34. Pozvanie

„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vám dám odpočinok“ (Mat 11,28). Týmto potešujúcim výrokom Ježiš oslovil zástup, ktorý šiel za ním. Spasiteľ povedal, že ľudia môžu poznať Boha len cez neho. O svojich učeníkoch hovoril ako o tých, ktorí smeli poznať nebeské veci. Nikto si však nemal myslieť, že je vylúčený z jeho starostlivosti a lásky. Všetci, čo pracujú a sú preťažení, môžu prísť k nemu.

Zákonníci a rabíni malicherne pozorní k náboženským formám si uvedomovali prázdnotu, ktorú obradný ceremoniál nemohol vyplniť. Publikáni a hriešnici sa mohli tváriť, akoby boli spokojní s tým, čo vidia a môžu nahmatať, ale v srdci mali nedôveru a strach. Ježiš hľadel na skľúčených a beznádejne zarmútených, na tých, čo si túžbu duše chceli uspokojiť svetskými radosťami a vyzval všetkých, aby v ňom našli odpočinutie.

S láskou nabádal unavených: „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, a nájdete odpočinutie pre svoju dušu“ (Mat 11,29).

Podobne oslovuje Kristus každého človeka, či už to vie, alebo nevie. Všetci sú preťažení a unavení. Všetci klesajú pod ťarchou, ktorú môže odstrániť len Kristus. Najťažšie bremeno, ktoré nesieme, je bremeno hriechu. Keby sme toto bremeno museli niesť sami, určite by nás rozdrvilo. Na naše miesto však nastúpil ten Bezhriešny. „Hospodin spôsobil, aby ho zasiahla neprávosť všetkých nás“ (Iz 53,6). On nesie ťarchu našich vín. On sníma bremeno z našich unavených ramien. On nám chce dať odpočinok. Aj bremeno starostí a zármutku sám ponesie. Vyzýva nás, aby sme všetky svoje starosti položili na neho, lebo nás nosí vo svojom srdci.

Náš starší Brat je pri tróne večnosti. Vidí každého človeka, ktorý v ňom hľadá Spasiteľa. Z vlastnej skúsenosti pozná krehkosť ľudskej podstaty, vie o našich potrebách i dotieravosti pokušení, lebo bol vo všetkom podobne skúšaný ako my, no bez hriechu. Bdie nad tebou, chvejúce sa Božie dieťa. Si v pokušení? On ťa vyslobodí. Si slabý? On ťa posilní. Nie si dosť vzdelaný? On ťa osvieti. Si ranený? On ťa uzdraví. Pán „určuje počet hviezd“, ale aj „uzdravuje skrúšených srdcom a obväzuje ich rany“ (Ž 147,4.3). Pozýva nás: „Poďte ku mne!“ Nech sú tvoje úzkosti a skúšky akékoľvek, povedz o tom Pánovi. Posilní ťa, aby si vytrval. Pomôže ti nájsť východisko zo zmätkov a ťažkostí. Nech si už pripadáš akokoľvek slabý a bezmocný, jeho moc ťa môže posilniť. Čím je tvoje bremeno ťažšie, tým blaženejší bude odpočinok, ak ho položíš na nebeského Nosiča bremien. Odpočinutie, ktoré ponúka Kristus, je síce podmienené, ale tieto podmienky sú jasné. Každý ich môže splniť. On nám hovorí, ako jeho odpočinok možno nájsť.

Ježiš nám radí: „Vezmite na seba moje jarmo.“ Jarmo je nástroj služby. Jarmo pomáha ťažnému dobytku výkonnejšie pracovať. Týmto príkladom nás Kristus učí, že sme povolaní do služby doživotne. Máme vziať na seba jeho jarmo, aby sme mohli byť jeho spolupracovníkmi.

Jarmo, ktoré zaväzuje k službe, je Boží zákon. Veľký zákon lásky, zjavený v raji, oznámený na Sinaji a v Novej zmluve napísaný v srdci, zjednocuje človeka s Božou vôľou. Keby sme mali ísť podľa vlastných sklonov a podľa vlastnej vôle, padli by sme do osídiel satana a stali by sme sa jeho služobníkmi. Preto nás Boh obmedzuje svojou zvrchovanou, ušľachtilou a vznešenou vôľou. Chce, aby sme trpezlivo a rozvážne konali svoju povinnosť. Kristus ako človek sám niesol jarmo služby. Povedal: „Rád plním tvoju vôľu, môj Bože, a tvoj zákon v hĺbke srdca nosím“ (Ž 40,9). „Lebo som nezostúpil z neba, aby som plnil svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal“ (Ján 6,38). Ježiš prišiel na zem trpieť a zomrieť z lásky k Bohu, z horlivosti pre jeho slávu i z lásky k padlému ľudstvu. Táto moc ovládala jeho život. Radí nám, aby sme túto zásadu prijali. Mnohí ľudia úpia pod bremenom starostí, lebo sa chcú podobať svetu. Zvolili si jeho službu a prijali jeho zmätok, prispôsobili sa jeho zvyklostiam. Duchovne upadajú a celý život im je únavným bremenom. Kvôli ctibažnosti a svetským záľubám poškodzujú svoje svedomie a ďalej ho zaťažujú výčitkami. Ustavičné starosti stravujú životnú silu. Náš Pán chce, aby toto zotročujúce jarmo odložili. Vyzýva ich, aby prijali jeho bremeno. Hovorí: „Moje jarmo je lahodné a bremeno ľahké.“ Pripomína im, aby najprv hľadali kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť, a sľubuje, že všetko pre život potrebné dostanú. Ustarostenosť je slepá a nevidí na koniec. Ježiš však vidí koniec od začiatku. Z každej úzkosti pozná východisko. Náš nebeský Otec sa vie o nás postarať tisícerým spôsobom nad naše očakávanie. Tí, čo sa riadia zásadou slúžiť Bohu a ctiť ho na prvom mieste, zistia, že ťažkosti sa rozplývajú a cesta sa vyjasňuje.

Ježiš povedal: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom a nájdete odpočinutie pre svoju dušu“ (Mat 11,29). Sme pozvaní do Kristovej školy, aby sme sa od neho učili tichosti a pokore. Vykúpenie je proces, v ktorom sa človek pripravuje pre nebesá. Táto výchova znamená poznávať Krista. Musíme sa zrieknuť predstáv, zvyklostí a spôsobov získaných v škole kniežaťa temnoty. Človek musí byť vyslobodený zo všetkého, čo oslabuje vernosť Bohu.

V Kristovom srdci, kde vládol dokonalý súlad s Bohom, bol dokonalý mier. Nezviedla ho ľudská pochvala, nezmalomyseľnila kritika ani sklamanie. V najťažšom protivenstve a v najkrutejších mukách bol statočne odvážny. Mnohí jeho vyznavači sú však zmätení a ustrašení, pretože sa boja úplne sa spoľahnúť na Boha. Nevedia sa mu bezvýhradne odovzdať, pretože uhýbajú dôsledkom takého bezpodmienečného podriadenia sa jeho vôli. Kým to však neurobia, nenájdu pokoj.

Sebecká láska znepokojuje. Ak sme znovuzrodení zhora, budeme zmýšľať, ako zmýšľal Ježiš, keď kvôli našej záchrane prijal poníženie. Potom nebudeme túžiť po najvyššom postavení. Ochotne prijmeme učenícke miesto pri Ježišových nohách. Pochopíme, že hodnota nášho úsilia sa nemeria hlučnou okázalosťou vo svete ani aktivitou či horlivosťou z vlastných síl. Cena nášho snaženia zodpovedá miere prijatého Ducha Svätého. Dôvera v Boha posväcuje myseľ a umožňuje trpezlivé sebaovládanie.

Jarmo sa ukladá ťažnému dobytku, aby sa mu pomohlo konať namáhavú prácu a uľahčilo bremeno. Podobné je aj jarmo Kristovo. Ak svoje chcenie podriadime Božej vôli a svoje dary používame pre blaho iných, potom nám bude bremeno života ľahké. Kto chodí cestou Božích prikázaní, má spoločenstvo s Kristom a jeho srdce pokojne spočíva v jeho láske. Keď sa Mojžiš modlil: „Daj mi, prosím, znať svoje cesty, nech ťa poznám,“ Pán mu odpovedal: „Osobne pôjdem pred tebou a dovediem ťa k odpočinku“ (2 Moj 33,13.14). Z jednoduchého slova nám znie posolstvo: „Takto riekol Hospodin: Postavte sa na cesty a pozerajte, pýtajte sa na odveké chodníky; kde je cesta k dobru, choďte po nej a nájdete odpočinok pre svoju dušu“ (Jer 6,16). Pán hovorí: „Kiežby si bol poslúchol moje príkazy! Tvoj pokoj by bol ako rieky a tvoja spása ako morské vlny“ (Iz 48,18).

Tí, čo berú Krista za slovo a svoje srdce zverujú jeho starostlivosti a svoj život jeho vedeniu, nájdu pokoj a odpočinok. Keď ich Ježiš potešuje svojou prítomnosťou, nič na svete ich nezarmúti. V dokonalom stíšení je dokonalý odpočinok. Pán hovorí: „Toho, kto je pevnej mysle, zachováš v dokonalom pokoji, lebo v teba dúfa“ (Iz 26,3). Náš život sa nám môže zdať zmätený, ak sa však zveríme múdremu Majstrovi-Tvorcovi, sformuje náš život i povahu na svoju slávu. Povaha, ktorá vyjadruje slávu Kristovej povahy, bude prijatá do Božieho raja. Znovuzrodení sa budú s ním prechádzať v bielom rúchu, „lebo sú toho hodni“ (Zj 3,4).

Keď vstupujeme s Kristom do odpočinutia, potom sa nám nebo začína už tu. Ak prijímame jeho pozvanie, aby sme prišli a učili sa od neho, tým sa pre nás začína nový život. Nebo je ustavičným približovaním sa k Bohu cez Krista. Čím dlhšie budeme v nebeskej blaženosti, tým viac slávy nám bude zjavené, a čím lepšie poznávame Boha, tým väčšie bude naše šťastie. Ak chodíme s Ježišom v tomto živote, smieme mať v srdci plnosť jeho lásky a spokojnosť z jeho prítomnosti. Už tu môžeme od Boha prijať toľko, koľko znesie naša prirodzenosť. Čo je to však v porovnaní s večnou budúcnosťou! Tam „sú pred Božím trónom a dňom i nocou slúžia v jeho chráme. A ten, čo sedí na tróne, bude prebývať nad nimi. Už nebudú hladovať ani žízniť, nebude na nich dorážať ani slnko ani iná horúčosť. Lebo Baránok, čo je v strede pred trónom, bude ich pásť a privedie ich k prameňom vôd života. A Boh im zotrie z očí každú slzu“ (Zj 7,15-17).