28. Lévi Matúš

Z rímskych úradníkov boli v Palestíne najnenávidenejší publikáni. Príčinou neustálej roztrpčenosti a podráždenosti Židov bola skutočnosť, že dane im ukladala cudzia vláda, čo im pripomínalo stratu nezávislosti. A vyberači daní neboli len nástrojmi rímskeho útlaku, ale aj vydieračmi, ktorí sa svojvoľne obohacovali na úkor ľudu. Na Žida, ktorý tento úrad z rúk Rimanov prijal, sa hľadelo ako na zapredanca cti vlastného národa. Pohŕdali ním ako odpadlíkom a zaradili ho medzi najväčších podliakov spoločnosti.

K tejto triede patril aj Lévi Matúš, ktorého Kristus pri Genezaretskom jazere povolal do služby, ako svojho piateho učeníka. Ježiš videl, že tento človek má srdce otvorené pre pravdu. Matúš počúval Spasiteľove výklady. Keď ho Boží Duch presvedčil o jeho hriešnosti, rozhodol sa hľadať pomoc u Krista. Keďže vedel, akí sú rabíni neprístupní, ani nepomyslel, že by si ho veľký Učiteľ mohol všimnúť. 

Jedného dňa však zo svojej colníckej pozorovateľne videl prichádzať Ježiša. Veľmi sa zadivil, keď počul príkazné slová: „Poď za mnou!“ Matúš „tam nechal všetko, vstal a šiel za ním“ (Luk 5,27.28). Nezaváhal, nepochyboval, nemyslel na výnosné postavenie, ktoré vymení za chudobu a ťažkosti. Bol spokojný, že bude s Ježišom a bude smieť počúvať jeho slová a pomáhať mu v diele.

Podobne to bolo aj s učeníkmi, ktorí boli povolaní pred ním. Keď Ježiš vyzval Petra a jeho priateľov, aby ho nasledovali, opustili svoje člny a siete. Niektorí z týchto učeníkov mali priateľov, ktorí boli odkázaní na ich podporu; keď však prijali Ježišovo pozvanie, neváhali ani sa nepýtali, z čoho budú žiť a ako uživia rodinu. Poslúchli výzvu, a keď sa ich Ježiš potom spýtal: „Keď som vás poslal bez mešca, bez kapsy a bez obuvi, či vám niečo chýbalo? Oni odpovedali: Nič“ (Luk 22,35).

Matúš žil v hojnosti, kým Peter a Ondrej trpeli biedu. Prechádzal však rovnakou skúškou a rovnakým sebaodovzdaním. Práve vo chvíli úspechu, keď siete boli plné rýb a ozvena starého života bola najmocnejšia, Ježiš vyzval svojich učeníkov, aby to všetko opustili a venovali sa hlásaniu evanjelia. Podobnou skúškou musel prejsť každý, aby sa ukázalo, či je v ňom mocnejšia túžba po pozemskom blahu, alebo po spoločenstve s Kristom. 

Zásadovosť býva náročná. Kto dielu neposvätil celé srdce a všetko ostatné nepokladá za stratu pred zvrchovanosťou poznania Krista, ten v Božej službe nemôže mať úspech. Kto má nejaké výhrady, nemôže byť Kristovým učeníkom, tým menej jeho spolupracovníkom. V správaní tých, čo si vážia veľkosť spasenia, sa prejaví Kristov sebazapieravý život. Radostne ho budú nasledovať, kamkoľvek ich povedie.

Povolanie Matúša za Kristovho učeníka mnohých veľmi znepokojilo. Ak si náboženský učiteľ zvolí publikána za jedného zo svojich najbližších stúpencov, potom je to urážka náboženských, spoločenských i národných zvyklostí. Farizeji chceli vyvolať v ľuďoch predsudky, podnietiť ich proti Ježišovi.

Medzi colníkmi to vzbudilo široký záujem. Cítili náklonnosť k tomuto nebeskému Učiteľovi. Povolanie za učeníka Matúša potešilo; chcel k Ježišovi priviesť aj svojich predošlých spoločníkov. Kvôli tomu usporiadal vo svojom dome slávnosť, na ktorú pozval svojich príbuzných a priateľov. Boli medzi nimi nielen colníci, ale aj iní ľudia pochybnej povesti, s ktorými sa ich príliš opatrní susedia nestýkali.

Slávnosť sa poriadala na počesť Ježiša, ktorý toto pohostinstvo bez váhania prijal. Dobre však vedel, že to popudí stranu farizejov a medzi ľuďmi mu to môže poškodiť povesť. Jeho rozhodnutie však nemohli ovplyvniť nijaké zdvorilostné ohľady. Na spoločenské postavenie nebral ohľad. Srdečne sa však zaujímal o človeka, ktorý túžil po vode života.

Ježiš zasadol pri stole publikánov ako čestný hosť a svojou účasťou a prívetivosťou dosvedčil, že uznáva ľudskú dôstojnosť; a ľudia si chceli získať jeho dôveru. Jeho slová pôsobili na ich roztúžené srdcia požehnanou, životodarnou mocou. V týchto vyvrheľoch spoločnosti sa prebúdzali nové pohnútky a otvárala sa im možnosť nového života.

Pri podobných zhromaždeniach Spasiteľovo posolstvo dojalo mnohých, ale priznali sa k nemu len po jeho nanebovstúpení. Keď sa pri vyliatí Ducha Svätého za jediný deň obrátilo tritisíc ľudí, boli medzi nimi mnohí, čo posolstvo pravdy počuli prvýkrát pri stole publikánov, a podaktorí z nich sa stali aj zvestovateľmi evanjelia. Samotnému Matúšovi zostal Ježišov príklad pri hostine stálym poučením. Opovrhovaný publikán sa stal jedným z najoddanejších evanjelistov a svojou službou šiel čo najvernejšie v šľapajach svojho Majstra.

Keď sa rabíni dozvedeli, že Ježiš je u Matúša na slávnosti, nepremeškali príležitosť obviniť ho. Chceli to však urobiť prostredníctvom učeníkov. Hodlali v nich podnietiť predsudky, a tak ich odcudziť Majstrovi. Na Krista žalovali pred učeníkmi a učeníkov obviňovali pred Kristom v snahe zasiahnuť ich na najzraniteľnejšom mieste. To je satanov spôsob už od jeho vzbury v nebi, a jeho duch vedie všetkých, čo podnecujú nesvornosť a rozdelenie.

„Ako to, že váš učiteľ jedáva s colníkmi a hriešnikmi?“ pýtali sa závistliví rabíni. Ježiš nečakal na odpoveď učeníkov, ale sám odpovedal: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Choďte a naučte sa, čo to znamená: Milosrdenstvo chcem a nie obete. Neprišiel som povolať spravodlivých, ale hriešnikov“ (Mat 9,12.13). Farizeji sa pokladali za duchovne zdravých, teda takých, čo nepotrebujú lekára. Na publikánov hľadeli ako na duševne nevyliečiteľných ľudí. Nebolo teda Kristovým poslaním ako lekára vyhľadať práve tých, čo potrebovali jeho pomoc?

Aj keď si farizeji priveľa o sebe mysleli, v skutočnosti boli v horšom stave, než tí, ktorými pohŕdali. Publikáni neboli tak fanatickí a sebavedomí, a preto boli pravde prístupnejší. Ježiš povedal rabínom: „Choďte a naučte sa, čo to znamená: Milosrdenstvo chcem a nie obete.“ Tým naznačil, že im napriek ich povolaniu vykladať Písmo duch Božieho slova celkom uniká.

Farizeji boli síce načas umlčaní, ale to ich ešte viac utvrdilo v nepriateľstve. Pri najbližšej príležitosti vyhľadali učeníkov Jána Krstiteľa a snažili sa ich popudiť proti Spasiteľovi. Farizeji neuznávali poslanie Jána Krstiteľa. Odmietli jeho striedmy spôsob života, jednoduché zvyky, hrubý odev a označovali ho za fanatika. Pretože karhal ich pokrytectvo, neprijímali jeho posolstvo a snažili sa proti nemu pobúriť ľud. Boží Duch pôsobil na srdce týchto posmešníkov a usvedčoval ich z hriechu; oni však zavrhli Božiu radu a Jána vyhlásili za človeka posadnutého diablom.

Keď sa teraz Ježiš priatelil s ľuďmi, jedol a pil pri ich stoloch, obvinili ho, že povoľuje obžerstvu a holduje vínu. Takí však boli práve tí, čo ho z tohto obviňovali. Podobne ako satan falošne predstavil Boha a pripísal mu svoje vlastnosti, aj títo bezbožní ľudia falošne svedčili o Pánových posloch.

Farizeji nechceli pripustiť, že Ježiš jedáva s publikánmi a hriešnikmi preto, aby priniesol nebeské svetlo tým, čo žijú v temnote. Nechceli uznať, že každé slovo, vychádzajúce z úst tohto nebeského Učiteľa, je živým semenom, ktoré vyklíči a prinesie ovocie na Božiu slávu. Rozhodli sa, že neprijmú svetlo, a hoci neuznávali Krstiteľovo poslanie, teraz boli ochotní spriateliť sa s jeho učeníkmi s úmyslom spojiť sa s nimi proti Ježišovi. Tvrdili, že Ježiš zanedbáva dávne tradície, a prísnu zbožnosť Jána Krstiteľa porovnávali s Ježišom, ktorý hoduje s publikánmi a hriešnikmi. 

Jánovi učeníci boli v tom čase veľmi zarmútení. Bolo to skôr, než prišli k Ježišovi s Jánovým posolstvom. Ich milovaný učiteľ bol vo väzení a oni celé dni len trúchlili. Okrem toho Ježiš neprejavil snahu vyslobodiť Jána, ba zdalo sa, že jeho posolstvu nedôveruje. Keby bol Jána poslal Boh, prečo si Ježiš a jeho učeníci počínajú celkom inak?

Jánovi učeníci nechápali jasne Kristovo dielo. Nazdávali sa, že obvinenia farizejov môžu mať nejaký dôvod. Oni zachovávali mnoho rabínskych príkazov v nádeji, že budú ospravedlnení zo skutkov zákona. Židia sa postievali, aby získali zásluhy, a najprísnejší z nich sa postili dvakrát v týždni. Farizeji i Jánovi učeníci sa práve postili, keď prišli k Ježišovi s otázkou: „My a farizeji sa často postíme, no tvoji učeníci sa nepostia?“ (Mat 9,14).

Ježiš im odpovedal veľmi ohľaduplne. Nevyvracal im ich nesprávnu predstavu o pôste; chcel im len objasniť zmysel svojho poslania. Použil rovnaký obraz, akým sám Ján Krstiteľ svedčil o Ježišovi, keď povedal: „Ženích je ten, kto má nevestu. A ženíchov priateľ, ktorý je pri ňom a počúva ho, veľmi sa raduje zo ženíchovho hlasu. Táto moja radosť je úplná“ (Ján 3,29). Jánovi učeníci si museli spomenúť na tieto slová svojho učiteľa, keď Ježiš obrazne odpovedal: „Či môžu svadobníci smútiť, kým je ženích s nimi?“ (Mat 9,15).

Nebeské Knieža bolo medzi svojím ľudom. Svet dostal najväčší Boží dar. Bola to radosť pre chudobných, pretože Kristus ich prišiel povolať za dedičov svojho kráľovstva; radosť pre bohatých, lebo ich chcel naučiť, ako získať bohatstvo večné; radosť pre nevedomých, lebo ich chcel urobiť múdrymi na spasenie; radosť pre učených, ktorým chcel otvoriť hlbšie tajomstvá, o akých sa im ani nezazdalo. Spasiteľovo poslanie malo ľuďom odhaliť pravdy skryté od stvorenia sveta.

Ján Krstiteľ sa tešil, že môže vidieť Spasiteľa. Aký to dôvod k radosti pre učeníkov, ktorí mohli chodiť a hovoriť s Majestátom nebies! To nebol čas, aby boli smutní a postili sa. Museli otvoriť svoje srdce svetlu jeho slávy, aby mohli šíriť jeho svetlo tam, kde ľudia bývali vo tme a v tôni smrti.

Kristove slová vyvolali síce radostnú predstavu, no tlmil ju temný tieň, ktorý postihlo len jeho oko. Povedal: „Príde však čas, keď im vezmú ženícha, a potom sa budú postiť“ (Mat 9,15). Učeníci sa budú rmútiť a postiť, keď uvidia svojho Pána zradne opusteného a ukrižovaného. Pri lúčení vo vrchnej sieni im povedal: „Ešte chvíľku a neuvidíte ma. A zase chvíľku a uvidíte ma. Veru, veru, hovorím vám: Vy budete plakať a nariekať a svet sa bude radovať. Budete žialiť, ale váš smútok sa premení na radosť“ (Ján 16,19.20). 

Smútok učeníkov sa mal zmeniť na radosť po Kristovom zmŕtvychvstaní. Spasiteľ po svojom nanebovstúpení už nemal byť na zemi osobne prítomný, no prostredníctvom Utešiteľa mal byť stále s nimi a učeníci nemali márniť čas v smútku. To si prial len satan. Chcel dokázať, že boli podvedení a oklamaní. Oni však mali s vierou hľadieť k nebeskej svätyni, kde za nich slúži Ježiš. Mali otvoriť srdce Duchu Svätému, jeho Zástupcovi, a tešiť sa vo svetle jeho prítomnosti. Prídu však dni pokušenia a súženia, keď sa dostanú do rozporu s mocnými tohto sveta a vodcami ríše temna, keď Kristus nebude s nimi osobne a oni nepoznajú prítomnosť Utešiteľa, potom bude na pôst čas veľmi príhodný.

Farizeji sa vychvaľovali svojím prísnym zachovávaním formalít, zatiaľ čo srdce mali plné nenávisti a sváru. Písmo hovorí: „Pre svár a zvadu sa postíte, aby ste mohli byť zločinnou päsťou. Váš dnešný pôst nie je taký, aby váš hlas bolo počuť na výšinách. Či je to taký pôst, v akom ja mám záľubu, deň, keď sa človek kajá? Znamená to ovesiť hlavu ako trstinu a postlať si vrecovinu a popol? Či toto nazývaš pôstom, vzácnym dňom Hospodinovým?“ (Iz 58,4.5).

Skutočný pôst nie je čírou formalitou. Pôst milý Bohu podľa Písma má „rozväzovať putá neprávosti, spretrhať povrazy jarma, prepustiť utláčaných na slobodu a polámať každé jarmo,“ to znamená poskytnúť „hladnému, po čom sám túžiš a nasýtiš strápeného“ (Iz 58,6.10). Tento text zvýrazňuje pravého ducha a povahu Kristovho diela. Celý jeho život bol sebažertvou pre záchranu sveta. Či už šlo o pôst pred pokušením na púšti alebo o stolovanie s colníkmi u Matúša, Ježiš obetoval svoj život, aby vykúpil hynúcich. Pravá zbožnosť sa neprejavuje nečinným zármutkom, obvyklým telesným odriekaním či mnohými obeťami, ale sebaobetavou ochotou slúžiť Bohu i ľuďom.

V nadväznosti na odpoveď Jánovým učeníkom Ježiš povedal podobenstvo: „Nikto predsa neprišíva záplatu z novej látky na staré šaty. Veď taká výplň natrhne šaty a diera sa len zväčší“ (Mat 9,16). Posolstvo Jána Krstiteľa sa nemohlo miešať s tradíciou a poverou. Pokus spojiť farizejskú okázalosť s Jánovou opravdivosťou by len zvýraznil neprekonateľnú trhlinu medzi obojím.

Podobne nebolo možné spojiť učenie Kristovo s farizejským formalizmom. Kristus neprišiel preklenúť priepasť, ktorá vznikla Jánovým učením. Rozdiel medzi starým a novým chcel vlastne ešte prehĺbiť. Túto skutočnosť vystihol ďalším obrazom: „Ani nové víno nevlievajú do starých mechov, inak sa mechy roztrhajú, víno vytečie a mechy sa zničia“ (Mat 9,17). Kožené mechy, ktoré sa používali ako nádoby pre nové víno, po čase zoschli, lámali sa a na určený účel sa už použiť nedali. Týmto každodenným príkladom naznačil Ježiš stav židovských vodcov. Kňazi, zákonníci a poprední muži ustrnuli v zabehnutom a tradičnom obradníctve. Srdcia im stvrdli ako zoschnuté vínne mechy, ku ktorým ich tiež pripodobnil. Nemohli sa stať nositeľmi životodarnej nebeskej pravdy, kým boli spokojní so zákonníckym náboženstvom. Domnievali sa, že vystačia s vlastnou spravodlivosťou, a netúžili, aby do ich náboženstva vnikol nový prvok. Božiu blahosklonnosť neprijímali ako celkom nezaslúženú. Chápali ju ako odmenu, ktorú si zasluhujú za dobré skutky. Viera, ktorá pôsobí skrze lásku a očisťuje dušu, nemohla nadväzovať na náboženstvo farizejov s čisto kultovými a ľudskými prvkami. Snaha spojiť Ježišovo učenie s tradičným náboženstvom bola márna. Živá Božia pravda by ako kvasiace víno roztrhla staré, zoschnuté mechy farizejskej tradície.

Farizeji sa pokladali za príliš múdrych, než aby potrebovali nejaké poučenie; za dostatočne spravodlivých, než aby túžili po spasení; za dosť vznešených, než aby im Kristus mohol pridať ku cti. Spasiteľ ich opustil a vyhľadal iných, ochotných prijať nebeské posolstvo. Ježiš našiel nádoby na nové víno v nevzdelaných rybároch, v publikánoch z trhoviska, v Samaritánke i medzi jednoduchými ľuďmi, ktorí mu ochotne načúvali. Boh používa v službe evanjelia tých, čo ochotne prijímajú svetlo, ktoré im posiela. Oni sú šíriteľmi pravdy vo svete. Ak sa jeho vyznavači z Kristovej milosti stanú novými nádobami, on ich naplní novým vínom.

Kristovo učenie bolo síce znázornené novým vínom, no nebolo novou náukou, ale zjavením toho, čo sa zvestovalo od začiatku. Božia pravda však u farizejov stratila svoj pôvodný význam a krásu. Kristovo učenie im bolo v každom ohľade niečím novým, čo nepoznali a neuznali.

Ježiš upozorňoval na zhubnú moc falošného učenia, na jeho vplyv, ktorý otupuje postreh a túžbu po pravde. Povedal: „Kto sa už napil starého vína, nepraje si mladé. Povie si: Staré je lepšie“ (Luk 5,39). Všetka pravda, ktorú dostal svet ústami patriarchov a prorokov, v Kristových slovách zažiarila v novej kráse. Zakonníci a farizeji však netúžili po vzácnom novom víne. Pre Kristovo učenie nemali miesta ani v hlave ani v srdci, pretože ich pútali staré tradície, zvyky a obrady. Ustrnuli na mŕtvych formách a odvracali sa od živej pravdy a Božej moci. 

V tom bola záhuba Židov, a to bude záhuba mnohých aj dnes. Tisíce sa dopúšťajú podobnej chyby ako farizeji, ktorých Kristus karhal pri hostine u Matúša. Mnohí radšej odmietajú pravdu, ktorá prichádza od Otca svetiel, než by sa vzdali niektorej obľúbenej predstavy a zriekli sa tej či onej modly vlastného názoru. Spoliehajú sa na seba, riadia sa vlastnou múdrosťou a neuvedomujú si svoju duchovnú úbohosť. Vyhovuje im také spasenie, pri ktorom by mohli vykonať nejaké významné dielo. Keď vidia, že na spásnom Božom čine sa nemôže priživovať vlastné ja, ponúkané spasenie zavrhujú.

Zákonnícke náboženstvo nikdy neprivedie ľudí ku Kristovi, lebo je to náboženstvo bez lásky a bez Krista. Pôst a modlitba motivované samospravodlivým duchom sú ohavnosťou pred Hospodinom. Bohoslužobné zhromaždenia, obradnícka rutina, okázalá pokora, veľkolepý obetný systém - to všetko môže nasvedčovať, že takto zbožný človek sa pokladá za spravodlivého a pripraveného pre vstup do neba. To všetko je však len veľký sebaklam. Vlastné skutky nás nikdy nespasia.

Ako bolo za dní Kristových, tak je aj dnes; farizeji nepoznajú svoju duchovnú úbohosť, ich sa týka posolstvo: „Hovoríš: Som bohatý, zbohatol som, nepotrebujem nič - a nevieš, že si biedny, poľutovaniahodný, chudobný, slepý a nahý. Radím ti, odo mňa si kúp zlato vyskúšané ohňom, aby si zbohatol, a biele rúcho, aby si sa zaodial a aby nebolo vidieť hanbu tvojej nahoty, i masť, ktorou si potrieš oči, aby si videl“ (Zj 3,17.18). Viera a láska sú ohňom vyskúšané zlato. Pre mnohých však toto zlato stratilo svoj lesk a oni prišli o veľký poklad. Kristova spravodlivosť je rúcho, ktoré nikdy nenosili, alebo voda, z ktorej sa nikdy nenapili. Im platia slová: „Mám proti tebe to, že si zanechal svoju prvotnú lásku. Preto si spomeň, odkiaľ si spadol, a rob pokánie a konaj ako prv. Ak nie, prídem na teba a pohnem tvoj svietnik z jeho miesta - ak nebudeš robiť pokánie“ (Zj 2,4.5).

„Bohu milou obeťou je duch skrúšený; ty, Bože, nepohrdneš srdcom skrúšeným a zdrveným“ (Ž 51,19). Skôr ako človek môže v pravom zmysle v Ježiša Krista uveriť, musí sa vzdať vlastného sebeckého ja. Ak sa ho zriekne, potom Pán môže urobiť z neho nové stvorenie. Nové mechy udržia nové víno. Kristova láska naplní veriaceho novým životom. Kristov charakter bude zjavný v živote toho, kto hľadí na Pôvodcu a Dokonávateľa našej viery.