4. Narodil sa vám Spasiteľ

Kráľ slávy sa znížil, aby vzal na seba ľudskú prirodzenosť. Prostredie, v ktorom na zemi žil, bolo surové a odporné. Jeho sláva bola zastretá, aby majestát zovňajšieho vzhľadu príliš nepútal pozornosť. Stránil sa akejkoľvek okázalosti. Človeka pred smrťou nezachráni bohatstvo, svetská pocta ani sláva. Ježiš nechcel, aby k nemu ľudí vábilo niečo pozemské. Tých, čo ho chcú nasledovať, musí priťahovať len krása nebeskej pravdy. Prorocká zvesť už dávno vystihla Vykupiteľovu povahu a on chcel, aby ho ľudia prijali na základe svedectva Božieho Slova.

Anjeli žasli nad slávnym plánom vykúpenia. Bedlivo pozorovali, ako Boží ľud prijme Božieho Syna, ktorý prichádza ako človek. Navštívili zem vyvoleného ľudu. Iné národy verili bájkam a uctievali falošných bohov. Anjeli prišli do krajiny, v ktorej sa zjavovala Božia sláva a žiarilo prorocké svetlo. Nepozorovane vošli do Jeruzalema k uznaným vykladačom posvätných výrokov a k sluhom Božieho domu. O blízkosti Kristovho príchodu sa dozvedel aj kňaz Zachariáš, keď slúžil pri oltári. Predchodca sa už narodil. Jeho poslanie potvrdil div a prorocké slovo. Radostná zvesť o jeho narodení a obdivuhodnom význame jeho poslania sa rozniesla doďaleka. Len Jeruzalem sa nechystal privítať svojho Vykupiteľa.

Nebeskí posli s údivom pozorovali ľahostajnosť ľudu, ktorý podľa Božej vôle mal svetu priniesť svetlo svätej pravdy. Židovský národ bol zachránený ako svedok, že Kristus sa narodí z Abrahámovho semena a z Dávidovho rodu. Nepostrehol však, že jeho príchod je tak blízko. Ranné a večerné chrámové obete dennodenne sprítomňovali Božieho Baránka, no ani tu sa nekonala nijaká príprava na jeho prijatie. Kňazi a učitelia národa ani netušili, že čoskoro sa odohrá najvýznamnejšia udalosť vekov. Opakovali svoje bezduché modlitby a okázalo pred ľuďmi predvádzali bohoslužobný ceremoniál, no v honbe za bohatstvom a poctami neboli na príchod Mesiáša pripravení. Podobná ľahostajnosť ochromila celý Izrael. Radosť, ktorá napĺňala celé nebesá, sa nijako nedotkla sebeckých a zosvetáčených sŕdc. Len niekoľko jedincov túžilo uzrieť Neviditeľného. A práve im bolo určené nebeské posolstvo.

Anjeli sprevádzali Jozefa a Máriu na ich ceste z nazaretského domova do mesta Dávidovho. Výnos cisárskeho Ríma o sčítaní ľudu tejto rozsiahlej ríše sa týkal aj obyvateľov galilejských pahorkov. Ako v dávnoveku bol na trón svetovej ríše povolaný Kýros, aby mohol oslobodiť zajatý Boží ľud, tak sa aj cisár Augustus stal nástrojom splnenia Božieho zámeru, aby Ježišova matka prišla do Betlehema. Pochádzala z Dávidovho rodu a Dávidov syn sa musí narodiť v Dávidovom meste. Z Betlehema mal podľa prorockej reči „vyjsť ten, ktorý bude vládcom v Izraeli. Jeho pôvod je v praveku, v časoch večnosti“ (ROH Mich 5,2; ECAV Mich 5,1). No v meste svojich kráľovských predkov Jozef a Mária zostávajú nepoznaní a neuctení. Unavení a bez prístrešia prechádzajú celou úzkou ulicou od mestskej brány až k východnému okraju mesta v márnej snahe nájsť nejaký nocľah. V preplnených hostincoch miesta pre nich nieto. Konečne našli útočište v ošarpanom stavisku pre dobytok, a tu sa narodil Vykupiteľ sveta.

Ľudia o tom ešte nevedia, ale táto zvesť napĺňa nebo radosťou. Sväté bytosti zo sveta svetiel púta k zemi stále hlbší a vrúcnejší záujem. Jeho prítomnosť zjasnila celý svet. Betlehemské kopce navštívil nespočítateľný zástup anjelov. Čakajú na pokyn, aby svetu smeli oznámiť túto radostnú zvesť. Keby boli izraelskí predstavitelia verne plnili svoje poslanie, mohli aj oni radostne zvestovať Ježišovo narodenie. Teraz však zostali bez povšimnutia.

Boh hovorí: „Vylejem vody na smädnú pôdu a bystriny na suchú zem.“ „Statočným zasvitne svetlo vo tme“ (Iz 44,3; Ž 112,4). Tých, čo hľadajú svetlo a radostne ho prijímajú, osvietia jasné lúče z Božieho trónu.

Na poliach, kam mladý Dávid vodieval svoje stádo, pastieri mávali dosiaľ v noci stráž. V tichých hodinách sa rozprávali o zasľúbenom Spasiteľovi a modlievali sa za príchod kráľa na Dávidov trón. „Zastal pri nich anjel Pánov a ožiarila ich sláva Pánova. Zmocnil sa ich veľký strach. Ale anjel im povedal: Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú novinu, ktorá bude na radosť všetkým ľuďom, lebo v Dávidovom meste sa dnes narodil Spasiteľ, Kristus Pán“ (Luk 2,9-11).

Pri týchto slovách vidina slávy naplnila myseľ počúvajúcich pastierov. Izraelovi prišiel Vysloboditeľ. S jeho príchodom sa spája moc, povznesenie a víťazstvo. Anjel ich však musí pripraviť, aby svojho Spasiteľa spoznali v chudobe a ponížení. Preto im hovorí: „Toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach“ (Luk 2,12).

Nebeský posol stíšil ich obavy. Povedal im, ako nájdu Ježiša. Chápal ich ľudskú slabosť, a preto im doprial chvíľu, aby sa ich pohľad mohol prispôsobiť nebeskej žiare. Radosť a sláva sa už nedali tajiť. Celú pláň osvietilo jasné svetlo Božích zástupov. Zem stíchla a nebo načúvalo chválospevu: „Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!“ (Luk 2,14)

Kiežby aj dnešné ľudstvo mohlo počuť tento spev! Zvesť onej chvíle bude znieť do konca vekov a vo všetkých končinách zeme. Keď vyjde Slnko spravodlivosti s „uzdravením pod svojimi krídlami,“ ozvena tejto piesne zaznie z úst veľkého zástupu ako hlas mnohých vôd: „Haleluja! Ujal sa kráľovstva Pán, náš Boh vševládny!“ (Zj 19,6).

Po odchode anjelov svetlo zhaslo a na betlehemské kopce znova doľahla nočná tma. Pastierom však zostal v pamäti ten najjasnejší obraz, aký ľudské oči zahliadli. „Len čo sa anjeli vrátili do neba, pastieri sa rozhodli: Poďme teda do Betlehema a pozrime sa, čo sa tam stalo - čo nám oznámil Pán. Poponáhľali sa a našli Máriu, Jozefa a dieťatko uložené v jasliach“ (Luk 2,15.16).

Veľmi nadšene potom oznamovali všetko, čo videli a počuli. „Všetci, čo to počuli, divili sa nad tým, čo im rozprávali pastieri. Ale Mária si všetky tieto slová zachovala v srdci a premýšľala o nich. Pastieri sa potom vrátili, oslavovali a velebili Boha za všetko, čo počuli a videli na vlastné oči, ako im bolo povedané“ (Luk 2,18-20).

Ani dnes nie je zem od neba ďalej než vtedy, keď pastieri načúvali spevu anjelov. Ľudstvo je dosiaľ predmetom Božej starostlivosti, ako bolo vtedy, keď sa obyčajní ľudia jednoduchého povolania stretli s anjelmi a rozprávali s nebeskými poslami vo viniciach a na poli. Aj nám, ľuďom bežného povolania, môže byť nebo blízko. Nebeskí anjeli budú sprevádzať tých, čo sa vo všetkom riadia Božími príkazmi.

Betlehemská udalosť je nevyčerpateľnou témou. V nej je skrytá „hlbina bohatstva i múdrosti i známosti Božej“ (Rim 11,33). Obdivujeme Spasiteľovu obeť, že nebeský trón zamenil za jasle a spoločenstvo anjelov, ktorí ho vzývali, za zvieratá v maštali. Jeho prítulnosť pokoruje ľudskú pýchu a sebestačnosť. To všetko však bol len začiatok jeho poníženia. Pre Božieho Syna by bolo takmer nekonečným pokorením už aj to, keby bol vzal na seba pôvodnú Adamovu ľudskú prirodzenosť v rajskej nevinnosti. Ježiš však prijal telesnú prirodzenosť oslabnutú štyritisícročným pôsobením hriechu. Ako každé Adamovo dieťa prijal následky pôsobenia mocného zákona dedičnosti. Aké to boli následky, o tom svedčia dejiny jeho pozemských predkov. S týmto dedičstvom prišiel, aby mal podiel na našom zármutku a pokušení a aby nám dal príklad bezhriešneho života.

Satan už v nebi nenávidel Krista pre jeho postavenie u Boha. Nenávidel ho ešte viac, keď sám bol zosadený. Nenávidel toho, ktorý sa obetoval pre vykúpenie hriešneho ľudstva. Boh dovolil svojmu Synovi, aby sa narodil ako bezmocné dieťa podriadené ľudskej krehkosti. Dovolil mu, aby sa stretol s takými nebezpečenstvami života, aké ohrozujú ktoréhokoľvek človeka, a aby viedol zápas, aký vedie každý pozemšťan s nebezpečenstvom porážky a večného zahynutia.

Srdce pozemského otca miluje vlastného syna. Hľadí do tváre svojho dieťaťa a desí ho pomyslenie na možné nebezpečenstvo jeho života. Chce ho ochrániť pred satanovou mocou a zdržať pred pokušením a bojom. Boh dovolil svojmu jednorodenému Synovi bojovať ten ťažší a nebezpečnejší zápas preto, aby našim deťom bola zabezpečená cesta života. „V tom je láska.“ Divte sa nebesá, užasni zem!