Úvod

Prví ľudia mali pred pádom do hriechu priame spoločenstvo so svojím Stvoriteľom. Prestúpenie Božieho zákona ich odlúčilo od Boha a celé ľudstvo pripravilo o túto prednosť. Východiskom sa stal plán vykúpenia, ktorý umožňoval ďalšie spojenie medzi obyvateľmi tejto planéty a nebom. Boh sa zhováral s ľuďmi prostredníctvom svojho Ducha. Svet osvecovalo Božie svetlo, ktoré dostávali Boží vyvolení služobníci cestou zjavenia. „Duchom Svätým vedení hovorili svätí ľudia“ (2 Pet 1,21).

V dávnych vekoch, kým ľudia nemali písané Božie zjavenie, vedeli o Bohu z rôznych jeho prejavov a jeho vôľu oznamovali otcovia deťom z pokolenia na pokolenie. Písomné zaznamenávanie Božieho slova súvisí s Mojžišom. Z postupne prijímaného zjavenia vznikala inšpirovaná kniha. Tento proces pokračoval počas dlhých šestnástich storočí – začal sa Mojžišom a skončil sa Jánovým svedectvom.

Aj keď pôvodcom Biblie je podľa jej vlastného svedectva sám Boh, na stvárňovaní jej posolstva do podoby ľudsky zrozumiteľného prejavu mali účasť rôzne obdarení ľudia. Všetky pravdy tvoria „Bohom vnuknuté písmo“ vyjadrené ľudskou rečou. Z inšpirovaných písomne zaznamenaných zjavení vznikla inšpirovaná kniha. Boh svojím Duchom osvecoval myseľ i srdce každého zo svojich povolaných služobníkov, v snoch a videniach im obrazne a symbolicky zjavoval pravdu, ktorú mali zachytiť do krehkých pojmov a myšlienok ľudskej reči.

Podľa Písma je oznamovateľom i pisateľom Desatora sám Boh. Je to jeho dielo. Biblia obsahujúca Bohom zjavené pravdy vyjadrené ľudskou rečou je teda výrazom podvojného pôsobenia – Božieho i ľudského. V istom zmysle je tu určitá podobnosť s Kristovou podvojnou prirodzenosťou – Kristus je Syn Boží i Syn človeka. O Biblii možno teda povedať to, čo o Kristovi – „slovo sa stalo telom, prebývalo medzi nami“ (Ján 1,14).

Jednotlivé knihy Biblie napísali v rôznych dobách ľudia rozmanitých duševných a duchovných predpokladov, rôznych schopností, rozličného postavenia a povolania, a preto je aj ich podoba stvárnenia Božieho posolstva odlišná. Rôznorodé sú aj námety, o ktorých hovoria. Pisatelia používali rôzne výrazové prostriedky. Kým jeden zvýraznil tú istú pravdu úsporne až stroho, druhý písal o nej (9) rozšafnejšie. Keďže viacerí pisatelia rozoberali tú istú tému z rôznych hľadísk, povrchnému, nepozornému či zaujatému čitateľovi sa môže zdať, že ich opisy sa rozchádzajú, alebo si až protirečia. Rozvážny a trpezlivý čitateľ však pri hlbšom pohľade pozná, že viaceré zdanlivo odlišné mienky sa navzájom dopĺňajú.

Keďže v zjavenej pravde určitého pisateľa výraznejšie oslovila jedna stránka, zdôraznil to, čo zodpovedalo jeho skúsenosti, alebo čo ho zaujalo, kým ďalší si v téme všimol niečo iné. Aj keď teda každý pod vedením Ducha Svätého písal o tom, čo naňho z Božieho zjavenia zapôsobilo najsilnejšie a predstavil iný lúč pravdy, ich výsledný súlad je nepochybne zrejmý. Takto zjavené pravdy tvoria dokonalý celok, ktorý zodpovedá potrebám ľudí vo všetkých podmienkach a situáciách ich života.

Boh sa rozhodol oznámiť svoju pravdu svetu prostredníctvom ľudí. Duch Svätý vybral určitých jedincov a duchovne i duševne ich pripravil tak, aby zverené poslanie mohli splniť. Pri písaní viedol ich myseľ správnym smerom. Aj keď pravdu zveril hlineným nádobám, tento poklad v nich pochádza z neba. Božie svedectvo tlmočí nedokonalá ľudská reč, no napriek tomu je to Božie svedectvo. Poslušne veriaci človek v ňom postrehne slávu Božej moci, plnú milosti a pravdy.

Keďže Boh vo svojom Slove zjavuje ľuďom cestu vedúcu k spáse, Písmo sväté treba prijímať ako autoritatívne, neomylné zjavenie Božej vôle, a teda ako kritérium viery a skúšobný kameň skúsenosti. „Každé Bohom vnuknuté Písmo je aj užitočné na učenie, na karhanie, na naprávanie, na výchovu v spravodlivosti, aby Boží človek bol súci a pripravený na každé dobré dielo“ (2 Tim 3,16.17).

Skutočnosť, že Boh zjavil ľuďom svoju vôľu prostredníctvom svojho Slova, ešte neznamená, že stála prítomnosť a pomoc Ducha Svätého je už zbytočná. Naopak, náš Spasiteľ sľúbil, že Duch Svätý bude jeho služobníkom objasňovať Božie slovo, vysvetľovať jeho učenie a ukazovať, ako majú podľa neho žiť. Pretože Bibliu inšpiroval Boh, nie je možné, aby učenie Ducha Svätého odporovalo tomu, čo učí Božie slovo.

Duch Svätý nebol a nikdy ani nebude daný nato, aby nahradil Bibliu. Veď Písmo výslovne hovorí, že Božím slovom treba merať každé učenie a posudzovať každú skúsenosť. Apoštol Ján napísal: „Neverte každému duchu, ale skúmajte duchov, či sú z Boha, lebo do sveta vyšlo mnoho falošných prorokov“ (1 Ján 4,1). A Izaiáš vyhlásil: „K zákonu a k svedectvu! Ak nehovoria podľa tohto slova, je to preto, že v nich nieto nijakého svetla“ (Iz 8,20 – podľa KJV). 

Veľkú škodu pôsobia dielu Ducha Svätého bludy tých, čo tvrdia, že ich vedie Duch Svätý, a preto už nemusia brať ohľad na Božie slovo. Zvádzajú ich pocity, ktoré pokladajú za vnútorný Boží hlas. Neovláda ich Boží Duch, ale nejaký iný duch. Zanedbávanie Písma a podliehanie vlastným pocitom môže viesť len do sebaklamu, zmätku a do záhuby. Z toho sa teší len satan. Keďže pôsobenie Ducha Svätého v Kristovej cirkvi je životne dôležité, satan sa snaží pomocou rôznych bludov, výstredností a fanatizmu zviesť ľudí k tomu, aby pôsobenie Ducha Svätého nebrali vážne a aby si Bohom ponúknutý zdroj spásy nevšímali.

Podľa Božieho slova bude Duch Svätý konať svoje dielo po celý čas zvestovania evanjelia. V dobe vzniku Starej a Novej zmluvy neprestával Duch Svätý oznamovať pravdu rôznym jednotlivcom i mimo zjavenia, ktoré sa nachádza v Písme. Sama Biblia hovorí o tom, ako Duch Svätý ľudí upozorňoval, napomínal a poúčal v záležitostiach, ktoré s písaným Božím slovom nesúviseli. Písmo sa zmieňuje aj o tom, že v rôznych obdobiach pôsobili proroci, ktorých výroky nikto nezaznamenal. Podobne to bolo aj neskôr, keď kánon Písma bol uzavretý. Duch Svätý pokračoval vo svojom diele, osvecoval, napomínal a povzbudzoval Božie deti.

Pán Ježiš sľúbil svojim učeníkom: „Spomocník, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, ten vás naučí všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám hovoril.“ „Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do celej pravdy,... a zvestuje vám aj to, čo príde“ (Ján 14,26; 16,13). V Písme čítame, že tento sľub neplatil len v dobe apoštolov, ale pre Kristovu cirkev zostáva v platnosti stále. Spasiteľ svojich nasledovníkov ubezpečil slovami: „Ja som s vami po všetky dni až do konca sveta“ (Mat 28,20). Podľa apoštola Pavla Kristus udelil svojej cirkvi dary a prejavy Ducha, „aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela, až kým všetci nedospejeme k jednote viery a poznania Božieho Syna v dokonalého človeka, ktorého mierou dospelosti je plnosť Krista“ (Ef 4,12.13). Za veriacich v Efeze sa apoštol Pavol modlil týmito slovami: „Prosím, aby vám Boh nášho Pána Ježiša Krista, Otec slávy, keď ho poznávate, dal Ducha múdrosti a zjavenia, aby osvietil oči vášho srdca, aby ste vedeli, k akej nádeji vás povolal,... a aká nesmierne veľká je jeho moc pre nás, ktorí veríme“ (Ef 1,17-19). Požehnanie, o ktoré apoštol prosil pre efezský zbor, pôsobí Duch Svätý, ktorý osvecuje rozum a odhaľuje ľuďom hĺbky Božieho slova.

Po úžasnom prejave Ducha Svätého na Turíce vyzval apoštol Peter svojich poslucháčov, aby sa kajali a dali sa pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie hriechov, a povedal: „Prijmete dar Ducha Svätého. Veď tento sľub platí vám a vašim deťom, ako aj všetkým vzdialeným, ktorých si povolá Pán, náš Boh“ (Sk 2,38.39).

Keď Boh nechal prostredníctvom proroka Joela opísať príchod veľkého dňa Pánovho, sľúbil aj mimoriadne pôsobenie Ducha Svätého (ROH Joel 2,28; ECAV Joel 3,1). Toto proroctvo sa síce čiastočne splnilo zoslaním Ducha na Turíce, ale dokonale sa splní v prejave Božej milosti, ktorá bude sprevádzať záverečné pôsobenie evanjelia.

Čím bližšie bude koniec času, tým viac sa bude stupňovať ten odveký spor medzi dobrom a zlom. Satanov hnev voči Kristovej cirkvi sa prejavoval vo všetkých dobách a Boh štedro udeľoval svojmu ľudu milosť i dary Ducha Svätého, aby veriaci mali dostatok síl odolávať v boji proti mocnostiam zla. Keď mali Kristovi učeníci rozšíriť evanjelium po celom svete a zaznamenať ho pre budúce veky, Duch Svätý ich zvláštnym spôsobom poveril. Čím viac sa cirkev blíži k svojmu konečnému vyslobodeniu, tým zákernejšie bude na veriacich pôsobiť satan. Zostúpi na zem „veľmi nasrdený, vediac, že má málo času“ (Zj 12,12). Bude pôsobiť „so všetkou mocou, znameniami a lživými zázrakmi“ (2 Tes 2,9). Počas šiestich tisícročí sa tento britký majstrovský rozum satana, kedysi najprednejšieho z Božích anjelov, celkom venoval dielu podvodu a skazy. Celý um a dôvtip, ktorý satan získal v priebehu veky trvajúceho zápasu, všetku krutosť, ktorú si vypestoval, použije v konečnom boji proti Božiemu ľudu. V takej nebezpečnej dobe majú Kristovi nasledovníci upozorňovať svet na druhý príchod Ježiša Krista. Má sa pripraviť ľud, ktorý bude pred Kristom pri jeho príchode „nepoškvrnený a bez úhony“ (2 Pet 3,14). V tom čase bude cirkev potrebovať taký zvláštny dar Božej milosti a moci, aký sa prejavil za čias apoštolov.

Pod vplyvom Ducha Svätého som smela sledovať výjavy z dlhého zápasu medzi dobrom a zlom. Pán mi občas dovolil pozorovať, ako v rôznych dobách prebiehal veľký spor medzi Kristom, Pánom života, Pôvodcom nášho spasenia, a satanom, prvým priestupníkom svätého Božieho zákona, pôvodcom hriechu a zla. Satan svoje nepriateľstvo voči Kristovi prejavuje nenávisťou voči jeho nasledovníkom. V celých dejinách môžeme sledovať stále rovnaký odpor voči zásadám Božieho zákona, rovnaký klam, ktorého cieľom je vydávať blud za pravdu, Boží zákon nahrádzať ľudskými príkazmi a ľudí zvádzať k tomu, aby namiesto Stvoriteľa uctievali stvorenie. Satan sa v každej dobe vytrvalo snažil zlomyseľne predstavovať Božiu povahu. Následkom falošnej predstavy Stvoriteľa ľudia prichádzali k nemu viac zo strachu než z lásky. Satan sa snaží odstrániť Boží zákon a otupiť v ľuďoch zmysel pre záväznosť jeho požiadaviek. Prenasleduje verných, ktorí sa odhodlali odmietnuť jeho podvody. Satanovo úsilie je rovnaké v celých dejinách patriarchov, prorokov, apoštolov, mučeníkov a reformátorov.

Satan sa bude v záverečnej fáze odvekého sporu správať rovnako, bude bojovať rovnakým spôsobom v snahe dosiahnuť rovnaký cieľ, ako vo všetkých predošlých vekoch. Zopakuje sa to, čo tu vždy bolo. V nastávajúcom boji bude však príznačná jeho intenzita, akú svet dosiaľ nezažil. Satanove zvody budú rafinovanejšie, jeho útoky rozhodnejšie. Keby bolo možné, zviedol by aj vyvolených. (Pozri Mar 13,22).

Keď mi Boží Duch predstavil významné pravdy svojho Slova a ukázal mi minulé i budúce výjavy, vyzval ma, aby som ľuďom oznámila, čo mi zjavil. Mala som z dejín odvekého zápasu upozorniť na niektoré historické udalosti tak, aby sa objasnil rýchlo sa blížiaci boj. Preto som sa snažila vybrať z cirkevných dejín tie udalosti, na ktorých možno sledovať, ako ľudia postupne poznávali spásne pravdy, ktoré Pán zjavoval svetu v rôznych obdobiach. Tieto pravdy, ktoré roznecovali satanov hnev a vyvolávali nepriateľstvo zosvetáčtenej cirkvi, udržiavali svedeckú službu ľudí, ktorí „nemilovali svoj život až po smrť“ (Zj 12,11).

Tieto udalosti môžeme pokladať za predobraz zápasu, ktorý je pred nami. Sledovanie tohto boja vo svetle Písma a pod vplyvom Božieho Ducha nám pomôže rozpoznať vražedné zámery kniežaťa temnôt, ako aj nebezpečenstvo, ktoré musia prekonať tí, čo chcú byť pri druhom advente Spasiteľa nájdení „bez viny“.

Veľké historické udalosti, ktoré v dejinách znamenali pokrok reformácie, patria minulosti. Protestantský svet ich dobre pozná, všeobecne uznáva a nemožno ich poprieť. Uvádzam ich stručne v súlade so zámerom knihy. Potreba stručnosti viedla k tomu, že faktom zostalo toľko priestoru, aby sa z nich dali odvodiť závery, ktoré uvádzam. V knihe citujem výroky historikov, ktorým sa podarilo zoradiť udalosti tak, aby poskytli súhrnný pohľad, alebo zhrnúť podrobnosti vhodným spôsobom. 

Vo väčšine prípadov autori nie sú výslovne uvedení, ich slová nie sú vyznačené úvodzovkami, neodvolávam sa na ne ako na autority, citujem ich preto, lebo ich výroky sú vhodné a výstižné. Podobným spôsobom postupujem pri opisovaní zážitkov a názorov tých, čo pokračujú v diele obnovy v súčasnosti.

Cieľom tejto knihy nie je podať nové historické poznatky o zápasoch minulých vekov, ale skôr poukázať na skutočnosti a zásady, ktoré sa týkajú budúcich udalostí. Celé toto rozprávanie o minulých udalostiach, videné ako časť boja medzi silami svetla a tmy, nadobúda nový význam, osvetľuje budúcnosť a cestu ľudí, ktorí podobne ako reformátori minulých storočí budú povolaní, aby aj za cenu straty pozemského vlastníctva dosvedčili „Božie slovo a svedectvo Ježiša Krista“ (Zj 1,2).

Zámerom tejto knihy je vyznačiť priebeh odvekého sporu medzi pravdou a bludom, odhaliť nástrahy satana a naznačiť spôsoby, ako im odolať; predstaviť uspokojivé riešenie problému zla tým, že osvetľuje pôvod a konečné následky hriechu – aby sa plne prejavila Božia spravodlivosť a milosť v jeho zaobchádzaní so stvorením, ako aj ukázať svetu nemennú podstatu Božieho zákona. Mojou najvrúcnejšou modlitbou je, aby pod vplyvom tejto knihy boli ľudia vyslobodení z moci temna a stali sa „účastníkmi dedičstva svätých vo svetle“ na chválu toho, ktorý si nás zamiloval a obetoval sa za nás.