21. Bethezda a veľrada

„V Jeruzaleme pri Ovčej bráne bolo jazero, hebrejským menom Bethezda, s piatimi prístrešiami. Mnoho nemocných ležalo v nich, slepých, chromých, vychradlých, ktorí čakali, až sa voda pohne“ (Ján 5,2.3).

Z času na čas sa voda v tomto jazere zvírila a všeobecne sa verilo, že ide o pôsobenie nadprirodzenej sily a že ten, kto po zvírení vstúpi do vody prvý, uzdraví sa, čo by ho trápila akákoľvek choroba. Toto miesto navštevovali stovky trpiacich, no pri pohybe vody sa do jazera hrnul taký zástup, že ľudia sa bezhlavo vrhali vpred a po slabých mužoch, ženách a deťoch bezohľadne šliapali. Mnohí sa k jazeru vôbec nemohli dostať. Viacerí z tých, čo sa k nemu pretlačili, zomreli skôr než do vody vstúpili. V blízkosti jazera boli postavené prístrešia, ktoré mali chorých chrániť cez deň pred páľavou a v noci pred chladom. Niektorí pod prístreším prenocovali a cez deň sa predierali k brehu jazera v márnej nádeji, že sa uzdravia.

Ježiš bol opäť v Jeruzaleme. V modlitebnom rozjímaní prišiel sám až k jazeru. Videl, ako trpiaci vyčkávajú na svoju jedinú - ako verili - príležitosť uzdravenia. Chcel prejaviť svoju liečivú moc a každého chorého uzdraviť. Bola však sobota. Zástupy šli do chrámu na bohoslužbu a on vedel, že uzdravenie by u Židov vzbudilo predsudky, čo by marilo jeho poslanie.

Spasiteľ však videl krajne naliehavý prípad. Trpiteľ bol už tridsaťosem rokov chorý. Veľkou mierou si chorobu zapríčinil sám svojím hriešnym životom, takže ľudia ju pokladali za Boží súd. Tento človek prežil dlhé roky utrpenia v samote, bez priateľov a s pocitom vylúčenosti z Božej priazne. O niečo skôr, ako sa mala voda zvíriť, súcitní ľudia ho preniesli pod prístrešie. V pravú chvíľu však zostal sám, bez pomoci. Pozoroval zvírenie vody, no nikdy sa nedostal ďalej ako na okraj rybníka. Vždy ho predstihli iní, silnejší než on. Nikdy sa nemohol predrať cez bezohľadný zástup. Jeho vytrvalé úsilie o dosiahnutie cieľa, jeho úzkosť a opätovné sklamanie takmer vyčerpali zvyšok jeho síl.

Chorý muž ležal na rohoži, občas zodvihol hlavu, aby sa pozrel na jazero. Zrazu sa k nemu sklonila vľúdna, súcitná tvár a slovami: „Chceš byť zdravý?“ upútala jeho pozornosť. Do srdca úbožiaka vnikla nádej. Uvedomil si, že niekto mu chce pomôcť. Iskra povzbudenia však čoskoro pohasla. Pri pomyslení, ako často sa chcel dostať do jazera, mal už len slabú nádej, že sa dočká ďalšieho pohybu vody. Odvrátil sa v únave a povedal: „Pane, nemám človeka, čo by ma spustil do jazera, keď sa zvíri voda. A kým sa ta sám dostanem, iný ma predíde“ (Ján 5,7).

Ježiš nežiadal od tohto trpiteľa, aby v neho uveril. Jednoducho povedal: „Vstaň, vezmi si lôžko a choď!“ (Ján 5,8). Muž uveril týmto slovám. Každý jeho nerv a sval sa zachvieva novým životom a chromé údy preniká pocit zdravia. Bez pochybovania sa rozhodol poslúchnuť Kristov príkaz a celé telo sa podriaďuje jeho vôli. Vstáva a poznáva, že je uzdravený.

Ježiš mu nedal nijaké uistenie o Božej pomoci. Tento muž mohol pochybovačne zaváhať a stratiť svoju jedinú príležitosť uzdraviť sa. On však uveril Kristovým slovám, konal podľa nich a sila sa mu vrátila.

Podobnou vierou smieme byť aj my uzdravení duchovne. Hriech nás odlúčil od Božieho života. Duševne sme ochromení. Sami nevieme žiť svätým životom práve tak, ako chromý muž nevedel chodiť. Mnohí si uvedomujú svoju bezmocnosť a túžia po duchovnom živote, ktorý by ich uviedol do súladu s Bohom; márne sa však o to usilujú. Zúfalo volajú: „Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohto tela smrti?“ (Rim 7,24). Kiežby títo skľúčení, zápasiaci ľudia pohliadli a videli Spasiteľa, ktorý sa skláňa ku každému človekovi, vykúpenému jeho krvou, a ktorý mu čo najvľúdnejšie a najsúcitnejšie hovorí: „Chceš byť zdravý?“ Nabáda ťa, aby si zdravo a pokojne vstal. Nečakaj, kým pocítiš, že si bol uzdravený. Uver jeho slovám a tie sa splnia! Svoju vôľu odovzdaj Kristovi. Rozhodni sa slúžiť mu, a ak budeš podľa jeho slova aj konať, dostaneš silu. Nech ide o akýkoľvek zlozvyk a nech dušu i telo zotročila akákoľvek dlhodobo neovládnutá vášeň, Kristus môže a chce človeka vyslobodiť. On oživí toho, kto je „mŕtvy pre svoje poklesky a hriechy“ (Ef 2,1). On oslobodí otroka spútaného slabosťou, nešťastím a okovami hriechu.

Keď sa chromý muž po svojom uzdravení sklonil, aby si zodvihol lôžko, čo bola len rohož a prikrývka, a znova sa radostne vzpriamil, ohliadal sa po svojom Vysloboditeľovi. Ježiš sa však v zástupe stratil. Muž sa obával, že ho pri opätovnom stretnutí ani nespozná. Keď teraz rázne a uvoľnene vykročil a radostne velebil Boha za novú silu, stretol niekoľkých farizejov a okamžite im rozprával o svojom uzdravení. Bol prekvapený, ako ľahostajne počúvali jeho svedectvo.

So zamračenou tvárou ho prerušili otázkou, prečo si to lôžko nesie v sobotu. Prísne ho upozornili, že nosenie akýchkoľvek bremien je proti zákonu. Muž od radosti zabudol, že je sobota. Ani ho nenapadlo, že by sa bol previnil, keď uposlúchol príkaz toho, ktorý mal od Boha takú moc. Otvorene povedal: „Ten, čo ma uzdravil, mi povedal: Vezmi si lôžko a choď!“ (Ján 5,11). Pýtali sa ho, kto mu to povedal, on však nevedel odpovedať. Zákonníci dobre vedeli, že len jediný človek prejavil moc urobiť taký div; chceli však mať priamy dôkaz, že to bol Ježiš, aby ho mohli odsúdiť ako rušiteľa soboty. Podľa ich úsudku uzdravením chorého v sobotu nielenže prestúpil zákon, ale dopustil sa aj rúhania, keď mu rozkázal odniesť si lôžko.

Židia natoľko prekrútili zákon, že sa z neho stalo otrocké jarmo. Ich nezmyselné predpisy sa stali terčom posmechu iných národov. Obzvlášť sobota bola tak zavalená nerozvážnymi obmedzeniami, že im nemohla byť rozkošou, svätou Hospodinovi a slávnou. Zákonníci a farizeji urobili jej zachovávanie neznesiteľným bremenom. Žid v sobotu nesmel zapáliť oheň ani zažať svetlo. Dôsledok bol, že Židia sa stali závislými od iných ľudí. Pohania im totiž vykonávali služby, ktoré sami konať nesmeli. Nemysleli na to, že keby tieto úkony boli hriešne, potom by zamestnávatelia pomocných síl boli práve tak vinní, ako keby si tieto úkony robili sami. Nazdávali sa, že spasenie je len pre Židov a všetci ostatní sú na tom tak beznádejne, že si svoj stav už nemôžu zhoršiť. Boh však nedal také prikázania, ktoré by nemohli zachovávať všetci ľudia. Jeho zákon nepripúšťa nijaké nerozvážne či sebecké obmedzenia.

V chráme sa Ježiš stretol s človekom, ktorého uzdravil. Muž prišiel s obeťou za hriech a obeťou vďaky za veľké milosrdenstvo, ktorého sa mu dostalo. Ježiš ho našiel medzi veriacimi, dal sa mu poznať a varovne ho upozornil: „Pozri, ozdravel si, už nehreš, aby ťa nepostihlo niečo horšie“ (Ján 5,14).

Uzdravený bol nadmieru šťastný, že stretol toho, ktorý ho zachránil. Keďže o nenávisti farizejov voči Ježišovi nič nevedel, povedal tým, čo sa ho predtým spýtali, že práve tento muž ho uzdravil. „Židia Ježiša prenasledovali za to, že robil takéto veci v sobotu“ (Ján 5,16).

Ježiša doviedli pred veľradu, aby sa zodpovedal z obvinenia, že prestúpil sobotu. Keby Židia boli v tej dobe nezávislým národom, takéto obvinenie by im bolo stačilo na vynesenie rozsudku smrti. V tom im bránila ich závislosť od Ríma. Židia nesmeli vynášať rozsudok smrti a obvinenia proti Kristovi by pred rímskym súdom nijako nezavážili. Dúfali však, že sa im podarí získať ďalšie obvinenie. Napriek všetkému ich úsiliu mariť jeho dielo Kristus v Jeruzaleme získaval medzi ľudom väčší vplyv, než mali oni. Jeho učenie pútalo zástupy tých, čo sa nezaujímali o výklady rabínov. Jeho slovám rozumeli, a to ich v srdci hrialo a utešovalo. O Bohu hovoril nie ako o pomstivom sudcovi, ale ako o láskyplnom Otcovi a Boží obraz im zjavoval tak, ako sa zrkadlil v jeho živote. Jeho slová boli ako balzam na poranenú dušu. Tým, čo hovoril a čo konal, lámal zotročujúcu moc dávnych tradícií a ľudských príkazov a Božiu lásku predstavoval v jej nevyčerpateľnej plnosti.

V jednom z najstarších proroctiev o Kristovi čítame: „Nevzdiali sa berla od Júdu ani veliteľské žezlo od jeho nôh, dokiaľ nepríde panovník, ktorého národy budú poslúchať“ (1 Moj 49,10). Ľud sa zhromažďoval okolo Krista. Úprimné srdcia v zástupe prijímali skôr zvesť o láske a dobrote, než strnulé obrady, ktoré vyžadovali kňazi. Keby kňazi a rabíni neboli stáli v ceste, jeho učenie mohlo priniesť takú reformáciu, akú svet dovtedy nepoznal. V snahe udržať si moc sa však títo vodcovia národa rozhodli Ježišov vplyv zmariť. K tomu im mala pomôcť jeho obžaloba pred veľradou a verejné odsúdenie jeho učenia, pretože ľud mal stále veľkú úctu k svojim náboženským vodcom. Ktokoľvek sa odvažoval odsudzovať rabínske nariadenia alebo zľahčovať bremeno, ktorým ľud utláčali, toho obvinili nielen z rúhačstva, ale aj z vlastizrady. Rabíni dúfali, že v tomto ohľade sa im podarí vzbudiť podozrenie proti Ježišovi. Udali ho, že hodlá zrušiť ustálené zvyklosti, a teda rozdeliť ľud, čím pripravuje cestu pre úplné zotročenie národa pod nadvládou Ríma.

Plány, ktoré rabíni chceli s toľkou horlivosťou uskutočniť, vznikli v inej rade, než bola židovská veľrada. Keď sa satanovi nepodarilo premôcť Krista na púšti, chcel mu ešte s väčším úsilím prekážať v službe, a podľa možnosti zmariť jeho dielo. Čo nemohol dosiahnuť priamym osobným úsilím, to sa rozhodol docieliť svojou taktikou. Len čo sa jeho boj na púšti skončil, už so svojimi anjelmi chystal plány, ako viac zaslepiť Židov, aby nepoznali svojho Vykupiteľa. Rozhodol sa pracovať prostredníctvom predstaviteľov náboženského sveta tak, že im vštepoval svoju vlastnú nenávisť proti tomuto obhajcovi pravdy. Bol rozhodnutý zviesť ich k tomu, aby Krista zavrhli. Jemu samému všemožne strpčoval život v nádeji, že ho odradí od jeho poslania. Vodcovia Izraela sa stali účinnými nástrojmi satana v boji proti Spasiteľovi.

Ježiš prišiel „zvelebiť a presláviť svoj zákon“. Nemal umenšiť jeho dôstojnosť, ale zvýšiť ju. Písmo hovorí: „Nezlyhá a nestratí odvahu, kým neupevní opravdivé právo na zemi“ (Iz 41,21.4). Prišiel, aby sobotu zbavil neúnosných požiadaviek, ktoré z nej robili kliatbu miesto požehnania. 

Preto sa rozhodol uzdraviť v sobotu chromého pri Bethezde. Práve tak mu mohol pomôcť v ktorýkoľvek iný deň týždňa; mohol ho uzdraviť aj tak, že by mu nebol prikázal, aby vzal svoje lôžko. No tým by sa mu nebola naskytla jedinečná príležitosť, po ktorej túžil. Rozvážny zámer bol dôvodom každého činu Kristovho pozemského života. Všetko, čo robil, bolo dôležité samo osebe i svojím výchovným zámerom. Spomedzi trpiacich pri jazere si vybral najťažší prípad, aby prejavil svoju liečivú moc, a prikázal mužovi, aby svoje lôžko niesol cez mesto, a tak zvestoval, čo sa s ním udialo. To malo podnietiť otázku, čo sa smie vykonávať v sobotu. Ježišovi sa tým naskytla možnosť odhaliť židovské obmedzenia týkajúce sa dňa Pánovho a vyhlásiť ich tradície za neplatné.

Ježiš dal najavo, že služba trpiacim sa zhoduje s prikázaním o sobote. Je v súlade s pôsobením Božích anjelov, ktorí ustavične zostupujú a vystupujú medzi nebom a zemou, aby slúžili trpiacemu ľudstvu. Ježiš vyhlásil: „Môj otec pracuje doteraz, aj ja pracujem“ (Ján 5,17). Všetky dni sú Božie a Boh v nich uskutočňuje svoje zámery s ľudstvom. Ak by bol židovský výklad zákona správny, potom by sa mýlil Hospodin, ktorý svojím dielom udržuje a oživuje každú živú bytosť odvtedy, čo položil základy zeme. Potom by ten, ktorý svoje dielo označil za dobré a sobotu ustanovil ako pamiatku dokonania svojho diela, musel prerušiť toto dielo a zastaviť neustály beh vesmíru.

Mal by Boh azda slnku zakázať svietiť v sobotu, mal by schladiť jeho hrejivé lúče a zastaviť rast vegetácie? Mali by vesmírne sústavy prerušiť svoj beh v onen svätý deň? Mal by vari Boh prikázať riekam, aby prestali zvlažovať polia a lesy a uložiť morským vlnám, aby prerušili neustály príliv a odliv? Mala by pšenica a kukurica prestať rásť a malo by zrejúce hrozno prestať dozrievať? Stromy by v sobotu nemali pučať a kvety kvitnúť?

V tom prípade by ľudia prišli o plody zeme a požehnanie, ktoré pre život potrebujú. Príroda musí pokračovať vo svojom nezmeniteľnom behu. Boh nemôže ani na chvíľu zastaviť svoju ruku, inak by človek chradol a zomrel. Aj človek má v ten deň určité povinnosti. Musí sa postarať o životné potreby, opatriť chorých a chudobným treba tiež pomáhať. Kto zanedbáva pomoc trpiacim v sobotu, nebude bez viny. Bohom posvätený deň bol určený pre človeka a skutky milosrdenstva plne súhlasia s týmto Božím zámerom. Boh nechce, aby jeho stvorenie trpelo čo i len hodinu, ak jeho utrpenie možno zmierniť v sobotu či v ktorýkoľvek iný deň. 

Požiadavky na Boha sú v sobotný deň ešte väčšie než v iné dni. Boží ľud v ten deň nevykonáva každodennú prácu a posvätný čas trávi rozjímaním a bohoslužbou. V sobotu prosí o zrejmejšiu Božiu blahosklonnosť než v iné dni. Žiada Pána o zvláštnu pozornosť. Prosí o jeho zvláštne požehnanie. Boh nečaká do ukončenia soboty, aby mohol splniť tieto prosby. Nebeské dielo nikdy neprestáva a ani ľudia by nikdy nemali prestať konať dobro. Sobota nemala byť dňom číreho ničnerobenia. Zákon zakazuje prácu v deň Pánov. V ten deň prestáva zárobková činnosť a nie je dovolené zábavné podnikanie či zisková aktivita. Ako Boh po stvorení prestal pracovať, odpočinul si v sobotu a požehnal ju, tak má aj človek prerušiť starosti každodenného života a posvätné hodiny venovať zdravému odpočinku, bohoslužbe a dobročinným skutkom. Uzdravenie chromého bolo v dokonalom súlade so zákonom. Sobotu to len zvelebilo.

Ježiš sa pre svoje rovnako posvätné a významné dielo, aké konal Otec v nebi, odvolával na rovnaké práva s Otcom. To však farizejov ešte viac pobúrilo. Podľa ich názoru nielenže prestúpil zákon, ale tým, že Boha nazval „svojím Otcom“, vyhlásil sa za rovného s Bohom (Ján 5,18).

Celý židovský národ nazýval Boha svojím Otcom. Keby sa bol Kristus priznal k rovnakému vzťahu k Bohu, neboli by sa na neho tak rozhnevali. Oni ho však obvinili z rúhania preto, že z jeho slov vycítili nárok na synovstvo v najvyššom zmysle.

Kristovi protivníci nemali nič, čím by mohli odporovať pravdám, ktorými presviedčal ich svedomie. Mohli sa odvolať len na zvyky a tradície, a tie v porovnaní s Ježišovými dôvodmi, ktoré čerpal z Božieho slova a neustáleho behu prírody, boli slabé a bezvýznamné. Keby boli rabíni len trochu túžili po svetle, mohli sa presvedčiť, že Ježiš hovorí pravdu. Oni sa však vyhýbali otázkam ohľadne soboty a snažili sa proti nemu podnietiť hnev preto, že sa označil za rovného s Bohom. Zloba zákonníkov nepoznala mieru. Keby sa neboli obávali ľudu, kňazi a rabíni by boli Ježiša na mieste zabili. Ľud si ho však veľmi obľúbil. Mnohí videli v ňom priateľa, ktorý ich uzdravoval z chorôb, potešoval v zármutku a ospravedlňovali jeho uzdravenie chromého pri Bethezde. V tomto prípade museli teda vodcovia ľudu svoju nenávisť krotiť.

Ježiš odmietol obvinenie z rúhačstva. Povedal: Moja právomoc vykonávať skutok, z ktorého ma obviňujete, pochádza z toho, že som Boží Syn, ktorý je jedno s Bohom v podstate, vôli a zámere. V každom diele stvorenia a prozreteľnosti spolupracujem s Bohom. „Čo robí Otec, to robí podobne aj Syn“ (Ján 5,19). Kňazi a rabíni karhali Božieho Syna práve pre dielo, ktoré prišiel na svet konať. Svojimi hriechami sa vzdialili od Boha a vo svojej pýche si počínali nezávisle od neho. Predpokladali, že na všetko stačia sami a neuvedomovali si potrebu vyššej múdrosti, ktorá by usmernila ich skutky. Boží Syn plnil vôľu svojho Otca a závisel od jeho moci. Kristus sa natoľko zaprel, že sám nič nepodnikal. Ochotne sa podriaďoval Božím plánom, ako mu ich Otec deň po dni oznamoval. Podobne by sme mali aj my závisieť od Boha, aby sa v našom živote prejavovala jeho vôľa.

Keď sa Mojžiš chystal postaviť svätyňu ako Boží príbytok, dostal príkaz, aby všetko pripravil podľa vzoru, ktorý mu bol ukázaný na vrchu. Mojžiš do krajnosti horlil pre Božie dielo; mal po ruke tých najnadanejších a najzručnejších mužov, ktorí mali uskutočňovať jeho pokyny. A predsa bez Božieho vzoru nemal dať zhotoviť ani jediný zvonček, granátové jablko, strapec, obrubu záclony či nádobu svätyne. Boh ho povolal na vrch a ukázal mu nebeské veci. Pán ho zahalil svojou slávou, aby mohol vidieť vzor a podľa neho všetko zhotovil. Tak Boh zjavil svoj slávny ideál charakteru Izraelovi, ktorý mu mal pripraviť miesto na prebývanie. Vzor mu bol ukázaný na vrchu pri vydaní zákona na Sinaji, a keď Pán prechádzal vedľa Mojžiša, volal: „Hospodin, Hospodin, Boh milosrdný a ľútostivý, zhovievavý a hojný v milosti a vernosti, zachovávajúci priazeň tisícom, odpúšťajúci vinu, priestupok a hriech“ (2 Moj 34,6.7).

Izraelci sa rozhodli ísť vlastnými cestami. Nestavali podľa zjaveného vzoru, no Kristus, ten skutočný Boží chrám, stvárňoval každú podrobnosť svojho pozemského života v súlade s Božím ideálom. Povedal: „Rád plním tvoju vôľu, Bože môj, a tvoj zákon v hÍbke srdca nosím“ (Ž 40,9). Tak máme budovať aj svoj charakter do podoby „Božieho príbytku v Duchu“ (Ef 2,22). Máme „všetko urobiť podľa vzoru“ toho, ktorý trpel za nás „a zanechal nám príklad, aby sme nasledovali jeho šľapaje“ (Žid 8,5; 1 Pet 2,21). Podľa Kristových slov sa máme pokladať za nerozlučne spojených s naším nebeským Otcom. Nech sme v akomkoľvek postavení, závisíme od Boha. V jeho rukách je všetko. On nám určil prácu, pre ktorú nás vybavil potrebnými schopnosťami a prostriedkami. Pokiaľ budeme svoju vôľu podriaďovať Bohu a dôverovať jeho sile a múdrosti, bezpečne nás usmerní, aby sme v jeho diele splnili úlohu, ktorú nám určil. Kto sa však spolieha na vlastnú múdrosť a silu, odlučuje sa od Boha. Miesto toho, aby spolupracoval s Kristom, spĺňa vôľu toho, ktorý je nepriateľom Boha i človeka.

Spasiteľ pokračoval: „Čo Otec robí, to robí podobne aj Syn... Ako Otec kriesi mŕtvych a oživuje, tak aj Syn oživuje, koho chce“ (Ján 5,19-21). Saduceji verili, že nijaké vzkriesenie mŕtvych nebude, no Ježiš im povedal, že jedným z najväčších skutkov jeho Otca je kriesenie mŕtvych a že aj on má moc robiť to isté. „Prichádza hodina, ba už je tu, keď mŕtvi počujú hlas Božieho Syna, a tí, čo ho počujú, budú žiť“ (Ján 5,25). Farizeji verili vo vzkriesenie mŕtvych. Kristus vyhlasuje, že aj teraz je medzi nimi moc, ktorá oživuje mŕtvych, a oni majú byť svedkami jej prejavu. Tá istá moc kriesiť mŕtvych dáva život človekovi „mŕtvemu pre vlastné prestúpenia a hriechy“ (Ef 2,1). Tento duch života v Ježišovi Kristovi, „moc jeho vzkriesenia“, oslobodzuje „od zákona hriechu a smrti“ (Fil 3,10; Rim 8,2). Vláda zla je porazená a viera chráni človeka pred hriechom. Kto svoje srdce otvára Kristovmu duchu, stáva sa účastníkom tej mohutnej sily, ktorá z hrobu vyvedie jeho telo.

Pokorný Nazaretský podáva dôkaz svojej skutočnej vznešenosti. Prevyšuje všetko ľudské, strháva masku hriechu a hanby a zjavuje sa ako Sláva anjelov, Boží Syn, jedno s Tvorcom vesmíru. Jeho poslucháči sú uchvátení. Dosiaľ nikto z ľudí takto nehovoril, a tak kráľovsky majestátne nevystupoval. Jeho výroky sú zrozumiteľné a jasné; naplno oznamujú jeho poslanie i povinnosť sveta. „Otec nikoho ani nesúdi, ale všetok súd odovzdal Synovi, aby si všetci ctili Syna tak, ako si ctia Otca. Kto si nectí Syna, nectí si ani Otca, ktorý ho poslal..., lebo ako Otec má život sám v sebe, tak dal aj Synovi, aby mal život sám v sebe. A dal mu aj moc súdiť, pretože je Synom človeka“ (Ján 5,21-27).

Kňazi a zákonníci sa rozhodli byť sudcami, ktorí Kristovo dielo odsúdia, no on sa vyhlásil za toho, ktorý bude súdiť nielen ich, ale celú zem. Svet bol zverený Kristovi a cez neho dostalo padlé ľudské pokolenie všetko požehnanie od Boha. On bol Vykupiteľom pred svojím vtelením ako aj po ňom. Len čo sa objavil hriech, bol tu Spasiteľ. On dal svetlo a život všetkým a každý má byť súdený podľa miery udeleného svetla. Ten, ktorý dáva svetlo, ktorý šiel za človekom a láskyplným záujmom ho chce viesť z hriechu do svätosti, je súčasne jeho obhajcom i sudcom. Satan od začiatku veľkého sporu v nebesiach udržoval svoje dielo podvodom. Kristus prišiel odhaliť jeho zámery a zlomiť jeho moc. On sa potýkal s týmto zvodcom a po celé veky sa usilovať vytrhnúť mu z objatia zajatcov, on bude nakoniec súdiť každého človeka.

Boh „mu dal aj moc súdiť, pretože je Synom človeka“ (Ján 5,27). Keďže kalich ľudského utrpenia a pokušenia vypil do dna a rozumie ľudskej krehkosti a hriešnosti, a pretože za nás víťazne odolal satanským pokušeniam a že je k ľuďom, pre spásu ktorých vylial svoju krv, spravodlivý a láskavý - preto je Syn človeka určený vykonať súd.

Kristovým poslaním však nebol súd, ale spása. „Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby ho spasil“ (Ján 3,17). Pred veľradou Ježiš vyhlásil: „Kto počúva moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nepôjde na súd, ale prešiel zo smrti do života“ (Ján 5,24).

Keď Kristus napomínal svojich poslucháčov, aby sa nedivili, stále viac im odhaľoval tajomstvo budúcnosti. Povedal: „Prichádza hodina, keď všetci v hroboch počujú jeho hlas, a vyjdú tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život, a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie“ (Ján 5,28.29).

Práve túto istotu budúceho života Izrael tak dlho očakával v nádeji, že ju dostane pri Mesiášovom príchode. Teraz ich osvietilo práve to svetlo, ktoré môže osvietiť temnotu hrobu. Svojvôľa je však slepá. Ježiš rušil tradície rabínov, nedbal na ich autoritu, a preto neuverili.

Čas, miesto, príležitosť, napätie v zhromaždení - to všetko len zvýrazňovalo Ježišove slová pred veľradou. Najvyššie náboženské autority národa chceli odstrániť toho, ktorý sa vyhlásil za obnoviteľa Izraela. Pán soboty sa mal pred ľudským tribunálom zodpovedať za porušenie príkazu o sobote. Keď tak smelo oznámil svoje poslanie, jeho sudcovia hľadeli za neho s údivom i hnevom, no na jeho slová nenašli odpoveď. Nemohli ho odsúdiť. Ježiš neuznal právo kňazov a rabínov vypočúvať ho alebo zasahovať do jeho diela. Takú moc nedostali. Ich právo sa opieralo len o ich pýchu a trúfalosť. Ježiš odmietol ich obvinenia ako aj ich poučenie.

Namiesto aby sa ospravedlnil za čin, ktorý odsudzovali, alebo im vysvetľoval svoj zámer, Ježiš sa obrátil proti zákonníkom a z obžalovaného sa stal žalobca. Karhal ich za tvrdosť srdca a neznalosť Písma. Vyhlásil, že zavrhli Božie slovo, lebo zavrhli toho, ktorého poslal Boh. „Skúmate Písma, lebo si myslíte, že v nich máte večný život, a práve ony svedčia o mne“ (Ján 5,39).

Z každej stránky starozmluvných spisov historických, náučných alebo prorockých vyžaruje sláva Božieho Syna. Keďže Písmo pochádza od Boha, celý židovský systém bol v tomto zmysle pevne skĺbeným proroctvom evanjelia. Kristovi „vydávajú všetci proroci svedectvo“ (Sk 10,43). Slávne nebeské svetlo objasňovalo šľapaje Vykupiteľa od zasľúbenia, ktoré dostal Adam, cez celé obdobia patriarchov a zákona. Mudrci videli betlehemskú hviezdu prichádzajúceho Hrdinu-Šílo, keď sa im v tajomnom slede predstavili budúce udalosti. Každá obeť znázorňovala Kristovu smrť. V každom obláčiku kadidla vystupovala jeho spravodlivosť. Pri každom slávnostnom zatrúbení zaznievalo jeho meno. V majestátnom tajomstve svätyne svätých prebývala jeho sláva.

Židia vlastnili Písma, nazdávali sa, že večný život im zaručuje už aj povrchná znalosť tohto Slova. Ježiš však povedal: „Jeho Slovo neostáva vo vás.“ Tým, že zavrhli Krista v jeho Slove, zavrhli ho aj v tele. Povedal im: „Vy nechcete prísť ku mne, aby ste mali život“ (Ján 5,38.40).

Židovskí predstavitelia síce skúmali zvesť prorokov o príchode Mesiáša, no nerobili to s úprimnou túžbou poznať pravdu, ale s úmyslom nájsť dôkazy pre svoje ctižiadostivé nádeje. Keď Kristus prišiel inak, ako ho očakávali, neprijali ho, a na ospravedlnenie svojho počínania vyhlásili ho za zvodcu. Keď sa teda rozhodli ísť touto cestou, satan už mohol bez zábran posilniť ich odpor voči Kristovi. Slová, ktoré mali prijať ako dôkaz jeho božstva, vykladali proti nemu. Takto obracali Božiu pravdu na lož, a čím priamejšie ich Spasiteľ svojimi skutkami milosrdenstva oslovoval, tým rozhodnejšie toto svetlo odmietali.

Ježiš povedal: „Slávu od ľudí neprijímam“ (Ján 5,41). Nešlo mu ani o vplyv ani o súhlas veľrady. Ich dobrozdanie mu nemohlo byť nijakou poctou. Mal česť a moc z neba. Keby bol chcel, anjeli by mu boli prišli vzdať poctu; Otec by bol znova potvrdil jeho božstvo; no kvôli nim a národu, ktorý viedli, chcel, aby zákonníci poznali jeho charakter a prijali požehnanie, ktoré im priniesol.

„Ja som prišiel v mene môjho Otca, a neprijímate ma. Keby prišiel niekto iný vo svojom vlastnom mene, toho by ste prijali“ (Ján 5,43). Ježiš prišiel s Božou mocou, niesol Boží obraz, napĺňal Božie slovo a hľadal Božiu slávu; no izraelskí vodcovia ho predsa neprijali. Keby však boli prišli iní a vydávali sa za Krista, hoci by prišli len z vlastnej vôle a pre vlastnú slávu, boli by ich prijali. Prečo? Pretože ten, kto hľadá vlastnú slávu, prebúdza túžbu po sláve aj v iných. Židia očakávali práve takéto podnety. Boli ochotní prijať falošného učiteľa, ktorý by lichotil ich samoľúbosti a schvaľoval ich obľúbené názory a tradície. Kristovo učenie nezodpovedalo ich predstavám. Bolo duchovné a vyžadovalo sebaobetavosť, preto ho neprijali. Nepoznali Boha a jeho hlas, ktorý ich oslovoval v Kristovi, bol im hlasom cudzinca.

Neopakuje sa to isté aj dnes? Nie je mnoho, žiaľ, aj náboženských vodcov, čo tvrdošijne odporujú Duchu Svätému, a preto nepočujú Boží hlas? Neodmietajú Božie slovo preto, aby sa mohli pridŕžať vlastných tradícií? 

Ježiš povedal: „Keby ste verili Mojžišovi, verili by ste aj mne, lebo on o mne písal. Ale ak neveríte tomu, čo on napísal, ako uveríte mojim slovám?!“ (Ján 5,46.47). Bol to vlastne Kristus, kto cez Mojžiša oslovoval Izrael. Keby boli naslúchali Božiemu hlasu, ktorý hovoril ústami ich veľkého vodcu, boli by ho poznali v Kristovom učení. Keby boli verili Mojžišovi, uverili by aj tomu, o ktorom Mojžiš písal.

Ježiš vedel, že kňazi a zákonníci sú rozhodnutí zabiť ho, no jasne im vysvetlil svoju jednotu s Otcom a svoj vzťah k svetu. Poznali, že mu bezdôvodne odporujú, ale ich vražedná nenávisť nebola ukojená. Ovládol ich strach, keď boli svedkami presvedčivej moci, ktorá sprevádzala jeho pôsobenie; oni však odporovali jeho výzvam a zostali v tme.

Príznačne stroskotala snaha podvrátiť Ježišovu autoritu či zbaviť ho úcty a pozornosti ľudí, spomedzi ktorých mnohých jeho slová presvedčili. Sami poprední muži pociťovali hlboké odsúdenie, keď im svedomie poukázalo na ich vinu. To ich však ešte viac rozhnevalo proti nemu. Boli rozhodnutí siahnuť mu na život. Po celom kraji rozoslali poslov, ktorí mali ľudí varovať pred Ježišom ako pred podvodníkom. Špehovia ho mali sledovať a podávať správu o tom, čo hovorí a koná. Drahý Spasiteľ sa teda celkom nepochybne dostal do tône kríža.