22. Uväznenie a smrť Jána Krstiteľa

Ján Krstiteľ bol prvým zvestovateľom Kristovho kráľovstva, no aj jeho prvým mučeníkom. Zbavili ho voľnosti, ktorú mal na púšti, odviedli ho od veľkých zástupov ľudí, ktorí lipli na jeho slovách, a zavreli ho medzi múry podzemného žalára. Uväznili ho v pevnosti Herodesa Antipasa. Značnú časť svojej služby trávil Ján na území východne od Jordánu, ktoré bolo pod správou tohto vládcu. Herodes sám rád počúval Jánovo kázanie. Tento roztopašný kráľ sa zachvieval pri výzvach k pokániu. „Lebo Herodes sa Jána bál. Vedel, že je to muž spravodlivý a svätý... Keď ho počúval, býval vo veľkých rozpakoch, a predsa ho rád počúval“ (Mar 6,20). Ján ho celkom úprimne upozorňoval na jeho hriešne vzťahy k Herodiade, manželke jeho brata. Herodes sa na čas aj pokúšal zbaviť sa otrockých pút vášne, ale Herodias ho stále pevnejšie zvierala vo svojich nástrahách a Jánovi Krstiteľovi sa pomstila tým, že Herodesa naviedla, aby ho dal uväzniť.

Ján bol pracovitý človek, preto ťažko znášal temnotu a nečinnosť väzenského života. Týždne ubiehali bez zmeny a Jána začali tiesniť pochybnosti a malomyseľnosť. Jeho učeníci na neho nezabudli. Mohli ho vo väzení navštíviť a priniesť mu radostnú správu o Ježišových skutkoch. Rozprávali mu, ako sa okolo neho zhromažďuje ľud. Divili sa však, že sa ich nový Učiteľ ako Mesiáš nijako nezasadzoval o Jánovo prepustenie. Veď ako mohol pripustiť, že jeho verného posla zbavili slobody s prípadnou možnosťou straty života?

Tieto otázky nezostali bez ohlasu. V Jánovej mysli začali klíčiť pochybnosti, ktoré by ho nikdy predtým neboli napadli. Satan s potešením počúval správy týchto učeníkov a sledoval ich skľučujúci účinok na Pánovho posla. Ako často sa aj z priateľov a horlivých stúpencov vzácneho človeka môžu stať tí najhorší nepriatelia! Ako často ich slová, ktoré by mali posilniť vo viere, skôr ubíjajú a znechucujú!

Podobne ako Spasiteľovi učeníci ani Ján Krstiteľ nepochopil podstatu Kristovho kráľovstva. Očakával, že Ježiš zasadne na Dávidov trón, no keď sa ani po odstupe času neuchádzal o kráľovskú moc, Ján bol v rozpakoch. Ľudu predsa hlásal, že Izaiášovo proroctvo zodpovedá príprave cesty Pánovi. Vrchy a kopce treba znížiť, pokrivené cesty vyrovnať a hrboľaté uhladiť. Očakával, že výšiny ľudskej pýchy a moci budú zvrhnuté. Na Mesiáša upozorňoval ako na muža s vejačkou v ruke, ktorý si dôkladne vyčistí humno, pšenicu zhromaždí do svojej stodoly a plevy spáli v neuhasiteľnom ohni. Podobne ako kedysi prorok Eliáš, v duchu a moci ktorého sám k Izraelovi prišiel, očakával, že Pán sa zjaví ako Boh, ktorý odpovie ohňom.

Svojím poslaním stál tu Krstiteľ ako neohrozený kritik neprávostí ľudí vznešených i ponížených. Odvážil sa otvorene karhať hriechy kráľa Herodesa. Ani vlastný život nepokladal za príliš drahý, len aby dôsledne splnil zverené poslanie. Teraz vo väzení očakával Leva z Júdovho pokolenia, ktorý zrazí pýchu utláčateľa a vyslobodí biedneho a toho, kto k nemu volá o pomoc. Zdalo sa, že Ježiš sám je spokojný s tým, že okolo seba zhromažďuje učeníkov, že uzdravuje a učí ľud. Jedával pri stole publikánov. Zatiaľ čo rímske jarmo dennodenne ťažšie doliehalo na Izrael, kráľ Herodes so svojou hanebnou kurtizánou bezmedzne hýril a krik zúbožených a trpiacich vystupoval k nebu. 

Prorokovi púšte to všetko pripadalo ako nepochopiteľné tajomstvo. Mal chvíle, keď mu démonské našepkávanie trápilo ducha a tiesnil ho pocit neznesiteľnej úzkosti. Je možné, že by dlho očakávaný Vysloboditeľ dosiaľ nebol prišiel? Čo potom znamená posolstvo, ktoré sám musel zvestovať? Ján pociťoval trpké sklamanie nad výsledkami svojho poslania. Očakával, že Božie posolstvo bude mať ten istý účinok, ako keď sa za Joziáša a Ezdráša čítal zákon, a že dôjde k hlbokému pokániu a návratu k Hospodinovi (2 Par 30,4; Neh 8,9). Úspechu tohto poslania posvätil celý život. Malo to byť nadarmo?

Jána znepokojovali náznaky, že z lásky k nemu jeho učeníci prechovávajú nedôveru voči Ježišovi. Zbytočne im teda pomáhal? Spreneveril sa azda svojmu poslaniu, že už ďalej nemôže pracovať? Ak zasľúbený Vysloboditeľ už prišiel a Ján verne splnil svoje poslanie, nemohol už Ježiš zvrhnúť utláčateľa a svojho posla vyslobodiť?

Ján Krstiteľ sa však nevzdal viery v Krista. Spomienka na hlas z neba a zostupujúcu holubicu, Ježišova nepoškvrnená čistota, moc Ducha Svätého, ktorá prenikla Jána, keď prišiel k Spasiteľovi, a predpovede prorockých spisov - to všetko svedčilo, že tým zasľúbeným je Ježiš z Nazareta.

Ján nechcel o svojich pochybnostiach a úzkostiach hovoriť so svojimi priateľmi. Rozhodol sa poslať Ježišovi odkaz a spýtať sa ho samého. Poveril tým dvoch svojich učeníkov v nádeji, že rozhovor so Spasiteľom utvrdí ich vieru a prinesie uistenie aj ich bratom. Napokon aj on sám túžil po slove, ktoré by mu Kristus mohol poslať priamo. 

Poslovia priniesli Ježišovi odkaz: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ (Luk 7,19).

Ešte prednedávnom upozorňoval Krstiteľ na Ježiša a volal: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta.“ „On prichádza po mne“ (Ján 1,29.27); a teraz otázka: „Ty si ten, ktorý má prísť...?“ Bolo to príliš kruté a pôsobilo sklamanie. Ak Ján, verný predchodca, nepochopil Kristovo poslanie, čo sa dalo očakávať od sebeckého davu?

Spasiteľ hneď neodpovedal na otázku učeníkov. Keď tu tak stáli a počúvali, čo hovorí, prichádzali k nemu chorí a trpiaci, aby ich uzdravil. Zástupom si razili cestu slepí a inými chorobami tiesnení ľudia zo všetkých vrstiev. Niektorí šli sami, iným pomáhali priatelia; všetci sa úporne tlačili k Ježišovi. Hlas tohto mocného Lekára prenikal do hluchých uší. Slovom a dotykom ruky otváral oči nevidomým, aby uzreli svetlo dňa, krásu prírody, priateľské pohľady i tvár Vysloboditeľa. Ježiš zbavoval ľudí chorôb a zaháňal horúčku. Jeho hlas počuli zomierajúci a vstávali zdraví a svieži. Chromí a démonmi posadnutí poslúchli na jeho slovo, opustila ich pomätenosť a oni ho vzývali. Ježiš chorých nielen uzdravoval, ale aj poúčal. Prichádzali k nemu aj chudobní a ukonaní dedinčania, ktorým sa rabíni vyhýbali ako nečistým, a on im rozprával o večnom živote.

Deň sa míňal a Jánovi učeníci to všetko videli a počuli. Nakoniec ich Ježiš zavolal, prikázal im, aby Jánovi povedali, čoho boli svedkami, a dodal: „Blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší“ (Luk 7,23). Dôkaz jeho božstva bol zrejmý z ochoty slúžiť trpiacim podľa ich potrieb. Jeho sláva sa prejavila v jeho príchode k nám.

Učeníci priniesli posolstvo, a to stačilo. Ján si pripomenul proroctvo o Mesiášovi: „Duch Hospodina, Pána, spočíva na mne, pretože Hospodin ma pomazal. Poslal ma biednym hlásať radostnú zvesť, zaviazať rany tým, ktorí sú skrúšeného srdca, vyhlásiť zajatým prepustenie na slobodu, uväzneným otvorenie žalára, vyhlásiť milostivý rok Hospodinov“ (Iz 61,1.2). Kristove skutky nielen potvrdzovali, že je Mesiáš, ale naznačovali, akým spôsobom svoje kráľovstvo zriadi. Ján smel pochopiť tú istú pravdu, ktorú poznal Eliáš na púšti, keď pozoroval „obrovský drsný víchor, ktorý rozrážal vrchy a drvil bralá pred Hospodinom. Hospodin však nebol vo víchre. Po víchre nastalo zemetrasenie, ale ani v zemetrasení nebol Hospodin. Po zemetrasení oheň“ a po ohni oslovil Boh proroka „tichým šelestom“ (1 Kráľ 19,11.12). Takto mal Ježiš konať svoje dielo; nie rinčaním zbraní či rúcaním trónov a kráľovstiev, ale oslovením ľudského srdca, životom plným milosrdenstva a sebaobetovania. 

Zásada Krstiteľovho sebaobetavého života bola zásadou Mesiášovho kráľovstva. Ján vedel, ako cudzo to všetko pripadalo predstavám a nádejám izraelských vodcov. To, čo pre neho bolo presvedčivým dôkazom Kristovho božstva, im nehovorilo nič. Oni očakávali Mesiáša, aký zasľúbený nebol. Ján videl, že Spasiteľovo poslanie prebudí v nich len nenávisť a odsúdenie. On, predchodca, pil len z kalicha, ktorý Kristus bude musieť sám dopiť do dna.

Spasiteľove slová: „Blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší,“ boli ohľaduplným napomenutím Jána. Neboli bezvýznamné. Teraz už lepšie chápal povahu Kristovho poslania. Úplne sa odovzdal Bohu na život a na smrť, aby čo najlepšie poslúžil dielu, ktoré miloval.

Po odchode poslov Ježiš rozprával ľudu o Jánovi. Spasiteľovo srdce spolucítilo s verným svedkom, ktorý bol teraz v Herodesovom žalári umlčaný. Nechcel, aby si ľudia mysleli, že Boh na Jána zabudol, alebo že jeho viera v súžení ochabla. Povedal: „Čo ste vyšli na púšť vidieť? Trstinu zmietanú vetrom?“ (Luk 7,24).

Dlhé rákosie, čo rástlo okolo Jordánu a každým závanom vetra sa ohýbalo, výstižne predstavovalo rabínov, ktorí chceli kritizovať a súdiť poslanie Jána Krstiteľa. Kymácali sa sem i ta podľa vetra populárnej mienky. Nechceli sa pokoriť a prijať Krstiteľovo prenikavé posolstvo, no z bázne pred ľudom sa neodvažovali jeho dielu otvorene odporovať. Boží posol však nebol zbabelý. Zástupy, čo sa zhromaždili okolo Krista, boli svedkami Jánovho úsilia. Počuli, ako nebojácne karhal hriech. Rovnako otvorene sa obracal na samospravodlivých farizejov, kňazských saducejov, na kráľa Herodesa a jeho dvor, na kniežatá a vojakov, publikánov i dedinčanov. Nebol rozochvenou trstinou, ktorá sa zmieta vo vetroch ľudskej pýchy a predsudkov. Vo väzení bol rovnako verný Bohu a rovnako horlil pre spravodlivosť, ako keď na púšti zvestoval Božie posolstvo. Vo svojej vernosti zásadám bol neochvejný.

Ježiš pokračoval: „Alebo čo ste vyšli vidieť? Človeka oblečeného do jemných šiat? Veď tí, čo sa skvostne obliekajú a žijú v rozkošiach, bývajú v kráľovských domoch“ (Luk 7,25). Jánovým poslaním bolo karhať hriechy a neprávosti svojej doby, a jeho jednoduchý odev i sebazapieravý život sa zhodovali s jeho poslaním. Skvelé rúcho a prepych tohto života nie sú údelom Božích služobníkov, ale tých, čo sú „v kráľovských palácoch“, vládcov tohto sveta, ktorým patria ako znak ich moci a bohatstva. Ježiš chcel obrátiť pozornosť na rozdiel medzi Jánovým oblečením a odevom kňazov a zákonníkov. Títo úradníci nosili prepychové rúcha a drahé ozdoby. Holdovali okázalosti a chceli oslňovať ľud, aby získali čím väčšiu úctu. Viac im šlo o obdiv u ľudí, ako o čistotu srdca, v ktorom by sa Bohu zaľúbilo. Tým dokazovali, že ich vernosť nepatrí Bohu, ale kráľovstvu tohto sveta.

Ježiš povedal: „Teda čo ste vyšli vidieť? Proroka? Áno, hovorím vám, viac ako proroka. Lebo to o ňom je napísané: Hľa, posielam svojho posla pred tvojou tvárou a on pripraví cestu pred tebou. Hovorím vám: Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nie je nik väčší ako Ján“ (Luk 7,26-28). Pred Jánovým narodením anjel oznámil Zachariášovi: „On bude veľkým pred Pánom“ (Luk 1,15). Čo je skutočná veľkosť v nebeskom zmysle? Iste nie to, čo za veľkosť pokladá svet; nepatria k nej ani bohatstvo, ani postavenie, ani šľachtický pôvod či rozumové nadanie samy osebe. Keby si úctu zasluhovala rozumová bystrosť bez ohľadu na vyššie hodnoty, potom by sme sa mohli klaňať aj satanovi, ktorému sa rozumovými schopnosťami nevyrovná žiaden človek. Čím väčší dar, tým väčšou kliatbou sa stáva, ak slúži sebeckým zámerom. Boh si cení mravné hodnoty. Lásku a čistotu hodnotí najviac. Pred Bohom bol Ján najväčší vtedy, keď sa pred poslami z veľrady, pred ľudom i pred vlastnými učeníkmi sebazapieravo vzdal pocty a pozornosť všetkých obrátil na Ježiša ako toho Zasľúbeného. Jeho nesebecká radosť v Kristovej službe je najšľachetnejším prejavom, k akému človek kedy dospel.

Posmrtné svedectvo tých, čo ho počuli hovoriť o Ježišovi, znelo: „Ján síce neurobil nijaké znamenie, ale všetko, čo Ján povedal o tomto, je pravda“ (Ján 10,41). Ján síce nezvolával oheň z neba, ani nekriesil mŕtvych ako Eliáš, ani v Božom mene nepoužíval Mojžišovu divotvornú palicu. Bol poslaný zvestovať Spasiteľov príchod a vyzývať ľudí, aby sa na túto udalosť pripravili. Toto svoje poslanie splnil tak verne, že keď si ľud spomenul, čo o Ježišovi Ján učil, mohol dosvedčiť: „Všetko, čo Ján povedal o tomto, je pravda.“ Každý Majstrov učeník je povolaný vydať takéto svedectvo o Kristovi.

Ako Mesiášov posol Ján bol „viac ako prorok“. Kým proroci smeli zahliadnuť Kristov príchod len zďaleka, Ján mohol Krista vidieť zblízka, počuť nebeské svedectvo o jeho mesiášstve a predstaviť ho Izraelovi ako Poslaného od Boha. Ježiš však napriek tomu dodal: „Ale ten, kto je v Božom kráľovstve menší, je väčší ako on“ (Luk 7,28).

Prorok Ján spájal dve epochy. Ako Boží vyslanec ukazoval vzťah zákona a prorokov ku kresťanskému veku. On bol tým menším svetlom, po ktorom malo prísť svetlo veľké. Jánovu myseľ osvecoval Duch Svätý, aby mohol svietiť svojmu ľudu. No padlého človeka nikdy nijaké iné svetlo neosvecovalo a nikdy ho osvecovať ani nebude tak ako to, ktoré žiarilo z Ježišovho učenia a príkladu. Z predobraznej obetnej služby bol Kristus a jeho poslanie len nedostatočne pochopený. Ani Ján plne neporozumel budúcemu, nesmrteľnému životu skrze Spasiteľa.

Okrem radosti, ktorú Ján našiel vo svojom poslaní, bol jeho život plný zármutku. Jeho hlas mimo púšte nebolo takmer nikde počuť. Údelom mu bola osamelosť. Nemohol ani len vidieť výsledky svojho úsilia. Nemal možnosť byť s Kristom a pozorovať prejavy Božej moci sprevádzanej veľkým svetlom. Nevidel, ako sa slepým vracal zrak, chorým zdravie a mŕtvym život. Nemohol byť svedkom svetla, ktoré vyžarovalo z každého Kristovho slova a slávou obklopuje prorocké zasľúbenia. Najmenší učeník, ktorý videl Kristove mocné činy a počul jeho slová, bol na tom lepšie ako Ján Krstiteľ, a preto mohol byť väčší než on.

Veľké zástupy tých, čo počúvali Jánovo kázanie, rozniesli zvesť o ňom po celom kraji. Všetci sa hlboko zaujímali o výsledok jeho uväznenia. Počítalo sa však, že jeho čistý život a priaznivo naklonená verejnosť nepripustia nijaký brutálny zákrok voči nemu.

Herodes pokladal Jána za Božieho proroka a všemožne sa snažil vyslobodiť ho. Odkladal však svoj zámer zo strachu pred Herodiadou.

Herodias vedela, že priamou cestou Herodesov súhlas na usmrtenie Jána nikdy nedostane, preto sa rozhodla dosiahnuť svoj cieľ podvodom. V deň kráľových narodenín sa mala konať hostina pre štátnych úradníkov a dvoranov. Bude tam hojnosť jedál a nápojov. Herodes mal zostať bez stráže, aby ho Herodias mohla podľa svojej vôle ľahko ovplyvniť.

Keď nadišiel slávnostný deň a kráľ so svojimi dvoranmi hodoval a pil, Herodias poslala svoju dcéru do hodovnej miestnosti, aby hostí rozveselila tancom. Salome bola v prvom rozkvete svojho ženstva a jej zvodná krása uchvátila myseľ hodovníkov. Nebývalo zvykom, aby sa podobných slávností zúčastnili dvorné dámy, takže Herodesovi bola preukázaná lichotivá poklona, keď táto dcéra izraelských kňazov a kniežat tancovala, aby zabavila kráľovu spoločnosť.

Kráľ bol omámený vínom. Ovládla ho vášeň a rozum musel ustúpiť. Videl len zábavnú miestnosť, rozjarených hostí, bohato prikrytý stôl, iskrivé víno, oslňujúce svetlá a mladú tanečnicu. V tejto slabej chvíli podľahol svojej vystatovačnosti, ktorá ho mala povzniesť v očiach popredných mužov jeho kráľovstva. Sľúbil, že Herodiadinej dcére dá čokoľvek bude chcieť, hoc aj polovicu kráľovstva.

Salome si šla rýchlo po radu k matke, čo si má žiadať. Odpoveď bola pohotová - hlavu Jána Krstiteľa. Salome nevedela o matkiných pomstychtivých zámeroch, preto váhala túto žiadosť vysloviť, ale rozhodnutie Herodiady zvíťazilo. Dievča sa vrátilo so strašnou žiadosťou: „Chcem, aby si mi hneď dal na mise hlavu Jána Krstiteľa“ (Mar 6,25).

Herodes sa zdesil a bol zmätený. Hýrenie sa skončilo a nepríjemné ticho stlmilo jasot. Kráľ sa zhrozil pri pomyslení, že by mal Jánovi vziať život. Zaviazal sa však slovom a nechcel, aby sa zdalo, že je nedôsledný či unáhlený. Prisahal pred svojimi hosťami, no keby sa bol proti splneniu sľubu niekto ozval, rád by bol ušetril život proroka. Prítomným dal príležitosť prihovoriť sa za väzňa. Mnohí prichádzali zďaleka, aby počuli Jánovo posolstvo, poznali ho ako spravodlivého muža a Božieho služobníka. Žiadosť devy ich zdesila, no boli príliš opojení, aby sa odvážili zasiahnuť. Na záchranu nebeského posla sa nikto neozval. Títo ľudia zastávali vysoké postavenie v národe a spočívala na nich veľká zodpovednosť, predsa však podľahli hodovaniu a pitiu až do otupenia zmyslov. V hlavách im znela zmyselná hudba a víril tanec. Svedomie však spalo. Svojím mlčaním vyniesli rozsudok smrti nad Božím prorokom, aby ukojili pomstychtivosť zhýralej ženy.

Herodes márne čakal, že sa zbaví svojho sľubu. Aj keď váhavo, nakoniec rozkaz popraviť proroka predsa len dal. Jánovu hlavu o chvíľu priniesli pred kráľa a jeho hostí. Navždy zmĺkli ústa, ktoré verne varovali Herodesa, aby cestu hriechu opustil. Už nikdy sa nemal ozvať hlas, ktorý vyzýval ľudí kajať sa. Hodovanie jednej noci stálo život jedného z najväčších prorokov.

Ako často pre svoju nestriedmosť obetovali nevinný život iných tí, čo mali byť strážcami spravodlivosti! Kto prikladá omamnú čašu k ústam, robí sa sám zodpovedným za všetku nespravodlivosť, ktorej sa môže dopustiť pod vplyvom opojnej sily. Otupenie zmyslov mu bráni pokojne usudzovať a jasne rozpoznať medzi spravodlivosťou a neprávosťou. Umožňuje prístup satanovi a stáva sa pomocníkom pri útlaku a záhube nevinného. „Víno je posmievačom a opojný nápoj krikľúňom, nezmúdrie nik, kto sa od nich tacká“ (Prís 20,1). Tak býva „právo zatisnuté...“ a ten, „kto odstupuje od zlého, býva olúpený“ (Iz 59,14.15). Tých, čo svojou právomocou majú rozhodovať o živote svojich spolublížnych, a pritom holdujú nestriedmosti, by mala spoločnosť pokladať za zločincov. Zákony by mali zachovávať predovšetkým vykonávatelia zákonnej moci. Spoľahlivo by mali ovládať svoje telesné, duševné i morálne sily, aby mohli byť rozvážni a mali jemný zmysel pre spravodlivosť. 

Hlavu Jána Krstiteľa priniesli Herodiade, ktorá ju s diabolským uspokojením prijala. Jasala vo svojej pomste a bláznivo sa utešovala, že Herodesovo svedomie nebude už nikto znepokojovať. Tento hriech jej však nepriniesol nijaké šťastie. Jej meno zostalo známe a opovrhnuté, a Herodesa trýznili výčitky viac než varovný hlas proroka. Vplyv Jánovho posolstva nebol umlčaný, šíriť sa bude v každom pokolení až do konca času. 

Herodes musel stále myslieť na svoj hriech. Ustavične sa snažil uchlácholiť hlas previneného svedomia. Jánovi neochvejne dôveroval. Keď si pripomínal jeho sebazapieravý život, ušľachtilé, úprimné výzvy, jeho zdravý úsudok pri rozhodovaní a uvedomil si, ako tento muž prišiel o život, nenachádzal pokoj. Pri svojich vladárskych záležitostiach a poctách, ktorých sa mu dostávalo, mával síce usmievavú tvár a dôstojný vzhľad, no za tým sa skrývalo ustrašené srdce, ktoré tiesnili obavy z možného zlorečenstva.

Na Herodesa hlboko zapôsobili Jánove slová, že pred Bohom nezostane nič skryté. Veril, že Boh je prítomný na každom mieste, že bol svedkom zábavy v hodovnej sieni, počul rozkaz na sťatie Jána, videl Herodiadin jasot i potupenie hlavy toho, ktorý ju karhal. Mnohé z toho, čo Herodes z úst proroka počul, teraz oslovovalo jeho svedomie zrozumiteľnejšie než kázanie na púšti.

Keď sa Herodes dozvedel o Kristových skutkoch, veľmi bol znepokojený. Domnieval sa, že Boh vzkriesil Jána z mŕtvych a dal mu ešte väčšiu moc súdiť hriech. Žil v stálom strachu, že Ján bude chcieť pomstiť svoju smrť a že súd stihne jeho samého i jeho rod. Teraz zožínal to, čo je podľa Božieho výroku následkom kliatby hriechu. „Prestrašené srdce, hasnúci zrak a chradnúca duša. Tvoj život pred tebou bude visieť na vlásku a budeš sa ľakať v noci i vo dne a nebudeš si istý ani svojím životom. Ráno budeš vravieť: Keby už bol večer! A večer budeš vravieť: Keby už bolo ráno! Pre ustrašenosť svojho srdca, ktorá ťa bude ľakať, a pre to, čo vlastnými očami uvidíš“ (5 Moj 28,65-67). Myšlienky hriešnika sú jeho vlastným sudcom a nemôže byť väčších múk, ako sú výčitky previnilého svedomia, ktoré mu nedopriavajú odpočinok dňom ani nocou.

Mnohým ľuďom je údel Jána Krstiteľa hlbokým tajomstvom. Pýtajú sa, prečo bol tak opustený a zomrel v žalári. Náš ľudský postreh nemôže síce toto hlboké tajomstvo preniknúť, ale to nemôže otriasť našou dôverou v Boha, ak si uvedomíme, že aj Ján mal účasť na Kristovom utrpení. Všetci Kristovi nasledovníci budú nosiť korunu obete. Svetskí ľudia ich určite nepochopia a budú terčom najprudších diabolských útokov. Veď satan práve preto zriadil svoje panstvo, aby túto zásadu sebaobetovania zničil, a bude proti nej bojovať, kdekoľvek sa prejaví. 

Jánovo detstvo, mladosť i mužný vek sa vyznačovali neochvejnou vernosťou a mravnou silou. Keď na púšti zaznel jeho hlas: „Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky“ (Mat 3,3), satan sa chvel obavou o bezpečnosť svojho kráľovstva. Ohavnosť hriechu bola natoľko odhalená, že ľudia sa zhrozili. Satanova moc nad mnohými, ktorých ovládal, bola zlomená. Neúnavne sa usiloval podlomiť Krstiteľovu bezvýhradnú oddanosť Bohu, no neuspel. Nepodarilo sa mu zvíťaziť ani nad Ježišom. Pri pokušení na púšti bol satan porazený a zostal mu len veľký hnev. Teraz sa rozhodol odstrániť Jána, a tým raniť Krista. Keď ho nemohol zviesť do hriechu, mučil ho útrapami.

Ježiš nezakročil, aby svojho služobníka vyslobodil. Vedel, že Ján túto skúšku znesie. Spasiteľ by bol rád navštívil Jána vo väzení a svojou prítomnosťou rozohnal temnotu žalára. Nemal sa však vystavovať rukám nepriateľa a ohrozovať svoje poslanie. Rád by bol vyslobodil svojho verného služobníka. Ján však mal vypiť kalich mučeníka ako príklad tisícom tých, čo z väzenia šli na smrť. Keď budú Ježišovi nasledovníci trpieť osamelí vo väzenských celách alebo hynúť mečom či napätí na škripci alebo spaľovaní na hranici, zdanlivo Bohom i ľuďmi opustení, akou posilou im bude vedomie, že podobnou skúškou prešiel aj Ján Krstiteľ, ktorého vernosť potvrdil sám Kristus!

Satanovi bolo dovolené skrátiť pozemský život Božieho posla, ale život, ktorý „je s Kristom ukrytý v Bohu“ (Kol 3,3), zhubca zničiť nemôže. Nepriateľ jasal, že Kristovi zasadil tvrdú ranu, no nepodarilo sa mu zvíťaziť nad Jánom. Smrť ho len navždy zbavila utrpenia. V tomto boji satan prejavil svoju povahu. Pred celým vesmírom odhalil svoje nepriateľstvo voči Bohu a človekovi.

Aj keď Ján zázračne vyslobodený nebol, nezostal opustený. Stále boli pri ňom anjeli, ktorí mu pripomínali proroctvo o Kristovi i vzácne zasľúbenia Písma. To bola jeho opora, a Boží ľud ju bude mať v každom čase. Ján Krstiteľ a tí, čo prišli po ňom, dostali zasľúbenie: „Ja som s vami po všetky dni, až do skončenia sveta“ (Mat 28,20).

Boh nikdy nevedie svoje deti inak, než ako by sa sami dali viesť, keby smeli vidieť koniec od začiatku a mohli pochopiť slávny zámer, ktorý ako Boží spolupracovníci plnia. Ani Enoch, ktorý bol vzatý do neba, ani Eliáš, pre ktorého prišiel ohnivý voz, neboli väčší ani viac poctení ako Ján Krstiteľ, ktorý osamote zahynul vo väzení. „Veď vy ste dostali milosť nielen v Krista veriť, ale aj trpieť pre neho“ (Fil 1,29). Zo všetkých darov, ktoré nebo môže ľuďom poskytnúť, je podiel na Kristových utrpeniach tým najvznešenejším poslaním a najvyššou poctou.