45. V tôni kríža

Kristovo pozemské dielo sa chýlilo k svojmu záveru. Duchovným zrakom sledoval Ježiš jasné obrysy udalostí blízkej budúcnosti. Skôr než vzal na seba ľudskú prirodzenosť, jasne videl celú cestu, ktorou musí prejsť, ak má zachrániť, čo zahynulo. Skôr než v nebi odložil svoju korunu a kráľovské rúcho a zostúpil z trónu, aby svoju božskú prirodzenosť priodial prirodzenosťou ľudskou, vedel o každej rane, ktorá mu zasiahne srdce, o každej urážke, ktorá dopadne na jeho hlavu, a vedel o sebazaprení, ktoré vytrpí. Videl celú svoju životnú púť od jasieľ po Golgotu. Vedel, aká úzkosť ho očakáva. To všetko vedel, a predsa mohol povedať: „Ajhľa, prichádzam. Vo zvitku knihy mi je predpísané. Rád plním tvoju vôľu, môj Bože, a tvoj zákon v hĺbke srdca nosím“ (Ž 40,8.9).

Kristus mal vždy na zreteli výsledok svojho poslania. V pozemskom živote plnom námahy a sebaobetovania ho utešoval výhľad, že všetko to úsilie nebude márne. Tým, že za ľudstvo obetuje život, získa svet pre vernosť Bohu. Aj keď musel prejsť predovšetkým krstom krvi, aj keď jeho nevinnú dušu mali zaťažiť hriechy sveta a doľahnúť na neho tiene nevýslovného utrpenia, predsa pre radosť, ktorá ho čakala, zvolil si kríž a nedbal na potupu.

Všetko, čo ho očakávalo, bolo dosiaľ skryté pred zrakom jeho učeníkov. Blížila sa však chvíľa, keď budú musieť byť svedkami aj jeho smrteľného zápasu. Nevyhnú sa pohľadu na to, ako ten, ktorého milovali a ktorému dôverovali, dostáva sa do rúk nepriateľov a visí na golgotskom kríži. Čoskoro ich opustí a oni budú musieť zápasiť so svetom bez jeho útešnej, viditeľnej prítomnosti. Vedel, aká krutá nenávisť a nevera ich postihne, preto ich chcel na prichádzajúce utrpenie pripraviť.

Ježiš prišiel aj so svojimi učeníkmi do jedného z miest v blízkosti Cézarey Filipovej. Tieto mestá boli mimo Galiley, v kraji, kde prevládala modloslužba. Učeníci tu neboli vystavení kritickému vplyvu Židov, miesto toho sa dostali do užšieho styku s pohanskou modloslužbou. V tomto prostredí boli zastúpené všetky formy povery rozšírené aj v ostatných častiach sveta. So všetkým tým chcel Ježiš oboznámiť svojich učeníkov preto, aby si uvedomili zodpovednosť voči pohanom. V tejto krajine nevenoval toľko pozornosti ľudu, ako práve svojim učeníkom. 

Hodlal im vysvetliť svoje budúce utrpenie. Najprv poodišiel stranou sám a modlil sa, aby ich srdcia boli ochotné prijať jeho slovo. Keď sa k nim vrátil, nepovedal im naraz všetko, čo im chcel oznámiť. Najprv im dal príležitosť, aby mohli vyznať vieru v neho, a získali posilu pre blížiacu sa skúšku. Spýtal sa ich: „Za koho považujú ľudia Syna človeka?“ (Mat 16,13).

Zarmútení museli doznať, že Izrael nepoznal svojho Mesiáša. Niektorí ho síce kvôli divom, ktoré urobil, pokladali za Dávidovho syna. Zástupy nasýtené pri Betsaide ho chceli vyhlásiť za izraelského kráľa. Mnohí boli ochotní uznať ho za proroka, neverili však, že je Mesiáš.

Ježiš sa spýtal druhýkrát svojich učeníkov: „A vy ma za koho považujete? Ty si Kristus, Syn živého Boha, odpovedal Šimon Peter“ (Mat 16,15.16). Peter od začiatku veril, že Ježiš je Mesiáš. Mnohí iní, ktorých kázanie Jána Krstiteľa presvedčilo a Krista prijali, začali o Jánovom poslaní pochybovať, keď bol uväznený a sťatý, a teraz pochybovali, že Ježiš je ten dlhoočakávaný Mesiáš. Mnohí z učeníkov, ktorí vrúcne očakávali, že Ježiš zasadne na Dávidov trón, ho opustili, keď videli, že sa o nič také neusiluje. Peter a jeho priatelia sa však od neho neodvrátili. Nerozhodnosť tých, čo včera chválili a dnes odsudzujú, nemohla otriasť vieru pravého Spasiteľovho nasledovníka. Peter povedal: „Ty si Kristus, Syn živého Boha.“ Nečakal, až bude Pán kráľovsky korunovaný, ale prijal ho v jeho ponížení.

Peter vyjadril vieru dvanástich. Učeníci však ešte ani zďaleka nepochopili Kristovo pozemské poslanie. Odpor a falošné predstavy kňazov a starších ich síce nemohli od Krista odvrátiť, ale stále ich znepokojovali. Nevideli jasne svoju cestu. Vplyv predošlej výchovy, učenie rabínov a sila tradície im stále nedovoľovali poznať pravdu. Prevzácne lúče Ježišovho svetla ich síce z času na čas osvietili, no predsa sa len podobali ľuďom, čo tápu v tme. Tohto dňa, skôr ako na nich doľahla zaťažkávajúca skúška viery, spočinula na nich moc Ducha Svätého. Na chvíľu stratili zo zreteľa „veci viditeľné“, aby hľadeli na „neviditeľné“ (2 Kor 4,18). V podobe človeka poznávali slávu Božieho Syna.

Ježiš povedal Petrovi: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach“ (Mat 16,17).

Pravda, ktorú Peter vyznal, je základom viery veriacich. V nej, podľa Kristových slov spočíva večný život. Toto poznanie však nemalo byť nijakým dôvodom k samochvále. Peter nedospel k tomuto poznaniu vlastnou múdrosťou či dobrotou. Človek sám od seba Boha nikdy nepozná. Jeho dokonalosť je „vyššia ako nebesá, čo môžeš spraviť? Je hlbšia ako podsvetie, čo vieš o tom?“ (Jób 11,8). Len Duch Svätý nám môže zjaviť Božie hlbiny, ktoré „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani na ľudské srdce nevystúpilo“. „Ale nám to Boh zjavil skrze Ducha, lebo Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny“ (1 Kor 2,9.10). „Hospodin má spoločenstvo s tými, ktorí sa ho boja“ (Ž 25,14). To, že Peter Kristovu slávu spoznal, bolo dôkazom, že ho učil „sám Boh“ (Ján 6,45). Naozaj „blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv“.

Ježiš ďalej povedal: „Ja ti hovorím, ty si Peter a na tej skale si postavím cirkev a pekelné brány ju nepremôžu“ (Mat 16,18). Meno Peter znamená kameň, skala. Peter však nebol skalou, na ktorej bola cirkev založená. Pekelné brány ho predsa premohli, keď zaprel svojho Pána zaklínaním a prísahou. Cirkev však bola postavená na tom, proti ktorému brány pekla boli bezmocné.

Stáročia pred Spasiteľovým príchodom Mojžiš poukázal na spásnu Skalu Izraela (5 Moj 32,4). Žalmista spieval o „Skale svojho spasenia“ (Ž 62,7). Izaiáš napísal: „Preto takto vraví Hospodin, Pán: Ajhľa, ja kladiem na Sione kameň, kameň osvedčený, vzácny uholný kameň, pevne založený“ (Iz 28,16). Sám Duchom inšpirovaný Peter vzťahuje toto proroctvo na Ježiša. Hovorí: „Keď ste okúsili, aký dobrý je Pán, prichádzajte k nemu, k živému kameňu, ktorý ľudia síce zavrhli, ale pred Bohom je vyvolený a vzácny, a dajte sa budovať aj vy ako živé kamene do duchovného domu, do svätého kňazstva, aby ste prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista“ (1 Pet 2,3-5). „Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je už položený, a je ním Ježiš Kristus“ (1 Kor 3,11). Ježiš povedal: „Na tej skale vystavím svoju cirkev“ (Mat 16,18). V prítomnosti Boha a všetkých nebeských bytostí, v prítomnosti neviditeľnej armády Kristus založil svoju cirkev na živej skale. Tou skalou je on sám - jeho telo pre nás zmučené a ranené. Proti cirkvi postavenej na tomto základe brány pekla nič nezmôžu.

Aká slabá bola cirkev, keď Kristus vyriekol tieto slová! Veriacich bola len hŕstka a proti nim sa mala obrátiť všetka moc démonov a zlých ľudí; no napriek tomu Kristovi nasledovníci sa nemali ľakať. Stáli „na Skale svojej sily“, nemohli byť teda premožení.

Viera šesťtisíc rokov stavala na Kristovi. Šesťtisíc rokov dorážali záplavy satanského hnevu na Skalu nášho spasenia, ona však nepohnute stojí ďalej. 

Peter vyjadril pravdu, ktorá je základom viery cirkvi a Ježiš ho teraz poctil ako predstaviteľa všetkých veriacich. Povedal: „Dám ti kľúče nebeského kráľovstva: Čo zviažeš na zemi, bude zviazané na nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané na nebi“ (Mat 16,19). Kristove slová sú „kľúčmi kráľovstva“. Jeho slovom je vlastne celé Písmo a má kľúčový význam. Kristove slová majú moc otvoriť i zavrieť nebesá. V nich sú vyjadrené podmienky, za ktorých sú ľudia prijatí alebo zavrhnutí. Úsilie zvestovateľov Božieho slova sa tak môže stať vôňou života k životu, alebo vôňou smrti na smrť. Ich poslanie má večnostný dosah.

Spasiteľ nezveril dielo evanjelia Petrovi osobne. Keď neskôr tieto slová opakoval, vzťahoval ich priamo na cirkev. V podstate to isté povedal dvanástim ako predstaviteľom celého tela veriacich. Keby bol Ježiš poveril zvláštnou mocou jedného učeníka nad iných, nemuseli sa dohadovať, kto z nich by mal byť väčší. Boli by sa podriadili rozhodnutiu svojho Majstra a boli by si vážili toho, ktorého určil sám. Kristus nielenže za vodcu nikoho neustanovil, ale svojim učeníkom povedal: „Vy sa však nedávajte volať: Majstre... ani sa nedávajte volať vodcami, lebo jeden je váš vodca, Kristus“ (Mat 23,8-10).

„Hlavou každého muža je Kristus“ (1 Kor 11,3). Boh, ktorý dal všetko za podnož Spasiteľovi, „jeho ustanovil nad všetkým za hlavu cirkvi, ktorá je jeho telo, plnosťou toho, ktorý napĺňa všetko vo všetkom“ (Ef 1,22.23). Kristus je základom cirkvi a ona ho musí poslúchať ako svoju Hlavu. Nemá závisieť od človeka a človek ju nemá ovládať. Mnohí si myslia, že zodpovedné miesto v cirkvi im dáva moc diktovať, čo iní ľudia majú veriť alebo robiť. Boh taký nárok neschvaľuje. Spasiteľ hovorí: „Vy všetci ste bratia“ (Mat 23,8). Všetci sú vystavení pokušeniu a podliehajú omylom; na žiadneho smrteľníka sa nemôžeme spoľahnúť, že nás bezpečne povedie. Skalou viery je živá prítomnosť Krista v cirkvi. O ňu sa môže oprieť aj ten najslabší, a tí, čo sa pokladajú za najsilnejších, prejavia sa ako najslabší, ak ich silou nebude Kristus. „Prekliaty je muž, ktorý dúfa v človeka a telo robí svojou oporou“ (Jer 17,5). Pán je „skalou, dokonalé je dielo jeho“ (5 Moj 32,4). „Blahoslavení sú všetci, čo sa k nemu utiekajú!“ (Ž 2,12).

Po Petrovom vyznaní Ježiš prikázal učeníkom, aby nikomu nehovorili, že on je Kristus. Pripomenul im to preto, lebo zákonníci a farizeji mu všemožne odporovali. Čo viac, ľudia všeobecne, ba aj sami učeníci, mali obraz Mesiáša tak pomýlený, že zvesť o ňom by im nepomohla získať správnu predstavu o jeho povahe a diele. Dennodenne sa im zjavoval ako Spasiteľ, a tým im chcel pomôcť k pravému pochopeniu svojho mesiášstva. 

Učeníci stále očakávali, že Kristus bude pozemským vládcom. Napriek tomu, že svoj zámer tak dlho skrýval, oni predsa len dúfali, že nezostane navždy chudobný a neznámy, a verili, že je blízko čas, keď založí svoje kráľovstvo. Učeníkov nikdy ani nenapadlo, že nenávisť kňazov a rabínov nepominie, že vlastný národ Krista zavrhne, odsúdi ho ako zvodcu a ukrižuje ako zločinca. Temná hodina pekelnej moci sa však neodvratne blížila a Ježiš musel učeníkom otvorene povedať, aký zápas ich čaká. Pomyslenie na túto skúšku ho vždy zarmucovalo.

Dosiaľ im o svojom utrpení a smrti nič nepovedal. V rozhovore s Nikodémom síce naznačil: „Ako Mojžiš povýšil hada na púšti, tak musí byť povýšený aj Syn človeka, aby každý veriaci mal v ňom večný život“ (Ján 3,14.15), učeníci však tento rozhovor nepočuli a určite by mu neboli rozumeli. Teraz však boli s Ježišom, počuli jeho slová, videli jeho činy, takže napriek všetkému poníženiu a odporu kňazov a ľudu mohli s Petrom vyznať: „Ty si Kristus, Syn Boha živého.“ Nadišiel čas poodhrnúť oponu budúcnosti. „Odvtedy začal Ježiš poukazovať svojim učeníkom na to, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho vytrpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že musí byť zabitý a tretieho dňa vzkriesený“ (Mat 16,21).

Zármutkom a údivom umlčaní učeníci počúvali. Kristus prijal Petrovo vyznanie, že je Božím Synom, a preto nechápali, prečo sa zmieňuje o utrpení a smrti. Peter nemohol mlčať. Chytil Krista za ruku, akoby ho zdržoval pred nejakým hroziacim nešťastím a povedal: „Nech ti je Boh milostivý, Pane! To sa ti nesmie stať!“ (Mat 16,22).

Peter miloval svojho Pána, ale Ježiš ho nepochválil, že takto prejavuje túžbu ochrániť ho pred nebezpečenstvom. Petrove slová nemohli Ježišovi pomôcť ani ho potešiť pred ťažkou skúškou. Nezhodovali sa s Božím milostivým zámerom s hynúcim svetom a neboli v súlade ani s naučením o sebaobetovaní, ktoré Ježiš prišiel potvrdiť vlastným príkladom. Peter nechcel vidieť kríž v Kristovom diele. Vplyv jeho slov bol celkom opačný, než o aký Kristovi pri učeníkoch šlo, takže Spasiteľ bol nútený vyrieknuť jednu z najprísnejších výčitiek, akú kedy povedal: „Choď za mňa, satan! Prekážaš mi, lebo nemáš na mysli veci Božie, ale ľudské“ (Mat 16,23).

Satan chcel znechutiť Ježiša a odvrátiť ho od jeho poslania. Peter vo svojej zaslepenej láske toto pokušenie vyjadril. Pôvodcom tejto myšlienky bolo knieža zla. Tieto nerozvážne slová zazneli z jeho podnetu. Satan na púšti ponúkol Kristovi vládu nad svetom pod podmienkou, že sa zriekne poníženia a obete. Teraz chcel takto zviesť učeníka. Petrov zreteľ chcel obrátiť na pozemskú slávu, aby nemohol vidieť kríž, na ktorý ho chcel upozorniť Ježiš. Takto satan pokúšal Spasiteľa cez Petra. Spasiteľ si to však nevšímal, myslel na svojho učeníka. Satan sa votrel medzi Petra a jeho Majstra, aby sa učeníkovo srdce neozvalo pri pohľade na Kristovo poníženie kvôli jeho záchrane. Kristove slová nepatrili Petrovi, ale tomu, ktorý ho chcel odlúčiť od Vykupiteľa. „Choď za mňa, satan!“ Nestavaj sa medzi mňa a môjho nechápavého služobníka. Chcem mu tvárou v tvár zjaviť tajomstvo svojej lásky.

Pre Petra to bolo tvrdé ponaučenie, ktoré len pomaly vnímal; nevedel pochopiť, že Kristova pozemská cesta musí viesť cez úzkosť a poníženie. Tento učeník sa nechtiac zhrozil spoločenstva s Pánom v utrpení. No v ohnivej peci predsa len musel poznať požehnanie tohto spoločenstva. Po dlhšom čase, keď už jeho činnosť pod ťarchou rokov a námahy ochabovala, napísal: „Milovaní, nečudujte sa, keď ste v ohni skúšok, ktoré na vás prišli, akoby sa vám prihodilo niečo nezvyčajné! Radujte sa, keď máte účasť na Kristových utrpeniach, aby ste sa radovali a plesali aj vtedy, keď sa zjaví jeho sláva“ (1 Pet 4,12.13).

Ježiš teraz svojim učeníkom objasnil, že vlastným sebazapieravým životom im dal príklad, ako majú aj oni žiť; potom zavolal nablízku zhromaždený ľud a povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma!“ (Mat 16,24). Kríž pripomínal rímsku moc. Bol nástrojom najkrutejšej a najponižujúcejšej smrti. Najhorší zločinci si museli sami niesť kríž na popravisko. Stávalo sa, že zločinci pripravený kríž čo najdôraznejšie odmietali niesť; bývali však premožení a kríž im bol k telu priviazaný. Ježiš však vyzýval svojich učeníkov, aby vzali kríž a nasledovali ho. Tieto jeho slová, hoci len matne pochopené, naznačovali ochotu prijať to najtrpkejšie poníženie - ochotu ísť pre Krista cestou smrti. Spasiteľove slová už nemohli vyjadriť väčšiu odovzdanosť. To všetko prijal kvôli nim. Ježiš netúžil po nebi, ak by sme my hriešnici mali zahynúť. Opustil nebeské príbytky a prijal potupu, urážky a hanebnú smrť. Ten, ktorý bol bohatý na nevystihnuteľné poklady neba, schudobnel, aby sme my zbohatli jeho chudobou. Máme ísť tou istou cestou, ktorou šiel on sám.

Milovať ľudí, za ktorých Ježiš zomrel, znamená ukrižovanie vlastného ja. Kto je Božím dieťaťom, mal by sa odteraz pokladať za ohnivko reťaze spustenej z neba na zem pre záchranu sveta a spolu s Kristom v jeho diele milosti mal by hľadať a zachraňovať hynúcich. Kresťan si má vždy uvedomovať, že sa posvätil Bohu a že svojou povahou má zjavovať svetu Krista. V Kristovom živote zjavené sebaobetovanie, súcit a láska majú sa prejaviť aj v živote Božieho služobníka.

„Lebo kto by chcel zachrániť svoj život, stratí ho, a kto by stratil svoj život pre mňa, nájde ho“ (Mat 16,25). Sebectvo je smrť. Keby telesné orgány mali žiť jednotlivo pre seba, každý z nich by zahynul. Srdce, ktoré by nedodalo životodarnú krv ruke a hlave, čoskoro by ochablo. Podobne ako telesná krv aj Kristova láska prúdi do každej časti tajomného tela. Sme spoluúdmi jedni druhých a ten, kto nechce dávať, zahynie. Ježiš povedal: „Veď čo osoží človekovi, ak získa hoci celý svet, ale utrpí škodu na duši?“ (Mat 16,26).

Kristus upozorňoval svojich učeníkov nielen na prítomnú chudobu a poníženie, ale aj na svoj príchod v sláve. Nie síce v lesku pozemského trónu, ale v sláve Boha a nebeských zástupov. Povedal: „...vtedy odplatí každému podľa jeho skutkov“ (Mat 16,27). Potom ich povzbudil zasľúbením: „Amen, hovorím vám, že niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, dokiaľ neuvidia Syna človeka prichádzať v jeho kráľovstve“ (Mat 16,28). Učeníci však nepochopili jeho slová. Sláva, o ktorej Kristus hovoril, zdala sa im byť priďaleko. Oni hľadeli na to najbližšie, na pozemský život v chudobe, ponížení a utrpení. Musia sa zrieknuť svojich predstáv o Mesiášovej sláve? Nemali vidieť, ako si ich Pán sadá na Dávidov trón? Je to možné, že by Kristus mal žiť ako ponížený tulák bez prístrešia, že ľudia majú ním pohŕdať, že bude zavrhnutý a usmrtený? Smútok im zvieral srdce, lebo svojho Majstra milovali. Tiesnili ich aj pochybnosti, pretože sa to zdalo nepochopiteľné, že by Boží Syn mal byť tak kruto pokorený. Nechápali, prečo by sa mal ísť do Jeruzalema vystavovať nebezpečenstvu, ktoré, ako vravel, má byť jeho údelom. Ako sa mohol tak poddávať a nechať ich vo väčšej temnote, než v akej boli, skôr ako sa im zjavil?

Učeníci sa nazdávali, že Kristus je v krajine Cézarey Filipovej mimo dosahu právomoci Herodesa a Kaifáša. Nemusel sa báť nenávisti Židov ani moci Rimanov. Prečo by nemohol pracovať ďaleko od farizejov? Prečo sa má vydávať na smrť? Ako mohlo byť jeho kráľovstvo neotrasiteľne utvrdené proti bránam pekla, ak mal zomrieť? To bolo pre učeníkov skutočným tajomstvom.

Aj teraz šli po brehu Galilejského mora k mestu, kde mali byť pochované všetky ich nádeje. Neodvažovali sa Kristovi odporovať, len smutne a potichu sa zhovárali o tom, čo má prísť. V hĺbke duše však dúfali, že nejaká nepredvídaná okolnosť Spasiteľa predsa len zachráni pred tým najhorším. Takto sa kormútili, pochybovali, dúfali a strachovali celých šesť dlhých a pochmúrnych dní.