14. Našli sme Mesiáša

Ján Krstiteľ teraz kázal a krstil v Betabare za Jordánom. Kedysi v blízkosti tohto miesta Boh zastavil tok rieky, kým Izraelci neprešli. Neďaleko odtiaľ nebeské vojská dobyli opevnené mesto Jericho. Spomienky na tieto udalosti teraz ožili a prebudili záujem o posolstvo Jána Krstiteľa. Ten, ktorý v dávnych dobách konal divy, prejaví opäť svoju moc a vyslobodí Izrael? Podobne uvažovali tí, čo sa denne schádzali na jordánskom pobreží.

Jánovo kázanie pôsobilo na ľud tak mocne, že vzbudilo pozornosť aj náboženských predstaviteľov. Nebezpečenstvo ľudových nepokojov viedlo Rimanov k tomu, že podozrievali všetky zhromaždenia, a čokoľvek zaváňalo vzburou ľudu, prebúdzalo obavy popredných Židov. Ján neuznával autoritu veľrady a nijaké povolenie na výkon svojho poslania od nej si nežiadal. Rovnako karhal vládcov i ľud, farizejov i saducejov. Ľud však dychtivo šiel za ním. Zdalo sa, že záujem o jeho dielo ustavične rastie. Aj keď sa Ján veľrade nikdy nepodriadil, vedel, že ako verejný učiteľ spadá pod jej právomoc.

Členovia tohto zboru pochádzali z kňazského stavu, z popredných mužov a učiteľov národa. Jeho predsedom bol obvykle veľkňaz. Všetci členovia tohto zboru museli byť starší muži, aj keď nie starci. Boli to nielen znalci židovského náboženstva a dejín, ale aj učenci všeobecne vzdelaní. Nesmeli byť telesne chybní, museli byť ženatí a mať deti, pretože o takých sa dalo predpokladať, že budú ľudskejší a ohľaduplnejší. Schádzali sa v miestnosti spojenej s jeruzalemským chrámom. V čase židovskej nezávislosti bola veľrada najvyšším národným súdom; prináležala jej svetská i duchovná právomoc. Aj keď teraz bola pod rímskou nadvládou, predsa mala silný vplyv na občianske a náboženské záležitosti.

Veľrada sa nemohla unáhliť vo vyšetrovaní Jánovej činnosti. Niektorí pripomínali Zachariášovo zjavenie v chráme a otcovo proroctvo, ktoré označovalo jeho syna za Mesiášovho predchodcu. V ruchu a premenách tridsiatich rokov sa na to všetko už zväčša pozabudlo. Teraz im to pripomenul rozruch okolo Jánovej služby.

Izrael už dlho nemal proroka a ľudia už dávno neboli svedkami takého reformného pohybu. Výzva kajať sa znela novo a prekvapivo. Mnohí poprední vodcovia nechceli Jánove výzvy a súdy ani počuť, aby nemuseli poodhaliť tajomstvá vlastného života. Jeho kázanie bolo priamym oznámením príchodu Mesiáša. Bolo známe, že obdobie sedemdesiatich týždňov z Danielovho proroctva vrátane Mesiášovho príchodu sa už takmer skončilo a všetci sa chceli dožiť národnej slávy, ktorú všeobecne očakávali. Nadšenie ľudu bolo také, že veľrada by sa čoskoro musela zaoberať otázkou uznania alebo zavrhnutia Jánovej činnosti. Moc veľrady nad ľudom začala pomaly ochabovať. Jej členovia stáli pred vážnou otázkou, ako si udržať postavenie. V nádeji, že sa nájde riešenie, vyslali k Jordánu deputáciu kňazov a levitov, ktorí sa mali radiť s novým učiteľom.

Keď sa delegáti blížili k brehu, zhromaždený zástup ľudu Jána už počúval. Tvárnosť vznešenosti mala zapôsobiť na ľud a vynútiť si prorokovu úctu k rabínom. Zástup im s prejavom úcty, ba takmer strachu, uvoľnil cestu. Významní, skvostne oblečení muži sa postavili pyšne a sebavedome pred proroka púšte. „Kto si?“ pýtali sa ho. Ján poznal ich zmýšľanie, preto odpovedal: „Ja nie som Kristus.“ „Čo teda? Si Eliáš?“ „Nie som.“ „Si prorok?“ „Nie.“ „Tak kto si? Aby sme mohli odpovedať tým, ktorí nás poslali. Čo hovoríš sám o sebe?“ „Ja som hlas volajúceho na púšti: Vyrovnávajte cestu Pánovi, ako povedal prorok Izaiáš“ (Ján 1,19-23).

Ján tu citoval prekrásne slová Izaiášovho proroctva: „Potešujte, potešujte môj ľud, vraví Boh váš. Hovorte k srdcu Jeruzalema a privolávajte mu, že skončila sa jeho otrocká služba, zmierená je jeho vina... Čuj, ktosi volá: Na púšti pripravujte cestu Hospodinovi, na stepi urovnávajte hradskú nášmu Bohu! Nech sa zdvihne každé údolie a nech sa zníži každý vrch i kopec. Všetko nerovné nech je rovinou a hrboľatý kraj je rovným údolím; lebo zjaví sa sláva Hospodinova a každé telo to naraz uzrie; lebo ústa Hospodinove prehovorili“ (Iz 40,1-5).

Keď v dávnej dobe prechádzal kráľ odľahlými končinami svojej ríše, skupina mužov mu pred kráľovským vozom urovnávala hrboľatú a výmoľovitú cestu, aby kráľ mohol bezpečne bez prekážky pokračovať v ceste. Týmto zvykom prorok výstižne zobrazil dielo evanjelia. „Nech sa zdvihne každé údolie a nech sa zníži každý vrch i kopec.“ Keď Boží Duch zasiahne človeka svojou obdivuhodne oživujúcou mocou, pokoruje ľudskú pýchu. Potom svetské rozkoše, postavenie a moc strácajú cenu. „Boríme výmysly a každú pýchu, čo sa dvíha proti poznaniu Boha. Pútame každú myseľ, aby bola poslušná Kristovi“ (2 Kor 10,4.5). Jedinou hodnotou sa potom stáva pokora a sebaobetavá láska, tak málo docenená medzi ľuďmi. Také je dielo evanjelia, časťou ktorého bolo aj Jánovo posolstvo.

Rabíni sa pýtali ďalej: „Prečo teda krstíš, keď nie si Mesiáš ani Eliáš ani prorok?“ (Ján 1,25). Slovom „prorok“ mienili Mojžiša. Židia boli totiž naklonení veriť, že Mojžiš vstane z mŕtvych a bude vzatý do neba. Nevedeli, že už bol vzkriesený. Keď Krstiteľ začal pôsobiť, mnohí si mysleli, že prorok Mojžiš vstal z mŕtvych, lebo sa zdalo, že dôkladne pozná proroctvá a dejiny Izraela.

Všeobecne sa tiež verilo, že pred príchodom Mesiáša sa osobne zjaví prorok Eliáš. Túto nádej im Ján vyvrátil, no jeho slová mali hlbší význam. Ježiš neskôr o Jánovi povedal: „A ak to chcete prijať: on je Eliáš, ktorý má prísť“ (Mat 11,14). Ján prišiel v duchu a moci Eliáša konať podobné dielo. Keby ho boli Židia prijali, malo by platnosť aj pre nich. Oni však jeho posolstvo neprijali. Pre nich nebol Eliášom. Nemohol pre nich vykonať dielo, ktoré mal splniť. 

Mnohí z tých, čo sa zhromaždili pri Jordáne, boli svedkami Ježišovho krstu, ale znamenie v onej chvíli uvideli len niektorí z nich. Počas Jánovej niekoľkomesačnej služby mnohí odmietli prijať výzvu k pokániu. Tým si zatvrdili srdce a zatemnili myseľ. Nechápali svedecký hlas z neba pri Ježišovom krste. Oči, ktoré sa vo viere nikdy neobracali k tomu Neviditeľnému, nepostrehli Božiu slávu; uši, ktoré nikdy nenačúvali jeho hlasu, tieto svedecké slová nepočuli. Podobne je to aj dnes. V zhromaždeniach sa často prejaví prítomnosť Ježiša Krista a jeho anjelov, a predsa mnohí o tom nevedia. Nepostihujú nič neobvyklé. Niektorým je však Spasiteľova prítomnosť zjavná. Srdcia majú plné pokoja a radosti. Sú potešení, povzbudení a plní požehnania.

Vyslanci z Jeruzalema sa pýtali Jána: „Prečo teda krstíš?“ a čakali jeho odpoveď. Keď sa Ján podíval na zástup, oči mu náhle zaiskrili, tvár zažiarila a celú bytosť preniklo mocné pohnutie. Vystrel ruky a mocne zvolal: „Ja krstím vodou. Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte. On prichádza po mne a ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi“ (Ján 1,26.27).

Posolstvo pre veľradu bolo jasné a jednoznačné. Jánove slová sa nemohli vzťahovať na nikoho iného než na dávno Zasľúbeného. Mesiáš bol medzi nimi! Kňazi a prední muži sa udivene obzerali okolo seba, aby uzreli toho, o ktorom Ján hovoril. V zástupe ho však nevedeli rozpoznať. 

Keď Ján pri Ježišovom krste poukázal na neho ako na Božieho Baránka, Mesiášovo dielo sa objavilo v novom svetle. Prorok si spomenul na Izaiášove slová, podľa ktorých Kristus bol „ako baránok vedený na zabitie“ (Iz 53,7). Ján potom v ďalších týždňoch skúmal proroctvá a zmysel obetnej služby s novým zájmom. Nemohol jasne pochopiť dve štádiá Kristovho diela - trpiaca obeť a víťazný kráľ - videl však, že jeho príchod má hlbší význam, než ako mu rozumeli kňazi a ľud. Keď medzi ľudom videl Ježiša po jeho návrate z púšte, s dôverou očakával, že ľudu dá nejaké znamenie o tom, kým vlastne je. Priam netrpezlivo čakal, že Spasiteľ oznámi svoje poslanie; on sa však ani slovom o tom nezmienil a nedal nijaké znamenie. Ježiš nereagoval ani na to, čo o ňom povedal Krstiteľ. Šiel medzi Jánových učeníkov, nič navonok nedal znať o svojom zvláštnom diele a ani najmenej na seba neupozornil.

Nasledujúceho dňa Ján videl prichádzať Ježiša. Osvietený Božou slávou prorok dvíha ruky a volá: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta. Toto je ten, o ktorom som hovoril: Po mne prichádza muž, ktorý je predo mnou... Ani ja som ho nepoznal, ale preto som prišiel a krstím vodou... Videl som Ducha, ktorý ako holubica zostupoval z neba a spočinul na ňom. Ani ja som ho nepoznal, ale ten, čo ma poslal krstiť vodou, mi povedal: Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, čo krstí Duchom Svätým. A ja som to videl a vydávam svedectvo, že toto je Boží Syn“ (Ján 1,29-34).

Bol to Kristus? Ľudia hľadeli s posvätnou bázňou a údivom na toho, ktorý bol práve predstavený ako Boží Syn. Jánove slová na nich mocne zapôsobili. Oslovil ich v Božom mene. Každodenne ho počuli karhať ich hriechy a denne v nich silnelo presvedčenie, že je poslaný z neba. Kto však bol tento väčší než Ján Krstiteľ? Ani odev ani správanie nenaznačovali vznešenosť postavenia. Bol zrejme jednoduchým človekom v takom chudobnom oblečení, aké nosili aj oni.

V zástupe boli niektorí z tých, čo pri Kristovom krste boli svedkami nebeskej slávy a počuli Boží hlas. Spasiteľov výzor sa odvtedy značne zmenil. Pri krste videli jeho tvár osvietenú nebeským svetlom, teraz bol však poblednutý, unavený a vychudnutý, takže ho spoznal len prorok Ján.

Ľud pri pohľade na neho videl tvár, v ktorej sa božský súcit spájal s uvedomelou mocou. Každý pohľad, každý rys tváre bol výrazom pokory a vyjadroval nevýslovnú lásku. Akoby ho obklopovalo duchovné ovzdušie. Správal sa ohľaduplne, nevtieravo a ľudia si uvedomovali jeho skrytú moc, ktorá sa predsa len nedala celkom utajiť. Bol to ten, na ktorého Izrael tak dlho čakal? 

Ježiš prišiel v chudobe a pokore, aby nám dal príklad a bol naším Vykupiteľom. Keby bol prišiel v kráľovskej nádhere, ako by bol mohol učiť o pokore? Ako by mohol zvestovať tak prenikavé pravdy, aké vyslovil v Reči na vrchu? Kde by bola nádej ponížených, keby bol Ježiš prišiel medzi ľudí ako kráľ?

Zástupu sa však zdalo, že nie je možné, aby ten, ktorého Ján predstavil, mal splniť ich vznešené očakávanie. Mnohí boli tým sklamaní a krajne zmätení.

Slová, ktoré by boli kňazi a rabíni radi počuli, že Ježiš teraz obnoví izraelské kráľovstvo, nezazneli. Takého kráľa čakali, po takom túžili a takého boli ochotní prijať. Toho však, ktorý chce zriadiť kráľovstvo spravodlivosti a pokoja v ich srdci, prijať nechceli.

Nasledujúceho dňa v blízkosti dvoch učeníkov Ján opäť uvidel Ježiša medzi ľudom. Prorokova tvár opäť zažiarila slávou neviditeľného, keď zvolal: „Hľa, Boží Baránok!“ Tieto slová rozochveli srdcia učeníkov. Plne ich nechápali. Čo znamenalo meno, ktoré mu dal Ján - „Boží Baránok“? Ján sám to nevysvetlil.

Učeníci opustili Krstiteľa a šli hľadať Ježiša. Jeden z nich bol Ondrej, Šimonov brat, druhý bol evanjelista Ján. Tí sa stali prvými Kristovými učeníkmi. Za Ježišom ich hnala neodolateľná túžba; chceli s ním hovoriť, no predsa sa ich zmocnila bázeň a zmĺkli. Ovládla ich myšlienka: „Je to Mesiáš?“

Ježiš vedel, že učeníci idú za ním. Boli prvým ovocím jeho úsilia a srdce nebeského Učiteľa sa tešilo z toho, že títo ľudia odpovedali na výzvu jeho milosti. Obrátil sa a spýtal sa ich: „Čo hľadáte?“ Mali sa slobodne rozhodnúť, či sa vrátia, alebo vyjadria svoje prianie.

Mali len jediný zámer. Premýšľali o jedinom. Zvolali: „Učiteľ, kde bývaš?“ V krátkom rozhovore nemohli dostať to, po čom túžili. Chceli byť s Ježišom osamote. Sedieť mu pri nohách a počúvať ho. 

Odpovedal im: „Poďte a uvidíte! Šli teda, videli, kde býva, a zostali v ten deň u neho“ (ROH Ján 1,40; ECAV Ján 1,39).

Keby Ján a Ondrej boli bývali tak neveriaci ako kňazi a prední muži, neboli by sa stali Ježišovými poslucháčmi. Boli by prišli ako kritici, aby súdili jeho slová. Takto si mnohí zatvárajú dvere k najvzácnejším príležitostiam. Títo prví učeníci sa rozhodli inak. Prijali výzvu Ducha Svätého zo zvesti Jána Krstiteľa. Teraz rozpoznali hlas nebeského Učiteľa. V Ježišových slovách poznali plnosť sviežosti, pravdy a krásy. Učenie starozmluvných spisov osvietili lúče nebeského svetla. Mnohostranné témy pravdy dostali nové osvetlenie. Pokánie, viera a láska uschopňujú človeka prijať nebeskú múdrosť. Viera, ktorá pôsobí cez lásku, je kľúčom k poznaniu a každý, kto miluje, „poznáva Boha“ (1 Ján 4,7).

Apoštol Ján bol muž vážny, citový, horlivý, no aj hĺbavý. Začal rozpoznávať Kristovu slávu - nie svetskú nádheru a moc, ktorú mal podľa naučenia nádejne očakávať, ale slávu, „akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy“ (Ján 1,14). Úplne sa pohrúžil do rozjímania o tejto predivnej téme.

Ondrej sa chcel podeliť o radosť, ktorá mu napĺňala srdce. Šiel vyhľadať svojho brata Šimona a povedal mu: „Našli sme Mesiáša.“ Šimona nebolo treba dvakrát volať. Aj on počul posolstvo Jána Krstiteľa a ponáhľal sa k Spasiteľovi. Kristus sa pozrel na neho, čítal jeho povahu i celý beh života. Jeho prchký temperament, jeho milujúce a súcitné srdce, jeho ctižiadosť a sebavedomie, jeho pád, pokánie, úsilie i mučenícku smrť - to všetko Spasiteľ spoznal a povedal: „Ty si Šimon, syn Jánov, ale budeš sa volať Kéfas, čo v preklade znamená Peter“ (ROH Ján 1,43; ECAV Ján 1,42).

„Na druhý deň sa Ježiš rozhodol odísť do Galiley. Stretol Filipa a povedal mu: Poď za mnou!“ (ROH Ján 1,44; ECAV Ján 1,43). Filip poslúchol a bez meškania sa tiež stal Kristovým pomocníkom. Filip prizval Natanaela. Aj on bol v zástupe, keď Ján Krstiteľ upozornil na Ježiša ako Božieho Baránka. Natanael bol pohľadom na Ježiša sklamaný. Môže byť tento prácou a chudobou poznačený človek Mesiášom? Predsa sa však neodvažoval Ježiša zavrhnúť, lebo Jánovo posolstvo ho presvedčilo. 

Natanael vo chvíli stretnutia s Filipom uvažoval v blízkom lesnom zátiší o Jánových slovách a proroctvách týkajúcich sa Mesiáša. Modlil sa o istotu poznania, či ten, ktorého označil Ján, je naozaj vysloboditeľ. Duch Svätý ho uistil, že Boh navštívil svoj ľud a prebudil mu roh spasenia. Filip vedel, že jeho priateľ skúma proroctvá, a zatiaľ čo sa Natanael pod figovníkom modlil, Filip ho našiel. Často sa totiž na tomto odľahlom mieste modlievali spolu.

Posolstvo: „Našli sme toho, o ktorom písal Mojžiš v Zákone a Proroci“ (ROH Ján 1,46; ECAV Ján 1,45) pripadalo Natanaelovi ako priame vypočutie jeho modlitby. Filipova viera bola však ešte stále slabá. Pochybovačne dodal: „Ježiša, Jozefovho syna z Nazareta.“ Z Natanaelovho srdca opäť zaznel predsudok. Zvolal: „Môže byť z Nazareta niečo dobré?“

Filip neodporoval. Povedal: „Poď a uvidíš! Keď Ježiš videl prichádzať Natanaela, povedal o ňom: Toto je pravý Izraelita, v ktorom niet lesti. Prekvapený Natanael zvolal: Odkiaľ ma poznáš? Ježiš mu povedal: Videl som ťa prv, ako ťa Filip zavolal, keď si bol pod figovníkom“ (ROH Ján 1,48.49; ECAV Ján 1,47.48).

To stačilo. Boží Duch, ktorý Natanaela pri modlitbe pod figovníkom uistil, teraz ho oslovil v Ježišových slovách. Natanael aj napriek pochybnostiam a čiastočne aj napriek predsudku, predsa len prišiel ku Kristovi s úprimnou túžbou poznať pravdu, a táto túžba sa mu teraz splnila. Jeho viera prevýšila aj vieru toho, ktorý ho k Ježišovi priviedol. Natanael povedal: „Rabbi, ty si Boží Syn! Ty si kráľ Izraela!“

Keby sa bol Natanael spoľahol na radu rabínov, nikdy by nebol našiel Ježiša. Odvaha presvedčiť sa na vlastné oči a samostatne usudzovať pomohla mu stať sa učeníkom. Predsudky aj dnes bránia mnohým ísť cestou spravodlivosti. Ako inak by to bolo, keby chceli „prísť a uvidieť“!

Nikto z tých, čo sa spoliehajú na ľudskú autoritu, nezíska spásne poznanie pravdy. Božie slovo musíme skúmať ako Natanael vo vlastnom záujme a s prosbou o osvietenie Duchom Svätým. Ten, ktorý videl Natanaela pod figovníkom, uvidí v modlitebnom súkromí aj nás. Anjeli z ríše svetla sú blízko tých, čo pokorne prosia o Božie vedenie.

Povolaním Jána, Ondreja, Šimona, Filipa a Natanaela bol položený základ kresťanskej cirkvi. Ján priviedol dvoch svojich učeníkov ku Kristovi. Potom jeden z nich, Ondrej, vyhľadal svojho brata a pozval ho k Spasiteľovi. Ďalej bol povolaný Filip, ktorý šiel vyhľadať Natanaela. Tieto príklady by nás mali poučiť o dôležitosti osobného úsilia a o význame priameho pozývania našich príbuzných, priateľov a susedov. Sú ľudia, ktorí po celý život vyznávali, že Krista poznajú, no nikdy sa nesnažili priviesť čo len jediného človeka k Spasiteľovi. Všetku túto prácu prenechávajú kazateľovi. Ten síce môže byť pre svoje povolanie skvelo pripravený, ale nemôže konať to, čo Boh zveril členom cirkvi.

Mnohí potrebujú službu láskyplných kresťanských sŕdc. Zahynulo veľa ľudí, čo mohli byť zachránení, keby sa ich boli ujali susedia, jednoduchí muži a ženy. Mnohí čakajú, že ich niekto osobne osloví. Práca sa nám ako Kristovým poslom môže naskytnúť priamo v rodine, susedstve alebo meste, v ktorom žijeme. Ak sme kresťania, budeme mať radosť z takejto práce. Človek nie je obrátený dotiaľ, kým sa v ňom neprejaví túžba oznámiť iným, akého vzácneho priateľa našiel v Ježišovi. Spásna a posväcujúca pravda mu nemôže zostať v srdci zatvorená. 

Všetci, čo sa posvätili Bohu, stanú sa šíriteľmi svetla. Budú Božími služobníkmi, ktorí rozdávajú z bohatstva Pánovej milosti. On sľúbil: „Udelím požehnanie im aj okoliu svojho pahorku a zošlem dážď v primeraný čas“ (Ez 34,26).

Filip povedal Natanaelovi: „Poď a uvidíš!“ Nežiadal, aby prijal svedectvo niekoho iného, ale aby sa sám šiel podívať na Krista. Po Kristovom nanebovstúpení sú učeníci jeho zástupcami medzi ľuďmi, a jedným z najúčinnejších spôsobov získavania ľudí pre Krista je príklad jeho charakteru v našom každodennom živote. Náš vplyv na iných nezávisí natoľko od toho, čo hovoríme, ako od toho, čím sme. Ľudia môžu odporovať našim úvahám, pohŕdať nimi a odolávať našim výzvam, no nemôžu poprieť dôkaz života nezištnej lásky. Dôsledný život, vyznačujúci sa Kristovou pokorou, pôsobí vo svete mocným vplyvom.

Kristovo učenie bolo výrazom vnútorného presvedčenia a skúsenosti, a tí, čo sa učia od neho, stávajú sa podľa Božieho poriadku učiteľmi. Božie slovo v svedeckej zvesti človeka, ktorý je ním sám posvätený, má životodarnú moc, ktorá upútava poslucháčov a presviedča ich, že je živou skutočnosťou. Ak niekto prijal pravdu láskou, prejaví sa to presvedčivosťou jeho správania sa i v tóne hlasu. Zvestuje, čo zo Slova života sám počul, videl a prijal, aby sa poznaním Krista pripojili k nemu aj iní. Svedectvo jeho úst, ktorých sa dotklo „žeravé uhlie z oltára“, je pre vnímavé srdce pravdou a posväcuje charakter.

Kto prináša svetlo iným, sám bude požehnaný. „Budú to požehnané dažde“ (Ez 34,26). „Kto občerství, bude občerstvený“ (Prísl 11,25). Boh by mohol dosiahnuť svoj cieľ a zachrániť hriešnikov aj bez našej pomoci, ale v záujme rozvoja nášho charakteru na podobu Kristovej povahy musíme mať účasť na jeho diele. Ak chceme s ním prežívať radosť - radosť z pohľadu na zástupy vykúpené jeho obeťou - musíme mať účasť v jeho úsilí o ich záchranu.

Ako príjemná hudba znel v Ježišových ušiach prvý prejav Natanaelovej viery; bol bezvýhradný, opravdivý a úprimný. Ježiš odpovedal: „Veríš preto, že som ti povedal: Videl som ťa pod figovníkom? Uvidíš väčšie veci ako toto“ (ROH Ján 1,51; ECAV Ján 1,50). Spasiteľ mal radosť z toho, ako sa jeho dielo bude šíriť zvestovaním evanjelia chudobným, uzdravovaním skrúšených srdcom a posolstvom o prepustení satanových väzňov. Pri pomyslení na prevzácne požehnanie, ktoré priniesol ľuďom, Ježiš dodal: „Veru, veru, hovorím vám: Uvidíte otvorené nebo a Božích anjelov vystupovať a zostupovať na Syna človeka“ (ROH Ján 1,52; ECAV Ján 1,51). Kristus tu vlastne hovorí: Na brehu Jordána sa otvorilo nebo, a Duch v podobe holubice zostúpil na mňa. To bolo len znamením, že som Boží Syn. Ak takto vo mňa veríš, tvoja viera sa posilní. Uvidíš, že nebesá sú otvorené a nemajú byť nikdy zatvorené. Ja som ich otvoril. Boží anjeli vystupujú, prinášajú nebeskému Otcovi modlitby ubiedených a skrúšených a zostupujú s požehnaním, nádejou, povzbudením, pomocou a životom pre ľudí.

Boží anjeli sa stále vznášajú od zeme k nebesám a z neba zostupujú na zem. Divy, ktoré Kristus vykonal pre všetkých skľúčených a trpiacich, boli divy Božej moci prostredníctvom anjelov. Každé požehnanie prichádza k nám od Boha skrze Krista za spoluúčasti jeho nebeských poslov. Tým, že Spasiteľ vzal na seba ľudskú prirodzenosť, spája svoje záujmy so záujmami padlých Adamových synov a dcér a súčasne sa svojou božskou prirodzenosťou drží Božieho trónu. Kristus je teda sprostredkovateľom spojenia ľudí s Bohom a Boha s ľuďmi.