 1840) a v článku uverejnenom v časopise Signs of the Times and Expositor of Prophecy z 1. augusta 1840 a z 1. februára 1841. Pozri tiež J. N. Loughborough, The Great Advent Movement, 1905; Uriah Smith, Thoughts on Daniel and the Revelation, 1944.

Ranejšie dejiny Otomanskej ríše a úpadok tureckej moci opisuje aj William Miller, The Ottoman Empire and Its Successors, 1801-1927, Cambridge 1936; George G. S. L. Eversley, The Turkish Empire from 1288 to 1814, Londýn 1923; Joseph v. Hammer-Purgstall, Geschichte des Osmanischen Reiches, Pesth 1834-36; H. A. Gibbons, Foundation of the Ottoman Empire, 1300-1403, Oxford 1916; A. J. Toynbee and Kenneth B. Kirkwood, Turkey, Londýn 1926; J. W. Zinkeisen, Geschichte des Osmanischen Reiches in Europa.

 

Dodatok č. 31. Zákaz Biblie v materinskej reči

O postoji rímskokatolíckej cirkvi k šíreniu Písma svätého v materinských jazykoch medzi jednoduchým ľudom pojednávajú diela: The Catholic Encyclopedia, heslo „Biblia“; G. P. Fischer, The Reformation, 1873; James kardinál Gibbons, The Faith of Our Fathers, 1897; John Dowling, History of Romanism, 1871; L. F. Bungener, History of the Council of Trent, Edinburgh 1853; G. H. Putnam, Books and Their Makers During the Middle Ages.

Pozri tiež William Muir, The Arrested Reformation, 1912; Harold Grimm, The Reformation Era, 1954; Index of Prohibited Books, 1930; Timothy Hurley, A Commentary on the Present Index Legislation, New York 1908; Translation of the Great Encyclical Letters of Leo XIII., New York 1903; Walther von Loewenich, Der moderne Katholizismus, Witten 1955.

 

Dodatok č. 32. Počítanie času v proroctve

Dr. George Bush, profesor hebrejskej a orientálnej literatúry na newyorskej univerzite, v liste Williamovi Millerovi uverejnenom v časopise Advent Herald a Signs of the Times Reporter, Boston, zo 6. a 13. marca 1844 uviedol niekoľko dôležitých poznámok k jeho spôsobu počítania prorockých období. Dr. Bush napísal: „Podľa môjho úsudku nemožno vám a vašim priateľom vyčítať, že venujete veľa času a pozornosti štúdiu počítania času v proroctvách a že vynakladáte veľké úsilie, aby ste určili začiatok a koniec veľkých prorockých období. Ak Duch Svätý naozaj udáva tieto obdobia v prorockých knihách, robí tak nepochybne s úmyslom, aby sa skúmali a aby sa im aj celkom rozumelo, a nikto nemôže byť označený za nerozumného, ak sa o to pokúša s primeranou úctou. Tým, že deň pokladáte za prorocký údaj znamenajúci rok, používate podľa mojej mienky najsprávnejší výklad. Podobne postupovali učenci ako Isaac Newton, Kirby, Scott, Keith a mnoho ďalších, ktorí už dávno dospeli v podstate k rovnakým záverom ako vy. Všetci sa zhodujú v tom, že hlavné časové obdobia, o ktorých hovorí Daniel a Ján, skutočne vypršia v našej dobe a bola by to divná logika chcieť vás usvedčovať z kacírstva, keď dospievate k tým istým názorom, ktoré vyslovili takí vynikajúci teológovia.“ „Súdim, že váš omyl je inde, nie v počítaní času.“ „Vy ste sa však celkom zmýlili v povahe udalostí, ktoré sa v týchto obdobiach majú stať. V tom spočíva jadro chyby vo vašom výklade.“ Pozri tiež LeRoy Edwin Froom, Prophetic Faith of Our Fathers, Washington 1950.

 

Dodatok č. 33. Trojité posolstvo

Zjavenie 14,6 opisuje obsah posolstva prvého anjela. Potom prorok hovorí: „Za ním nasledoval iný, druhý anjel, ktorý volal: Padol, padol ten veľký Babylon. Po nich nasledoval iný, tretí anjel.“ Tu použité slovo „nasledoval“ znamená „šiel za ním“, „sprevádzal“ (pozri Henry George Little a Robert Scott, Greek English Lexicon, Oxford 1940). Znamená to tiež „sprevádzal“. (Pozri George Abbot-Smith, A Manual Greek Lexicon of the New Testament, Edinburgh 1950.) Ide o to isté slovo, ktoré uvádza Marek 5,24: „Ježiš s ním odišiel. Hrnulo sa za ním množstvo ľudí, ktorí ho tlačili zo všetkých strán.“ Takisto sa používa v texte o stoštyridsaťštyritisíc vykúpených v Zjavení 14,4, kde čítame: „Tí nasledujú Baránka, kamkoľvek ide.“ Z oboch citátov je zrejmé, že ich zmyslom je „ísť spolu“, „v spoločnosti niekoho“. Podobne aj v 1 Kor 10,4, kde čítame o Izraelcoch, že „pili z duchovnej skaly, ktorá ich sprevádzala“, je slovo „sprevádzala“ preložené z toho istého gréckeho slova a v poznámke uvedené „šla s nimi“. Z toho poznávame, že zmysel verša v Zjavení 14,8 nespočíva v tom, že druhý a tretí anjel nasledoval prvého v časovej postupnosti, ale že šli s ním. Tri posolstvá sú jedno trojnásobné (trojdielne) posolstvo. Sú tri len pokiaľ ide o ich vznik. Keď boli vyslovené, splývajú v jedno a sú neoddeliteľné.

 

Dodatok č. 34. Nadvláda rímskych biskupov

O hlavných okolnostiach, ktoré viedli rímskych biskupov k rozhodnutiu chopiť sa nadvlády, pozri Robert Francis, kardinál Bellarmine, Power of the Popes in Temporal Affairs; Henry Edward kardinál Manning, The Temporal Power of the Vicar of Jesus Christ, Londýn 1862; James kardinál Gibbons, Faith of Our Fathers, Baltimore 1917.

Z protestantských autorov: Trevor Gervase Jalland, The Church and the Papacy, Londýn 1944 a Richard Frederick Littledale, Petrine Claims, Londýn 1899; James T. Shorwell a Louise Ropes Loomis, The See of Peter, New York 1927; Christopher B. Coleman, The Treatise of Lorenzo Valla on the Donation of Constantine, New York 1914.

 

Dodatok č. 35. Mocenské opatrenia rímskej cirkvi

Ešte v 19. storočí sa v katolíckej tlači vyskytujú kladné vyjadrenia o inkvizícii. Časopis Analecta Ecclesiastica uverejnil v roku 1895 kópiu rozsudku inkvizície z 28. februára 1484, ku ktorému bol pripojený z pera kapucínskeho pátera nadšený chválospev na upaľovanie kacírov ako na spásne zariadenie: „Ó, vy požehnané plamene hranice, pomocou ktorých zahynul celkom malý počet zavrhnutých ľudí, ale stovky a tisíce duší bolo vytrhnutých z tlamy bludu a večného zatratenia!“

Dodatok č. 36. Cirkevná tradícia

Katolícka cirkev, ktorú predstavuje „pontifex maximus“, určuje, čo je pravda, rozhoduje, v čo sa má veriť a privlastňuje si pritom nielen neomylnosť, ale aj nemožnosť mýliť sa! Tradícia je prvoradým zdrojom pravdy. Oproti reformátorskej zásade „sola scriptura“ – jedine Písmo – postavil tridentský koncil (1545-1563) zásadu „Písmo sväté a apoštolská tradícia“, ku ktorým sa počíta aj tradícia cirkvi. V článkoch tohto koncilu čítame: „Uznávam apoštolskú a cirkevnú tradíciu i ostatné zvyky a články tejto cirkvi.“ „Rovnako uznávam Písmo sväté v tom zmysle, v akom ho uznáva svätá matka cirkev, ktorej prináleží rozhodnúť o správnom zmysle a výklade Písma svätého; nikdy ich nebudem chápať a vykladať inak len podľa jednomyseľného chápania otcov.“

Podľa tohto znenia je cirkevná tradícia vykladačom Písma svätého. Čomu treba veriť a ako treba jednotlivé texty vykladať, o tom rozhoduje katolícka cirkev. Osobné chápanie jednotlivých katolíkov sa má prispôsobiť tomuto rozhodnutiu, aj keby sa vyznačovalo lepším poznaním. Pri rozpore medzi Bibliou a tradíciou sa podľa situácie vždy dáva prednosť tradícii.

Privlastňovaním si práva rozhodovať čo je pravda a čo nie, sa katolícka cirkev absolutizovala. Už nestojí pod evanjeliom, ale vládne nad evanjeliom a usmerňuje ho. Tým sa, zrejme, táto cirkev vzdialila od základov evanjelia a sama sa postavila namiesto pravdy. Všetky výroky ukazujú, že katolícka cirkev nie je ochotná vzdať sa v otázkach pravdy svojho domnelého nároku na výlučnosť.

 

Dodatok č. 37. Etiópska cirkev a sobota

Až takmer donedávna zachovávala koptická cirkev v Etiópii ako siedmy deň sobotu. Popritom Etiópčania zachovávali aj nedeľu, prvý deň týždňa, po celý čas čo existujú ako kresťanský národ. V tieto sviatočné dni sa v kostoloch konali zvláštne služby. Zachovávanie soboty ako siedmeho dňa však prestalo len v modernej Etiópii. Priame svedectvá o zachovávaní náboženských dní v Etiópii opisujú: Pero Gomes de Teixeira, The Discovery of Abyssinia by the Portuguese in 1520; páter Francisco Alverez, Narrative of the Portuguese Embassy to Abyssinia During the Years 1520-1527, Londýn 1881; Michael Russell, Nubia and Abyssinia, New York 1937; S. Giacomo Baratti, Late Travels Into the Remote Countries of Abyssinia, Londýn 1670; Samuel Goba, Journal of Three Year‘s Residence in Abyssinia, New York 1850; Peter Heylyn, History of the Sabbath; Arthur P. Stanley, Lectures on the History of the Eastern Church, New York 1882; C. F. Rey, Romance of the Portuguese in Abyssinia, Londýn 1929.