25. Povolanie pri jazere

Galilejské jazero pozdravil úsvit nového dňa. Neúspešným nočným lovom unavení učeníci boli ešte vo svojich rybárskych člnoch na hladine jazera. Ježiš si prišiel na breh odpočinúť. Zavčas zrána tu hľadal pokoj pred zástupom, ktorý ho denne sprevádzal. Čoskoro sa však aj tu začali okolo neho schádzať ľudia. Náhle ich pribúdalo a tiesnili ho zo všetkých strán. Medzitým k brehu doplávali učeníci. Ježiš vstúpil do člna a Petrovi kázal, aby od brehu odrazil. Takto mohli všetci Ježiša lepšie vidieť a počuť. Z člna potom učil zástup, ktorý sa zhromaždil na pobreží.

Aký to nevšedný výjav pre anjelov! Ich slávny veliteľ sedí v rybárskom člne na zvlnenom jazere a počúvajúcemu davu, ktorý sa tiesni na brehu, zvestuje radostné posolstvo o spasení! Ten, ktorý prišiel z nebeskej slávy, vykladal tu jednoduchým ľuďom pod šírym nebom vznešené pravdy svojho kráľovstva. Sotva mohol mať na to vhodnejšie podmienky. Jazero, vrchy, šíre polia a záplava slnečného svetla - na všetko to poukazoval vo svojom posolstve ako na príklad, ktorý im mal utkvieť v pamäti. Kristovo naučenie nikdy neznelo do prázdna. Všetko, čo povedal, bolo niekomu slovom večného života.

Zástup sa na brehu stále rozrastal. Starci, opretí o palice, zdatní osadníci z vrchov, unavení rybári, obchodníci i rabíni, bohatí a učení, starí a mladí privádzali svojich chorých a trpiacich a chceli počuť zvesť nebeského Učiteľa. O niečom podobnom písali proroci: „Krajina Zabulon a krajina Neftali, na ceste k moru za Jordánom, Galilea pohanov! Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo.Svetlo zažiarilo tým, čo sedeli v temnom kraji smrti“ (Mat 4,15-16).

Okrem zástupu na pobreží Galilejského jazera myslel Ježiš vo svojom prejave aj na iných poslucháčov. Pri pohľade do budúcich vekov videl svojich verných v žalároch, pred súdmi, v rôznych pokušeniach opustených a strápených. Pozoroval ich radosť, boje a útrapy. Čo povedal zhromaždeným, malo platiť aj ostatným ako posolstvo nádeje v utrpení, ako útecha v smútku a nebeské svetlo v temnotách. Hlas, ktorý z rybárskeho člna na Galilejskom jazere oslovoval zástupy, mal ozvenou Ducha Svätého zvestovať pokoj ľudským srdciam do skonania vekov.

Keď Ježiš skončil svoju reč, obrátil sa k Petrovi a vyzval ho, aby s člnom odplával ďalej na jazero a spustil sieť. Peter bol však znechutený. Celú noc nič neulovil. V dlhých hodinách myslel na osud Jána Krstiteľa, ktorý opustený trpel v žalári. Myslel na výhľady Ježiša a jeho nasledovníkov, na neúspech v Judei i zlomyseľnosť kňazov a rabínov. Ani jemu sa v povolaní nedarilo, a keď sedel a hľadel na prázdne siete, videl pred sebou beznádejnú a temnú budúcnosť. Povedal: „Učiteľ, celú noc sme sa namáhali, a nič sme nechytili, ale na tvoje slovo spustím sieť“ (Luk 5,5). 

Noc bola pre rybárov najvhodnejším časom, aby v čistých vodách jazera mohli loviť sieťou. Po celonočnej bezúspešnej námahe sa zdalo zbytočné vrhať sieť cez deň; no na Ježišov príkaz a z lásky k svojmu Majstrovi učeníci poslúchli. Šimon a jeho brat spustili sieť. Keď ju chceli vytiahnuť, začala sa trhať pod ťarchou veľkého množstva rýb. Museli na pomoc privolať Jakuba a Jána. Len čo úlovok zabezpečili, oba člny sa pod záťažou takmer potápali.

Peter však teraz nemyslel na člny ani na náklad. Div, aký predtým nikdy nezažil, bol mu znamením Božej moci, ktorá vládne nad celou prírodou. V Božej prítomnosti poznával vlastnú hriešnosť. Premohla ho láska k Majstrovi, zahanbenie vlastnej nedôvery, vďačnosť za Kristov príklon k nemu a hlavne vedomie vlastnej poškvrnenosti v prítomnosti nedostižnej čistoty. Kým sa jeho spoločníci starali o úlovok, Peter padol k Spasiteľovým nohám a volal: „Pane, odíď odo mňa, veď som hriešny človek“ (Luk 5,8).

V prítomnosti tej istej božskej svätosti prorok Daniel padol ako mŕtvy pred Božím anjelom a povedal: „Skvelý výzor mojej tváre sa strašidelne zmenil a sila ma opustila“ (Dan 10,8). Keď Izaiáš videl Božiu slávu, zvolal: „Beda mi, som stratený, lebo som mužom nečistých perí a bývam uprostred ľudu nečistých perí, pretože Kráľa, Hospodina mocností, videli moje oči“ (Iz 6,5). Ľudská prirodzenosť tu stála vo svojej úbohosti a hriechu pred dokonalosťou božskej prirodzenosti a uvedomovala si svoju porušenosť a hriešnosť. Takto to bolo pri všetkých, čo smeli zahliadnuť Božiu vznešenosť a slávu.

Peter zvolal: „Pane, odíď odo mňa, veď som hriešny človek,“ ale držal sa Ježišových nôh vo vedomí, že ho nič od neho neodlúči. Spasiteľ odpovedal: „Neboj sa, odteraz budeš loviť ľudí“ (Luk 5,8.10). Keď Izaiáš uvidel Božiu svätosť a poznal svoju hriešnosť, bolo mu zverené nebeské posolstvo. Keď sa Peter zriekol vlastných opôr a spoľahol sa na Božiu moc, Kristus ho povolal do svojej svedeckej služby.

Až dosiaľ učeníci nespolupracovali celkom s Ježišom. Boli svedkami jeho mnohých divov a počúvali jeho zvesť, no celkom sa nezriekli svojho zamestnania. Uväznenie Jána Krstiteľa im bolo trpkým sklamaním. Ak malo Jánovo poslanie skončiť takto, potom ich Majster mohol mať iba tiesnivý výhľad pred spojenými úkladmi všetkých náboženských vodcov. Za týchto okolností im bol úľavou krátky návrat k rybárskemu povolaniu. Teraz ich však Ježiš vyzval, aby opustili svoj doterajší spôsob života a bezvýhradne ho nasledovali. Peter túto výzvu prijal. Pri brehu Ježiš vyzval ďalších troch učeníkov: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí“ (Mat 4,19). Oni okamžite všetko nechali a nasledovali ho.

Skôr ako ich Ježiš vyzval, aby opustili svoje siete a rybárske člny, ubezpečil ich, že Boh sa im o všetko potrebné postará. Použitie Petrovho člna sa v diele evanjelia vyplatilo. Ten, ktorý je „bohatý pre všetkých, čo ho vzývajú“, povedal: „Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona“ (Rim 10,12; Luk 6,38). Tak odmenil službu učeníka a podobne odmení každú obeť v jeho službe podľa „nesmierneho bohatstva svojej milosti“ (Ef 2,7; pozri Ef 3,20).

Onej smutnej noci na jazere, keď boli bez Krista, učeníkov tiesnila malovernosť a únava z bezúspešnej námahy. Jeho prítomnosť im však zapálila vieru a priniesla radosť a úspech. Podobne je to aj s nami; bez Krista je naše dielo márne a ľahko prepadáme zúfalému reptáctvu. Keď je nám blízko a smieme pracovať pod jeho vedením, tešíme sa z dôkazov jeho moci. Satanovým zámerom je zmalomyseľňovať človeka; Kristus prebúdza vieru a nádej.

Div na jazere mal hlbší význam pre učeníkov a je poučný aj pre nás. Ten, ktorého slovo nahnalo ryby do siete, môže ovplyvniť aj ľudské srdcia a pritiahnuť ich putami svojej lásky, aby sa z jeho služobníkov stali „rybári ľudí“.

Galilejskí rybári boli jednoduchí, neučení ľudia, ale Kristus, Svetlo sveta, ich mohol dôkladne vybaviť pre úlohu, ku ktorej ich povolal. Spasiteľ nezavrhoval vzdelanie, lebo rozumové vzdelanie zacielené k jeho službe môže byť pod vplyvom Božej lásky požehnaním. Ježiš však obišiel učených mužov svojej doby, pretože boli natoľko sebavedomí, že nevedeli mať súcit s trpiacim ľudstvom ani spolupracovať s ním. Vo svojej zaslepenosti odmietli Kristovo poučenie. Pán Ježiš hľadá spolupracovníkov, ktorí sa chcú stať bezvýhradnými zvestovateľmi jeho milosti. Každý, kto chce byť Božím spolupracovníkom, musí sa predovšetkým naučiť nespoliehať sa iba na seba; len potom je pripravený prijať Kristovu povahu. To nemožno získať ani v najvyšších školách. To je ovocie múdrosti, ktorú môže dať len sám nebeský Učiteľ.

Ježiš si vyvolil neučených rybárov, ktorí neboli vyškolení v tradíciách a mylných zvyklostiach svojej doby. Boli to ľudia prirodzene schopní, pritom však pokorní a učenliví, ktorých mohol pripraviť pre svoju službu. Mnohí v bežnom živote trpezlivo vykonávajú svoju každodennú prácu bez toho, aby si uvedomovali, že majú predpoklady zaradiť sa medzi najvýznamnejších ľudí sveta. Potrebná je skúsená ruka, ktorá prebudí driemajúce schopnosti. Takých ľudí povolával Ježiš za svojich pomocníkov a spoločníkov. Ani najslávnejší ľudia sveta nemali takého učiteľa. Keď učeníci vyšli zo Spasiteľovej školy, neboli to už nevedomí či nevzdelaní ľudia. Podobali sa mu myslením i povahou, takže ľudia poznali, že bývali s Ježišom.

Najdôležitejšou výchovnou úlohou nie je iba šírenie poznatkov, ale sprostredkovanie tej životodarnej sily, ktorú možno získať bezprostredným spoločenstvom človeka s človekom. Len život plodí život. Akú skvelú príležitosť mali teda tí, čo počas troch rokov boli dennodenne pri prameni božského života, z ktorého prúdilo svetu všetko požehnanie! Zo všetkých učeníkov predovšetkým milovaný Ján bol tvárnený mocou toho obdivuhodného života. Hovorí: „Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám.“ „Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou“ (1 Ján 1,2; Ján 1,16).

Kristovi učeníci nemali ako získať svetskú slávu. Bolo zrejmé, že ich úsilie korunovala zdarom len Božia milosť. Život týchto ľudí, ich povahový rozvoj a rozsiahle dielo, ktoré Boh skrze nich urobil, sú svedectvom jeho ochoty robiť to pre ľudí učenlivých a jemu poslušných.

Kto Krista najviac miluje, vykoná najviac dobra. Kto zabúda na seba, môže byť bezmedzne užitočný, ak sa dá viesť Duchom Svätým a ak bezvýhradne žije Bohu posväteným životom. Ak prijmeme potrebnú disciplínu bez reptania a pochybovania, Boh nás bude učiť deň čo deň, ba každú chvíľu. Chce prejaviť svoju milosť. Keď mu jeho ľud odstráni prekážky, vyleje prostredníctvom ľudí hojné prúdy spasenia. Keby sme k dielu povzbudzovali jednoduchých a ochotných ľudí a netlmili ich horlivosť, potom by Kristus mohol mať sto spolupracovníkov tam, kde je dnes len jediný.

Boh prijíma ľudí takých, akí sú, a vychováva ich pre svoju službu, ak sú mu povoľní. Boží Duch oživí všetky schopnosti toho, kto ho prijíma. Pod vedením Ducha Svätého sa Bohu posvätená myseľ bude rozvíjať vyvážene a získa silu Božie požiadavky nielen chápať, ale ich aj plniť. Váhavý, nerozhodný človek získa odvážny a pevný charakter. Trvalá odovzdanosť vytvára taký úzky vzťah medzi Spasiteľom a jeho učeníkom, že kresťan sa Kristovi podobá zmýšľaním i povahou. Jeho nasledovník spojený s Ježišom získava jasnejší a širší rozhľad. Bude mať prenikavejší postreh a vyváženejší úsudok. Človeka roztúženého po užitočnej službe v Kristovom diele oživuje povzbudzujúca moc Slnka spravodlivosti, aby mohol prinášať hojné ovocie na Božiu slávu.

Aj ľudia vedecky či umelecky vzdelaní sa mnoho naučili od pokorných kresťanov, ktorými svet obvykle pohŕda ako ľuďmi neučenými. Títo ľudia však získali svoje vzdelanie na najvyššej zo všetkých škôl. Sedeli pri nohách toho, ktorý hovoril, ako „človek nikdy nehovoril“ (Ján 7,46).