3. Plnosť času

„Keď prišla plnosť času, poslal Boh Syna svojho... aby vykúpil tých, čo sú pod zákonom, aby sme prijali synovstvo“ (Gal 4,4.5).

Spasiteľov príchod bol predpovedaný už v raji. Keď Adam s Evou prvýkrát počuli zasľúbenie, očakávali jeho skoré splnenie. Radostne vítali svojho prvorodeného syna v nádeji, že on bude Vysloboditeľom. Zasľúbenie sa však nespĺňalo. Tí, čo ho kedysi dostali, zomreli a nedočkali sa jeho splnenia. Patriarchovia a proroci od čias Enocha opätovným pripomínaním udržiavali živú nádej na jeho príchod, aj keď neprichádzal. Danielovo proroctvo naznačovalo čas jeho príchodu, no nie všetci si jeho zvesť vykladali správne. Stáročia ubiehali a hlasy prorokov zmĺkali. Ruka utláčateľa ťažko doliehala na Izrael a mnohí už netrpezlivo vraveli: „Dni plynú a zo všetkých videní nie je nič“ (Ez 12,22).

No ako hviezdy na svojich vesmírnych dráhach, tak ani Božie zámery nepredbiehajú ani nemeškajú. V symboloch veľkej temnoty a dymiacej pece Boh zjavil Abrahámovi otroctvo Izraelcov v Egypte a predpovedal, že doba ich pobytu potrvá štyristo rokov. „Potom vyjdú s veľkým imaním“ (1 Moj 15,14). Proti tomuto výroku márne bojovala všetka moc pyšnej faraónovej ríše. „Práve v ten deň,“ ktorý stanovilo Božie zasľúbenie, „vyšli všetky vojská Hospodinove z Egyptskej zeme“ (2 Moj 12,41). Tak bola v nebeskej rade stanovená aj hodina Kristovho príchodu. Keď veľké hodiny času ukazovali stanovenú chvíľu, v Betleheme sa narodil Ježiš.

„Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna“ (Gal 4,4). Božia prozreteľnosť riadila pohyby národov i prúd ľudského úsilia a vplyvu, kým svet nedozrel na príchod Vysloboditeľa. Národy boli vtedy pod jednou vládou. Široko-ďaleko sa hovorilo jedným jazykom, ktorý sa všade pokladal za spisovný. Židia rozohnaní do všetkých krajín sa v Jeruzaleme zišli k výročným slávnostiam. Po návrate domov mohli všade šíriť zvesť o Mesiášovom príchode.

V tom čase pohanské systémy strácali svoj vplyv na ľudí, ktorých už unavila okázalosť a prázdnota ľudských výmyslov. Dychtivo túžili po náboženstve, ktoré by uspokojilo srdce. Aj keď sa zdalo, že svetlo pravdy už ľudí opustilo, predsa sa našli takí, čo v zmätku a zármutku hľadali svetlo. Túžili po poznaní živého Boha a po istote večného života.

Keďže sa Židia odvrátili od Boha, viera hasla a nádej bezmála prestala osvecovať budúcnosť. Slová prorokov zostávali nepochopené. Smrť bola pre davy ľudí strašným tajomstvom; predstava záhrobia ich napĺňala neistotou a temnotou. Nebol to len nárek betlehemských matiek, ale aj plač celého ľudstva, ktorý pred stáročiami počul prorok ako hlas z Rámy, „mnoho plaču a náreku: Ráchel oplakávala svoje deti a nechcela sa dať potešiť, pretože ich niet“ (Mat 2,18). Ľudia sedeli „v krajine tieňa smrti“ bez útechy. Túžobne očakávali príchod Vysloboditeľa, keď temnota pominie a odhalí sa tajomstvo budúcnosti.

Aj mimo židovského národa boli mužovia, čo predpovedali príchod božského Učiteľa. Títo ľudia boli pri hľadaní pravdy duchovne osvietení. Takí učitelia sa jeden po druhom objavovali ako hviezdy na temnej oblohe. Ich prorocké slová zapaľovali nádej v srdciach tisícov ľudí pohanského sveta.

Po stáročia sa Písmo prekladalo do gréckeho jazyka, ktorým sa vtedy hovorilo v celej Rímskej ríši. Židia boli rozptýlení všade a v ich očakávaní Mesiáša sa k nim pridávali aj pohania. Medzi tými, ktorých Židia nazývali pohanmi, boli jednotlivci s hlbším poznaním prorockých výrokov o Mesiášovi, než aké mali sami izraelskí učitelia. Niektorí dúfali, že príde ako osloboditeľ, ktorý ich vyslobodí z hriechu. Myslitelia sa snažili preniknúť do tajomstva židovských dejín, no fanatizmus Židov nepripúšťal rozšírenie svetla. V snahe zachovať priepasť medzi sebou a inými národmi neboli ochotní poučiť ich o symbolickej bohoslužbe.  Musel prísť pravý Vykladač. Ten, ktorý bol sám zmyslom všetkých týchto predobrazov, musel vysvetliť ich význam.

Boh oslovoval svet cez prírodu, predobrazy a symboly, cez patriarchov a prorokov. Ľudstvo však potrebovalo poučenie v ľudskej reči. Musí prehovoriť Posol zmluvy. Jeho hlas musí zaznieť v jeho chráme. Kristus musel prísť a prehovoriť jasnou a celkom zrozumiteľnou rečou. On, Pôvodca pravdy, musí oddeliť pravdu od pliev ľudských výrokov, ktoré marili jej pôsobnosť. Treba jasne vymedziť zásady Božej vlády a plánu vykúpenia. Ľuďom bolo treba zrozumiteľne vyložiť podstatný obsah starozmluvnej zvesti.

Medzi Židmi boli ešte stále verní jednotlivci, potomci onej posvätnej línie, ktorá udržiavala poznanie Boha. Tí dosiaľ očakávali splnenie nádeje podľa zasľúbenia daného otcom. Svoju vieru posilňovali Mojžišovým uistením: „Pán Boh vám vzbudí spomedzi vašich bratov proroka ako mňa; toho budete poslúchať vo všetkom, čokoľvek vám bude hovoriť“ (Sk 3,22). Čítali aj o tom, ako ho Pán pomaže, „aby  biednym hlásal radostnú zvesť, zaviazal rany tým, ktorí sú skrúšeného srdca, vyhlásil zajatým prepustenie na slobodu, uväzneným otvorenie žalára“ a oznámil „milostivý rok Hospodinov“ (Iz 61,1.2). Čítali, ako sa bude zasadzovať o „právo na zemi“, ako budú jeho zvesť očakávať ostrovy, ako k jeho „svetlu“ budú prichádzať národy a králi k „jasu, ktorý zažiari nad ním“ (Iz 42,4; 60,3).

Nádejou ich napÍňali slová zomierajúceho Jákoba: „Nevzdiali sa berla od Júdu ani veliteľské žezlo od jeho nôh, dokiaľ mu nepríde panovník, ktorého národy budú poslúchať“ (1 Moj 49,10). Chabnúca moc Izraela svedčila o skorom príchode Mesiáša. Danielovo proroctvo zobrazovalo slávu jeho vlády nad ríšou, ktorá príde po všetkých pozemských kráľovstvách a ktorá podľa prorockých slov „bude trvať naveky“ (Dan 2,44). Hoci podstatu Kristovho poslania málokto chápal, všeobecne sa predsa očakávalo, že príde mocné knieža, ktoré v Izraeli zriadi svoje kráľovstvo a vyslobodí národ.

Čas sa naplnil. Ľudstvo, ktoré v dôsledku stáročia trvajúceho prestupovania Božích príkazov všeobecne upadalo, volalo po Vykupiteľovi. Satan sa však snažil vyhĺbiť nepreklenuteľnú priepasť medzi nebom a zemou. Svojimi podvodmi podnecoval  ľudí k hriechu. Jeho zámerom bolo vyčerpať Božiu trpezlivosť, uhasiť Božiu lásku k človekovi, aby sa Boh sveta zriekol a prenechal ho jeho diabolskej moci.

Satan sa snažil zbaviť ľudí poznania Boha, odvrátiť ich pozornosť od Božieho chrámu a zriadiť svoje vlastné kráľovstvo. Zdalo sa, že v boji o nadvládu skoro úplne zvíťazí. Je pravdou, že Boh mal v každom čase svojich služobníkov. Aj medzi pohanmi boli jednotlivci, prostredníctvom ktorých Kristus odvracal ľudí od hriechu a poníženia. Ľudia však nimi pohŕdali a nenávideli ich. Mnohých z nich stihla násilná smrť. Temné tiene, ktoré satan vrhol na svet, stále hustli.

Satan po celé stáročia pomocou pohanstva odvracal ľudí od Boha, no svoje veľké víťazstvo dosiahol sfalšovaním viery Izraela. Hĺbaním o vlastných predstavách a ich uctievaním pohanstvo zaostávalo v poznaní Boha a stále hlbšie upadalo do záhuby. Podobne to bolo aj s Izraelom. Predstava, že človek sa môže zachrániť vlastnými skutkami, je základom každého pohanského náboženstva  a stala sa zásadou aj v židovstve. Túto zásadu rozšíril satan. Kdekoľvek sa jej ľudia pridŕžajú, strácajú ochrannú hrádzu pred hriechom.

Posolstvo spásy sa ľuďom zvestuje prostredníctvom ľudí. Židia však chceli mať výhradné právo na pravdu, ktorá znamená večný život. Životodarnú mannu hromadili, kým sa neskazila. Náboženstvo, ktoré chceli mať len pre seba, stalo sa pohoršením. Boha okrádali o jeho slávu a svet klamali lákavou napodobeninou evanjelia.  Nechceli bezvýhradne slúžiť Bohu v záujme záchrany sveta a stali sa satanovými pomocníkmi pri záhube ľudstva.

Ľud, ktorý Boh povolal za stĺp a základ pravdy, stal sa nástrojom satana. Konal dielo podľa satanovej vôle. Nesprávne predstavoval Boží charakter a svetu pomáhal vidieť v Bohu tyrana. Samotným kňazom, čo slúžili v chráme, sa zo zreteľa stratil zmysel služby, ktorú vykonávali. Pre symboly zabudli na znázorňovanú skutočnosť. Pri obetných daroch si počínali ako herci na scéne. Nariadenia, ktoré ustanovil sám Boh, slúžili na zaslepenie mysle a zatvrdenie srdca. Skrze ne už Boh nemohol pre človeka vôbec nič urobiť. Celý systém musel byť odstránený.

Zvodnosť hriechu dosiahla svoj vrchol. Na záhubu ľudí sa použili všetky prostriedky. Boží Syn pri pohľade na svet videl utrpenie a biedu. Súcitne pozoroval, ako sa ľudia stávajú obeťou satanovej krutosti. Ľútostivo hľadel na tých, ktorých ovládol hriech a boli zabíjaní a hynuli. Zvolili si vládcu, ktorý ich ako zajatcov zapriahol do svojho voza. Zmätení a oklamaní v pochmúrnom zástupe šli k večnej záhube - k smrti, v ktorej niet nádeje na život, k noci, po ktorej neprichádza ráno. Satanské sily sa spolčili s ľuďmi. Ľudské telo, stvorené ako Boží príbytok, stalo sa sídlom démonov. Nadprirodzenými silami boli zmysly ľudí, ich nervy, city a údy hnané k ukájaniu najnižších pudov. Pečať démonov niesol už samotný vzhľad ľudí. V ich tvárach bol výraz posadnutosti démonskou mocou. Taký bol obraz, na ktorý hľadel Vykupiteľ sveta. Aký to výjav pre neskonalú čistotu!

Hriech sa stal vedou a neresť bola posvätená ako súčasť náboženstva. V ľudskom srdci sa zakorenil odboj a nepriateľstvo človeka sa najzúrivejšie obrátilo proti nebu. Celému vesmíru bolo zrejmé, že bez Boha sa ľudstvo nepovznesie. Nový život a moc musí dostať len od Stvoriteľa sveta.

Nepadlé svety s krajným záujmom pozorovali, ako Boh povstane a ľudstvo zmetie z povrchu zeme. Keby to však Boh bol urobil, satan bol pripravený uskutočniť svoj zámer zabezpečiť si oddanosť nebeských bytostí. Vyhlasoval, že zásady Božej vlády nepripúšťajú odpustenie. Keby svet bol zničený, bol pripravený obviňovať Boha a svoj odboj rozšíriť aj na iné svety. Boh však svet nezničil, ale poslal svojho Syna, aby ho spasil. Aj keď všade v tejto odcudzenej zemi bol zrejmý úpadok a vzdor, našla sa cesta k záchrane. V najkritickejšej chvíli, keď sa zdalo, že satanovo víťazstvo je isté, prišiel Boží Syn s posolstvom Otcovej milosti. Boh v každej dobe, ba v každej chvíli prejavoval svoju lásku voči padlému ľudstvu. Napriek ľudskej  zvrátenosti prejavy milosti nikdy neprestali. Keď sa naplnil čas, Božia sláva sa prejavila na svete hojnou záplavou liečivej milosti, ktorá nebude zmarená, ale potrvá dotiaľ, kým sa plán spasenia nezavŕši.

Satan jasal, že sa mu Boží obraz v ľuďoch podarilo znevážiť. Potom prišiel Ježiš, aby obraz Stvoriteľa v človekovi obnovil.  Jedine Kristus môže hriechom zničenú povahu obnoviť. On prišiel vyhnať démonov, ktorí ovládli vôľu človeka. Prišiel nás pozdvihnúť z prachu a zničený charakter nanovo stvárniť podľa vzoru svojej božskej povahy a ozdobiť ho svojou slávou.