1. S nami Boh

„Nazvú jeho meno Immanuel... s nami Boh“ (Mat 1,23). „Osvietenie známosti Božej slávy“ sa prejavilo „v tvári Ježiša Krista“ (2 Kor 4,6). Ježiš Kristus bol od večnosti jedno s Otcom; bol „Božím obrazom“, obrazom Božej veľkosti a velebnosti, „odbleskom slávy Boha“. Svetu prišiel zjaviť práve túto Božiu slávu. Hriechom zatienenú zem chcel osvietiť svetlom Božej lásky - byť „Bohom s nami“. Preto o ňom prorok povedal: „Nazvú jeho meno Immanuel.“

Ježiš mal svojím príchodom medzi nás zjaviť Boha ľuďom i anjelom. Bol Božím slovom - vyslovením Božieho zmýšľania. V modlitbe za svojich učeníkov povedal: „Zjavil som tvoje meno ľuďom“ - „milosrdný a ľútostivý, zhovievavý a hojný v milosti a vernosti,“ „aby láska, ktorou si ma miloval, bola v nich a ja aby som bol v nich“ (Ján 17,6; 2 Moj 34,6; Ján 17,26). Toto zjavenie však patrilo nielen jeho pozemským deťom. Náš malý svet je učebnicou vesmíru. Obdivuhodný zámer Božej milosti, tajomstvo výkupnej lásky, je téma, ktorú aj „anjeli túžia“ poznať (1 Pet 1,12) a ktorú budú skúmať po celé nekonečné veky.  Vykúpení ako aj bezhriešne bytosti nájdu v Kristovom kríži svoju vedu i pieseň. Ukáže sa, že sláva vyžarujúca z Ježišovej tváre je slávou sebaobetavej lásky. Vo svetle Golgoty sa ozrejmí, že zákon sebazapieravej lásky je zákonom života pre zem i nebesá, že láska, ktorá „nehľadá svoje vlastné,“ má zdroj v Božom srdci a že v tom Tichom a Pokornom je zjavený charakter toho, ktorý prebýva vo svetle neprístupnom.

Boha na počiatku zjavovalo celé jeho tvorstvo. Bol to vlastne Kristus, kto rozprestrel nebesá a položil základy zeme. Jeho ruka rozmiestnila svety vo vesmíre a stvárnila aj poľné kvety. „Ty upevňuješ vrchy svojou silou“ (Ž 65,7). „Jeho je more, stvoril ho sám“ (Ž 95,5). On naplnil zem krásou a ovzdušie spevom. Na celé svoje stvorenie na zemi, vo vzduchu i na oblohu napísal zvesť o Otcovej láske.

Aj keď hriech Božie dokonalé dielo zohyzdil, toto posolstvo zostáva. Celé stvorenie aj dnes zvestuje slávu jeho vznešenosti. Okrem sebeckého ľudského srdca nič nežije len pre seba. Nieto v povetrí lietajúceho vtáka ani pozemského zvieraťa, aby neslúžili inému životu. Nieto listu v lese či útleho stebla trávy, ktoré by niečomu neslúžilo. Každý strom, ker či list vydychujú životodarný prvok, bez ktorého by ani človek, ani zviera nemohli žiť, a človek i zviera slúžia opäť  životu stromu, kríka i listu. Kvety šíria vôňu a svojím pôvabom oblažujú svet.  Slnečné lúče osvecujú a obšťastňujú tisíce iných svetov. Oceán, sám zdroj všetkých prameňov a studní, prijíma prúdy vôd zo všetkých strán; berie však, aby dával. Hmly, ktoré vystupujú z jeho hladiny, padajú v dažďoch a zvlažujú zem, aby mohla prekvitať a niesť plody.

Anjeli slávy nachádzajú svoju radosť v dávaní; rozdávajú lásku a neúnavne sa starajú o padlých a hriešnych ľudí. Nebeské bytosti sa snažia získať ľudské srdce a tomuto temnému svetu prinášajú svetlo z večných zdrojov; ušľachtilou a trpezlivou službou pôsobia na ľudského ducha, aby stratených uviedli do ešte užšieho spoločenstva s Kristom, než aké poznajú.

Ak však odhliadneme od týchto nižších svedectiev, uzrieme Boha v Ježišovi. Pozorovaním Ježiša poznávame, že sláva nášho Boha spočíva v dávaní. Kristus povedal: „Nič nerobím sám od seba, ale hovorím, ako ma Otec naučil.“ „Mňa poslal živý Otec a ja žijem skrze Otca.“ „Ja nehľadám svoju slávu, ale slávu toho, ktorý ma poslal.“ (Ján 8,28; 6,57; 8,50; 7,18). Z týchto slov presvitá významná zásada, ktorá je zákonom života pre celý vesmír. Kristus prijal všetko od Otca preto, aby to rozdal. Podobne je to aj v jeho nebeskej službe v záujme všetkých stvorených bytostí. Skrze milovaného Syna dostávajú z Otcovho života všetci. Skrze Syna sa v oslave a radostnej službe vracia príliv lásky k veľkému Zdroju všetkého. Kristom sa teda uzatvára kolobeh dobrodenia - zákon života - ktorý predstavuje povahu veľkého Darcu.

Tento zákon bol prestúpený v samom nebi. Hriech vznikol zo sebectva. Strážny cherub, Lucifer, túžil v nebi po prvenstve. Chcel vládnuť nad nebeskými bytosťami, odcudziť ich Stvoriteľovi a poctu získať pre seba. Preto falošne predstavil Boha  ako bytosť túžiacu po sebavyvýšení. Všetky svoje zlé vlastnosti sa snažil pripísať milujúcemu Tvorcovi. Tak zviedol anjelov. Podobne oklamal aj ľudí. Vzbudil v nich pochybnosť o Božom slove a nedôveru v Božiu dobrotu. Keďže Boh je Bohom spravodlivosti a hrozivého majestátu, satan spôsobil, aby ho ľudia považovali za prísne a neúprosné božstvo. Tak zviedol ľudí k spoločnej vzbure proti Bohu. Vtedy na svet doľahla noc biedy.

Zem zatemnilo falošné chápanie Boha. Aby svetlo preniklo temné mraky a aby sa svet mohol vrátiť k Bohu, bolo treba zlomiť satanovu zvodnú moc. Nemohlo sa to stať násilím. Násilie odporuje zásadám Božej vlády. Boh chce len službu lásky a lásku nemožno vynucovať, nemožno ju získať násilím ani mocou. Lásku možno vzbudiť len láskou. Poznať Boha znamená milovať ho. Jeho charakter sa musí  prejaviť ako protiklad povahy satanovej. To mohla umožniť len jediná bytosť vo vesmíre. Božiu lásku mohol zjaviť len ten, kto poznal jej výšku i hĺbku. Po temnej noci sveta muselo vyjsť Slnko spravodlivosti s „uzdravením pod svojimi krídlami“ (ROH Mal 4,2; ECAV Mal 3,20).

Plán nášho vykúpenia nebol len nejakým dodatočným rozhodnutím formulovaným po Adamovom páde. Bol „zjavením tajomstva od večných časov zamlčaného“ (Rim 16,25). Bol zjavením zásad, ktoré sú od večnosti základom Božieho trónu. Boh s Kristom vedeli od počiatku o odpadnutí satana a o páde človeka zvedeného týmto odpadlíkom. Boh nedal podnet k existencii hriechu, no predvídal ho a proti tejto strašnej skutočnosti urobil opatrenie. Jeho láska k svetu bola taká veľká, že sa zmluvne zaviazal dať svojho jednorodeného Syna, „aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v neho“ (Ján 3,16).

Lucifer povedal: „Vystúpim do nebies, hore nad Božie hviezdy vyvýšim svoj trón... Podobný budem Najvyššiemu“ (Iz 14,13.14). No Kristus, „ktorý mal podobu Božiu a svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež,... vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobným sa stal ľuďom“ (Fil 2,6.7).

Táto obeť bola dobrovoľná. Ježiš mohol zostať pri Otcovi. Mohol si ponechať nebeskú slávu i poctu anjelov. Rozhodol sa však odovzdať  žezlo do Otcových rúk a zostúpiť z vesmírneho trónu, aby priniesol svetlo tým, čo sú v tme, a život hynúcim.

Takmer pred dvoma tisícročiami bolo z Božieho trónu v nebi počuť hlas tajomného významu: „Hľa, idem. Obete ani dary si nechcel, ale dal si mi telo;... hľa, idem - veď v Knihe je napísané o mne - aby som plnil, Bože, tvoju vôľu“ (Žid 10,5-7). V týchto slovách je oznámené naplnenie zámeru skrytého od večnosti. Kristus hodlal prísť na náš svet v ľudskom tele. Hovorí: „Dal si mi telo.“ Keby bol prišiel v sláve, ktorú mal u Otca pred stvorením sveta, neboli by sme zniesli svetlo jeho prítomnosti. Aby sme mohli naň hľadieť a predsa nezahynúť, zjavenie jeho slávy bolo zahalené. Jeho božstvo zahaľoval ľudský zjav - neviditeľná sláva vo viditeľnej ľudskej podobe.

Tento slávny zámer oznamovali predobrazy a symboly. Horiaci ker, v ktorom Mojžiša oslovil vlastne Kristus, odhaľoval prítomnosť Boha. Symbol, ktorý mal zjavovať božstvo, bol nepatrný, zdanlivo nenápadný ker. V ňom sa skrýval Večný. Zľutovný Boh čo najjednoduchšie zahalil svoju slávu, aby Mojžiš mohol na ňu hľadieť, a predsa zostať nažive. Podobne sa Boh cez deň stýkal s Izraelom v stĺpe oblačnom a v noci v stĺpe ohnivom, ľudu zjavoval svoju vôľu a prejavoval svoju milosť. Božia sláva bola stlmená a Boží majestát zastretý, aby slabý zrak smrteľníkov mohol na ne hľadieť. Tak mal prísť  Kristus „v našom poníženom tele“ a byť podobný ľuďom (Fil 3,21; 2,7). Pred svetom nemal nijakej zvláštnej krásy, pre ktorú by ľudia mali po ňom túžiť, a predsa bol vteleným Bohom, svetlom neba i zeme. Jeho sláva bola zastretá, jeho majestát bol skrytý, aby mal prístup k trpiacim a pokúšaným ľuďom.

Boh prikázal Mojžišovi ohľadne Izraela toto: „Nech mi postavia svätyňu a budem bývať uprostred nich“ (2 Moj 25,8), a prebýval vo svätostánku uprostred svojho ľudu. Symbol jeho prítomnosti ich sprevádzal v celom tom únavnom putovaní púšťou. Podobne si aj Kristus postavil svoju svätyňu uprostred ľudských príbytkov. Svoj stan si rozložil vedľa ľudských obydlí, aby mohol bývať medzi nami a zoznámil nás so svojou božskou povahou a životom. „A to Slovo stalo sa telom, prebývalo medzi nami, a my sme hľadeli na jeho slávu  ako na slávu jednorodeného od Otca, bolo plné milosti a pravdy“ (Ján 1,14).

Od chvíle, čo Ježiš prišiel medzi nás, vieme, že Boh pozná naše utrpenie a súcitne chápe náš bôľ. Všetci Adamovi synovia a dcéry môžu pochopiť, že náš Stvoriteľ je priateľom hriešnikov. V každom poučení o milosti, v každom prísľube radosti, v každom skutku lásky, v každom božskom pôvabe pozemského života nášho Spasiteľa smieme totiž vidieť „Boha s nami“.

Satan predstavuje Boží zákon lásky ako zákon sebectva. Tvrdí, že Božie prikázania nemôžeme zachovať. Pád našich prvých rodičov so všetkou následnou biedou zvaľuje na Stvoriteľa a ľudí vedie k tomu, aby na Boha hľadeli ako na pôvodcu hriechu, utrpenia a smrti. Ježiš mal tento klam odhaliť. Ako jeden z nás mal ukázať príklad poslušnosti. Preto vzal na seba našu prirodzenosť a prežíval naše ľudské skúsenosti. „Preto vo všetkom musel sa stať podobným bratom“ (Žid 2,17). Keby sme mali znášať čokoľvek, čo Kristus znášať nemusel, potom by satan práve v tomto bode poukazoval na nedostatočnosť Božej moci pre nás. Preto bol Ježiš podobne „pokúšaný vo všetkom“ (Žid 4,15). Podstúpil každú skúšku, ktorej sme podrobovaní my. Vo vlastnom záujme nepoužil nijakú moc, ktorá by nebola štedro ponúkaná aj nám. Ako človek stretával sa s pokušením a premohol ho mocou od Boha. Povedal: „Rád plním tvoju vôľu, Bože môj, a tvoj zákon v hĺbke srdca nosím“ (Ž 40,9). Pri konaní dobra a uzdravovaní satanom posadnutých objasňoval ľuďom povahu Božieho zákona a podstatu svojho poslania. Jeho život svedčí o tom, že Boží zákon môžeme poslúchať aj my.

Kristus sa svojím človečenstvom spojil s ľudstvom, svojím božstvom je spojený s Božím trónom. Ako Syn človeka nám dal príklad  poslušnosti, ako Syn Boží dáva nám silu poslúchať. Bol to vlastne Kristus, kto z horébskeho kra oslovil Mojžiša: „SOM, KTORÝ SOM... Tak povedz Izraelcom: SOM ma poslal k vám“ (2 Moj 3,14). To bola záruka vyslobodenia Izraela. Keď teda prišiel „v podobe človeka“, predstavil sa: JA SOM. Dieťa z Betlehema, tichý a pokorný Spasiteľ, je Boh, „ktorý sa zjavil v tele“ (1 Tim 3,16). Nám hovorí: „JA SOM dobrý pastier.“ „JA SOM ten živý chlieb.“ „JA SOM cesta i pravda i život.“ „Daná je mi všetka moc  na nebi a na zemi“ (Ján 10,11; 6,51; 14,6; Mat 28,18). JA SOM istota každého zasľúbenia. JA SOM, nebojte sa. „Boh s nami“ je zárukou nášho vyslobodenia z hriechu, istotou moci poslúchať nebeský zákon.

Kristus svojím rozhodnutím vziať na seba ľudskú prirodzenosť zjavil práve opačnú povahu, než má satan. Kristus sa však pokoril ešte viac: „Ponížil sa a bol poslušný až do smrti, a to až do smrti na kríži“ (Fil 2,8). Podobne ako kedysi veľkňaz zložil svoje nádherné veľkňazské rúcho a slúžil v bielom ľanovom odeve kňaza, aj Kristus prijal podobu služobníka a priniesol obeť. Bol súčasne kňazom i obeťou. „On bol prebodnutý pre naše priestupky, zmučený pre naše neprávosti; on znášal trest za náš pokoj“ (Iz 53,5).

S Kristom sa zaobchádzalo tak, ako si zasluhujeme my, aby sa s nami mohlo naložiť, ako zasluhuje on. Bol odsúdený pre naše hriechy, na ktorých nemal nijaký podiel, aby sme my mohli byť ospravedlnení jeho spravodlivosťou, na ktorej nemáme nijaké zásluhy. Vytrpel smrť, ktorá mala stihnúť nás, aby sme mohli prijať život, ktorý patril jemu. „Jeho jazvami sa nám dostalo uzdravenia“ (Iz 53,5). Kristus svojím životom a smrťou dosiahol viac, než len nápravu toho, čo bolo hriechom zničené. Satanovým zámerom bolo človeka navždy odlúčiť od Boha; v Kristovi sme však s Bohom užšie spojení, než keby sme neboli nikdy padli. Tým, že Spasiteľ vzal na seba našu prirodzenosť, pripútal sa k ľudstvu páskou, ktorá nebude nikdy pretrhnutá. Spojený je s nami naveky. „Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal“ (Ján 3,16). Dal ho nielen preto, aby niesol naše hriechy a obetne za nás zomrel. On ho dal padlému ľudstvu úplne. Aby nás uistil o svojom nezmeniteľnom zámere pokoja, Boh dal svojho jednorodeného Syna za člena ľudskej rodiny a jeho ľudská prirodzenosť mu zostane naveky. To je záruka, že Boh splní svoje slovo. „Dieťa sa nám narodilo, Syn nám je daný, na jeho pleciach spočinie kniežatstvo“ (ROH Iz 9,6; ECAV Iz 9,5). Boh v osobe svojho Syna adoptoval ľudskú prirodzenosť a preniesol ju do neba. Je to „Syn človeka“, kto sedí na tróne vesmíru. Je to „Syn človeka“, ktorý sa bude volať  „Predivný radca, Silný Boh, Udatný hrdina, Otec večnosti, Knieža pokoja“ (ROH Iz 9,6; ECAV Iz 9,5). SOM je prostredníkom medzi Bohom a človekom, ktorý spája oboch. Ten „svätý, nevinný, nepoškvrnený, oddelený od hriešnikov“, „nehanbí sa menovať ich bratmi“ (Žid 7,26; 2,11). V Kristovi je pozemská rodina spojená s rodinou nebeskou.  Oslávený Kristus je naším bratom. Nebesá sú skryté v človečenstve a človečenstvo je prijaté do náručia Večnej lásky.

Boh o svojom ľude hovorí: „Ako drahokamy v čelenke budú žiariť nad jeho zemou, veď aká je jeho dobrota a aká je jeho krása!“ (Zach 9,16.17). Oslávenie vykúpených bude večným svedectvom Božieho milosrdenstva. Budúcim vekom ukáže „vo svojej dobrote k nám v Kristu Ježišovi... nekonečné bohatstvo svojej milosti“. „Aby tak teraz kniežatstvám a mocnostiam v nebesiach oznámená bola cirkvou prerozmanitá múdrosť Božia. Podľa predvekého ustanovenia, uskutočneného v Kristu Ježišovi, našom Pánovi“ (Ef 2,7; 3,10).

Kristovým vykupiteľským dielom je Božia vláda ospravedlnená. Všemohúci Boh je predstavený ako Boh lásky. Satanove obvinenia sú vyvrátené a jeho charakter odhalený. Vzbura sa už nebude nikdy opakovať. Hriech už nikdy nemôže vstúpiť do vesmíru. Naveky je všetko zabezpečené pred odpadnutím. Nerozlučné pojivo sebaobetavej lásky spája obyvateľov zeme a neba s ich Tvorcom.

Dielo vykúpenia bude dokonané. Kde sa rozmohol hriech, tam sa ešte viac rozhojnila Božia milosť. Sama zem - pôda, ktorú satan pokladá za svoju - má byť nielen vykúpená, ale aj zvelebená. Náš malý svet, ktorý sa zlorečenstvom hriechu stal jedinou temnou škvrnou slávneho Božieho stvorenia, bude v Božom vesmíre poctený nad všetky iné svety. Tu, kde Boží Syn býval ako človek, kde Kráľ slávy žil, trpel a zomrel, bude po obnove všetkého prebývať Boh s ľuďmi: „Prebývať bude s nimi a oni budú jeho ľudom a on, Boh, bude s nimi“ (Zj 21,3). Keď všetci vykúpení budú žiť v Pánovom svetle, po celé nekonečné veky budú oslavovať Boha za jeho nevýslovný dar, ktorým je „Immanuel - Boh s nami“.