33. Kto sú moji bratia?

Jozefovi synovia neboli nijako nadšení tým, čo Ježiš konal. Správy, ktoré o jeho živote a práci dostávali, ich skôr znepokojovali. Počuli, že celé noci trávi pohrúžený v modlitbách, cez deň sa zasa okolo neho tiesnia zástupy ľudí, takže sa nestačí ani najesť. Jeho priatelia vedeli, že stálou námahou sa nadmerne vyčerpáva. Nevedeli pochopiť jeho postoj k farizejom, ba podaktorí sa obávali o jeho duševné zdravie.

Jeho bratia to všetko počuli a dozvedeli sa aj o tom, ako farizeji obviňujú Ježiša, že satanskou mocou vyháňa démonov. Jeho bratom sa nepáčilo, že pre svoje príbuzenstvo s ním pohana padá aj na nich. Vedeli, aký ohlas majú jeho slová a činy, a preto sa vyľakali nielen z jeho otvorených výrokov, ale poburoval ich aj svojou odvahou, s akou odhaľoval počínanie farizejov a zákonníkov. Rozhodli sa, že ho musia presvedčiť, alebo donútiť, aby s tým prestal. Nahovárali aj Máriu, aby sa pripojila k nim; dúfali, že z lásky k nej bude opatrný.

Krátko predtým Ježiš už druhýkrát uzdravil posadnutého človeka, ktorý okrem toho bol slepý a hluchý. Farizeji ho znova obvinili, že „pomocou vládcu nad démonmi vyháňa démonov“. Kristus im jasne povedal, že ak dielo Ducha Svätého prisudzujú satanovi, veľmi sa vzďaľujú od zdroja požehnania. Tým, čo hovorili proti Ježišovi bez toho, aby chápali jeho božskú podstatu, možno odpustiť, lebo Duch Svätý im pomáha poznať ich poblúdenie a kajať sa. Kristova krv môže veriacemu kajúcnikovi zmyť každý hriech, ale ten, kto zavrhuje dielo Ducha Svätého, prekračuje hranicu možného pokánia a viery. Veď Boh práve pôsobením Ducha Svätého premieňa ľudské srdce. Keď teda ľudia tohto Ducha svojvoľne zavrhujú a označujú ho za satana, prerušujú spojenie s Bohom. Keď človek zavrhne Ducha Svätého, potom už Boh nemôže preňho nič urobiť.

Farizeji, ktorých Ježiš týmto varoval, sami neverili obvineniu, ktorým obžalovávali Ježiša. Medzi hodnostármi nebolo vari jediného, ktorý by nebol pocítil Spasiteľov príťažlivý vplyv. V srdci počuli hlas Ducha Svätého, ktorý im ho predstavoval ako izraelského Pomazaného a nabádal ich, aby sa stali jeho učeníkmi. Vo svetle jeho prítomnosti si uvedomili svoju hriešnosť a túžili po spravodlivosti, ktorú nevedeli získať. Keď ho však predtým zavrhli, bolo by to pre nich krajne pokorujúce, keby ho mali uznať za Mesiáša. Boli príliš pyšní, než aby vyznali svoj omyl a uverili. Aby nemuseli uznať pravdu, zúfalo sa snažili vyvrátiť Spasiteľovo učenie. Dôkazy jeho moci a milosti ich vrcholne rozčuľovali. Nemohli mu zabrániť konať divy, nemohli umlčať jeho učenie, no všemožne sa snažili hovoriť o ňom nepriaznivo a prekrúcať jeho slová. Napriek tomu však Boží Duch, ktorý presviedča ľudské srdcia, ich neprestal napomínať. Museli sa tvrdošijne vzoprieť, aby odolali jeho moci. O ich záchranu bojovala tá najmocnejšia sila, aká môže ovplyvniť ľudské srdce, ale oni nechceli ustúpiť.

Boh neoslepuje ľuďom zrak ani im nezatvrdzuje srdce. Posiela im svetlo, aby svoje chyby mohli napraviť a šli po bezpečnej ceste, ale zavrhnutie tohto svetla zaslepuje oči a zatvrdzuje srdce. Deje sa to pozvoľna, takmer nepozorovane. Svetlo z Božieho Slova osvecuje ľudí prostredníctvom Pánových služobníkov alebo priamym pôsobením Ducha Svätého. Keď človek zanedbá čo len jediný lúč svetla, čiastočne sa mu zatemňuje duchovný postreh a ďalší príliv svetla býva už menej zreteľný. Začína sa zmrákať a nakoniec sa v duši zotmie úplne. Podobne to bolo aj s vodcami Židov. Boli presvedčení, že Krista sprevádza Božia moc. Aby sa však mohli protiviť pravde, dielo Ducha Svätého označili za diabolské. Tým si dobrovoľne zvolili klam. Dobrovoľne sa oddali satanovi, preto zostali v jeho moci. Kristova výstraha pred hriechom proti Duchu Svätému úzko súvisí s varovaním pred prázdnymi a bezbožnými rečami. Slová sú náznakom toho, čo je v srdci. „Ústa hovoria to, čím je naplnené srdce“ (Mat 12,34). Slová sú však niečím viac, než len náznakom povahy; majú totiž moc aj spätne ovplyvňovať povahu človeka. Ľudia sú pod vplyvom vlastných slov. V prudkom hnutí mysle zo satanovho podnetu prepožičajú svoje slová prejavom žiarlivosti a podozrievania, ktorým ani sami neveria, no spätne to ovplyvní ich myslenie. Podliehajú sebaklamu vlastných slov a začínajú veriť pravde, ktorú vyslovili zo satanovho popudu. Keď už nejaký názor alebo rozhodnutie vyjadrili, často bývajú príliš samoľúbi, aby ho odvolali. Sami seba presviedčajú, že pravda je na ich strane a nakoniec tomu aj uveria. Je nebezpečné, keď ľudia o Božom svetle pochybujú, keď mu nedôverujú, alebo ho kritizujú. Návyk nerozvážneho a neúctivého kritizovania má spätný účinok na povahu. Ľudí utvrdzuje v neúcte a nevere. Nejeden človek bol zhovievavý voči tomuto zlozvyku a neuvedomil si jeho nebezpečenstvo. Pohotovo kritizoval a zavrhoval dielo Ducha Svätého. Ježiš povedal: „V deň súdu sa ľudia budú zodpovedať z každého prázdneho slova, ktoré vyrieknu. Na základe svojich slov budeš ospravedlnený a na základe svojich slov budeš odsúdený“ (Mat 12,36.37).

Ježiš potom napomenul aj tých, na ktorých jeho slovo malo určitý vplyv a radostne ho počúvali, ale neboli ochotní Ducha Svätého prijať do srdca. Človek môže zahynúť nielen pre svoju odbojnosť, ale aj pre nedbalosť. Ježiš povedal: „Keď nečistý duch vyjde z človeka, blúdi po vyschnutých miestach. Hľadá odpočinok, ale nenachádza ho. Vtedy si povie: Vrátim sa do svojho domu, odkiaľ som vyšiel. Keď ta príde, nájde ho prázdny, vyzametaný a vyzdobený, vtedy odíde a vezme so sebou sedem iných duchov, horších ako on, vojdú dnu a usídlia sa tam“ (Mat 12,43-45).

V Kristovej dobe boli mnohí, a nemenej ich je aj dnes, nad ktorými satan na čas stratil moc. Božia milosť ich vyslobodila z moci démonských duchov, ktorí ich ovládli. Tešili sa z Božej lásky, ale nezostali v nej, podobne ako zrno z podobenstva, ktoré padlo na skalnatú pôdu. Nepodriaďovali sa Bohu denne, aby v ich srdci mohol prebývať Kristus, a keď sa zlý duch vrátil so „siedmimi duchmi, horšími než je sám“, moc zla ich celkom ovládla.

Keď sa človek odovzdá Kristovi, obnovené srdce ovládne nová moc. Nastáva zmena, ktorú človek sám od seba nikdy neuskutoční. Je to nadprirodzený zásah, ktorý do ľudského života vnáša nadprirodzený prvok. Kristovi odovzdaný človek sa stáva jeho pevnosťou, ktorú udržuje v odbojnom svete, a chce, aby okrem neho neuznával nijakú inú autoritu za zvrchovanú. Človek takto ovládnutý nebeskými silami je odolný proti satanovým útokom. Ak za svojho sprievodcu neprijmeme Krista, ovládne nás odveký nepriateľ. Z dvoch veľkých duchovných mocností, ktoré zápasia o prvenstvo vo svete, nevyhnutne musíme byť pod kontrolou jednej alebo druhej z nich. Do područia moci temna sa môžeme dostať aj vtedy, keď kráľovstvu temnoty nechceme slúžiť priamo. Stačí, ak sa nerozhodneme pre kráľovstvo svetla. Ak nespolupracujeme s nebeskými silami, srdce nám ovládne satan, zmení ho a urobí si z neho trvalý príbytok. Jedinou obranou proti zlu je Kristova prítomnosť v srdci na základe viery v jeho spravodlivosť. Ak nebudeme živo spojení s Bohom, nikdy neodoláme zvodnému vplyvu sebeckej lásky, samoľúbosti a pokušeniu hriechu. Môžeme sa zbaviť mnohých zlých návykov, na určitý čas môžeme prerušiť spojenie so satanom, no bez živého spojenia s Pánom a bez stále nového odovzdania sa Bohu budeme premožení. Bez osobného poznania Krista a stáleho spoločenstva s ním sme vydaní napospas nepriateľovi a nakoniec budeme plniť jeho vôľu. 

Ježiš povedal: „Stav toho človeka býva na konci horší ako na začiatku. Podobne to bude aj s týmto zlým pokolením“ (Mat 12,45b). Nieto zatvrdilejších ľudí nad tých, čo prepočuli výzvu milosti a pohrdli ňou. Najobvyklejším prejavom hriechu proti Duchu Svätému je trvalé odmietanie nebeskej výzvy k pokániu. Každý krok od Krista je krokom k úplnému odmietnutiu záchrany a k hriechu proti Duchu Svätému. Zavrhnutím Krista židovský národ spáchal neodpustiteľný hriech. Ak aj my odmietneme výzvu milosti, dopustíme sa toho istého omylu. Ak nechceme vypočuť jeho poslov a miesto toho počúvame satanových sluhov, ktorí dušu odvádzajú od Krista, urážame Knieža života a tupíme ho pred satanskou synagógou i pred nebeským vesmírom. Dokiaľ to človek robí, nenájde nádej ani odpustenie a nakoniec prestáva túžiť po zmierení s Bohom.

Kým Ježiš poúčal ľud, učeníci prišli s odkazom, že vonku ho čaká matka i jeho bratia a chcú sa s ním zhovárať. On vedel, o čo ide, preto „odvetil tomu, čo mu to povedal: Kto je moja matka a kto sú moji bratia? Ukázal rukou na svojich učeníkov a riekol: Hľa, moja matka a moji bratia! Lebo každý, kto koná vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach, ten mi je bratom, sestrou i matkou“ (Mat 12,48-50).

Každého, kto vierou prijal Krista, spájalo s ním tesnejšie puto, než je príbuzenský zväzok. Zjednotil sa s Kristom, ako aj on je jedno so svojím Otcom. Jeho matka mu bola svojím veriacim srdcom ochotným nasledovať jeho slová oveľa bližšie než zväzkami svojho materinského vzťahu. Ani jeho bratom by príbuzenské zväzky s ním samy osebe nepomohli, keby ho neprijali za svojho osobného Spasiteľa.

Akú oporu mohol mať Kristus vo svojich príbuzných, keby boli v neho uverili ako v toho, ktorý prišiel z neba, keby boli s ním spolupracovali v Božom diele! Ich nevera vrhala tieň na Ježišov pozemský život. Bola to časť trpkého kalicha, ktorý za nás vypil. 

Boží Syn bolestne znášal nepriateľstvo ľudského srdca voči evanjeliu, a to predovšetkým vo vlastnom dome, lebo mal srdce plné milosrdenstva a lásky a veľmi si cenil ohľaduplné rodinné vzťahy. Jeho bratia chceli, aby uznal ich názory aj vtedy, keby to bolo bývalo celkom proti jeho božskému poslaniu. Nazdávali sa, že potrebuje ich radu. Posudzovali ho z ľudského hľadiska a mysleli si, že keby hovoril len to, s čím mohli súhlasiť farizeji a zákonníci, vyhol by sa nepríjemným sporom, ktoré svojimi prejavmi vyvoláva. Nazdávali sa, že sa pomiatol, keď si robí nárok na božskú autoritu a karhá hriechy rabínov. Bolo im zrejmé, že farizeji hľadajú príležitosť, aby ho mohli obviniť, no vedeli aj to, že im poskytol dostatok príležitostí. 

Ich obmedzené názory im nedovoľovali pochopiť poslanie, ktoré prišiel plniť, a preto nemohli mať s ním súcit v utrpení. Svojimi nevyberanými, nechápavými slovami dávali najavo, že nemajú správnu predstavu o jeho povahe a v ľudskej podobe nespoznávajú jeho božskú podstatu. Často ho videli zarmúteného, no miesto aby ho potešili, svojimi slovami ho len ranili. Jeho citlivá povaha trpela muky. Jeho pohnútky zostali nepochopené a jeho dielo nenašlo porozumenie.

Jeho bratia sa často odvolávali na nudné a zastarané učenie farizejov a mysleli si, že môžu poúčať toho, ktorý rozumie pravde a chápe každé tajomstvo. Častokrát odsudzovali to, čo nemohli pochopiť. Ich urážky sa mu zadierali do srdca; býval z toho unavený a skľúčený. Pýšili sa vierou v Boha, no aj keď ho všemožne obhajovali, nespoznali ho, keď k nim prišiel telesne.

Preto bola jeho cesta tŕnistá. Nepochopenie v domove ho tak trápilo, že pobyt mimo domova mu bol odpočinkom. Jediný domov, ktorý navštevoval rád, bol príbytok Lazára, Márie a Marty, lebo tu v ovzduší viery a lásky duševne pookrial. Na zemi však predsa len nebolo nikoho, kto by mohol plne chápať jeho božské poslanie alebo rozumieť, aké bremeno nesie za celé ľudstvo. Často teda odpočíval v tichu samoty a v rozhovore so svojím nebeským Otcom.

Tým, čo sú povolaní trpieť pre Krista a musia znášať nepochopenie a nedôveru aj vo vlastnom domove, môže byť útechou, že Ježiš vytrpel to isté. On im rozumie. Vyzýva ich, aby spoločníka našli v ňom a odpočinok hľadali tam, kde ho nachádzal on, v spoločenstve s Otcom. 

Tí, čo prijímajú Krista ako svojho osobného Spasiteľa, nie sú opustení ako siroty, aby životné skúšky museli znášať osamelo. Prijíma ich za členov nebeskej rodiny. Chce, aby jeho Otca nazývali svojím Otcom. Sú jeho „deťmi“, drahými Božiemu srdcu, s ktorým ich spája to najnežnejšie a najtrvalejšie puto. Je k nim láskavý a jeho vľúdnosť prevyšuje všetku otcovskú i materinskú lásku k nám v našej bezmocnosti o toľko, o koľko božská prirodzenosť prevyšuje prirodzenosť ľudskú.

V zákonoch, ktoré dostal izraelský ľud, je krásny príklad Kristovho vzťahu k jeho ľudu. Keď sa niektorý Žid musel pre chudobu vzdať svojho dedičstva a predať sa za otroka, povinnosťou jeho najbližšieho príbuzného bolo vykúpiť ho aj s dedičstvom. (Pozri 3 Moj 25,25.47.49; Rut 2,20.) Podobne aj úloha vykúpiť nás i naše dedičstvo, ktoré sme hriechom stratili, pripadla tomu, kto je nám „najbližší“. Najbližším sa nám stal preto, aby nás mohol vykúpiť. Láska nášho Spasiteľa je stálejšia než láska otca, matky, brata, priateľa alebo milého. Hovorí nám: „Neboj sa, lebo som ťa vykúpil, povolal som ťa tvojím menom. Môj si ty!“ „Pretože si bol drahý v mojich očiach, vzácny si bol a miloval som ťa. Aj ľudí dám za teba, národy za tvoj život“ (Iz 43,1.4).

Kristus miluje nebeské bytosti, ktoré sú vôkol jeho trónu. Čím však vysvetliť tú veľkú lásku, ktorou nás miloval? Nemôžeme jej rozumieť, ale skúsenostne ju môžeme poznať. Ak sme v príbuzenskom vzťahu s ním, ako láskavo by sme sa mali správať k bratom a sestrám nášho Pána! Nemali by sme ochotne uznať nároky vyplývajúce z nášho príbuzenstva s Bohom? Nemali by sme ako členovia Božej rodiny ctiť svojho Otca i svojich duchovných súrodencov?