38. Trochu si odpočiňte

Po návrate zo svojej misijnej cesty „apoštoli sa zišli k Ježišovi a porozprávali mu všetko, čo robili a učili. On im povedal: Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte“ (Mar 6,31).

Učeníci prišli k Ježišovi a všetko mu vyrozprávali. Boli s ním v takom úzkom spojení, že mu mohli povedať svoje dobré i zlé skúsenosti, radosť z pracovného úspechu i zármutok nad nezdarom, svoje chyby a slabosti. Na začiatku svojho evanjelizačného úsilia sa dopustili chýb a keď o svojich skúsenostiach otvorene povedali Kristovi, videl, že potrebujú ešte mnoho poučenia. Pozoroval aj to, že práca ich unavila a že si musia odpočinúť.

Tam, kde sa práve nachádzali, to možné nebolo, „lebo stále prichádzalo a odchádzalo mnoho ľudí a nemali sa kedy ani najesť “ (Mar 6,31b). Ľud sa tlačil okolo Krista, chorí chceli byť uzdravení a všetci túžobne čakali na jeho slovo. Mnohí sa cítili k nemu priťahovaní, lebo poznávali, že im je zdrojom požehnania. Niektorí z tých, čo sa tiesnili okolo Krista a čakali na vzácny dar uzdravenia, prijali ho za svojho osobného Spasiteľa. Iní, ktorí z obavy pred farizejmi zaváhali vyznať ho, vrátili sa pri zoslaní Ducha Svätého a pred rozhnevanými kňazmi a poprednými mužmi ho uznávali za Božieho Syna.

Teraz však Kristus túžil po pokoji, aby mohol byť so svojimi učeníkmi, lebo im mal mnoho čo povedať. Pri svojej práci prežívali skúšobný zápas a zažili najrôznejšie príkoria. Dosiaľ sa vo všetkom radili s Kristom, ale na nejaký čas zostali sami a chvíľami veľmi znepokojení nevedeli, čo si počať. V práci našli mnoho povzbudenia, lebo Kristus ich nevyslal bez svojho Ducha, a vierou v neho urobili mnoho divov. Teraz však bolo treba sýtiť sa chlebom života. Preto museli ustúpiť do ústrania, kde by si mohli s Ježišom pohovoriť a od neho získať patričné poučenie pre ďalšiu prácu.

„On im povedal: Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte“ (Mar 6,31). Ježiš sprevádza všetkých svojich služobníkov láskyplným súcitom a porozumením. Učeníkom chcel vysvetliť, že Boh nežiada obete, ale milosrdenstvo. Do svojej práce pre blaho ľudí vkladali celú dušu, a to vyčerpávalo ich telesné i duševné sily. Bolo treba, aby si odpočinuli.

Keď učeníci videli plody svojho úsilia, hrozilo im nebezpečenstvo prílišnej sebadôvery a duchovnej pýchy; ľahko mohli prepadnúť satanovým pokušeniam. Čakalo ich veľké dielo a predovšetkým mali poznať, že zdrojom sily nie sú oni, ale Boh. Podobne ako Mojžiš na Sinajskej púšti, Dávid v judských horách a Eliáš pri potoku Karit, museli aj učeníci na chvíľu prestať vo svojej činnosti a učiť sa od Krista, počúvať hlas prírody i hlas svojho srdca.

Zatiaľ čo učeníci boli na misijnej ceste, Ježiš navštevoval iné mestá a dediny, kde zvestoval evanjelium o kráľovstve. Pritom sa dozvedel aj o smrti Jána Krstiteľa. Táto udalosť mu živo pripomenula, čo aj jeho očakáva. Husté tiene mu zatemňovali cestu. Kňazi a rabíni ho chceli zabiť. Špehovia mu boli stále v pätách a všade sa spolčovali proti nemu. Herodes sa dozvedel o kázaní učeníkov v Galilei a svoju pozornosť obrátil na Ježiša a jeho dielo. Povedal: „Toto je Ján Krstiteľ! Vstal z mŕtvych“ (Mat 14,2) a prejavil prianie vidieť Ježiša. Herodes sa stále obával nejakej vzbury, ktorá ho môže zbaviť trónu a zo židovského národa zvrhnúť rímske jarmo. Nespokojnosť ľudu dozrievala k povstaniu. Bolo zrejmé, že Kristovo verejné pôsobenie v Galilei dlho nepotrvá. Blížil sa čas jeho utrpenia, preto chcel na chvíľu uniknúť z rušného davu a odpočinúť si. Učeníci so smútkom v srdci pochovávali zohavené telo Jána Krstiteľa. Potom to šli oznámiť Ježišovi. Jánovi učeníci závideli Kristovi, pretože - ako sa im zdalo - priťahoval k sebe Jánových poslucháčov. Spolu s farizejmi ho obviňovali, keď sedel s publikánmi na slávnosti u Matúša. Pochybovali o jeho božskom poslaní, pretože nevyslobodil Jána Krstiteľa. Teraz však bol ich učiteľ mŕtvy a oni vo svojom veľkom žiali túžili po úteche a po spoľahlivom usmernení do budúcna, preto prišli k Ježišovi a pripojili sa k nemu. Aj oni si potrebovali so Spasiteľom pohovoriť osamote.

Na severnom konci jazera, neďaleko Betsaidy, bola osamelá krajina práve v rúchu sviežej jarnej zelene, ktorá poskytla Ježišovi a jeho učeníkom príjemné zátišie. Ta zamierili svoju plavbu po jazere. Tam boli vzdialení od ruchu a zhonu. Prírodná scenéria tu blahodarne upokojovala myseľ. Tu mohli ticho počúvať Krista bez rušivých zásahov zákonníkov a rozhnevaných udavačských farizejov. Tu mohli prežiť krátku, ale vzácnu chvíľu spoločenstva so svojím Pánom.

Ježiš a jeho učeníci nehľadali záhaľčivý pokoj. Chvíľa osamotenia im nebola zábavou. Hovorili o Božom diele a o možnostiach účinnejšej služby. Učeníci boli s Kristom a rozumeli mu, nemusel im hovoriť v podobenstve. Opravoval ich chybné názory a objasňoval im správny spôsob prístupu k ľuďom. Ešte viac im poodkryl vzácne poklady Božej pravdy. Osviežila ich moc zhora a získali novú nádej a odvahu. 

Hoci Ježiš konal divy a svojim učeníkom dal podobnú moc, svojich unavených služobníkov upozornil, aby poodišli do prírody a odpočinuli si. Keď im povedal, že žatva je veľká a robotníkov málo, nežiadal od nich, aby pracovali bez ustania, ale pripomenul im: „Proste Pána žatvy, aby vyslal robotníkov na svoju žatvu“ (Mat 9,38). Boh zveril každému určitú úlohu podľa schopností (Ef 4,11-13) a nechcel, aby niektorí boli zodpovednosťou preťažení a ostatní nemali nič na starosti.

Kristove súcitné slová platia aj dnešným pracovníkom práve tak, ako kedysi učeníkom: „Poďte vy sami do ústrania a na pusté miesto a trochu si odpočiňte.“ Hovorí to všetkým vyčerpaným a unaveným. Ani v duchovnej službe nie je rozvážne pracovať v stálom vypätí a vzrušení; tým totiž zanedbávame osobný duchovný život a vyčerpávame sa duševne i telesne. Od Kristových učeníkov sa síce žiada sebazaprenie a obetavosť, treba však dbať o to, aby pre nadmernú horlivosť satan nevyužil slabosti človeka a nemaril Božie dielo.

Podľa rabínskych predstáv vrcholným prejavom zbožnosti bola neustála činnosť. Vonkajšími úkonmi chceli prejaviť svoju domnelo vyššiu zbožnosť. Tým sa odlúčili od Boha a ďalej sa spoliehali na svoju sebestačnosť. Podobné nebezpečenstvo hrozí aj dnes. Zvýšená aktivita v Božom diele a prípadný úspech môžu viesť k preceneniu ľudských plánov a metód. Človek sa pozvoľna prestáva modliť a stráca vieru. Ako kedysi učeníkom aj nám hrozí nebezpečenstvo, že podceníme nutnosť závislosti od Boha a spásu budeme hľadať v nadmernej aktivite. Stále musíme myslieť na Ježiša Krista a uvedomovať si, že on koná svoje dielo. Aj keď sa máme všemožne snažiť o záchranu hynúcich, musíme si nájsť čas aj na modlitebné stíšenie a štúdium Božieho Slova. Za úspešné dielo možno nakoniec pokladať len to, ktoré sprevádzali mnohé modlitby a posvätili Ježišove zásluhy.

Nikto nemal toľko práce a zodpovednosti ako Ježiš, a predsa ako často sa modlieval! Aké pevné bolo jeho spojenie s Bohom! Dejiny jeho pozemského života opätovne svedčia o tom, ako „zavčasu nad ránom, ešte za tmy, vstal a vyšiel von. Odobral sa na osamelé miesto a tam sa modlil“. „Schádzali sa celé zástupy, aby ho počúvali a dali sa uzdraviť zo svojich neduhov. On sa však utiahol do samoty a tam sa modlil.“ „V tých dňoch vyšiel na vrch modliť sa a celú noc zotrval v modlitbách“ (Mar 1,35; Luk 5,15.16; 6,12).

Aj v živote bezvýhradne zasvätenom službe ľuďom Spasiteľ pokladal za nutné vytratiť sa z ruchu sveta a spomedzi zástupov, ktoré ho denne vyhľadávali. Prerušuje nával práce pre blaho ľudí a stišuje sa v nerušenom spojení so svojím Otcom. Ako jeden z nás, spolutrpiteľ v ľudských potrebách a slabostiach, úplne závisel od Boha a v ústraní modlitbou hľadal Božiu posilu, aby vytrval v povinnostiach a vydržal v súžení. Vo svete hriechu Ježiš pretrpel boje a duševné muky. Rozhovorom s Bohom sa zbavoval tiesnivého bremena smútku. V tom našiel útechu a radosť.

V Kristovi sa volanie ľudstva dostalo k Otcovi večného zľutovania. Ako človek prosil pred Božím trónom, kým jeho ľudskú prirodzenosť neprenikol nebeský prúd, aby mohol spojiť ľudstvo s božstvom. Stálym spoločenstvom s Bohom prijímal život od Boha, aby ho mohol dať svetu. Jeho skúsenosť sa má stať aj našou skúsenosťou.

Pozýva nás: „Poďte vy sami do ústrania.“ Keby sme dbali na jeho slová, boli by sme silnejší a užitočnejší. Učeníci vyhľadali Ježiša a povedali mu všetko; on ich povzbudil a poučil. Ak si dnes nájdeme čas, ak prídeme k Ježišovi a povieme mu o svojich potrebách, nebudeme sklamaní; iste nám ochotne pomôže. Potrebujeme viac prostoty, dôvery a spoliehania sa na Spasiteľa. Ten, ktorého meno je „Mocný Boh, Otec večnosti, Knieža pokoja“ (ROH Iz 9,6; ECAV Iz 9,5), ten, na ktorého ramene podľa prorockej reči malo byť „kniežatstvo, je Predivný radca“. Pripomína nám, aby sme od neho žiadali múdrosť, lebo on „dáva všetkým štedro a bez výčitky“ (Jak 1,5).

Pri všetkých, čo sú v Božej škole, má byť zjavný život, ktorý sa odlišuje od zvyklostí a spôsobov sveta, a každý musí mať osobnú skúsenosť z poznania Božej vôle. Musíme osobne počuť, ako nám Boh oslovuje srdce. Keď zmĺka každý iný hlas a my ticho čakáme na neho, pokoj srdca nám umožní lepšie počuť jeho hlas. Vyzýva nás: „Utíchnite a poznajte, že ja som Boh“ (Ž 46,11). Len tu nájdeme pravý odpočinok. To je najúčinnejšia príprava tých, čo pracujú v Božom diele. Kto sa takto osviežuje, bude aj uprostred uponáhľaného davu a nadmerného pracovného vypätia obklopený ovzduším svetla a pokoja. Taký život bude šíriť vôňu a stane sa svedectvom o Božej moci, ktorá získava srdcia ľudí.