16. Vo svojom chráme

„Potom zišiel on i jeho matka a bratia i jeho učeníci do Kafarnaumu, kde zostali niekoľko dní. Blízko bola židovská Veľká noc a Ježiš vstúpil do Jeruzalema“ (Ján 2,12.13).

Cestou sa Ježiš pripojil k jednej z veľkých skupín, ktoré šli do hlavného mesta. Dosiaľ verejne neohlásil svoje poslanie a nepozorovane sa vmiešal do zástupu. Pri takých príležitostiach sa často hovorievalo o príchode Mesiáša, o ktorom sa tak výrazne zmieňoval Ján. Nadšene sa pritom zdôrazňovala nádej na obnovu národnej slávy. Ježiš vedel, že táto nádej sa nesplní, lebo pramenila s mylného výkladu Písma. S celou vážnosťou vysvetľoval proroctvá a snažil sa prebudiť záujem ľudí o hlbšie štúdium Božieho slova.

Židovskí vodcovia informovali ľudí, že v Jeruzaleme sa majú učiť uctievať Boha. Na veľkonočné sviatky sa tu zhromaždili veľké zástupy zo všetkých častí Palestíny i zo vzdialených krajín. Chrámové nádvorie zaplnila pestrá zmes ľudí. Mnohí z nich nemohli so sebou priniesť predpísané obete, ktoré symbolizovali jedinú Obeť. Kvôli nim sa na vonkajšom nádvorí chrámu predávali a kupovali obetné zvieratá. Kupovali si ich všetky vrstvy ľudí. Všetky cudzie peniaze sa tu vymieňali za peniaz svätyne.

Každý Žid musel platiť ročne pol šekela na „zmierenie“ za seba, a takto získané peniaze slúžili na údržbu chrámu (2 Moj 30,12-16). Ľudia okrem toho prinášali do chrámovej pokladnice veľké obnosy ako dobrovoľné dary. Každú cudziu menu bolo treba zameniť za tzv. chrámový šekel, ktorý sa používal na službu vo svätyni. Výmena peňazí dávala príležitosť na podvody a vydieranie, z čoho sa rozvinul odporný obchod, na ktorom sa priživovali aj kňazi.

Obchodníci žiadali za odpredané zvieratá nadmerné ceny a o zisk sa delili s kňazmi a poprednými mužmi, ktorí takto bohatli na úkor ľudu. Ľudia všeobecne verili, že bez obete Boh nepožehná ani ich deťom ani ich poliam. To zaručovalo vysokú cenu obetných zvierat; po takej púti by sa totiž nikto nevracal domov bez obetného úkonu, kvôli ktorému sem prišiel.

Počas Veľkej noci sa obetovalo veľké množstvo zvierat a ich odbyt pri chráme bol značný. Sprievodný zmätok pripomínal skôr hlučné dobytčie trhovisko než svätý Boží chrám. Všade bolo počuť hlasité vyjednávanie, bučanie dobytka, mekot oviec, hrkútanie holubov, cinkot mincí i zlostné dohadovanie. Zmätok bol taký veľký, že to vyrušovalo aj veriacich pri modlitbe, a slová, ktoré patrili Najvyššiemu, zanikali v hluku, ktorý prenikal aj do chrámu. Židia boli na svoju zbožnosť neobyčajne hrdí. Tešili sa zo svojho chrámu a každé nevľúdne slovo o tomto svätostánku pokladali za rúhanie. Pri chrámových obradoch boli veľmi prísni, no láska k peniazom potlačila všetky ich rozpaky. Vôbec si neuvedomovali, ako sa odchýlili od pôvodného zámeru služby, ktorú ustanovil sám Boh.

Keď Hospodin zostúpil na vrch Sinaj, jeho prítomnosť posväcovala celé toto miesto. Mojžiš dostal príkaz, aby vrch dal ohradiť a posvätiť. Zaznelo varovné slovo Hospodinovo: „Chráňte sa vystúpiť na vrch alebo dotknúť sa jeho okraja, lebo kto sa dotkne vrchu, prepadne smrti. Nech sa ho nedotkne ruka, lebo inak bude ukameňovaný alebo šípom zastrelený, či človek, či zviera a nezostane nažive“ (2 Moj 19,12.13). Z toho poznali, že kdekoľvek Boh prejavuje svoju prítomnosť, to miesto je sväté. Priestor Božieho chrámu mali pokladať za svätý. V honbe za ziskom však na to nedbali.

Kňazi a poprední muži boli povolaní za Božích zástupcov v národe; nemali dovoliť zneuctievanie chrámového nádvoria. Ľudu mali byť príkladom poctivosti a súcitu. Miesto svojich zištných záujmov mali pamätať na postavenie a potreby veriacich a pohotovo mali pomáhať všetkým, čo si obetné zviera nemohli kúpiť. To však nekonali. Lakomstvo im zatvrdilo srdce.

Slávnosti sa zúčastnili aj ľudia trpiaci, chudobní a stiesnení. Boli tu slepí, hluchí, chromí a niektorých priniesli na nosidlách. Mnohí boli takí chudobní, že si nemohli kúpiť ani tú najskromnejšiu obeť pre Hospodina, ba ani jedlo na utíšenie hladu. Výroky kňazov ich krajne zarmucovali. Kňazi sa vychvaľovali svojou zbožnosťou a pokladali sa za strážcov ľudu. Boli však tvrdí a bezcitní. Márne ich o pomoc prosili chudobní, chorí a zomierajúci. Ich utrpenie nenašlo v srdci kňazov nijakú ozvenu.

Keď Ježiš vošiel do chrámu, všetko mu bolo jasné. Pozoroval nečestné obchodovanie. Videl tieseň chudobných, ktorí verili, že bez preliatia krvi im nebudú odpustené hriechy. Bol svedkom toho, ako sa vonkajšie nádvorie jeho chrámu stalo ohavným trhoviskom. Posvätné prostredie sa premenilo na rozsiahlu zmenáreň.

Kristus videl, že niečo treba urobiť. Ľudia sa museli zúčastňovať mnohých obradov bez patričného poučenia o ich význame. Veriaci prinášali obete a nechápali, že ide o symbol jedinej dokonalej Obete. Nepoznaný a bez pocty stál medzi nimi ten, ktorý bol zmyslom ich obetnej služby. Veď vlastne on vydal obetné predpisy. On poznal ich symbolický význam a bol svedkom, ako to všetko bolo teraz zvrátené a nepochopené. Duchovná bohoslužba takmer vymizla. Kňazi a predstavitelia ľudu nemali s Bohom nič spoločné. Kristovým poslaním bolo ustanoviť celkom inú bohoslužbu.

Svojím skúmavým pohľadom hodnotil Kristus to, čo videl zo schodov chrámového nádvoria. Prorockým okom hľadí do budúcna, nevidí len roky, ale celé stáročia a veky. Pozoruje, ako kňazi a poprední muži olupujú chudobných o ich práva a bránia, aby sa im zvestovalo evanjelium. Vidí, ako sa bude hriešnikom zastierať Božia láska a ako budú ľudia obchodovať s jeho milosťou. Jeho tvár pritom prezrádza roztrpčenie, autoritu a moc. Púta pozornosť ľudu. Hľadia na neho aj tí, čo tu nepoctivo obchodujú. Nemôžu odvrátiť svoj pohľad. Cítia, že tento Muž im číta tie najtajnejšie myšlienky a odkrýva najskrytejšie pohnútky. Niektorí si chcú skryť tvár, akoby na nej boli napísané ich neprávosti a pozorne ich skúmali jeho prenikavé oči.

Zmätok tíchne. Ruch obchodného dohadovania mĺkne. Zavládlo trápne ticho. Prítomných sa zmocňuje posvätná bázeň. Cítia sa ako pred Božím súdom, aby sa zodpovedali za svoje činy. Pri pohľade na Krista poznávajú Božiu slávu, ktorá presvitá clonou jeho ľudského zjavu. Majestát neba stojí ako sudca v posledný deň - teraz ešte bez sprievodnej slávy, ale s tou istou mocou spytuje ľudské vnútro. Jeho oči skúmavo sledujú každého jednotlivca tohto zástupu. Akoby ich všetkých prevyšoval svojou zvrchovanou dôstojnosťou a akoby jeho tvár osvecovalo nebeské svetlo. Prehovoril a jeho jasný, zvučný hlas - čo kedysi na Sinaji oznamoval zákon, ktorý teraz kňazi a predstavitelia ľudu prestupujú - vyvoláva ozvenu chrámových klenieb: „Odneste to odtiaľto! Nerobte tržnicu z domu môjho Otca“ (Ján 2,16).

Pomaly zostupuje zo schodov, dvíha bič z povrazov, ktoré našiel pri vstupe do ohradeného priestoru, vyzýva túto trhovnícku spoločnosť, aby opustila chrámové nádvorie. S nebývalou horlivosťou a prísnosťou prevracia stoly peňazomencov. Mince lietajú a zvučne dopadajú na mramorovú dlažbu. Nikto sa neodvažuje pochybovať o jeho moci. Nikto sa neodhodláva zbierať svoje nepoctivé peniaze. Ježiš nikoho síce neudrel, ale jednoduchý bič z povrazov je v jeho ruke tak strašný ako ohnivý meč. Chrámoví úradníci, vypočítaví kňazi, dohadovači a obchodníci s dobytkom utekajú aj so svojimi ovcami a volmi preč, len aby unikli súdu jeho prítomnosti.

V zástupe nastáva zmätok, každý si uvedomuje prítomnosť jeho božstva. Zo zblednutých pier počuť zdesené výkriky. Aj učeníci sa chvejú. Ježišove nezvyklé slová a sprievodné počínanie ich naplnilo posvätnou bázňou. Rozpamätali sa, že je o ňom napísané: „Horlenie za tvoj dom strávilo ma“ (Ž 69,10). O chvíľu je hlučný dav so svojím tovarom preč z Pánovho chrámu. Na nádvorí prestalo hriešne kupčenie a zmätok vystriedalo hlboké ticho a vážnosť. Ako kedysi Hospodinova prítomnosť posvätila vrch, tak teraz posvätila chrám vystavený na jeho poctu.

Očistením chrámu Ježiš oznamoval svoje mesiášske poslanie a začal svoju činnosť. Chrám postavený za príbytok Božej prítomnosti mal byť názorným poučením pre Izrael i pre celý svet. Od večnosti bolo Božím zámerom, aby každá stvorená bytosť, od skvelého a svätého cherubína až po človeka bola Stvoriteľovým príbytkom. Následkom hriechu ľudstvo prestalo byť Božím chrámom. Zlom znečistené a zatemnené ľudské srdce už nezjavovalo Božiu slávu. Vtelením Božieho Syna sa však nebeský zámer splnil. Boh prebýva v človečenstve a spasiteľnou milosťou sa srdce človeka opäť stalo jeho chrámom. Boh chcel, aby jeruzalemský chrám bol trvalým svedkom vznešeného určenia každého človeka. Židia však nepochopili význam stavby, na ktorú boli tak pyšní. Oni sami sa nestali svätyňou Božieho Ducha. Nádvorie jeruzalemského chrámu, plné ruchu nečestného obchodovania, až príliš verne znázorňovalo chrám srdca poškvrneného zmyselnou náruživosťou a nesvätými myšlienkami. Očistením chrámu od svetských kupcov a predavačov Ježiš oznamoval svoje poslanie: Prišiel očistiť srdce od poškvŕn hriechu, prízemných žiadostí, sebeckých záľub a zlých návykov, ktoré poškvrňujú dušu. „Zrazu príde do svojho chrámu Pán, ktorého hľadáte, a posol zmluvy, v ktorom máte záľubu. Ajhľa, prichádza, vraví Hospodin mocností. Kto znesie deň jeho príchodu? Kto obstojí, keď sa zjaví? Veď on je ako tavičov oheň a práčov lúh. Posadí sa ako tavič a čistič striebra a prečistí levitov; tríbiť ich bude ako zlato a striebro“ (Mal 3,1-3).

„Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch? Kto by teda Boží chrám zničil, toho zničí Boh, lebo Boží chrám je svätý - a ním ste vy“ (1 Kor 3,16.17). Nikto sa nemôže zbaviť zla, ktoré sa zmocnilo srdca. Chrám duše môže očistiť len Kristus. On však do neho nevchádza násilne. Do srdca nevstupuje ako kedysi do chrámu, ale hovorí: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou“ (Zj 3,20). Príde, no nielen na jeden deň, lebo hovorí: „Budem v nich prebývať a medzi nimi chodiť... a oni budú mojím ľudom“ (2 Kor 6,16). „A rozšliape naše viny a uvrhne do hlbín mora všetky naše neprávosti“ (Mich 7,19). Jeho prítomnosť očistí a posvätí dušu, aby mohla byť svätým chrámom Hospodinovým a „Božím príbytkom v Duchu“ (Ef 2,21.22). 

Vyľakaní kňazi a predstavitelia ľudu sa vytratili z chrámového nádvoria pred prenikavým pohľadom, ktorý čítal v ich srdci. Cestou stretávali iných, čo šli do chrámu; tým radili, aby sa vrátili. Rozpovedali im, čo videli a počuli. Kristus hľadel na utekajúcich a bolo mu ich ľúto, lebo sa vydesili a vôbec nechápali zmysel pravej bohoslužby. V tejto scéne predvídal rozutekanosť celého židovského národa ako následok jeho bezbožnosti a nekajúcnosti.

Prečo však z chrámu utekali kňazi? Prečo nezostali na mieste? Ten, ktorý ich poslal preč, bol syn tesára, chudobný Galilejčan, ktorý nemal nijaké pozemské postavenie či moc. Prečo mu neodporovali? Prečo opustili tak nepoctivo nadobudnutý zisk a utiekli na príkaz tohto zdanlivo celkom krotkého človeka?

Kristus hovoril zvrchovane ako kráľ a v jeho zjave a tóne hlasu bolo niečo neodolateľné. Pri napomínaní si ako nikdy predtým uvedomili, že sú vlastne pokrytci a zlodeji. Keď v Kristovom ľudskom zjave postrehli záblesk božstva, nielenže v jeho tvári zbadali rozhorčenie, ale uvedomili si dosah jeho slov. Cítili sa akoby pred trónom večného Sudcu s právoplatným odsúdením pre časnosť i večnosť. Na chvíľu boli presvedčení, že Kristus je prorok, a mnohí uverili, že je Mesiáš. Duch Svätý im pripomenul výroky prorokov o Kristovi. Presvedčí ich to?

Nechceli sa kajať. Pochopili, že sa ozval Kristov súcit s chudobnými. Vedeli, že sa svojou chamtivosťou previnili voči ľudu. Kristus poznal ich zmýšľanie, preto ho nenávideli. Jeho verejná výčitka pokorovala ich pýchu a jeho vplyv medzi ľudom roznecoval ich závisť. Rozhodli sa spýtať sa ho, akou mocou ich vyhnal a kto mu ju dal.

Pomaly a opatrne, no s nenávisťou v srdci vracali sa do chrámu. Aká zmena sa však udiala, kým boli preč! Len čo sa rozutekali, chudobní zostali tu a hľadeli na Ježiša. Z jeho tváre vyžarovala láska a súcit. So slzami v očiach sa prihováral k rozochveným prítomným okolo neho: Nebojte sa! Vytrhnem vás a vy ma budete oslavovať. (Pozri Ž 50,15.) Veď preto som prišiel na svet.

Ľudia sa tiesnili okolo Krista a naliehavo, úpenlivo prosili: Majstre, požehnaj ma. Jeho ucho počulo každé volanie. K trpiacim deťom sa skláňal súcitnejšie než láskyplná matka. Všetkým venoval pozornosť. Každého uzdravil z akejkoľvek choroby. Nemým sa rozviazal jazyk a mohli ho velebiť, slepí uzreli tvár svojho Lekára. Srdce trpiacich sa rozveselilo.

Keď kňazi a chrámoví služobníci videli toto veľkolepé dielo, akým zjavením bolo pre nich to, čo počuli! Ľudia hovorili o bolesti, ktorú vytrpeli, o sklamaných nádejách, o strastiplných dňoch a ) bezsenných nociach. Kristus ich uzdravil vo chvíli, keď už pohasínala posledná iskra nádeje. Bremeno bolo priťažké - hovoril jeden - no našiel som pomocníka. Je to Kristus, Syn Boží - chcem mu bezvýhradne slúžiť. Rodičia povedali svojim deťom: On vás zachránil. Vzdávajte mu chválu. Hlasy detí a mládeže, otcov a matiek, priateľov a divákov vyjadrovali vďaku a chválu. Srdcia boli plné nádeje a radosti. Pokoj ovládol ich myseľ. Boli uzdravení duševne i telesne. Vrátili sa domov a všade zvestovali Ježišovu čistú lásku.

Takto uzdravení ľudia neboli pri Kristovom ukrižovaní v zástupe tých, čo volali: „Ukrižuj ho! Ukrižuj ho!“ Cítili s Ježišom, lebo si uvedomovali jeho veľké milosrdenstvo a obdivuhodnú moc. Poznali ho ako svojho Spasiteľa, pretože im vrátil telesné i duševné zdravie! Pri počúvaní apoštolov Božie slovo preniklo do srdca a pomohlo im chápať jeho zmysel. Stali sa sprostredkovateľmi Božej milosti a nástrojmi Božej spásy.

Zástup, ktorý sa z chrámového nádvoria vytratil, pomaly sa začal vracať. Ľudia sa čiastočne spamätali z paniky, ktorá sa ich zmocnila, ale ich tváre prezrádzali nerozhodnosť a ustrašenosť. S údivom hľadeli na Ježišove skutky a boli presvedčení, že v ňom sa naplnili mesiášske proroctvá. Hriech znesvätenia chrámu zostal predovšetkým na kňazoch. Ich zásluhou sa nádvorie zmenilo na trhovisko. V porovnaní s tým bol ľud bez viny. Zapôsobila na neho Ježišova božská moc, no vplyv kňazov a predstavených ľudu prevládol. Na Kristovo poslanie hľadeli ako na novotu a pochybovali o jeho práve zasahovať do toho, čo predstavení chrámu dovolili. Boli pohoršení, že sa prerušil obchod, a umlčovali v sebe hlas Ducha Svätého.

Kňazi a predstavitelia ľudu mali predovšetkým vidieť v Ježišovi Pánovho Pomazaného, pretože v ich rukách boli posvätné zvitky s popisom jeho poslania, a oni vedeli, že očistenie chrámu bolo prejavom nadľudskej moci. Napriek svojej nenávisti voči Ježišovi nemohli sa zbaviť myšlienky, že môže byť prorokom, ktorého poslal Boh a ktorý má obnoviť svätosť chrámu. V úctyplnej obave prišli k nemu s otázkou: „Aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť?“ (Ján 2,18).

Ježiš im znamenie ukázal. Posvietil im do sŕdc a pred nimi vykonal skutky, ktoré má konať Mesiáš, čím im dal presvedčivý dôkaz o svojej povahe. Keď teraz žiadali znamenie, odpovedal im podobenstvom, ktorým ich presvedčil, že im číta myšlienky a vidí, kam ich to dovedie. Povedal: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím“ (Ján 2,19). 

Zmysel týchto slov bol dvojaký. Vzťahoval sa nielen na zničenie židovského chrámu a bohoslužby, ale aj na jeho smrť - zničenie chrámu jeho tela. S tým už Židia rátali. Keď sa kňazi a prední muži vrátili do chrámu, navrhli zabiť Ježiša, a tak sa zbaviť tohto buriča. Keď ich však on na tento zámer upozornil, nerozumeli mu. Jeho slová vzťahovali len na jeruzalemský chrám a pohoršene volali: „Štyridsaťšesť rokov stavali tento chrám a ty ho postavíš za tri dni?“ (Ján 2,20). Zdalo sa im, že Ježiš ospravedlnil ich neveru, a utvrdili sa vo svojom odmietavom postoji k nemu.

Skutočný zmysel svojich slov Kristus zámerne zahmlil nielen kvôli neveriacim Židom, ale aj kvôli svojim učeníkom. Vedel, že jeho nepriatelia by ich prekrútili a zneužili proti nemu. Keď ho budú súdiť, poslúžia im na obžalobu Krista a na Golgote mu ich posmešne vmetú do tváre. Vysvetliť ich by však teraz znamenalo oboznamovať učeníkov s jeho utrpením a zarmucovať ich vo chvíli, keď na taký žiaľ neboli vôbec pripravení. Okrem toho vysvetlenie by Židom predčasne naznačilo výsledok ich zaujatosti a nevery. Už vykročili cestou, po ktorej pôjdu neúchylne ďalej, kým obetného Baránka neprivedú na zabitie.

Slová, ktoré Kristus vyslovil, patrili tým, čo mali v neho uveriť. Vedel, že si ich budú pripomínať. Pri príležitosti veľkonočných sviatkov ich mali počuť tisíce ľudí a tí ich mali zvestovať do všetkých končín sveta. Pravý zmysel týchto slov mal vyniknúť až po jeho zmŕtvychvstaní. Pre mnohých mali byť vrcholným dôkazom jeho božstva.

Pre duchovnú slepotu často ani Kristovi učeníci nechápali jeho naučenia. Mnohé z nich im vysvetlili len nasledujúce udalosti. Jeho slová im boli posilou, keď už nebol medzi nimi.

Slová o jeruzalemskom chráme: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím“ (Ján 2,19) mali hlbší význam, ktorý poslucháči nepostrehli. Kristus bol základom i životom chrámu. Chrámové služby boli predobrazom obete Božieho Syna. Kňazská služba mala predstavovať prostrednícku povahu Kristovho diela. Celý systém obetnej bohoslužby bol symbolom Spasiteľovej smrti na vykúpenie sveta. Všetky obete stratia svoj zmysel pri onej veľkej udalosti, ktorú tieto obete po celé veky názorne sprítomňovali.

Keďže celý obradný systém symbolizoval Krista, bez neho nemal cenu. Keď Židia Krista definitívne zavrhli a vydali ho na smrť, zavrhli vlastne všetko, čo chrámu a jeho službám dávalo zmysel. Chrám prestal byť svätý. Bol odsúdený na zničenie. Onoho dňa obetné dary s celou obradnou službou stratili svoj význam. Tieto obete nevyjadrovali vieru v Spasiteľa práve tak, ako ju neznázorňovala ani obeť Kainova. Usmrtením Krista si Židia vlastne sami zničili chrám. Pri Kristovom ukrižovaní sa chrámová opona roztrhla na dvoje zhora nadol na znamenie, že najväčšia Obeť bola prinesená a že obetný systém navždy skončil.

„Za tri dni ho postavím.“ Zdalo sa, že Spasiteľovou smrťou zvíťazili mocnosti temnosti a jasali nad svojím víťazstvom. Ježiš však z prenajatého Jozefovho hrobu vyšiel ako víťaz. „Odzbrojil kniežatstvá a mocnosti, verejne ich predviedol a ... triumfoval nad nimi“ (Kol 2,15). Kristus sa na základe svojej smrti a vzkriesenia stal služobníkom „pravého stánku, ktorý postavil Pán, a nie človek“ (Žid 8,2). Židovskú svätyňu a neskôr aj židovský chrám postavili ľudia, ale nebeskú svätyňu, ktorá bola vzorom pozemského svätostánku, nepostavil človek. „Tu, hľa, je muž - Výhonok je jeho meno,... on postaví chrám Hospodinov, dostane kráľovskú česť a bude sedieť a panovať na svojom tróne; a bude kňazom na svojom tróne“ (Zach 6,12.13).

Obetná služba, ktorá symbolizovala Krista, zanikla, ale pozornosť ľudí sa obrátila na pravú Obeť za hriechy sveta. Pozemské kňazstvo prestalo, no my hľadíme na Ježiša, služobníka novej zmluvy a na „pokropenie krvou“, ktorá volá hlasnejšie ako Ábelova (Žid 12,24). „Kým stojí prvý stánok, cesta do svätyne ešte nie je zjavná... ale keď prišiel Kristus, veľkňaz budúcich darov, cez väčší a dokonalejší stánok, nie urobený rukou... raz navždy vošiel do svätyne... so svojou vlastnou krvou, a tak získal večné vykúpenie“ (Žid 9,8-12).

„Preto môže naveky spasiť tých, ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu, lebo žije stále, aby sa za nich prihováral“ (Žid 7,25). Aj keď sa kňazská služba z pozemského svätostánku prenesie do nebeského a aj keď sa svätyňa i náš Veľkňaz ľudskému zraku stratia, učeníci nemali byť o nič ukrátení. Spasiteľova neprítomnosť nemala nijako pretrhnúť spojenie s ním ani ho oslabiť. Zatiaľ čo Ježiš koná službu v nebeskej svätyni, svojím Duchom dosiaľ slúži svojej pozemskej cirkvi. Telesné oko ho síce nevidí, ale jeho zasľúbenie, ktorým sa lúčil so svojimi učeníkmi, sa plní: „Ja som s vami po všetky dni až do konca sveta“ (Mat 28,20). Zatiaľ čo svojou mocou vybavuje svojich povolaných služobníkov, svojou prítomnosťou neprestáva dosiaľ posilňovať svoju cirkev.

„Keďže teda máme vznešeného Veľkňaza... Ježiša, Božieho Syna, držme sa svojho vyznania. Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu. Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase“ (Žid 4,14-16).