46. Premenenie

Schyľovalo sa k večeru, keď si Ježiš zavolal svojich troch učeníkov, Petra, Jakuba a Jána, a viedol ich neschodnou cestou cez pole na osamelý vrch. Spasiteľ a učeníci celý deň putovali a teraz ich príkry svah ešte viac unavil. Kristus zbavil mnohých trpiacich telesnej i duševnej bolesti, životodarnou mocou posilňoval ich zoslabnuté údy, no ako človek trpel aj on sám a únavu z tejto príkrej cesty pociťoval rovnako ako jeho učeníci.

Posledné lúče zapadajúceho slnka ešte ožarovali temeno vrchu a svojím hasnúcim leskom týmto pútnikom osvecovali cestu. Čoskoro však toto svetlo zhasína v údolí i na kopcoch. Slnko zapadá a osamelých chodcov zahaľuje nočná tma. Temnota okolia akoby odzrkadľovala ich smutný život, okolo ktorého sa tiež zmrákalo a stmievalo.

Učeníci sa neodvažovali spýtať sa Krista kam ide a za akým účelom. Často na vrchoch strávili celú noc v modlitbách. Ten, ktorého ruky sformovali horstvá i údolia, je v prírode doma a rád má jej pokoj. Učeníci idú za svojím Majstrom, no predsa sú zvedaví, prečo ich vedie touto strmou cestou, keď sú unavení a keď aj on sám potrebuje odpočinok.

Kristus im hovorí, že ďalej už nepôjdu. Tento Muž bolesti odchádza do ústrania sám a v slzách, mocným hlasom prosí Boha o silu, aby v zástupnej skúške mohol v záujme ľudstva obstáť. Sám sa musí stále pridŕžať Všemohúceho, lebo len tak môže s dôverou hľadieť do budúcna. V modlitbe vyjadruje túžbu srdca za svojich učeníkov, aby ich viera v hodine temných síl nesklamala. Zvlažuje ho rosa, no on si to nevšíma, nepozoruje ani stále hustejšiu tmu. Hodiny sa pomaly míňajú. Učeníci sa spolu s ním úprimne a odovzdane modlia. Čoskoro ich však premáha únava a cez všetku snahu bdieť usínajú. Ježiš im rozprával o svojom utrpení. Vzal ich so sebou, aby sa spolu modlili, a aj tu prosí za nich. Spasiteľ zbadal smútok svojich učeníkov a chcel im ho presvietiť istotou, že ich viera nie je márna. Nie všetci dvanásti môžu byť svedkami zjavenia, ktoré chcel učeníkom dopriať. Len ich troch, ktorí budú svedkami jeho úzkosti v Getsemane, zvolil si Kristus za sprievodcov aj na tento vrch. Teraz prosí, aby mohli vidieť slávu, ktorú mal u Otca pred stvorením sveta, aby ľudským očiam bolo zjavené jeho kráľovstvo a aby jeho učeníci mali silu uvidieť ho. Prosí, aby mohli byť svedkami jeho božstva, čo by ich posilnilo v hodine jeho posledného smrteľného zápasu vedomím, že iste je Boží Syn a že jeho potupná smrť je časťou plánu vykúpenia.

Jeho modlitba je vypočutá. Kým sa tu na kamenistej pôde skláňa, náhle sa otvára nebo, doširoka sa rozostupujú sväté brány Božieho mesta, posvätná žiara osvecuje vrch a zahaľuje Spasiteľa. Jeho ľudským zjavom presvecuje božstvo a splýva so slávou, ktorá prichádza z neba. Povstáva zo svojho modlitebného sústredenia v sláve božského majestátu. Duševná tieseň pominula. Jeho tvár teraz žiari „ako slnko“ a jeho rúcho je „biele ako blesk“.

Učeníci sa prebúdzajú, pozorujú záplavu svetla, ktorá ožaruje vrch. V bázni a údive vidia oslňujúcu podobu svojho Majstra. Pozvoľna zisťujú, že Ježiš nie je sám. Vedľa neho sú dve nebeské bytosti a zhovárajú sa s ním. Sú to Mojžiš, s ktorým sa na Sinaji zhováral Boh, a Eliáš, ktorý - okrem jediného z Adamových potomkov - neuzrel smrť.

Pred pätnástimi storočiami stál Mojžiš na vrchu Pyzga a hľadel do zasľúbenej zeme. Pre hriech pri meribských vodách však nesmel do nej vojsť. Nedožil sa ani radosti, aby do dedičstva otcov doviedol Izrael. Nesplnená zostala aj jeho úpenlivá prosba: „Kiež smiem prejsť a uzrieť dobrú krajinu za Jordánom, to krásne pohorie s Libanonom“ (5 Moj 3,25). Musel sa zriecť nádeje, ktorá štyridsať rokov presvitala temnotou počas putovania púšťou. Hrob v osamelej pustine zostal cieľom toľkých rokov námahy a tiesnivých starostí. Ten však, ktorý „je schopný okrem toho všetkého urobiť oveľa viac, ako prosíme alebo chápeme“ (Ef 3,20), takto vypočul svojho služobníka. Smrť síce Mojžiša premohla, on však nemal zostať v hrobe. Sám Kristus ho povolal k životu. Pokušiteľ satan sa kvôli Mojžišovmu hriechu prel o jeho telo; Spasiteľ ho však vyviedol z hrobu (Júda 1,9).

Mojžiš na Vrchu premenenia bol svedkom Kristovho víťazstva nad hriechom a smrťou. Stal sa predstaviteľom tých, čo vstanú z hrobov pri vzkriesení spravodlivých. Eliáš, ktorý bol premenený a vzatý do neba bez toho, aby okúsil smrť, predstavoval tých, čo budú žiť na zemi pri Kristovom druhom príchode a budú premenení „razom, v jednom okamihu, na zvuk poslednej polnice“, keď „toto porušiteľné si musí obliecť neporušiteľnosť a smrteľné si musí obliecť nesmrteľnosť“ (1 Kor 15,51-53). Ježiš bol priodený nebeským svetlom tak, ako „druhý raz sa zjaví - bez hriechu - na spásu tých, čo ho očakávajú“ (Žid 9,28). Pretože príde „v sláve svojho Otca so svätými anjelmi“ (Mar 8,38). Teraz sa splnilo Spasiteľovo zasľúbenie učeníkom. Na Vrchu premenenia sa v malom obraze premietlo budúce kráľovstvo slávy: Kristus - Kráľ, Mojžiš - predstaviteľ vzkriesených svätých a Eliáš - predstaviteľ premenených živých. 

Učeníci túto scénu ešte nechápali. Tešili sa však, že trpezlivý Učiteľ, tichý a pokorný, ktorý chodil sem i ta ako osamelý pútnik, je poctený prítomnosťou zástupcov neba. Nazdávali sa, že Eliáš prišiel ohlásiť Mesiášovo panstvo a že na zemi bude už čoskoro zriadené Kristovo kráľovstvo. Najradšej by boli navždy zabudli na všetok strach a sklamanie. Chceli zostať tu, kde sa zjavila Božia sláva. Peter hovorí: „Pane, dobre, že sme tu. Ak chceš, urobím tu tri stany: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi“ (Mat 17,4). Učeníci sú presvedčení, že Mojžiš a Eliáš prišli chrániť Majstra a posilniť jeho kráľovskú moc.

Korunu však nutne predchádza kríž. Predmetom ich rozhovorov s Ježišom nie je Kristova slávnostná korunovácia za kráľa, ale jeho smrť, ktorá ho čaká v Jeruzaleme. Ježiš obťažený ľudskou krehkosťou, ľudským zármutkom a hriechom sveta žil medzi ľuďmi osamelo. Keď ho tiesnila prichádzajúca skúška, bol duchovne osamotený vo svete, ktorý ho nepoznal. Ani jeho milovaní učeníci, pohrúžení do vlastných pochýb, žiaľov a ctižiadostivých nádejí, nechápali tajomstvo jeho poslania. V nebi žil v ovzduší lásky a spoločenstva, ale na svete, ktorý stvoril, bol osamotený. Nebo teraz poslalo Ježišovi svojich poslov, nie anjelov, ale ľudí, ktorí poznali utrpenie a zármutok a mohli spolucítiť so Spasiteľom v skúške jeho pozemského života. Mojžiš a Eliáš boli Kristovými spolupracovníkmi. Aj oni túžili po záchrane ľudí. Mojžiš prosil za Izraelcov: „Teraz však, ak môžeš, odpusť im hriech; ak nie, vytri ma, prosím, zo svojej knihy, ktorú si napísal!“ (2 Moj 32,32). Eliáš poznal duchovnú osamelosť, keď v čase hladu, trvajúceho tri a pol roka, znášal ťarchu nenávisti a utrpenia národa. Aj na vrchu Karmel bol na Božej strane sám. Osamelo utekal na púšť v úzkosti a zúfalstve. Títo muži, čo mali prednosť pred anjelmi pri Božom tróne, prišli sa zhovárať s Ježišom o jeho utrpení a povzbudiť ho uistením o súcite celého neba. Predmetom ich rozhovoru bola nádej sveta, spasenie každého človeka.

Učeníci premožení spánkom nepostrehli mnohé z rozhovoru medzi Ježišom a nebeskými poslami. Pretože nebdeli, nemodlili sa, nemohli prijať to, čo im Boh chcel zjaviť - Kristovo utrpenie a jeho budúcu slávu. Stratili požehnanie, ktoré mohli sebazaprením a bdelosťou získať. Nedôvera bránila učeníkom plne oceniť poklad, ktorým ich nebo chcelo obohatiť.

No aj tak dostali veľké svetlo. Boli uistení, že celé nebo vie o hriechu, ktorého sa židovský národ dopustil tým, že zavrhol Krista; jasnejšie nahliadli do Vykupiteľovho diela. Na vlastné oči videli a vlastnými ušami počuli veci, ktoré prevyšujú každý ľudský rozum. Boli „očitými svedkami jeho velebnosti“ (1 Pet 1,16) a uvedomili si, že Ježiš je skutočný Mesiáš, o ktorom svedčili patriarchovia a proroci, a že ho za takého uznáva celý nebeský vesmír.

Zatiaľ čo stále udivene hľadeli na scénu na vrchu, zastrel ich jasný oblak a z oblaku bolo počuť hlas: „Toto je môj milovaný syn, ktorého som si obľúbil. Jeho počúvajte!“ (Mat 17,5). Keď učeníci uzreli oblak slávy, jasnejší než oblačný stĺp počas pobytu Izraela na púšti, keď počuli Boží hlas hovoriť v desivej majestátnosti, takže sa od neho zachvieval vrch, padli na zem, ležali tak so zakrytou tvárou, kým sa k nim nepriblížil Ježiš. Dotkol sa ich a svojím známym hlasom rozohnal obavy: „Vstaňte a nebojte sa!“ (Mat 17,7). Keď sa konečne odvážili podívať, videli, že nebeská sláva sa pominula, Mojžiš a Eliáš tu už neboli. Na vrchu zostali sami s Ježišom.