24. Vari to nie je tesárov syn?

Radostné dni Kristovej služby v Galilei zatemnil tieň. Obyvatelia Nazareta Spasiteľa zavrhli. Vraveli: „Vari to nie je tesárov syn?“ (Mat 13,55).

Ježiš sa v detstve i v mladom veku zúčastňoval bohoslužieb aj so svojimi bratmi v nazaretskej synagóge. Len čo začal verejne pôsobiť, nebýval s nimi. No oni dobre vedeli, čo sa s ním deje. Keď prišiel opäť medzi nich, ich záujem a očakávanie naplno ožili. Videl známe podoby a tváre tých, ktorých poznal z detských čias. Bola tu jeho matka, bratia a sestry, a keď v sobotu vošiel do synagógy a sadol si medzi prítomných, všetky oči sa obrátili naňho.

Pri obvyklej bohoslužbe starší prečítal niečo z prorokov a napomínal ľud, aby ďalej očakával Prichádzajúceho, ktorý nastolí slávne kráľovstvo a odstráni všetok útlak. Snažil sa povzbudiť poslucháčov poukazom na blahoslavený príchod Mesiáša. Predstavil slávu jeho adventu a obzvlášť zdôraznil myšlienku, že sa zjaví v čele vojska a vyslobodí Izrael.

Ak bol v synagóge rabín, očakávalo sa, že on prednesie kázeň a niektorý Izraelec bude smieť čítať z prorockých spisov. Túto sobotu požiadali o slovo Ježiša. „Vstal, aby čítal. Podali mu knihu proroka Izaiáša“ (Luk 4,16.17). Prečítal známe proroctvo o Mesiášovi: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal zvestovať chudobným evanjelium 

a uzdravovať skrúšených srdcom. Poslal ma oznámiť zajatým prepustenie, slepým vrátiť zrak, utláčaných prepustiť a vyhlásiť milostivý rok Pánov. Nato zvinul knihu, vrátil ju sluhovi a sadol si. A oči všetkých v synagóge sa upreli naňho... Všetci mu prisviedčali a obdivovali jeho láskavú reč, ktorá plynula z jeho úst“ (Luk 4,18-22).

Ježiš tu stál ako živý vykladač proroctva o sebe. Na vysvetlenie prečítaného textu hovoril o Mesiášovi ako o pomocníkovi utláčaných, vysloboditeľovi zajatých a lekárovi trpiacich, ktorý slepým vracia zrak a svetu zjavuje svetlo pravdy. Dojímavý spôsob a obdivuhodný dosah jeho slov im uchvátil srdcia tak mocne, ako to predtým nikdy nepocítili. Moc Božej reči strhla všetky priehrady; ako kedysi Mojžiš, aj oni smeli vidieť toho Neviditeľného. Pod vplyvom Ducha Svätého odpovedali vrúcnym „amen“ a chválili Boha.

Keď však Ježiš oznámil: „Dnes sa naplnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli“ (Luk 4,21), náhle boli nútení premýšľať aj o slovách toho, ktorý k nim prehovoril. Oni, Izraelci, Abrahámove deti, boli predstavení ako zotročený ľud. Oslovoval ich ako väzňov, ktorých treba vyslobodiť z moci zla, akoby boli v temnote a potrebovali svetlo pravdy. Zasiahol ich pýchu a podnietil ich obavy. Ježišove slová naznačovali, že jeho poslanie medzi nimi bude celkom odlišné od ich predstáv. Ich skutky by sa mohli dostať do nového, ostrejšieho svetla. Pri všetkej svojej obradníckej prísnosti a okázalosti obávali sa jeho jasného a skúmavého pohľadu.

Pýtali sa: Kto je tento Ježiš? Ten, ktorý si privlastňoval slávu Mesiáša, bol synom tesára a pracoval v dielni svojho otca Jozefa. Vídavali ho pri namáhavej robote, poznali jeho bratov a sestry a vedeli, ako žije a čo robí. Od detstva vyrastal medzi nimi, tu prežil mladosť a dospel do mužného veku. Aj keď celý jeho život bol bez úhony, nechceli veriť, že by bol tým Zasľúbeným. 

Aký to rozdiel medzi jeho učením o novom kráľovstve a tým, čo počuli od svojich starších! Ježiš sa ani slovom nezmienil o tom, že by ich mal vyslobodiť spod nadvlády Rimanov. Počuli o jeho zázrakoch a dúfali, že im svojou mocou pomôže, no nevideli nijaký náznak, že by to tak malo byť.

Len čo začali pochybovať, začali sa im srdcia napriek chvíľkovému obmäkčeniu ešte viac zatvrdzovať. Satan sa rozhodol, že oči nebudú onoho dňa otvorené ani zotročené duše nebudú vyslobodené. Preto sa ich všemožne snažil udržať v nevere. Pohrdli znamením, ktoré ich napomínalo, že ich oslovil sám Vykupiteľ.

Ježiš však prejavil svoje božstvo tým, že odhalil ich zmýšľanie. „On im vravel: Akiste mi pripomeniete príslovie: Lekár, lieč sám seba. Počuli sme, čo všetko sa stalo v Kafarnaume; urob to aj tu, vo svojej vlasti. A dodal: Veru, hovorím vám, ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti. Ale vravím vám pravdu: Mnoho vdov bolo v Izraeli za dní Eliáša. Keď sa zavrelo nebo na tri roky a šesť mesiacov a nastal veľký hlad po celej krajine. A ani k jednej z nich nebol poslaný Eliáš, iba k onej vdove do Sarepty v Sidone. A mnoho malomocných bolo v Izraeli za proroka Elizea a ani jeden z nich nebol očistený, iba Sýrčan Náman“ (Luk 4,23-27).

Na pochybovačné otázky svojich poslucháčov odpovedal Ježiš príkladmi zo života prorokov. Všetko úsilie Božích služobníkov povolaných k zvláštnemu dielu bolo márne pre zatvrdilosť a neveru ľudu. Kto však mal citlivé srdce a neochvejnú vieru, neprehliadol v činnosti prorokov dôkazy Božej moci. Za Eliáša bol Izrael ďaleko od Hospodina. Kochal sa vo svojich neprávostiach a odmietal varovanie Ducha z úst Božích poslov. Tým sa vzdialil od zdrojov Božieho požehnania. Hospodin obišiel izraelské domy a svojmu služobníkovi našiel útočište v pohanskej krajine v príbytku ženy, ktorá nepatrila k vyvolenému ľudu. Dostala však prednosť, lebo žila podľa svetla, ktoré dostala, a bola ochotná prijať ďalšie svetlo, ktoré jej Boh posielal skrze svojho proroka. 

Z toho istého dôvodu boli za čias Elizea obídení aj malomocní v Izraeli. Veriaci pohanský šľachtic Náman bol presvedčený o spravodlivosti a cítil, že potrebuje pomoc. Bol ochotný prijať dary Božej milosti. Bol nielen uzdravený zo svojho malomocenstva, ale aj požehnaný poznaním pravého Boha.

Naše postavenie pred Bohom nezávisí od množstva prijatého svetla, ale od toho, ako toto svetlo zužitkúvame. Oveľa lepšie sú teda na tom pohania, ktorí zastávajú spravodlivosť, pokiaľ ju vedia posúdiť, než zdanlivo osvietení vyznavači Boha, ktorí svetlo prehliadajú a každodenným životom svoje vyznanie popierajú.

Ježiš svojím prejavom v synagóge zasiahol koreň samospravodlivosti svojich poslucháčov a oznámil im trpkú pravdu, že opustili Boha a zradili svoje prednostné poslanie byť vyvoleným ľudom. Každé jeho slovo sa im zarezávalo do svedomia ako nôž, keď sa dozvedeli, aký je ich skutočný stav. Viere, ktorou ich spočiatku nadchol, teraz sa vysmiali. Nechceli pripustiť, že by on, tak nízkeho a chudobného pôvodu, mohol byť niečo viac než obyčajný človek.

Z ich nevery sa zrodila zloba. Ovládol ich satan a oni začali na Spasiteľa zlostne kričať. Odvrátili sa od toho, ktorého poslaním bolo liečiť a uzdravovať; a práve tým prejavili vlastnosti škodcu.

Len čo sa Ježiš zmienil o požehnaniach, ktoré dostali pohania, prebudila sa v jeho poslucháčoch národná pýcha a jeho slová zanikli vo vzniknutom rozruchu. Tento ľud sa pýšil zachovávaním zákona, no teraz, keď sa Ježiš dotkol ich predsudkov, boli schopní aj vraždiť. Zhromaždení sa vrhli na Ježiša a vyhnali ho zo synagógy i z mesta. Zdalo sa, že všetci ho chcú zabiť. Dohnali ho až na okraj jednej priepasti a hodlali ho vrhnúť do nej. Ozývali sa výkriky a zlorečenie. Niektorí ho chceli kameňovať, no on sa im náhle stratil. Nebeskí posli, ktorí boli s ním v synagóge, chránili ho aj v tomto rozvášnenom dave. Vymanili ho z rúk nepriateľov a odviedli do bezpečia. 

Nebeskí anjeli podobne ochránili Lota a bezpečne ho vyviedli zo Sodomy. Ochránili aj Elizea v malom kopcovitom meste. Keď bolo na okolitých kopcoch plno koní, vozov a veľkého zástupu ozbrojencov sýrskeho kráľa, Elizeus videl na svahoch vrchov Božie armády - kone a ohnivé vozy okolo Božieho služobníka.

Nebeskí anjeli podobne sprevádzali verných Kristových nasledovníkov v každej dobe. Proti tým, čo chcú zvíťaziť, broja všetky mocnosti zla. Kristus však chce, aby sme hľadeli na to, čo nevidieť, a videli nebeské vojská, ktoré vyslobodzujú všetkých, čo milujú Boha. A len keď vo svetle večnosti pochopíme zámery Božej prozreteľnosti, dozvieme sa, z akých nebezpečenstiev, viditeľných i neviditeľných, nás títo anjeli vytrhli. Potom poznáme, že celá nebeská rodina sa zaujímala o rodinu pozemskú a že Boží posli každodenne sprevádzali naše kroky.

Keď Ježiš čítal v synagóge z prorockého zvitku, poslednú časť týkajúcu sa Mesiášovho diela skrátil. Po slovách: „Ohlásiť Pánov milostivý rok“ vynechal slová: „... a deň pomsty nášho Boha“ (Iz 61,2). Táto časť prorockej reči bola práve taká pravdivá ako úvodná a Ježiš nezaprel pravdu, keď o nej pomlčal. Na týchto posledných slovách si však jeho poslucháči veľmi zakladali a netrpezlivo čakali ich naplnenie. Zvolávali súdy proti pohanom a neuvedomovali si, že sami sú hriešnejší než ostatní. Veď sami najviac potrebovali milosť, ktorú tak pohotovo odopierali pohanom. Onoho dňa, keď bol Ježiš medzi nimi v synagóge, mali jedinečnú príležitosť počuť nebeský hlas. Ten, ktorý „rád udeľuje milosť“ (Mich 7,18), chcel ich zachrániť pred záhubou, ktorú na seba privolávali svojimi neprávosťami.

Bez ďalšej výzvy k pokániu sa ich ešte nemohol vzdať. Na sklonku svojho pôsobenia v Galilei znova navštívil domov svojho detstva. Odvtedy, čo ním opovrhli, rozniesla sa zvesť o jeho kázaní a zázrakoch po celej zemi. Nikto nemohol pochybovať o jeho nadľudskej moci. Nazaretčania vedeli, že chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých, ktorých deptala satanská moc. V celých dedinách naokolo nebolo ani stopy po chorobe. Ježiš tadiaľ chodil a uzdravoval všetkých chorých. Milosrdenstvo, ktoré sa prejavilo v každom čine jeho života, svedčilo o jeho božskom pomazaní.

Keď potom Nazaretčania znova počúvali jeho slová, pôsobil na nich Boží Duch. No ani teraz nechceli pripustiť, že ten, ktorý vyrastal medzi nimi, by ich mohol niečím prevyšovať alebo sa od nich líšiť. Stále ich znepokojovala spomienka, že sa pokladal za Zasľúbeného a že ich nepovažoval za Izrael. Podľa neho si nezasluhovali Božiu priazeň práve tak ako pohania. Napriek tomu, že sa pýtali: „Odkiaľ to ten človek má? Aká je to múdrosť, ktorej sa mu dostalo? Aké mocné činy sa dejú jeho rukami!“ (Mar 6,2), nechceli ho prijať ako Krista, Božieho Pomazaného. Spasiteľ nemohol urobiť medzi nimi veľa divov práve pre ich neveru. Len niekoľko sŕdc prijalo jeho požehnanie, a preto Spasiteľ odtiaľ odišiel, aby sa sem už nikdy nevrátil.

Nazaretčanov aj naďalej ovládala nevera, v ktorej sa im tak zaľúbilo. Zachvátila aj veľradu i celý národ. Keď kňazi a ľud prvýkrát zavrhli moc Ducha Svätého, bol to začiatok ich konca. v snahe dokázať, že sa nemýlili, keď na začiatku Krista odmietli, neprestali ani ďalej prekrúcať jeho slová. Ich odmietavý postoj k pôsobeniu Ducha vyvrcholil golgotským krížom, zničením ich mesta a rozohnaním národa do všetkých končín zeme.

Ako rád by bol Kristus otvoril Izraelovi prevzácne poklady pravdy! Ich duchovná slepota mu však nedovoľovala zjaviť im pravdy o svojom kráľovstve. Ustrnuli vo svojom vyznaní a v bezduchých obradoch, takže pre Božiu pravdu nemali nijaký zmysel. Kupovali plevy a šupky, hoci mali na dosah chlieb života. Prečo usilovne neskúmali Božie slovo, aby poznali, či sa nemýlia? Starozmluvné spisy jasne zaznamenávali každú podrobnosť Kristovej služby a on sa stále znova odvolával na prorokov s vysvetlením: „Dnes sa splnilo toto slovo, ktoré ste práve počuli“ (Luk 4,21). Keby boli úprimne skúmali Písmo a svoje názory porovnávali s Božím Slovom, Ježiš by nebol musel plakať nad ich zatvrdilosťou. Nemusel by oznámiť: „Váš dom vám ostáva pustý“ (Luk 13,35). Mali možnosť poznať dôkazy jeho mesiášstva a mohli sa vyhnúť záhube, ktorá postihla ich pyšné mesto. Zaslepoval ich nerozvážny fanatizmus. Kristovo učenie odhaľovalo ich povahové nedostatky a vyzývalo ich kajať sa. Keby boli prijali jeho slová, boli by museli zmeniť svoje správanie a vzdať sa svojich mylných predstáv. Kvôli sláve nebeskej by sa museli vzdať slávy svetskej. Keby sa boli rozhodli prijať rady tohto nového učiteľa, boli by museli zavrhnúť názory popredných učiteľov a mysliteľov svojej doby. Pravda nebola obľúbená v dobe Kristovej a nie je obľúbená ani dnes. Nepopulárna je odvtedy, čo ju satan človekovi znevážil a miesto nej mu ponúkol klamné predstavy o sláve. Nestretávame sa aj dnes s teóriami a náukami, ktoré nemajú oporu v Božom slove? Aj dnes ľudia tvrdohlavo lipnú na svojich tradíciách ako kedysi Židia.

Židovských vodcov ovládala duchovná pýcha. Ich honba za vlastnou slávou sa prejavovala aj vo svätyňovej službe, v synagógach radi sedávali na popredných miestach. Na trhoviskách s obľubou prijímali poklony a s uspokojením počúvali svoje vznešené tituly. Čím menej bolo pravej zbožnosti, tým žiarlivejšie strážili svoje tradície a obrady. 

Sebecké predsudky im natoľko zatemnili chápanie, že moc Kristových presvedčujúcich slov nevedeli zladiť s jednoduchosťou jeho života. Nechápali, že pravá veľkosť sa zaobíde bez vonkajšieho lesku. Podľa ich mienky chudoba tohto človeka neodpovedala jeho mesiášskemu poslaniu. Pochybovačne sa pýtali: Ak je naozaj tým, za koho sa vydáva, prečo je tak nenáročný? Ak sa obíde bez zbraní, čo bude s naším národom? Ako si môže tak dlho predvídaná moc a sláva židovského mesta podriadiť národy? Či proroci neoznamovali, že Izrael ovládne celú zem? Mohli sa azda títo veľkí náboženskí učitelia mýliť?

Židia však Ježiša nezavrhovali len preto, že v jeho živote nebolo vonkajšej slávy. On bol stelesnením čistoty, a oni boli nečistí. Medzi ľuďmi žil ako vzor nepoškvrnenosti. Jeho bezúhonný život odhaľoval skryté hlbiny ich sŕdc. Jeho úprimnosť bola výčitkou ich neúprimnosti. Zjavovala prázdnotu ich zdanlivej zbožnosti a odhaľovala ich neprávosti v ich ohavnej povahe. Také svetlo nebolo vítané.

Keby bol Kristus obracal pozornosť na farizejov a vychvaľoval ich učenosť a zbožnosť, ochotne by ho boli prijali. Keď však hovoril o nebeskom kráľovstve ako o zdroji milosti pre všetkých ľudí, s takou predstavou náboženstva nemohli súhlasiť. Svojím príkladom a učením bohoslužbu len znevažovali. Ježišov záujem o ľudí potupených a nenávidených roznecoval v ich pyšných srdciach tie najhoršie pudy. Napriek všetkej vystatovačnosti, že pod vedením „Leva z Júdovho kmeňa“ (Zj 5,5; pozri 1 Moj 40,9.10) Izrael bude vyvýšený ponad všetky národy, boli by skôr zniesli sklamanie svojich ctižiadostivých nádejí, než Kristovo karhanie ich hriechov a výčitku, ktorú cítili už v samotnej prítomnosti jeho nepoškvrnenej čistoty.