18. On musí rásť

Za nejaký čas mal Ján Krstiteľ v národe väčší vplyv než jeho poprední muži, kňazi a kniežatá. Keby sa bol sám vyhlásil za Mesiáša a podnietil vzburu proti Rímu, duchovní vodcovia i ľud by sa boli húfne hrnuli pod jeho zástavu. Satan pohotovo útočil na Jána Krstiteľa všetkým, čo lichotí ctibažnosti dobyvateľov sveta. Ján si bol vedomý svojho vplyvu, no všetky zvodné ponuky rázne odmietal. Pozornosť, ktorá sa na neho upriamila, obracal na Iného.

Teraz videl, ako jeho popularita pomaly klesá a stredom pozornosti stáva sa Kristus. Denne mu ubúdalo poslucháčov. Keď Ježiš prišiel z Jeruzalema do jordánskej krajiny, ľudia sa k nemu hrnuli, aby ho počuli. Poslucháčov deň čo deň pribúdalo. Mnohí prišli kvôli krstu, a keďže Kristus sám nekrstil, zveril tento posvätný obrad svojim učeníkom. Tým plne potvrdil poslanie svojho predchodcu. Jánovi učeníci však žiarlivo pozorovali, ako sa šíri Ježišova povesť. Na príležitosť kritizovať jeho dielo nemuseli dlho čakať. Medzi nimi a Židmi vznikla otázka, či krst očisťuje človeka od hriechu, pričom Jánovi učeníci sa domnievali, že Ježišov krst sa podstatne líši od krstu Jánovho. Čoskoro sa začali s Kristovými učeníkmi dohadovať o to, ktoré slová sú pri krste vhodné, a nakoniec vôbec upierali Ježišovi právo krstiť. 

Jánovi učeníci prišli k svojmu učiteľovi so sťažnosťou: „Rabbi, aj ten, čo bol s tebou za Jordánom, a ty si mu vydal svedectvo, tu krstí a všetci idú k nemu“ (Ján 3,26). Týmito slovami pokúšal satan Krstiteľa. Hoci sa zdalo, že Jánovo poslanie sa chýli ku koncu, nepriateľ mal ešte možnosť Kristovo dielo mariť. Keby bol Ján prejavil nejaký precitlivelý zármutok či sklamanie nad tým, že sa dostáva do úzadia, bol by zasial semeno rozkolu, podnietil závisť a žiarlivosť, čím by vážne ohrozil pokrok evanjelia.

Ako ľudia všeobecne aj Ján mal svoje prirodzené chyby a slabosti, no dotyk Božej lásky ho zmenil. Zotrvával v ovzduší, v ktorom nebolo sebectva, ctibažnosti a nebola v ňom ani nákaza žiarlivosti. Nielenže s nespokojnosťou svojich učeníkov nesúhlasil, ale ukázal, ako jasne chápe svoj vzťah k Mesiášovi a ako radostne víta toho, ktorému pripravoval cestu.

Povedal: „Človek si nemôže prisvojiť nič, ak mu to nebolo dané z neba. Vy sami ste svedkami, že som povedal: Ja nie som Mesiáš, ale som poslaný pred ním. Ženích je ten, kto má nevestu. A ženíchov priateľ, ktorý je pri ňom a počúva ho, veľmi sa raduje zo ženíchovho hlasu“ (Ján 3,27-29). Ján sa predstavil ako priateľ a posol medzi ženíchom a nevestou, ktorý pripravuje svadbu. Len čo ženích dostal svoju nevestu, poslanie priateľa sa splnilo. Tešil sa zo šťastia tých, ktorým pomohol k manželstvu. Ján bol teda povolaný, aby ľudí usmernil ku Kristovi, a tešil sa z úspechu Spasiteľovho diela. Povedal: „Táto moja radosť je úplná. On musí rásť a mňa musí ubúdať“ (Ján 3,30).

Ján dosiahol vrchol sebazaprenia pohľadom viery upretým na Vykupiteľa. Nesnažil sa pútať pozornosť ľudí na seba, ale ich myseľ usmerňoval stále vyššie, kým nespočinie na Božom Baránkovi. Sám bol len hlasom volajúcim na púšti. Ochotne teraz v ústraní zmĺkne, aby sa oči všetkých obrátili k Svetlu života.

Verní Boží posli sa nebudú usilovať o svetskú poctu. Sebecká láska zanikne v láske ku Kristovi. Nijaká rivalita nebude mariť vzácne dielo evanjelia. Pochopia, že aj oni majú hlásať to, čo Ján Krstiteľ: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“ (Ján 1,29). Budú vyvyšovať Ježiša a s ním bude vyvýšené aj ľudstvo. „Lebo takto vraví Vyvýšený a Vznešený, obyvateľ večnosti, ktorého meno je Svätý: Prebývam na výšinách a vo svätosti aj pri tom, kto je skrúšený a pokorný duchom, aby som oživil ducha pokorných a oživil ducha skrúšených“ (Iz 57,15). Proroka zbaveného sebectva naplnilo Božie svetlo. Keď svedčil o Spasiteľovej sláve, jeho slová sa zhodovali s výrokmi Kristovho rozhovoru s Nikodémom. Ján povedal: „Kto prichádza zhora, je nad všetkými. Kto je zo zeme, patrí zemi a hovorí pozemsky. Kto prichádza z neba, je nad všetkých... lebo ten, koho poslal Boh, hovorí Božie slová, pretože on mu dáva Ducha v plnosti“ (Ján 3,31.34). Kristus mohol povedať: „Nehľadám svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal“ (Ján 5,30). Čítame o ňom: „Miloval si spravodlivosť a nenávidel si neprávosť; preto ťa Boh, tvoj Boh pomazal olejom plesania viac ako tvojich druhov“ (Žid 1,9), pretože Boh „mu dáva Ducha v plnosti“. 

Tak je to aj s Kristovými nasledovníkmi. Nebeské svetlo môžeme prijať len vtedy, ak sme ochotní vzdať sa svojho sebectva. Boží charakter nepoznáme a Krista vierou neprijmeme, ak svoje myšlienky poslušne nepodriadime Kristovi. Plnosť Ducha Svätého dostanú bez obmedzenia všetci, čo si takto počínajú. V Kristovi „telesne prebýva celá plnosť božstva. V ňom ste aj vy naplnení“ (Kol 2,9.10).

Jánovi učeníci hovorili, že všetci ľudia prichádzajú ku Kristovi; no Ján to videl lepšie: „Nikto neprijíma jeho svedectvo.“ Teda len málokto bol ochotný prijať ho ako Spasiteľa hriešnikov. „Kto prijíma jeho svedectvo, potvrdzuje, že Boh je pravdivý... Kto verí v Syna, má večný život“ (Ján 3,32.33.36). Zbytočné je diskutovať o tom, či od hriechu očisťuje krst Kristov alebo Jánov. Duchovne oživuje len Kristova milosť. Bez Krista je krst či ktorýkoľvek iný obrad bezcennou formalitou. „Kto Synovi neverí, neuzrie život“ (Ján 3,36).

Správu o Kristovom úspešnom diele, ktorá Krstiteľa tak potešila, počuli aj poprední muži v Jeruzaleme. Kňazi a rabíni žiarlili na Jánov vplyv, keď videli, ako ľud opúšťa synagógy a schádza sa na púšti. Teraz tu však bol ten, čo ešte mocnejšie priťahoval zástup. Izraelskí vodcovia neboli ochotní vyznať s Jánom: „On musí rásť a mňa musí ubúdať.“ Znova sa rozhodli rozvrátiť dielo, ktoré im odvádzalo ľud.

Ježiš vedel, že nebudú šetriť námahou na vyvolanie roztržky medzi jeho a Jánovými učeníkmi. Vedel, že sa schyľuje k búrke, ktorá zmietne jedného z najväčších prorokov sveta. V snahe vyhnúť sa každej príležitosti k nedorozumeniu či rozporu, pokojne prestal pracovať a odišiel do Galiley. Aj my, pri všetkej vernosti pravde, mali by sme sa vyhnúť tomu, čo by mohlo viesť k nezhode a nedorozumeniu. Veď kedykoľvek sa to deje, výsledkom býva odpadnutie. Kedykoľvek okolnosti smerujú k rozdeleniu, mali by sme sa riadiť príkladom Ježiša a Jána Krstiteľa.

Ján bol povolaný za reformátora. Jeho učeníkom hrozilo nebezpečenstvo, že budú lipnúť na ňom v predstave, že úspech diela závisí od jeho úsilia a že pozabudnú, že Ján je len Božím nástrojom. Jánovo dielo však nemohlo byť spoľahlivým základom kresťanskej cirkvi. Keď splnil svoje poslanie, bolo treba vykonať iné dielo, na ktoré už jeho svedectvo nestačilo. Jeho učeníci to nechápali, keď videli, že dielo preberá Kristus; žiarlili a znepokojovali sa.

Toto nebezpečenstvo hrozí aj dnes. Boh povoláva človeka, aby vykonal určité dielo, a keď ho podľa svojich schopností dovedie čo možno najďalej, Pán v záujme rozmachu diela privádza ďalších. Mnohí sa však podobne ako Jánovi učeníci domnievajú, že úspech závisí od prvého pracovníka. Pozornosť sa upiera na človeka, a vôbec nie na Boha; podnecuje sa žiarlivosť a Božie dielo utrpí škodu. Ten, kto získal nezaslúženú česť, je v pokušení aj ďalej sa spoliehať na seba. Neuvedomuje si svoju závislosť od Boha. Ľudia si zvyknú opierať sa o človeka, čím upadajú do bludu a sú odvádzaní od Boha. 

Božie dielo nemá niesť obraz či adresu človeka. Pán občas povolá rôznych pracovníkov, aby ich službou dosiahol svoj zámer. Šťastní sú tí, čo sa chcú ochotne pokoriť a s Jánom Krstiteľom vravia: „On musí rásť a mňa musí ubúdať.“