20. Ak nevidíte znamenia a divy...

Galilejčania, ktorí sa vrátili domov z veľkonočných slávností, doniesli správu o Ježišových predivných skutkoch. Rozsudok jeruzalemských hodnostárov nad jeho činmi mu otvoril cestu do Galiley. Mnohí z ľudu nariekali nad znesvätením chrámu i nad kňazskou hrabivosťou a nadutosťou. Dúfali, že ten, čo vyhnal popredných mužov, je dlhoočakávaný Vysloboditeľ. Teraz prišli správy, ktoré podľa všetkého potvrdzovali ich najsmelšie očakávanie. Hovorilo sa, že sám prorok sa vyhlásil za Mesiáša.

Nazaretčania mu však neverili. Preto Ježiš cestou do Kány Nazaret nenavštívil. Spasiteľ povedal svojim učeníkom, že prorok vo svojej vlasti nie je vážený. Ľudia hodnotia charakter človeka podľa toho, čo sami vedia oceniť. Obmedzení a prízemne zmýšľajúci ľudia súdili Krista podľa jeho skromného pôvodu, jednoduchého oblečenia a každodennej práce. Nevedeli oceniť čistotu tohto ducha, na ktorom nebolo nijakej hriešnej poškvrny.

Zvesť o Kristovom návrate do Kány sa čoskoro rozniesla po celej Galilei a stiesneným priniesla novú nádej. V Kafarnaume správa upútala pozornosť istého židovského šľachtica, kráľovského úradníka. Jeho syn trpel nejakou nevyliečiteľnou chorobou. Lekári ho nechávali už len zomrieť. Keď sa však otec dopočul o Ježišovi, rozhodol sa hľadať pomoc u neho. Dieťa veľmi zoslablo a bola obava, že do otcovho návratu ani nedožije. Šľachtic však predsa cítil, že musí ísť ku Kristovi a osobne ho prosiť o pomoc. Dúfal, že otcovské prosby predsa len prebudia súcit veľkého Lekára.

Keď prišiel do Kány, zastihol Ježiša uprostred veľkého zástupu. S úzkosťou v srdci sa pretlačil až k nemu. Jeho dôvera však ochabla, keď videl len jednoducho oblečeného, zaprášeného a unaveného pútnika. Zapochyboval, či tento človek môže splniť jeho prianie. No aj tak si s Ježišom pohovoril. Povedal mu, prečo prišiel a Spasiteľa požiadal, aby šiel s ním do jeho domu. Ježiš však už poznal jeho zármutok. Skôr ako úradník vyšiel z domu, Spasiteľ vedel, čo ho trápi.

Spasiteľ však vedel aj to, že otec si umienil uveriť mu len podmienečne. Ak jeho prosba nebude vypočutá, neuzná ho za Mesiáša. Kým úradník v úzkosti čakal na odpoveď, Ježiš povedal: „Ak nevidíte znamenia a divy, neveríte“ (Ján 4,48). 

Bez ohľadu na všetky dôkazy, že Ježiš je Mesiáš, žiadateľ uveril v neho len pod podmienkou, že splní jeho prosbu. Spasiteľ porovnával túto jeho pochybovačnosť a nedôveru s úprimnou vierou Samaritánov, ktorí nežiadali divy ani znamenia. Jeho slovo, stály dôkaz jeho božstva, malo presvedčivú moc, ktorá zasiahla ich srdce. Kristus bol zarmútený, že jeho vlastný ľud, ktorý dostal Božie slovo, prepočul Boží hlas, ktorý ho oslovil ústami jeho Syna.

Kráľovský úradník predsa len nejakú vieru mal, veď prišiel prosiť o záchranu toho, čo mu bolo najdrahšie. No Ježiš mal pre neho ešte väčší dar. Nielen že mu chcel uzdraviť dieťa, ale tohto úradníka i jeho rodinu chcel urobiť dedičom požehnania spásy a súčasne zapáliť svetlo v Kafarnaume, ktoré sa čoskoro malo stať poľom jeho pôsobnosti. Šľachtic si však, skôr než zatúži po Kristovej milosti, bude musieť uvedomiť svoju úbohosť. Tento dvoran predstavoval mnohých príslušníkov svojho národa. Zaujímali sa o Krista zo sebeckých pohnútok. Nazdávali sa, že im svojou mocou dopomôže k zvláštnym výhodám, a svoju vieru opierali o túto pozemskú priazeň. Nepoznali však svoju duchovnú chorobu a neuvedomovali si potrebu Božej milosti.

Spasiteľove slová ako záblesk svetla odhalili srdce kniežaťa. Pochopil, že Spasiteľa vyhľadal zo sebeckých pohnútok. Jeho váhavá viera vyjavila svoju pravú tvár. V hlbokom zármutku si uvedomil, že jeho pochybnosť môže stáť jeho syna život. Vedel, že stojí pred tým, ktorý číta myšlienky a ktorému je všetko možné. „Pane, poď, kým mi dieťa neumrie“ (Ján 4,50). Jeho viera sa chopila Krista ako kedysi Jákob, keď v boji s anjelom volal: „Nepustím ťa, iba ak ma požehnáš“ (ROH 1 Moj 32,26; ECAV 1 Moj 32,27).

Podobne ako Jákob zvíťazil aj on. Spasiteľ sa neodvracia od toho, kto sa k nemu utieka a v krajnej tiesni volá o pomoc. Povedal: „Choď, tvoj syn žije“ (Ján 4,50). Šľachtic sa vracal od Krista spokojný a radostný ako nikdy predtým. Nielenže uveril, že syn bude uzdravený, ale s neochvejnou vierou prijal Krista ako svojho Vykupiteľa.

V tú istú hodinu spozorovali ošetrovatelia zomierajúceho dieťaťa v Kafarnaume náhlu a neobvyklú zmenu. Z trpiacej tváre zmizol tieň smrti. Horúčkovitý rumenec ustúpil sviežemu vzhľadu vracajúceho sa zdravia. Matné oči sa vyjasnili, zoslabnuté a vyčerpané telo sa posilnilo. Po chorobe nezostalo ani stopy. Jeho rozpálené telo zvlhlo a dieťa pokojne zaspalo. Horúčka opadla v najväčšej páľave dňa. Členovia rodiny žasli a nesmierne sa potešili.

Kána nebola tak ďaleko od Kafarnaumu, aby sa kráľovský úradník po rozhovore s Ježišom nemohol vrátiť domov ešte k večeru. On však s návratom príliš nenáhlil. Do Kafarnaumu sa vrátil len ráno. Aký to bol návrat! Za Ježišom odišiel so srdcom plným zármutku. Zdalo sa mu, že slnko je kruté a spevavé vtáctvo sa mu len vysmieva. Aké odlišné pocity mal teraz! Celá príroda je ako vymenená. Hľadí inými očami. Cestou za pokojného rána sa mu zdalo, akoby všetko v prírode spolu s ním chválilo Boha. Nestačil dôjsť domov a služobníctvo mu vychádzalo v ústrety, aby ho zbavili neistoty, ktorá ho zrejme tiesnila. Ich radostná správa ho neprekvapila, no z im neznámeho dôvodu veľmi ho zaujímalo, kedy sa dieťa začalo uzdravovať. Odpovedali mu: „Včera o jednej popoludní mu prestala horúčka“ (Ján 4,52). Vo chvíli, keď sa otcova viera chopila uistenia: „Tvoj syn žije,“ Božia láska sa dotkla zomierajúceho dieťaťa. Otec sa ponáhľa objať syna. Privinie si ho k srdcu ako zmŕtvychvstalého a znova ďakuje Bohu za toto zázračné uzdravenie.

Šľachtic sa chcel dozvedieť o Kristovi viac. Keď neskôr počul jeho učenie, stal sa aj s členmi svojej rodiny učeníkom. Ich utrpenie malo spásny význam pre celú rodinu. Radostná zvesť o zázraku sa rýchlo rozniesla a v Kafarnaume, kde Kristus vykonal toľko veľkých skutkov, dopomohla k tomu, aby mohol začať osobne pracovať.

Ten, ktorý pomohol šľachticovi v Kafarnaume, chce podobne pomôcť aj nám. Aj my často vyhľadávame Ježiša tak, ako strápený otec, keď nám ide o nejaké pozemské blaho, a podľa toho, ako splní našu žiadosť, dôverujeme jeho láske. Spasiteľ nám však chce dať väčšie požehnanie, než o aké prosíme, a nevypočúva nás hneď, aby nám ukázal prevrátenosť nášho srdca a naliehavú potrebu jeho milosti. Chce, aby sme sa zriekli sebectva, ktoré nás pudí vyhľadať ho. Ak vyznávame svoju úplnú bezmocnosť a úbohosť, potom sa smieme bezvýhradne spoľahnúť na jeho lásku.

Šľachtic chcel vidieť splnenie svojej prosby skôr než uverí; musel však prijať Ježišovo slovo, že jeho žiadosť je vypočutá a požehnanie isté. To sa musíme naučiť aj my. Nie preto máme veriť, že vidíme či cítime, že Boh nás počuje. Musíme dôverovať jeho zasľúbeniam. Ak pristupujeme k nemu vo viere, každá prosba sa dotýka Božieho srdca. Ak sme prosili o jeho požehnanie, máme veriť, že ho prijímame, a ďakovať mu, že sme ho prijali. Potom môžeme ísť za svojimi povinnosťami ubezpečení, že požehnanie sa prejaví vtedy, keď ho budeme najviac potrebovať. Ak sme sa to naučili, potom vieme aj to, že naše prosby sú vypočuté. Boh „urobí oveľa viac“, „podľa bohatstva svojej slávy“ a podľa „pôsobenia jeho mocnej sily“ (Ef 3,20.16; 1,19).