35. Mlč a utíš sa!

Opäť sa končí jeden deň Ježišovho rušného života. Pri Galilejskom mori medzi iným uviedol svoje prvé podobenstvo a výstižným prirovnaním z prírody objasnil nielen podstatu svojho kráľovstva, ale aj spôsob jeho príchodu. Svoje dielo prirovnal k práci rozsievača, rozmach kráľovstva pripodobnil rastu horčičného semena a pôsobeniu kvasu v ceste. Konečné veľké oddelenie spravodlivých od bezbožných vystihol podobenstvami o kúkole medzi pšenicou a o rybárskej sieti. Zvrchovanú hodnotu zvestovaných právd znázornil príkladom o skrytom poklade a o perle veľkej ceny. V podobenstve o hospodárovi radil svojim učeníkom, ako majú pracovať v jeho zastúpení. Celý deň učil a uzdravoval a keď nadišiel večer, zástupy sa ešte stále tiesnili okolo neho. Deň čo deň sa im venoval, sotva sa stačil najesť a odpočinúť si. Zlomyseľné posudzovanie a prekrúcanie jeho slov, čím ho farizeji neustále prenasledovali, sťažovalo prácu ešte viac. Teraz na sklonku dňa bol už natoľko vyčerpaný, že sa rozhodol odísť do samoty na protiľahlom brehu mora a odpočinúť si.

Východný breh Galilejského mora bol obývaný. Na pobreží bolo totiž niekoľko malých miest, no v porovnaní s brehom západným bol to kraj pustý. Medzi obyvateľmi žilo viac pohanov ako Židov a styk s Galileou bol pomerne malý. Ježiš mohol v tomto prostredí nájsť vhodné zátišie, a preto vyzval svojich učeníkov, aby ta išli s ním.

Keď opustil zástup, vzali ho na loď „tak, ako bol“, a rýchlo odplávali. Neodišli však sami. V blízkosti brehu boli i ďalšie rybárske lode a ľudia ich rýchlo zaplnili, len aby ešte videli a počuli Ježiša.

Konečne tieseň davu prestala a Spasiteľ premožený hladom a únavou si v zadnej časti lode ľahol a hneď zaspal. More bolo onoho tichého, príjemného večera pokojné, no obloha sa náhle zatiahla, z vrchoviny západného pobrežia prihnal sa prudký vietor a na mori sa rozpútala divoká búrka.

Slnko zapadlo a rozbúrené more prikryla nočná tma. Vetrom bičované vlny dorážali na loď a hrozili jej zánikom. Zdatní a skúsení rybári, čo na mori strávili takmer celý život a svoje plavidlo už neraz bezpečne previedli rozbúreným morom, zrazu akoby nemali dostatok síl a zručnosti. Proti náporu prírodného živlu boli bezmocní a strácali nádej, lebo loď sa už napĺňala vodou. 

V úsilí o vlastnú záchranu zabudli, že na lodi je Ježiš. Keď videli, že všetka ich námaha je márna a bezprostredne im hrozí smrť, rozpamätali sa, na koho príkaz vyplávali. V Ježišovi mali poslednú nádej. Vo svojej bezradnosti a zúfalstve volali: „Pane, Pane!“ Pre hustú tmu ho ani dobre nevideli. Hukot búrky prehlušil ich volanie a odpoveď nedostali. Zmocnila sa ich krajná neistota a hrôza. Či azda Ježiš na nich zabudol? Zvíťazil nad chorobou, nad démonmi, ba aj nad smrťou, a teraz nemôže pomôcť svojim učeníkom? Nedbá o nich v tejto tiesnivej situácii? Volali znova, no okrem hukotu rozzúreného vetra nič nepočuli. Loď sa začínala potápať. Zdalo sa, že nenásytné vlny ju pohltia. Náhle však temnotu osvietil blesk, takže videli, že Ježiš napriek vlnobitiu pokojne spí. V údive a zúfalstve znova volajú: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ (Mar 4,38). Ako môže tak bezstarostne spať, kým oni sú ohrození a zápasia so smrťou? Ich volanie nakoniec Ježiša zobudilo. Vo svetle blesku zahliadli jeho nebesky pokojnú tvár, v jeho pohľade poznávali sebaobetavú, súcitnú lásku a celou svojou bytosťou k nemu volali: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ (Mat 8,25).

Také volanie ešte nikdy nebolo márne. Učeníci sa znova chopili vesiel, aby sa naposledy pokúsili o záchranu. A tu vstáva Ježiš. V hukote búrky stojí medzi svojimi učeníkmi, vlny dorážajú a blesk mu osvecuje tvár. Dvíha ruku, ktorá vykonala toľko zľutovných skutkov, a rozbúrenému moru prikazuje: „Mlč, utíš sa!“ (Mar 4,39). Búrka sa stišuje. Vlny opadávajú, mraky sa rozplynuli a na oblohe zažiarili hviezdy. Loď spočíva na pokojnej hladine mora. Ježiš sa obracia k učeníkom a zarmútene sa pýta: „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“ (Mar 4,40).

Učeníci boli veľmi prestrašení. Ani Peter nemal odvahu prejaviť, čo v srdci cítil. Lode, ktoré sprevádzali Ježiša, boli podobne ohrozené. Všetci boli zdesení a zúfalí, ale Ježišov príkaz stíšil všetku tú hrôzu. Búrka prihnala lode tak blízko k sebe, že všetci boli svedkami tohto divu. Keď všetko utíchlo, opadol aj strach. Ľudia si šepkali: „Kto je to, že ho aj vietor i more poslúchajú?“ (Mar 4,41). 

Keď sa Ježiš v búrke zobudil, bol celkom pokojný. Ani slovom ani pohľadom nejavil strach, lebo ho nemal ani v srdci. Neodpočíval však pokojom svojej všemohúcej moci. Nespal tu ako „Pán neba, zeme i mora“. Táto moc zostala v úzadí. Ježiš predsa jasne povedal: „Ja nemôžem nič robiť sám od seba“ (Ján 5,30). Vždy sa bezvýhradne spoliehal na moc svojho Otca. Odpočíval, lebo veril v jeho lásku a starostlivosť. Moc slova, ktorá utíšila búrku, bola moc Božia. 

Ako odpočíval Ježiš vierou v láskavú starostlivosť svojho Otca, tak smieme odpočívať aj my pod starostlivým dohľadom svojho Spasiteľa. Keby mu učeníci boli dôverovali, mohli byť pokojní. Ich strach vo chvíli krajného ohrozenia bol výrazom malovernosti. V sebazáchovnom úsilí zabudli na Ježiša a len v zúfalstve nad vlastnou nemohúcnosťou obrátili sa k tomu, ktorý im mohol pomôcť.

Podobne to neraz býva aj s nami. Keď zúri búrka pokušení, keď hrozné blesky križujú oblohu a vlny pochybností nás chcú pohltiť, zvykneme s búrkou zápasiť sami a zabúdame na toho, ktorý jediný nám môže pomôcť. Príliš sa spoliehame na vlastnú silu, no nakoniec hasne aj posledná iskra nádeje a my stojíme tvárou v tvár zániku. Len potom si spomenieme na Ježiša; keď však voláme k nemu, aby nás zachránil, nebýva to nadarmo. Zarmútený karhá síce našu neveru a prílišnú sebaistotu, no nikdy nám neodoprie potrebnú pomoc. Ak máme Spasiteľa v srdci, nemusíme sa báť ani na zemi ani na mori. Živá viera vo Vykupiteľa utíši búrku života a on nás vyslobodí z nebezpečenstva, ako sám uzná za najlepšie.

Zázrak utíšenia búrky je aj v iných duchovných ohľadoch poučný. Skúsenosť každého človeka potvrdzuje pravdivosť slov Písma: „Bezbožní sú ako búrlivé more... niet pokoja pre bezbožných, hovorí môj Boh“ (Iz 57,20.21). Hriech nás pripravil o pokoj. Kým naše ja nie je ovládnuté, nenájdeme pokoj. Vášne ľudského srdca neovládne nijaká ľudská moc. Tu sme takisto bezmocní ako učeníci v búrke na mori. No ten, čo utíšil vlnobitie Galilejského mora, má slovo pokoja pre každého človeka. Kto volá k Ježišovi: „Pane, zachráň ma!“, bude vyslobodený aj z najväčšej búrky. Jeho milosť, ktorá človeka zmieruje s Bohom, stišuje búrku ľudských vášní. Naše srdce nachádza pokoj v jeho láske. „Víchricu premenil na tichý vánok a zmÍkli vlny mora. Zaradovali sa, že utíchli, a on ich priviedol do vytúženého prístavu“ (Ž 107,29.30). „A tak ospravedlnení z viery, žijeme v pokoji s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista“ (Rim 5,1). „Pokoj bude dielom spravodlivosti a výsledkom spravodlivosti bude mier a bezpečnosť naveky“ (Iz 32,17).

Včasne zrána prišiel Spasiteľ so svojimi učeníkmi na breh a lúče vychádzajúceho slnka pozdravovali Galilejské more i pobrežie pozdravom pokoja. No len čo vykročili na breh, uvideli desivejší výjav, než bola nočná búrka. Z hrobových skrýš vybehli dvaja posadnutí muži priam proti nim, akoby ich chceli roztrhať. Viseli ešte na nich zvyšky reťaze, ktorú pretrhli pri úteku z väzenia. Ostré kamene im na tele zanechali krvácajúce rany. Vydesené oči hľadeli spod dlhých a rozstrapatených vlasov, takže sa zdalo, akoby démoni, ktorí ich ovládali, zničili v nich všetko ľudské a ich tváram dali vzhľad divokých šeliem. Učeníci spolu s tými, čo ich sprevádzali, v úľaku zutekali. Keď však náhle zistili, že Ježiš nie je s nimi, začali ho hľadať. Stál tam, kde ho zanechali. Ten, ktorý utíšil búrku, ktorý sa kedysi stretol so satanom a zvíťazil nad ním, nezutekal pred démonmi. Keď sa títo muži k nemu blížili, škrípali zubami a z úst im vychádzala pena. Ježiš zodvihol ruku, ktorou utíšil more, a títo muži nemohli ísť ďalej. Zúrili síce, ale pred ním boli bezmocní. Ježiš rázne prikázal nečistým duchom, aby ich opustili. Jeho slová prenikali zmätenou mysľou týchto nešťastníkov. Matne si uvedomovali, že blízko nich je ten, ktorý ich môže zbaviť mučivých démonov. Padli k nohám Spasiteľa a klaňali sa mu. Keď však otvorili ústa a chceli ho prosiť o milosť, zlí duchovia kričali z nich: „Ježiš, syn Najvyššieho Boha, nechaj ma! Prosím ťa, nemuč ma!“ (Luk 8,28).

Ježiš sa jedného z nich spýtal: „Ako sa voláš?“ Dostal odpoveď: „Légia“, pretože doňho vošlo množstvo duchov. Démoni používali postihnutých ľudí ako prostredníkov svojho vyjadrenia a prosili Ježiša, aby im nerozkazoval odísť z tohto kraja. Na neďalekom svahu sa pásla veľká črieda svíň. Démoni žiadali, aby im dovolil vojsť do nich. On privolil. Črieda sa okamžite vyplašila, hnala sa dolu svahom a nemohla sa zastaviť; vbehla do mora a potopila sa.

Medzitým sa s posadnutými udiala neobvyklá zmena. Božie svetlo im presvietilo myseľ, oči im zažiarili porozumením. Výzor tváre so satanskými rysmi zmäkol, skrvavené ruky sa upokojili a zachránení ľudia radostne velebili Boha za vyslobodenie.

Keď z kopca pastieri stáda videli všetku tú hrôzu, šli to okamžite oznámiť svojim pánom a všetkému ľudu. V bázni a zdesení prišli všetci obyvatelia k Ježišovi. Obaja posadnutí boli postrachom kraja. Nebolo bezpečné ísť tadiaľ, kde sa zdržiavali, lebo s diabolskou zúrivosťou napadli každého. Títo ľudia sedeli teraz pri Ježišových nohách oblečení a duševne vyrovnaní počúvali jeho slová; velebili meno toho, ktorý ich uzdravil. Ľudia, ktorí to všetko videli, sa neradovali. Za dôležitejšiu pokladali stratu svíň než vyslobodenie týchto satanom zotročených ľudí.

Touto stratou mohli majitelia svíň len získať. Po celý život sa starali len o pozemské veci a zabúdali na vznešené záujmy duchovného života. Ježiš chcel túto sebeckú ľahostajnosť prekonať, aby mohli poznať a prijať jeho milosť. No ľútosť a rozhorčenie nad pozemskou stratou im natoľko zaslepili oči, že Spasiteľovu milosť nespoznali. 

Prejavom nadprirodzenej moci prebudil v týchto ľuďoch poverčivosť a vyľakal ich. Nazdávali sa, že prítomnosť tohto cudzinca by im mohla spôsobiť ďalšie nešťastie. Predvídali hmotnú škodu a rozhodli sa zbaviť sa jeho prítomnosti. Tí, čo sprevádzali Ježiša po mori, rozpovedali všetko, čo sa stalo predchádzajúcej noci. Opísali zúrivú búrku i zázračné utíšenie vetra a vĺn. Ich slová však nenašli ozvenu. Zdesený ľud sa nahrnul k Spasiteľovi a žiadal ho, aby od nich odišiel. Ježiš privolil, vstúpil na loď a odplával na druhú stranu. Gadarčania dostali živý dôkaz Kristovej moci a milosti. Boli svedkami uzdravenia ľudí duševne chorých; no v panickom strachu o pozemský majetok pokladali za votrelca toho, ktorý pred ich očami premohol vládcu temnoty. A tento nebeský dar odišiel od ich príbytkov. Nemáme možnosť - ako Gadarčania - odvrátiť sa od telesne prítomného Krista, no mnohí dosiaľ odmietajú poslúchať jeho slovo, pretože poslušnosť by od nich vyžadovala, aby sa zriekli niektorého zo svojich záujmov. Mnohí však zavrhujú jeho milosť a odpudzujú jeho Ducha z obavy, aby nejako hmotne neutrpeli. Posadnutí sa však po uzdravení správali celkom inak. Chceli byť blízko toho, ktorý ich vyslobodil. Pri ňom sa cítili bezpeční pred démonmi, ktorí im otravovali život a marili ich ľudskú dôstojnosť. Keď Ježiš hodlal vstúpiť na loď, boli pri ňom, pokľakli mu k nohám a prosili ho, aby smeli pri ňom zostať a stále ho počúvať. Ježiš ich však poslal domov, aby zvestovali veľký div, ktorý Pán pre nich urobil.

Pole pôsobnosti mali v blízkom okolí - mali ísť do svojich pohanských domovov a tam rozprávať o požehnaní, ktoré od Ježiša prijali. Ťažko sa lúčili so Spasiteľom. Dalo sa predpokladať, že medzi svojimi pohanskými krajanmi budú mať veľké ťažkosti. Zdalo sa, že dlhé odlúčenie od spoločnosti ich neoprávňuje k dielu, ktoré im on naznačil. Len čo ich však Ježiš upozornil na ich povinnosť, ochotne poslúchli. O Ježišovi rozprávali nielen svojim domácim a susedom, ale prešli celým Desaťmestím a všade svedčili o jeho spasiteľnej moci a o tom, ako ich zbavil démonov. Toto svedecké dielo ich uspôsobilo prijať väčšie požehnanie, než keby len pre vlastné dobro zostali v Ježišovej blízkosti. Do Spasiteľovej blízkosti sa dostávame šírením radostnej zvesti o spasení.

Títo dvaja uzdravení ľudia boli prvými misionármi, ktorých Kristus poslal zvestovať evanjelium do kraja Desaťmestia. Len krátky čas mali možnosť poznávať jeho posolstvo. Nepočuli od neho nijaké dlhé kázne. Nemohli vyučovať ľudí ako učeníci, ktorí boli s Kristom deň čo deň. Boli však živým dôkazom, že Ježiš je Mesiáš, mohli svedčiť o tom, čo sami videli, počuli, poznali a z Kristovej moci aj pocítili. K takejto svedeckej službe je povolaný každý, koho sa dotkla Božia milosť. Milovaný učeník Ján napísal: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života... Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám“ (1 Ján 1,1-3). Ako Kristovi svedkovia máme hovoriť to, čo vieme - čo sme videli, počuli a poznali. Ak sme krok za krokom sledovali Ježiša, iste budeme vedieť, čo máme povedať o ceste, ktorou nás viedol. Z vlastných skúseností môžeme svedčiť o pravdivosti jeho zasľúbenia. Môžeme prinášať svedectvo o tom, čo sme z Kristovej milosti poznali. Toto svedectvo dlhujeme svojmu Pánovi. Svet hynie pre nedostatok tohto svedectva.

Napriek tomu, že Gadarčania Ježiša neprijali, nenechal ich v duchovnej temnote, pre ktorú sa sami rozhodli. Keď ho žiadali, aby od nich odišiel, vtedy ešte jeho zvesť nepoznali. Nechápali, čo zavrhli. Preto im znova poslal svetlo, a to prostredníctvom tých, ktorých budú ochotnejšie počúvať.

Záhubou svíň chcel satan odvrátiť ľudí od Spasiteľa a zabrániť šíreniu evanjelia v tejto oblasti. Táto zvláštna udalosť však vzrušila celý kraj a upútala pozornosť na Ježiša. Aj keď Spasiteľ odišiel, zostali tu uzdravení svedkovia jeho moci, tí, čo boli nástrojom kniežaťa temnosti, stali sa svedkami svetla, poslami Božieho Syna. Ľudia sa divili, keď počúvali tieto obdivuhodné správy. V celom kraji bolo možno zvestovať evanjelium. Keď sa Ježiš neskôr do Desaťmestia vrátil, ľud sa k nemu hrnul a po tri dni nielen obyvatelia jedného mesta, ale tisíce ľudí z okolia počuli posolstvo spásy. Spasiteľ má moc aj nad diabolskými silami a zlo obracia na dobro.

Stretnutie s posadnutými v Gadare bolo pre učeníkov poučením. Svedčilo o hlbinách poníženia, ktoré satan pripravil celému ľudstvu, a zvýraznilo Kristovo osloboditeľské poslanie. Títo úbožiaci, ktorých démoni natoľko ovládli, že bývali v hrobkách v otroctve nespútaných vášní a nečistých žiadostí, sú obrazom ľudstva v mučivom zajatí nepriateľa. Satan stále znepokojuje ľudskú myseľ. Chce ju zotročiť v službách zla; podnecuje násilie a zločinnosť. Oslabuje telo, zatemňuje myseľ a ponižuje celého človeka. Kdekoľvek ľudia zavrhujú Spasiteľovo pozvanie, povoľujú satanovi. Dnes to robia celé zástupy ľudí na všetkých úsekoch života - doma, v zamestnaní, ba aj v cirkvi. Preto je na svete toľko násilia, zločinnosti a ľudské obydlia zahaľuje mravná temnota ako závoj smrti. Satan svojimi rafinovanými pokušeniami privádza ľudí k stále horším zločinom, k úplnému poníženiu a záhube. Jediným ochrancom proti jeho moci je Ježišova prítomnosť. Satan bol ľuďom i anjelom zjavený ako nepriateľ a zhubca človeka; Kristus však ako priateľ a vysloboditeľ ľudstva. Jeho duch rozvinie v človekovi všetko, čo zušľachtí povahu a prirodzenosti dodá dôstojnosť. Človeka vzdelá telesne, duševne i duchovne na Božiu slávu. „Veď Boh nám nedal ducha bojazlivosti, ale ducha sily, lásky a rozvahy“ (2 Tim 1,7). Povolal nás, aby sme „získali slávu nášho Pána Ježiša Krista“ (2 Tes 2,14); „povolal nás, aby sme sa stali podobnými obrazu jeho Syna“ (Rim 8,29).

Kristova moc dosiaľ premieňa satanove zúbožené nástroje na poslov spravodlivosti a Syn Boží ich posiela, aby zvestovali, „čo im Pán urobil a ako sa nad nimi zmiloval“ (Mar 5,19).