17. Nikodém

Nikodém zastával významné postavenie v židovskom národe. Bol veľmi vzdelaný, mal nevšedné schopnosti a bol váženým členom národnej rady. Ako iných aj jeho zaujalo Ježišovo učenie. Hoci Nikodém bol bohatý, učený a vážený, tento Nazaretčan ho nezvyčajne upútal. Spasiteľova zvesť na neho mocne zapôsobila, takže zatúžil lepšie poznať tieto obdivuhodné pravdy.

Kristovo rázne vyčistenie chrámu vyvolalo nenávisť kňazov a popredných mužov. Zľakli sa moci tohto cudzinca. Takú opovážlivosť neznámeho Galilejčana nehodlali trpieť. Boli rozhodnutí jeho dielo zastaviť. Nie všetci však s tým súhlasili. Niektorí sa báli odporovať tomu, v ktorom sa tak zrejme prejavil Boží Duch. Pripomenuli si zavraždených prorokov, ktorí karhali hriechy izraelských vodcov. Vedeli, že postavenie Židov v područí pohanského národa bolo následkom ich tvrdohlavého odmietania Božej varovnej zvesti. Obávali sa, že kňazi a poprední muži svojimi intrigami proti Ježišovi pôjdu v šľapajách svojich otcov a národ stihnú nové pohromy. Takto zmýšľal aj Nikodém. Pokiaľ šlo o postoj k Ježišovi vo veľrade, Nikodém nabádal k opatrnosti a zdržanlivosti. Zdôrazňoval, že ak je Ježiš skutočne obdarený Božou mocou, bolo by nebezpečné zavrhnúť jeho napomenutia. Kňazi sa neodvažovali odmietnuť túto radu a na nejaký čas Spasiteľovi zjavne neodporovali.

Odvtedy, čo Nikodém prvýkrát počul Ježiša, pozorne skúmal proroctvá o Mesiášovi. Čím viac bádal, tým pevnejšie bolo jeho presvedčenie, že Ježiš je ten, ktorý mal prísť. Ako mnohých Izraelcov, aj jeho veľmi zarmucovalo znesväcovanie chrámu. Bol svedkom, ako Ježiš vyhnal kupcov a predavačov, videl neobvyklý prejav Božej moci, všimol si, ako Spasiteľ prijíma chudobných a uzdravuje chorých, videl ich radostné pohľady, počul slová vďaky a chvály a nemohol pochybovať, že Ježiša Nazaretského poslal Boh.

Aj keď túžil pohovoriť si s Ježišom, nechcel ho vyhľadať verejne. Bolo by to príliš ponižujúce, keby židovské knieža prejavilo záujem o učiteľa dosiaľ tak málo známeho. Keby sa o jeho návšteve dozvedela veľrada, stihlo by ho jej pohŕdanie a hnev. Svoje rozhodnutie pre tajný rozhovor ospravedlňoval tým, že svojím verejným záujmom nechcel dať príklad iným. Zvláštnym spôsobom si dal zistiť, kde Spasiteľ na Olivovom vrchu odpočíva, vyčkal, kým mesto nezaspalo, a potom ho vyhľadal.

V Kristovej prítomnosti Nikodém cítil akúsi neobvyklú plachosť a snažil sa to zakryť zdaním pokoja a dôstojnosti. Povedal: „Rabbi, vieme, že si prišiel od Boha ako učiteľ, lebo nik nemôže robiť také znamenia, aké ty robíš, ak nie je s ním Boh“ (Ján 3,2). Vyzdvihol Kristove vzácne učiteľské schopnosti i jeho divotvornú moc v nádeji, že rozhovor bude hladko pokračovať. Chcel vyjadriť i vzbudiť dôveru, no vyjavil vlastne svoju neveru. V Ježišovi nevidel Mesiáša, ale len božského učiteľa.

Miesto toho, aby Ježiš na tento kompliment odpovedal, uprene sa na hovoriaceho zadíval, akoby čítal v záhyboch jeho duše. Vo svojej nekonečnej múdrosti videl pred sebou človeka, ktorý hľadá pravdu. Poznal cieľ tejto návštevy a v mysli svojho poslucháča sa snažil utvrdiť jeho presvedčenie tým, že ho čo najdôraznejšie, no priateľsky upozornil na to najhlavnejšie: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo“ (Ján 3,3). 

Nikodém prišiel k Pánovi v predstave, že si s ním pohovorí, ale Ježiš mu odhalil základné zásady pravdy. Nikodémovi povedal: Predovšetkým potrebuješ duchovné znovuzrodenie a nie teoretické poznanie. Potrebuješ nové srdce, nie uspokojenie svojej zvedavosti. Skôr, ako budeš vedieť oceniť nebeské veci, musíš prijať nový život zhora. Ak nenastane táto zmena, pod vplyvom ktorej bude všetko nové, nič ti nepomôže pohovor o mojej moci alebo mojom poslaní.

Nikodém počul kázanie Jána Krstiteľa o pokání a krste i odkaz na toho, ktorý má krstiť Duchom Svätým. Sám si uvedomoval nedostatok duchovnosti v živote Židov, ich úporný fanatizmus a prízemnú ctibažnosť. Dúfal, že Mesiášov príchod všetko ponapráva. No ani pod vplyvom Krstiteľovho prenikavého posolstva neprišiel k poznaniu vlastnej hriešnosti. Ako prísny farizej chválil sa svojimi dobrými skutkami. Ľudia si ho všeobecne vážili pre jeho dobročinnosť a štedrú podporu chrámovej služby, a on si uvedomoval istotu Božej priazne. Prekvapila ho myšlienka, že by mu jeho terajší stav nedovoľoval uzrieť nedostižnú čistotu Božieho kráľovstva.

Ježišova obrazná reč o znovuzrodení nebola Nikodémovi celkom neznáma. Pohania, ktorí prijali vieru Izraela, boli často pripodobnení k novorodencom. Preto musel postrehnúť, že Kristove slová neboli mienené doslovne. Ako rodený Izraelita Nikodém pokladal svoju účasť v Božom kráľovstve za celkom samozrejmú. Bol presvedčený, že nijakú zmenu nepotrebuje. Preto ho Spasiteľove slová prekvapili. Znepokojili ho vlastne preto, že mierili osobne na neho. Zápasila v ňom farizejská pýcha s úprimnou túžbou poznať pravdu. Prekvapil ho spôsob, ako sa s ním Ježiš zhováral, i to, že nedbal na jeho význačné postavenie v Izraeli.

Prekvapený Nikodém odpovedal Kristovi ironickou otázkou: „Ako sa môže človek narodiť, keď je už starý?“ (Ján 3,4). Podobne ako mnohí iní, ktorým pravda zasiahla svedomie, ani on nezaprel, že prirodzený človek nechápe veci Božieho Ducha. Duchovné veci v ňom nenachádzajú ozvenu, lebo tie treba chápať duchovne. Spasiteľ sa však neprel. Vážne, pokojne a dôstojne zodvihol ruku a pravdu zdôraznil s ešte väčšou istotou: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva“ (Ján 3,5). Nikodém vedel, že Kristus tu mieni krst vodou a obnovu srdca Božím Duchom. Bol presvedčený, že je v prítomnosti toho, ktorého predpovedal Ján Krstiteľ.

Ježiš pokračoval: „Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je Duch“ (Ján 3,6). Srdce je svojou prirodzenosťou zlé a „kto získa čisté z nečistého? Nikto!“ (Jób 14,4). Nijaký ľudský dôvtip nenájde liek na hriešnu dušu. „Veď zmýšľať podľa tela je nepriateľstvom voči Bohu, lebo sa nepodriaďuje Božiemu zákonu - a ani sa nemôže“ (Rim 8,7). „Lebo zo srdca pochádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, falošné svedectvá a rúhania“ (Mat 15,19). Najprv treba očistiť prameň srdca, potom bude čistý aj prúd. Kto chce získať nebo vlastným skutkárskym úsilím o zachovanie zákona, pokúša sa o nemožné. Náboženstvo podľa litery zákona, formálna zbožnosť, nikoho nezachráni. Kresťanský život nie je úpravou či vylepšením starého života, ale úplnou zmenou prirodzenosti. Je to smrť sebectva a hriechu a súčasne nový život. Túto zmenu môže uskutočniť len mocné pôsobenie Ducha Svätého. Keďže Nikodém ešte stále nechápal, Ježiš uviedol príklad vetra: „Vietor veje kam chce, počuješ jeho šum, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha“ (Ján 3,8).

Pôsobenie vetra počuť zo šumu vetiev, lístia a kvetov, nemožno ho však vidieť, a nikto nevie, odkiaľ prichádza a kam ide. Podobne pôsobí aj Duch Svätý na ľudské srdce. O jeho pôsobení sa dá práve tak málo povedať ako o vanutí vetra. Človek možno nevie určiť presný čas, miesto či okolnosti svojho obrátenia, to však ešte neznamená, že nebol znovuzrodený. Podobne neviditeľne ako vietor aj Kristus stále pôsobí na ľudské srdce. Pozvoľna a snáď celkom nebadane môžu pôsobiť dojmy, ktoré človeka privádzajú ku Kristovi. Môže sa to diať vo chvíli tichého rozjímania o ňom alebo pri čítaní Písma či počúvaní živej zvesti z kazateľne. Náhle, pod naliehavejšou výzvou Ducha človek sa radostne odovzdá Ježišovi. Mnohí to nazývajú náhlym obrátením; je to však výsledok dlhodobého úsilia Ducha Božieho - trpezlivý, pozvoľný dej. 

Hoci vietor sám je neviditeľný, následky jeho pôsobenia možno vidieť a cítiť. Podobne sa prejavuje aj pôsobenie Ducha na človeka v každom čine toho, kto pocítil jeho spásnu moc. Ak Boží Duch ovládne srdce, mení sa celý život. Človek sa zbavuje hriešnych myšlienok i zlých skutkov; miesto zloby, závisti a hádok prichádza láska, pokora a pokoj. Smútok sa mení na radosť a v tvári sa zrkadlí nebeské svetlo. Nikto nevidí ruku, ktorá uľahčuje bremeno života, nikto nepozoruje svetlo, ktoré žiari z neba. Požehnanie prichádza, keď sa človek vierou odovzdáva Bohu. Potom moc ľudským okom nepostihnuteľná tvorí novú bytosť na Boží obraz.

Nie je možné, aby myseľ smrteľného človeka mohla pochopiť dielo vykúpenia. Jeho tajomstvo presahuje ľudské chápanie. Ten však, kto prechádza zo smrti do života, uvedomuje si, že ide o nebeskú skutočnosť. Počiatok vykúpenia smieme poznať osobnou skúsenosťou už tu. Jeho následky siahajú do večnosti.

Kým Ježiš hovoril, niekoľko lúčov pravdy preniklo do mysle tohto židovského predstaviteľa. Zjemňujúci a podmanivý vplyv Ducha Svätého zapôsobil na jeho srdce. Spasiteľove slová však plne nepochopil. Netrápila ho natoľko potreba znovuzrodenia ako skôr spôsob jeho uskutočnenia. Udivene povedal: „Ako sa to môže stať?“ (Ján 3,9).

Ježiš sa ho spýtal: „Ty si učiteľ Izraela a toto nevieš?“ (Ján 3,10). Ten, komu bola zverená náboženská výchova ľudu, mal by tieto závažné pravdy poznať. Kristove slová sú poučné v tom zmysle, že Nikodém sa nemal vzrušovať nad jasnými slovami pravdy, ale v pokore sa zamyslieť nad svojím nedostatočným duchovným rozhľadom. Kristus mu to dal znať s takou dôstojnosťou a takým láskavým hlasom i pohľadom, že Nikodém nemohol byť urazený, keď si uvedomil svoj ponižujúci stav.

Keď však Ježiš vysvetlil, že na zem prišiel zriadiť kráľovstvo duchovné, nie pozemské, jeho poslucháč sa zarmútil. Keď to Ježiš videl, dodal: „Ak neveríte, keď vám hovorím o pozemských veciach, akože uveríte, keď vám budem rozprávať o nebeských?“ (Ján 3,12). Ak Nikodém nemohol pochopiť Kristovo názorné poučenie o pôsobení milosti na srdce, ako mohol chápať podstatu jeho slávneho nebeského kráľovstva? Ak nechápal Kristovo pozemské dielo, nemohol rozumieť jeho dielu v nebesiach.

Židia, ktorých Ježiš vyhnal z chrámu, tvrdili, že sú Abrahámovými deťmi, no ušli pred Spasiteľom, lebo nemohli zniesť slávu, ktorá sa v ňom prejavila. Tým len dokázali, že ešte nie sú Božou milosťou uspôsobení na to, aby mohli byť účastníkmi posvätných služieb chrámových. Horlivo dbali o zachovanie zdanlivej svätosti, no zanedbávali svätosť srdca. Prísne sa pridŕžali litery zákona, ustavične však odporovali jeho duchu. Najviac potrebovali práve tú zmenu, o ktorej Kristus hovoril Nikodémovi - mravné znovuzrodenie, očistenie od hriechu a obnovu poznania i svätosti.

Slepota Izraela voči dielu znovuzrodenia sa nedala nijako ospravedlniť. Izaiáš pod vplyvom Ducha Svätého napísal: „Všetci sme boli podobní nečistému, a všetka naša spravodlivosť bola ako poškvrnené rúcho“ (ROH Iz 64,6; ECAV Iz 64,5). Dávid prosil: „Srdce čisté stvor mi, ó Bože, a obnov vo mne ducha pevného“ (Ž 51,12). Prorok Ezechiel zaznamenal zasľúbenie: „Dám vám nové srdce a nového ducha dám do vášho vnútra; odstránim kamenné srdce z vášho tela a dám vám srdce mäsité. Dám svojho Ducha do vášho vnútra a spôsobím, aby ste chodili podľa mojich ustanovení, zachovávali a plnili moje nariadenia“ (Ez 36,26.27).

Nikodém tieto výroky síce čítal, no ich význam začal chápať len teraz. Videl, že ak sa čo aj najprísnejšie zachovávanie litery zákona týka len vonkajška, nijako to človekovi neumožní vstup do nebeského kráľovstva. Podľa ľudského posúdenia žil spravodlivo a počestne, no v Kristovej prítomnosti si uvedomoval, že má nečisté srdce a celý jeho život je vlastne hriešny.

Kristus upútaval Nikodéma. Keď mu Spasiteľ objasňoval znovuzrodenie, zatúžil po tejto zmene aj vo svojom vnútri. Ako sa to mohlo stať? Na nevyslovenú otázku Ježiš odpovedal: „Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život“ (Ján 3,14.15).

Toto už bolo Nikodémovi známejšie. Symbol vyvýšeného hada mu objasnil Spasiteľovo poslanie. Keď Izraelci zomierali, lebo ich štípali jedovaté hady, Boh rozkázal Mojžišovi, aby urobil medeného hada a vyzdvihol ho v zhromaždení. V tábore potom zaznel oznam, že každý, kto na hada pohliadne, bude žiť. Ľud vedel, že tento had sám osebe im pomôcť nemôže. Bol to len symbol Krista. Tak ako bola táto podoba ničivých hadov vyvýšená v záujme ich uzdravenia, tak ten, ktorý prišiel „v tele podobnom hriešnemu“, mal im byť Vykupiteľom (Rim 8,3). Mnohí Izraelci sa spoliehali na to, že sama obetná služba má moc očistiť ich od hriechu. Boh ich chcel poučiť, že tieto obrady samy osebe sú práve tak bezcenné ako medený had. Ich zmyslom bolo usmerniť pohľad na Spasiteľa. Pre svoje uzdravenie z rán ani pre odpustenie svojich hriechov nemohli Izraelci urobiť nič iné, než prejaviť vieru v Boží dar. Mali pohliadnuť a žiť.

Možno, že niektorí z uštipnutých zaváhali a okamžite nepohliadli. Možno pochybovali, či v tom medenom symbole môže byť nejaká moc. Možno žiadali nejaké vedecké poučenie. Nedostali však nijaké vysvetlenie. Božie slovo museli prijať tak, ako im ho zvestoval Mojžiš. Nepohliadnuť znamenalo zahynúť.

Spornými diskusiami človek nezíska svetlo. Ak chceme žiť, musíme pohliadnuť. Nikodém si toto poučenie vzal k srdcu. Skúmal Písmo inak než dosiaľ; nie teda z teoretického záujmu, ale v záujme svojho života. Len čo sa dal viesť Duchom Svätým, začal rozumieť Božiemu kráľovstvu.

Dnes sú tisíce tých, čo potrebujú poznať tú istú pravdu, z ktorej sa poučil Nikodém o zmysle vyzdvihnutého hada. Spoliehajú sa na to, že svojou poslušnosťou zákona získajú Božiu priazeň. Keď sú vyzvaní, aby hľadeli na Ježiša a uverili, že zachrániť ich môže len on svojou milosťou, volajú: „Ako sa to môže stať?“

Podobne ako Nikodém aj my musíme byť ochotní začať nový život tak ako najväčší z hriešnikov. Okrem Krista „v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4,12). Vierou prijímame Božiu milosť, no viera nie je naším Spasiteľom. Sama osebe nemá zásluhy. Je to ruka, ktorou sa chytáme Krista a privlastňujeme si jeho zásluhy, jediný liek proti hriechu. Ani kajať sa nevieme bez pomoci Božieho Ducha. Písmo o Kristovi hovorí: „Jeho Boh svojou pravicou povýšil za Vládcu a Spasiteľa, aby daroval Izraelovi pokánie a odpustenie hriechov“ (Sk 5,31). Pokánie prichádza od Krista práve tak ako odpustenie.

Ako sme teda spasení? „Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada“, tak bol Syn človeka vyzdvihnutý, a každý, kto bol zákerne uštipnutý hadom, môže pohliadnuť a žiť. „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“ (Ján 1,29). Svetlo, ktoré žiari z kríža, zjavuje Božiu lásku. Jeho láska nás priťahuje k nemu. Ak tejto láske nevzdorujeme, dovedie nás pod kríž s kajúcnym vyznaním hriechov, ktoré ukrižovali Spasiteľa. Duch Boží potom skrze vieru prebúdza v človekovi nový život. Myšlienky a túžby sa podriaďujú Kristovej vôli. Človek dostáva nové srdce a novú myseľ podľa obrazu toho, ktorý v nás prebúdza ochotu všetko podriadiť len jemu. V novej mysli a v novom srdci je potom napísaný Boží zákon a my smieme povedať, čo platí o Kristovi: „Rád plním tvoju vôľu, Bože môj, a tvoj zákon v hĺbke srdca nosím“ (Ž 40,9). 

Ježiš vo svojom rozhovore s Nikodémom opísal plán spasenia i svoje poslanie na svete. V žiadnom inom preslove nevysvetlil tak úplne, bod za bodom prípravné dielo v srdci tých, čo chcú zdediť nebeské kráľovstvo. Hneď na začiatku svojho pôsobenia ozrejmil túto pravdu jednému z najvnímavejších učiteľov ľudu a členovi veľrady. Toto svetlo však izraelskí vodcovia neprijali. Nikodém túto pravdu skrýval v srdci, takže za celé tri roky nepriniesla takmer nijaké ovocie.

Ježiš však poznal pôdu, do ktorej zasial semeno. Slová tohto nočného rozhovoru na osamelom vrchu nezanikli. Istý čas sa Nikodém ku Kristovi verejne nepriznával, no pozoroval jeho život a uvažoval o jeho učení. Vo veľrade opätovne maril zámery kňazov, ktoré mali Krista pripraviť o život. Keď bol Ježiš nakoniec ukrižovaný, Nikodém sa rozpamätal na slová z Olivového vrchu. „Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život“ (Ján 3,14.15). Svetlo onoho tajného rozhovoru ožiarilo golgotský kríž a Nikodém poznal v Ježišovi Vykupiteľa sveta.

Po Pánovom nanebovstúpení, keď prenasledovanie rozohnalo učeníkov, Nikodém smelo vystúpil do popredia. Zo svojho bohatstva podporoval mladú cirkev, ktorá mala podľa mienky Židov po Kristovej smrti zaniknúť. V nebezpečných dobách bol tento kedysi opatrný a pochybujúci učeník pevný ako skala, povzbudzoval iných nasledovníkov vo viere a štedro sa staral o rozšírenie evanjelia. Posmievali sa mu a prenasledovali ho tí, čo mu kedysi preukazovali úctu. Nakoniec schudobnel, no neochabol vo viere, ktorá sa zrodila v onom nočnom rozhovore s Ježišom.

Nikodém oznámil obsah tohto rozhovoru Jánovi a ten ho zaznamenal na poučenie miliónov. Tieto pravdy sú dnes práve tak významné, ako v onej slávnej tmavej noci na vrchu, keď toto židovské knieža prišlo k tichému galilejskému Učiteľovi a chcelo radu o ceste života.