26. V Kafarnaume

Ježiš sa pri svojich cestách často zastavoval v Kafarnaume, a preto sa toto mesto stalo známym ako „jeho mesto“. Ležalo na brehu Galilejského jazera, v blízkosti krásnej Genezaretskej pláne, ak nie priamo na nej. Hlboká poloha jazera pri tejto pláni, ktorá lemuje jeho pobrežie, vytvára onú jedinečnú južnú klímu. Za Kristových čias tu rástli palmy a olivy, boli tu záhrady, vinice, zelené polia, pestré kvetenstvo; to všetko zavlažovali bystriny z neďalekých vrchov. Na brehu jazera a na okolitých pahorkoch bolo viacero miest a dedín. Na jazere bývalo mnoho rybárskych člnov. Tu všade prúdil čulý, rušný život.

Kafarnaum sa stalo vhodným strediskom Spasiteľovho pôsobenia. Keďže ležalo na hlavnej ceste z Damašku do Jeruzalema, Egypta a k Stredozemnému moru, bolo významným centrom cestovného ruchu. Ľudia z mnohých krajín prechádzali týmto mestom, lebo sa v ňom zastavovali pri svojich cestách z jedného miesta na druhé. Ježiš sa tu mohol stretnúť s príslušníkmi všetkých národov a spoločenských vrstiev, s bohatými a vznešenými, s chudobnými a poníženými, a jeho učenie sa mohlo odtiaľ šíriť do iných krajov a mnohých domácností. Tým sa malo podnietiť štúdium proroctva, upriamiť pozornosť na Spasiteľa a svet sa mal oboznámiť s jeho poslaním.

Napriek všetkému úsiliu veľrady, zameranému proti Ježišovi, ľud túžobne očakával rozmach jeho diela. Celé nebo ho sledovalo so záujmom. Anjeli mu pripravovali cestu do ľudských sŕdc a usmerňovali ich k Spasiteľovi.

V Kafarnaume svedčil o Kristovej moci syn kráľovského služobníka, ktorého Ježiš uzdravil. Tento dvorný úradník so svojou rodinou radostne rozprával o svojej viere. Len čo sa rozniesla správa, že medzi nich prišiel sám Učiteľ, celé mesto ožilo. Zástupy sa hrnuli k nemu. Ľudia v sobotu preplnili synagógu a mnohí sa pre nedostatok miesta museli vrátiť.

Všetci, ktorí počuli Spasiteľa, „obdivovali ho a žasli nad jeho rečami, lebo v jeho slove bola moc“ (Luk 4,32), „učil ich totiž ako ten, čo má moc, a nie ako ich zákonníci“ (Mat 7,29). Učenie zákonníkov a starších bolo chladné, formálne a bezduché. Z Božieho Slova sa im vytratila živá moc. Jeho výchovný obsah nahrádzali vlastnými predstavami a tradíciami. Zákon vykladali povrchne, takže nemohol osloviť ani ich vlastné srdce ani srdce poslucháčov.

Ježiš sa nestaral o rôzne sporné otázky Židov. Prišiel zvestovať pravdu. Jeho slová osvecovali učenie patriarchov a prorokov a Písmo sa ľuďom stávalo novým zjavením. Jeho poslucháči nikdy predtým nechápali hlboký význam Božieho Slova.

Ježiš pristupoval k ľuďom ako ten, kto rozumie ich trápeniu. Krása pravdy v jeho posolstve vynikla tým, že ju zvestoval priamo a jednoducho. Hovoril čisto, jasne a zrozumiteľne. Jeho hlas v ušiach poslucháčov zvyknutých počúvať monotónne preslovy rabínov znel ako lahodná hudba. Aj keď jeho učenie bolo jednoduché, hovoril „ako ten, čo má moc“. Tým sa jeho zvesť líšila od posolstva iných. Rabíni hovorili neurčito a váhavo, akoby sa Písmo dalo vykladať tak alebo celkom inak. Poslucháči bývali zo dňa na deň vo väčšej neistote. Ježiš však vykladal Písmo ako nepochybnú autoritu. Ktorúkoľvek tému objasňoval s takou mocou, že sa mu nedalo odporovať. 

Hovorieval skôr vážne než vášnivo, a vždy cieľavedome. Pozornosť obracal na skutočnosti večného života. Pri každej príležitosti svedčil o Bohu. Ježiš chcel pretrhnúť puto, ktoré ľudí držalo v zajatí prízemných záujmov. Starosti každodenného života však nikdy neprehliadal, ale vykladal ich v pravej súvislosti a podriaďoval večným záujmom. Učil, že nebo a zem patria k sebe a že poznanie Božej pravdy pomáha ľuďom lepšie plniť povinnosti každodenného života. O nebi hovoril ako ten, kto ho pozná a má spojenie s Bohom, no predsa cíti, že je spojený aj s každým človekom.

Svoje posolstvá o Božej milosti prispôsoboval poslucháčom. Vedel „občerstviť ustatého“ (Iz 50,4), lebo hovoril prívetivo, aby ľuďom čo najpútavejším spôsobom priblížil poklady pravdy. Vedel taktne vychádzať aj s tými, čo mali predsudky; prekvapoval ich príkladmi, ktoré ich zaujali. Názorným zobrazením si získaval srdcia ľudí. Volil jednoduché príbehy z každodenného života s hlbokým významom. Kristus znázorňoval nesmrteľnú pravdu životnými prejavmi nebeského vtáctva, poľných ľalií, obilného zrna, pastiera a oviec. Kdekoľvek sa potom ľudia s týmito prejavmi stretli, spomenuli si na jeho slová. Kristove podobenstvá im trvalo pripomínali jeho zvesť.

Kristus ľuďom nikdy nelichotil. Svojimi slovami nepodporoval ich výmysly a fantázie, ani ich nechválil pre ich chytrácke nápady, ale ľudia úprimne a nezaujato uvažujúci poznali, že jeho učenie je skúškou ich múdrosti. Žasli nad duchovnou pravdou, ktorú vyjadroval jednoduchými slovami. Aj tí najvzdelanejší mali nad čím uvažovať, a úžitok mali aj ľudia nevzdelaní. Posolstvo mal aj pre ľudí bez školského vzdelania. Aj pohanom dal najavo, že im má čo povedať.

Svojou prívetivosťou podopieral unavených a zarmútených. Aj v prostredí rozhnevaných nepriateľov zostal pokojný. Milá tvár, príjemná povaha a hlavne láskavý pohľad a slová, ktoré hovoril, priťahovali k nemu všetkých, ktorých nezatvrdila nevera. Keby nebol trvalo vľúdny a súcitný, nebol by mohol upútať také zástupy poslucháčov. Trpiaci si v jeho prítomnosti uvedomovali, že s nimi cíti ako úprimný a láskavý priateľ, a chceli lepšie poznať pravdu, ktorú hlásal. V ňom sa k nim skláňalo samo nebo. Chceli zostať v jeho prítomnosti, aby stále pociťovali pohodu jeho lásky.

Ježiš veľmi pozorne sledoval výraz tváre svojich poslucháčov. Bol spokojný, ak prejavili záujem a radosť. Tešil sa, keď pravda vnikla do duše, búrala priehrady sebectva, viedla k pokániu a nakoniec k vďačnosti. Bol veľmi rád, keď občas medzi poslucháčmi zahliadol známe tváre. Videl v nich nádejných účastníkov svojho kráľovstva. Keď jasná pravda zasiahla niektorú obľúbenú modlu, Ježiš si všimol zmenený výzor či odmietavý prejav neochoty prijať svetlo. Pri odmietnutí posolstva pokoja cítil v srdci veľkú bolesť.

V synagóge hovoril Ježiš o kráľovstve, ktoré prišiel zriadiť, a o svojom poslaní vyslobodiť ľudí zo satanovho zajatia. Jeho reč prerušil strašný výkrik. Zo zástupu sa dral človek posadnutý nečistým duchom a kričal: „Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský? Prišiel si nás zahubiť? Viem, kto si: Svätý Boží“ (Mar 1,24).

Nastal zmätok a zhon, ľudia odvrátili pozornosť od Krista a nepočúvali, čo vraví. Satan zámerne viedol svoju obeť do synagógy. Ježiš však pokarhal démona slovami: „Mlč a vyjdi z neho!“ „Vtom nečistý duch človekom zalomcoval a s veľkým krikom z neho vyšiel“ (Mar 1,25.26).

Satan zatemnil myseľ tohto úbožiaka, ale v Spasiteľovej prítomnosti záblesk svetla prenikol duševnú temnotu trpiteľa. Posadnutý zatúžil po vyslobodení zo satanovho područia, no démon odolával Kristovej moci. Keď sa človek pokúšal volať o pomoc k Ježišovi, jeho ústami prehovoril zlý duch, takže kričal v záchvate strachu. Posadnutý čiastočne chápal, že je v blízkosti toho, ktorý ho môže vyslobodiť, no len čo sa snažil pristúpiť na dosah jeho mocnej ruky, držala ho iná vôľa a jeho ústami hovoril niekto iný. Boj medzi satanom a túžbou trpiteľa po slobode bol desivý. 

Ten, ktorý zvíťazil nad satanovým pokušením, znova sa stretáva s týmto nepriateľom. Satan sa všemožne snažil, aby obeť nemusel prepustiť. Jeho porážka by tu znamenala Kristovo víťazstvo. Zdalo sa, že tento trpiteľ bude musieť svoj boj s nepriateľom, ktorý znetvoril jeho ľudskú podobu, zaplatiť životom. Spasiteľ však mocným príkazom väzňa vyslobodil. Posadnutý stál pred udiveným ľudom a tešil sa zo slobody navráteného zdravia. Božskú moc Spasiteľa musel uznať aj démon.

Uzdravený človek velebil Boha za vyslobodenie. Vzhľad ešte pred chvíľou zrejme choromyseľný vystriedal rozžiarený, celkom rozumný výzor tváre, po ktorej stekali slzy vďačnosti. Ľudia údivom onemeli. Keď sa spamätali, vraveli si medzi sebou: „Čo to znamená? Nové učenie s mocou. Rozkazuje aj nečistým duchom a poslúchajú ho“ (Mar 1,27).

Tajná príčina utrpenia tohto človeka, čo sa stal hrozným divadlom priateľom i bremenom sám sebe, spočívala v jeho predošlom živote. V hriešnom opojení sa nazdával, že život je veľký karneval. Ani ho nenapadlo, že by sa mohol stať postrachom sveta a hanbou vlastnej rodiny. Domnieval sa, že chvíle svojho života môže tráviť v svojvoľnej roztopaši. Na šikmej ploche sa však rýchlo rútil do neodvratnej záhuby. Ušľachtilé vlastnosti jeho povahy podľahli hýreniu a ľahkomyseľnosti do tej miery, že satan ho celkom ovládol.

Ľutovať však začal príliš neskoro. Za stratenú ľudskú tvár by bol rád obetoval bohatstvo i rozkoše. Celkom bezmocne sa zmietal v pazúroch zla. Dobrovoľne sa zapredal nepriateľovi a satan mu ochromil všetky schopnosti. Pokušiteľ ho omámil mnohými zvodmi a keď ho úplne ovládol, zaobchádzal s ním neúprosne kruto. Podobne sa povedie aj iným, čo sa zahrávajú so zlom. Rozkoš spočiatku očarúva, nakoniec však úbohého človeka strhne do zúfalstva a šialenstva.

Ten istý zlý duch, ktorý pokúšal Krista na púšti a deptal posadnutého v Kafarnaume, ovládal aj neveriacich Židov. Podarilo sa mu oklamať ich do tej miery, že pod maskou zbožnosti zavrhli Spasiteľa. Boli v beznádejnejšej situácii než tento posadnutý, pretože necítili potrebu Krista a satan ich celkom opanoval.

Za Kristovho pozemského života vynaložili mocnosti temna svoje najväčšie úsilie. Satan sa so svojimi padlými anjelmi snažil človeka telesne i duševne ovládnuť, zvádzať ho do hriechu a utrpenia, a potom za všetku biedu obviňovať Boha. Ježiš zjavoval ľuďom Božiu povahu. Lámal satanovu moc a ľudí vyslobodzoval z jeho zajatia. V srdci mnohých sa začínal nový život, prejavila sa nebeská láska a moc, a knieža zla rozpútal krutý boj o zvrchovanosť svojho kráľovstva. Satan mobilizoval všetkých svojich pomocníkov, aby Kristovi prekážali na každom kroku. 

Podobne to bude aj v poslednej fáze boja medzi spravodlivosťou a hriechom. Zatiaľ čo Kristovi učeníci prijímajú nový život, svetlo a moc z neba, oživujú a aktivizujú sa aj satanské sily. Všetko je v napätí. Knieža temnosti po stáročných skúsenostiach z odboja proti Bohu pôsobí v prestrojení. Prichádza ako anjel svetla a celé zástupy sa budú pridŕžať „zvodných duchov a učenia démonov“ (1 Tim 4,1).

Za Kristových čias boli vodcovia a učitelia Izraela bezmocní proti satanovej taktike. Zanedbávali práve to, čo im jedine mohlo pomôcť v boji proti démonským silám. Kristus premohol nepriateľa Božím slovom. Vodcovia izraelského ľudu sa pokladali za vykladačov Božej zvesti, no skúmali ju len preto, aby obhájili svoje tradície a utvrdili sa vo svojich ľudských ustanoveniach. Ich výklady nemali s Božím posolstvom nič spoločné. Svojimi výmyslami zatemňovali to, čo Boh dávno objasnil. Dohadovali sa o bezvýznamných formalitách a prakticky popierali najdôležitejšie pravdy. Tak sa šírila nevera. Z Božieho slova sa im vytratila moc a zlí duchovia uskutočňovali svoje zámery. 

Dejiny sa opakujú. Mnohí z dnešných náboženských vodcov otvárajú Písmo a zdanlivo si vážia jeho učenie, ale neprijímajú ho za Božie slovo. Dohadujú sa o nepodstatných otázkach a svojimi názormi nahrádzajú jasné stanoviská Písma. Božie slovo v ich výkladoch stráca svoju životodarnú silu, a preto sa rozmáha nevera a dozrieva neprávosť.

Len čo satan podkopal vieru v Písmo, nahrádza ju ľuďom inými zdrojmi svetla a moci. Tým sa nepozorovane dostáva do popredia sám. Kto opúšťa jasné učenie Božieho slova a presvedčivú moc Ducha Svätého, otvára dvere satanovi. Kritika Písma a ľudské mudrovanie umožnili cestu špiritizmu a teozofii, zmodernizovaným formám starého pohanstva, ktoré prenikajú aj do rôznych cirkví Ježiša Krista.

Popri zvesti evanjelizačného úsilia pôsobia tu rôzne sily, ktoré sú vlastne médiami lživých duchov. Nejeden človek sa s nimi oboznamuje len zo zvedavosti, ale určité prejavy nadľudskej moci ho postupne tak očarúvajú, že nakoniec býva premožený. Potom sa nemôže vymaniť z osídiel tejto tajuplnej moci.

Človek stráca duchovnú ochranu. Nemá istotu proti hriechu. Kto zavrhuje záštitu Božieho slova a Ducha Svätého, nikdy nevie, ako hlboko môže padnúť. Tajný hriech či zhubná vášeň môžu ho tak zotročiť, ako posadnutého z Kafarnaumu. No napriek tomu ešte nemusí byť všetko stratené.

Aj my môžeme zvíťaziť nad úhlavným nepriateľom, ako nad ním zvíťazil Kristus práve mocou Slova. Boh nechce ovládať našu myseľ bez nášho súhlasu. Ak však chceme jeho vôľu poznať a konať, podopiera nás svojím zasľúbením: „Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ „Kto chce plniť jeho vôľu, pozná, či je to učenie z Boha, alebo či hovorím len sám zo seba“ (Ján 8,32; 7,17). Každý môže veriť týmto zasľúbeniam a zbaviť sa osídiel bludu a hriechu.

Každý človek sa môže rozhodnúť, ktorou mocou sa dá ovládať. Nikto nepadol tak hlboko a nikto nie je taký hriešny, aby v Kristovi nemohol nájsť vysloboditeľa. Diablom posadnutý namiesto modlitby vyjadril len satanove slová; no napriek tomu bola vypočutá aj nevyslovená túžba jeho srdca. Nijaký výkrik trpiaceho človeka, aj keď nie je vyjadrený, nezostane bez povšimnutia. Kto chce byť zmluvne spojený s Bohom, nezostane v otroctve satana alebo pod vládou vlastnej porušenej prirodzenosti. Spasiteľ volá: „Nech sa chopí mojej ochrany, nech uzavrie so mnou mier“ (Iz 27,5). Duchovia temnoty budú síce bojovať o svojich otrokov, ale Boží anjeli ich budú víťazne vyslobodzovať. Pán hovorí: „Či možno odňať hrdinovi to, čo uchvátil, alebo môžu uniknúť zajatci mocnára? Vskutku, takto hovorí Hospodin: Aj hrdinovi môžu byť odňatí zajatci a mocnárovi môže uniknúť to, čo uchvátil. Ja sa budem prieť s tými, ktorí sa s tebou prú, a tvojich synov ja vyslobodím“ (Iz 49,24.25).

Zatiaľ čo zhromaždenie v synagóge údivom žaslo, Ježiš si šiel na chvíľu odpočinúť do Petrovho domu. Tam bol však tiež smútok. Matka Petrovej ženy bola chorá, mala „horúčku“. Ježiš vyhnal chorobu a žena vstala a slúžila Majstrovi i jeho učeníkom.

Zvesť o Kristovom pôsobení sa rýchlo rozšírila po Kafarnaume. Ľud sa pred rabínmi obával požiadať o uzdravenie v sobotu, no len čo slnko zapadlo, nastal veľký ruch. Z domov, krámov a trhovísk sa náhlili obyvatelia mesta do skromného príbytku, kde bol Ježiš. Jedni prinášali svojich chorých na lôžkach, iní sa opierali o palice alebo o svojich priateľov a s námahou sa dostávali k Spasiteľovi.

Chorí stále prichádzali a odchádzali; nikto totiž nevedel, ako dlho Lekár zostane medzi nimi. Taký deň v Kafarnaume ešte nebol. Uzdravení od radosti z úľavy jasali. Spasiteľ sa tešil z ich šťastia. Keď videl utrpenie tých, čo prichádzali, zľutoval sa nad nimi a tešil sa, že im mohol vrátiť zdravie a šťastie.

Ježiš neprestal pomáhať, kým neuzdravil posledného chorého človeka. Len v noci sa zástup rozišiel a v Šimonovom dome zavládol pokoj. Skončil sa dlhý, rušný deň a Ježiš si šiel odpočinúť. Kým mesto spalo, Spasiteľ „zavčasu nadránom, ešte za tmy vstal a vyšiel von. Odobral sa na osamelé miesto a tam sa modlil“ (Mar 1,35).

Také boli dni Ježišovho pozemského života. Často posielal svojich učeníkov, aby si šli domov odpočinúť, no sám sa nedal v práci zdržať. Po celý deň učil nevedomých, uzdravoval chorých, slepým vracal zrak, sýtil zástup a večer alebo zavčasu nadránom vo svätyni vrchov hľadal spojenie so svojím Otcom. Často strávil na modlitbe či v rozjímaní celú noc a na úsvite sa vracal medzi ľudí a slúžil im.

Včasráno prišiel Peter s ostatnými učeníkmi za Ježišom a oznámil mu, že ľudia z Kafarnauma ho už hľadajú. Učeníci boli trpko sklamaní tým, ako ľudia dosiaľ Ježiša prijímali. Predstavitelia národa ho chceli v Jeruzaleme zabiť, ba aj jeho rodáci sa usilovali pripraviť ho o život, ale v Kafarnaume bol prijatý s nadšením a nádej učeníkov sa opäť rozzelenala. Možno sa medzi týmito slobodymilovnými Galilejčanmi nájdu ochotní podporovatelia nového kráľovstva. S prekvapením však počuli Kristove slová: „Aj iným mestám musím zvestovať Božie kráľovstvo, lebo na to som poslaný“ (Luk 4,43).

Pri rozruchu v Kafarnaume hrozilo nebezpečenstvo, že ľudia stratia zo zreteľa cieľ Kristovho poslania. On nechcel pútať pozornosť len ako divotvorca a zázračný lekár telesne chorých. Chcel ich privádzať k sebe ako ich Spasiteľ. Zatiaľ čo by v ňom ľudia boli najradšej videli kráľa zakladajúceho pozemské mocnárstvo, on chcel usmerniť ich myseľ od záujmov prízemných k hodnotám duchovným. Úspech čisto pozemský bol by len prekážkou jeho dielu.

Ježiš tiesnivo znášal obdiv zo strany bezstarostného zástupu. Nikdy mu nešlo o vlastnú slávu. Synovi človeka boli cudzie pocty, ktorými svet zahrňuje vznešené postavenie, bohatstvo či nadanie. Ježiš si ničím u ľudí obvyklým nezískaval a nevymáhal poctu. Stáročia pred jeho narodením sa o ňom prorokovalo: „Nebude kričať, nezvýši hlas a nedá mu znieť na ulici; trstinu nalomenú nedolomí a tlejúci knôt neuhasí, opravdivé právo verne prinášať bude. Nezlyhá a nestratí odvahu, kým neupevní opravdivé právo na zemi“ (Iz 42,2-4).

Farizeji sa chceli vyznamenávať svojím úzkostlivým dodržiavaním obradníckych predpisov, okázalosťou svojich bohoslužieb a na obdiv konaných dobročinných skutkov. Svoju horlivú zbožnosť prejavovali stálou ochotou diskutovať o náboženstve. Výmeny názorov medzi rôznymi sektami boli hlučné, zdĺhavé a nezriedka bývalo na uliciach počuť rozhnevané prekrikovanie učiteľov zákona.

Ježišov život bol pravý opak toho. Neviedol hlučné diskusie, nedbal o okázalú bohoslužbu, nič nerobil na obdiv. Kristus bol skrytý v Bohu a Boh bol zjavený v povahe svojho Syna. Ježiš chcel, aby ľudí upútalo toto zjavenie, a tomu mali vzdať svoju poctu. 

Slnko spravodlivosti nevychádzalo svetu s oslepujúcim leskom, ktorý by svojou slávou ohromoval zmysly. O Kristovi čítame: „Jeho príchod je istý ako ranná zora“ (Hoz 6,3). Ticho a nepozorovane prichádza úsvit, zaháňa nočnú tmu a svet prebúdza k životu. Tak prišlo aj Slnko spravodlivosti „s uzdravením pod jeho krídlami“ (ROH Mal 4,2; ECAV Mal 3,20).